Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, June 25, 2014

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 12C/65/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202235
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Bíróová

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2014:2214202235.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda v konaní pred sudkyňou JUDr. Evou Bíróovou v právnej veci žalobcu:

Pohotovosť, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou:
Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, v zast.
Ministerstvom spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 27.09.2012 (doručenou Okresnému súdu Galanta) domáhal, aby súd

medzitýmnym rozsudkom určil, že „žalovaný je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta, pretože tento nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom (povinným) B. B., (v ktorej
veci súdny exekútor návrh na vykonanie exekúcie zaregistroval pod č. EX 12430/2009) v zákonom
stanovenej lehote“ a ďalej sa domáhal rozhodnutia súdu rozsudkom, ktorým by bol žalovaný zaviazaný
k „povinnosti zaplatiť žalobcovi 175 eur titulom majetkovej škody a 110,64 eur titulom nemajetkovej

ujmy“ a priznal žalobcovi náhradu trov konania. V žalobe uviedol, že žalobca je právnickou osobou,
ktorá vykonáva podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V
pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol žalobca postupom podľa § 38 a nasl. zák. č. 233/1995
Z. z. (Exekučný poriadok) zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor predložil návrh
žalobcu miestne a vecne príslušnému okresnému súdu a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd vydal poverenie pre súdneho exekútora. Z dôvodu obáv o právny a faktický

osud pohľadávky žalobca spísal dňa 09.03.2009 v zmysle § 44 ods. 8 Ex. por. návrh na zmenu
exekútora a podal ho exekučnému súdu. Poukázal na to že legitímne očakával, že súd mu svojou
činnosťou poskytne súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite, a teda, že dôjde k reálnej zmene
exekútora rozhodnutím súdu v zákonom stanovenej lehote. Napriek tomu, že podaný návrh spĺňa
všetky formálne a materiálne podmienky ustanovené Exekučným poriadkom, resp. Občianskym súdnym
poriadkom, nestalo sa tak. V exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel Exekučného
poriadku postupom podľa § 44 ods. 7 (s účinnosťou od 01.09.2005), resp. ods. 8 (s účinnosťou od

01.12.2006) je založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na
zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného. V danom prípade exekučný súd napriek
tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala
si spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mala podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu arozhodnutiu o návrhu, nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenom čase. Podľa
názoru žalobcu v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene súdneho

exekútora pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ospravedlniteľná, počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej
sa žalobca nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca
sa o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenie jeho práv a spôsobenej
škody, dozvedel po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa 03.01.2009 o zmene súdneho

exekútora. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si žalobca uplatňuje náhradu
majetkovej ujmy predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne plynulo medzi doručením
žiadosti a rozhodnutím o nej. V tomto období žalobca vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a
správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym

exekútorom 50 eur (k čomu žalobca zdôraznil, že zmyslom právnej úpravy zakotvenej v možnosti
zmeny exekútora ide najmä o dôsledné uplatňovanie zásady hospodárnosti a zabezpečenie ochrany
oprávneného pri nečinnosti súdneho exekútora, žalobca k podaniu návrhu na zmenu súdneho exekútora
pristúpil po strate dôvery k exekútorovi pre jeho neefektívne a neúčinné postupy, ktoré nesmerovali k
riadnej a včasnej k ochrane oprávnených záujmov žalobcu a obdobie nečinnosti súdu po podaní návrhu

na zmenu exekútora musel žalobca prekrývať svoje aktivitou v cielenou na udržanie bonity pohľadávky
a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a ďalších účastných orgánov, čo predpokladalo aktívnu
systémovú správu pohľadávky) a na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania sumu 50 eur,
spolu 175 eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a dodržal

by zákonom stanovenú dobu. Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v
primeranom čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením. Nesprávny úradný postup okresného súdu je
dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní
spojené so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a
taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík - zánik povinného, strata kontaktu s povinným, insolvencia

povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Pri určení primeranej náhrady nemajetkovej ujmy
vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné
prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia
vo výške 20.000 Sk, t. j. cca 663,88 eur, k čomu žalobca poukázal na doterajšie rozhodnutia Ústavného

súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom
konaní. Výpočet nároku na primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vykonal žalobca pomerom 55,32 eur
za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, pričom exekučný súd bol bezdôvodne nečinný
viac ako 61 dní. Žalobca postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou
požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný do podania

žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.

Žalobca vo svojom návrhu (žalobe) súčasne vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu
Galanta. Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 23NcC/42/2012-21 z 22.10.2012 rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Galanta sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vecí sp. zn. 10C/223/2012 (v

ktorej bolo spojených 204 žalôb uznesením Okresného súdu Galanta č. k. 10C/223/2012 - 7 zo dňa
09.10.2012) a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie tunajšiemu súdu, ktorému vec napadla pod sp.
zn. 12C/39/2013. Okresný súd Dunajská Streda uznesením č. k. 12C/39/2013-49 zo dňa 13.12.2013
žaloby pôvodne vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 10C/223/2012 až 10C/251/2012,
10C/253/2012 až 10C/314/2012 a 10/316/2012 až 10C/428/2012 vylúčil na samostatné konania (teraz

sp. zn. 12C/39/2013 a sp. zn. 12C/28/2014 až 12C/230/2014).

Žalovanému boli žaloby ešte v spojenej veci pôvodným súdom doručené dňa 17.12.2012. K žalobe sa
vyjadril žalovaný na výzvu tunajšieho súdu zo dňa 03.05.2013 písomným podaním z 02.07.2013 (originálvyjadrenia je založený v spise zn. 12C/39/2013), v ktorom navrhol žalobu ako právne neopodstatnenú
zamietnuť a priznať žalovanému náhradu trov konania. Uviedol, že žalobca v jednotlivých žalobách
zmätočne označil povinných z exekučných konaní, neuvádza spisové značky príslušných exekučných

konaní vedených na súde, neuvádza relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, majúce
význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca o vzniku škody v jednotlivých prípadoch
dozvedel. Žalobca nepripojil ani jeden relevantný dôkaz preukazujúci vôbec existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. Žalobca síce uviedol časti dôkazov,
najmä s odkazom na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd, hoci

dôkaznébremenoznášažalobcasám.Zformulovanýchžalôb(vktorýchnezákonnosťúradnéhopostupu
okresnéhosúduvidížalobcavtom,žeokresnýsúd1/nerozhodolonávrhunazmenusúdnehoexekútora
v zákonnej lehote, 2/ rozhodol o poverení exekútora po 15-dňovej lehote, 3/ rozhodol o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, tú navyše rozlišuje nároky:
po A že rozhodol po lehote a po B že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti skúmal nesprávne je materiálnu
stránku exekučného titulu ) nie je jednoznačné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu,

keďže v žalobách sa tieto tituly prelínajú, či z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov,
či z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov v konaní, žalobca uvádza kroky, ktoré podnikol na
jeho odstránenie, len pri žalobách týkajúcich sa exekučných konaní, v ktorých boli zamietnuté žiadosti o
udelenie poverenia; jeho žiadosti o informáciu o stave konania nie je však možné považovať za riadny

prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu, žalobca
neuvádza,čivyužilmožnosťpodaniasťažnostinazbytočnéprieťahyvpríslušnýchkonaniachpredsedovi
súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Žiadosti o informáciu o stave konania nie je možné
považovať za aktívny postoj žalobcu vo veci v záujme účinného odstránenia prieťahov - tu poukázal
žalovaný na nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 69/2011-25 z 03.05.2011, v zmysle ktorého sťažovateľ

má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý, nech si stráži svoje právo). Tiež
poukázal na to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v
inom konaní súdu. Dňa 23.04.2012 boli žalovanému doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody, žaloby však okresnému súdu boli doručené už 27.09.2012, z čoho je
zrejmé, že žalobca ich nepodal po uplynutí šesťmesačnej lehoty. Žalovanému bolo doručených niekoľko

desiatok tisíc žiadostí žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, žalobca neposkytol
v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť, čím bol proces predbežného prerokovania
fakticky zmarený. Žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenie uvedených predpokladov čo i len posudzovať, preto
žiadny z uplatnených nárokov uspokojený nebol. Dôkazné bremeno preukázať predbežné prerokovanie

nároku je na strane žalobcu a nemôže zaťažovať žalovaného, ktorý nemôže jednoznačne potvrdiť, že
jednotlivé uplatnené nároky (v jednotlivých žalobách) boli predmetom doručených žiadostí o predbežné
prerokovanie. V zmysle citovaných §§ 15 ods. 1 a 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa poškodený práva na náhradu škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Preto podľa žalovaného ide o predčasne
uplatnený nárok na súde. Podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je
základnou hmotnoprávnou podmienkou pre podanie žaloby. Napriek opakovaným výzvam na doplnenie
žiadostí, ktoré (výzvy) žalovaný adresoval žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, bola žalovanému doručená len všeobecná odpoveď, v ktorej

žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, neposkytol teda žiadnu
súčinnosť na predbežné prerokovanie podaní žiadosti a zmaril akúkoľvek možnosť predbežne nárok
na náhradu škody prerokovať. Ďalej žalovaný poukázal, že pre vznik zodpovednosti štátu musia byť
splnené všetky tri podmienky ustanovené zákonom č. 514/2003 Z. z., pri splnení ktorých štát zodpovedá
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, súčasne. K nesprávnemu

úradnému postupu v súvislosti z nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
ustanovenej lehote žalovaný uviedol, že všeobecným predpokladom na zmenu exekútora je žiadosť
oprávneného spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného. Exekučný súd v
praxi po dôjdení žiadosti predloží žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie a vyčíslenie
jeho doterajších trov (súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhoduje aj

o trovách doterajšieho exekučného konania), na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom
realizácie povinnosti v zmysle § 44 ods. 9 Ex. por. Možno pripustiť, že v jednotlivých prípadoch mohol
exekučný súd rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu exekútora po uplynutí stanovenej 30-
dňovej lehoty, ak napr. pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť, v takomprípade exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu
žalobcu ako oprávneného tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného exekútora
a súčasne postúpil novému exekútorovi exekučný spis pôvodného exekútora. V prípadoch podozrenia,

že exekučný súd nekonal o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu exekútora, žalobcovi nič
nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi
príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak žalobca
tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa ustanovenia
§ 415 Občianskeho zákonníka, keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku. Zároveň

žalovaný poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, ktorý v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 16/02 okrem iného
konštatoval, že „pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl.
48 ods. 2 ústavy“. K tomu žalovaný uviedol, že vzhľadom na povahu úkonu - rozhodnutie o zmene

exekútora, zákonom ustanovenú lehotu, lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť
vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím iné úkony, nie možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu
súdneho exekútora v lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny
úradný postup. Navyše pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času
rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora a preto v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo

dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní
pohľadávky, na ktorú mal poverenie. Zároveň žalovaný namietol, že v zmysle prechodného ustanovenia
§ 238 ods. 1 Ex. por. 30-dňová lehota na rozhodnutie o zmene exekútora platila v exekučných konaniach
začatých po 01.09.2005. Samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky
prieťahy v konaní. Žalobca (s poukazom na § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného od 01.01.2013)

nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti,
že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva, či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo
konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nie je tak preukázaný
nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania

nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. (napr.
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/285/2011). Podľa skutkových okolností uvádzaných
žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v
období pred marcom 2009. S poukazom na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaný pri
každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na

zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.04.2009 (t. j. 3 roky pred dňom, kedy boli žalovanému
doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku) vzniesol námietku premlčania. Pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody je okrem iného nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej
výšku. Žalobca existenciu škody nepreukázal a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za
hypotetické. Žalobca neuvádza, či uvádzané vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk

a žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov navyše nemožno považovať ani za zmenšenie
majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech. Na preukázanie vzniku škody by žalobca musel
v konaní produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Žalobca ako
spoločnosť zaoberajúca sa spotrebiteľskými úvermi k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva
informačný systém, takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred

týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj
takých,priktorýchžiadneexekúcieneprebiehali,resp.prebiehalibeznamietanýchnedostatkov.Náklady
prevádzkovania na správu informačného systému vznikali žalobcovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy a
ichuplatneniepovažuježalovanýzaúčelové.Paušálnousumounaadministratívnespracovanieurgencií
a publikačné výdaje si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky. Uplatňovanie nároku na majetkovú škodu

je nepodložené, nadhodnotené a nepreukázané. Žalobca nepreukázal existenciu dlžníka, existenciu
právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, ani nevymožiteľnosť pohľadávky. K nároku žalobcu
na nemajetkovú ujmu poukázal žalovaný vo svojom vyjadrení na § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.
z. Poukázal na to, že každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660 eur
za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal z významu sporu

pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. Tiež
ústavný súd prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento
prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých
nálezov ústavného súdu, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. Pri uplatňovanínároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením. Nie je tak preukázaný vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala
poskytovať jej náhrada v peniazoch. Žalovaný zdôraznil potrebu zohľadnenia ustanovenia § 3 ods. 1

Občianskeho zákonníka, aj § 17 ods. 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nie je možné totiž opomenúť povahu a predmet konaní,
v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej
činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou
vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu

spotrebiteľských práv a práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je
predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu. S poukazom na to pripojil žalovaný k svojmu vyjadreniu list Európskej komisie adresovaný
stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii v súvislosti s podnikateľskými praktikami
žalobcu a s tým súvisiacimi sťažnosťami od slovenských spotrebiteľov a slovenského združenia na
ochranu spotrebiteľov. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom

záujmu Európskej komisie, súdy vo viacerých prípadoch konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a
v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Žalobca
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi,

ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva.

Podľa § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v
drobných sporoch.

Podľa § 200ea ods. 1 O. s. p. ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1000 eur, od toho
okamihu ide o drobný spor.

Podľa § 156 ods. 3 O. s. p. vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho
pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote

najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a obsahom spisu tunajšieho
súdu zn. 12C/39/2013 a Okresného súdu Galanta sp. zn. 16Er/850/2006 a zistil nasledovný skutkový
stav veci:

Dňa 15.08.2006 podal (pôvodný) súdny exekútor na Okresný súd Galanta žiadosť o udelenie poverenia
navykonanieexekúcievovecioprávneného-žalobcu(najehonávrhzodňa16.07.2006protipovinnému
B. B. na vymoženie istiny 18.240 Sk (605,46 eur) s príslušenstvom. Exekučným titulom v danej
veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave č. k. SR 0602/06 zo dňa 23.03.2006.

Okresný súd Galanta poverenie na vykonanie exekúcie vydal súdnemu exekútorovi dňa 23.08.2006.
Dňa 07.09.2009 podal žalobca ako oprávnený v danej exekučnej veci návrh na zmenu exekútora.
Návrh bol doručený pôvodnému exekútorovi, ktorý sa písomným podaním dňa 23.10.2009 vyjadril s
tým, že pohľadávka oprávneného bola čiastočne uspokojená, ďalej si vyčíslil trovy uplatnené k náhrade
a predložil spis. Okresný súd Galanta uznesením č. k. 16Er/850/2006-19 zo dňa 03.11.2009 návrhu

oprávneného vyhovel a exekúciou poveril ním navrhnutého nového exekútora a zároveň rozhodol o
trovách doterajšieho exekučného konania. Rozhodnutie nadobudlo v časti týkajúcej sa zmeny exekútora
právoplatnosť dňom 16.11.2009 (keď uznesenie bolo doručené oprávnenému cestou jeho právneho
zástupcu dňa 13.11.2009), kedy najneskôr sa dozvedel žalobca aj číslo exekučného spisu v danej veci!).
V súvislosti v týmto postupom súdu mala žalobcovi vzniknúť škoda, náhrady ktorej sa v tomto konaní

domáha.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bodu 1. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení platnom a účinnom ku dňu vydania
rozhodnutia o zmene exekútora) vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci

podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla
v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Podľa ods. 2 zodpovednosti podľa odseku 1 sa

nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa ods. 2 právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Podľa ods. 2 v

prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri

roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Podľa ods. 3 lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a

nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 44 ods. 7 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení platnom v čase začatia exekučného konania)
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný

okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Podľa ods. 8 súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa
odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi
spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený.
Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie

pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 79 ods. 2 O. s. p. navrhovateľ je povinný k návrhu pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva,
okrem tých, ktoré nemôže pripojiť bez svojej viny.Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako

navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou (bez
ohľadu na zavinenie). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené

kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení
všetkých podmienok naraz sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť. Základnými predpokladmi
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným
rozhodnutím sú 1/ nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik a existencia škody, 3/ príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a škodou.

Nesprávnym úradným postupom môže byť aj oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia
stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj
nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote,
ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov" (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky) - rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 126/2009 zo dňa 30.6.2010.

Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu majetkovej škody v sume 175 eur a na náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 110,64 eur. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil v danom období
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného

systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administráciu
listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom 50 eur, na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s
urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Zároveň si žalobca uplatnil
náhradu nemajetkovej ujmy, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Sumu 110,64 eur žalobca vyčíslil výpočtom - sumou 55,32 eur za každý mesiac omeškania činnosti
exekučného súdu. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že nesprávnym úradným
postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v

zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Za nesprávny úradný postup exekučného súdu považoval
žalobca skutočnosť, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v lehote 30 dní podľa
cit. § 44 ods. 7 Ex. por.

V danom prípade mal súd za preukázané, že exekučný súd na návrh oprávneného zo dňa 07.09.2009
rozhodol o zmene exekútora uznesením z 03.11.2009. Majetková škoda a nemajetková ujma mala
byť žalobcovi spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta v predmetnom
exekučnom konaní, tento mal podľa žalobcu spočívať v tom, že rozhodol o jeho návrhu s omeškaním

61 dní. Žalovaný sa bránil tým, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní.

Súdmázato,žeexekučnýsúdpostupovalvsúladesozákonom.Zustanovenia§44ods.7(vsúčasnosti
ods. 8) Ex. por. vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 30 dní na rozhodnutie o návrhu na zmenu

exekútora. Ide o lehotu procesnú, ktorá nemá žiadne hmotnoprávne následky v prípade jej nedodržania.
Je samozrejmé, že súdy vo svojej činnosti sa musia snažiť takéto zákonom dané lehoty dodržiavať,
v niektorých prípadoch to však nie je možné. Tu považuje súd za potrebné zdôrazniť, že to bol práve
žalobca, ktorý v krátkom období zaťažil súdy vysokým množstvom návrhov na zmenu exekútora a
nebolo možné toľko návrhov technicky ani administratívne popri ďalšej práci súdov zvládnuť v určenej

lehote. Je potrené prisvedčiť žalovanému, že žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy,
ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Nesprávnym úradným postupom je činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak
pri nej alebo v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie
orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené

ustanovenie zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá
splnenie súčasne troch podmienok, a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci,
vznik škody poškodenému a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie
rozhodnutia v predpísanom konaní a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak ide

o taký postup v konaní smerujúci síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu
rozhodnutia neodrazí. Úradný postup nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval
všetky predpísané dielčie kroky, ktoré je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť
úradného postupu musí byť hodnotená i hľadiskom účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejne
moci smeruje.

Súd na základe vyššie uvedeného preto uzavrel, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému postupu
súdu nedošlo (z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej lehoty).

Čo sa týka prieťahov v exekučnom konaní, otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (prieťahy v konaní tvrdil žalobca), je kompetentný

preskúmať len ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Priebeh súdneho konania nie je kompetentný
preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale výlučne Ústavný súd
SR na podklade ústavnej sťažnosti. Rozhodnutie ústavného súdu žalobca nepredložil a na toto sa v

žalobe ani neodvolával.

Takýto výklad vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012 zo dňa 07.05.2013, v
zmysle ktorého v nadväznosti na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu, pozn.) sa otvára priestor na

to, aby sťažovateľ podal v súlade s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalobu
o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, o ktorej sú oprávnené a aj povinné rozhodnúť
vecne a miestne príslušné všeobecné súdy. Ústavný súd tu vyslovil názor, že až po konštatovaní
porušenia základných práv čl. 48 ods. 2 ústavy sa otvára možnosť podať predmetnú žalobu. Navyše,

ako aj z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01).

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Galanta za neopodstatnený. Okresnému súdu
Galanta bol doručený návrh na zmenu exekútora, o ktorom súd riadne rozhodol, pričom o návrhu
rozhodol na 57. deň od jeho doručenia súdu, a nie s omeškaním ako uvádza žalobca. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v
konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva.

Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od
podania návrhu do rozhodnutia o ňom bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako
žalobca nepreukázal, že táto doba viedla k strate jeho legitímnych očakávaní, že nastane zákonom
predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Nepochybne o návrhu

bolo rozhodnuté. V postupe Okresného súdu Galanta neboli zistené žiadne pochybenia, a preto možno
konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam
je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup
orgánu verejnej moci, ktorý nesprávny úradný postup nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie
uvedených dôvodov súd návrh žalobcu považoval za neopodstatnený.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca napriek
márnemu poučeniu podľa § 120 ods. 4 O. s. p. žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik.
Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanietvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok
neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich
tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky

v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať, že by mu
v súvislosti s postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci vznikla akákoľvek škoda, či ujma.
Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky bez toho,
aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo pohľadávky

dlžníkov,akýpočetpohľadávokspravovalpomocouinformačnéhosystému,ktomuspravovalaudržiaval
informačný systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil
povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená
to,ževzniknákladovžalobcuakooprávnenéhovexekučnomkonanínasprávuavymáhaniepohľadávky
niejevpríčinnejsúvislostispostupomOkresnéhosúduGalantavexekučnejveci.Žalobcasvojetvrdenia
ovznikumajetkovejškodyvžalobevšeobecnepopísanénijakonezdokladovala(paušalizované)určenie

výšky majetkovej (skutočnej) škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku.

V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy súd uvádza, že samotné vedenie exekučného konania
bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp.
exekútora, s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla

dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť už v čase pred rozhodnutím v základnom
konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Preto, ak by
aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť ich vzniku s
postupom Okresného súdu Galanta v exekučnej veci.

K žalovaným namietanému nedodržaniu 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku súd
uvádza, že žalobca v podaní zo dňa 20.05.2013 tvrdí, že podal žalovanému celkom 43.597 návrhov.
Súdu však žalobca nepreukázal, že podal návrh aj v prejednávanej konkrétnej veci, pričom dôkazné
bremeno ťaží práve žalobcu. Jeho „výhovorky“ typu, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, navyše obsahujúcim dátum podania, z dôvodu hospodárnosti,

abynedošlovsúvislostisnesprávnymúradným postupomsúduknavýšeniumateriálnejškodynastrane
žalobcu, a preto navrhol predloženie administratívneho spisu žalovaného, v ktorom by mal mať žiadosť
žalobcu založenú, neobstoja. Žalovaný vo svojom vyjadrení nepotvrdil podanie konkrétnej žiadosti a
práve žalobca sa mal pre takýto prípad zabezpečiť rovnopisom podania (a predložiť ho prílohou k žalobe
v súlade s § 79 ods. 2 O. s. p.) a mal vedieť, že v prípade, že súd posúdi jeho nároky za oprávnené,

má právo na náhradu trov vzniknutých mu v súvislosti s uplatnením nároku. Z uvedeného vyplýva
jednoznačný záver, že dôkaz žalobca nepripojil k žalobe vlastným zavinením.

Všetky vyššie konštatované skutočnosti, a to nepreukázanie nesprávneho úradného postupu súdu,
reálnenepreukázanievznikuškody,chýbajúcapríčinnásúvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupom

a vznikom škody, ako aj nepreukázanie dodržania zákonného postupu o podaní písomnej žiadosti
k predbežnému prerokovaniu nároku boli dôvodom na zamietnutie uplatneného nároku pre jeho
nedôvodnosť.

Žalobca vo svojom žalobnom návrhu žiadal o veci rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152

ods. 2 O. s. p.). Rozhodnutie o základe veci medzitýmnym rozsudkom zohľadňuje zásadu účelnosti
a je opodstatnené v prípade, ak by súd 1. stupňa žalobe vyhovel a pokračoval by po právoplatnosti
dokazovaním o výške uplatneného nároku. Pri zamietajúcom medzitýmnom rozsudku nie je zrejmá jeho
efektívnosť.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., žalovanému ako procesne úspešnému
účastníkovi v spore vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalobcovi, súd náhradu trov konania
nepriznal, pretože mu žiadne v konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho

doručenia, na Krajský súd v Trnave cestou tunajšieho súdu.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 205 ods. 1,
2 O. s. p.).