Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, June 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/378/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209861
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209861.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody a

nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4C
188/2012-86 zo dňa 6. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výrokoch o zamietnutí návrhu a o trovách konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý m vo výroku o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnymúradnýmpostupomexekučnéhosúdu-OkresnéhosúduČadca.Nesprávnosťpostupumala
spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 2618/11 exekučný súd nerozhodol o žiadosti oprávneného

o udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale s omeškaním viac než 462 dní. Okresný súd
za preukázané považoval podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred
príslušnýmorgánom;včaserozhodovaniaužpritomuplynulazákonnálehotanajejvybavenie.Následne
ustálil, že v dotknutej exekučnej veci (sp. zn. 6Er/94/2011) na základe rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu bola dňa 23.2.2011 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd o nej rozhodol dňa 2.5.2011 tak, že ju čiastočne zamietol a exekučné
konanie zastavil. Oprávnený odvolanie nepodal, uznesenie preto nadobudlo právoplatnosť 3.8.2011.

Okresný súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu. Uviedol,
že za nesprávny úradný postup nemožno považovať samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na
vydanie poverenia. Rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a práve v tomto rozhodnutí našiel
postup exekučného súdu svoje vyjadrenie. Zdôraznil, že v dotknutej exekučnej veci bola žiadosť
o udelenie poverenia zamietnutá pre zistený rozpor so zákonom, pričom v takom prípade neplatí
zákonná lehota 15 dní, ktorá je určená za okolnosti pozitívneho rozhodnutia, t.j. udelenia poverenia.

Zároveň v zmysle právnej úpravy účinnej (od 1.6.2010) v rozhodnej dobe nie je predmetná lehota
aplikovateľná vtedy, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok (ako v súdenom prípade) -
§ 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Z opísaných dôvodov uzavrel, že nie je splnenázákladná podmienka predmetného zodpovednostného vzťahu - nesprávny úradný postup. S poukazom
na potrebu kumulatívneho naplnenia (všetkých) podmienok zákonnej zodpovednosti štátu za škodu pri
výkone verejnej moci považoval za nadbytočné dokazovať ostatné zákonné podmienky; okrajovo však

poukázal aj na ich nesplnenie.
Samostatným výrokom súd prvého stupňa zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania
(podľa (§ 109 ods. 1 písm. b/ i § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia Ústavného súdu SR o jeho
ústavnej sťažnosti. V tejto spojitosti konštatoval, že nedospel k záveru o rozpore všeobecne záväzného
právneho predpisu (týkajúceho sa súdenej veci), s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou

zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Taktiež nemal za to, že by rozhodnutie záviselo
od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Poukázal na skutočnosť, že o nevylúčení
zákonnej sudkyne z rozhodovania a prejednávania veci bolo rozhodnuté zákonným spôsobom. Vo
vzťahu k prerušeniu konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. zdôraznil jeho fakultatívny charakter,
pričom jeho prípadná aplikácia by v konečnom dôsledku bola v protiklade/rozpore so samotným účelom
konania, nakoľko predmetom súdenej veci je práve posúdenie nároku na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom súdu - prieťahmi v konaní.
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že
procesne úspešnému odporcovi, ktorý si síce právo na náhradu trov uplatnil, ale nevyčíslil ich v zákonnej
lehote, náhradu trov nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že okresný súd porušil
povinnosťzakotvenúv§114ods.2druhávetaO.s.p.,keďmubezodkladnenedoručilvyjadrenieodporcu
k návrhu, z ktorého dôvodu nemal možnosť vyjadriť sa k jeho návrhom na dokazovanie a predložiť
(vlastné) návrhy na doplnenie dokazovania. Týmto postupom mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom. V danej spojitosti okresnému súdu tiež vytýkal, že postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec
prejednal v jeho neprítomnosti napriek tomu, že podal návrh na zrušenie pojednávania, v ktorom uviedol
dôležité dôvody a predložil i súvisiace listiny. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácií zásady
kontradiktórnosti.
Odvolateľ zdôraznil, že už v texte návrhu na začatie konania uviedol skutočnosti nasvedčujúce tomu,

že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd v nich nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v jeho
očiach (odvolateľa) a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Predmetné rozhodnutie krajského súdu je pritom v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných
krajských súdov v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia

konkrétneho okresného súdu. V rozobranej otázke podal (odvolateľ) ústavnú sťažnosť pre porušovanie
jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Preto nebolo
a ani nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a
rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa neobstojí názor okresného súdu, že Exekučný poriadok nestanovuje lehotu 15

dní na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Hoci Exekučný poriadok v § 44 ods. 2
výslovne upravuje len, že súd vydá poverenie v lehote 15 dní, z jeho dikcie nevyhnutne vyplýva, že
súd je povinný preskúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom v lehote 15 dní a dospieť k jednoznačnému
záveru, či poverenie vydá, alebo nevydá. Exekučný súd teda musí uskutočniť rozhodovací proces v

zákonom určenej lehote 15 dní bez ohľadu na konečný výsledok, t.j. bez ohľadu na to, či poverenie udelí
aleboneudelí.Odvolateľnesúhlasilanisaplikáciou§9ods.2zákonač.514/2003Z.z.,ktoréustanovenie
zakotvilo do právneho poriadku podmienku (podanie sťažnosti na prieťahy), ktorá neexistovala v čase
vzniku škody. Okresný súd takto svojim rozhodnutím neprípustne aplikoval princíp priamej retroaktivity.
Navrhovateľ poukazoval aj na to, že okresný súd sa zaoberal výlučne otázkou nesprávneho úradného

postupu v podobe zbytočných prieťahov. Podstata nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
však podľa odvolateľa pozostáva z kumulovaných právnych skutočností, ktoré predstavujú jednak
nerozhodnutie v zákonnej lehote, jednak neodôvodnenú nečinnosť, ako aj existenciu zbytočných
prieťahov. Súd si z uvedených právnych skutočností svojvoľne vybral len jedinú - zbytočné prieťahy,
rozhodoval len o nej a ostatné namietané skutočnosti ignoroval, čo je neprípustné. Odvolateľ dodal,

že na preukázanie výšky škody a príčinnej súvislosti okolností navrhol vykonanie dokazovania, ktoré
súd nevykonal, čím mu odňal (opätovne) možnosť konať pred súdom. Jednak totiž navrhol vykonať
dokazovanieoboznámenímsaspredmetnýmexekučnýmspisomanavyčíslenienákladov/škodynechalvypracovať znalecký posudok. Ak okresný súd rozhodol vo veci bez oboznámenia sa s týmto dôkazom,
je dôvodné očakávanie, že budú naplnené dôvody na obnovu konania.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1,2
písm. b/ O.s.p. (z tohto dôvodu nedotknutým zostal odvolaním nenapadnutý výrok o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3

O.s.p.) v preskúmavanej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa o tom, že súčasťou kontradiktórneho konania
je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy.
Zásada kontradiktórnosti predovšetkým totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania.
Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je práve pojednávanie, na ktoré

bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich
bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu
vyjadriť. V tejto súvislosti sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva
konať pred súdom a porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.

Písomnévyjadrenieodporcuvovecisamejbolookresnémusúdudoručené24.7.2013,t.j.ažpovykonaní
predvolania navrhovateľa na pojednávanie. Je v plnej miere účelovým tvrdenie navrhovateľa, že nemal
vedomosť o argumentácii odporcu, nakoľko táto sa „chronicky“ opakuje v tisíckach skutkovo a právne
obdobných sporov vedených navrhovateľom proti tomu istému odporcovi. Z daného dôvodu skutočnosť,
že okresný súd bezodkladne nedoručil vyjadrenie odporcu navrhovateľovi, nemožno kvalifikovať ako

vadu (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Termín pojednávania (6.8.2013) prvostupňový súd určil 1.7.2013, právnemu zástupcovi navrhovateľa
bolo predvolanie doručené 17.7.2013. Až dňa 6.8.2013, t.j. v deň určeného pojednávania bolo
konajúcemu súdu doručené elektronické podanie (odoslané 5.8.2013 o 18.21 hod.) navrhovateľa

obsahujúce žiadosť o zrušenie pojednávania z dôvodu „objektívneho porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý (§ 119 ods. 1
O.s.p.), čo zodpovedá nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení o konaní „vylúčeného“
sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie

predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní.
Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných
zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.
Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej

situácie (nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi
(na jeho elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. V dôsledku
postupu navrhovateľa, ktorý o odročenie pojednávania požiadal až v samotný deň súdom určeného
pojednávania, sa využitie daného ustanovenia vzhľadom na geografickú vzdialenosť sídla konajúceho
súdu stalo bezpredmetným.

S poukazom na uplatnené odvolacie námietky je potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa
za obsahové vymedzenie jeho odvolania. Je pritom zjavné, že (nepochybne aj z dôvodu predkladania
enormného množstva typových podaní navrhovateľom na rôzne súdy) hmotnoprávne odvolacie dôvody
nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté

rozhodnutie.
Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú
procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.
Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so skutkovými závermi, ktoré nevyslovil.

Z tohto pohľadu je bezpredmetná polemika odvolateľa o retroaktivite použitia ustanovenia § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z., ktorého aplikácia nie je obsahom napadnutého súdneho rozhodnutia. Okresný
súd „len“ odcitoval znenie predmetného uznesenia, bez vyslovenia akéhokoľvek záveru/úvahy k nemu.
Naopak, je výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému a samostatnému dôvodu vecnejargumentácie, na ktorej okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie - t.j. záveru, že v
prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sa nevzťahuje zákonná 15-dňová lehota na
vydanie poverenia - odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek protiargumentáciu. Už len z tohto

dôvodu jev spojitosti s viazanosťou odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1
O.s.p.) a zásadou procesnej ekonómie nevyhnutné konštatovať vecnú správnosť meritórneho výroku
napadnutého rozsudku.
Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú ďalšie námietky odvolateľa smerujúce proti

záverom okresného súdu o škode a príčinnej súvislosti (ako ďalších podmienkach) bezpredmetné.
Nad bezprostredne nevyhnutný rámec odvolací súd dodáva, že i zásadná odvolacia námietka - o
nevyhnutnosti vydať i negatívne rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 15 dní - už bola
vyvrátená rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu SR.

Nenáležitou je i námietka odvolateľa o prejednávaní a rozhodovaní veci vylúčeným sudcom. Zodpovedá

totiž doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení (doručeného navrhovateľovi
17.7.2013 - č.l. 23 spisu z opaku). Odvolateľ ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie
okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného
súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu

SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 4 Cdo 228/2013
z 28.4.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

V nemalej miere tendenčne vyznieva vyjadrenie odvolateľa, že je nutné samostatne sa vysporiadať
nielen s tým, či v prípade postupu exekučného súdu nešlo o zbytočné prieťahy, ale tiež s tým, či sa

nejedná o nerozhodnutie v zákonnej lehote alebo o neodôvodnenú nečinnosť. Z konkrétností súdenej
veci je zrejmé, že konajúce súdy vyhodnocovali namietaný postup exekučného súdu komplexne, teda
zahŕňajúc všetky dotknuté pojmy. Navyše, pojmy nerozhodnutie v zákonnej lehote, či neodôvodnená
nečinnosť sú z obsahového hľadiska súčasťou všeobecnejšieho pojmu prieťahy v konaní.

Na základe konštatovaného odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny a to i v
odvolaním výslovne nenapadnutom, ale od rozhodnutia vo veci samej závislom, výroku o trovách
prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter
rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.