Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 14, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11Co/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114213065
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Šamo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114213065.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Jozefa Škraba

a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova
25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 8C/17/2014-12 zo dňa 1.10.2014, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.

Nepriznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal. V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (Okresného súdu
Vranov nad Topľou), ktorý rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia po uplynutí
zákonnej 15 dňovej lehoty, teda nerozhodol v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Mal za
to, že v danom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala súdu postupovať nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o vydaní poverenia pristúpil až po veľmi

dlhej dobe, hoci prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv
na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Vyslovil názor, že súd porušil zásadu právnej istoty, keď
nerešpektoval právoplatné rozhodnutie rozhodcovského súdu ako rovnocenný exekučný titul, ktorý
zároveň tvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Žalobca uplatnil nárok na náhradu škody v sume
1.473,38 eur predstavujúci istinu s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového

zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. V príčinnej súvislosti s tým žiadal aj nemajetkovú ujmu
294,68 eur, čo predstavuje 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Z pripojeného spisu vedeného pod sp. zn. 8C/426/2012 vyplynulo, že žalovaný vo vyjadrení na návrh
žalobcu tento žiadal zamietnuť. Žalovaný namietal procesné pochybenia zo strany žalobcu, ktorý v
žalobách neuvádza spisové značky príslušných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné
údaje, ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie veci a dátumy, kedy sa

žalobca dozvedel o vzniku škody. Žalovaný namietal, že žalobca nepredložil ani jeden relevantný dôkaz,
ktorý by preukazoval existenciu predmetných exekučných konaní, vznik skutočnej škody a nemajetkovej
ujmy a napriek tomu, že síce časť dôkazov uviedol, najmä s odkazom na exekučné spisy, v skutočnosti
prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd. Tvrdenie žalobcu o tom, že nemá vedomosť o spisovýchznačkách namietaných v exekučných konaniach, sa nezakladá na pravde a má charakter klamlivého
a zavádzajúceho tvrdenia, pričom neoznačenie spisových značiek v exekučných konaniach, v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, bol jedným z dôvodov, pre

ktorý Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv
nečinnosťou exekučného súdu, napr. pod sp. zn. II.ÚS 211/2012, IV.ÚS 366/2012 a IV.ÚS 374/2012.
Podľa žalovaného nie je splnená základná podmienka pre vyhovenie podanej žalobe v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z., a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom štátu, po neúspešnosti
ktorého je možné žalobu podať po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Prvé žiadosti boli

žalovanému doručené 23.4.2012 a vzhľadom na skutočnosť, že žaloby boli doručené súdu 20.9.2012,
je zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Predbežné prerokovanie
nároku je zákonnou ustanovenou podmienkou, aby o ňom mohlo prebehnúť občianske súdne konanie.
Žalovaný mal za to, že ide o predčasne uplatnený nárok. Žalovaný poukázal aj na nedostatok právomocí
všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť súdneho konania iného súdu v konaní o náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Takémuto skúmaniu môže byť rozhodovanie súdu podrobené

len v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na základe ústavnej sťažnosti. Všeobecný súd
môže o náhrade škody rozhodovať na základe prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli
konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktorý má za následok prieťahy v súdnom konaní,

právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo po právoplatnom rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalovaný vzniesol aj námietku
premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia

pred dňom 23.4.2009. K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia ako spôsobu rozhodnutia uviedol,
že nemôže byť chápané ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. V tejto
súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu
Slovenskej republiky, podľa ktorých súd musí ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku a či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Zdôraznil, že

z dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15 dňová lehota sa nevzťahuje na rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K vyčíslenej škode a nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že
uplatnená suma titulom náhrady škody je len hypotetickou sumou nezodpovedajúcou kritériám vzniku
nároku na náhradu škody, pričom zjavne nejde o škodu skutočnú a nemajetková ujma je vyčíslená na
základe nesprávnej právnej úvahy. Záverom žalovaný poukázal na aspekt dobrých mravov, pričom tento

hovorí v neprospech žalobcu vzhľadom na charakter nárokov a charakter jeho obchodnej činnosti, z
ktorej tieto nároky voči dlžníkom vznikli, na jeho prax pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch
a negatívne vnímanie žalobcu verejnosťou aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľa,
či zo strany štátnych orgánov, ktoré na každej mocenskej úrovni musia vynakladať nadmerné úsilie
na dosiahnutie efektívnej ochrany práv spotrebiteľa. Zdôraznil, že žalobca je vnímaný ako spoločnosť

využívajúca neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových
osôb. Toto negatívne vnímanie je dôsledkom praktík a aplikácie, či využívania právnych inštitútov zo
strany žalobcu, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi a so všeobecnými uznávanými spotrebiteľskými
právami. Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže
súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,

či poverenie vydajú alebo nie, s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu
súdom a preto žalobca nemôže poukazovať na rozpor s dobrými mravmi v súvislosti s takýmto postupom
súdu.

Ďalej v dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom

súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 10Er/687/2009 súdny exekútor doručil súdu dňa 14.12.2009 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci žalobcu ako oprávneného voči povinnému H. Y.,
nar. XX.X.XXXX na vymoženie 600,43 eur s príslušenstvom. Uznesením č. k. 10Er/687/2009-9 zo dňa
21.2.2011 Okresný súd Vranov nad Topľou žiadosť súdneho exekútora K. F. o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zo dňa 13.11.2009, doručenou Okresnému súdu Vranov nad Topľou dňa 14.12.2009

zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19.3.2011. Uznesením č. k. 10Er/687/2009-17
zo dňa 27.4.2011 Okresný súd Vranov nad Topľou exekúciu zastavil a toto uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 18.5.2011. Vo vyššie uvedenom rozhodnutí, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd vyhodnocoval rozhodcovskú položku, ktorábola súčasťou formulárovej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a jeho dlžníkom a došiel k záveru o jej
neplatnosti z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Ďalej v dôvodoch súd prvého stupňa citoval v rozsudku ust. § 3 ods. 1 písm. d), ust. § 4 ods. 1
písm. a), ust. § 9 ods. 1, 2, ust. § 15 ods. 1, ust. § 16 ods. 1, ust. § 17 ods. 1 až 3, ust. § 19 ods.
1, 3 zákona číslo 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V
konkrétnom prípade žalobca vytýka súdu nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že nerozhodol v
15-dňovej lehote o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. V tomto kontexte súd v dôvodoch

rozsudkucitovalustanovenie§44ods.2zákonačíslo233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnej
činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) a vychádzajúc z gramatického a
logickéhovýkladukonštatoval,žezákonukladásúdurozhodnúťv15-dňovejlehotelenvprípadevydania
poverenia exekútorovi, že ak súd nezistí rozpor so zákonom v exekučnom titule, prípadne návrhu na
exekúciu alebo žiadosti o vydanie poverenia exekúcie. Je preto logické, že tá istá lehota nemôže platiť
pre zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia, keď súd musí vypracovať rozsiahle rozhodnutia a v ňom

zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť porušenie zákona. Pred týmto rozhodnutím bolo navyše nutné
zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, ako je tomu v
tomto prípade. Exekučný súd je totiž povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne
predpoklady pre vedenie exekúcie v každom štádiu konania, a to aj bez návrhu. Je povinný skúmať,
či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o vydanie poverenia, je spôsobilým exekučným

titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Keďže exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský
rozsudok, bolo potrebné vychádzať aj z ustanovení zákona číslo 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, najmä ustanovenie § 45 ods. 1, 2. V tejto súvislosti súd prvého stupňa v dôvodoch rozsudku
poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR II.ÚS 545/2010 zo dňa 9.12.2010, podľa ktorého exekučný
súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého

exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Žalobca vytýkal exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Týmto
pojmom sa zaoberá Ústavný súd Slovenskej republiky, a to vo viacerých svojich rozhodnutiach, pričom
dospel k záveru, že je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľkomesačná

nečinnosťsúdunemusípredstavovaťzbytočnéprieťahy(I.ÚS42/01,I.ÚS63/00,IV.ÚS606/2012).Práve
konkrétne okolnosti prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Pri
posudzovaní toho, či exekučný súd sa dopustil zbytočných prieťahov, možno použiť závery Ústavného
súdu Slovenskej republiky už v citovanom rozhodnutí IV.ÚS 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu
v obdobnej veci. Ústavný súd okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná činnosť súdu nemusí

zakladaťporušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovapoukázalnato,žesťažovateľ
(žalobca) podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné. Súd vo vzťahu žalobcom namietanej existencii zbytočných prieťahov uviedol, že tieto

v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať
o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Súd môže pri posudzovaní nároku na
náhradu škody vychádzať z existencie prieťahu v súdnom konaní v zmysle § 9 ods. 1 zákona číslo
514/2003 Z. z. len v prípadoch, na ktoré poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení, a to len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatného

rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva o porušení práva na prerokovanie vo veci bez zbytočných prieťahov alebo právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti konštatujúcom porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nesplnil svoju dôkaznú povinnosť v zmysle
ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. v tomto sporovom konaní a netvrdil a ani nepreukázal, kedy a ktorý

štátny alebo súdny orgán a ktorým rozhodnutím bola zistená existencia prieťahov v súdnom konaní,
keďžerozhodovanieotejtootázkenepatrídoprávomocísúduprvéhostupňa.Súdmalzato,žeexekučný
súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelení poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci konal bez
zbytočných prieťahov. Všetky úkony smerovali k rozhodnutiu o návrhu oprávneného a boli vykonané
v súlade s Exekučným poriadkom. Súd dospel k záveru, že exekučný súd sa postupom v exekučnej

veci vedenej pod sp. zn. 10Er/687/2009 nedopustil nesprávneho úradného postupu a neporušil právo
žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vo vzťahu k žalobcom vyčíslenej škode súd
dospel k záveru, že tento neuniesol dôkazné bremeno preukázania vzniku škody, nakoľko nepredložil
žiadne relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody. Z toho dôvodu súd nevykonalžalobcom navrhnuté znalecké dokazovanie, ktoré je bez existencie základu nároku na náhradu škody
i relevantné. Žalobca tiež žiadnym spôsobom nepreukázal dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy
v peniazoch. Žalobca označil len potenciálne riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Vzhľadom na tieto dôvody súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p. vychádzajúc zo zásady úspešnosti. Právo na náhradu trov konania vzniklo úspešnému
žalovanému, tento si však túto neuplatnil a preto mu ju súd nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a žiadal tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na opätovné prejednanie. Odvolanie podal z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O.s.p., t. j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový
stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Žalobca
nesúhlasil s aplikáciou novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z. z.. Ďalej mal za

to, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty.
Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade
zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny

proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla
byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Podľa žalobcu súdu
neprislúchapolemizovaťovhodnostilimitáciedĺžkykonanízákonnýmilehotami.Súdmáaplikovaťplatné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno

založiť meritórne rozhodnutie. Žalobca nesúhlasil s nevykonaním dokazovania znaleckým posudkom č.
1/2014 o výške vzniknutej škody a nesúhlasil ani s tým, že súd nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na
Ústavnom súde Slovenskej republiky.

Žalovaný sa na odvolanie žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal vec, v medziach ktorých
sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné. Súd

prvého stupňa náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. Odvolací súd
sa stotožňuje s vecne správnymi dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku a na ne aj vo svojom
rozhodnutí poukazuje. Na zdôraznenie správnosti dôvodov uvedených v rozsudku súdu prvého stupňa
však považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Podľa názoru odvolacieho súdu bola možná aplikácia ustanovenia § 9 ods. 2 zákona číslo 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
účinného od 1.1.2013. Podľa tohto ustanovenia pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať

len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, v ktorom sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takýto výsledok v zmysle uvedeného
ustanovenia absentoval v tomto konaní a preto súd prvého stupňa nemohol návrhu žalobcu vyhovieť.
Pokiaľ ide o aplikáciu tohto ustanovenia aj na uvedené konanie, odvolací súd vychádza z toho, že v
danomprípadeideonepravúretroaktivitu,priktorejzákonodarcauznávaprávneskutočnosti,nazáklade

ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú
retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom, zároveň s
účinnosťou do budúcna, prinesie určité zmeny aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti
skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť ajdo tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za
prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa
skoršieho právneho predpisu, zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus uplatnenia týchto práv

alebo pokiaľ právam nadobudnutým zo skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej
právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti, pretože
akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase
účinnosti novej právnej úpravy. Odvolací súd tu zdôrazňuje, že ustanovenie § 9 ods. 2 zákona číslo
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov, nijako neruší zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ale
len nesprávny úradný postup posudzuje podľa kritérií tam stanovených, teda akceptuje stav, ktorý tu
nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, avšak tento rieši v čase účinnosti novej úpravy.

Odvolací súd tým odpovedal na prvú odvolaciu námietku ohľadne aplikácie právnej úpravy § 9 ods.
2 zákona číslo 514/2003 Z. z.. Pokiaľ ide o otázku trvania stavu právnej neistoty, odvolací súd sa tu

stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v prípade zamietnutia žiadosti o poverenie súd nie je
viazaný stanovenou 15-dňovou lehotou. Táto lehota platí pre prípad, že súd takejto žiadosti o poverenie
na vykonanie exekúcie vyhovie. Tým je daná odpoveď aj na úvahy o dĺžke zákonnej lehoty stanovenej v
§ 44 Exekučného poriadku. Vzhľadom na tú okolnosť, že nebol splnený prvý predpoklad zodpovednosti
podľa zákona číslo 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, súd

prvého stupňa správne postupoval, ak nevykonával dokazovanie znaleckým posudkom číslo 1/2014
ohľadne výšky vzniknutej škody. Pokiaľ žalobca poukazoval na návrh týkajúci sa prerušenia konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na
zákonného sudcu a práva na nesprávny súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde
Slovenskej republiky, takýto návrh sa v tejto veci nenachádza a naviac otázka zákonného sudcu bola

vyriešená tým, že vec, ktorá napadla na Okresný súd Vranov nad Topľou bola delegovaná na Okresný
súd Prešov.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny.

V odvolacom konaní bol žalovaný úspešný, avšak neuplatnil nárok na náhradu trov konania, preto táto
mu priznaná byť nemohla.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.