Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, June 27, 2012

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 3Er/224/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5608203256
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Silvia Botevová
ECLI: ECLI:SK:OSLM:2012:5608203256.5

Uznesenie

Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, proti povinnému V. A., G. XX. X. XXXX, K. K. XXX, C., U. A., pre vymoženie
pohľadávky 502,22 Eur s prísl., vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom
Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. Ex 3089/2008, takto

r o z h o d o l :

Exekúcia sa z a s t a v u j e.

O trovách exekúcie súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým sa dňa 12. 5. 2008 začalo exekučné konanie pod sp.
zn. Ex 3089/2008 na vymoženie pohľadávky vo výške 15.130,- Sk s prísl., priznanej Rozsudkom

Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské rameno
8, Bratislava, IČO: 35 922 761, SR 9216/07 zo dňa 21. 12. 2007. Súdnemu exekútorovi
bolo udelené poverenie č. 5505 015316* zo dňa 30. 10. 2008 na vymoženie uloženej
povinnosti zaplatiť 15.130,- Sk a 0,25 % úrok z omeškania denne zo sumy 7.245,- Sk od 9. 11. 2007 do
10. 12. 2007, t. j. 580,- Sk a zo sumy 6.331,-Sk od 11. 12. 2007 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho
konania vo výške 4.789,- Sk a trovy exekúcie.

Uznesením 3Er/224/2008-14 zo dňa 19. 2. 2010 Okresný súd Liptovský Mikuláš exekúciu zastavil ex
offo. O trovách exekúcie súd rozhodol dopĺňacím uznesením č. k. 3Er/224/2008 - 44 zo dňa 16. 11.
2010 tak, že o trovách exekúcie súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Krajský
súd v Žiline uznesením č. k. 7CoE/24/2011 zo dňa 28. 2. 2011 uznesenie okresného súdu v spojení s
dopĺňacím uznesením zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Podľa ust. § 266 Občianskeho súdneho poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol: „Nemožno sa stotožniť so záverom okresného súdu,
že z predmetného exekučného titulu nie je možné oddeliť plnenie zákonom dovolené od plnenia

nedovoleného. Peňažné plnenie je vždy oddeliteľné a v danom prípade nebol dôvod zastaviť exekúciu
vo väčšom rozsahu, ako v časti zákonom nedovoleného plnenia.“ „Je potrebné skúmať, či rozhodcovská
doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v konaní, nespôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.“ „Rozhodcovská
doložka umožňujúca dodávateľovi na výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane
spotrebiteľa.“ „Súd preto musí i bez návrhu preskúmať, či rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve

je platným dojednaním, čo okresný súd opomenul.“Tunajší súd v súlade s vysloveným právnym názorom krajského súdu opätovne vo veci rozhodol.

Zo systematiky a jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie sa člení

na niekoľko štádií. Súd v súlade s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku skúma v štádiu rozhodovania
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie iba to, či má návrh na vykonanie exekúcie
všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený doložkou vykonateľnosti a či exekučný
titul spĺňa podmienku materiálnej a formálnej vykonateľnosti. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo

zákonom, poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Na základe uvedeného tak exekučného súdu
neprislúcha v tejto časti konania posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu, teda zaoberať sa
správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal. Súd tu považuje za potrebné uviesť,
že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktorý by vylučovalo
neskoršiečiastočnéaleboúplnézastavenieexekúcieprenesúladexekučnéhotitulusozákonom.Postup
tunajšieho súdu je zákonný a to s poukazom na ust. § 45 zákona č. zákona č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa§45ods.1zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie

zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na

exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Tunajší súd v súlade s citovanými ustanoveniami preskúmal podmienky zákonnosti exekúcie a zistil,
že táto je vedená na základe exekučného titulu, ktorý priznáva zákonom nedovolené plnenie, ktoré

je súčasne aj v rozpore s dobrými mravmi a spotrebiteľským právom. Súd je zároveň po preskúmaní
exekučného titulu zo stránky vecnej správnosti toho názoru, že predmetný exekučný titul nespĺňa
podmienku materiálnej vykonateľnosti. Pojmovým znakom materiálnej vykonateľnosti je aj presné
určenie obsahu práv a povinností vrátane rozsahu plnenia. Preskúmaním exekučného titulu z vecnej
stránky súd zistil, že z predmetného titulu nie je možné oddeliť plnenie zákonom dovolené od plnenia

nedovoleného, čo v konečnom dôsledku spôsobuje nevykonateľnosť takéhoto rozhodnutia.

Predmetná exekúcia sa vykonáva na základe tuzemského rozhodcovského rozsudku, ktorým bola
odporcovi (povinný v exekúcii) uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (oprávnený v exekúcii) sumu
16.044,-Skspolus0,25%úrokomzomeškaniadennezosumy7.245,-Skod9.11.2007dozaplateniaa

nahradiť trovy konania v sume 4.789,- Sk, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie zohľadnil skutočnosť, že povinný do začatia exekučného konania
čiastočne splnil povinnosť uloženú rozhodcovským rozsudkom vo výške 914,-Sk.

Z odôvodnenia predmetného exekučného titulu súd zistil, že právnym dôvodom konania pred

rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinného zo Zmluvy o úvere č. 5370733 zo dňa
22. 9. 2006, uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Z predloženej zmluvy o úvere mal
súd preukázané, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa preto musiaaplikovať normy spotrebiteľského práva. Z obsahu exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovský súd túto
skutočnosť nezohľadnil a na základe toho priznal plnenie zákonom nedovolené.

Právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv je treba aplikovať na právny vzťah podľa účinnosti právnej úpravy
v čase uskutočnenia právneho úkonu, v danom prípade v dobe uzatvorenia zmluvy o úvere.

Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 2007 (ďalej len „Občiansky
zákonník“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy

upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,

Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú
vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
osobitného predpisu, 13d) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1999 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 ods. 2 citovanej smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola
navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s
predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna
konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok

zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú
štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola
individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

Podľa článku 6 smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách

uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.Podľa bodu 1, písm. e) prílohy citovanej smernice, nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je
okrem iných aj požiadavka pre spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú
sumu ako kompenzáciu.

Vyššie citované ustanovenia Občianskeho zákonníka boli doplnené do zákona novelou č. 150/2004 Z.
z. zo dňa 2. 3. 2004, ktorou došlo k čiastočnej implementácii smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. Tento prameň komunitárneho práva má podstatný význam pre úpravu spotrebiteľských
zmlúv v práve Európskych spoločenstiev (ES) a Európskej únie (EÚ). Slovenská republika je odo dňa

pristúpenia viazaná všetkými právne záväznými aktmi inštitúcii ES a EÚ, a to za podmienok upravených
primárnym komunitárnym právom. Záväznosť prameňov komunitárneho práva je daná aj čl. 7 Ústavy
Slovenskej republiky. Pokiaľ sa jedná o smernice, táto záväznosť sa prejavuje najmä povinnosťou
zákonodarcu smernicu v určenej lehote vykonať, prípadne i povinnosťou orgánov aplikácie práva priznať
smernici priamy alebo nepriamy účinok. Podľa zmluvy o ES sú smernice záväzné pokiaľ ide o výsledok,
ktorý sa nimi má dosiahnuť. Systém založený citovanou smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ

je voči dodávateľovi v slabšom postavení tak pokiaľ ide o jeho kúpnu silu, ako ja pokiaľ ide o jeho úroveň
poznania. Uvedená skutočnosť vedie spotrebiteľa k prijatiu podmienok, ktoré sú vopred pripravené
dodávateľom bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Z verejného záujmu na ochrane spotrebiteľa pred
nekalými zmluvnými podmienkami judikatúra Súdneho dvora odvodila povinnosť vnútroštátneho súdu
chrániť spotrebiteľov ex offo (napr. čl. 51 rozsudku Súdneho dvora EU C-40/08 ASTURCOM, v ktorom

Súdny dvor judikoval, že článok 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie).

Zozneniaustanovenia§52ods.1Občianskehozákonníkavyplýva,ževýpočetzmlúv,ktorésúzmluvami
spotrebiteľskými je taxatívny. V prípade spotrebiteľských zmlúv však nie je jediným vnútroštátnym
prameňom práva Občiansky zákonník. Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase

uzatvorenia zmluvy o úvere (toho času nahradený zákonom č. 250/2007 Z. z.) v ust. § 23a zadefinoval
spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Naviac, predmetný
zákon v ustanovení § 23a ods. 2 určuje Občiansky zákonník za subsidiárny prameň práva pre všetky

spotrebiteľské zmluvy. Na základe vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že pre posúdenie, či sa
v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu, nie je určujúci iba taxatívny výpočet zmlúv v ust. § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj vymedzenie spotrebiteľských zmlúv v ust. § 23a ods. 1 zákona
o ochrane spotrebiteľa. Len takýto výklad je v súlade s cieľom, ktorý sa má dosiahnuť smernicou a s
judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej môže súd členského štátu prostredníctvom eurokonformnej

interpretácie (výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením a cieľmi smernice) interpretovať a
aplikovať normy vnútroštátneho spotrebiteľského práva tak, aby sa ochrana spotrebiteľa maximálne
priblížila účelu, rozsahu a kvalite ochrany, ktorú priznáva v danom prípade smernica. Smernicu je
tak nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich
režim spotrebiteľských zmlúv. Naviac, právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu

úpravu spotrebiteľského úveru, ktorou bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon č. 258/2001 Z.
z., ktorý definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce
akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie

peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa ust. § 3 zákona o spotrebiteľskom
úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú
upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednou zo základných náležitostí

zmluvyospotrebiteľskomúverejeajdojednanieročnejpercentuálnejmierynákladov(ďalejlen„RPMN“),
ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru. Zohľadňuje úroky a poplatky spojené s
poskytnutím úveru a časové obdobie ich splácania. Zákon o spotrebiteľských úveroch spája absenciu
RPMN s negatívnym dôsledkom pre veriteľa, a to tým, že úver poskytnutý na základe takej zmluvy je
bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch).

Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského vzťahu,
vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (oprávnený v exekúcii) v rámci
svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinný v exekúcii) peňažné prostriedky voforme úveru. Výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I súd zistil, že predmetom
činnosti oprávneného je okrem iného aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor

na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú všeobecné
podmienky poskytnutia úveru , ktoré povinný ovplyvniť nemohol, nakoľko boli pripravené vopred pre
neznámy počet potenciálnych spotrebiteľov. S poukazom na ust. § 52 ods. 1 a § 54 Občianskeho
zákonníka nemá na posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným význam skutočnosť, že
zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, resp. že došlo k voľbe práva

medzi účastníkmi. Normy spotrebiteľského práva sú vo vzťahu k Obchodnému zákonníku špeciálnymi
ustanoveniami, preto sa na daný vzťah uplatní právna zásada použitia špeciálnej právnej úpravy pred
všeobecnou (lex specialis derogat lex generalis). Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú
spotrebiteľské právne normy, a preto sa za každých okolností musia použiť ustanovenia, ktoré sú pre
spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská
zmluva uzavretá. Na základe uvedeného tak súd po preskúmaní zmluvy dospel k názoru, že z obsahu

zmluvy a postavenia účastníkov zmluvy jednoznačne vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu.

Exekučný súd môže v súlade s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2
zákona o rozhodcovskom konaní exekúciu zastaviť aj bez návrhu, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené

alebo odporuje dobrým mravom. Súd tak v rámci exekúcie môže kontrolovať zákonnosť postupu
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Preskúmaním rozhodnutia rozhodcovského súdu, mal
súd preukázané, že rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo oprávneného uvedené v zmluve o
úvere,pričomvôbecnepreskúmal,čisamedziúčastníkmizmluvynejednáospotrebiteľskýprávnyvzťah.

Za plnenie právom nedovolené sa považuje také plnenie, ktoré je výslovne zakázané alebo sa
svojim obsahom alebo účelom prieči zákonnému zákazu. V danom prípade rozhodcovský súd priznal
zákonom nedovolené plnenie. Preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných
podmienok, ktoré sú absolútne neplatné. Neprijateľnými podmienkami sa chápu akékoľvek ustanovenia

v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa za predpokladu, že sa nejedná o individuálne dojednané
zmluvné ustanovenia. Pojmovým znakom individuálne dojednaných zmluvných ustanovení je to, že
spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť ich obsah, čo v konkrétnom prípade urobiť nemohol. V predmetnej
zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o RPMN, ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré

je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru. Neuvedením RPMN
tak veriteľ spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, nakoľko spotrebiteľa uviedol do
omylu v podstatnej okolnosti. Účelom RPMN je určenie skutočnej ceny úveru, čím má byť spotrebiteľovi
umožnené porovnávať ponuky rôznych poskytovateľov úverov s cieľom vybrať si najvýhodnejší úver
podľasvojichpotrieb.NeuvedenieRPMNmápodľanázorusúduzanásledoknezrozumiteľnosťzmluvyo

spotrebiteľskom úvere, nakoľko spotrebiteľ, ktorý je v slabšom postavení aj čo do právneho povedomia,
nemá v takom prípade reálnu predstavu o celkovej výške nákladov poskytnutého úveru. V predmetnej
veci treba naviac konštatovať, že neuvedením RPMN bola zakrytá nekalá zmluvná podmienka v podobe
neprimeranejodplatyzaposkytnutieúveru.Povinnýsazaviazal,žezaposkytnutýúvervovýške14.000,-
Sk zaplatí poplatok vo 13.360, - Sk, čo predstavuje 95,43 % hodnoty poskytnutého úveru. Takáto odplata

niekoľkonásobne prevyšuje odplaty, za ktoré poskytujú úvery banky a v právnom štáte, ktorý rešpektuje,
implementuje a aplikuje spotrebiteľské právo Európskej únie nemôže byť pochýb o tom, že takto vysoko
dojednaný poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť v žiadnom prípade považovaný za primeraný,
alebo čo i len približujúci sa primeranosti odplaty.

Absenciu RPMN zákon o spotrebiteľských úveroch nesankcionuje neplatnosťou, ale zároveň však
poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom smere, že takto dojednaný spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a priznal
oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 16.044,-
Sk s prísl., pričom z výroku ani z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený

úver a ktorá na poplatok. V prípade ak zmluva údaj o RPMN neobsahovala, rozhodcovský súd
nemohol zaviazať povinného na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru. Oprávnený v iných konaniach
tunajšieho súdu (8Er/540/2008, 8Er/1072/2009) na výzvu na predloženie listinných účtovných dôkazov,
z ktorých by bolo možné zistiť, ktorá časť čiastočných úhrad povinného bola zúčtovaná na poskytnutýúver a ktorá na poplatok za poskytnutie úveru odpovedal vyjadrením v 8Er/540/2008: „Pokiaľ ide o Vami
spomínanú sumu vo výške 54,44 Eur a spôsob, na čo bola jej úhrada použitá, oprávnený uvádza, že
v bode II. podaného návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 13. 8. 2008 oprávnený výslovne uviedol, na

čo bola poukázaná platba použitá.“ „Zároveň oprávnený uvádza, že sa nejedná o splátku ale o platbu.
Platbapôžičkyposplatnostijezúčtovnéhohľadiskazníženiecelkovejpohľadávkyvočiklientovi.Celková
pohľadávka vznikla poskytnutím istiny a zaúčtovaním zdaniteľného výnosu (poplatok). V prípade, ak je
dlžník (povinný) v omeškaní, bol už výnos zdanený a záväzky voči štátu z tohto titulu usporiadané.“ „Na
základe uvedeného nevidíme dôvod (opodstatnenosť) preukazovania uvedených tvrdení výpismi z

nášho účtovníctva.“

V čase rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekúcie z dôvodu materiálnej nevykonateľnosti
exekučného titulu (nemožnosti oddelenia zákonom dovoleného plnenia od nedovoleného plnenia),
ktoré rozhodnutie bolo zrušené rozhodnutím krajského súdu, predmetné oznámenie oprávneného o
nemožnosti oddelenia istiny a poplatku ešte nebolo súčasťou súdneho spisu. Okresný súd je v zmysle

ust. § 266 Občianskeho súdneho poriadku, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Odvolací
súd prvotné rozhodnutie o zastavení exekúcie zrušil keď sa nestotožnil so záverom okresného súdu,
že z predmetného exekučného titulu nie je možné oddeliť plnenie zákonom dovolené od plnenia
nedovoleného, nakoľko peňažné plnenie podľa vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu je vždy
oddeliteľné. Okresný súd vzhľadom na oznámenie oprávneného v iných konaniach tunajšieho súdu

(citované vyššie, zvýraznené), má za to, že z predmetného exekučného titulu nie je možné oddeliť
plnenie zákonom dovolené od plnenia nedovoleného.

Súd v exekučnom konaní nevyhlasuje jednotlivé podmienky za neprijateľné, môže však exekúciu

zastaviť v časti vymáhania pohľadávky plynúcej z tejto podmienky. V predmetnej veci rozhodcovský
súd priznal oprávnenému aj nárok na poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je vzhľadom k svojej výške
neprijateľnou podmienkou, a preto absolútne neplatnou. Rozhodcovský súd vôbec neskúmal to, či medzi
účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti tak vydal rozhodnutie, ktoré je
v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Z exekučného titulu nie je zároveň možné zistiť aká časť

priznanej istiny pripadá na nesplatený úver a aká časť na poplatok za jeho poskytnutie. Na základe
uvedeného súdu neostávalo nič iné, ako zastaviť exekúciu v plnom rozsahu.

Podľa § 53b Občianskeho zákonníka, ak je predmetnom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných
prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu

nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškania s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací

predpis.

Podľa § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. v znení platnom do 31. 12. 2008, ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho poriadku, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby
určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Preskúmaním exekučného titulu súd zároveň dospel k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s
požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a na
základe uvedeného priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z
omeškania. Zákon o spotrebiteľských úveroch neupravuje výšku úrokov z omeškania. Zmluvné strany

si voľbou práva dojednali, že ich vzťahy sa budú riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktorý v
čase uzatvorenia zmluvy výšku úrokov z omeškania neobmedzoval. Nakoľko však ide o spotrebiteľský
právny vzťah, na daný prípad bolo treba aplikovať úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ktorá
je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Právna úprava spotrebiteľského práva vychádza z niekoľkých zásad,
medzi ktoré patrí aj to, že zmluvné podmienky upravené medzi veriteľom a spotrebiteľom sa nemôžu

odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Na základe uvedeného
sa tak spotrebiteľ nemohol vzdať výhodnejšej úpravy v Občianskom zákonníku. Preto ak rozhodcovskýsúd priznal oprávnenému aj zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne (čo však z
exekučného titulu nie je možné preskúmať) svojím rozhodnutím zaviazal povinného na plnenie právom
nedovolené. Priznané úroky z omeškania niekoľko násobne prevyšujú úroky, na aké by oprávnenému

vznikol nárok pri aplikácii úpravy v Občianskom zákonníku v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.

Slovenský právny poriadok v súlade so smernicou a judikatúru Súdneho dvora EU v niektorých
prípadoch priamo ukladá súdu, aby aj bez návrhu zastavil exekúciu vedenú na základe rozhodcovského
rozsudku. Súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k názoru, že predmetná exekúcia

sa vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie. Rozhodcovský súd
vôbec neskúmal to, či medzi účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti
tak vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Z exekučného titulu nie je
zároveň možné zistiť aká časť priznanej istiny pripadá na nesplatený úver a aká časť na poplatok za jeho
poskytnutie. Pri absencií RPMN je predmetný úver bez poplatkov. V takom prípade je časť priznaného
plnenia obsiahnutá v rozsudku rozhodcovského súdu, plnením právom nedovoleným. Rozhodcovský

súd zároveň priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej ust. § 517 Občianskeho zákonníka v
spojení s ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.. Nakoľko z formulácie výroku ako aj z odôvodnenia
exekučného titulu nie je možné oddeliť nedovolené plnenie od ostatného vymáhaného plnenia, súd v
súlade s citovanými ustanoveniami exekúciu zastavil v plnom rozsahu. Súd tu poukazuje na to, že z
vyjadrenia oprávneného v dvoch iných konaniach vyplýva, že prípadné oddelenie nie je možné zistiť ani

z jeho účtovnej evidencie, nakoľko úhrady od povinných považuje za úhrady istiny, ktorá v sebe zahŕňa
výšku poskytnutého úveru a výšku poplatku za poskytnutie.

Pokiaľ sa jedná o ostatné nároky plynúce z exekučného titulu predstavujúce trovy právneho zastúpenia,
súd zastavil exekúciu aj v tejto časti, nakoľko výška trov sa odvíja od uplatneného nároku v základnom

konaní. Priznaný nárok pritom v sebe kumuluje právom dovolené plnenie a zároveň aj nedovolené
plnenie, pričom oddeliť ich nie je možné. Oprávnený sa sám zavinil tento stav, nakoľko si uplatnil nárok,
ktorý je v rozpore s právnymi predpismi a príliš formalistickým prístupom ním zvoleného rozhodcovského
súdu mu bol tento nárok priznaný.

Exekučný súd v súlade s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu preskúmal platnosť
dojednania rozhodcovskej doložky. Z predložených listinných dôkazov súd zistil, že rozhodcovská
doložka obsiahnutá v zmluve o úvere, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu vydať
rozhodcovský rozsudok, je neplatným dojednaním.

Podľa bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý upravuje rozhodcovskú doložku,
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s.
so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca

zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu

o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17
Všeobecných obchodných podmienok je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva
pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak oprávnený podá voči nemu žalobu u vopred
vybraného rozhodcovského súdu, čím reálne došlo k narušeniu zákonom sledovanej rovnováhy

medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy (spolu aj so
všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, obsahom ktorých je takáto doložka), reálne vopred vzdal
práva na účinnú právnu obranu. Rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej
strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľazo spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľovi je tak odopretá možnosť brániť svoje práva vo všetkých
sporoch, v ktorých sa domáha svojich práv dodávateľ v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka
je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a je dodávateľom pripravená ako

súčasť vopred pripravených podmienok predloženej zmluvy, ktoré nemá možnosť spotrebiteľ ovplyvniť.
Zmluvná podmienka núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa
tak ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom vo všetkých prípadoch, ak bude
vystupovať na strane žalovaného a dodávateľ sa bude voči spotrebiteľovi domáhať svojich práv žalobou
podanou u ním vybratého rozhodcovského súdu. Rozhodcovský súd je súkromnoprávnym orgánom,

ktorý neoplýva všetkými atribútmi nositeľa verejnej moci, aj keď štát na rozhodcov za stanovených
podmienok časť súdnej moci delegoval. Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej doložky je zrejmé,
že oprávnený už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov rozhodcom za
účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných
vecí s obdobným skutkovým základom vedených nielen na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným
oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské

rozsudky. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou vopred pripravených zmluvných podmienok bez
možnosti ich modifikácie, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej
nekalosť. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby
spotrebiteľmalmožnosťpožiadaťvšeobecnýsúdoochranu,aksirozhodcovskýsúdosobitnenevyjednal
a teda si ho výslovne spotrebiteľ neželal. V tomto smere súdu dáva za pravdu aj neskoršie prijatá novela

Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 1. januára 2008
zaviedla do § 53 ods. 4 písm. r) v znení: „za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve
sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“.

Pokiaľjezmluvnápodmienkavhrubomnepomerevneprospechspotrebiteľaakoslabšejzmluvnejstrany
v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy (vzťah fakticky nerovný a nevyvážený), niet
žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka je neprijateľná. Iba tak môže súd naplniť cieľ
§ 53 Občianskeho zákonníka a tiež čl. 6 ods. 1 smernice - zabrániť tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v čl. 7, pretože takéto

preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok
v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé
exekučné konanie vyvolané oprávneným. Tomuto postupu nebráni ani skutočnosť, že zastaveniu

exekúcie predchádzalo udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, pretože exekútor plnenie ešte
nevymohol a povinnosť súdu postarať sa o to, aby spotrebiteľa nekalé podmienky nezaväzovali, trvá
permanentne počas celého exekučného konania.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,

kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), v zložitých prípadoch, najmä
z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní
súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej;

ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch
pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V danom prípade sa jedná o zložitú vec, a to vzhľadom na veľké množstvo konaní oprávneného
na tunajšom súde, v ktorých dochádza k preskúmavaniu rozhodcovských rozsudkov a k následnému

zastaveniu exekúcii. Zložitosť veci spočíva v potrebe úspory nákladov konania tak na strane účastníkov,
ako aj súdu a zároveň aj v potrebe rýchlosti konania. Oprávnený podáva takmer v každom konaní
odvolanie proti rozhodnutiu tunajšieho súdu, preto je z dôvodu právnej istoty účastníkov konania
potrebné, aby odvolací súd zaujal názor k odvolacím dôvodom oprávneného. Ďalší postup súdu prvého
stupňa v súvislosti s rozhodnutím o tom, kto a v akej výške bude platiť trovy exekúcie, by len predĺžil

predmetné konania. Pri svojom rozhodnutí súd zobral do úvahy aj skutočnosť, že v danom prípade je
naliehavý záujem účastníkov konania na skorom právoplatnom rozhodnutí súdu a to s poukazom na
spotrebiteľský prvok vzťahu medzi účastníkmi konania.Exekučný poriadok nevylučuje možnosť rozhodnúť o trovách exekúcie po právoplatnosti rozhodnutia o
zastavení exekúcie, preto súd použil subsidiárne ustanovenia O. s. p. Právna úprava v ust. § 151 ods.
3 O. s. p. neznamená, že sa o trovách nerozhodne, ale že sa len oddiali rozhodnutie o trovách konania.

Z dôvodu hospodárnosti a rýchlosti konania preto súd v súlade s citovanými ustanoveniami rozhodol
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd
Liptovský Mikuláš písomne v troch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.

Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný
čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.