Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoD/59/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213215317
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7213215317.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu V.P. V.Š., K., V. XX, zastúpeného JUDr.
Jozefom Göblom, advokátom, Košice, Jantárová 30, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému V.Y. K.Y., A.
X, zastúpenému JUDr. Mikulášom Pavlíkom, advokátom, Advokátska kancelária, Michalovce, Š. Kukuru
14, IČO: XX XXX XXX, o neplatnosť závetu a i, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 28C/126/2013-133
z 22.9.2014 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom určil, že vydedenie žalobcu listinou o vydedení poručiteľa
M. V., nar.XX.XX.XXXX, zomrelého X.X.XXXX (ďalej len poručiteľ), spísanou vo forme notárskej

zápisnice (ďalej len NZ) Q.. F. K., notárkou, 7.1.2008 pod č.N8/2008,Nz 415/2008,NcRIS 415/2008 je
neplatné, že závet poručiteľa, spísaný vo forme NZ Q.. F. K., notárkou, 7.1.2008 pod č. N8/2008,Nz
415/2008,NcRIS415/2008 je v časti, v ktorej došlo k opomenutiu žalobcu neplatný, v prevyšujúcom
rozsahu žalobu žalobcu zamietol a rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku
vo veci samej.
V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou na ňom 9.7.2013, domáhal, na čo v
nej na odôvodnenie uplatnených nárokov poukázal, čo tvrdil, na čo upriamil pozornosť, čo poznamenal

a čím argumentoval v podstatnom, čo žalovaný, ktorý uplatnený nárok žalobcu v konaní neuznal, vo
svojom písomnom vyjadrení k žalobe na svoju obranu poprel, na čo poukázal v tejto súvislosti, čo v
podstatnom len vo všeobecnosti poprel, čo tvrdil, a aké vyslovil presvedčenie a, čo zistil, resp. čo vyplýva
z NZ č.N8/2008,Nz415/2008,NcRIS415/2008 (čl.86), spísanej 7.1.2008 Q.. K., notárkou. Konštatoval,
že v dedičskom konaní 24D/17/2013 (vychádzajúc z obsahu uznesenia z 28.5.2013 - čl.91) sa žalobca
po oboznámení s obsahom závetu a listiny o vydedení zo 7.1.2008, dovolal neplatnosti týchto právnych
úkonov poručiteľa a nakoľko dedičské právo zostalo medzi účastníkmi sporným, uznesením z 28.5.2013

bol žalobca, popierajúci dedičské právo žalovaného, v súlade s § 175k ods.2 O. s. p., odkázaný
uplatniť neplatnosť závetu a listiny o vydedení poručiteľa žalobou na súde, na podanie ktorého mu
bola určená lehota 30 dní od právoplatnosti uznesenia (27.6. 2013), že žalobca vychádzajúc z opisu
rozhodujúcich skutočností v žalobe a tiež z jeho doplňujúcich vyjadrení v priebehu konania, uplatnil
absolútnu neplatnosť závetu a vydedenia, tvrdiac, že poručiteľ tieto právne úkony neurobil vážne a
slobodne, že pochybnosť o zhode prejavu vôle so skutočnou vôľou poručiteľa pritom odvodzoval len od
faktu, že oba právne úkony urobil poručiteľ zároveň s prejavením poslednej vôle manželkou poručiteľa

V. V. a z neho vyvodeného predpokladu a, že poručiteľ za týchto okolností nemusel vedieť čo podpisuje
a pokiaľ i áno, tieto právne úkony nemusel urobiť dobrovoľne. V tejto súvislosti z osvedčenia o dedičstve
Q.. W. M., notára ako súdneho komisára, Dnot76/2009 zo 4.12.2009 (čl.88), vydaného v dedičskej veci
24D/231/2009 po poručiteľke V.. V., nar.X.X.XXXX, zomr.XX.X.XXXX, zistil, že manželka poručiteľa V.. V.síce skutočne v ten istý deň a u toho istého notára ako poručiteľ, avšak ako samostatný právny úkon do
inej (ako poručiteľ) NZ, spísanej Q.. K., notárkou pod č. N7/2008,Nz410/2008 prejavila svoju poslednú
vôľu a ustanovila za svojho dediča poručiteľa a pre prípad jeho predomretia žalovaného. Uzavrel, že

len zo zistenej skutočnosti, že poručiteľ a V.. V. urobili právne úkony do NZ spísaných v ten istý deň
a tým istým notárom, nepochybne bez ďalšieho nemožno vyvodiť ani len indíciu v smere pochybnosti
o vážnosti a slobode prejavenej vôle poručiteľa a, že žalobca svoje tvrdenie o nedostatku vážnosti a
slobody vôle poručiteľa inými skutočnosťami nezdôvodňoval a na jeho preukázanie v konaní nepredložil
ani neoznačil žiaden dôkaz. Takúto skutočnosť v konaní vykonaným dokazovaním priamo nezistil a

nepriamo nevyplynula ani z mu známych faktov. Za týchto okolností nemohol inak ako skutkovo uzavrieť,
že žalobca dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu o nedostatku vážnej a slobodnej vôle poručiteľa
pri právnych úkonoch závetu a vydedenia, urobených 7.1.2008, nepreukázal. Konštatoval ďalej, že
neplatnosť vydedenia namietal žalobca tiež z dôvodu nedostatku materiálnej náležitostí vydedenia, že
touto je existencia niektorého zo zák. stanoveného dôvodu vydedenia, že v danom prípade vydedil
poručiteľ žalobcu z 2 zákonných dôvodov, ako prvý uplatnil dôvod vydedenia podľa § 469a ods.1 písm.

a) O. z., skutková podstata ktorého je podľa zákonného vymedzenia naplnená vtedy, ak v rozpore s
dobrými mravmi potomok neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných
závažných prípadoch a ako druhý uplatnil dôvod pre vydedenie podľa § 469a ods.1 písm. b) O. z.,
umožňujúci poručiteľovi vydediť potomka ak oňho trvalo neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako
potomok mal prejavovať, že poručiteľ v listine o vydedení dôvod vydedenia podľa § 469a ods.1 písm.

a) O. z. (neposkytnutie pomoci) vymedzil len označením zákonného ust., upravujúceho tento dôvod
vydedenia, bez bližšieho vysvetlenia okolností, najmä však potrebnosti pomoci, ktorej sa mu zo strany
žalobcu nedostávalo a opakoval, ako vymedzil poručiteľ dôvod vydedenia podľa § 469a ods.1 písm.
b) O. z. (neprejavovanie skutočného záujmu) v listine o vydedení, že vo všeobecnosti, vydedenie
je v podstate reakciou na konanie či správanie sa potomka z doby predchádzajúcej vydedeniu,

pričom vydediť potomka nemožno pre prípad jeho závadného správania sa či protiprávneho konania
v čase od urobenia tohto právneho úkonu do smrti poručiteľa, že nevyhnutne tak pre vydedenie je
rozhodujúci stav v čase urobenia prejavu o vydedení alebo z doby tomuto vydedeniu predchádzajúcej,
že vychádzajúc preto z časového vymedzenia správania sa žalobcu, pre ktoré ho poručiteľ vydedil v
listine o vydedení - dlhodobo - od doby svojej plnoletosti, t.j. asi po dobu 15 rokov, rozhodujúcim z

hľadiska posúdenia existencie dôvodov pre vydedenie bolo obdobie od plnoletosti žalobcu (16.3.1993)
do spísania listiny o vydedení 7.1.2008 (ďalej tiež len rozhodný čas; poznámka súdu), že dôvod pre
vydedenie podľa § 469a ods.1 písm. a) O. z. spočíva - podľa právnej teórie - v tom, že potomok
v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v
iných závažných prípadoch, nevyhnutnosť pomoci teda nemusí byť vyvolaná len postihnutím telesnej

integrity poručiteľa chorobou, oslabením zmyslového vnímania a nemohúcnosťou, ale môže byť daná
aj pri jeho plnom zdraví, stavom núdze, v ktorej sa ocitol, napr. v dôsledku prírodnej katastrofy,
požiaru s ujmou na majetku alebo na zdraví, že v každom prípade je pre naplnenie tohto dôvodu
pre vydedenie nevyhnutné, aby pomoc zo strany vydedeného potomka bola skutočne potrebná so
zreteľom na všetky okolnosti a pomery v ktorých poručiteľ žil a zároveň aby mu vydedený potomok

pomoc objektívne mohol poskytnúť, v tomto zmysle predovšetkým aby poskytnutiu pomoci nebránili
neprekonateľné prekážky alebo aby nenarážalo na odmietavý postoj samotného poručiteľa a miera
potrebnej a potomkom neposkytnutej pomoci pritom zároveň musí dosahovať úroveň, ktorá je v zrejmej
kolízii s v spoločnosti prevládajúcimi mravnými zásadami a princípmi vzájomných vzťahov medzi ľuďmi
(dobrými mravmi), čím je vylúčené, aby uplatnenie tohto dôvodu pre vydedenie bolo výsledkom len

subjektívneho postoja či ľubovôle poručiteľa, že k naplneniu tohto dôvodu vydedenia teda nestačí,
že poručiteľ bol chorý, dosiahol vek, ktorý možno označiť ako starobu alebo sa ocitol v inej ťaživej
životnej situácii, tento stav musí byť taký, že vyžaduje pomoc, ktorú by mu mal poskytnúť predovšetkým
vydedený potomok a, že potrebnosť pomoci potomka pritom závisí i od toho, či tu nie je iná osoba, od
ktorej možno predovšetkým očakávať poskytnutie takej pomoci, ktorá túto pomoc tiež fakticky poskytuje

a poskytnúť môže a má pre poskytovanie lepšie podmienky než potomok, ktorého by sa vydedenie malo
týkať. Zdôraznil, že premietnutím týchto všeobecných východísk na posudzovaný prípad, z hľadiska
skutkového významnými pre posúdenie naplnenia/nenaplnenia dôvodu pre vydedenie podľa § 469a
ods.1 písm. a) O. z., boli predovšetkým zistenia v smere či v rozhodnom čase poručiteľ, vzhľadom na
chorobu, starobu alebo iný závažný dôvod skutočne potreboval pomoc inej osoby, pokiaľ áno, či túto

pomoc poskytoval žalobca, príp. niekto iný a pokiaľ pomoc neposkytoval žalobca, či tak nemohol robiť,
vzhľadom na objektívne dané okolnosti alebo subjektívny postoj k takej pomoci zo strany poručiteľa,
že medzi účastníkmi nebola v konaní spornou skutočnosť, že vzhľadom na vek a zdravotný stav
poručiteľ v rozhodnom čase na pomoc inej osoby odkázaný nebol, ako i skutočnosť, že pomoc v rozsahuuspokojovania bežných potrieb bola mu v celom tomto čase poskytovaná jeho manželkou V.. V., že
sám poručiteľ sa v závete o poskytovaní všestrannej starostlivosti manželkou V.. V. výslovne zmienil, že
žalobca nakoľko s poručiteľom v rozhodnom čase neudržiavali vzťah a ich stretnutia boli - ako uviedol

- náhodné (do r.2009 sme sa stretávali dá sa povedať len náhodne), sa prirodzene k odkázanosti
poručiteľa v tomto čase nevedel vyjadriť, tvrdil však, že o pomoc ho v uvedenom období nepožiadal
ako aj, že o jeho operácii v súvislosti s ochorením srdca, vedomosť nemal, že žalovaný vo vzťahu k
potrebnostipomocinapojednávaní12.5.2014uviedol,žeporučiteľbolcelýživotsebestačný,pričomažv
r.2012sajehozdravotnýstavzmenildotejmiery,žepotrebovalpomocpriateľky(V.B.K.),žesvedkyňaV..

B. túto skutočnosť potvrdila vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní 22.9.2014, keď v podstatnom
uviedla, že po smrti manželky V.. V. (pozn. súdu: 25.3.2009) s poručiteľom nadviazali známosť a že až s
odstupom 1 až 1,5 roka poručiteľ ochorel, pričom dovtedy pomoc inej osoby nepotreboval. Podotkol, že
iné vykonané dôkazy vo vzťahu k týmto skutočnostiam nemali výpovednú hodnotu. Ďalej konštatoval, že
dôvodprevydedeniepodľa§469aods.1písm.b)O.z.spočíva-podľaprávnejteórie-vtom, žepotomok
o poručiteľa trvalo neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, že záujem, ktorý

by mal potomok o poručiteľa prejavovať je potrebné - vychádzajúc zo všeobecne prijímaných záverov
aplikačnej praxe súdov - posudzovať vždy s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, že predstavy o
frekvenciiaspôsobeprejavovvzájomnejnáklonnostimôžubyťznačnerozdielnepodľapočetnostičlenov
rodiny, podľa zachovávania zvyklostí v danej lokalite, podľa sociálnych pomerov rodiny, náboženského
založenia, rodovej tradície, rozvoja a dostupnosti prostriedkov na udržovanie vzájomného spojenia

a komunikácie, že posúdeniu neprejavovania záujmu ako trvalého nebránia náhodné prejavy a za
skutočný sa nepovažuje záujem len formálnej povahy, že pokiaľ je trvalé neprejavovanie skutočného
záujmu o poručiteľa potomkom dôsledkom toho, že sám poručiteľ neprejavuje záujem o potomka,
nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by neprejavenie záujmu potomkom, mohlo byť dôvodom pre jeho
vydedenie (R23/1998), že významným z hľadiska naplnenia tohto dôvodu vydedenia, je teda tiež,

či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy,
že vydedenie z tohto dôvodu prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky vzťah stojí,
kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav „vadí“ a nie vtedy, ak ide o
situáciu, kedy je mu tento stav ľahostajný, príp. keď k nemu aj podstatne prispel, že premietnutím týchto
všeobecných východísk na posudzovaný prípad, z hľadiska skutkového významnými pre posúdenie

naplnenia/nenaplnenia dôvodu pre vydedenie podľa § 469a ods.1 písm. b) O. z., boli predovšetkým
zistenia v smere či v rozhodnom čase žalobca o poručiteľa prejavoval skutočný záujem, pokiaľ nie
z akých dôvodov; v tejto súvislosti, či tento stav vyvolal, príp. i svojím postojom k nemu podstatne
prispel sám poručiteľ. V ďalšej časti odôvodnenia reprodukoval podstatnú časť účastníckej výpovede
žalobcu na pojednávaní 16.6.2014, účastníckej výpovede žalovaného na pojednávaní 12.5.2014 (čo v

podstatnom uviedol k vzťahu medzi žalobcom a poručiteľom), svedeckej výpovede svedkyne V. V.P.
(matky žalobcu a prvej manželky poručiteľa), svedkyne X. V. (manželky žalobcu) a svedkyne V. B.
(blízkej priateľky poručiteľa) na pojednávaní 22.9.2014, čo zistil z odôvodnenia rozsudku bývalého
Mestského súdu v Košiciach 19C/1442/1977 z 18.7.1978 (čl.9), ktorým bolo manželstvo poručiteľa a
matky žalobcu svedkyne V.. V. rozvedené s tým, že na čas po rozvode manželstva bol v tom čase

mal. žalobca zverený do osobnej starostlivosti matky, čo mal za preukázané z rozsudku bývalého
Mestského súdu v Košiciach 3T/165/76 zo 17.1.1977 (čl.21) a čo zistil z NZ, spísanej 13.12.2012 Q..
Q. P., notárkou, pod č.N646/2012,Nz54423/2012,NcRIS55264/2012 (čl.76). Vychádzajúc z § 37,§ 38,
§ 39,§ 40 ods.1,§ 40a,§ 469a,§ 473,§ 476 ods.1,2,§ 476a,§ 477 ods.1,§ 479 O. z. a § 175k ods.1,2
O. s. p. (ich znenie citoval) a z takto zisteného skutkového stavu, posúdil uplatnený nárok žalobcu, v

podstatnej časti ako dôvodný. Uznesením 24D/17/2013 z 28.5.2013 bol žalobca, popierajúci dedičské
právo žalovaného, v súlade s § 175k ods.2 O. s. p., odkázaný uplatniť v určenej lehote neplatnosť
závetu a listiny o vydedení poručiteľa žalobou na súde. Na základe tohto odkazu žalobca v určenej
lehote a súdom výslovne vyjadreným spôsobom uplatnil neplatnosť „závete“ a listiny o vydedení na
súde. Tým žaloba žalobcu naplnila podmienky, za ktorých na určení, ktorých sa domáha, je naliehavý

právny záujem daný zák. (§ 175 ods.2 O. s. p.) a nebolo preto potrebné, aby sa zaoberal procesnou
prípustnosťou určovacej žalobu tiež „pohľadu“ § 80 písm. c) O. s. p. Pri posudzovaní hmotnoprávnej
opodstatnenosti určovacích nárokov žalobcu vo všeobecnosti vyšiel z toho, že skutočnosti, ktorými
by bolo možné po smrti poručiteľa zdôvodniť vydedenie potomka pre neposkytnutie potrebnej pomoci
alebo pre neprejavovanie skutočného záujmu je obvykle ťažko vymedziť a pre ich zistenie je potrebné

vykonať náročné a dlhotrvajúce dokazovanie. Je potrebné si totiž v tomto zmysle uvedomiť, že ten, kto
by najľahšie mohol uniesť dôkazné bremeno, nie je už v čase rozhodovania sporu nažive (Komentár
k Občanskému zákoníku C.H.BECK, 8 vydanie 2003, str.590). V prípade sporu o platnosť vydedenia
vyvstáva otázka, kto by mal byť na podanie určovacej žaloby aktívne legitimovaný, pričom s aktívnoulegitimáciou je spojené tiež dôkazné bremeno, t.j. ťarcha navrhovanými dôkaznými prostriedkami
preukázať, že mu tvrdené právo svedčí. Pokiaľ poručiteľ v listine o vydedení len preberá alebo
parafrázuje zákonnú formuláciu dôvodu vydedenia, mal by to byť závetný dedič, kto by mal mať

postavenie žalobcu voči vydedenému a preukázať, že dôvody v listine o vydedení zodpovedali v
dobe jej vyhotovenia skutočnosti (Dědické právo, Linde Praha, 3. vydanie 2007 str.91). Pokiaľ majú
byť z chovania vydedeného vyvodzované dôsledky pre vydedenie podľa § 469a ods.1 písm. a) a b)
O. z., musí byť v konaní - „mimo iného“ - nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že v rozhodnom
čase bola vydedenému daná príležitosť a i reálna možnosť poručiteľovi poskytovať potrebnú pomoc

a prejavovať oňho skutočný záujem, že poručiteľ sám pomoc a prejavy záujmu neodmietal, v tejto
súvislosti predovšetkým, že poručiteľ mal sám záujem s vydedeným sa stýkať a udržiavať s ním
bežné príbuzenské vzťahy (Komentár k Občanskému zákoníku C.H.BECK, 8 vydanie 2003, str.589).
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v r.1979, v čase, keď mal žalobca 4 roky, došlo po
rozvode manželstva poručiteľa a matky žalobcu, k ukončeniu spoločného súžitia žalobcu a poručiteľa
s tým, že od toho času, až do spísania listiny o vydedení 7.1.2008 poručiteľ so žalobcom neudržiavali

príbuzenskývzťah;žiadenznichvočidruhémuneprejavilnáklonnosťčizáujemospojenieakomunikáciu
a neposkytol ani neponúkol druhému pomoc. Pokiaľ sa i v čase, keď bol žalobca ešte mal. a tiež i
neskôr, až do spísania listiny o vydedení, žalobca s poručiteľom aj stretli a v jednom prípade niekedy
v r.1996 žalobca poručiteľa dokonca i navštívil, „jednalo sa“ - podľa jeho posúdenia -, vychádzajúc
predovšetkým z tvrdenia samotného žalobcu, len o náhodné prejavy, ktoré - ako bolo spomenuté už

na inom mieste tohto odôvodnenia - posúdeniu neprejavovania záujmu ako trvalého, nijak nebránia.
„Z pohľadu“ už spomenutých všeobecných východísk tak rozhodujúcim pre posúdenie uplatneného
nároku žalobcu nevyhnutne bolo zodpovedanie základnej skutkovej otázky, či poručiteľ v rozhodnom
čase (od plnoletosti žalobcu - 16.3.1993 do spísania listiny o vydedení 7.1.2008) vlastným správaním
sa k žalobcovi a svojím postojom k narušeniu vzťahu s ním, poskytol žalobcovi priestor pre prejavy

jeho záujmu a pomoci. Výsledky vykonaného dokazovania mu takýto skutkový záver neumožnili prijať.
Naopak,nazákladevykonanéhodokazovania,jednoznačneustálil,žepríčinapretrhnutiapríbuzenského
vzťahu otca a syna medzi žalobcom a poručiteľom, spočívala výlučne a len na poručiteľovi, ktorý
jednak svojím bezprecedentným správaním sa k matke žalobcu zapríčinil rozvrat ich manželstva a
tým zadal i dôvod pre jeho rozvod a jednak svojím nezáujmom o osobu žalobcu, prejavujúcim sa tiež

nerealizovaním styku s ním v čase po rozvode manželstva, bez akýchkoľvek pochybností vylúčil žalobcu
z možnosti vôbec udržiavať príbuzenský vzťah s ním a tým fakticky zamedzil akúkoľvek príležitosť
a reálnu možnosť žalobcu prejavovať o poručiteľa záujem a pomáhať mu. Za týchto okolností bolo
nepochybne „na poručiteľovi“ aby následok takéhoto svojho dlhoročného správania sa k žalobcovi v
podobe úplného zániku príbuzenského vzťahu medzi nimi odstránil, a to rozhodne nie len formálnym

deklarovaním existencie svojho záujmu o kontakt so žalobcom a dobrý vzťah s ním v listine o vydedení,
či rozprávaním v kruhu príbuzných o tom, ako sa od neho pri náhodnom stretnutí žalobca otočil (aj keby
k tomu v skutočnosti aj došlo, čo však preukázané nebolo), ale konkrétnymi krokmi, aktívne smerujúcimi
k obnoveniu príbuzenského vzťahu so žalobcom, z ktorých by bol z pozície žalobcu celkom jednoznačne
zrejmý záujem poručiteľa stýkať sa s ním a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Takéto prejavy

záujmu zo strany poručiteľa v konaní neboli účastníkmi ani tvrdené a nevyplývali ani zo žiadneho z
vykonaných dôkazov. Pritom je - podľa jeho názoru - so zreteľom na vývoj vzájomného vzťahu poručiteľa
a žalobcu v čase po smrti manželky poručiteľa, nanajvýš zrejmé, že pokiaľ by sám poručiteľ prejavil
skutočný záujem o udržiavanie príbuzenského vzťahu so žalobcom, ten by takúto iniciatívu, neodmietol.
Riadiac sa týmito úvahami uzavrel, že neprejavovanie skutočného záujmu žalobcom o poručiteľa

bolo výsledkom narušenia ich príbuzenského vzťahu, ktorý stav bol výlučne vyvolaný správaním sa
poručiteľa a ním v podstatnej miere i udržiavaný jeho nezáujmom a ľahostajnosťou k tomuto stavu v
celom rozhodnom období. Za týchto okolností - podľa jeho posúdenia - žalobca nemal príležitosť a
reálnu možnosť poručiteľovi prejavovať svoj záujem oňho a takéto neprejavovanie záujmu, dôvodom
pre vydedenie nie je. Za týchto okolností prirodzene nemohol poskytovať žalobca poručiteľovi ani

pomoc, pričom zvlášť vo vzťahu k tomuto dôvodu vydedenia (neposkytnutie pomoci v rozpore s dobrými
mravmi),považovalzapotrebnéuviesťtiež,ževykonanýmdokazovanímpotrebnosťpomociporučiteľovi
preukázaná nebola, tak, ako to bližšie rozviedol už na inom mieste tohto odôvodnenia. Preukázanie
potrebnosti pomoci poručiteľovi, vzhľadom na spôsob vymedzenia tohto dôvodu vydedenia v listine
o vydedení (len odkazom na ust. zák.), a tiež preukázanie prejavov záujmu samotného poručiteľa o

žalobcuatýmvôbecvytvoreniereálnehopriestorupremožnosťprejaveniazáujmuižalobcuoporučiteľa,
za situácie jednoznačného preukázania príčiny narušenia vzťahu so žalobcom na strane poručiteľa,
v konaní zaťažovalo žalovaného. Ten však adresné skutočnosti, z ktorých by bolo možné bezpečne
vyvodiť prejav záujmu poručiteľa o žalobcu v čase do spísania listiny o vydedení v konaní netvrdil, aninepreukázal. V tomto zmysle ťažiskovými v argumentácii žalovaného boli tvrdenia o dobrom vzťahu
medzi ním a poručiteľom, zvlášť tiež o pomoci, ktorú poručiteľovi poskytoval. Pritom o vzťahu medzi
žalobcom a poručiteľom, ktorý bol rozhodujúcim pre posúdenie uplatneného nároku a tým prirodzene

hlavným objektom pozornosti a dokazovania sa vyjadroval len v rozsahu vedomosti, že sa poručiteľ
so žalobcom niekoľkokrát stretli. Vyjadrenie žalovaného „v smere“ naznačujúcom záujem poručiteľa
o žalobcu v rozhodnom čase, že „poručiteľa“ chcel žalobcovi finančne pomôcť, naráža na vyjadrenie
dôvodu vydedenia samotným poručiteľom, ktorý sa v listine o vydedení zmieňuje o záujme o žalobcu
len v čase, keď bol mal., nie však, aby akýkoľvek prejav svojho záujmu voči žalobcovi urobil aj v

ďalšom období. V konaní nebolo preukázané, ani aby matka žalobcu svedkyňa V.. V. bránila poručiteľovi
stýkať sa so žalobcom. Žiadalo sa mu však pre úplnosť poznamenať, že i ak by takáto skutočnosť
zistená v konaní bola, následky prípadného sporu rodičov o výkon ich rodičovských práv a povinností
k mal. dieťaťu nemôže znášať žalobca, o to viac, že úpravy styku so žalobcom súdom sa poručiteľ
nikdy nedomáhal, iný prejav záujmu o žalobcu v čase jeho neplnoletosti neurobil a ani po dovŕšení
veku dospelosti, kedy už matka žalobcu nemala právnu ani faktickú možnosť ovplyvniť styk žalobcu s

poručiteľom, poručiteľ sa o pravidelné stretnutia a kontakt so žalobcom neuchádzal. Pokiaľ žalovaný
navrhol v konaní vypočuť svoju matku V. K. (matka žalovaného a sestra poručiteľa) a Q. V. (sused
žalovaného), ťažiskom svedeckých výpovedí týchto svedkov - podľa vyjadrenia žalovaného - boli
skutočnosti, ktoré sa udiali od r.2009, ktoré jednak boli pre posúdenie platnosti vydedenia, ku ktorému
došlo začiatkom r.2008 bezvýznamné a jednak, medzi účastníkmi neboli ani sporné. Rovnako medzi

účastníkmi nebol spor ani v tom, že do r.2009 (vrátane času, kedy poručiteľ spísal listinu o vydedení),
poručiteľažalobcaskutočnývzťahneudržiavali.Nakoľkožalovanývkonanínetvrdilinúskutočnosť,ktorá
bybolamedziúčastníkmisporná,ktorázároveňbymalapreposúdenieuplatnenéhonárokuvýznamaku
ktorej sa mali navrhnutí svedkovia vyjadriť, výsluch týchto svedkov v konaní považoval za nadbytočný.
Nakoľko dôvody, pre ktoré poručiteľ listinou o vydedení zo 7.1.2008, žalobcu vylúčil z dedenia, v čase

urobenia tohto úkonu neboli dané, materiálna náležitosť vydedenia listinou o vydedení nebola naplnená
a z tohto dôvodu je preto právny úkon vydedenia žalobcu poručiteľom neplatný. Nakoľko k platnému
vydedeniu žalobcuporučiteľomnedošlo,poručiteľvzávetežalobcu,ktorýjejehopotomkom,opomenula
keďže sa žalobca neplatnosti závete dovolal, v časti v ktorej došlo k jeho opomenutiu je závet poručiteľa
neplatný podľa § 479 v spojení s § 40a O. z. V tomto rozsahu neplatnosť „závete“ poručiteľa zo 7.1.2008

určil, pričom v ostatnej časti nároku žalobcu, smerujúceho k určeniu neplatnosti tohto závetu žalobu
žalobcu zamietol, nakoľko závet, až na opomenutie žalobcu, inak spĺňa - podľa jeho posúdenia - všetky
zákonnépredpokladyplatnosti.Vtomtozmyslezávetbolurobenýslobodne,vážne,určiteazrozumiteľne
(§ 37 ods.1 O. z.), jeho predmetom nebolo plnenie nemožné (§ 37 ods.2 O. z.), obsahom alebo účelom
neodporoval zák. (až na opomenutie žalobcu), zák. neobchádzal a nepriečil sa dobrým mravom (§ 39

O. z.), bol napísaný vo forme NZ a bol v ňom uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný (§ 476
ods.1,2 a § 469a ods.3 O. z.). Pokiaľ žalobca v konaní namietal absolútnu neplatnosť závetu, z dôvodu
existencie pochybnosti o slobode a vážnosti vôle poručiteľa pri urobení tohto právneho úkonu - ako bolo
bližšie rozvedené už na inom mieste tohto odôvodnenia - vykonaným dokazovaním, skutočnosť majúca
akýkoľvek význam pre posúdenie vážnosti a slobody vôle poručiteľa, zistená nebola. V tejto súvislosti

akcentoval tiež, že závet poručiteľ urobil do NZ, účasť notára pri spisovaní ktorej prítomnosť slobody
a vážnosti prejavenej vôle, oproti iným písomným prejavom ešte umocňuje, a preto len subjektívne
tvrdenieoexistenciipochybnostiobjektívneužvôbec(oprotiinýmpísomnýmprejavomvôle)nemôžebez
ďalšieho viesť k záveru o neplatnosti takéhoto právneho úkonu. O trovách konania rozhodol s použitím
§ 151 ods.3 veta pred bodkočiarkou O. s. p. (jeho znenie citoval).

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu v zmysle poučenia podal žalovaný včas odvolanie a to z
nasledovných dôvodov. Tvrdí, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. K vydedeniu žalobcu došlo na základe listiny o vydedení, spísanej vo forme NZ Q.. F. K.,
notárkou, 7.1.2008 pod č.N8/2008,Nz415/2008,NcRIS415/2008 v súlade s § 469a ods.1 písm. a) a b)
O. z. a citoval dôvod vydedenia uvedený poručiteľom. K vydedeniu žalobcu došlo v zmysle § 469a ods.1

písm. a) a b) O. z. V zmysle § 469a ods.1 písm. a) ide o neposkytnutie pomoci poručiteľovi v jeho
chorobe, starobe alebo v iných závažných „prípadov“. V zmysle § 469a ods.1 písm. b) O. z. sa ako dôvod
vydedenia uvádza neprejavovanie opravdivého záujmu potomka o poručiteľa. Podľa ustálenej judikatúry
je potrebné otázku, či potomok o poručiteľa trvalé neprejavoval opravdivý záujem, ktorý ako potomok
prejavovať mal, posudzovať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a v spektre dobrých mravov,

ktoré sa v spoločnosti ustálili. Žalobca sám vo svojej žalobe uviedol, že o poručiteľa neprejavil opravdivý
záujem, kde hlavným dôvodom tohto svojho správania uviedol, že poručiteľ ho vo veku 4 rokov zavrhol.
S takýmto tvrdením žalobcu nie je možné súhlasiť a to hlavne s poukazom na útly vek žalobcu, ako aj
na tvrdenie samého poručiteľa a opakoval, čo poručiteľ v listine o vydedení uviedol. Tu sám poručiteľdeklarovalzáujemosvojhosynaasnahusastýmtostýkaťaudržiavaťsnímkontakt.Mázato,ževtomto
prípade je taktiež dôležité skúmať vzťah žalobcu a poručiteľa, či tento vzťah mal charakter skutočného
vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho vzťahu, ktorého existenciu možno vyvodiť z

rozličných vonkajších prejavov. Žalobca svoj vzťah k poručiteľovi opísal vo svojej žalobe a citoval, čo je v
nej, o. i., uvedené. Toto jeho tvrdenie o formálnom vzťahu žalobcu s poručiteľom, potvrdzuje aj správanie
sa žalobcu k poručiteľovi pri ich náhodných stretnutiach, kedy žalobca sa poručiteľovi ani nepozdravil
a od poručiteľa sa otočil. Skutočnosti odôvodňujúce záver, že potomok o poručiteľa trvalé neprejavuje
skutočný záujem, ktorý by mal ako potomok prejavovať, môžu spočívať, ako v pasivite (nezáujme)

potomka vo vzťahu k poručiteľovi, tak aj v správaní, ktorým potomok síce záujem o poručiteľa prejavuje,
avšak spôsobom nezodpovedajúcim riadnemu správaniu sa potomka k rodičovi, t.j. napr. spôsobom,
ktorý trvalé prekračuje zásady spoločenskej slušnosti. Žalobca mal počas celej doby reálnu možnosť o
poručiteľa prejavovať ozajstný záujem, ktorý by ako potomok prejaviť mal. Poručiteľ mal sám záujem
sa so žalobcom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy, žiadnym svojim konaním poručiteľ
žalobcu neodmietal. Avšak z dôvodu správania sa žalobcu toto nebolo možné. Toto potvrdzuje aj tá

skutočnosť, že akonáhle žalobca začal prejavovať záujem o poručiteľa po r.2009, ten túto jeho zmenu
v správaní privítal a so žalobcom sa začal intenzívnejšie stretávať. Tvrdenie, že dôvodom na zmenu
správania poručiteľa je smrť jeho manželky nie je v súlade so skutočnosťou. Čo sa týka prejavovania
opravdivého záujmu zo strany žalobcu o poručiteľa k týmto súd vykonal dokazovanie len výpoveďou
žalobcu, ktorý je sám zainteresovaný na spore a preto sa výpoveď žalobcu môže javiť ako tendenčná

v snahe dosiahnuť v spore úspech. Svedecká výpoveď žalobcu je zmätočná a s množstvom rozporov
v nej uvedenými. Žalobca na jednej strane uvádza, že sa s poručiteľom pravidelne stýkal, po tom čo
sa telefonicky dohodli a to buď zo strany žalobcu, príp. poručiteľa, na druhej strane uvádza, že do
r.2009 poručiteľ o stretnutia záujem neprejavoval. Žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal
prejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa. Pri preukázaní opravdivého záujmu žalobcu konajúci súd

vychádzal len zo svedeckej výpovede žalobcu. Na záver chcel poukázať na tú skutočnosť, že poručiteľa
preukázaným spôsobom tento nezáujem žalobcu sa osobne citovo dotýkal, tento stav mu vadil, čo
deklaroval aj v listine o vydedení (opakoval, čo je v nej uvedené). Za daného stavu tvrdil, že súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods.2 písm. d) O. s. p.].
Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.].

Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a
vrátiť vec súdu na ďalšie konanie.
Žalobca predložil svoje nasledujúce vyjadrenie k podanému odvolaniu zo strany žalovaného. Rozsudok
v tejto veci je - podľa jeho názoru - správny a vychádza zo správneho a úplného posúdenia všetkých
skutkových zistení a zo správneho právneho posúdenia veci. K jednotlivým bodom odvolania uviedol:

Žalovaný absolútne opomenul vo svojom odvolaní zásadné dôvody podania žaloby z jeho strany, ktoré
boli jednoznačne preukázané a potvrdené súdom. Tieto dôvody špecifikoval podrobne v samotnej
žalobe. Poručiteľ opustil svoju prvú manželku so 4 ročným synom - ním (žalobcom) a odišiel s novou
priateľkou/milenkou. Je evidentné, že takáto udalosť zanechala stopy nielen na manželovi, manželke,
partnerovi, partnerke, ale najmä na malom dieťati. V tom čase on (mal. V.) zanevrel na svojho otca a

cítil podraz a opustenie. Posledným obrazom, na ktorý si pamätá, kedy videl svojho otca je udalosť, keď
ho z bytu odvádzali opitého policajti, pretože vystrájal a fyzicky a psychicky ohrozoval manželku a syna.
Potvrdila sa skutočnosť, že poručiteľ bol dokonca tr. rozsudkom Mestského súdu v Košiciach 3T21/1977
zo 17.1.1977 odsúdený podmienečne na 3 mesiace. Následne dokonca tr. rozsudkom Mestského
súdu v Košiciach bol právoplatne odsúdený za vedenie motorového vozidla v opilosti - predchádzajúci

tr. rozsudok sa zmenil na nepodmienečný. Poručiteľ si odsedel vo výkone trestu odňatia slobody 3
mesiace. Poručiteľ opakovane jazdil opitý a najmä vtedy, v opilosti vozil jeho (mal. syna V.). Polícia
ho práve v takejto situácii chytila, keď jazdil opitý a v aute mal malé 2 ročné dieťa, svojho syna. Po
týchto udalostiach nasledoval rozvod. Rozsudok Mestského súdu v Košiciach Nc922/77 z 15.12.1977
- právoplatný 2.4.1978. On (syn V.) bol zverený do rúk matky. Konajúci súd deklaroval a potvrdil stav,

ktorý bol už pred rozvodom, že dieťa ostáva vo výchove matke. Otec/poručiteľ neprispieval ani na
výživné. Dlžné výživné k 15.12.1977 bolo 1 200 Kčs. Poručiteľ navyše ani nežiadal o stretnutia s ním
(synom)-nemalzáujem.Výživnéplatiljehozamestnávateľnazákladeuzneseniasúdu(vtedyešteneboli
exekútori), lebo sám nebol ochotný dobrovoľne platiť. Rozvodový rozsudok Mestského súdu v Košiciach
I 9C1442/77 z 18.7.1978, právoplatný 6.9.1978. Rozsudok Mestského súdu v Košiciach Nc718/91

z 27.5.1991 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 14Co317/91 z 30.9.1991- zvýšenie
výživného + zaostalé výživné 4 200 Kčs. Ani v jednom z uvádzaných konaní nežiadal otec/poručiteľ o
styk so synom - nemal záujem. Od r.1989 začal navštevovať strednú školu. Uznesenie Mestského súdu
v Košiciach E2882/91 z 31.10.1991 - výkon rozhodnutia - dlh na výživnom sa navýšil na 5 200 Kčs. Tietoskutočnosti boli maximálne preukázané a potvrdené predloženými listinnými dôkazmi, ako aj výsluchom
jeho samotného a svedka V.. V., K., V. XX, nar.XX.XX.XXXX. Bolo jasne v rámci prvostupňového konania
preukázané, že poručiteľ opustil svoju rodinu, nechal manželku samú s mal. synom V., neplatil výživné,

absolútne neprejavoval žiaden záujem ako otec o svojho syna, ani o návštevy, ani o styk rodiča so
svojim dieťaťom. Opakovane dal do pozornosti už v žalobe cit. judikát, ide o Rozsudok NS SR 1Cdo
173/96, citoval, čo v jeho zmysle NS SR konštatuje. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí posudzoval
jeden zo zákonných dôvodov vydedenia, uvedený v § 469a ods.1 písm. b) O. z., jeho závery v tomto
smere treba považovať za správne. Opačný výklad pri posudzovaní tohto dôvodu vydedenia by bol v

rozpore s § 3 ods.1 O. z. Citoval znenie 469a ods.1 písm. a),b) O. z. Súd sa v maximálnej možnej
miere venoval v rámci dokazovania zisteniu, či v predmetnej veci tieto dôvody ako materiálna náležitosť
platnosti vydedenia existujú. Citoval, čo konštatuje súd v napádanom rozsudku. Ide o neprejavenie
opravdivého záujmu v zmysle cit. zákonného ust. medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento
vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu
takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného,

príp. písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a p., pričom pri posudzovaní
otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods.1 písm. b) O. z., nemožno opomenúť ani
konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo,
najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, príp.,
či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Zákonný

dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods.1 písm. b) O. z. totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého
záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Na základe uvedených
okolností je rovnako ako súd toho názoru, že nemôže spravodlivo znášať zákonné dôsledky vydedenia,
keď situáciu, že o poručiteľa neprejavil opravdivý záujem, spôsobil v značnej miere sám poručiteľ tým,
že ho ako potomka zavrhol v takom malom veku (4 roky). Svojím konaním sa nepričinil na vzniku tohto

stavu, tento nezavinil ani čiastočne a ako dieťa nemohol objektívne ovplyvniť vzťahy medzi svojimi
rodičmi. Mal za to, že za týchto okolností nebolo možné od neho požadovať zmenu v jeho postoji
voči poručiteľovi ani po dosiahnutí plnoletosti, lebo v tom čase medzi ním a poručiteľom neexistoval
žiadny skutočný vnútorný vzťah, resp. citový vzťah, v ktorom by mohli pokračovať, resp. na ktorý by
mohli prípadne nadviazať. Z tohto hľadiska nie je významnou okolnosťou, či poslal alebo mal poslať

poručiteľovi informácie o známkach, o vysvedčení, oboznamovať ho o štúdiu, zamestnaní, o uzavretí
manželstva a p., lebo aj v prípade, keby sa tak stalo, išlo by len o formálny vonkajší prejav bez akejkoľvek
citovej nadstavby. Vzhľadom na uvedené súhlasil preto s rozsudkom v celom rozsahu. Žiadal zaviazať
žalovaného k náhrade trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku vo svoj prospech. Žalovaný je povinný zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za žalobu 99,50

€, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uplatnil si zároveň trovy odvolacieho konania 69,91 € bez DPH
(1 úkon právnej pomoci 61,87 € + 8,04 € režijný paušál).
Rozsudok [posudzované podľa obsahu odvolania (§ 211 ods.2 O. s. p. - ak tento zákon neustanovuje
inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa;
§ 41 ods.2 O. s. p. - každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený)]

vo výroku o zamietnutí v prevyšujúcom rozsahu žaloby žalobcu a vo výroku o trovách konania nebol
odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto nebol v uvedenom
rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.
Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v

rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo
je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku
má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje,
pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa iba opakujú
skutočnosti, s ktorými sa súd presvedčivo vyrovnal, preto na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozsudku nie je potrebné dodať žiadne ďalšie dôvody.
Ani jeden zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré

je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a
chybamiprávnehoposúdeniajeúzkavzájomnásúvislosť,keďžepríčinounesprávnych(nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.
zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonanýmdôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď
vzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazovaleboprednesovúčastníkovnevyplynuli,aniinak
nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá

tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak

použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad

o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
Súdpoužilsprávnyprávnypredpis,správnehoajvyložilanadanýskutkovýstavhoisprávneaplikoval,t.

zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.
Podľa § 224 ods.4 O. s. p. ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým
nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.