Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 20, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 4CoE/141/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6304112024
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bušík, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6304112024.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. , so sídlom
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: O. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. č. XXX, XXX XX S., vedenej pod sp. zn. EX 713/08 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom,
Exekútorský úrad Zvolen, Borovianska 17, 960 01 Zvolen, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo

výške 533,79 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen
č.k. 11Er/519/2004-63 zo dňa 12.06.2015, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie okresného súdu v druhej výrokovej vete o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd prvou výrokovou vetou zamietol návrh oprávneného na prerušenie
konania, druhou výrokovou vetou exekúciu zastavil podľa ust. § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g/ zák. č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučného poriadku) a treťou
výrokovou vetou súdnemu exekútorovi nepriznal trovy exekúcie.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu,

ktorým je notárska zápisnica spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom so sídlom v Partizánskom
dňa 07.11.2003 pod č. N 4591/2003, NZ 102977/2003. Dňa 07.09.2012 bol súdu doručený návrh
oprávneného zo dňa 03.09.2012 na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a
čl.267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Tento návrh
súd zamietol s poukazom na to, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné

sa obrátiť s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ. Ďalej uviedol, že
uznesenie okresného súdu č.k. 11Er/519/2004-26 zo dňa 24.11.2009 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici č.k. 17CoE/55/2011-51 zo dňa 24.02.2011, ktorým súd vyhlásil exekúciu za
neprípustnú, nadobudlo právoplatnosť dňa 16.05.2011, preto súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm.
g/ Exekučného poriadku zastavil. Vzhľadom k tomu, že súdny exekútor si trovy exekúcie pri zastavení
exekúcie neuplatnil, súd viazaný ust. § 200 ods. 2/ Exekučného poriadku rozhodol o trovách exekúcie

tak, že ich súdnemu exekútorovi nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného zástupcu v zákonnej lehote
odvolanie. Z jeho obsahu je zrejmé, že sa odvolal proti druhej výrokovej vete o zastavení exekúcie.
Oprávnený veľmi obšírne, vo viacerých smeroch a v širokých teoretických súvislostiach prezentoval
svoje výhrady voči uzneseniu okresného súdu. Poukázal na to, že ak je exekúcia zastavená bez toho,

aby bola predtým vyhlásená za neprípustnú, je potrebné takéto rozhodnutie zrušiť. Ďalej namietal, že mu
bola odňatá možnosť konať pre súdom a exekučný súd mu tak neumožnil viesť kontradiktórne konanie,v rámci ktorého by uplatnil svoje stanoviská k otázkam nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou
zmluvnej podmienky. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/
EHS zo dňa 05.04.1993, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje

interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 140/2010 zo dňa 18.04.2010 a rozsudok Súdneho dvora EÚ sp.
zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai. V prípade
predmetnej právnej úpravy, ako je zrejmé z uvedeného rozsudku, sa uplatnenie smernice 93/13/ES musí
uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky

kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty
základných práv EÚ. V danom prípade však exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice svoju
povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť
sa k nej, a tiež možnosť vyjadriť sa oprávnenému k prípadnému stanovisku povinného. Exekučný
súd sa mal tiež obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice v tom zmysle, či
zmluvná podmienka, podľa ktorej je spotrebiteľ zastúpený za účelom uznania dlhu, je podľa § 53 ods.

1, 4/ Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na skutočnosť, že
spotrebiteľ sa žiadnych práv nevzdáva, pretože plnú moc tretej osobe môže kedykoľvek odvolať, by
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice
musia byť úplne zjavné. Oprávnený ďalej uviedol, že súd prvého stupňa svojim rozhodnutím odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, keď vo veci nevytýčil ústne pojednávanie, aj keď bol na to

podľa zákona povinný. Ďalej namietal nedostatok právomoci exekučného súdu preskúmavať exekučný
titul, čím porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. K takémuto revíznemu postupu
došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom
absolútnejnerozpornostipodľaustanovenia§44ods.2/Exekučnéhoporiadku.Všeobecnýsúd,konajúci
z pozície exekučného súdu, je v oblasti prieskumu notárskej listiny limitovaný ustanovením § 36 zák.

č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len Notársky poriadok), pretože predovšetkým
notár bol povinný pri výkone verejnej moci ex offo posúdiť súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok
a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi ( § 36 ods. 1/ Notárskeho poriadku). Pokiaľ
teda notár neodmietol vykonať úkon, zanikla podľa názoru oprávneného právomoc všeobecného súdu
rozhodovať o súlade notárskeho úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Oprávnený poukázal v tejto

súvislosti aj na ustanovenie § 43 ods. 1/ Notárskeho poriadku. Základnou vlastnosťou notárskej listiny
je jej vierohodnosť a všeobecný súd nedisponuje právomocou umožňujúcou mu zasahovať do tejto
garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z notárskej zápisnice. Takýto postup
exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Extenzívna
interpretácia ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný

súd, je priamo v rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou
súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden
ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá
umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú, rušia
alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte

neakceptovateľná. Notársky poriadok zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné úkony notára právnou
cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný. Všeobecný
súd nebol oprávnený zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s
platnými predpismi. Exekučný súd musí s notárskou zápisnicou nakladať rovnako, ako s rozsudkom
všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil

rozdielny procesný postup na účastníkov konania. Oprávnený tiež žiadal v prípade, ak sa všeobecný
súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2/ Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá
Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery

všetkých subjektov práva v právny poriadok. Oprávnený ďalej v dôvodoch odvolania poukázal na čl. 12
ods. 2 Ústavy SR, ktorý ustanovuje všeobecný zákaz diskriminácie. Nie je prípustné, aby exekučný súd
zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a oprávneným na druhej strane. Oprávnený je pritom
v konaní pred exekučným súdom výrazne v nevýhodnom postavení, pričom odlišné zaobchádzanie
nemožno ospravedlniť jeho postavením obchodnej spoločnosti, pretože musí byť zachovaná zásada

rovnosti účastníkov konania. Oprávnený preto tvrdí, že bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu,
lebo exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby mal možnosť reagovať na
akékoľvektvrdenia,argumentyadôkazy,ktorébolipodkladomprerozhodnutieexekučnéhosúdu.Súdne
konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces s dodržaním zásady „rovnostizbraní". Oprávnený ďalej namieta, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný
súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach (a to v súvislosti s úplnou revíziou
notárskej činnosti), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a nemal možnosť sa k nim

vyjadriť, prípadne sám navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov. Kontradiktórnosť súdneho
procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Exekučným súd
vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a porušil tak zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania. Oprávnený spochybňuje aj dôvody, pre ktoré súd plnomocenstvo

vyhlásil za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1/ Občianskeho zákonníka pre rozpor
so zákonom. Povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti či záväzky, udelením plnomocenstva
povinný len preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice. Povinný
navyše mohol toto plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka
kedykoľvek odvolať. Udelené plnomocenstvo preto nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku,
navyše oprávnený argumentuje, že udelené plnomocenstvo je dostatočne určité a zrozumiteľné.

Nesúhlasí ani so záverom súdu, že povinný splnomocnil zástupcu v čase, kedy dlh neexistoval. Právnym
poriadkom nie je vylúčená možnosť dlh/záväzok uznať v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s
uzatvorením zmluvy. Taktiež nemá podklad záver súdu, že sa povinný vzdal týmto úkonom svojho
práva. Žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám
dlh uznať vo forme notárskej zápisnice. Oprávnený sa nestotožňuje ani s dôvodmi súdu, že zástupca

zjavne nehájil záujmy povinného, pretože spísal zápisnicu, ktorá je v jeho neprospech. Zástupca
povinného bol na základe plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon a to je uznať dlh vo forme
notárskej zápisnice a skôr by bolo porušením jeho povinnosti, ak by túto úlohu nesplnil a zápisnicu
by v mene povinného nespísal. Nesúhlasí ani s názorom súdu, že záujmy povinného boli v rozpore
so záujmami zastúpeného. Povinný udelil plnomocenstvo nie bežnej civilnej osobe, ale advokátovi,

ktorý je pri výkone právnych služieb nezávislý. Taktiež oprávnený nesúhlasí so záverom, že notárska
zápisnica, ako exekučný titul, musí byť spísaná nielen s povinným, ale aj s oprávneným. Takýto záver
nemá zákonné opodstatnenie a je v rozpore aj so súdnou úpravou, pričom oprávnený poukázal na
uznesenie NS SR sp. zn. 3Co 7/2007. Oprávnený ďalej namietal, že súladnosť exekučného titulu so
zákonom bola predmetom skúmania exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie,

a súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na
vykonanie exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie,
nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Na
základe uvedeného preto navrhol, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na
ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Zvolen. Zákonný sudca predložil vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa § 374 ods. 4/ O.s.p. s vyjadrením, že podanému odvolaniu nemieni

vyhovieť.

Krajský súd, ako súd odvolací v dôsledku podaného odvolania preskúmal vec v medziach daných
ust. § 212 ods. 1/ O.s.p. a postupom podľa § 214 ods. 2, § 219 ods. 1/ O.s.p. bez nariadenia
pojednávania uznesenie okresného súdu v druhej výrokovej vete o zastavení exekúcie potvrdil. Ostatné

výroky predmetného uznesenia oprávnený odvolaním nenapadol.

Odvolací súd sa predovšetkým, ako s prvoradou otázku, vysporiadal s návrhom oprávneného na
prerušenie konania v zmysle postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.

Z odvolania oprávneného odvolací súd zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie
prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 36 ods. 5/ Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie

nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.Z ustanovenia § 36 ods. 5/ Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie je možné prerušiť len
z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj
§ 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je

možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou
je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným
zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov prerušenia
konania podľa osobitného zákona, preto s poukazom na uvedené, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že
Exekučný poriadok neumožňuje prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Keďže nebol zákonný dôvod na prerušenie konania, odvolací súd sa následne zameral na skúmanie

vecnej správnosti rozhodnutia a postupu súdu prvého stupňa.

Exekučným titulom v danej veci je Notárska zápisnica sp. zn. N 4591/2003, NZ 102977/2003 zo dňa
07.11.2003 spísaná JUDr. Ondrejom Ďuriačom, notárom so sídlom v Partizánskom. Na základe tejto
notárskej zápisnice uznal Mgr. Bruno Žlnay, zastupujúci na základe substitučnej plnej moci Mgr. Tomáša

Kušníra, splnomocneného konať v mene povinnej osoby, dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške
533,79 Eur (16.081,- Sk).

Podľa § 58 ods. 1/ Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Okresný súd už v napadnutom uznesení nevyslovoval žiadne právne závery vo vzťahu k exekučnému
titulu, ktorým je vyššie uvedená notárska zápisnica, len skonštatoval, že právoplatným rozhodnutím

súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, preto je dôvod na jej zastavenie podľa § 57 ods. 1 písm.
g/ Exekučného poriadku. Zo spisu okresného súdu skutočne vyplýva, že uznesením Okresného súdu
Zvolen č.k. 11Er/519/2004-26 zo dňa 24.11.2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 17CoE/55/2011-51 zo dňa 24.02.2011 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú z dôvodu
absencie spôsobilého exekučného titulu. Uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť dňa

16.05.2011, preto je v súčasnom štádiu konania akákoľvek polemika ohľadom existencie či neexistencie
spôsobilého exekučného titulu už nadbytočná, nakoľko táto otázka už bola vyriešená vo vyššie
uvedených rozhodnutiach.

Okresný súd tak postupoval správne, keď v rámci druhej fázy zastavujúceho konania exekúciu zastavil.

Z uvedeného dôvodu krajský súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne a zákonné podľa § 219
ods. 1/ O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.