Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 7, 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 16C/124/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2105205407
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hanzlíková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2105205407.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdTrnavasamosudkyňouJUDr.JanouHanzlíkovouvprávnejvecinavrhovateľa:A.zastúpený

advokátkou: JUDr. Anna Líšková, Šafárikovo námestie 7, Bratislava, proti odporcovi: G., o náhradu mzdy
z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, takto

r o z h o d o l :

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 25.901,96 eur so 6% úrokom z omeškania ročne od
10.01.2005 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Odporca je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Trnava súdny poplatok 1.554,00
eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podanou žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu zaplatiť
mu náhradu mzdy za obdobie od 1.2.2002 do 19.12.2004 s príslušenstvom na tom základe, že na
základe právoplatných rozhodnutí súdov zamestnávateľ Krajský úrad v Trnave s ním neplatne rozviazal
pracovný pomer výpoveďou a oprel ho o ust. § 79 Zákonníka práce.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil
nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľ v konaní uviedol, že žiada zaplatenie náhrady mzdy za obdobie od 1. 2. 2002 do 19.
12. 2004, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Zamestnávateľ mu dal neplatnú výpoveď, čo potvrdil i súd, náhradu mzdy mu však nevyplatil. Nikdy

nevykonával verejnú službu v obvodnom úrade ani žiadnu verejnú službu. Trval na pracovnom zaradení
a prideľovaní práce podľa pôvodnej pracovnej zmluvy na pôvodnom mieste výkonu práce alebo v
mieste bydliska podľa Zákonníka práce čo odporca odmietol. Obvodný úrad je právnym nástupcom
Krajského úradu a pasívne legitimovaným účastníkom. Podľa § 8 zák. č. 515/2003 má nároky uspokojiť
krajský úrad, prideľovať mu mal aj prácu. V dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru
má nárok na náhradu mzdy, keď 15. 3. 1999 oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Splnil
hmotnoprávne podmienky, ktoré zákon spája na priznanie nároku na náhradu mzdy. Skutočnosť, že sa

zamestnal, nemôže byť na jeho ťarchu, zamestnal sa preto, že bol prinútený, keď mu zamestnávateľ
prácu neprideľoval. Skutočnosť, že bol bez zamestnania, prispela k zhoršeniu jeho zdravotného stavu,
ochorel na cukrovku, bol nútený zmeniť zamestnanie, mal vyživovaciu povinnosť. V novom zamestnaní
dosahoval príjem o 20.000 Sk nižší, ale prácu prijal, musel živiť rodinu. Náhradu mzdy žiadal za obdobieod 1. 2. 2002 do 19. 12. 004. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru zapríčinil zamestnávateľ, za to
má niesť následky. Jedná sa o sankčnú aj satisfakčnú povinnosť. Žiadal zaplatenie čiastky 56.969,20
eur s úrokmi z omeškania. Poukázal na to, že ani po právoplatnom rozhodnutí o neplatnosti výpovede

mu odporca, resp. jeho nástupca nepridelil prácu a nezamestnal ho.
Pracovný pomer u odporcu naďalej trvá. Od doručenia neplatnej výpovede v roku 1998 do skončenia
„výpovednej doby“ mu zamestnávateľ vyplácal priemernú mzdu. Ďalej mu neumožnil pokračovať v
zamestnaní, dokonca mu fyzicky zabránil pokračovať v práci, napriek tomu, že mu oznámil, že trvá
na ďalšom zamestnávaní. Napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu o neplatnosti skončenia jeho

pracovného pomeru mu neumožnil nástup do zamestnania a neprideľoval mu žiadnu vhodnú prácu,
neplatil mzdu. V priebehu konania uplatnil svoj nárok tak, že za obdobie od 01.03.2002 do 19.12.2004
žiadal náhradu mzdy v celkovej výške 40.539,55 eur s príslušenstvom, ako aj valorizáciu v zmysle
platných právnych predpisov a nariadení od 1.1.2003 ako aj úroky z omeškania. Pracovný pomer
navrhovateľa k dnešnému dňu trvá a nebol platne skončený. V tomto prebieha konanie 18C 13/2014.
Základom pre výpočet nároku na náhradu mzdy je druhý štvrťrok 1998 a podľa potvrdenia Krajského

úradu Trnava zo dňa 3.2.2005 bola priemerná hodinová mzda navrhovateľa vo výške 181,32 Sk a
mesačný priemerný plat vo výške 33.521,54 Sk, t.j. 1.112,71 eur. Na úrade civilnej ochrany Bratislava
dosahoval hrubý priemerný príjem za rok 2002 od 1.2.2002 je 563,79 eur, za rok 2003 - 15.535
Sk mesačne a za rok 2004 do 19.12.2004 597,42 eur mesačne. Navrhovateľov príjem sa po prijatí
do nového zamestnania znížil o viac ako polovicu platu pred udelením neplatnej výpovede. V danom

prípade sa jedná o deklaratórny rozsudok potvrdzujúci už jestvujúce hmotné právo a povinnosť, ktorý
s priznaním náhrady mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav ale hmotnoprávnemu vzťahu sa
iba procesne dodáva kvalita práva. Povinnosť poskytnúť náhrady mzdy a s tým súvisiaca splatnosť tejto
náhrady vyplýva z citovaného ustanovenia zákona. Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má
za následok omeškania s nárokom na úroky z omeškania. V novom zamestnaní navrhovateľ využíval

svoju kvalifikáciu iba čiastočne, musel sa rekvalifikovať, viackrát. Navrhovateľovi prináleží v zmysle
platných predpisov aj valorizácia. Aktuálna platná judikatúra hovorí, že nová ústava od r.1992 ustanovila,
že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal to, čo zákona
neukladá. Zaviedla sa tak zásada hodnoty slobody konania. Povinnosť zamestnanca po neplatnom
skončení pracovného pomeru v inom zamestnaní je v rozpore s čl.2 ods.2 ústavy SR, pretože takáto

povinnosť neexistuje a z neexistujúcej povinnosti nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé
dôsledky v podobe zníženia, prípade nepriznania náhrady mzdy. Súd môže znížiť alebo nepriznať
náhradu mzdy iba vo výnimočných prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
prac. pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl.2 Zákonníka práce. V prípade doterajšieho
postupu by sa nárok negoval. Konalo by sa protiprávne. Poukazujem na rozhodnutie NS SR č.k. 6Cdo

157/2010.

Odporca žiadal návrh zamietnuť. Pôvodný odporca namietal pasívnu legitimáciu. Okresné úrady mali
obmedzenú právnu subjektivitu, teda pracovno-právne vzťahy boli v kompetencii krajských úradov, ktoré
boli zrušené. Navrhovateľ nebol štátnym zamestnancom, lebo nezložil sľub, aplikuje sa jeho pomer ako

výkon prác vo verejnom záujme s miestom výkonu práce v Dunajskej Strede. Trnavský obvodný úrad
teda ako nástupca krajského úradu v iných veciach nemohol navrhovateľovi ani ponúknuť iné miesto,
to mohol urobiť obvodný úrad v Dunajskej Strede. Navrhovateľ duplicitne požaduje náhradu mzdy. Z
opatrnosti poukázal na ust. § 61 ods. 2 Zák. práce, v časti náhrady mzdy nad šesť mesiacov, keď
navrhovateľ poberal nemocenské dávky a neskôr sa zamestnal. V priebehu konania terajší odporca z

hľadiska využitia kvalifikácie navrhovateľa poukázal na to, že kvalifikácia navrhovateľa nebola využívaná
ani v pracovnom zaradení, kde bol s ním neplatne skončený pracovný pomer, keď funkcia prednostu
žiadnu takúto kvalifikáciu nevyžaduje. Požiadavkou v tomto pracovnom pomere aj následnom bola iba
VŠ druhého stupňa, teda využívanie kvalifikácie je irelevantné. V priebehu konania súhlasil s tým, že
priemerný zárobok navrhovateľa bol 1.112,71 eur, pred neplatným skončením pracovného pomeru a

uznal pohľadávku za 6 mesiacov á 1.112,71 eur. V rozhodnom období 2002 až 2004 bol navrhovateľ
zamestnaný na úrade civilnej ochrany, kde poberal mzdu a pokiaľ aj bola nižšia, patril by mu iba rozdiel
pôvodnejmzdyaneskôrskutočnedosahovanej,nietedanáhradavplnejvýškenad obdobie6mesiacov.
Pokiaľ teda treba zohľadniť dobré mravy, v oboch prípadoch mu platil mzdu štát, teda SR zo štátneho
rozpočtu. Navrhol, aby súd rozhodol, že prizná navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 6.676,26 eur a

valorizáciu a vo zvyšku žiadal návrhu zamietnuť, resp. priznať iba rozdiel pôvodnej a dosahovanej mzdy.

Rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 14. 7. 2003 č. k. 9C 203/99-170 v spojení s
Rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 21. 9. 2004 č. k. 11Co 283/03-199 bolo určené, že výpoveďdaná navrhovateľovi Okresným úradom v Dunajskej Strede dňa 3. 9. 1998 podľa § 46 ods. 1 písm. c/
Zák. práce je neplatná. Predmetom posúdenia v danej veci bol návrh na určenie neplatnosti výpovede,
doručenej navrhovateľovi 3. 9. 1998, keď navrhovateľ namietal, že mu nebolo ponúknuté žiadne voľné

miesto, ktoré nebolo obsadené. Súd skonštatoval, že navrhovateľovi preukázateľne nebolo ponúknuté
iné miesto a výpoveď je neplatná. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňom 20. 12. 2004. Dňa 8. 2.
2005 sa navrhovateľ domáhal písomne náhrady mzdy za obdobie od 1. 8. 1998 do 19. 12. 2004. Dňa
14. 3. 2005 podal návrh na tunajší súd o náhradu mzdy, ktorá je predmetom tohto konania. Rozsudkom
tunajšieho súdu zo dňa 14. 2. 2006 č. k. 23C 27/05-37 súd návrh zamietol vzhľadom na skutočnosť, že

bola zo strany odporcu vznesená námietka premlčania. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 25.
10. 2006 č. k. 11Co 112/2006-69 bolo toto rozhodnutie potvrdené v časti náhrady mzdy s príslušenstvom
za obdobie od 1. 8. 1999 do 31. 1. 2002 a vo zvyšnej časti vo veci samej a trov konania bolo rozhodnutie
zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd skonštatoval, že nie sú zrejmé dôvody
zamietnutia návrhu za obdobie po 1. 2. 2002 a námietkám žalobcu, že nároky na náhradu mzdy boli
uplatnené v konaní o neplatnosť výpovede nie sú podložené. Predmetom konania 9C 203/99 na OS

Dunajská Streda bola len neplatnosť výpovede.

Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 26. 2. 2009 č. k. 23C 37/2005-172 v spojení s Rozsudkom Krajského
súdu Trnava zo dňa 21. 10. 2009 č. k. 24Co 134/2009-212 súd návrh zamietol aj vo zvyšnej časti s
poukazom na ust. § 61 ods. 2 Zák. práce.

Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 19. 7. 2011 č. k. 2Cdo 168/2010-257 zrušil
Rozsudok KS Trnava zo dňa 21. 10. 2009 24Co 134/2009 a Rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 26.
2. 2009 č. k. 23C 37/2005-172 a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Dôvodom bolo, že
obe rozhodnutia sú nepreskúmateľné, pretože z nich nie je zrejmé, na základe čoho mali za to, že

došlo k zmene/zámene účastníka konania na strane žalovaného, dospeli pritom k záveru, že pasívne
legitimovaným v spore bol Obvodný úrad v Dunajskej Strede a nie žalovaný Obvodný úrad v Trnave,
jedná sa teda o procesnú vadu.
Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 30. 10. 2012 bol návrh zamietnutý. Toto rozhodnutie bolo Krajským
súdom Trnava Uznesením zo dňa 22. 10. 2013 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

V priebehu odvolacieho konania došlo k zmene pasívne legitimovaného účastníka.
Zákonom č. 345/2012 Z.z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe, ktorý nadobudol účinnosť
dňom 1.1.2013 a ktorým došlo k zmene zák. č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných
úradoch..., došlo k zmene v miestnej štátnej správe tak, že obvodný úrad ako miestny orgán štátnej

správy sa stal preddavkovou organizáciou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (§ 2 ods. 1) s tým,
že má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a exekučného konania a samostatne konať pred
súdom iba v rozsahu svojej pôsobnosti (§ 2 ods. 6). V prechodných ustanoveniach k tejto úprave v § 8a
ods. 1 je zakotvené, že práva a povinnosti zo štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov,
ktorí k 31.12.2012 vykonávali štátnu službu v obvodnom úrade prechádzajú na Ministerstvo s tým,

že podľa ods. 3 tohto ustanovenia nároky zamestnancov vyplývajúce z prechodu práv a povinností
podľa ods. 1 a 2 uspokojí ministerstvo podľa osobitných predpisov. V ods. 4 tohto ustanovenia
zákonodarca zakotvil, že majetok štátu, pohľadávky a záväzky, ktoré mal v správe obvodný úrad
k 31.12.2012, prechádzajú do správy ministerstva okrem majetku štátu, ku ktorému obvodný úrad
vykonáva pôsobnosť. podľa osobitného zákona, čo sa na daný prípad nevzťahuje.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že s účinnosťou ku dňu 1.1.2013, teda v priebehu odvolacieho
konania, pôvodný odporca Obvodný úrad v Trnave ako samostatná právnická osoba zanikol, pričom mu
zostala zachovaná spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania, avšak iba v rozsahu svojej pôsobnosti.
Keďže cit. ust. § 8a ods. 1 zakotvuje prechod práv a povinností zo štátnozamestnaneckých vzťahov

iba tých štátnych zamestnancov, ktorí k 31.12.2012 vykonávali štátnu službu v obvodnom úrade na
ministerstvo, čo v danom prípade splnené nebolo, keďže navrhovateľ k uvedenému dátumu už štátnu
službu na obvodnom úrade nevykonával, bolo nevyhnutným na danú vec aplikovať § 8 písm. a) ods. 4
citovanéhozákona.Podľanázorusúdutotižnároknanáhradumzdy,ktorýjeuplatňovanýnavrhovateľom
v predmetnej žalobe, je potencionálnym záväzkom, ktorý mal do 31.12.2012 v správe Obvodný úrad

Trnava a ktorý v zmysle citovaného ustanovenia dňom 1.1.2013 prešiel do správy Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky. Pasívne legitimovaným v danom spore sa tak zo zákona s účinnosťou ku dňu
1.1.2012 stalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.Keďže s poukazom na vyššie uvedené došlo po začatí konania v priebehu odvolacieho konania k zániku
pôvodného odporcu Obvodného úradu Trnava ako právnickej osoby, súd s použitím ust. § 107 ods. 4
O.s.p. pokračoval v konaní s jej právnym nástupcom, ktorým na základe vyššie uvedenej argumentácie

je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktoré vstúpilo do práv a záväzkov doterajšieho odporcu.
V zmysle konštantnej súdnej judikatúry (napríklad R 33/1994) v takom prípade, keďže došlo v osobe
účastníka k právnemu nástupníctvu, súd iba skonštatuje, že došlo k zmene, o zmene nerozhoduje a nie
je k nej potrebný ani súhlas ostatných účastníkov.

K neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou navrhovateľa, jeho zamestnávateľom
Okresným úradom v Dunajskej Strede došlo výpoveďou zo dňa 3.9.1998. V zmysle ust. § 251 ods.
1 Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.4.2002, ustanoveniami nového
Zákonníka práce sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.4.2002, ak nie je ďalej
ustanovené inak, avšak nároky, ktoré vznikli a právne úkony urobené pred 1.4.2002 sa posudzujú podľa
doterajších predpisov. Na danú vec je preto potrebné aplikovať ustanovenia Zákonníka práce účinného

v čase neplatného rozviazania predmetného pracovného pomeru č. 65/1965 Zb. v znení účinnom v
rozhodnom období (ďalej len Zákonník práce).
Podľa § 61 ods. 1 tohto Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo
ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe, a ak zamestnanec oznámil
zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a

zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní až
do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo keď dôjde k platnému skončeniu
pracovného pomeru. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi
poskytnúť náhrada mzdy presahuje 6 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť

nahradiť mzdu za dlhší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať;
súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú
prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Zákonodarca v ods. 2 cit. ust. dal možnosť súdu na žiadosť zamestnávateľa, v prípade, že požadovaná

náhrada mzdy presahuje 6 mesiacov, túto náhradu buď primerane znížiť, prípadne aj vôbec nepriznať.
Táto náhrada mzdy je dôsledkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa, ktorý je povinný prideľovať
zamestnancovi trvajúcemu na tom, aby ho zamestnával prácu v súlade s pracovnou zmluvou. Priznanie
tejto náhrady pritom závisí od možnosti a ochoty zamestnanca vykonávať prácu. Ak teda zamestnanec
nie je schopný napríklad pri práceneschopnosť prácu vykonávať, v tejto dobe nemá nárok na poskytnutie

náhrady mzdy. Táto náhrada nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si zamestnanec nemohol zarobiť,
pretože mu zamestnávateľ neumožnil vykonávať prácu, na ktorú sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a
ktorú by bol zároveň schopný a ochotný vykonávať, ale má charakter satisfakcie voči zamestnancovi a
súčasne sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne skončil pracovný pomer so zamestnancom.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že navrhovateľovi bola doručená neplatná výpoveď z pracovného
pomeru zo dňa 3.9.2008 toho istého dňa. Listom zo dňa 15.3.1999 navrhovateľ oznámil
zamestnávateľovi Okresnému úradu v Dunajskej Strede, v nadväznosti na jeho list, že pracovný pomer
na základe predmetnej výpovede končí dňa 19.3.1999, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Tento list
Okresný úrad v Dunajskej Strede prevzal podľa potvrdenia na ňom v ten istý deň dňa 15.3.1999. Týmto

dňom 15.3.1999 preto potom v zmysle cit. § 61 ods. 1 Zákonníka práce vznikol zásadne navrhovateľovi
nárok na náhradu mzdy a to zásadne až do doby, keď by mu zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci,
alebo keď došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru. Žalobou si navrhovateľ uplatňoval nárok
na náhradu mzdy za obdobie od 1.8.1999 do 19.12.2004, teda za obdobie 63 mesiacov a 19 dní. O
časti náhrady mzdy za obdobie od 1.8.1999 do 31.1.2002 už bolo právoplatnými rozhodnutiami súdov

rozhodnuté, že v tomto rozsahu je nárok navrhovateľa premlčaný. Predmetom tohto konania preto už
bol iba nárok za obdobie od 1.2.2002 do 19.12.2004.
V priebehu konania na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 24.2.2009 odporca s poukazom na § 61
ods. 2 Zákonníka práce navrhol náhradu mzdy nad dobu presahujúcu 6 mesiacov /ktorý nárok uznal/
znížiť, nakoľko navrhovateľ najskôr poberal nemocenské dávky a neskôr sa zamestnal, a teda je možné

mu priznať iba rozdiel medzi pôvodnou a skutočne dosahovanou výškou mzdy. Vzhľadom na uznávací
prejav odporcu v tejto časti súd v ďalšom konaní neriešil otázku prípadného nepriznania žiadnej náhrady.Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 1.8. 1999 navrhovateľ nastúpil do nového zamestnania a to na
Ministerstve vnútra SR, Úrad civilnej ochrany. Navrhovateľ pritom v priebehu celého konania pôvodne
netvrdil, že by u nového zamestnávateľa vykonával prácu, ktorá by nezodpovedala jeho kvalifikácii

a tvrdenie, že v novom zamestnaní dosahoval príjem nižší o 20.000,- Sk uviedol až v priebehu
predchádzajúceho konania a i to bol dôvod pôvodného zamietnutia žaloby - nepreukázanie nižšieho
príjmu.

Z Pracovnej zmluvy uzavretej medzi MV SR - Úrad civilnej ochrany Bratislava a A. zo dňa 28. 7. 1999

vyplýva, že navrhovateľ bol od 1. 8. 1999 zamestnaný ako odborný radca pre operačné plánovanie a
velenie, pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú do 31. 12. 1999, podľa Pracovnej zmluvy zo dňa
22. 12. 1999 bol dňom 1. 1. 2000 založený pracovný pomer na dobu neurčitú s pracovným zaradením
navrhovateľa - odborný radca pre operačné plánovanie a velenie. Platová trieda 10. Dňa 18. 4. 2000
s účinnosťou od 1. 5. 2000 bol navrhovateľovi určený osobný príplatok 300 Sk mesačne. Dňom 21. 8.
2000 došlo k zmene pracovnej zmluvy - pracovné zaradenie navrhovateľa - odborný radca oddelenia

vzdelávania aprípravynacivilnúochranu. Dňom1.3.2001bolurčenýnavrhovateľoviosobitnýpríplatok
300 Sk. Dňom 1. 7. 2002 bol navrhovateľ vymenovaný do dočasnej štátnej služby ako odborný radca,
dňom 1. 4. 2004 do stálej štátnej služby. Funkčný plat navrhovateľa predstavoval od 1. 8. 2004 17.890
Sk, náhrada za pohotovosť 820 Sk mesačne.

V konaní vedenom na tunajšom súde pod č. 18C 13/2014 /ktorého predmetom bolo i trvanie pracovného
pomeru/zobraldňa17.9.2014navrhovateľsvojnávrhspäť.Ztohtokrokusajavínezáujemnavrhovateľa
na danom určení a trvaní pracovného vzťahu.
V konaní nebolo sporné, že základom pre výpočet nároku na náhradu mzdy je druhý štvrťrok 1998 a
podľa potvrdenia Krajského úradu Trnava zo dňa 3.2.2005 bola priemerná hodinová mzda navrhovateľa

vo výške 181,32 Sk a mesačný priemerný plat vo výške 33.521,54 Sk, t.j. 1.112,71 eur. Tieto skutočnosti
vyplývajú z listinných dôkazov, odporca v tejto časti nevzniesol námietku a sám uznal výšku priemernej
mzdy a samotný nárok do výšky 6 mesiacov, ako aj valorizáciu. Na úrade civilnej ochrany Bratislava
dosahoval navrhovateľ hrubý priemerný príjem za rok 2002 od 1.2.2002 563,79 eur, za rok 2003 -
15.535 Sk, t. j. 515,66 eur mesačne a za rok 2004 do 19.12.2004 597,42 eur mesačne. Tieto skutočnosti

takisto odporca nespochybnil a nenamietal.

Pokiaľ ide o využívanie kvalifikácie navrhovateľa, tento nepreukázal, že by jeho kvalifikácia nebola
rovnako využívaná. Skutočnosť, že sa musel na novom pracovisku rekvalifikovať, nie je smerodatná.
Treba prisvedčiť námietke odporcu, že na funkciu prednostu neboli požadované žiadne kvalifikačné

predpoklady okrem absolvovania 2. stupňa VŠ. Nebola požadovaná žiadna konkrétna špecializácia,
druh vzdelania, a teda aj prípadná rekvalifikácia ako taká v ďalšom zamestnaní nemá za následok
zásadný vplyv na posúdenie nároku. Inak by tomu bolo, ak by pôvodné pracovné zaradenie vyžadovalo
skutočne konkrétnu a špecializovanú kvalifikáciu, v tomto prípade tomu tak nebolo. Navrhovateľ teda
nepreukázal, že v pôvodnom pracovnom zaradení bola využívaná akákoľvek jeho kvalifikácia, a teda že

táto nebola využívaná na novom pracovisku /objektívne nemohla byť, nakoľko žiadna nebola potrebná/,
a teda i rekvalifikácia /ktorú takisto nepreukázal/ nebola relevantná.
Odporca uznal pohľadávku navrhovateľa do výšky 6.676,26 eur a valorizáciu /t. j. mzda za 6 mesiacov
á 1.112,71 eur/, teda v tomto smere nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie. Priemerná
valorizácia za r. 2002 - 7,97 % predstavuje potom za r. 2003 čiastku 88,68 eur, pri priemernej valorizácii v

r. 2003 - 7,54 % predstavuje valorizácia za r. 2004 sumu 90,61 eur, s použitím nar. Vl. Č. 111/02, 265/03,
413/04, 204/05, 316/06, 630/07, 578/09, zák. č. 474/08/. Valorizácia je zahrnutá vo výške nárokovanej
priemernej mzdy.
Uznávací prejav odporcu potom je za obdobie od 1. 2. 2002 do 31. 7. 2004. Predmetom konania tak
zostala náhrada mzdy za obdobie od 1. 8. 2002 do 19. 12. 2004. Navrhovateľ na úrade civilnej ochrany

Bratislava dosahoval hrubý priemerný príjem za rok 2002 od 1.2.2002 563,79 eur, za rok 2003 - 515,66
eur mesačne a za rok 2004 do 19.12.2004 597,42 eur mesačne.
Za rok 2002 mal navrhovateľ priemerný zárobok u nového zamestnávateľa 563,79 eur mesačne, teda
rozdiel pôvodného zárobku 1.112,71 eur a dosahovaného zárobku bol 548,92 eur /1112,71 - 563,79/. Za
obdobie od 1. 8. 2002 do 31. 12. 2002 je potom rozdiel 5x548,92 eur=2.744,60 eur.

Za rok 2003 mal navrhovateľ priemerný zárobok u nového zamestnávateľa 515,66 eur mesačne,
pôvodný zárobok s valorizáciou mal byť 1.292 eur mesačne. Rozdiel v tomto prípade je 1.292 - 515,66
eur = 776,34 eur mesačne x 12 mesiacov = 9.316,08 eur.Za rok 2004 mal navrhovateľ priemerný zárobok u nového zamestnávateľa 597,42 eur mesačne, teda
rozdiel pôvodného zárobku 1.201,39 eur s valorizáciou je 1.201,39 - 597,42 = 603,97 eur. Za obdobie
od 1. 1. 2004 do 30. 11. 2004 rozdiel predstavuje 11x603,97 eur = 6.643,67 eur. K tomu treba prirátať

19 dní za mesiac december 2004 - pri rozdiele 603,97 eur mesačne potom denne treba vychádzať z
priemerného 22-dňového počtu pracovných dní, teda 603,97:22= 27,45 eur denne x 19 = 521,61 eur.
Rozdiel za r. 2004 je potom 6643,67 + 521,61 = 7.165,28 eur.
Spolu potom rozdiel pôvodne dosahovaného zárobku a mzdy dosahovanej u nového zamestnávateľa
za sporné obdobie od 1. 8. 2002 do 19. 12. 2004 predstavuje čiastku 19.225,96 eur vrátane valorizácie /

ktorú odporca uznal a bolo ju možné zohľadniť až v rámci tejto náhrady mzdy/. K tejto sume je potom
potrebné prirátať uznaný 6-mesačný nárok vo výške 6.676,26 eur, spolu teda náhrada mzdy predstavuje
čiastku 25.901,96 eur, ktorú čiastku súd považoval za dôvodnú a vo zvyšku bolo potrebné návrh
zamietnuť.

S poukazom na citované ustanovenie zákona súd mal za to, že náhradu mzdy je potrebné primerane

znížiť /priznať rozdiel dosahovanej priemernej mzdy a mzdy dosahovanej u nového zamestnávateľa/,
keď navrhovateľ nepreukázal potrebu kvalifikácie na pôvodnom pracovisku, pričom je nepochybné, že
bol zamestnaný /PN nebola počas sporného obdobia, ktoré je predmetom tohto konania/, dosahoval
všaknižšízárobok.Zadanéhostavumásúdpotomzato,ženadrámecobdobia6-ichmesiacovprináleží
navrhovateľovi náhrada mzdy vo výške pôvodnej /za daných okolností predpokladanej/ priemernej mzdy

a skutočne dosahovanej mzdy na novom pracovisku. Navrhovateľ vykonával prácu, na ktorej bolo
využívané jeho vysokoškolské vzdelanie, o opaku nepredložil žiaden dôkaz, teda na svoje prípadné
tvrdenia neuniesol dôkazné bremeno. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že napriek určeniu neplatnosti
výpovede zo strany zamestnávateľa je potrebné síce konštatovať trvanie pracovno-právneho vzťahu,
avšak s tým rozdielom, že prácu navrhovateľ v skutočnosti nevykonával.

Na druhej strane odporca neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by spochybnil nárok navrhovateľa v časti
náhrady mzdy presahujúcej obdobie 6 mesiacov. Nepreukázal a ani netvrdil, že by navrhovateľ dosiahol
rovnaký zárobok alebo že sú iné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie akejkoľvek náhrady
mzdy. Sám uznal nárok na rozdiel priemernej a dosahovanej mzdy.

Z uvedeného potom vyplýva, že navrhovateľ ani odporca v naznačenej časti neuniesli dôkazné bremeno
na preukázanie svojich tvrdení v celom rozsahu, a preto súd vychádzal len z dostupných a vykonaných
dôkazov. V zmysle ust. § 120 ods. 1 veta tretia O. s. p. že súd nie je pri vykonávaní dôkazov
odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné,

účastníkmikonanianenavrhovanédôkazy.Ichvykonanievšakpodmieňujeichvýnimočnosťou,akoajich
nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu
konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu
vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a
nie povinnosti. Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj

iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Vzhľadom
na prevažne uznávací prejav odporcu súd ďalšie dôkazy nevykonával a nejavili sa ako potrebné
i s prihliadnutím na predložené dôkazy, ktorými navrhovateľ preukázal zníženie zárobku u nového
zamestnávateľa.
Rozsudok priznávajúci náhradu mzdy z neplatného rozviazania pracovného pomeru má povahu

deklaratórneho rozsudku, t.j. iba potvrdzuje už jestvujúce hmotné práva a povinnosti [priznaním náhrady
mzdy sa nekonštituuje žiadny nový právny stav, ale hmotnoprávnemu vzťahu sa iba (procesne) dodáva
kvalita vykonateľného práva]. Povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zamestnancovi náhradu mzdy z
neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru - a s tým súvisiaca splatnosť tejto náhrady -
teda nevzniká až súdnym rozhodnutím, ale vyplýva z citovaných ustanovení hmotného práva /1Cdo

116/08/. Táto skutočnosť však nemá vplyv na možnosť súdu náhradu mzdy primerane znížiť alebo
nepriznať v zmysle citovaného ustanovenia, najmä ak by bolo priznanie plnej náhrady nad rámec
obdobia 6 mesiacov v rozpore s dobrými mravmi. Odporca uznal uplatnený nárok za obdobie 6
mesiacov, a to za obdobie r. 2002, teda nie bezprostredne obdobie 6-ich mesiacov po neplatnom
skončení pracovného pomeru, ale obdobie po 4 rokoch od takého rozviazania. Treba tiež prihliadnuť na

skutočnosť, že práve nároky za obdobie nadväzujúce na neplatné rozviazanie štátnozamestnaneckého
pomeru boli právoplatne zamietnuté z dôvodu premlčania. Ak teda odporca uznal nárok za 6 mesiacov
vrátane valorizácie, bolo by podľa názoru súdu práve vzhľadom na rozhodné obdobie a dĺžku obdobia
od ukončenia tohto vzťahu priznanie plnej náhrady v rozpore s dobrými mravmi za situácie, kedynavrhovateľ nebol bez príjmu, bol zamestnaný, nepreukázal, že by vykonával prácu nižšej kvalifikácie,
nepreukázal potrebu rekvalifikácie v novom zamestnaní a je tiež potrebné prihliadnuť na skutočnosť,
že funkcia prednostu nie je časovo neobmedzená. Z týchto dôvodov má súd za to, že je potrebné

náhradu mzdy v uvedenom smere znížiť o rozdiel dosahovaného zárobku tak, aby bola zachovaná
rovnosť účastníkov, keď súd má za to, že priznaná náhrada je primeranou satisfakciou navrhovateľa
a sankciou pre odporcu, pričom takýmto postupom nie je porušené citované ustanovenie zákona ani
zásada dobrých mravov. S poukazom na uvedené má súd za to, že priznanie plnej náhrady v danom
prípade nie je opodstatnené a preukázané.

Z uvedených dôvodov rozhodol súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď priznal
uznanúčasťnárokuvovýške6-násobkupriemernejmzdyarozdielpriemernejmzdy/vrátanevalorizácie/
a dosahovaného zárobku a vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol.
V zmysle § 256 ods. 1 Zákonníka práce účastník, ktorý včas a riadne neuspokojí nárok druhého
účastníka, je v omeškaní.
Vzmysle§256ods.2účastník,ktoréhopeňažnýnároknebolvčasariadneuspokojený,môžepožadovať

úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Ak ide o omeškanie s plnením
veci, zodpovedá účastník, ktorý včas a riadne neplnil, za jej stratu, poškodenie alebo zničenie, okrem
ak by k tejto škode došlo aj inak./5 Cdo 269/07 NS SR/.
Nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie s možnosťou požadovať
úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Pri omeškaní s náhradou mzdy

z neplatného rozviazania (skončenia) pracovného pomeru platí preto výška úrokov z omeškania určená
nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s plnením peňažného dlhu (nariadenie v § 3 a § 4 je
vykonávacím predpisom k § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pri rozhodovaní o priznaní úroku z
omeškania nie je rozhodujúce, či žalovaný omeškanie zavinil, resp. dôvod omeškania; na vznik nároku
na úrok z omeškania stačí, že zákonom stanovená lehota plnenia uplynula.

Úroky z omeškania je možné priznať v zmysle citovaného ustanovenia zákona odo dňa omeškania
do zaplatenia pohľadávky, preto bolo potrebné v ostatnej časti uplatňovaných úrokov z omeškania /
úrok za obdobie od 1. 10. 2014 až do doby opätovného zaradenia do pracovného pomeru alebo
do právoplatného skončenia pracovného pomeru, v sume ktorá sa vyčísli k dátumu zaradenia do
pracovného pomeru alebo do právoplatného skončenia pracovného pomeru, naviac ohľadne tejto časti

nároku v inom uvedenom konaní zobral navrhovateľ svoj návrh späť/, ako i vyčíslený úrok z omeškania
od 11. 4. 2002 do 30. 9. 2014, zamietnuť. Priznané úroky z omeškania súd priznal od 10. 1. 2005 /obvyklý
najneskorší termín výplaty miezd/, kedy bola splatná posledná náhrada mzdy za december 2004. Sám
navrhovateľ vyčíslené úroky z omeškania nešpecifikoval tak, aby bolo zrejmé, akým spôsobom boli
vyčíslené, požadoval konkrétne vyčíslenú sumu bez bližšieho zdôvodnenia. Výšku úrokov z omeškania

súd určil aktuálne ku dňu omeškania. Súd priznal úroky z omeškania od splatnosti celej priznanej
náhrady /nie za jednotlivé mesiace/ s prihliadnutím na právoplatnosť rozhodnutia súdu o neplatnosti
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, kedy sa odporca dostal do omeškania.
Vzhľadom na len čiastočný úspech navrhovateľa súd o trovách konania rozhodol podľa §142 ods. 2 O.
s. p. a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Navrhovateľ bol oslobodený od platenia súdneho poplatku, preto na jeho zaplatenie zaviazal súd
odporcu v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 71/92 Z. z., vychádzajúc z výšky priznanej čiastky vo výške súdneho
poplatku v čase rozhodovania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia cestou

tunajšieho súdu na Krajský súd v Trnave.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.