Rozsudok ,
Potvrdené, Zrušené Judgement was issued on Tuesday, April 28, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Cob/287/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708204526
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6708204526.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miroslavy Púchovskej, členiek senátu JUDr. Aleny Križanovej a JUDr. Daniely Maštalířovej v právnej
veci žalobcu SAD Banská Bystrica, a. s. Partizánska cesta 97, 974 67 Banská Bystrica, IČO:36 052 205,
zastúpeného JUDr. Dagmar Ďurčeková, s. r. o. so sídlom Námestie slobody 5, 974 01 Banská Bystrica
proti žalovanému Slovenská autobusová doprava Zvolen, a. s. so sídlom Balkán 53, 960 95 Zvolen,
IČO:36 054 666, zastúpenému GABE, s. r. o. advokátska kancelária so sídlom Prof. Sáru č. 44, 974 05
Banská Bystrica, o zaplatenie 124.908,85 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 11Cb/55/2008-945 zo dňa 21. februára 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 11Cb/55/2008-945 zo dňa 21. februára 2014 v napadnutej časti
výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 85.078,95 eur potvrdzuje.

V napadnutej časti výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 14,25 % úrok z
omeškania ročne zo sumy 85.078,95 eur od 18. 3. 2013 do zaplatenia rozsudok zrušuje a v tejto časti
vracia vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 85.078,95 eur so
14,25 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 85.078,95 eur od 18. 3. 2013 do zaplatenia. v lehote 3 dní

od právoplatnosti rozsudku. Konanie v časti žalovanej sumy vo výške 979,22 eur zastavil. V prevyšujúcej
časti súd žalobu zamietol a rozhodol, že o trovách konania rozhodne samostatným rozhodnutím po
nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V odôvodnení uviedol, že žalobca žalobou podanou dňa 23. 4. 2008 žiadal zaviazať žalovaného na
zaplatenie 3.763.004,--Sk (124.908,85 eur) so 14,25 % úrokmi z omeškania ročne z vyfakturovaných
súm odo dňa splatnosti faktúry vždy až do zaplatenia. Žalobca umožnil žalovanému v súvislosti s

predmetom jeho podnikania využívať výstupište a jednotlivé nástupištia vrátane ostatných služieb na
autobusovej stanici nachádzajúcej sa na adrese: Cesta k Smrečine 1, 974 01 Banská Bystrica pre
prevádzkovanie pravidelných autobusových liniek žalovaného. Žalovaný má so žalobcom uzatvorenú
Zmluvu o užívaní autobusovej stanice zo dňa 10. 9. 1998. Medzičasom bolo vypracované nové znenie
zmluvy o užívaní priestorov autobusovej stanice s návrhom účinnosti od 1. 1. 2007, ktorú žalovaný
napriek mnohým jednaniam a prísľubom vedúcich pracovníkov nepodpísal. Napriek tomu autobusovú
stanicu využíva, keďže v súlade s licenciou prevádzkuje dopravné linky prechádzajúce cez Banskú

Bystricu. Žalobca v žalobe uviedol z akých faktúr fakturovaných žalovanému pozostáva žalovaná suma,
ktorá okrem uvedených faktúr pozostávala aj zo zmluvných pokút, ktoré boli fakturované podľa čl. III.
bod 6 Všeobecných podmienok užívania Autobusovej stanice, Banská Bystrica, ktoré boli súčasťou
platnej zmluvy č. M 01/98 zo dňa 10. 9. 1998. Okresný súd ďalej uviedol, že právna zástupkyňažalobcu predložila dňa 21. 5. 2010 do spisu rozšírenie žaloby zo dňa 15. 4. 2008 o sumu 242.880,68
eur, ktorá suma predstavuje vyúčtované náklady za užívanie autobusovej stanice v Banskej Bystrici
od 1. 2. 2008 do 31. 12. 2009. Vyfakturovaná bola suma v celkovej výške 241.613,--eur. Ešte pred

rozhodnutím súdu o pripustení alebo nepripustení rozšírenia právna zástupkyňa žalobcu písomným
podaním zo dňa 19. 12. 2012 zobrala späť žalobu v časti o zaplatenie 242.880,68 eur s príslušenstvom.
S prihliadnutím na to, že pred späťvzatím žaloby v tejto časti nedošlo k pripusteniu rozšírenia žaloby
zo strany konajúceho súdu, nebol dôvod zastaviť čiastočne toto konanie, lebo suma 242.880,68 eur
s príslušenstvom sa nestala predmetom konania vedeného na okresnom súde vedenom pod sp. zn.

11Cb/55/2008. Okresný súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie. Znalecký ústav, Žilinská univerzita
v Žiline, Ústav súdneho inžinierstva v Žiline dňa 23. 12. 2010 predložil súdu znalecký posudok č.
322/2010, z ktorého vyplýva, že skutočne potrebné ekonomicky opodstatnené náklady za obdobie
od 1. 1. 2007 do 28. 2. 2008 na prevádzku autobusovej stanice v Banskej Bystrici sú 294.570,52
eur (8.874.231,67 Sk). Podiel žalovaného na týchto nákladoch predstavuje sumu 3.475.583,91 Sk a
podiel ostatných dopravcov za uvedené obdobie 5.398.677,96 Sk. Žalovaný vo vyjadrení k znaleckému

posudku namietal výšku ekonomicky oprávnených nákladov z viacerých dôvodov, ktoré sú uvedené v
jeho vyjadrení na čl. 404 až 406. Žilinská univerzita v Žiline, Ústav súdneho inžinierstva Žilina sa k
námietkam žalovaného k znaleckému posudku písomne vyjadrila vyjadrením zo dňa 30. 11. 2011 (č.
l. 496 až 515). Okresný súd nariadil vypracovanie dodatku k znaleckému posudku č. 322/2010 zo dňa
30. 11. 2010, ktoré doplnenie znalecký ústav predložil súdu ako znalecký úkon č. 59/2013 zo dňa 11.

3. 2013. Z doplnenia č. 1 k znaleckému posudku vyplýva, že znalecký ústav určil podiel žalovaného
na ekonomicky opodstatnených nákladoch podľa počtu jeho spojov užívajúcich autobusovú stanicu v
BanskejBystricivobdobíod1.1.2007do28.2.2008sumou105.443,10eurbezDPHapodielostatných
dopravcov je 174,391,76 eur bez DPH. Žalovaný písomným podaním zo dňa 27. 3. 2013 vzniesol voči
časti žalovanej sumy započítaciu námietku vo výške 32.107,80 eur, ktorú odôvodnil tým, že žalovaný

eviduje ku dňu podania započítacej námietky voči žalobcovi pohľadávku v celkovej sume 32.107,80
eur, ktorá predstavuje náklady za užívanie autobusovej stanice Zvolen, Žiar nad Hronom, Brezno za
obdobie od 1. 1. 2008 (resp. od 1. 8. 2008) do 26. 11. 2008 podľa ust. § 16 ods. 1 zák. č. 145/1996
Z. z. a ust. § 151n Občianskeho zákonníka. Na pojednávaní dňa 13. 12. 2013 bol vypočutý riešiteľ
znaleckej úlohy - súdny znalec C.. V.. N. K.. Okrem iného uviedol, že znalecký posudok je výsledkom

kolektívnej práce. Žalobca písomným podaním zo dňa 20. 2. 2004 vzal návrh na začatie konania späť
v časti sumy 979,22 eur, ktorá suma predstavuje uplatnený nárok na zaplatenie zmluvných pokút. V
tejto časti žiadal konanie zastaviť. Podľa žalobcu súdny znalec ustálil ekonomicky oprávnené náklady
podľa vypracovaného doplnku č. 1 k znaleckému posudku sumou 105.600,25 eur bez DPH, čo s 20 %
DPH predstavuje 125.664,29 eur. Uviedol, že žalovaný uplatnil započítaciu námietku v sume 32.107,80

eur, ktorú žalobca nebude namietať s ohľadom na čas vedenia sporu. Na základe kompenzácie v sume
32.107,80 eur a čiastočného späťvzatia návrhu vo výške 979,22 eur, t. j. spolu 33.087,02 eur žiadal
žalobca zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 92.577,27 eur so 14,25 % úrokmi z omeškania ročne
zo súm uvedených vo vyjadrení na č. l. 918. Žalovaný so späťvzatím návrhu súhlasil, žalobu žiadal
zamietnuť v celom rozsahu z dôvodu, že žalobou uplatňovaný nárok z hľadiska jeho výšky v tomto

konaní podľa jeho názoru nebol preukázaný.

Okresný súd mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že medzi právnymi predchodcami
účastníkov konania bola uzatvorená dňa 10. 9. 1998 Zmluva o užívaní priestorov autobusovej stanice
v Banskej Bystrici. Žalovaný spochybňoval túto zmluvu a tvrdil, že je absolútne neplatným právnym

úkonompodľa§39Občianskehozákonníka,čoodôvodňovaltým,žepodľajehonázoruneboloprávnený
zmluvu podpísať riaditeľ V.. N. I.. Žalobca predloženými listinnými dôkazmi preukázal oprávnenie
V.. N. I. uzavrieť túto zmluvu. Zo zmluvy nevyplýva cena, ktorá má byť dopravcom určovaná ako
podiel nákladov na prevádzke autobusovej stanice. V čl. III. je len uvedené, že ceny za užívanie
výstupišťa a nástupišťa sú v súlade so zákonom o cenách č. 18/1996 Z. z. a sú stanovené v aktuálnom

cenníku prevádzkovateľa, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Okresný súd ďalej uviedol, že sa
stotožnil s názorom žalobcu a žalovaného, že vo veci je potrebné nariadiť znalecké dokazovanie na
zistenie výšky týchto nákladov podielu žalovaného na nákladoch ako aj bolo potrebné zistiť, koľko je
žalobca oprávnený účtovať za jeden spoj prímestskej autobusovej dopravy (PAL), diaľkovej autobusovej
dopravy (DAL) a medzinárodnej autobusovej dopravy (MAL). Zo znaleckého posudku a z doplnenia

č. 1 k tomuto znaleckému posudku bolo zistené, že podiel žalovaného na prevádzkových nákladoch
autobusovej stanice Banská Bystrica je 125.664,29 eur, po ďalšom doplnení znaleckého posudku,
ktoré bolo urobené vyjadrením znaleckého ústavu ako aj výsluchom súdneho znalca súd dospel
k názoru, že doplneným znaleckým posudkom boli dostatočne preukázané celkové náklady, ako ajpodiel nákladov žalovaného vyplývajúcich zo zabezpečenia prevádzky Autobusovej stanice Banská
Bystrica v období od 1. 1. 2007 do 28. 2. 2008 s tým, že znalecký ústav sa dostatočne vysporiadal
aj s namietaným nesprávne vyúčtovaním spotreby vody, namietaným nedostatočným a nesprávnym

rozúčtovaním spotreby elektrickej energie, ako aj energetických nákladov spojených s udržiavaním
autobusovej stanice. Od sumy stanovenej v znaleckom posudku, teda od sumy 125.664,29 eur odpočítal
súd sumu 979,22 eur, čo predstavuje čiastočné späťvzatie podaného návrhu a v tejto časti konanie
zastavil so súhlasom žalovaného podľa § 96 ods. 1, 3 O. s. p. Po odpočítaní kompenzačnej námietky vo
výške 37.107,80 eur a vo výške 6.742,28 eur predstavuje suma dlhovaná žalovaným 85.078,95. Spolu

s uvedenou sumou priznal súd žalobcovi aj právo na zaplatenie úrokov z omeškania od 18. 3. 2013,
kedy bolo právnej zástupkyni žalovaného doručené doplnenie č. 1 k znaleckému posudku, ktoré ustálilo
výšku dlhovanej sumy. Týmto dňom už žalovaný mohol dlh plniť.

Súd rozhodol, že o trovách konania rozhodne podľa § 151 ods. 3 O. s. p. samostatným rozhodnutím po
nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný aj žalobca. Žalovaný v odvolaní
uviedol, že podľa jeho názoru je daný odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s .p., nakoľko
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Prvostupňový
súd neúplne zistil skutkový stav vo veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností a je daný aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c / O. s. p. Poukázal
na procesné pochybenie prvostupňového súdu, ktoré spôsobuje, že prvostupňové konanie má inú vadu,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keď okresný súd v napadnutom rozsudku
uvádza, že „právna zástupkyňa žalobcu doložila dňa 21. 5. 2010 do spisu rozšírenie žaloby zo dňa 15.
4. 2008 o sumu 242.880,68 eur, ktorá suma predstavuje vyúčtované náklady za využívanie autobusovej

stanicivBanskejBystriciod1.3.2008do...12.2009.Dňa5.2.2013právnazástupkyňa žalobcudoručila
do súdneho spisu späťvzatie návrhu na rozšírenie žaloby o sumu 242.880,68 eur“. Medzi podaním
návrhu na rozšírenie žaloby a jeho späťvzatím uplynuli viac ako 2 roky a 9 mesiacov. Prvostupňový súd
povyhlásenírozsudkuvovecisamejaniprivyhlásenírozsudkuvovecisamejnerozhodolaniopripustení
(nepripustení) návrhu na rozšírenie žaloby, ani o späťvzatí návrhu na rozšírenie žaloby, teda o zastavení

konania v časti rozšírenia žaloby. V odôvodnení napadnutého rozsudku prvostupňový súd uviedol, že
s prihliadnutím na to, že pred späťvzatím žaloby v časti o zaplatenie 242.880,68 eur s príslušenstvom
nedošlo k pripusteniu rozšírenia žaloby zo strany konajúceho súdu, nebol dôvod zastaviť čiastočne
toto konanie alebo suma 242.880,68 eur s príslušenstvom sa nestala predmetom konania vedeného
na okresnom súd pod sp. zn. 11Cb/55/2008. S týmto názorom okresného súdu žalovaný nesúhlasí,

pretože prvostupňový súd sám negoval svoj právny názor, keď po vyhlásení rozsudku vydal toho
istého dňa, t. j. 21. 2. 2014 uznesenie pod č. 11Cb/55/2008-943, ktorý rozhodol, že rozšírenie žaloby
o sumu 242.880,80 eur s príslušenstvom nepripúšťa. Z uvedeného potom vyplýva, že prvostupňový
súd potom rozhodoval o veci samej skôr, ako mal ustálený predmet sporu a uznesenie o nepripustení
rozšírenia žaloby vydané po vyhlásení rozsudku vo veci samej nemôže mať žiadne právne účinky.

Ďalej poukázal na ust. § 95 ods. 1, druhá veta O.s . p., podľa ktorého zmenený návrh treba ostatným
účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.
Zmenený návrh žalovanému nebol doručený a z uvedeného dôvodu je podľa názoru žalovaného daný
aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p., nakoľko v konaní došlo k vade uvedenej
v § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. Ďalej žalovaný poukázal na ust. § 95 ods. 3 veta tretia O. s. p., podľa

ktorého o zmene návrhu mimo pojednávania súd rozhodne za 60 dní od podania návrhu na zmenu
návrhu.Žalovanýuviedol,žeopakovanežiadal,abysúduložilÚstavusúdnehoinžinierstvavypracovanie
doplnenia č. 2 k znaleckému posudku za účelom zistenia skutočných a primeraných nákladov na
prevádzku autobusovej stanici v Banskej Bystrici, na ktorých sa má žalovaný podieľať. Súd zamietol
tento návrh žalovaného s odôvodnením, že súd ďalšie dokazovanie považoval za nehospodárne. V tejto

súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/1577/2004, z ktorého vyplýva, že oprávnený
z vecného bremena znáša spolu s vlastníkom veci primerané náklady na zachovanie a opravy veci
a je povinný znášať len náklady úmerné a účelne vynaložené. Znáša len také náklady, ktoré smerujú
k zachovaniu veci a jej udržaniu v podobe v akej bola v dobe, kedy bolo vecné bremeno zriadené.
Týmto princípom sa prvostupňový súd neriadil, keď zamietol návrh na vypracovanie doplnenia č. 2 k

znaleckému posudku. Žalovaný poukázal na písomné stanovisko Ústavu súdneho inžinierstva zo dňa
30. 7. 2013 a výpoveď C.. K. na pojednávaní konanom dňa 13. 12. 2013. V písomnom stanovisku a vo
svedeckej výpovedi Ústav súdneho inžinierstva pripustil možnosť revidovania položky: spotreba vody,
opravy a udržiavanie DHIM, mzdy a súvisiace položky, prevádzková a správna réžia. Podstata spočívav tom, že Ústav súdneho inžinierstva vychádzal pri vypracovaní znaleckého posudku a doplnenia č.
1 výlučne z účtovných dokladov predložených žalobcom, pričom neskúmal pravdivosť a správnosť
účtovaných položiek a ich úmernosť a účelnosť. Uviedol, že je možné niektoré nákladové položky

preskúmať a prípadne ich revidovať, čo však prvostupňový súd odmietol. Bez nariadenia vypracovania
doplnenia č. 2 k znaleckému posudku nie je ani možné povedať, či by dopad tohto doplnenia č. 2 bol
„malý“ alebo „veľký“ z hľadiska výšky nákladov, na ktorých by sa mal žalovaný podieľať. Preto jeho
odmietnutím bol podľa názoru žalovaného spôsobený stav neúplného zistenia skutkového stavu veci.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, prípadne, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil
a žalobu zamietol.

Žalobca podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie v časti príslušenstva - úrokov z omeškania
z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to vo vzťahu k

príslušenstvu pohľadávky, keď súd priznal úroky z omeškania až od 18. 3. 2013, t. j. odo dňa, kedy
bolo právnej zástupkyni žalovaného doručené doplnenie č. 1 k znaleckému posudku s tým, že týmto
dňom mohol žalovaný dlh plniť. Žalovaný rozhodnutie okresného súdu v časti, v ktorej rozhodoval o
príslušenstve pohľadávky, resp. ustálenia času, kedy sa žalovaný dostal so svojou povinnosťou plniť
navrhovateľovi jeho oprávnený nárok z omeškania „za rozhodnutie prekvapivé“. Po celý čas súdneho

konania na prvostupňovom súde, ktoré trvalo od 23. 4. 2008, t. j. 6 rokov, nebola zo strany žalovaného
jediná námietka, pokiaľ sa týka uplatnenia začiatku plynutia doby omeškania so zaplatením istiny, ktorú
žalobca stanovil na deň nasledujúci po splatnosti faktúr. Súd nevykonával žiadne dokazovanie vo vzťahu
k tejto otázke. Žalovaný nespochybňoval doručovanie faktúr ako takých, tieto vracal s odôvodnením, že
ich nevedie v evidencii. Ak však faktúry žalovaný do svojej evidencie neprijal, nemohol ich v evidencii

ani viesť. Uviedol, že pre rozhodnutie vo veci samej, ako aj priznania úrokov z omeškania tak ako
ich žalobca uplatnil boli podľa názoru žalobcu dôležité najmä vyhodnotenie ust. § 16 ods. 1 zák.
č. 168/1996 Z. z. v platnom znení o cestnej doprave. Má za to, že úmysel zákonodarcu smeroval
k tomu, aby vlastníci a správcovia autobusových staníc za náhradu umožňovali vstupy dopravcov
vykonávajúcich dopravu podľa schváleného cestovného poriadku, keď títo majú podľa cestovného

poriadku zriadené zastávky na autobusových staniciach vo vlastníctve a správe iných osôb. Žalobca
v konečnom dôsledku súhlasil so znaleckým dokazovaním, a to aj vzhľadom na vyjadrenie súdu, že
pokiaľ sa ako sporové strany nedohodnú, bude nútený nariadiť znalecké dokazovanie. Hodnotenie
dôkazov, ktoré vykonal súd na žiadosť žalobcu vo vzťahu k iným vlastníkom, resp. prevádzkovateľom
stanícnaúzemíSRvrozsahuvýškyúčtovanýchpoplatkovzavstupynaautobusovéstanice,atovrátane

žalovaného, ktorý prevádzkoval autobusovú stanicu vo Zvolene, Žiari nad Hronom a v Podbrezovej.
Takýmto dokazovaním bolo zistené, že žalobca účtuje cenu služieb, ktorá je porovnateľná (resp. skôr
nižšia) s cenami, ktoré účtujú iní vlastníci, resp. správcovia porovnateľných autobusových staníc na
území SR. Tiež bolo dôležité vyhodnotenie správania sa žalovaného vo vzťahu k žalobcovi a vo vzťahu
k iným vlastníkom, resp. správcom staníc na území SR, keď ani v jedinom prípade nebolo preukázané,

že by žalovaný namietal výšku cien vlastníkov, resp. správcov iných autobusových staníc a ani s jedným
z nich nebol v súdnom spore, pokiaľ sa týka týchto náhrad. Žalovaný od r. 2007 až do dnešného dňa
za poskytované služby žalobcovi ako prevádzkovateľovi autobusovej stanice neplatí žiadne sumy a
faktúry vracia s oznámením, že tieto v evidencii nevedie. Čo sa týka doplnenia č. 1 k znaleckému
posudku uviedol, že sa vykonávalo na základe námietok žalovaného, a to napriek tomu, že ustanovený

znalec podal k námietkam žalovaného vyčerpávajúce stanovisko s odôvodnením, že aj prípadná
revízia znaleckého posudku neprinesie podstatné zmeny, pokiaľ sa týka určenia výšky ekonomicky
opodstatnených nákladov. Žalobca účtoval užívanie autobusovej stanice na základe faktúry tak, ako
je to obvyklé v obchodných vzťahoch v súlade s aktuálnym cenníkom. Žalobca má za to, že takéto
správanie žalovaného - namietanie výšky ceny vstupov podľa cenníka žalobcu, najmä ak oprávnenosť

výšky fakturácie sa preukázala aj po vykonaní znaleckého posudku ako oprávnená, nemôže ísť na
ťarchu žalobcu. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie okresného súdu tak, že prizná úrok z
omeškania tak ako bol pôvodne žalobou uplatnený z jednotlivých faktúr od prvého dňa nasledujúceho
po dni splatnosti faktúry, po započítaní sumy, ktorá bola v rámci obrany žalovaného vznesená ako
kompenzačná námietka nasledovne: žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 85.078,95 eur so

14,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy (započítanie - kompenzačné námietky) žalobca zohľadnil
na najskôr splatné faktúry 1 - 4 mesiac 2007 a časť faktúry 5/2007: 5.587,25 eur od 26. 6. 2007 do
zaplatenia, 7.285,90 eur od 15. 7. 2007 do zaplatenia, 8.436,20 eur od 18. 8. 2007 do zaplatenia,
8.641,70 eur od 17. 9. 2007 do zaplatenia, 8.673,60 eur od 14. 10. 2007 do zaplatenia, 9.436,90 eur od17. 11. 2007 do zaplatenia, 8.979,--eur od 14. 12. 2007 do zaplatenia, 8.628,30 eur od 20. 1. 2008 do
zaplatenia, 10.032,40 eur od 22. 2. 2008 do zaplatenia a 9.387,70 eur od 15. 3. 2008 do zaplatenia.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že ani s jedným odvolacím dôvodom, t. j, že
prvostupňový súd procesne pochybil, pokiaľ nerozhodoval o procesnom návrhu rozšírenia žaloby a
návrhu na zastavenie konania a neúplne zistil skutkový stav veci, keď nevykonal navrhnuté dôkazy
na zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo vec nesúhlasí a má za to, že prvostupňový
súd pokiaľ sa týka napadnutých odvolacích dôvodov nepochybil. Je pravdou, že žalobca podal návrh

na rozšírenie žaloby na ďalšie obdobie bezprostredne nasledujúce po časovom období, ktoré už bolo
prvostupňovým súdom prejednávané. Nakoľko však mal za to, a v tom čase sa to tak javilo, že časovo
efektívnejšie bude ďalšiu vec prejednať v osobitnom konaní, a to za účelom dosiahnutia v čo najskôr
možnom termíne rozhodnutie aspoň v jednej veci postupoval tak, že zobral návrh v časti, v ktorej podal
návrh na rozšírenie konania späť. Pokiaľ súd nerozhodol o pripustení návrhu na rozšírenie konania až do
doručeniaspäťvzatiapostupovalsprávneakrozhodolužlenozastaveníkonaniavtejtočasti.Nazáklade

uvedeného, konanie nie je postihnuteľné vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Čo sa týka ďalšieho uplatneného odvolacieho
dôvodu - nedostatočne zistený skutkový stav, žalobca má za to, že súd vykonal dostatočné dokazovanie
a výsledky dokazovania postačovali pre vyvodenie správnych právnych záverov pre rozhodnutie vo veci
samej. Na základe uvedeného navrhol odvolaciemu súdu, aby pokiaľ sa týka rozhodnutia o zaplatení

istiny pohľadávky prvostupňové rozhodnutie potvrdil a žalobcovi priznal trovy odvolacieho konania.

Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že ho v celom rozsahu považuje za nedôvodné. V konaní nebola
preukázaná existencia žiadnej platne uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, preto faktúry,
ktoré žalobca uvádzal v žalobnom návrhu boli vystavené neoprávnene. Žalobca by mohol požadovať

od žalovaného v nadväznosti na ust. § 151n ods. 3 Obč. zákonníka len primerané náklady, účelne
vynaložené na zachovanie a opravy autobusovej stanice v Banskej Bystrici, ktorých výška môže byť
ustálená len znaleckým posudkom - v danom konkrétnom prípade až vypracovaním doplnenia č. 2 k
znaleckému posudku č. 322/2010 vypracovaného Ústavom súdneho inžinierstva.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného podľa ust. §
212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu
v napadnutej časti výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 85.078,95
eur ako vecne správny potvrdil a v časti výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok
z omeškania zo sumy 85.078,95 eur od 18. 3. 2013 do zaplatenia podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.

s .p. zrušil a podľa ods. 2 cit. ustanovenia mu v tejto časti vrátil vec na ďalšie konanie.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu dňa 23. 4. 2008
domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 124.908,85 eur, so 14,25 % ročným úrokom z omeškania z
jednotlivých dlžných súm s tým, že žalobca uviedol, z akej sumy, od akého dátumu si úrok z omeškania

uplatňuje. V konaní bolo preukázané, že medzi právnymi predchodcami účastníkov konania bola dňa
10. 9. 1998 uzatvorená Zmluva o užívaní priestorov autobusovej stanice v Banskej Bystrici, ktorá bola
uzatvorená na dobu neurčitú s tým, že akékoľvek zmeny alebo doplnky zmluvy budú prevedené len po
dohode oboch zmluvných strán, a to písomnou formou. Predmetom zmluvy je užívanie výstupištia a
jednotlivých nástupíšť ako aj zaistenie ostatných služieb na autobusovej stanici v Banskej Bystrici pre

prevádzkovanie pravidelných autobusových liniek dopravcu podľa prílohy č. 1, ktorá tvorí neoddeliteľnú
súčasť tejto zmluvy. Ceny za užívanie výstupištia a nástupíšť sú v súlade so zákonom o cenách č. 18/96
Zb. a sú stanovené v aktuálnom cenníku prevádzkovateľa, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy.
Žalovaný v priebehu konania namietol absolútnu neplatnosť uvedenej zmluvy, keď odôvodňoval tým, že
podľajehonázoruneboloprávnenýtútozmluvupodpísať riaditeľV..N.I.,tútonámietku správneokresný

súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keď žalobca predloženými listinnými dôkazmi preukázal oprávnenie V..
N. I. uzavrieť túto zmluvu. Odvolací súd poukazuje na tvrdenie žalovaného uvedené vo vyjadrení k
odvolaniu žalobcu v tom zmysle, že v konaní nebola preukázaná existencia žiadnej platne uzavretej
zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, keď podľa názoru odvolacieho súdu predmetná zmluva uzavretá
právnymi predchodcami účastníkov konania bola uzatvorená na dobu neurčitú a je stále platná. Zároveň

odvolací súd zistil, že žalobca vypracoval nové znenie zmluvy o užívaní priestorov autobusovej stanice
s návrhom účinnosti od 1. 1. 2007, ktorú však žalovaný nepodpísal.Nakoľkorozhodnutievovecizáviseloodposúdenia skutočností,naktorébolipotrebnéodbornéznalosti,
okresný súd Zvolen uznesením č. k. 11Cb/55/2008-228 zo dňa 3. júna 2009 vo veci nariadil znalecké
dokazovanie Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline. Úlohou znalca bolo vypočítať

skutočné potrebné náklady na poskytovanie služieb a prevádzku autobusovej stanice v Banskej Bystrici
za obdobie od 1. 1. 2007 do 28. 2. 2008, vypočítať podiel jedného spoja na skutočne opodstatnených
nákladoch prevádzky autobusovej stanice v Banskej Bystrici za obdobie od 1. 1. 2007 do 28. 2. 2008
s prihliadnutím na počet všetkých spojov autobusových liniek, ktoré využívali v uvedenom období
túto autobusovú stanicu, vypočítať podiel žalovaného na ekonomicky opodstatnených nákladoch podľa

počtu jeho spojov užívajúcich autobusovú stanicu v Banskej Bystrici od 1. 1. 2007 do 28. 2. 2008
a vypočítať podiel ostatných prepravcov na ekonomicky opodstatnených nákladoch podľa počtu ich
spojov užívajúcich autobusovú stanicu v Banskej Bystrici v období od 1. 1. 2007 do 28. 2. 2008. Podľa
znaleckého posudku č. 322/2010 sú skutočne potrebné ekonomicky opodstatnené náklady za obdobie
od 1. 1. 2007 do 28. 2. 2008 na prevádzku autobusovej stanice v Banskej Bystrici 294.570,52 eur s tým,
že podiel žalovaného na ekonomicky opodstatnených nákladoch podľa počtu jeho spojov užívajúcich

autobusovú stanicu v Banskej Bystrici v období od 1. 1. 2007 do 28. 2. 2008 je 115.368,25 eur a podiel
ostatných dopravcov na ekonomicky opodstatnených nákladoch podľa počtu ich spojov užívajúcich
autobusovú stanicu v Banskej Bystrici od 1. 1. 2007 do 28. 2. 2008 je 179.203,27 eur. Na základe
námietok žalovaného nariadil Okresný súd Zvolen uznesením č. k. 11Cb/55/2008-546 zo dňa 6. 2.
2012 vypracovanie dodatku k znaleckému posudku č. 322/2010. Doplnenie č. 1 k znaleckému posudku

č. 322/2010 bolo okresnému súdu predložené dňa 13. 3. 2013, podľa ktorého je podiel žalovaného
na ekonomicky opodstatnených nákladoch podľa počtu jeho spojov užívajúcich autobusovú stanicu v
Banskej Bystrici od 1. 1. 2007 do 28. 2. 2008 105.600,25 eur. Vzhľadom na námietky žalovaného, k
doplneniu č. 1 k znaleckému posudku sa písomne vyjadril Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity
v Žiline podaním doručeným okresnému súdu 2. 8. 2013, kde okrem iného uviedol, že niektoré námietky

právnej zástupkyne sú nové a neboli požadované v úlohách znalca pre vypracovanie doplnku č. 1 k
znaleckému posudku. Z hľadiska hlavnej úlohy znalca a zamerania znaleckého dokazovania, ktorým
bolo „stanovenie podielu žalovaného na ekonomicky opodstatnených nákladoch podľa počtu jeho spojov
užívajúcich autobusovú stanicu v Banskej Bystrici v období od 1. 1. 2007 do 28. 2. 2008“ sú „dopady“
týchto pripomienok na výslednú hodnotu veľmi malé. Ďalej uviedol, že Ústav súdneho inžinierstva

Žilinskej univerzity má za to, že všetky skutočnosti súvisiace so zadanými úlohami zapracoval do svojich
znaleckých úkonov, ktorých zodpovedným riešiteľom je C.. V.. N. K., C..

Žalovaný vzniesol voči časti žalovanej sumy započítaciu námietku vo výške 32.107,80 eur. Žalobca s
kompenzačnou námietkou vznesenou žalovaným do výšky určenej uvedeným znaleckým posudkom

súhlasil, aj keď je presvedčený, že by znaleckým dokazovaním bola stanovená nižšia suma, pretože
žalobca berie týmto podaním späť nároky, ktoré uplatnil ako zmluvné pokuty v celkovej výške 979,22
eur (29.500,--Sk v pôvodnej žalobe) do tejto sumy žiada konanie zastaviť a požiadal, aby bol žalovaný
zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 92.577,27 eur so 14,25 % ročným úrokom z omeškania z jednotlivých
súm od rôznych dátumov vždy do zaplatenia, uviedol, že petit bol upravený tak, že o kompenzáciu a

späťvzatie boli upravené najskôr splatné žalované sumy podľa jednotlivých faktúr od 1/2007 po 3/2007
a 4/2007 - čiastočne, celkom o sumu 33.087.022,--eur (č. l. 918 spisu).

Pri rozhodovaní okresný súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 322/2010 a jeho doplnenia. č.
1. Podiel nákladov žalovaného predstavuje sumu 125.664,29 eur. Po čiastočnom späťvzatí žaloby

vo výške 979,22 eur v tejto časti konanie zastavil. Po odpočítaní kompenzačnej námietky vo výške
32.107,80 eur a vo výške 6.742,28 eur predstavuje suma dlhovaná žalovaným 85.078,95 eur.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že okresný súd dostatočným spôsobom zistil skutkový stav vec,
vec správne právne posúdil (§ 16 ods. 1 zák. č. 168/1996 Z. z.), vypracovaný znalecký posudok spolu

s doplnením č. 1 je presvedčivý vo vzťahu k zadaniu, je úplný, znalec zodpovedal na všetky položené
otázky,sovšetkýmiotázkamisavznaleckomposudkuadoplnenívysporiadal,navšetkypoloženéotázky
dal odpoveď. Znalecký ústav sa dostatočne vysporiadal aj s namietaným nesprávnym vyúčtovaním
spotreby vody, s namietaným nedostatočným a nesprávnym rozúčtovaním spotreby elektrickej energie,
aj vzniknutých nákladov spojených s udržiavaním autobusovej stanice. K námietke žalovaného, ktorú

uviedol v odvolaní, že bez nariadenia vypracovania doplnenia č. 2 k znaleckému posudku nie je možné
povedať, aký by toto doplnenie malo dopad z hľadiska výšky nákladov, na ktorých by sa žalovaný mal
podieľať a tým, že okresný súd odmietol vypracovanie doplnenia č. 2 k znaleckému posudku podľa
názoružalovaného došlokneúplnémuzisteniuskutkovéhostavuveci,odvolacísúduvádzaapoukazujepráve na už v rozsudku citované vyjadrenie znalca z 8. 7. 2013, kde okrem iného uviedol, že dopady
pripomienok žalovaného na výslednú hodnotu sú veľmi malé.

Z uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd dostatočným spôsobom zistil
skutkový stav veci, pri svojom rozhodovaní vychádzal zo znaleckého posudku, nakoľko rozhodnutie
v tejto veci súviselo od posúdenia skutočností, na ktoré boli potrebné odborné znalosti (§ 127 ods. 1
O. s. p.). Žalovaný v odvolaní namietal aj tú skutočnosť, okresný súd do vyhlásenia rozsudku vo veci
samej a ani po vyhlásení rozsudku nerozhodol o pripustení/nepripustení návrhu na rozšírenie žaloby,

ani o späťvzatí návrhu na rozšírenie žaloby, teda o zastavení konania v časti rozšírenia žaloby, teda
že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Podľa ust. §
212 ods. 3 O. s. p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd len ak mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Okresný súd uznesením č. k. 11Cb/55/2008-943 zo dňa
21. 2. 2014 rozšírenie žaloby o sumu 242.880,68 eur s príslušenstvom zo dňa 13. 5. 2010 nepripustil.
Uvedené uznesenie bolo účastníkom konania doručené spolu s napadnutým rozsudkom. Je teda

zrejmé, že okresný súd o návrhu žalobcu na rozšírenie žaloby rozhodol, uvedené uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 26. 3. 2014. Skutočnosť, že okresný súd rozhodol o nepripustení rozšírenia žaloby až
uznesením z 21. 2. 2014 nie je takou vadou konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, keďže nepripustenie rozšírenia žaloby nemalo vplyv na konečné rozhodnutie okresného súdu.

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje aj na odpovede jednotlivých prevádzkovateľov
autobusových staníc, ktorých okresný súd vyzýval či, žalovaný využíva služby tej-ktorej autobusovej
stanice, či realizuje platby spoločnostiam za užívanie autobusovej stanice za obdobie rokov 2007
až 2012, či v uvedenom období mala tá-ktorá spoločnosť so žalovaným uzavretú zmluvu o užívaní
autobusovej stanice a či boli spoločnosti v nejakom súdnom spore so žalovaným, ktorý sa týkal

platenia úhrad za užívanie autobusovej stanice v období rok 2007 - 2012. Zároveň súd žiadal o
zaslanie cenníka za užívanie autobusovej stanice za obdobie rokov 2007 - 2012. Všetky dotazované
spoločnosti, ktoré odpoveď súdu doručili, oznámili, že žalovaný využíva služby na ich staniciach, že
žalovaný realizoval úhrady mesačne vystavených faktúr za užívanie staníc prevádzkovaných týmito
spoločnosťami. Spoločnosti uviedli, že neevidujú dlh a pohľadávky za sledované obdobie boli žalovaným

uhradené. Ďalej spoločnosti uviedli, že žalovaný mal s nimi uzatvorené zmluvy o užívaní autobusových
staníc a spoločnosti neboli v žiadnom súdnom spore so žalovaným, ktorý by sa týkal plnenia úhrad za
užívanie autobusovej stanice v období rokov 2007 - 2012. Aj z uvedených odpovedí je preukázané, že
žalovaný si svoje povinnosti voči zisťovaným subjektom plní riadne, preto nie je zrejmé, prečo odmieta
plniť svoje povinnosti voči žalobcovi.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.
s. p. ako vecne správny potvrdil v časti výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu
vo výške 85.078,95 eur.

Čo sa týka druhej časti výroku, ktorou súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 14,25 % úrok z
omeškania ročne zo sumy 85.078,95 eur od 8. 3. 2013 do zaplatenia, odvolací súd podľa § 221 ods.
1 písm. f/ a h/ O. s. p. rozsudok zrušil a podľa odseku 2 cit. ustanovenia mu v tejto časti vrátil vec
na ďalšie konanie.

V tejto časti nie je rozsudok okresného súdu nijakým spôsobom odôvodnený, okresný súd len uviedol, že
priznal žalobcovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania od 18. 3. 2013, kedy bolo právnej zástupkyni
žalovaného doručené doplnenie č. 1 k znaleckému posudku, ktoré ustálilo výšku dlhovanej sumy s
tým, že týmto dňom už žalovaný mohol dlh plniť. S takýmto odôvodnením tejto časti rozsudku sa
odvolací súd nestotožnil, pretože už samotný okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že žalobca

si uplatnil zaplatenie istiny so 14,25 % úrokmi z omeškania ročne z vyfakturovaných súm odo dňa
splatnosti faktúry vždy až do zaplatenia. Právna zástupkyňa žalobcu aj v čiastočnom späťzvatí žaloby
presne vyšpecifikovala, z akých súm, od akého dátumu si uplatňuje úrok z omeškania a ten vzhľadom
na čiastočné späťvzatie žaloby a kompenzáciu keď uviedla, že boli upravené žalovaný sumy podľa
jednotlivých faktúr od 1/2007 pod 3/2007 a čiastočne 4/2007. V odvolaní proti napadnutému rozsudku si

žalobca opätovne uplatňuje úrok z omeškania, avšak už len z priznanej sumy vo výške 85.078,95 eur
keď uvádza, že zohľadnil započítanie - kompenzačné námietky na najskôr splatné faktúry a vymenúva
z akých súm a od akého dátumu do zaplatenia si tento úrok z omeškania uplatňuje. Keďže rozhodnutie
okresného súdu je v tejto časti neodôvodnené a nepreskúmateľné (§ 157 ods. 2 O. s. p.), odvolacísúd v tejto časti rozsudok okresného súdu zrušil s tým, že o úroku z omeškania okresný súd opätovne
rozhodne a svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom odôvodní.

Okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti vo veci
samej podľa ust. § 151 ods. 3 O. s. p. S poukazom na ust. § 224 ods. 4 O. s. p., v takomto prípade o
trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa , avšak zároveň odvolací súd poukazuje aj
na ust. § 224 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvého
stupňa na ďalšie konania, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. Ak

odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa čo aj len v časti a vráti mu vec na ďalšie konanie,
rozhoduje vždy o trovách konania súd prvého stupňa. Z uvedeného dôvodu o trovách konania rozhodne
súd prvého stupňa, keďže v časti odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil.

Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.