Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 17, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 23To/92/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112010811
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Samaš

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112010811.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr.

Františka Kováča a JUDr. Ondreja Gáboríka na verejnom zasadnutí konanom dňa 17. septembra 2014
prejednal odvolanie obžalovaného

Q.. Y. G.,

nar. XX.XX.XXXX v Q., bytom I., W. XXXX/XA, t.č. dočasne bytom K. O. XXX, zástupcu primára R. E.
K. v I.,

ktoré podal proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp.zn. 2T/52/2012 zo dňa 01. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr.por. zrušuje sa v napadnutom rozsudku celý výrok o treste.

Podľa § 322 ods. 3 Tr.por. sa obžalovaný odsudzuje pri nezmenenom výroku o vine v rozsudku súdu
prvého stupňa podľa § 208 ods. 2 Tr.zák. s použitím §§ 36 písm. j/, 38 ods. 2,3, 39 ods. 1, 3 písm. d/
Tr.zák. k trestu odňatia slobody na 3 (tri) roky.

Podľa §§ 51 ods. 1, 49 ods. 1 písm. a/ Tr.zák. sa obžalovanému výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odkladá za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním v skúšobnej
dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr.zák. súd ustanovuje skúšobnú dobu na 3 (tri) roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. a/ Tr.zák. sa obžalovanému ukladá povinnosť spočívajúca v príkaze nepriblížiť
sa k poškodenej Q.. U. G. na vzdialenosť menšiu ako 5 (päť) metrov a nezdržiavať sa v blízkosti obydlia
poškodenej mimo priblíženia sa v súvislosti s realizáciou rozhodnutia príslušných štátnych orgánov o
stykoch obžalovaného s maloletými deťmi A.Z. a Ľ.Z.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom súdu prvého stupňa bol obžalovaný Q.. Y. G. uznaný vinným zo zločinu týrania blízkej a
zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2 písm. d/ Tr.zák. s použitím § 138 písm. b/ Tr.zák.,
pretože od roku 2005 do mesiaca október 2011 v Trenčíne na Ul. W. XXXX/XA týral svoju manželku Q..

U. G., pričom jej vulgárne nadával, fyzicky napádal, vyhrážal sa, vymýšľal si nezmyselné príkazy, ktorých
splnenie bezodkladne vyžadoval, správal sa agresívne, nerešpektoval jej biologické potreby, manželke
odopieral základnú hygienu, spánok, stravu, rozhodoval o jej telesných potrebách, obmedzoval ju v
užívaní spoločného majetku, a tým jej spôsoboval fyzické a psychické utrpenie, ktoré trvá po dlhšíčas, presnejšie od narodenia mladšieho zo synov, so stupňujúcou sa intenzitou útokov, pričom sa u
poškodenej Q.. U. G. vyvinul z dôvodu konania obvineného „syndróm týranej ženy“.

Bol za to odsúdený podľa § 208 ods. 2 Tr.zák. za použitia §§ 36 písm. j/, 38 ods. 2, 3, 39 ods. 1, 3 písm.
d/ Tr.zák. k trestu odňatia slobody na 4 roky nepodmienečne, pre výkon ktorého trestu bol podľa § 48
ods. 2 písm. a/ Tr.zák. zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný, ktoré zahlásil do zápisnice

o hlavnom pojednávaní ihneď po vyhlásení rozsudku a následne písomne zdôvodnil, jednak sám,
ako aj prostredníctvom svojich dvoch obhajcov. Odvolanie smerovalo proti výroku o vine a treste.
Obžalovaný najmä uviedol, že poškodená nepredložila žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Poškodená mala byť dovypočutá, aby vysvetlila svoje rozporuplné tvrdenia, ktoré obžalovaný podrobne
vymenoval v osobitnom písomnom podaní, kde uviedol, k akým otázkam má byť poškodená Q.. U. G.
dopočutá: nezmyselné príkazy a vulgárne nadávky; konkretizácia fyzických útokov; nerešpektovanie

jej biologických potrieb; konkretizácia bránenia v spánku, v stravovaní a v užívaní spoločného majetku.
Obžalovaný sa taktiež domáhal doplnenia znaleckého posudku, z hľadiska vieryhodnosti poškodenej a
komplexného posúdenia jej vieryhodnosti. Znalecké dokazovanie - znalec MUDr. Pamula, nepotvrdilo
fyzické násilie obžalovaného, pričom zranenia poškodenej ani detí nebolo objektivizované lekárskymi
správami. Podľa názoru obžalovaného z vyjadrenia MUDr. Kvasničku k jeho odbornému vyšetreniu

maloletých detí vyplýva, že poškodená skresľuje udalosti, keď MUDr. Kvasnička nepotvrdil, že by mu
bolo uvádzané pri vyšetreniach, že deti mali trpieť konaním otca. Aktuálna správa od zamestnávateľa
Fakultnej nemocnice Trenčín je v rozpore so správou pôvodnou, pričom táto pôvodná správa bola
podkladom pre znalecký posudok MUDr. Lexmana a kol. Ďalej podľa názoru obžalovaného by v jeho
prospech svedčilo aj oboznámenie spisu Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Trenčín, týkajúceho sa

šetrenia tohto orgánu v jeho rodine. Obžalovaný uviedol, že celé obvinenie jeho osoby je postavené len
na tvrdení exmanželky, pričom jej vieryhodnosť odmietol potvrdiť aj súdny znalec PhDr. Šútovec. Takýto
znalecký posudok považuje obžalovaný za nedostatočný. Namietal aj záver znalca, že hypotyreóza,
ktorou trpí poškodená, neovplyvňuje syndróm týranej ženy. W. Q.. B. pritom vplyv tejto choroby,
najmä na depresívne stavy, potvrdila. Tvrdenia poškodenej pritom nepotvrdili ani svedkovia - maloleté

deti, pričom tieto vypovedali o tom, čo im povedala matka. V závere odvolania obžalovaný najmä
namietal „osobné“ zistenie súdu o úplnej devastácií sebavedomia poškodenej, fyzického vzhľadu,
sebadôvery, psychického, ale aj fyzického zdravia, čo mal súd zistiť vizuálnym kontaktom s poškodenou
na hlavnom pojednávaní a komunikáciou s ňou. Obžalovaný považuje prinajmenej za spochybnené a v
mnohom vyvrátené skutočnosti, ktoré sa mu kladú za vinu v obžalobe. Navrhol, aby bol spod obžaloby

oslobodený.

Obhajca - JUDr. Ján Legerský v písomnom odvolaní a na verejnom zasadnutí namietal najmä tiež
vieryhodnosť poškodenej, keď na jednej strane ju súd prvého stupňa považoval za vieryhodnú a vo
vzťahu k maloletým deťom za nevieryhodnú svedkyňu. V tomto smere dokazovanie znalcom MUDr.

Šútovcom považoval za nedostatočné. Poukázal tiež na to, že kvalifikačný znak v podobe dlhšieho
času páchania trestnej činnosti nebol dôkazmi dostatočne preukázaný a v rozsudku riadne odôvodnený.
Aj zo spisu Úradu práce sociálnych vecí a rodiny vyplýva, že z hľadiska starostlivosti o maloleté deti
si poškodená niektoré okolnosti proti obžalovanému vymýšľa. Namietal tiež subjektívne hodnotenie
poškodenej súdom prvého stupňa, keď mal súd prvého stupňa vychádzať len z vlastného pozorovania

a pravdepodobne z fotky poškodenej v občianskom preukaze. K trestu obhajca namietal okolnosť, že
pri výraznej zmene právnej kvalifikácie, keď odpadol jeden znak kvalifikovanej skutkovej podstaty (na
viacerých osobách), bol súdom prvého stupňa uložený rovnaký trest, ako pôvodne.

Ďalší obhajca obžalovaného - JUDr. Jozef Holíč v písomnom odvolaní a na verejnom zasadnutí vyslovil

najmä názor, že vzhľadom na to, že skutok nie je preukázaný a rozsudok je nepreskúmateľný, nemožno
vôbec hovoriť o vine a treste. Poukázal na konkrétny judikát, z ktorého vyplýva, že je vylúčený záver
o vine, ak tento má byť založený na výpovedi jediného priameho svedka, ktorá výpoveď je naviac
pochybná. Týranie je v tomto prípade vymyslené a vyprodukované, pričom poškodená bola nahovorená,
aby takto vypovedala. V skutku nie je uvedené, aké konkrétne násilie mal obžalovaný použiť, ako

mal brániť v telesných potrebách poškodenej, ako mal túto v noci budiť. Namietal záver znalca MUDr.
Šútovca, ktorý hovoril o brachiálnom násilí obžalovaného, ktoré však zo spisu nevyplýva. Poukázal na
tú zaujímanú skutočnosť, že pri druhom výsluchu poškodenej sa objavujú zápisky poškodenej, ktoré sa
veľmi nápadne zhodujú s jednotlivými alineami ustanovení § 208 ods. 1 Tr.zák. Aj pôvodný a neskoršírozsudok súdu prvého stupňa sú totožné a líšia sa asi len v 20-tich riadkoch. Spochybnil nezávislosť
súdu prvého stupňa. Obhajca uviedol, že pôvodný rozsudok súdu prvého stupňa bol odvolacím súdom
zrušený podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/ Tr.por., pričom súd prvého stupňa sa týmito dôvodmi

nezaoberal a prakticky vo vzťahu k poškodenej prevzal pôvodné rozhodnutie.

K odvolaniu sa písomne vyjadrila aj poškodená Q.. U. G.. Vo vzťahu k správaniu sa obžalovaného k
maloletým deťom išlo o jeho premyslené konanie, spôsobujúce im psychické a fyzické traumy. Ďalej
okrem iného uviedla, že jej prvoradou snahou bolo zabezpečiť deťom bezpečný a pokojný domov. Za to,

že sa odvážila prehovoriť a požiadať štát o ochranu, musí okrem strachu znášať zo strany obžalovaného
poškodzovanie svojho mena a vážnosti u spoluobčanov, v zamestnaní, rodinných vzťahov, dlhodobé
prenasledovanie spôsobom, ktorý podstatne zhoršuje kvalitu jej života a života jej detí. Uviedla, že
neexistuje racionálne zdôvodnenie, prečo by dobrovoľne bola všetko podstupovala a znášala, keby
neverila, že pravda vyjde najavo a vinník bude potrestaný. Deti nenavštevovali materskú školu, iba
predškolskú prípravu dopoludnia cca 2-3 hodiny, nevyzliekali sa, pretože v predškolskom zariadení

nespávali. K vyšetreniu u znalkyne PhDr. Stely Jančárovej uviedla, že toto sa realizovalo so značným
odstupom času po izolácii od obžalovaného a znalkyni nebola položená otázka so zameraním na
syndróm týranej osoby. Účet s manželom nemala spoločný, pričom obžalovaný kontroloval jej účet, ktorý
mala pred uzavretím manželstva a kde obžalovaný nebol disponentom. Poukázala tiež na správnosť
pôvodného profesného posudku, ktorý obžalovaného hodnotí obdobne, ako sa správal doma. V závere

poškodená požiadala o spravodlivosť a primerané obmedzenia obžalovanému tak, aby to zabezpečilo
do budúcna jej ochranu.

Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní, obhajca obžalovaného (JUDr. Jozef Holíč) v rámci
konečného návrhu uviedol, že po zrušení rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd, vzhľadom na

ustanovenie § 322 Tr.por. nemôže sám vo veci rozhodnúť. Ďalší obhajca (JUDr. Ján Legerský) primárne
navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/ Tr.por. zrušil rozsudok súdu prvého
stupňa v celom rozsahu a buď, aby vec vrátil podľa § 322 ods. 1 Tr.por. súdu prvého stupňa alebo, aby
odvolací súd podľa § 322 ods. 3 Tr.por. sám rozhodol o oslobodení obžalovaného spod obžaloby podľa
§ 285 písm. a/ Tr.por. Alternatívne navrhol zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa len podľa § 321 ods. 1

písm. d/ Tr.por. vo výroku o vine a treste s tým, aby obžalovaný bol uznaný vinným podľa § 208 ods.
1 Tr.zák. a primerane k tomu, aby mu bol uložený trest. Napokon predniesol tretiu alternatívu tak, že
navrhol zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Tr.por. len vo výroku o treste s
tým, aby obžalovanému bol uložený trest nespojený s jeho výkonom.

Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla na verejnom zasadnutí odvolanie obžalovaného podľa § 319
Tr.por. ako nedôvodné zamietnuť.

Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr.por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov
rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo a dospel k

záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné, len pokiaľ ide o výrok o treste.

Úvodomksamotnýmdôvodomrozhodnutiaodvolaciehosúdumusísenátodvolaciehosúdupoukázaťna
svoje predchádzajúce rozhodnutie, sp.zn. 23To/128/2013 zo dňa 10. februára 2014. Týmto rozhodnutím
bol predchádzajúci odsudzujúci rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/,

ods. 2 Tr.por. zrušený v celom rozsahu a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na nové konanie a
rozhodnutie. Už v rámci tohto predchádzajúceho rozhodnutia sa z podnetu odvolania obžalovaného
senát odvolacieho súdu zaoberal najmä skutkovými zisteniami, pričom pôvodne súd prvého stupňa
dospel k záveru, že bolo preukázané, že obžalovaný Q.. Y. G. „týral“ nielen svoju manželku Q..
U. G., ale aj ich spoločné dve maloleté deti. Už vtedy sa odvolací súd v zásade stotožnil s týmito

skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa, pričom ale vyslovil najmä iný právny názor na to, či konanie
obžalovaného voči deťom naplnilo zákonné znaky zločinu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208
ods. 1 písm. a/, b/, ods. 2 písm. d/ Tr.zák.

V tejto súvislosti najmä vzhľadom na to, že konanie obžalovaného voči svojim dvom maloletým deťom

nenaplnilo znaky týrania, ako zlého zaobchádzania so zverenou osobou, ktoré sa vyznačuje vyšším
stupňom hrubosti a bezcitnosti, ktoré zároveň táto osoba pociťuje ako ťažké príkorie (vzniká z hrubosti,
bolestivosti alebo bezohľadnosti páchateľa), senát odvolacieho súdu rozsudok súdu prvého stupňa
v celom rozsahu zrušil. V súvislosti s tým odvolací súd poukázal aj na možnú pohnútku konaniaobžalovaného, keď zjednodušene povedané nešlo o „týranie“ detí, ale o ich „výchovu“ nie celkom
adekvátnymi prostriedkami, avšak mimo rámec trestnej zodpovednosti. Vo vzťahu k maloletým deťom
sa taktiež jednoznačne nepreukázalo, že v dôsledku konania obžalovaného bolo spôsobené jeho deťom

fyzické alebo psychické utrpenie.

Súčasne však senát odvolacieho súdu už v tomto zrušujúcom rozhodnutí konštatoval, že na základe
vykonaného dokazovania mohol súd prvého stupňa vo vzťahu k poškodenej Q.. U. G. uzavrieť, že skutok
uvedenývobžalobesastalatentovykazujeznakyžalovanéhozločinu.Vrátenievecisúduprvéhostupňa

na nové konanie a rozhodnutie bolo pritom urobené najmä z dôvodu, aby bolo vyhovené obhajobným
návrhom obžalovaného na doplnenie dokazovania. Už tu však odvolací súd uviedol, že ak nedôjde k
podstatnej zmene skutkových okolnosti, bude musieť súd prvého stupňa rozhodnúť v súlade s vyššie
uvedenými právnymi názormi.

Ďalej už aktuálne uvádza senát odvolacieho súdu k jednotlivým vytýkaným chybám v odvolaní

obžalovaného nasledovné. Pokiaľ ide o procesné chyby, s týmito sa odvolací súd nestotožnil. Pokiaľ
obžalovaný namietal, že poškodená nepreložila dôkazy na podporu svojich tvrdení, k tomu je potrebné
uviesť, že v trestnom konaní (s výnimkou náhrady škody), nie je dôkazné bremeno pred súdom na
poškodenej, ale na prokurátorovi. Z výpovedí poškodenej v prípravnom konaní pritom ale vyplynul okruh
dôkazov, ktoré môžu podporiť jej tvrdenia (výsluchy maloletých detí, svedkyňa Q.. Z. B.). Námietka

obhajcu, že poškodená pri svojom druhom výsluchu použila písomné poznámky, pričom táto výpoveď
„kopíruje“ znenie skutkovej podstaty (jednotlivých alineí) predmetného zločinu, je taktiež irelevantná.
Aj z výpovede svedkyne Q.. Z. B. vyplýva, že poškodenej poradila, aby si o „útokoch“ manžela začala
viesť denník. Pritom jednotlivé objektívne konania páchateľov sú v ustanovení § 208 ods. 1 Tr.zák.
popísanénazákladeskúseností,vyplývajúcichznajčastejšieopakujúcichsaspôsobov„týrania“blízkych

a zverených osôb. Opakovane sa ďalej senát odvolacieho súdu nestotožňuje s procesnou námietkou,
podľa ktorej by súd svoj zver o „devastácii“ poškodenej nemohol oprieť aj o vlastné pozorovanie na
hlavnom pojednávaní osoby poškodenej trestnou činnosťou. Práve naopak, osobný kontakt súdu nielen
s poškodenými, ale aj obžalovanými a svedkami častokrát umožňuje súdu urobiť správny záver nielen o
ich vieryhodnosti, ale aj o následkoch trestnej činnosti. Taktiež poukaz obhajcu na ustálenú súdnu prax

z pohľadu judikatúry, keď jediný priamy dôkaz, o ktorého objektívnosti sú pochybnosti, nepostačuje pre
záver o vine obžalovaného, sa na tento prípad nevzťahuje. V tomto prípade, ako priamy usvedčujúci
dôkaz nebola vzatá do úvahy len výpoveď poškodenej, ale aj výpovede ďalších priamych svedkov
- maloleté deti poškodenej a obžalovaného. Taktiež následok na poškodenej v podobe „syndrómu
týranej ženy“ bol preukázaný priamym dôkazom - znaleckým posudkom. Naviac, ako vyplynie z nižšie

uvedeného, ani odvolací súd nemal pochybnosti o objektivite výpovede poškodenej.

K ďalšej procesnej námietke obhajcu v tom, že rozsudok súdu prvého stupňa bol pôvodne zrušený aj
podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr.por., čo sa ale neprejavilo v novom konaní pred súdom prvého
stupňa, vo vzťahu k „týraniu“ manželky, senát odvolacieho súdu uvádza, že tieto dôvody pre zrušenie

rozsudku súdu prvého stupňa sa týkali predovšetkým najmä tých častí skutkovej vety rozsudku, ktoré
sa vzťahovali „týrania“ maloletých detí a nie manželky. Napokon procesná námietka, týkajúca sa určitej
„zhodnosti“ písomného odôvodnenia pôvodného a neskoršieho rozsudku súdu prvého stupňa, je taktiež
nietakvýznamná,žebyspochybňovalasprávnosťvýrokuovine.Tujepotrebnéuviesť,žeužpôvodnesa
v skutkovej vete podrobnejšie popisovalo „týranie“ manželky, vrátane následného odôvodnenia, pričom

zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu v tejto časti skutkové zistenia súdu prvého stupňa prakticky
potvrdil. Zopakovanie odôvodnenia z pôvodného rozsudku bolo potom na mieste.

Najpodstatnejšie chyby v odvolaní smerovali proti skutkovým zisteniam súdu prvého stupňa. Tieto
jednak boli považované za nepreskúmateľné, vzhľadom na všeobecné formulácie jednotlivých „aktov“

týrania, a preto mala byť poškodená ku konkretizácií, ako bola týraná, znovu vypočutá. S týmto sa
odvolací súd tiež nestotožnil. Podľa § 163 ods. 3 Tr.por. výrok rozsudku, ktorým sa obžalovaný uznáva
vinným, musí z hľadiska skutkových zistení (tzv. skutková veta) obsahovať miesto, čas a spôsob
spáchania trestného činu. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že skutková veta má obsahovať okrem
iného najmä tie údaje, ktoré zakladajú jednotlivé znaky skutkovej podstaty trestného činu. Namietaný

nedostatok v popise konania (objektívna stránka trestného činu) obžalovaného neobstojí, pretože v
skutkovej vete popisované konanie obžalovaného zodpovedá požiadavkám jasnosti, zrozumiteľnosti
a stručnosti. Takto popísané konanie obžalovaného pritom bez akýchkoľvek pochybností vyplýva
jednak už z obsahu trestného oznámenia poškodenej, kde táto jednak popísala obžalovaného akoagresívneho, panovačného, vulgárneho (až perverzného), emočne nestabilného, podozrievaného. Z
jeho konaní uvádzala škrtenie, hádzanie o nábytok, úder päsťou do brady, vulgárne nadávky až
perverzné, vyhrážanie sa krvavým spôsobom, odopieranie hygieny, vykonávanie telesnej potreby pod

kontrolou,budeniepočasspánku,zléchovanievočideťom.Poškodenáajprisvojomprvomvýsluchudňa
09.06.2011 vypovedala o: nepredvídateľných a nevyprovokovaných záchvatoch zúrivosti, o verbálnej a
fyzickej agresivite, atmosfére strachu v rodine, stopovanie po minútach, ubližovanie pred deťmi, strachu
o bezpečie, život a zdravie seba a detí, presnom harmonograme, kedy môžu ísť na záchod a do kúpeľne.
O psychických útokoch poškodená uviedla, že boli dennodenné.

Na základe takéhoto výsledku dokazovania, pokiaľ ide o obsah výpovede poškodenej, odvolací súd
nepovažoval, a to aj vzhľadom na povahu ostatných usvedčujúcich dôkazov potrebné znovu vypočúvať
poškodenú Q.. U. G. ku ďalšej konkretizácií konania obžalovaného, ktorým bola týraná. Tu nemohol
senát odvolacieho súdu prehliadnuť ani všeobecnú povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a
súdu chrániť obete trestných činov pred tzv. druhotnou viktimáciou (druhotné následky na poškodenom

po spáchaní trestného činu, napr. nevhodný postup orgánov činných v trestnom konaní, zľahčovanie
a nesprávna reakcia sociálneho prostredia, vyhrážanie sa páchateľa). Pritom aj z vyššie uvedeného
písomného vyjadrenia poškodenej k odvolaniu obžalovaného jednoznačne vyplýva, že poškodená Q..
U. G. značne „trpela“ aj v priebehu trestného stíhania obžalovaného, keď uviedla, že za to, že sa
odvážila prehovoriť a požiadať štát o ochranu, musí okrem strachu znášať zo strany obžalovaného

poškodzovanie svojho mena a vážnosti u spoluobčanov, v zamestnaní, rodinných vzťahov, dlhodobé
prenasledovanie spôsobom, ktorý podstatne zhoršuje kvalitu jej života a života jej detí.

K namietanej vieryhodnosti poškodenej Q.. U. G. a návrhom na doplnenie znaleckého dokazovania
v tomto smere je potrebné uviesť najmä nasledovné. Je predovšetkým potrebné pripomenúť, že

predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno chápať tak, že je založené na
pochybnostiach o vieryhodnosti tejto poškodenej. Práve naopak, jej vieryhodnosť tu spochybnená
nebola, len sa konajúce súdy nestotožnili s jej „názorom“, že obžalovaný aj deti „týral“ spôsobom, ktorý
zakladá znaky predmetného trestného činu. Vieryhodnosť obsahu výpovede bola pritom v podstatných
bodoch potvrdená ďalšími priamymi svedkami - maloletými deťmi. Tieto vypovedali vo veku 9 rokov a 7

rokov, pričom vzhľadom na ich vek a obsah ich výpovedí dostatočne charakterizujú správanie sa otca v
rodine, nielen k ním, ale aj k ich matke. Maloleté deti vypovedali, že: s ocinom je občas dobre, občas zle,
ocino je chvíľu dobrý, normálny, potom mu preskočí, ocino zle zaobchádzal s nami, pretože často kričal,
nadával a bil ich. Okrem toho deti vypovedali priamo aj o správaní sa otca k ich mame: otec udieral
mamu aj opakovane, hodil mamu do skrine, zlomil jej necht na ruke, keď prišli policajti, nerváčil a vyvalil

dvere, mamina hovorila, že ju v noci budil.

Pokiaľ sa obhajcovia obžalovaného domáhali doplniť znalecké dokazovanie za účelom zistenia
vieryhodnosti poškodenej Q.. U. G., k tomu senát odvolacieho súdu uvádza, že znalecké dokazovanie
nie je jediný prostriedok k preukázaniu vieryhodnosti svedka. Spravidla je takéto dokazovanie

vykonávané u maloletých detí. U dospelých svedkov je to potrebné najmä v tých prípadoch, kedy z
ďalších okolnosti (napr. z osoby svedka, rozdielne skutkové zistenia), vzhľadom aj na význam svedeckej
výpovede vyplynú pochybnosti o objektivite svedkom uvádzaných okolností. Už vyššie bolo pritom
naznačené, že v základnej rovine maloleté deti potvrdili výpoveď poškodenej, ktorá vypovedala o
obžalovanom - svojom manželovi ako o „tyranovi“. Výrazové prostriedky detí samozrejme boli v tomto

smere iné, avšak výpoveď svojej matky o tom, ako sa otec správa, v rodine potvrdzovali. Tu pritom
nemožno opomenúť tie okolnosti, že deti „príkorie“, ktoré spôsoboval ich otec ich mame, nemuseli
zaregistrovať, resp. ako také vnímať.

Ďalšie doplnenie znaleckého dokazovania preto senát nepovažoval za potrebné, pričom k vieryhodnosti

poškodenejsenátodvolaciehosúdunemoholprehliadnuťavyhodnotiťpísomnévyjadreniepoškodenejk
odvolaniu obžalovaného, keď táto uviedla: „ ... Neexistuje racionálne zdôvodnenie, prečo by dobrovoľne
toto všetko (dôsledky pre poškodenú v trestnom konaní) podstupovala, keby neverila, že pravda vyjde
najavo a vinník bude potrestaný.

Ani výsledky znaleckého dokazovania znalcom MUDr. Mariánom Pamulom z odvetvia traumatológie
nespochybnili vieryhodnosť poškodenej, keď znalec sa vyjadroval len vo všeobecnej teoretickej rovine.
Zranenia poškodenej predtým neboli objektivizované bezprostrednými lekárskymi vyšetreniami, pričom
ale protiprávne konania obžalovaného inak nemali spočívať v intenzívnom brachiálnom násilí. Znalec ktomuuviedol,žeľahšieformypomliaždenia,spôsobenéslabouintenzitouvedenéhonásilia,čiužúdermi,
škrtením, vykrúcaním rúk, ktoré popisovala svedkyňa a ktoré mali byť vedené voči nej, pokiaľ nie sú
tieto zranenia po ich vzniku objektivizované, s odstupom času sa zo súdno-znaleckého hľadiska nedajú

potvrdiť ani vylúčiť.

Napokon z hľadiska správnosti zisteného skutkového stavu obžalovaného popri vyššie uvedených
priamych dôkazov - výpovede poškodenej a maloletých detí je zistený skutkový stav podporovaný
aj nepriamymi dôkazmi, ktoré priame usvedčujúce dôkazy podporujú a dopĺňajú. Sem patrí najmä

hodnotenie osoby obžalovaného zamestnávateľom, práve z obdobia, kedy páchal trestnú činnosť
domácehonásiliaza„zatvorenýmidverami“.Tentopracovnýposudok(č.l.206)bolvypracovanýpriamym
nadriadeným obžalovaného, pričom významný tu je už poznatok, že inak dobré správanie v práci sa
začalo postupne meniť od roku 2005 (rovnaké obdobie ako uvádzala poškodená o zmene správania
obžalovaného v rodine). V závere hodnotenia je uvedené, že obžalovaný Q.. Y. G. je síce medicínsky
erudovaný, ale konfliktogénny a nepohodový spolupracovník. Z posudku ďalej vyplýva, že v zložitejších

situáciáchnedokázalvystupovaťslušnearozvážne.Pripohovorochvšetkopopieralabolnesebakritický.
Okrem iných sa vyhrotili v tom období vzťahy medzi ním a vrchnou sestrou oddelenia, ktorá ako
jeden z dôvodov, prečo opúšťala v januári 2011 (vrcholilo protiprávne konanie obžalovaného v rodine)
pracovisko, udávala psychické traumy, ktoré jej spôsoboval práve Q.. G. pri riešení prevádzkových
záležitostí.

Senát odvolacieho súdu tu poukazuje jednak na časovú kontinuitu zmien v správaní obžalovaného
(doma a na pracovisku), ako aj na veľmi podobný jeho charakter správania sa (blízke osoby a
spolupracovníci). Napokon aj spôsobené následky sú si veľmi podobné (syndróm týranej ženy a
psychické traumy podriadenej).

Naviac aj ďalšie nepriame dôkazy v podobe znaleckej činnosti jednak preukazujú spôsobený následok
na poškodenej, ale najmä charakterizujú osobu obžalovaného z psychologického aj psychiatrického
pohľadu, ako osobu, ktorej konanie, ktoré je predmetom tohto trestného stíhania, nie je cudzie. Zo
znaleckých posudkov k osobe obžalovaného bolo možné v súhrnne uzavrieť, že „povahové vlastnosti“

obžalovaného z hľadiska možného nefyzického násilia vzájomne korešpondujú, najmä pri záťažových
stresových a konfliktných situáciách. Fyzická agresivita však u neho nevystupuje do popredia, aj keď
vo vystupňovaných, záťažových situáciách (afektívne, emočné vystupovanie) znalci nevylúčili ani takúto
agresivitu. Aj v znaleckom posudku z klinickej psychológie dospelých, ktorý zadovážil obžalovaný, je
síce uvedené, že tento z hľadiska správania sa k blízkym osobám nie je typický agresor - tyran. Na druhej

stane aj v tomto znaleckom posudku je z hľadiska osobnosti obžalovaného uvedené, že je egocentricky
a subjektivisticky disponovaný, vzťahovačný k okoliu, výraznejší v stresových a konfliktných situáciách.

Napokon medzi významné usvedčujúce - nepriame dôkazy svedčí aj obsah výpovede svedkyne, ktorá je
kolegyňa ako poškodenej, tak aj obžalovaného. Svedkyňa Q.. Z. B. na hlavnom pojednávaní podrobne

vypovedala, ako sa jej od roku 2008 začala poškodená zverovať s príkoriami, ktoré jej doma spôsobuje
obžalovaný. Táto svedkyňa pritom dospela k názoru, že poškodená Q.. U. G. si ani neuvedomuje
závažnosť situácie v rodine, keď táto je týranou osobou. Táto svedkyňa pritom aj na pracovisku osobne
videla agresívne správanie obžalovaného v práci (napr. kričanie na pacienta, ako keby bol v afekte,
obdobne aj ku kolegom, nadriadeným a personálu nemocnice).

Na základe vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so skutkovými závermi súdu prvého
stupňa, ktoré vyplývajú z priamych dôkazov a sú bez akýchkoľvek pochybností podporované viacerými
nepriamymi dôkazmi.

K vytýkanej chybe, týkajúcej sa právnej kvalifikácie, z pohľadu nepreukázania a nenaplnenia znaku -
páchanie trestnej činnosti dlhší čas, senát odvolacieho súdu uvádza, že tento znak zo skutkovej vety
rozsudku jednoznačne vyplýva. Poškodená presne a presvedčivo časovo vymedzila vyššie uvedené
správanie obžalovaného od roku 2005, keď sa narodil mladší syn I.. Obdobie 4 rokov zlého správania
sa obžalovaného potvrdzuje aj svedkyňa Q.. Z. B.. Aj z pracovného posudku vyplýva, že obžalovaný

mal „vzťahové“ problémy v práci v rokoch 2005 až 2011.

Pre naplnenie kvalifikovanej skutkovej podstaty v podobe závažnejšieho spôsobu konania podľa § 138
písm. c/ Tr.zák. - páchanie trestnej činnosti po dlhší čas sa vyžaduje, aby trestná činnosť bola páchanátak dlhú dobu, že to výrazne prekračuje obvyklú dobu páchania tej ktorej trestnej činnosti. Pri zločine
týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 Tr.zák., vzhľadom aj na naplnenie znaku následku v podobe
fyzického a psychického utrpenia, považuje senát odvolacieho súdu ako obvyklú dobu, dobu do dvoch

rokov. Preto čas, ktorý trojnásobne túto obvyklú dobu presahuje, je nutné považovať za dlhší čas tak,
ako to má na mysli ustanovenie § 138 písm. c/ Tr.zák.

Z týchto dôvodov odvolací súd odvolaniu obžalovaného, smerujúceho proti výroku o vine nevyhovel.

Inú situáciu zistil odvolací súd pri preskúmavaní výroku o treste. Je nutné prisvedčiť námietke obhajcu už
v tom, že súd prvého stupňa znovu uložil obžalovanému rovnaký trest odňatia slobody, ktorý vo výmere
4 rokov je zo zákona nepodmienečný, ako v pôvodnom rozsudku. Súd prvého stupňa takto postupoval
napriek tomu, že oproti pôvodnému rozsudku bol v novom rozsudku vypustený jeden kvalifikačný znak
podľa § 208 ods. 2 písm. d/ s poukazom na § 138 písm. j/ Tr.zák. - spáchanie trestného činu na viacerých
osobách. K tomu ďalej senát odvolacieho súdu uvádza, že ako z písomného vyjadrenia poškodenej,

tak aj z konečného návrhu splnomocnenca poškodenej na verejnom zasadnutí vyplýva záujem na
splnení ochrannej funkcie trestu. Splnomocnenec výslovne uviedol, že pre prípad uloženia trestu odňatia
slobody s povolením podmienečného odkladu je potrebné uložiť obžalovanému primerané povinnosti a
obmedzenia zabezpečujúce ochranu jej a maloletých detí.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa použil pri ukladaná trestu mimoriadne zmierňovacie ustanovenie
podľa § 39 ods. 1 Tr.zák. (odvolanie bolo podané len v prospech obžalovaného) sadzba trestu odňatia
slobody uvedená v osobitnej časti 7 rokov až 15 rokov sa zmenila s poukazom aj na § 39 ods. 3 písm.
d/ Tr.zák. na trest odňatia slobody od 2 rokov do 15 rokov. Senát odvolacieho súdu je pritom toho
názoru, že pri sadzbe trestu odňatia slobody, ktorý je možné podmienečne odložiť, musí súd primárne

skúmať, či uloženie takéhoto trestu nebude v súlade so zásadami pre ukladanie trestu podľa § 34 Tr.zák.
najmä z pohľadu účelu trestu podľa § 34 ods. 1 Tr.zák. Takýto postup je namieste, najmä v prípade,
že obžalovaný je bezúhonnou osobou a pred súdom sa za trestný čin zodpovedá prvýkrát. Ukladanie
výchovných trestov je pritom účelné práve v takýchto prípadoch, keď súd ešte nemá poznatky o tom,
že by takýto trest na jeho prevýchovu nepostačoval.

Výrazne v prospech osoby obžalovaného Q.. Y. G. svedčí druhý pracovný posudok, z ktorého vyplýva,
že v dobe po spáchaní trestnej činnosti dňa 17.05.2013 dosiahol obžalovaný na pracovisku pozíciu
zástupcu primára ORL E. nemocnice I.. K práci pristupuje zodpovedne a je spoľahlivý pri plnení
pracovných úloh. Je aktívny aj nad rámec svojich pracovných povinností. V poslednom období je

mimoriadnej aktívny a dôležitý pre kliniku. So svojimi kolegami a podriadenými vychádza dobre,
vyžaduje spoľahlivú a zodpovednú prácu. Tento posudok teda hovorí o podstatnej zmene správania
sa obžalovaného v práci po tom, čo proti nemu bolo začaté trestné stíhanie oproti dobe, keď doma
páchal trestnú činnosť. Je to možné hodnotiť ako významnú sebareflexiu k lepšiemu v správaní sa
obžalovaného,načomničnemeníto,žeobžalovanýspáchanietrestnejčinnostipopieral.Uloženietrestu

odňatia slobody spojeného s jeho výkonom by prerušilo toto snaženie obžalovaného výrazne byť v práci
spoločensky prospešný.

Z takto rozvedených dôvodov rozhodol odvolací súd o treste tak, ako je to uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku. Skúšobnú dobu troch rokov, za súčasného dohľadu probačným a mediačným

úradníkom, považuje odvolací súd za dostatočne dlhú, aby obžalovaný mohol preukázať, že v
budúcnosti mieni viesť riadny život. Inak mu hrozí výkon pomerne citeľného trestu odňatia slobody vo
výmere troch rokov. Zároveň je senát odvolacieho súdu toho názoru, že uložený zákaz obžalovanému
priblížiť sa k poškodenej, je spôsobilý zabezpečiť jej ochranu. Tento zákaz sa samozrejme nevzťahuje
na priblíženie sa k poškodenej, a to na základe realizácie rozhodnutia príslušných štátnych orgánov,

pokiaľ pôjde o styk obžalovaného s jeho maloletými deťmi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny
opravný prostriedok.