Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/257/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112231652
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112231652.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a

sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava , o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa
26.06.2014 č.k. 6C/181/2012-74 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca uplatňoval v jednotlivých
konaniach spojených na spoločné konanie nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mala
vzniknúť nesprávnym úradným postupom spočívajúcim vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí 15-dňovej lehoty, alebo oneskoreným rozhodnutím o návrhu oprávneného v exekučných

konaniach na zmenu súdneho exekútora. Súd prvého stupňa poukázal na obsah zákona č. 514/2003
Zb. v znení neskorších predpisov, ako aj ustanovenia Exekučného poriadku. Oboznámil sa s fotokópiami
spisov Okresného súdu Prešov sp. zn. 17Er/312/2010, 2Er/995/2009, 28Er/166/2009, 23Er/609/2004
a 15Er/357/2009. Oboznámil sa so znaleckým posudkom č. 1/2014 a č. 1/2013 ako aj s ostatnými
listinnými dôkazmi. Súd prvého stupňa zdôraznil, že pri potrebe materiálneho prieskumu súladnosti
exekučného titulu zo zákonom je 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi
problematickým činiteľom a práve preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo na zastavenie exekučného konania, tak ako sa to
stalo v preskúmavaných exekučných veciach. Z toho dôvodu nemožno konštatovať, že by v týchto
veciach k prieťahom v konaní došlo. Pokiaľ ide o návrh oprávneného - terajšieho žalobcu na zmenu
exekútora, súd konštatuje, že nebolo účelné rozhodovať o zmene exekútora, keďže súd vyhlásil
exekučné konania za neprípustné a exekúcie zastavil. Navyše v týchto konaniach sú podkladom pre
uplatnené nároky exekučné konania, ktoré sa začali do 01.09.2005. V tom čase platná právna úprava
neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do

30 dní od doručenia návrhu oprávaného, keďže k tomuto došlo až s účinnosťou od 01.09.2005. Žalobca
nepreukázal existenciu škody a nároky ktoré si uplatňuje sú podľa súdu prvého stupňa hypotetické.
Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná a uvedené sa týka aj nepreukázania
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Súd prvého stupňa skonštatoval,že skúmať nedodržanie lehoty bez ohľadu na okolnosti veci nemožno. Konštatované okolnosti veci
ako sú reálne nepreukázanie škody, neexistencia prieťahov v konaní, či porušenia povinností, prístup
oprávneného, chýbajúca príčina súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,

prípadne exekučný titul v rozpore so zákonom, viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte k zamietnutiu
žaloby. Rovnako ako neopodstatnenú vyhodnotil požiadavku žalobcu na úhradu nemajetkovej ujmy.
Žalobu preto zamietol a o trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok

zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca namieta skutočnosť, že súd rozhodol
v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Zb. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Žalobca

tiež poukázal na čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky

konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú
neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi
úvahami neguje doterajšiu judikatúru ESĽP v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav

nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli. Žalobca tiež predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014. Ak súd
konštatuje, že žalobca nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda,
potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.
Z posudku totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti

so správou a vedeným pohľadávky. Žalobca pritom zadal vypracovanie znaleckého posudku ešte
01.03.2013. Vypracovanie posudku je tak dôkladné a zároveň jeho vypracovanie bolo tak zložité, že
jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol žalobca nútený svoje
nároky uplatniť včas, a to aj v situácií kedy vedel výšku škody určiť len odhadom. V konaní tak boli
preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. Ak bol pred tým doručený

súdu prvého stupňa návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu priebehu konania o prejudiciálnej
otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd,
bol súd povinný pred rozhodnutím o veci o tomto návrhu rozhodnúť. V zmysle týchto dôvodov navrhol
žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1, 2 O.s.p. spolu
s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu opodstatnené nie je.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,

b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá

bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.
Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať

uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnymúradnýmpostupom,uhrádzasaajnemajetkováujmavpeniazoch,akniejemožnéuspokojiť
ju inak.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)

rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.
Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúcie aj na

podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila.
Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, ktorý poukazuje na nemožnosť aplikácie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, je táto jeho námietka právne bezvýznamná. Súd prvého stupňa
pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do31.12.2012 a rozhodnutie prvostupňového súdu je založené na úplne iných okolnostiach, tak ako to bolo
citované vyššie z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu.
V danom prípade nesprávny úradný postup má spočívať v nedodržaní 15 -dňovej zákonnej lehoty

stanovenej § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Táto 15-
dňová zákonná lehota sa výslovne vzťahuje na prípady, ak súd po preskúmaní žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu nezistí rozpor
žiadosti o udelene poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Ak zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so

zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Pre zamietnutie žiadosti
exekučný poriadok žiadnu zákonnú lehotu neurčuje.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí poukázal na analýzu spisov Okresného súdu Prešov
sp. zn. 2Er/995/2009, 17Er/312/2010, 28Er/166/2009, 8Er/293/2009 a 15Er/357/2009. Súdom prvého
stupňa uvádzaná dĺžka týchto exekučných konaní nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie

práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V týchto veciach bol plne opodstatneným
a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po doručení žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovské rozsudky, ktoré boli podkladmi pre vykonanie exekúcií
nezaväzujú povinných v uvádzaných konaniach na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, prípadne
právom nedovolené, alebo či nejde o plnenie odporujúce dobrým mravom. Takéto zistenia majú svoj

právny význam, pretože pokiaľ rozhodcovský rozsudok vyššie spomínaným zákonným ustanoveniam
odporuje, je daná prekážka na vykonanie exekúcie na základe takýchto exekučných titulov.

Je tiež potrebné zdôrazniť, že 15-dňová zákonná lehota v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
sa výslovne vzťahuje na prípady, ak súd po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. Ak
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne. Pre zamietnutie žiadosti, resp. pre zastavenie Exekučného poriadku
zákon žiadnu zákonnú lehotu neurčuje.

V tejto súvislosti súd prvého stupňa správne zdôraznil, že materiálny prieskum súladu exekučného
titulu so zákonom umožňuje § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a vychádzajúc z tohto
ustanovenia súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na
návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o

výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj ,bez návrhu, ak zistí v

rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Je síce pravdou, že je povinnosťou štátu zabezpečiť aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom
personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil
porušenie práva na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov. Tieto závery však platia pre štandardné

situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť
súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípadoch, ak sa jedna osoba v priebehu
krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci prevencie (§ 417
ods. 1 OZ) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jeho podania schopný vybaviť a
je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných

navrhovateľov.Súdjetotižpovinnýzabezpečiťokreminéhorovnakýprístupkspravodlivostiprevšetkých
a žalobca nemohol očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor ostatných. Žalobca
tak nemohol legitímne očakávať vybavenie svojich žiadostí v 15-dňovej lehote ani v tých prípadoch, v
ktorých mal nárok na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Za týchto okolností nemohol žalobca z
nedodržania lehoty zažiť žiadnu „stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci“. Za ujmu nemožno

považovaťanisamo„vyvolanierizíkohrozujúcichkonečnévymoženiepohľadávky“,„vnútornézásahydo
spoločnosti“, keďže v tomto smere išlo o príliš hypotetické a navonok prakticky nedokázateľné následky.
To všetko podľa názoru odvolacieho súdu vylučuje, aby žalobcova ujma musela byť kompenzovaná ešte
aj náhradou v peniazoch.Pokiaľ ide o konania Okresného súdu Prešov sp. zn. 23Er/609/2004, 23Er/1353/2005, 23Er/480/2004 a
6Er/2494/2003 v nich exekučný súd rozhodoval o návrhu žalobcu, ako oprávneného, na zmenu súdneho

exekútora. Je pritom potrebné zdôrazniť, že k rozhodnutiu o zmene exekútora konajúci exekučný súd
potrebovalsúčinnosťpôvodnéhosúdnehoexekútoraavoveciachsavykonávaliajďalšiestýmsúvisiace
úkony.

Navyše je potrebné poukázať na to ,že v zmysle § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred

01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, pričom podľa § 238 ods. 2 Exekučného
poriadku určité presne stanovené ustanovenia Exekučného poriadku sa použijú aj na konania začaté
pred 01.09.2005. Je pritom zrejmé, že právna úprava uvedená v § 44 ods. 7 (vtedy platného Exekučného
poriadku) v ustanovení § 238 ods. 2 Exekučného poriadku sa nenachádza. Je potrebné zdôrazniť, že
uvádzané konania Okresného súdu Prešov boli začaté do 31.08.2005 a preto lehota uvedená v § 44 ods.
7 Exekučného poriadku v znení platnom od 01.09.2005 sa na tieto exekučné konania nevzťahovala.

Pri rozhodovaní o nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní je potrebné vychádzať aj z judikatúry
Ústavného súdu SR, pričom je potrebné použiť závery tohto ústavného orgánu aplikované v rozhodnutí
IV. ÚS 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. Ústavný súd SR okrem iného
zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (žalobca) podával žiadosti o udelenie
poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať
s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo
rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Ako bolo vyššie naznačené, tieto závery Ústavného súdu Slovenskej republiky sú akceptovateľné aj v
predmetnej veci. Základné zásady nazerania na problematiku prieťahov v konaní, ktoré boli vyslovené
v tomto rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV ÚS 606/2012, sú plne aplikovateľné
aj na postup súdu pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Naďalej platí, že žalobca skutočne
podával v danom období viacero exekučných návrhov, ktoré následne boli postupované súdu v podobe

návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a po udelení takéhoto poverenia nasledovali ďalšie
procesné návrhy (tak ako v predmetnej veci) napr. v podobe návrhu na zmenu exekútora. Teda platí, že
žalobca musí vychádzať z daných technických a administratívnych možností súdu, ktorý má spracovať
hromadné žiadosti a musí počítať aj s určitým zdržaním.

Je tiež potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody.

Žalobca ďalej nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil

v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a
nepreukázal a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky
smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto

okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania. Súd prvého
stupňa sa vyporiadal aj s námietkou, pokiaľ ide o predložený znalecký posudok č.1/2013 a 1/2014 a
správne zdôvodnil, prečo na ich obsah pri rozhodovaní neprihliadal. Rovnako nebolo zistené, aby zo
strany žalobcu bol v konaní uplatnený návrh na jeho prerušenie.

Odvolací súd preto poukazujúc na uvádzané dôvody rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom
podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanej v

tomto štádiu konania trovy nevznikli.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.