Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 23, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/49/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202138
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214202138.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Anton Jaček a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca
prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 12C/39/2014-40 zo dňa 11.6.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (v celom rozsahu) zamietol žalobu žalobcu, (ktorou
sa domáhal zaplatenia náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy majúcej vzniknúť žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta - ďalej aj exekučný súd, pretože tento
nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom
stanovenej lehote) a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd
odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i § 41 ods. 1 a 2 písm. d) a § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z., s použitím § 79 ods. 2
a § 120 ods. 1 O.s.p. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Vecne argumentoval v podstate tým, že v predmetnom konaní si žalobca uplatnil nárok na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní tým, že súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote. Súd pritom vychádzal zo
zistení z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Galanta č.k. 5Er/139/2011, že v danej veci
exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdu dňa 10.2.2011 a Okresný
súd Galanta vydal uznesenie dňa 27.6.2011, ktorým žiadosť súdneho exekútora ako nedôvodnú
zamietol z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky s tým, že exekučným titulom bol predložený
rozhodcovský rozsudok. Súd skonštatoval, že pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok a to porušenie právnej povinnosti,
ktoré spočíva v nesprávnom úradnom postupe, vznik a existencia škody a príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla. V danom prípade mal
súd za preukázané, že exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie nevydal a žiadosť súdneho
exekútora zamietol a následne exekučné konanie zastavil. Uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia pritom nebolo napadnuté odvolaním a toto nebolo ani zrušené, ani
zmenené pre nezákonnosť. Súd mal za to, že exekučný súd postupoval v súlade so zákonom. Ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje procesnú lehotu 15 dní iba na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie pre prípad, že súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu alebo
exekučného titulu so zákonom, pričom od 1.6.2010 neplatí táto lehota ani ak ide o rozhodcovský
rozsudok. Pokiaľ súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia uznesením zamietne, na čo sa lehota 15 dní nevzťahuje. V tejto súvislosti poukázal
na nález ÚS SR č.k. II.ÚS 520/2012. Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia
pritom nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Súd preto uzavrel, že v danom prípade k
nesprávnemu úradného postupu nedošlo (z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty). Pokiaľ ide
o prieťahy v exekučnom konaní, otázku či ne/bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorého rozhodnutie žalobca nepredložil a ani
sa naň neodvolával. Prvostupňový súd poukázal tiež na nález ÚS SR sp. zn. IV.ÚS 471/2012 podľa
ktorého až v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy a práva podľa § 6 ods. 1 Dohovoru sa otvára priestor na to, aby sťažovateľ podal v súlade s
ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z.z. žalobu o náhradu škody spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Súd preto považoval nárok žalobcu za neopodstatnený. Zdôraznil tiež, že súd o žiadosti o udelenie
poverenia rozhodol na 137. deň do jej doručenia súdu a nie s omeškaním viac ako 210 dní, ako to uvádza
žalobca. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca
napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik, svoje tvrdenia
o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladoval. Paušalizované určenie
výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku. K žalovaným namietanému nedodržaniu 6-
mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku súd uviedol, že žalobca nepreukázal, že podal návrh
na predbežné prerokovanie aj v danej konkrétnej veci, pričom žalovaný vo svojom vyjadrení nepotvrdil
podanie konkrétnej žiadosti. Súd uzavrel, že takýto dôkaz žalobca nepripojil vlastným zavinením.
Všetky vyššie konštatované skutočnosti a to nepreukázanie nesprávneho úradného postupu, reálne
nepreukázanie vzniku škody, chýbajúca príčinná súvislosť, ako aj nepreukázanie dodržania zákonného
postupu pri podaní písomnej žiadosti k predbežnému prerokovaniu nároku, boli napokon dôvodom pre
zamietnutie uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p., pričom úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že
súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou
v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného
právneho vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd
svojím rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa
odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty,
ktorá existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd
ignoroval a na čo zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa ďalej súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne
rozhodnutie. Pre prípad, že okresný súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že žalobca nepreukázal,
že by mu postupom exekučného súdu vznikla škoda, keďže bližšie nešpecifikoval jednotlivé náklady,
podľa odvolateľa súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom. Ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke (v danom prípade
nebol), bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
S poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu a vytknuté procesné chyby odvolateľ žiadal, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta vo veci
5Er/139/2011, ku ktorému malo dôjsť udelením poverenia súdnemu exekútorovi po uplynutí zákonnej
15-dňovej lehoty v rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, domáhal náhrady majetkovej škody
i náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie
veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty s omeškaním viac
ako 210 dní.

Z obsahu spisu Okresného súdu Galanta č.k. 5Er/139/2011 vo veci oprávneného žalobcu proti
povinnému W. H. J., pre vymoženie 615,39 Eur istiny s príslušenstvom, pri ktorej exekučným titulom
mal byť rozhodcovský rozsudok bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým bola Okresnému súdu Galanta podľa podacej pečiatky
doručená dňa 10.2.2011 a Okresný súd Galanta o nej rozhodol uznesením zo dňa 27.6.2011 tak,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie zamietol. Medzitým musel vyzvať
rozhodcovský súd na predloženie spisu.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako správne skonštatoval
okresný súd, je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik
škody a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad
kumulatívneho splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok,
náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva
na poškodenom, v preskúmavanej veci na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.
Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta (od 1.6.2010 do 31.5.2011), súd
preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Galanta
zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v
zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd
vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu nestanovuje. Vzhľadom na vyššie
uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k
porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Obdobné závery prijal už
i ÚS SR v Náleze sp. zn. II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013. Závery prvostupňového súdu v tomto
smere sú preto plne správne.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Galanta v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak
by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval zhodne s prvostupňovým, základné podmienky pre priznanie
nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne.
Keďže potom podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s
poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok
navrhovateľa, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné
a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať
existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným
vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou
prvostupňového súdu), ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť
výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vyčerpaní relevantnej odvolacej
argumentácie, s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o
náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.