Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 16, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/318/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226089
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226089.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň Mgr.

Zuzany Holúbkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa F., s.r.o., so sídlom F. XX,
W., G. XX XXX XXX, zastúpeného C. F., s.r.o., so sídlom L. 4, W., G. XX XXX XXX, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 15C/183/2012 -83 zo dňa 28. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
885,12 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporkyni nepriznal
náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods.
2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, 4, § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Na základe tvrdení navrhovateľa sa
nesprávneho úradného postupu mal súd prvého stupňa dopustiť tým, že žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že súdny exekútor JUDr. H. O. podal dňa 29.10.2009 na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného F., s.r.o. proti povinnému U. M.. Exekučným
titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. 01763/08 zo dňa 13.03.2008. Exekučný
súd uznesením č.k. 61Er/2357/2009-11 zo dňa 13.12.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Od podania žiadosti o poverenie na exekúciu dňa 29.10.2009 do vydania rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na exekúciu dňa 13.12.2010 exekučným súdom uplynula

doba 410 dní. Z právnej úpravy na vec sa vzťahujúcej, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení účinnom v čase podania predmetnej žiadosti, vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota
platí len v prípadoch, v ktorých exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V prípade opaku,
t.j. zistenia rozporu žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadnu lehotu na
vydanie zamietajúceho uznesenia zákon neupravoval. Zároveň bola s účinnosťou od 01.06.2010 (bez
prechodných ustanovení na novelu Exekučného poriadku sa vzťahujúcich) prijatá právna úprava, podľa

ktorej zákonná 15-dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie
poverenia neplatí v takých exekučných konaniach, v ktorých exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok. Preto nie je pravdou to, čo v návrhu uvádzal navrhovateľ, t.j. že došlo k omeškaniu s
rozhodnutím exekučného súdu o poverení v trvaní 480 dní, nakoľko právna úprava žiadnu (procesnú,zákonnú i poriadkovú) lehotu na rozhodnutie súdu o zamietnutí takejto žiadosti v inkriminovanom čase
neupravovala. Súd tiež poznamenal, že návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný splnomocneným
zástupcom žalobkyne pred súdnym exekútorom dňa 03.10.2009 a súdny exekútor doručil exekučnému

súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 29.10.2009, t.j. po lehote uvedenej
v ustanovení § 44 ods. 1 Exekučného poriadku účinného v čase podania predmetnej žiadosti, ktoré
porušenie nemožno vzťahovať na nečinnosť exekučného súdu. Súd nutne poznamenal, že exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom
konaníjevšakoprávnenýapovinnýpreskúmavaťrozhodcovskýrozsudokzhľadísk,ktorésúvymedzené

v ustanovení § 45 Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR
zo dňa 26.09.2011 sp. zn. 3MCdo 11/2010), ktoré je výnimkou z materiálnej stránky právoplatnosti
rozhodcovského rozsudku a v zmysle ktorého exekučný súd je oprávnený posudzovať rozhodcovský
rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol. Tento v sebe zahŕňa prieskumný inštitút a umožňuje
exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom,
ak vykazuje niektorú z vád uvedenú v citovanom ustanovení. Exekučný súd v rámci predmetného

exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom. V súvislosti s oprávnenosťou takéhoto
skúmania exekučného súdu poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08
AsturcomTelecomunicacionesSLprotiCristinaRodríguezNogueira.Súdzároveňzdôrazňil,ževzmysle
ustanovení smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods. 1 písm. t/) každá zložka súdneho procesu je povinná
skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujme vyššej kvality

života. Ide o súdne rozhodnutie, ktoré musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia. Výsledkom
rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti vyhovie alebo ju zamietne. Zo zákona nevyplýva, že
súd musí žiadosti vždy vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto
hodnotil a právne posudzoval, pričom išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, takúto
činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bol nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani

ako nesústredený, neefektívny. Súd v tomto ďalej poukázal na judikatúru, a to konkrétne: rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdom 129/97, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo 24/04, uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 25.08.2009 sp. zn. 25Cdo 1018/07. Za splnenia
podmienok podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 514/03 Z.z. (ak bolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola
škoda spôsobená, zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom) možno posúdenie

veci a vydanie rozhodnutia považovať len za vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto rozhodnutia
exekučných súdov, ktorými boli skúmané žiadosti o vydanie poverenia a skúmaná materiálna správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalej povahy rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za nesprávny
úradný postup súdu. V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní bola
významná skutočnosť, na ktorú súd prihliadal, a to s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu

SR sp. zn. II. ÚS 520/2012, že navrhovateľ pred okresným súdom inicioval značne vysoký počet
exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach).
V prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných
veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá posudzovania prieťahov a
v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť je teda potrebné zohľadniť pri posudzovaní

kritériafaktickejzložitostiveci,oktorejsúdkonáakritériásprávanianavrhovateľaakoúčastníkasúdneho
konania. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie

účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4). Povinnosť
všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú
zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné
akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou
súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi navrhovateľa, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie

s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe
aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu.
Súd poukázal na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný. Ústavný súd SR
vyslovil názor, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (IV. ÚS

471/2012). Ďalej je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené
lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl.
48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej
veci.Porušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovvzmyslecitovanéhočlánkuústavynemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012). Ústavný súd tiež uviedol, že pojem "zbytočné
prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne pojem v "primeranej lehote" obsiahnutý v čl.

6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v
zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS
70/02). Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo
k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. Ak tento základný predpoklad
zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobkyni nevzniklo právo na náhradu škody z takto

uplatňovaného dôvodu. Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať
ostatné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorými sú vznik
škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. V tejto súvislosti
súdpoznamenal,ženavrhovateľtiežnepreukázalvznikškody(majetkovejujmy),keďvyúčtovanérežijné
náklady nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú
činnosťžalobkyne,ktorájepodnikateľskýmsubjektom,apretonákladyvynakladanévpríčinnejsúvislosti

s realizáciou predmetu jej obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Navrhovateľ nepreukázal,
že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo
došlo k vzniku tvrdenej škody. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd považoval návrh v celom rozsahu
za nedôvodný. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto
neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto

neuniesol dôkazné bremeno). Preto okresný súd návrh v celom rozsahu zamietol (výrok I.). O náhrade
trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov
konania proti neúspešnému navrhovateľovi, pretože žiadnu nevyčíslil a z obsahu spisu mu žiadne trovy
konania ani nevyplynuli (výrok II.).

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.

v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho

zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania.Navrhovateľuskutočnilpodanie,ktorýmupovedomilsúdoskutočnostiachnasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno

tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre
rozpor s rozhodovacou praxou iných odvolacích súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. K návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe
ním podanej sťažnosti na Ústavný súd SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014). Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho
súdu. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil

ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne
konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy

na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsahsi bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd

získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane,
alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia
poznateľnýaniejezrejmé,čiišloolistinyzaloženévexekučnomspise.Súdbeznariadeniapojednávania
doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal
vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je

potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného súdu, na
ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne

aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 26.01.2011, pričom konanie začalo dňa 03.10.2009, t.z.
že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom

omeškanie predstavuje viac ako 480 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podal žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Trenčín dňa 29.10.2009 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie došlo uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 13.12.2010.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať

žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Taktiež odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať zaprieťahyvkonaní,anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou
škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáust.§17ods.1,2,3zákonač.514/2003Z.z.byv
prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej premisy,
že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod sa v
prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 citovaného
zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, odvolací súd uvádza,
že súd prvého stupňa vykonal uvedený dôkaz, avšak taktiež dáva do pozornosti, že nakoľko nebola
preukázaná jedna z podmienok vzniku zodpovednosti odporcu za škodu a to nesprávny úradný postup,

nebolo potrebné skúmať splnenie ďalších podmienok a to vznik škody alebo majetkovej či nemajetkovej
ujmy a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody alebo majetkovej či
nemajetkovej ujmy, nakoľko predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je splnenie všetkých troch
základných predpokladov.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 pod č. k. 17NcC/167/2012 - 9, kedy krajský súd rozhodol, že sudca

Okresného súdu Trenčín JUDr. T. Q. je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Následne bola
vec pridelená náhodným výberom sudkyni tamojšieho JUDr. Viere Kumovej, ktorá nebola vylúčená z
prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným
sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom
navylúčeniesudcuniejebezďalšiehoanito,ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajnepodľatvrdenia

navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na
to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich
základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých
sudcov súdov prvého stupňa, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.,
hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa
o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie

konania, riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tento návrh navrhovateľa zamietol a opätovne
o ňom rozhodol aj v rámci odvolaním napadnutého rozsudku.

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu,žesúdprvéhostupňana
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 28.10.2014, navrhovateľ predvolanie

na pojednávanie prevzal dňa 01.10.2014, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie
možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na
predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k
návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniunezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi
bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .