Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on Thursday, December 11, 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/87/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225789
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3112225789.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO:
36 864 421 proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 06. augusta 2013, č. k.

27C/299/2012-35, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie žalobcu o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že návrhom, podaným na tamojšom súde dňa
27.09.2012, sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín. Vo svojej žalobe uviedol, že je slovenskou
právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere
v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pričom je registrovaná Obchodným registrom Okresného
súdu Bratislava I v oddiele: Sro, Vložka číslo: 23636/B. Žalobca ďalej uviedol, že ako oprávnený subjekt
postupom podľa ust. § 38 a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať
exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere

č.: 3291487 uzavretej s dlžníkom: I. I., nar. X.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny
exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 10437/2010. V rámci uvedeného exekučného
konania súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne
a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne
príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú

súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať
sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej
dobe. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do
31.5.2011 povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice a
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/,

d/ Exekučného poriadku). V danej veci však žalobca žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku
rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno
stotožňovaťsrozhodnutímrozhodcovskýchkomisií.Rozhodnutiamirozhodcovskýchkomisiísarozumeli
rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa
§ 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov
rozhodcovskými komisiami. Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991

zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisií ostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovského
súdu je exekučným titulom nie podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadkuale podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie,
ktoréhosúdnyvýkonpripúšťazákon.Napriekpovinnostiexekučnéhosúdurozhodnúťožiadostisúdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, v

prejednávanom prípade k splneniu tejto povinnosti zo strany súdu nedošlo. Žalobca preto požadoval,
aby súd: 1/ medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods. 2 veta druhá in fine O.s.p. rozhodol o
základe veci tak, že Slovenská republika a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom:
Pribinova ul. č.25, Bratislava 811 09 nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože

tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3291487 dlžníkom (povinným):
I. I., nar. X.X.XXXX,v zákonom stanovenej lehote; 2/ rozsudkom rozhodol tak, že Slovenská republika
a jej menom: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu
majetkovej škody sumu 125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 542,14 eur, všetko do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Odporca je zároveň povinný v rovnakej lehote zaplatiť navrhovateľovi trovy

súdneho konania a poukázať ich k rukám jeho právneho zástupcu, tak ako budú vyčíslené v písomnom
vyhotovení rozsudku. Súd v prvom rade uviedol, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
sa lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora,
aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že procesná lehota 15 dní dopadá aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, keďže súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Pokiaľ by sa dané ustanovenie malo vykladať tak, že lehota 15 dní platí aj pre rozhodnutie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, potom je pravda,
že súd rozhodol 7 mesiacov po uplynutí zákonnej lehoty. Súd poukázal na to, že dlhšie rozhodovanie

súdu o žiadosti o udelenie poverenia bolo nepochybne spôsobené tým, že žalobca žiadal vykonať
exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom šlo o plnenie
zospotrebiteľskejzmluvy,aexekučnýsúdmusívzhľadomnaustanovenie§45zákonač.244/2002Z.z.o
rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku
a z.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp. z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené,
v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený prieskum exekučný súd vykonal a zistil, že exekúciu nemožno
z týchto dôvodov vykonať. Spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovní európskeho
spoločenstva, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením žalobcu , že

po právnej stránke nešlo o zložitú vec. Žalobca potom musí znášať následky takéhoto vlastného výberu,
pričom mu nič nebránilo obrátiť sa so svojím nárokom nie na rozhodcovský súd, ale na všeobecný súd,
ktorý by o pohľadávke žalobcu rozhodol podľa právnych noriem na ochranu spotrebiteľa a získal by tým
nesporný vykonateľný exekučný titul, na základe ktorého by exekučný súd mohol vydať poverenie na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote. Vzhľadom k tomu, že žalobca argumentoval aj tým,

že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného
práva, súd k tejto požiadavke žalobcu uviedol, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní
môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Súd potom uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal vznik ani výšku

majetkovej škody.V danej veci nemožno konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a tvrdenou škodou, keď súd mal za to, že žiadna škoda nevznikla a pokiaľ by aj
žalobca zdokladoval náklady na udržiavanie a správu informačného systému, nepreukázal ich spojitosť
s rozhodnutím súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vydanom 7 mesiacov po
jej doručení. Žalobca si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z nárokov

priznávaných Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje ust. § 17
ods. 2, podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Hoci
exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

7 mesiacov po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, súd bol toho názoru, že
takéto rozhodnutie nezasahuje do práv navrhovateľa v takej miere, že by bolo na mieste priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobca nepreukázal, že by v dôsledku doby rozhodovania o žiadosti
súdneho exekútora povinný subjekt zanikol. Ak by aj povinný zomrel, Občiansky zákonník upravujepostup, ako si môže navrhovateľ ďalej uplatniť svoju pohľadávku v dedičskom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného resp. exekútora s povinným a tak isto nie je dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,

pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím
v základnom konaní ako aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Pocity frustrácie, úzkosti,
neistoty, a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti u riadiacich členov navrhovateľa sú pre posúdenie
vzniku nemajetkovej ujmy u právnickej osoby bezpredmetné, pretože ujma nevzniká priamo fyzickým
osobám, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú. Žalobca nijako bližšie

nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, neupresnil, v čom a ako
rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia 7 mesiacov po jej doručení ovplyvnilo
ďalšie podnikateľské postupy žalobcu. Z uvedených dôvodov súd žalobcu náhradu nemajetkovej ujmy
nepriznal. Pretože neboli splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,
súd návrh žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu ako nedôvodný

zamietol. Keďže žalovaný bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia
§ 142 ods. 1 O.s.p má právo na náhradu trov konania. Žalobcovi trovy konania nevznikli a ani si žiadne
trovy neuplatnil, preto mu súd ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
f/ O.s.p.), že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g/ O.s.p.), že súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221
ods. 1 písm. h/ O.s.p.), že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu
ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že súd prvého stupňa
nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil,

odňal tým jeho právo na konanie pred súdom. Poukázal na to, že uskutočnil podanie, ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. S vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
neobstojí pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, ústavného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva, a s vedomím, že žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, zastával názor, že je neprípustné, aby sa v konaní naďalej pokračovalo a rozhodoval
vylúčený sudca. Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k
skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich protitvrdení. Tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a jeho

právo na kontradiktórny súdny proces bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v
exekučnom spise. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil
písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť rozsudkom
pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.. Ďalej uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom

vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil
len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj jeho práv na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval za vnútorne rozporné, pretože súd prvého stupňa napriek tomu, že zistil porušenie práva,
nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.

S poukazom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec
mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.Skôr než odvolací súd pristúpil k vecnému preskúmaniu napadnutého rozsudku v dôsledku podaného
odvolania, zisťoval, či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, subjektom, ktorý je na

podanie odvolania oprávnený, ako aj to, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon takýto opravný
prostriedok pripúšťa.

Podľa § 204 ods. 1 veta prvá O.s.p. sa odvolanie podáva do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na
súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 45 ods. 2 O.s.p. údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej len „doručenka“) sa
považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak.

Podľa § 57 ods. 1, 3 O.s.p. do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej
začiatok lehoty. Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie

odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané oneskorene (t.j.
po lehote ustanovenej zákonom na podanie odvolania).

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa bol žalobcovi doručený
dňa 20.08.2013, čo má súd za preukázané z vrátenej doručenky. To znamená, že deň 20.08.2013
je potrebné považovať za deň doručenia napadnutého rozsudku. Lehota na podanie odvolania proti
napadnutému rozsudku začala žalobcovi plynúť nasledujúci deň po dni doručenia, t.j. dňa 21.08.2013
a jej posledný deň pripadol na stredu 04.09.2013. Žalobca podal odvolanie prostredníctvom kuriéra vo

štvrtok 05.09.2013, teda po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej odvolacej lehoty.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie žalobcu ako oneskorene podané odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. a/ O.s.p., pričom odvolaním sa po vecnej stránke nezaoberal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .