Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 2, 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14CoE/99/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6611216230
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6611216230.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného : PRO CIVITAS, spol. s r.o., so sídlom
831 03 Bratislava, Hattalova 12/C, IČO : 45 869 464, zastúpený splnomocneným advokátom JUDr.
Romanom Dulom, so sídlom Advokátska kancelária XXX XX D. D., H. XX, proti povinnému : T. K. ,
narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Q., M. R. C. X, na vymoženie pohľadávky v sume 552,02 eur
s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnou exekútorkou JUDr. Eleonórou Noskovou, so

sídlom Exekútorský úrad 974 01 Banská Bystrica, Robotnícka č. 4, pod spisovou značkou Ex 655/2011,
o odvolaní oprávneného zo dňa 24.11.2011 proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec číslo konania
8Er/906/2011-13 zo dňa 18.11.2011, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením exekučný súd zamietol žiadosť súdnej exekútorky JUDr. Eleonóry Noskovej o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej pod spisovou značkou Ex 655/2011. Súd rozhodol
podľa ustanovenia § 44 ods. 2, 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučného poriadku), v spojení s ustanoveniami § 52 a násl. Občianskeho zákonníka. Súd
zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere posúdil ako spotrebiteľský vzťah a
aplikoval okrem vnútroštátnej právnej úpravy aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica), konkrétne čl. 3 ods. 1 a 3 a čl. 6 ods.

1 smernice a prílohy danej smernice, pričom súd prezentoval v odôvodnení uznesenia právny názor
vyplývajúci z výkladu danej smernice obsiahnutého v rozsudkoch Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98
- 244/98 a vo veci C- 473/00. Exekučný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v
zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Obchodných
podmienok poskytovania úveru, ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Súd mal za zrejmé, že veriteľ
od počiatku sledoval takýmto koncipovaním doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli

tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho
nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy,
obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, pričom
rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo
sa podrobiť všetkým podmienkam poskytovania úveru, teda aj rozhodcovskému konaniu. Exekučný súd

v odôvodnení rozhodnutia právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako neprijateľnú
podmienkuaakotakábolaužodpočiatkuneplatnouvzmysleustanovenia§53Občianskehozákonníka.
Keďže rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul bola absolútne neplatnou
podmienkou, v dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný, a absencia
tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a tým aj vydaniu
poverenia pre súdneho exekútora.Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva
sa, že rozhodnutie súdu bolo vydané na nesprávnom právnom posúdení. Pokiaľ exekučný súd
odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na Smernicu 93/13/EHS, oprávnený zdôraznil, že nie je

dôvod na extenzívny výklad čl. 3 ods. 3 písm. q/ smerrnice. Navyše oprávnený je toho názoru, že
slovenská verzia prílohy 3 písm. q, ktorá definuje, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku,
je odlišná od originálnej verzie a je zavádzajúca. Citoval pritom anglický, český a nemecký preklad
tohto ustanovenia, s porovnaním k slovenskej verzii. Podľa slovenskej verzie sa zdá, ako keby sa
atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom, no všetky ostatné verzie jednoznačne

ukazujú, že atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená,
že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže,
ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné
právo. Rozhodcovské konanie je však upravené zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Oprávnený ďalej namieta, že neplatnosť rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve, je upravená v § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, ktorý bol doplnený novelou zák. č.

568/2007 Z.z., účinnou od 01.01.2008. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá
dňa 13.12.2007, ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.01.2008,
nie je možné na vzťahy z predmetnej úverovej zmluvy aplikovať. Navyše, okresný súd sa vôbec
nezaoberal ustanovením § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, v zmysle ktorého bol pôvodný
veriteľ dokonca povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej

zmluvy. Pokiaľ súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na závery uvedené v rozsudku Súdneho
dvora vo veci Oceáno Grupo Editorial C-240/98-C-244/98, oprávnený argumentuje, že skutkový stav,
ktorý bol podkladom pre rozhodnutie Súdneho dvora v daných rozhodnutiach, bol výrazne odlišný od
skutkovéhostavuustálenéhoprvostupňovýmsúdomaaplikáciadanéhorozhodnutiatakbolanesprávna.
Prvostupňový súd taktiež nezohľadnil starostlivosť, s akou rozhodcovský súd posúdil situáciu, pričom

došlo k výraznému zníženiu nároku oprávneného, keď rozhodcovský súd z požadovaného úroku 23%
ročne po zvážení tento úrok nepriznal. Oprávnený ďalej argumentuje, že súd nezohľadnil procesnú
pasivitu povinného v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský súd vyzval písomne povinného na podanie
žalobnej odpovede a výber rozhodcu zo zoznamu dňa 17.09.2010, povinný si písomne zásielku
prevzal dňa 10.11.2010, no k žalobe sa nevyjadril a zostal nečinný. Rozhodcovská doložka tak, ako je

formulovaná v Obchodných podmienkach pre úver, je v súlade s aplikovateľnými právnymi predpismi
a nie je možné považovať ju za neprijateľnú zmluvnú podmienku, alebo za podmienku, ktorá by bola
v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku a konanie
by prebiehalo na všeobecnom súde, okresný súd sa nevyjadril, akú inú kvalitu či kvantitu by mali
jeho procesné práva, v čom rozhodcovský súd pochybil, v čom zasiahol do práv povinného a v čom

zasiaholdoúčinnejprocesnejobranyspotrebiteľa.Rozhodcovskádoložka,ktorázakladáriešeniesporov
pred rozhodcovským súdom, zabezpečuje rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán a to tak
veriteľovi, ako aj spotrebiteľovi. Oprávnený taktiež poukázal na to že zmluva o úvere bola uzavretá medzi
povinným a N. bankou, ktorá je podnikateľským subjektom, ktorý svoju činnosť vykonáva na základe
bankového povolenia Národnej banky Slovenska. NBS vykonáva dohľad nad bankami, ustanovuje

pravidlá obozretného podnikania, pravidlá bezpečnej prevádzky a ďalšie požiadavky na podnikanie
dohliadaných subjektov. Zamietavým rozhodnutím súdu došlo reálne k úplnému odňatiu práva veriteľa
na súdnu ochranu. Dôsledkom postupu súdu je, že hoci oprávnený disponuje právoplatným a
vykonateľným exekučným titulom, neexistuje zákonný spôsob, akým by sa mohol domôcť svojho práva,
ktoré povinný nikdy nespochybnil. Navrhuje preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zmenil

tak, že vydá poverenie pre súdneho exekútora v súlade s pôvodným nárokom uplatneným v návrhu na
vykonanie exekúcie, prípadne aby rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil v celom rozsahu a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením §
212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie
okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Vo veci rozhodla vyššia súdna úradníčka Okresného súdu Lučenec. Zákonná sudkyňa predložila vec na
rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka
konania nemieni vyhovieť.Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní
uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah,

na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :

Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku, ako aj Zákona o
rozhodcovskom konaní je zrejmé, že súd - a to v každom štádiu vedenia exekúcie, predovšetkým
však v štádiu pred vydaním poverenia pre súdneho exekútora - je povinný dôsledne skúmať, či sú

splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na základe
ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným
titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Keďže exekučným titulom je rozhodcovské
rozhodnutie, pokiaľ ide o námietku prípustnosti skúmania obsahových náležitostí rozhodcovského
rozsudku, je nevyhnutné okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z
ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej Zákon o rozhodcovskom konaní).

Odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom,
neobstojí. Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora
(ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých
podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia

povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej
poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má
podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade
kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa
vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Návrhom datovaným dňa 28.10.2011 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe
právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s. so sídlom v Bratislave spisovej značky :
IBB0610130 zo dňa 01.07.2011. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom

bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo
dňa 13.12.2007, ktorej súčasťou boli Obchodné podmienky pre úver (verzia 1/2007). Súd prvého
stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy, ako aj
Obchodných podmienok pre úver, vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako
z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať

ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS a prílohy danej smernice,
svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a
v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05,
C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany

práv spotrebiteľa.

Je nespochybniteľné, že Smernice Rady EÚ nemožno v zásade aplikovať priamo, nakoľko nemajú
horizontálny (súkromnoprávny) účinok pre členské štáty (na rozdiel od nariadení), ale majú skôr
odporúčací a usmerňujúci charakter. Avšak všetky smernice, ktoré boli riadne transponované do

právneho poriadku Slovenskej republiky, sa stávajú súčasťou vnútroštátnej legislatívy prostredníctvom
prevzatých článkov zakomponovaných do dikcie zákonných ustanovení zákonov daného členského
štátu. Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. V snahe
deklarovať potrebu regulácie podmienok poskytovania spotrebiteľských úverov Rada EÚ prijala
smernicu 87/102/EHS, ktorá mala za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných služieb

ponúkaných na trhu. Uvedená smernica bola neskôr novelizovaná do súčasnej podoby v rokoch 1990
a 1998 (90/88/ES a 98/7/ES) a v rámci prístupového procesu do EÚ bol u nás prijatý zákon č. 258/2001
Z.z o spotrebiteľských úveroch. Tento zákon (v súčasnosti zrušený neskorším zákonom č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov) upravoval podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu

celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia
na ochranu spotrebiteľa. Právny poriadok Slovenskej republiky je plne v súlade s komunitárnym právom
a Smernica 93/13/EHS bola riadne transponovaná do nášho právneho poriadku.V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku,
ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému
subjektu. Zákon o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný

spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku
má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje
inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu,
upravený v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 23a ods. 1
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ustanovením § 3 ods. 3 neskôr prijatého zákona č.

250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa).Súdmalzobsahuzmluvyoúverepreukázané,žesavpredmetnej
vecijednáospotrebiteľskýúver,pretožesúnaplnenézákonnéznakyspotrebiteľskéhoúveruvyplývajúce
z ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou
právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto
zákona. Na právny vzťah založený medzi právnym predchodcom terajšieho oprávneného a povinným

Zmluvou o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 13.12.2007 je tak nutné aplikovať ustanovenia Zákona o
spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj ustanovenia Občianskeho
zákonníka zabezpečujúce ochranu práv spotrebiteľa. Argument poukazujúci na „zavádzajúcu“ verziu
slovenského prekladu smernice nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru
súdu zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu

dotýkajúcusaspotrebiteľskéhoprávaalenpodpornepoukázalnazneniečlánkovSmerniceRady(ES)č.
93/13/EHSzodňa05.04.1993,vnadväznostinavýkladdanejsmerniceobsiahnutývustálenejjudikatúre
Súdneho dvora EÚ. Taktiež je bez právnej relevancie, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv
obsiahnutá v Občianskom zákonníku platná a účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere neobsahovala
ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, ktoré nadobudlo účinnosť až dňa 01.01.2008. Okrem skutočnosti,

že toto zákonné ustanovenie súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí ani neaplikoval, je nutné
vychádzať zo skutočnosti, že ustanovenie § 53 ods. 3 (v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, v súčasnosti
ustanovenie § 53 ods. 4 OZ), vymenováva neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
len príkladmo - vychádzajúc z dikcie tohto zákonného ustanovenia „najmä“ a tak je nutné vychádzať
predovšetkým zo všeobecnej zásady vyjadrenej v ustanovení § 53 ods. 1 OZ, že spotrebiteľské

zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z článku 10 bodu 11.2. Obchodných
podmienok pre úver (verzia 1/2007), podľa ktorej sa zmluvné strany „dohodli“, že akékoľvek spory,

ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere alebo súvisiacich s ňou, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik
zmluvy o úvere, budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, navyše vopred určeným jediným
konkrétnym rozhodcovským súdom, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na
ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v
spotrebiteľskej zmluve. Takéto dojednanie zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa, ktorý sa takouto „dohodou“
vopred vzdal svojho ústavného práva na spravodlivý súdny proces pred nezávislým všeobecným
súdom. Navyše touto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté
právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a
rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského

súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol. Podstatnou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka celkom
zjavne nebola so spotrebiteľom popred individuálne dojednaná a nemal tak spotrebiteľ reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť. Množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým
základom, kde rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly vykazujú značnú dávku podobnosti, navyše

naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným),
čo už samo osebe vedie k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv
spotrebiteľa zo strany rozhodcov. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na
absolútneneplatnomzmluvnomdojednaní,jenesporné,žerozhodcovskýrozsudokakocelokbolvydaný
v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého

by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie
domáhať.Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2
O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov X : X.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.