Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 3, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/1154/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3108229499
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3108229499.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členov JUDr.

Gabriely Janákovej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa: Z., s.r.o., so sídlom v L.,
ul. J. XXXX/XX, IČO: 36 814 661, zastúpeného JUDr. B. J., bytom L., ul. J. XXXX/XX proti odporcovi:
K. C., bytom J. C. XXX, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. N. E. - JUDr. C. E., so sídlom v
L., ul. I. XXXX, o zaplatenie 7.925,05 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Trenčín zo dňa 10. júna 2014 č.k. 27C/245/2008-318, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 294,46 eur, k
rukám právneho zástupcu odporcu, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti odporcovi
zaplatenia sumy 238.750,- Sk (7.925,05 eur) s úrokom z omeškania zo žalovanej sumy vo výške 10%
ročne od 09.03.2009 do zaplatenia. Navrhovateľa zaviazal nahradiť odporcovi trovy konania v sume
2.946,50 eur, ktoré pozostávajú z trov jeho právneho zastúpenia. V rozhodnutí konštatoval, že pôvodný
navrhovateľ Juraj A. sa domáhal proti odporcovi zaplatenia žalovanej sumy tvrdiac, že v auguste 2006
účastníci konania uzatvorili dohodu, na základe ktorej mal odporca dodať pôvodnému navrhovateľovi,

t.j. doviezť zo zahraničia, opraviť a odovzdať ojazdené osobné motorové vozidlo vyobrazené na
predložených fotografiách, v dohodnutom termíne, pričom sa dohodli, že cena poškodeného vozidla
nepresiahne sumu 8.500 eur a oprava nepresiahne 150.000.- Sk; konečná suma za hotové vozidlo
nemala presiahnuť 500 000.- Sk. V októbri 2006 navrhovateľ prostredníctvom tretej osoby odovzdal
odporcovi zálohu 8.500 eur na účely dodania uvedeného vozidla. Tvrdil, že odporca doviezol vo februári
2007 vozidlo značky BMW XXX L., avšak iné ako bolo prezentované na fotografiách, ktoré mu boli
odporcom predložené, pričom dovezené vozidlo bolo poškodené v značne väčšom rozsahu ako vozidlo

na fotografiách. Odporcovi najskôr poskytol lehotu na opravu tohto dovezeného vozidla, následne od
celej dohody odstúpil a plniac si povinnosť zakročiť na účely odvrátenia, resp. zníženia škody, ktorá
vznikla na odstavenom vozidle, zabezpečil vyhotovenie znaleckého posudku vozidla, podľa ktorého
všeobecná hodnota vozidla predstavovala sumu 65.167,-Sk s DPH a následne vozidlo predal za cenu
80.000,- Sk. Na základe uvedeného sa domáhal zaplatenia sumy 238.750,- Sk (7.925,05 eur) ako
rozdielu medzi zálohou vyplatenou odporcovi a sumou 80.000,- Sk za predané zvyšky vozidla.

V priebehu konania došlo k postúpeniu pohľadávky z pôvodného navrhovateľa na spoločnosť Z., s.r.o..

Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je potrebné zamietnuť.
Uviedol, že okolnosťou rozhodnou pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa bolo preukázanieskutočnosti, že došlo k platnému uzatvoreniu zmluvy medzi účastníkmi konania, resp. medzi pôvodným
navrhovateľom a odporcom, a čo bolo jej obsahom. Po preukázaní tejto skutočnosti je potrebné ustáliť,
či došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti zo strany odporcu, aké práva z dôvodu porušenia tejto zmluvnej

povinnosti tým navrhovateľovi vznikli a aké bolo následné správanie sa pôvodného navrhovateľa vo
vzťahu k týmto okolnostiam. Vypočul účastníkov konania a navrhnutých svedkov a dospel k záveru, že
medzi pôvodným navrhovateľom a odporcom bola uzatvorená ústna príkazná zmluva podľa § 724 a
nasl. Občianskeho zákonníka, obsahom ktorej bol záväzok odporcu, ako príkazníka, že pre pôvodného
navrhovateľa ako príkazcu obstará dovezenie poškodeného motorového vozidla, ktoré bolo zobrazené

na ním predložených fotografiách, z Talianskej republiky. O zmluvný podtyp príkaznej zmluvy, a to
zmluvy o obstaraní veci podľa § 733 až § 741 Občianskeho zákonníka nemohlo ísť, pretože pôvodný
navrhovateľ podľa dohody nemal povinnosť zaplatiť odporcovi odmenu za obstaranie veci, ktorá je
podstatnou náležitosťou zmluvy o obstaraní veci. Taktiež nemohlo ísť o uzavretie kúpnej zmluvy z
dôvodu, že v čase uzatvorenia zmluvy nebol predmet kúpy vlastníctvom odporcu ako predávajúceho
a taktiež správanie účastníkov konania po uzavretí zmluvy, ako aj ich správanie po dovezení vozidla

svedčí o tom, že pôvodný navrhovateľ sa správal ako vlastník vozidla, toto nakoniec aj predal, naopak
odporca sa ako vlastník uvedeného vozidla nesprával a nikdy sa vlastníckeho práva nedomáhal. Z
vykonaného dokazovania naopak nemal za preukázané, že odporcovi vznikla, či už príkaznou zmluvou
alebo zmluvou o dielo, resp. o oprave veci povinnosť opraviť dovezené motorové vozidlo. Vyslovil názor,
že vychádzajúc z výsluchov účastníkov konania a svedkov, je pravdepodobné, že ekonomickým účelom

a zmyslom uzatvorenia príkaznej zmluvy malo byť následné uzatvorenie zmluvy o dielo, teda zmluva
na základe ktorej by odporca opravil dovezené motorové vozidlo za sumu neprekračujúcu 150.000,- Sk,
avšak k platnému uzatvoreniu takejto zmluvy nedošlo. Pokiaľ aj svedok Ing. Q. W. v konaní pred súdom
vypovedal, že predmetom záväzku bola aj následná oprava, pričom úhrnom mal pôvodný navrhovateľ
zaplatiť odporcovi odplatu 500.000,- Sk, táto skutočnosť neznamená platné uzatvorenie zmluvy o dielo,

resp. o oprave veci, pretože pre jej platné uzatvorenie absentuje určitý a jasný prejav vôle na jej
uzavretí a na jej presnom obsahu, ktorý by bol aj preukázaný. Ďalej uviedol, že vo všeobecnosti pre
občianske súdne konanie platí, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania tvrdenej skutočnosti zaťažuje
v konaní toho účastníka, ktorý sa dovoláva použitia nejakej právnej normy a právneho následku z nej
vychádzajúceho. Rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať,

zásadne určuje hmotnoprávna norma a odtiaľ tiež vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena. Ak
navrhovateľ tvrdí, že odporca si riadne nesplnil svoj zmluvný záväzok, ktorý ako vyplynulo z dokazovania
spočíval v dovezení určitého motorového vozidla (riadne a platné uzatvorenie zmluvy o oprave veci
preukázané nebolo), na základe tejto skutočnosti malo medzi účastníkmi konania dôjsť k zmene v
obsahu záväzku, a to z dôvodu omeškania dlžníka odporcu. V takomto prípade mal navrhovateľ právo a

zároveň povinnosť podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka poskytnúť odporcovi primeranú lehotu na
poskytnutie riadneho plnenia (dovezenie vozidla, ktoré mal doviezť a nedoviezol) a v prípade, že by ani
v tejto dodatočne poskytnutej lehote odporca svoj záväzok nesplnil, navrhovateľ mohol a mal od zmluvy
odstúpiť. V konaní však nebolo preukázané, že by navrhovateľ takto aj konal. Nebolo preukázané, že
vyzvalodporcunariadnesplneniesisvojhozáväzkuvprimeranejlehoteažebynásledneprenesplnenie

ani tohto zmeneného záväzku od zmluvy odstúpil. Odstúpenie od zmluvy pôvodný navrhovateľ do času,
kedy dodané vozidlo sám predal, nepreukázal. Nepreukázanie riadneho odstúpenia od zmluvy a tak
isto nepreukázanie poskytnutia primeranej lehoty na riadne splnenie si záväzku a následne predaj
motorového vozidla svedčia o tom, že odporca neporušil svoj zmluvný záväzok doviezť navrhovateľovi
dohodnuté motorové vozidlo a že následne došlo k platnému zrušeniu uzatvorenia príkaznej zmluvy,

odstúpením od nej. Pôvodný navrhovateľ od zmluvy preukázateľným spôsobom odstúpil písomne až
listom zo dňa 29.03.2011, ktoré odstúpenie označil ako opätovné odstúpenie zmluvy, čo však Občiansky
zákonník nepredpokladá. Opätovné odstúpenie od zmluvy, ktoré pôvodný navrhovateľ urobil po viac ako
dvoch rokoch od začatia konania v čase, kedy už súd rozhodoval o nároku navrhovateľa zo zmluvy,
nepovažovalpotomsúdzariadneodstúpenieodzmluvy,keďnapokonpôvodnýnavrhovateľnaopak,ako

sám uviedol, od mája 2007 začal inzerovať predaj vozidla za kúpnu cenu 8.500 eur, z ktorej skutočnosti
je zrejmé, že navrhovateľ sa správal tak, ako keby k odstúpeniu od zmluvy nedošlo a sám si pritom
ohodnotil podľa podaného inzerátu kúpnu cenu dovezeného vozidla na 8.500 eur.

Zhrnúc uvedené dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojho

tvrdenia o uzatvorení zmluvy o oprave veci podľa § 652 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. zmiešanej
zmluvy s prvkami zmluvy o oprave veci a takisto neuniesol dôkazné bremeno o porušení zmluvného
záväzku odporcu z uzatvorenej príkaznej zmluvy. Súd tak nemal v konaní za preukázané, že odporca
sa zaviazal navrhovateľovi na obstaranie iného motorového vozidla ako toho, ktoré bolo v skutočnostidovezené. V tejto súvislosti podotkol, že podľa § 43 Občianskeho zákonníka sú účastníci zmluvných
vzťahov povinní dbať, aby sa pri úprave týchto vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku
rozporov, a preto je v záujme účastníkov zmluvného vzťahu, aby predvídali okolnosti, ktoré môžu

nastať a pamätali pri uzatváraní zmluvy na tieto skutočnosti napr. tým, že uzavrú písomnú zmluvu a
dojednajú si pre prípad okolností možnosť odstúpenia od zmluvy v zmysle Občianskeho zákonníka.
Pôvodnémunavrhovateľovitakistoničnebránilo,pokiaľtvrdil,žeodporcamudoviezolinéakodohodnuté
motorové vozidlo, aby si fotografie vozidla, ktoré malo byť dovezené ponechal ako dôkazný prostriedok
na preukázanie svojich tvrdení. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 724, § 725, § 726, §

727, § 631, § 632, § 652 ods. 1, ods. 2, § 51, § 43, § 488, § 489, § 491 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka
a § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ prostredníctvom zástupcu, ktorý žiadal,
aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako odvolací
dôvod uviedol ust. § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p.. Namietal záver prvostupňového súdu o tom,

že medzi odporcom a pôvodným navrhovateľom nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, pričom vyslovil
názor, že tento záver prvostupňového súdu je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním. Mal za
to, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi neznámym predajcom v Taliansku a odporcom
nepochybne došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, pretože táto platným spôsobom vznikne len čo sa
zmluvné strany dohodnú o jej podstatných náležitostiach, k čomu v danom prípade nepochybne došlo.

Súd prvého stupňa preto prijal nesprávny právny záver o neexistencii vlastníckeho práva odporcu
k dotknutému motorovému vozidlu, resp. o neexistencii samotnej kúpnej zmluvy, keďže priamo k
okolnostiam vzniku zmluvy a prevodu vlastníckeho práva k vozidlu v konaní dokazovanie vykonané
nebolo. Teda záver súdu prvého stupňa o tom, že odporca nebol vlastníkom vozidla považoval
navrhovateľ za predčasne a vecne neodôvodnený. Bez preukázania týchto okolností sú ďalšie na to

nadväzujúce závery prijaté súdom prvého stupňa - záver o uzatvorení príkaznej zmluvy a záver o
nepreukázaní uzatvorenia zmluvy o oprave veci iba v rovine hypotéz vychádzajúcich z nedostatočne
zisteného skutkového stavu. Uviedol, že napriek tomu, že súd prvého stupňa mal možnosť vykonať
dokazovanie v naznačenom rozsahu, toto dokazovanie bez akéhokoľvek odôvodnenia súd nevykonal,
pričom zákon v § 122 ods. 3 O.s.p. mu dokonca dáva možnosť, aby sa vykonané dokazovanie v

prípade potreby doplnilo prípadne opakovalo a teda súdu prvého stupňa nič nebránilo v tom, aby
vykonané dokazovanie doplnil, čo však neurobil, pričom dôvod, pre ktorý tak neučinil, nijakým spôsobom
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezdôvodnil. Týmto postupom súdu bola navrhovateľovi odňatá
možnosť konať pred súdom. Ďalej namietal skutkové závery prvostupňového súdu o tom, že odporca
doviezol pre navrhovateľa ako príkazcu ojazdené poškodené motorové vozidlo, ktoré bolo zobrazené

na ním predložených fotografiách. Poukázal pritom na skutočnosť, že v konaní nebola spochybnená
dôveryhodnosť svedka Ing. Q. W., ktorý tieto skutočnosti nepotvrdil. Taktiež namietal záver súdu
prvého stupňa o neplatnom uzatvorení zmiešanej zmluvy, resp. jej časti zmluvy o oprave veci, pričom
bol toho názoru, že z odporcom predložených fotografií nesporne vyplýval predmet opravy (oprava
vozidla), rozsah opravy (poškodenie vozidla) a rovnako z vykonaného dokazovania vyplynulo, že sa

právny predchodca navrhovateľa a odporca sa dohodli na cene opravy stanovenej maximálnym limitom
150.000,- Sk, a teda medzi účastníkmi konania nesporne došlo k platnému uzatvoreniu dohody o
oprave veci s jej podstatnými náležitosťami. Na základe uvedených skutočností mal navrhovateľ za to,
že súd prvého stupňa vec aj nesprávne právne posúdil. Namietal tiež závery prvostupňového súdu o
tom, že nedošlo k platnému odstúpeniu právneho predchodcu navrhovateľa od zmluvy. Poukázal pritom

na skutočnosť, že právny predchodca navrhovateľa od počiatku tvrdil, čo vyplýva aj z listinného dôkazu
označeného ako „opätovné odstúpenie od dohôd a výzva na vrátenie poskytnutého plnenia zo dňa
23.03.2011“ a rovnako aj z jeho výpovede, že od zmluvy odstúpil ešte v apríli r. 2007. Keďže však dohoda
bola uzatvorená medzi účastníkmi v ústnej forme, odstúpenie logicky tiež realizoval ústnou formou.

Odporca prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Za absolútne neopodstatnenú považoval námietku
navrhovateľa, že súd prvého stupňa nesprávne ustálil vlastníctvo motorového vozidla, keď zo správania
pôvodného navrhovateľa, najmä zo skutočnosti, že požadoval, aby vystavená faktúra bola opravená a
vystavená na jeho meno (hoci predtým bola vystavená na osobu reálne vykonávajúcu skutočný prevoz

auta), zo skutočnosti, že inzeroval predaj tohto vozidla a následne vozidlo aj predal vyplýva, že sa
správal ako vlastník. Pokiaľ by vlastníkom mal byť odporca, určite by namietal tú skutočnosť, že by
niekto manipuloval s jeho motorovým vozidlom. Ak sa navrhovateľ necítil byť vlastníkom veci, nemohol
ju predať tretej osobe. Tvrdenie navrhovateľa o tom, že predajom cudzej veci predchádzal vzniknutiuškody je čisto účelové a absurdné a nemá oporu v právnom poriadku SR, nakoľko nikoho sa nedá zbaviť
vlastníckeho práva k veci len preto, že sa niekto domnieva, že na veci, ktorá patrí tretej osobe, vzniká
škoda. K tvrdeniu právneho predchodcu navrhovateľa, že bolo dovezené iné vozidlo ako bolo vyfotené

na predložených fotografiách uviedol, že pokiaľ by mal odporca doviezť iné vozidlo, navrhovateľ by
nepochybne požadoval peniaze vrátiť, a to určite okamžite. Ak bol navrhovateľ toho názoru, že jeho
príkaz bol vykonaný vadne, nemal toto vozidlo prebrať a mal žiadať vrátenie peňazí a nie opravu faktúry
na jeho meno. Kategoricky poprel, že by s navrhovateľom dohodol na oprave tohto vozidla.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť. Vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie
odvolacieho súdu.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len

skutočnosťami uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O.s.p..

V prejednávanej veci navrhovateľ uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p..

Odôvodnenie odvolania proti rozsudku možno v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. odôvodniť tým,

žesúdprvéhostupňaneúplnezistilskutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnéna
zistenie rozhodujúcich skutočností v prípade, ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal.

V preskúmavanej veci navrhovateľ opodstatnenosť tohto uplatneného odvolacieho dôvodu vidí v tom,

že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie „v ňom naznačenom rozsahu“, pričom vyslovuje názor, že
Občiansky súdny poriadok dáva súdu možnosť, aby sa vykonané dokazovanie v prípade potreby doplnil,
a teda súdu prvého stupňa nič nebránilo v tom, aby vykonané dokazovanie doplnil, čo súd neurobil a vo
svojom rozhodnutí tento svoj postup ani žiadnym spôsobom nezdôvodnil.

Túto argumentáciu navrhovateľa považoval odvolací súd za úplne mylnú. V sporovom konaní, o ktoré
ide aj v prejednávanej veci, platí totiž dispozičná a prejednacia zásada. Prejednacia zásada spočíva v
tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ich preukazujú, je zásadne vecou účastníkov
konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch
a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§

79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý
účastník konania. Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné tvrdenia za navrhovateľa a vyhľadávať
potrebné dôkazy. Nie je povinný po nich pátrať a ani by tak nemohol urobiť, pretože by musel vyhľadávať
skutočnosti, ktoré sa týkajú rozmanitých súkromných vzťahov medzi účastníkmi konania, ktoré mu
spravidla nie sú známe a vôbec dostupné. Z toho vyplýva, že účastníci, a nie súd, majú procesnú,

dôkaznú povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností a procesný
dôsledok v spojení s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena.

V predmetnej veci navrhovateľ vo svojom odvolaní nepoukazuje na žiaden dôkaz, ktorý by v konaní
navrhol vykonať na preukázanie svojich tvrdení a ktorý súd prvého stupňa napriek jeho návrhom

nevykonal.Takétonávrhynadoplneniedokazovanianebolizistenéanizobsahuspisu,pretonavrhovateľ
nemôže vo svojom odvolaní opodstatnene uplatniť odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p..

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. spočíva predovšetkým v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie

do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že
neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkovézisteniamôžubyťajvýsledkomlogickýchrozporovprihodnotenídôkazovsosobitnýmzreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu
vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá

postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p.. Podľa cit. zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie
dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti,ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkom nevyplynuli, ani inak nevyšli najavo v konaní,
prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo
vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z

prednesov účastníkov, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, alebo
vierohodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až § 135 O.s.p..
Odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. možno napadnúť výsledok činnosti súdu
pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd
dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať

s jeho skutkovými závermi.

Navrhovateľ v odvolaní vychádza z odlišných skutkových záverov než prvostupňový súd a robí z
vykonaných dôkazov vlastné skutkové závery týkajúce sa toho, čo bolo obsahom zmluvy uzavretej
medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom. V nadväznosti na to vytýka súdu prvého stupňa
aj nesprávne právne posúdenie veci ako dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p..

Podľa súdnej praxe sa za nesprávne právne posúdenie považuje mylná aplikácia a výklad právnej normy
na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Preskúmaním zistil odvolací súd, že súd prvého stupňa vykonal vo veci účastníkmi navrhnuté dôkazy,
ktoré vyhodnotil v súlade s ust. §132 až § 135 O.s.p. a vec aj správne právne posúdil. Odvolací

súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že navrhovateľ predloženými, súdu navrhnutými a
vykonanými dôkazmi nepreukázal, že by mu odporca z Talianska doviezol iné poškodené motorové
vozidlo, ako bolo zobrazené na odporcom predložených fotografiách, resp., že by rozsah poškodenia
dovezeného motorového vozidla bol iný ako na predložených fotografiách. Napriek tomu, že vypočutý
svedok Ing. Q. W. pri svojej výpovedi tvrdil, že rozsah poškodenia motorového vozidla, ktoré mal odporca

pre navrhovateľa doviezť, mal byť podľa predložených fotografií menší, výpoveď tohto svedka tvrdenie
navrhovateľa jednoznačne nemohlo preukázať, keďže fotografie objednaného vozidla sa nezachovali
a svedok podľa svojej výpovede objednané vozidlo videl len na fotografiách, ktoré neboli vytlačené,
ale mu boli ukázané iba vo fotoaparáte, takže jeho vnímanie poškodenia vozidla mohlo byť skreslené.
Napokonanisprávaniesanavrhovateľapodovozevozidlanenasvedčujetomu,žemubolodovezenéiné

ako objednané vozidlo, resp. vozidlo viac poškodené, nakoľko by nepochybne takéto vozidlo odmietol
prevziať, trval by na dovoze objednaného vozidla, resp. by od zmluvy odstúpil, čo v konaní nebolo
preukázané.

Keďže z vykonaného dokazovania, najmä z výsluchu pôvodného navrhovateľa Juraja A. vyplynulo,

že podľa dohody pôvodného navrhovateľa s odporcom cena dovezeného poškodeného motorového
vozidla mala byť 8.500 eur, t. j. vo výške, ako pôvodný navrhovateľ odporcovi vyplatil, bolo preto podľa
názoruodvolaciehosúduajcelkomnadbytočnézaoberaťsaďalejskúmanímtoho,čisaodporcazaviazal
pre pôvodného navrhovateľa vykonať aj následnú opravu tohto vozidla, nakoľko pôvodný navrhovateľ
odporcovi inú sumu ako peniaze za dovezenie poškodeného vozidla, nevyplatil.

Pokiaľ ide o právne posúdenie veci, odvolací súd považoval aplikáciu právnych predpisov súdom prvého
stupňa na zistený skutkový stav veci za správnu. Stotožnil sa s názorom prvostupňového súdu, že zo
skutočností, ktoré vyplynuli z dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa možno dospieť k záveru,
že medzi účastníkmi bola uzatvorená príkazná zmluva podľa § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka,

podľa ktorej bol odporca splnomocnený pôvodným navrhovateľom ako príkazcom na uzatvorenie kúpnej
zmluvy k predmetnému vozidlu v mene pôvodného navrhovateľa a že na základe tejto zmluvy pôvodný
navrhovateľ nadobudol vlastnícke právo k dovezenému vozidlu. Svedčia tomu najmä okolnosti, ako
sa správal pôvodný navrhovateľ po dovezení motorového vozidla, najmä skutočnosť, že trval na
oprave vystavenej faktúry na svoje meno (zrejme za účelom prepisu vozidla v evidencii motorových

vozidiel), ako aj skutočnosť, že sa k vozidlu správal ako vlastník, inzeroval ho na predaj a následne
toto motorové vozidlo aj predal. Odvolací súd sa pritom stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že
pôvodný navrhovateľ od uzavretej zmluvy neodstúpil, keď navrhovateľ túto skutočnosť v konaní jednak
nepreukázal, jednak v prípade, ak by bolo pravdivé jeho tvrdenie, že od zmluvy platne odstúpil, nemohol
potom už následne s vozidlom disponovať ako vlastník, ale mal sa dožadovať vrátenia vzájomne

poskytnutého plnenia.

V konaní tak nebol preukázaný právny dôvod, na základe ktorého by navrhovateľ mohol požadovať
od odporcu zaplatenie rozdielu medzi pôvodným navrhovateľom vyplatenou sumou 8.500 eur, ktorábola dohodnutá medzi zmluvnými stranami ako cena za kúpu a dovoz poškodeného vozidla a sumou
za ktorú pôvodný navrhovateľ neskôr vozidlo predal. Rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý návrh
navrhovateľa zamietol, preto odvolací súd považoval za správne, a preto rozsudok prvostupňového

súdu potvrdil, pričom v súlade s ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd poukazuje na správnosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa stotožňuje a na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že
odporcovi,ktorýbolvodvolacomkonaníúspešný,priznalnáhradutrovodvolaciehokonania,spočívajúcu

v trovách právneho zastúpenia, a to za jeden úkon právnej služby: vyjadrenie k odvolaniu, podľa § 10
ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/ a § 16 ods. 3 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. v sume 237,34 eur + režijný paušál
8,04 eur + 20% DPH, spolu v sume 294,46 eur.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .