Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 30, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/465/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6310202152
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6310202152.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a
členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a JUDr. Petra Kvietka, v právnej veci žalobcov 1/ B.
L., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XX/XX, XXX XX U., právne zastúpenej JUDr. Petrom Šramkom,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Moyzesová 12, 977 01 Brezno, 2/ maloletej B. L., nar.
XX. XX. XXXX, bytom Q. XX/XX, XXX XX U., 3/ maloletého R. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XX/

XX, XXX XX U., maloletí žalobcovia 2/, 3/ zastúpení zákonnou zástupkyňou B. L., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Q. XX/XX, XXX XX U., proti žalovaným 1/ S. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom A. XXX/X, XXX
XX F., právne zastúpenej JUDr. Dianou Messingerovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom
Horná Strieborná 4, 974 01 Banská Bystrica, 2/ Kooperativa poisťovňa, a. s. Vienna Insurance Group,
so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, konaní o ochranu osobnosti a náhradu
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania žalobkyne 1/, žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu
Brezno č. k. 2C/61/2010- 261 zo dňa 05. 02. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Žalobcom 2/, 3/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“ resp. prvostupňový súd) odvolaním napadnutým
rozsudkom uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ z titulu nemajetkovej ujmy sumu 33
500,- Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká

v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných (prvý výrok). V prevyšujúcej časti
žalobu žalobkyne 1/ zamietol (druhý výrok). Zároveň uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni
2/ z titulu nemajetkovej ujmy sumu 33 500,- Eur, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým,
že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných (tretí
výrok) a žalobcovi 3/ z titulu nemajetkovej ujmy sumu 33 500,- Eur, v lehote troch
dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných (štvrtý výrok). O náhrade trov prvostupňového

konania rozhodol tak, že žalovaní sú povinní nahradiť žalobkyni 1/ trovy konania predstavujúce trovy
právneho zastúpenia vo výške 1061,23 Eur, na účet právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého
zo žalovaných (piaty výrok). Ďalej uložil žalovaným povinnosť nahradiť štátu trovy konania, ktoré platil,
spočívajúce v priznanom znalečnom vo výške 777,06 Eur, na účet Okresného súdu Brezno, do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia

povinnosť druhého zo žalovaných (šiesty výrok) a povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 3213,-
Eur, na účet Okresného súdu Brezno, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných (siedmy výrok).Okresný súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia 1/ - 3/ sa žalobou domáhali náhrady
nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti voči žalovaným 1/, 2/.
Okresný súd vykonaným dokazovaním mal preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Brezno č. k.

4T/29/08-436 zo dňa 12. 11. 2008 bola žalovaná 1/ uznaná za vinnú z prečinu usmrtenia
podľa § 149 ods.1, 2 písm. a) Trestného zákona, pretože dňa XX. XX. XXXX o 16:25 hod. po ceste
č. I/66 v smere Q. - Q. Q. v uzavretej obci C. viedla motorové vozidlo tov. zn. G. F. K., EČ: Q.-XXXQ.
rýchlosťou viac ako 110km/h, čím porušila ustanovenie § 15 ods. 4 zák. č. 315/1996 Z. z. o premávke
na pozemných komunikáciách, v dôsledku čoho v 116.650 kilometri v blízkosti za

vyznačenýmpriechodomprechodcovvrýchlosti98-108km/hodvprotismernomjazdnompruhuvozovky
ľavou prednou časťou narazila do ľavej prednej časti osobného motorového vozidla N. E., EČ: P.-XXXJ.
vedeného z vedľajšej cesty zo smeru od obce R. C. P. C. rýchlosťou 8-16 km/h, už zaradeného do svojho
jazdného pruhu. Pri dopravnej nehode závažným poraneniam podľahli P. C., R. L. a závažné poranenia
utrpel L. N. ako spolujazdec v motorovom vozidle N. E.. Poranenia utrpeli aj spolujazdci v motorovom
vozidle G. F. K.. Uvedeným konaním žalovaná 1/ inému spôsobila smrť a tento čin spáchala závažnejším

spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti. Žalovanej 1/ bol Okresným súdom Brezno uložený
trest odňatia slobody vo výmere 24 mesiacov, so zaradením do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia, ako aj trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere 54
mesiacov. Držiteľom motorového vozidla EČ: Q. XXXQ. bol v čase vzniku dopravnej nehody L. B., nar.
XX. XX. XXXX, ktorý bol na základe zmluvy o zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla poistený u žalovaného 2/, súčasťou ktorej boli
všeobecné podmienky poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
č. XXX (ďalej len "Všeobecné poistné podmienky").
Okresný súd uviedol, že predmetom ochrany osobnosti v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej aj
„OZ“) sú najmä imateriálne hodnoty a stránky osobnosti človeka, pričom jednotlivé predmety ochrany

osobnosti v občianskom práve predstavujú práva na ochranu života, zdravia a telesnej integrity, cti a
ľudskej dôstojnosti, súkromia, mena a prejavov osobnej povahy. Občianskoprávna ochrana osobnosti
nadväzuje na ústavné princípy. Ústava Slovenskej republiky v Čl.14 a nasl. zakotvuje základné ľudské
práva a slobody. Pokiaľ ide o právo na súkromie, toto zahŕňa širokú oblasť týkajúcu sa
súkromného života, intímnej sféry, vnútorného myšlienkového alebo citového života človeka. Týka sa

života v rodine, vzťahov k inej osobe, s ktorou je v úzkom citovom, priateľskom alebo obdobnom
vzťahu. Právne predpisy v tomto zmysle poskytujú ochranu aj právu na súkromie a právu na rodinný
život. Zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu do osobnostných práv ale len proti takému
zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe z hľadiska
jej postavenia v spoločnosti. Občianskoprávna ochrana osobnosti je pritom založená na objektívnom

zodpovednostnom princípe, z čoho vyplýva, že na vznik zodpovednosti sa nevyžaduje subjektívny
predpoklad v podobe zavinenia toho, kto neoprávnený zásah do osobnostného práva vykonal. Pokiaľ
by však v dôsledku neoprávneného zásahu vznikla škoda, uplatnenie ďalšieho druhu občianskoprávnej
zodpovednosti (zodpovednosť za škodu) je viazané na existenciu zavinenia toho, kto do
osobnostného práva zasiahol.

Vo vzťahu k aktívnej vecnej legitimácii žalobcov okresný súd nemal žiadne pochybnosti, pretože
žalobkyňa 1/ bola manželkou a žalobcovia 2/, 3/ sú deťmi neb. R. L., ktorý v dôsledku dopravnej
nehody zavinenej žalovanou 1/ utrpel závažné poranenia, ktorým podľahol. V konaní mal okresný
súd preukázané, že žalobkyňa 1/ žila s nebohým manželom v riadnom, harmonickom a šťastnom
manželskom zväzku, v rámci ktorého rodičia riadne zabezpečovali starostlivosť o svoje maloleté deti so

zodpovedným prístupom k ich výchove maloletých detí a k riadnemu všestrannému rozvoju. Ich právo na
súkromie a právo na rodinný život bolo narušené, došlo k porušeniu ich osobnostného práva a vzniklo im
právo na použitie prostriedkov na ochranu svojej osobnosti tak ako ich ustanovuje Občiansky zákonník
v § 13. K zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo v dôsledku protiprávneho konania žalovanej 1/.
Tým, že k zásahu do osobnostných práv došlo v dôsledku protiprávneho konania žalovanej 1/, je daná

jej pasívna vecná legitimácia v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy.
Vzhľadomnato,žežalovaný2/namietalsvojupasívnuvecnúlegitimáciu,okresnýsúduviedol,žeotázka
pasívnej legitimácie poisťovateľa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
bola v minulosti vyriešená tak, že tento nemal pasívnu legitimáciu vo veciach ochrany osobnosti, keď
nároky uplatňovali pozostalí po zomrelých účastníkoch dopravnej nehody. Uvedené stanovisko sa v

aplikačnej praxi premietlo okrem iného do rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4Cdo/168/2009, 4Cdo/ 139/2011.
Následne okresný súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 24. 10. 2013
vo veci C-22/12 B. W. proti D. U. a Q. W., z ktorého vyplýva: „Článok 3 ods.1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. 4. 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia
tejto zodpovednosti, článok 1 ods.1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. 12. 1983 o

aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu
a Rady 2005/14/ES z 11. 05. 2005 a článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14.
05. 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej.“
Súdny dvor Európskej únie svojím rozsudkom vo veci C-22/12 vyslovil, že smernice týkajúce sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti

poistenia zodpovednosti sa majú vykladať tak, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej, a preto uvedené rozhodnutie
je použiteľné aj v prejednávanej veci.

Keďže vnútroštátne právo umožňuje pozostalým rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody
požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením
motorového vozidla. Vnútroštátnym právom umožňujúcim pozostalým požadovať náhradu utrpenej ujmy
je Občiansky zákonník, a to konkrétne v ustanoveniach § 11 a nasl.
Okresný súd mal preukázané, že žalobcovia 1/-3/ sú obeťami dopravnej nehody a majú aj

v zmysle citovaných rozhodnutí právo domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy, pretože súčasťou práva
na ochranu súkromia chráneného ustanovením § 11 OZ je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a
rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami, a konanie,
ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky
neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Z odôvodnenia

citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že pri hodnotení pojmov "ujma na zdraví"
ako aj pojmu "osobná ujma" je potrebné sa sústrediť na štruktúru a účel ustanovení a smernice; tieto
pojmydopĺňajúpojem"škodanamajetku".Uvedenéustanoveniaasmernicesasnažianajmä o
posilnenie ochrany obetí. Za takýchto okolností Súdny dvor Európskej únie uplatňuje extenzívny výklad
uvedených pojmov (pod pojmom ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe

zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá mu
bola spôsobená do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu). Medzi škody, ktoré
sa potom musia uhradiť v súlade so smernicami EÚ o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, patrí aj nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného

za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore.
Okresný súd zistil, že na strane žalobcov 1/-3/ vznikla nemajetková ujma v dôsledku porušenia ich práva
na súkromie a na rodinný život, došlo k zásahu do integrity žalobcov najmä tým, že im bola spôsobená
psychická trauma. Žalobcovia 1/-3/ ako oprávnené osoby pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
svoje práva uplatňujú podľa ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a nasl.). Zodpovednostným

subjektom je subjekt, ktorého konaním boli nemajetkové práva porušené a popri nemu zároveň aj
prevádzkovateľ motorového vozidla tak, ako je to ustálené v judikatúre súdov (NS SR 3Cdo 228/2012).
Podľa názoru okresného súdu, v zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora EÚ, z titulu poistného
vzťahu je pasívne legitimovaným v konaní aj žalovaný 2/, čo je v súlade s princípom spravodlivosti.
Javí sa nespravodlivé, aby akákoľvek ujma, vzniknutá pri dopravnej nehode, nebola nahradená, resp.

aby možnosť jej náhrady bola podmienená ďalšími okolnosťami, nezávislými od osoby poškodenej.
Doterajším chápaním povinného zmluvného poistenia (ako bolo v konaní prezentované žalovaným
2/), by malo za následok, že poškodení, prípadne pozostalí po osobách zomrelých po dopravnej nehode,
by sa náhrady oprávnených nárokov domôcť nemuseli, aj keď by im bola náhrada prisúdená. Otázka
vymožiteľnosti by bola závislá od solventnosti zodpovednej osoby, vinníka dopravnej nehody, prípadne

prevádzkovateľa motorového vozidla. V rozpore s princípom spravodlivosti by tak vznikali dve kategórie
pozostalých po dopravných nehodách, a to skupina s priznanou a vymoženou nemajetkovou ujmou a
skupina prakticky bez akejkoľvek satisfakcie. Odškodnenie a náhrada súdom priznanej nemajetkovej
ujmy by tak závisela len a výlučne od finančnej bonity prevádzkovateľa. Takýto výklad by rovnakoznamenal, že pre zákonnú poisťovňu pre poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel by smrť účastníka dopravnej nehody, ako jej
najzávažnejší následok, znamenala zníženie poistného plnenia o možné náhrady bolestného a sťaženia

spoločenského uplatnenia, ktoré sú výslovne osobným nárokom takejto osoby. V danom konkrétnom
prípade je rozpor s princípom spravodlivosti zvýraznený skutkovou situáciou vo vzťahu k nemajetnosti
žalovanej 1/ a reálnym plnením zo strany žalovaného 2/ vo výške náhrady nákladov
na pohreb a na náhrobný kameň. Iná ujma, v tomto prípade nemajetková ujma
pozostalých, by sa javila nevymožiteľná.

Okresný súd zdôraznil, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/-3/, a to do práva na
súkromie, práva na rodinný život. V konaní bolo nesporne preukázané, že rodinné vzťahy ako medzi
zosnulým manželom a žalobkyňou 1/, tak aj medzi zosnulým otcom a žalobcami 2/, 3/ boli
dobré, až nadštandardné, znalec konštatoval blízke, dobre fungujúce vzťahy s dobrým citovým cítením.
Žalobcovia sa satisfakčnou žalobou domáhali poskytnutia primeraného zadosťučinenia spočívajúceho
vofinančnejsatisfakciianáhradenemajetkovejujmy.Predpokladomprepriznanienáhradynemajetkovej

ujmy v peniazoch je skutočnosť, že poskytnutie len morálnej satisfakcie je nepostačujúce vzhľadom na
závažnosť zásahu do osobnostných práv žalobcov 1/-3/. V danom prípade odstránenie
následkov zásahov a obnovenie pôvodného stavu je nemožné vzhľadom na fatálnosť
následkov, následky vyvolané smrťou blízkeho príbuzného, ktoré nie je možné žiadnym spôsobom
zvrátiť a odstrániť. Trestné konanie, uloženie trestu odňatia slobody a jeho vykonanie

žalovanou 1/, jej priznanie viny, ľútosť nad konaním a jej verbálne ospravedlnenie je pre žalobcov 1/-3/
morálnou satisfakciou, avšak nepostačujúcou vzhľadom na závažnosť zásahu. Preto dožadovanie sa
finančného zadosťučinenia - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zo strany žalobcov
1/-3/ je v plnom rozsahu dôvodné.
Okresný súd pri posudzovaní výšky náhrady prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za

ktorých k porušeniu osobnostných práv žalobcov došlo. K porušeniu osobnostných práv došlo zo strany
žalovanej 1/ trestným činom, za ktorý bola v trestnom konaní odsúdená a bol jej uložený trest odňatia
slobody. S prihliadnutím na skutkové okolnosti vodičovi poškodeného motorového vozidla, v ktorom bol
spolujazdcom zosnulý manžel a otec žalobcov 1/-3/, nemožno pričítať spoluvinu za vznik dopravnej
nehody, spôsob jazdy a rýchlosť žalovanej 1/ v uzavretej obci možno považovať až za bezohľadný;

rýchlosť motorového vozidla, ktoré viedla žalovaná, bola v trestnom konaní ustálená na 98-108km/h.
SmrťnebohéhoR.L.bolavtrestnomkonaníustálenájednoznačneakovpríčinnejsúvislostisdopravnou
nehodou.Zaokolnosti,zaktorýchdošlokporušeniuosobnostnýchpráv,jemožnépovažovaťajokolnosti
na strane žalobcov 1/-3/, k smrti manžela a otca došlo náhle, čo nesporne vyvolalo v žalobcoch 1/-3/
pocity šoku zo straty blízkej osoby.

Okresný súd ďalej uviedol, že následky porušenia osobnostných práv vyvolaných smrťou blízkeho
príbuzného je možné charakterizovať vo všeobecnosti ako aj konkrétne s prihliadnutím na
okolnosti prípadu. Tieto následky okresný súd zistil výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkyne
a znaleckým dokazovaním. Vykonaným dokazovaním mal potom okresný súd za preukázané, že medzi
žalobkyňou 1/ a zosnulým manželom bol dobrý manželský vzťah založený na vzájomnej náklonnosti,

láske,spoločnomvedenírodinnéhoživotabezzásadnýchmorálnychakultúrnychrozdielovvhodnotách,
prioritách a životných zásadách. Zo strany žalobkyne 1/ išlo o istú závislosť vo vzťahu. Spolužitie
manželov pravdepodobne nebolo poznačené zásadnými konfliktami, či inými prekážkami. Zosnulý
manžel žalobkyne 1/ zastával rolu živiteľa a prirodzenej autority v rodine, staral sa o deti po
stránke výchovy, starostlivosti, rozvíjania záujmov, či budovania vzťahu rodič - dieťa. U žalobkyne

1/ sa okrem všeobecných následkov prejavili aj následky spočívajúce v dramatickom
zhoršení jej psychického stavu, následky utrpenej straty sa u nej prejavujú naďalej. Žalobkyňa 1/ stratila
v dôsledku dopravnej nehody svojho partnera, s najväčšou pravdepodobnosťou svoju životnú lásku,
oporu. V dôsledku smrti manžela zanikol manželský vzťah, ktorý dovtedy plnil všetky svoje spoločenské
funkcie, smrť manžela mala drastický dopad aj na finančné zabezpečenie rodiny. Tragická, neočakávaná

a nesporne šokujúca smrť manžela mala a má u žalobkyne 1/ okrem prirodzených a všeobecných
traumatizujúcich stavov (šok, prežívanie strachu, hľadanie príčin, pocitov straty) aj ďalšie následky.
Zvýraznená bola nestabilita emotivity, emočné napätie, zaoberanie sa sama sebou, svojím psychickým
a zdravotným stavom. Ako následok bola zistená nedostatočná racionálna regulácia emočných stavov,
riešenie existenčných otázok. Aj keď niektoré následky traumatizujúcej straty o žalobkyne 1/ pominuli,

resp. sa zmiernili, okresný súd považoval za nesporné, že niektoré následky budú vo väčšej, či
menšej miere pretrvávať naďalej, tak ako je to obvyklé v bežných rodinných vzťahoch, avšak zvýraznené
s prihliadnutím na okolnosti, za ktorých k strate blízkeho došlo. Aj keď bolo zistené,
že žalobkyňa 1/ už pred dopravnou nehodou trpela prejavmi úzkostne depresívnej poruchymiernehostupňa, zuvedenéhonemožnovyvodiť,žesinásledkyvyvolalasama,resp.žebyunejzistené
následky nevznikli. Naopak, rozsah následkov bol v tom dôsledku prehĺbený, čo však nemožno pričítať
na neprospech žalobkyne 1/ v rámci rozhodovania o výške finančného zadosťučinenia. Na neprospech

žalobkyne 1/ okresný súd vyhodnotil skutočnosť, že po smrti manžela nevyužila dostatočne odbornú, či
už psychiatrickú alebo psychologickú pomoc, ktorá mohla zmierniť a skrátiť ňou prežívané útrapy.
Pokiaľ ide o maloletých žalobcov 2/-3/, okresný súd pri rozhodovaní o výške finančnej satisfakcie
prihliadol na maloletosť pozostalých detí. Je nesporné, že tragická smrť otca vyvolala a vyvolá následky,
ktoré sú spojené s otázkami "prečo", "prečo nám", "čo by otec povedal", "aké by to bolo keby tu

bol" a s tým spojenou absenciou celej rodiny, na ktoré maloleté deti mali právo v rámci práva na
starostlivosť zo strany oboch rodičov. V konaní bolo preukázané, že zosnulý R. L. bol pre svoje maloleté
deti riadnym otcom, zastával rolu živiteľa a prirodzenej autority v rodine, staral sa o deti po stránke
výchovy, starostlivosti, rozvíjania záujmov či budovania vzťahu rodič - dieťa. Zabezpečoval maloletým
žalobcom 2/-3/ sociálne, športové, či kultúrne aktivity, sprostredkovával im morálne hodnoty a citové
zázemie vychádzajúce z ich vzťahu. O všetky tieto aktivity, ktoré maloleté deti prežívali a mohli prežívať

so svojím otcom sú a budú deti ochudobnené. U maloletého žalobcu 3/ je zvýraznená strata, resp.
neprítomnosťmužskéhovzoru,čomôžeovplyvňovaťdostatočnúschopnosťapripravenosťkidentifikácii
sosvojourolou.Umaloletéhožalobcu 3/následkyvoformeduševnejporuchyzistenéneboli.Umaloletej
žalobkyne 2/ bola zistená širšia škála následkov, najmä v podobe zvýraznenia emočnej lability, redukcie
záujmov a sociálnych aktivít, ale tiež útek k fantazijným a magickým predstavám

a prežívaniam stálej prítomnosti zosnulého otca. Negatívny vplyv na jej psychický vývoj sa prejavil
prítomnosťou príznakov svedčiacich pre psychickú poruchu, emočná nestabilita, emočné skresľovanie
skutočnosti, narušený sebaobraz, zabrzdená smútková práca. Pretrvávanie týchto skutočnosti môže
mať za následok disharmonický vývin osobnosti dieťaťa, kedy sa najmä v emočnej a citovej
oblasti budú prejavovať známky nezrelosti, nedostatočného reagovania a zvládania emócii a citov.

Nazákladeuvedenéhookresnýsúddospelkzáveru,žeuvšetkýchžalobcov1/-3/boloporušenérovnaké
osobnostné právo - právo na súkromie a právo na rodinný život s tým, že vo vzťahu k žalobkyni 1/
bolo jej právo narušené tragickou smrťou manžela a u maloletých žalobcov 2/-3/ smrťou otca. Došlo k
nezvratnému a nenahraditeľnému narušeniu manželského zväzku, resp. zväzku otec - dieťa. U všetkých
žalobcov 1/-3/ došlo k pocitom smútku, strádania, k narušeniu riadnych a fungujúcich rodinných vzťahov.

V dôsledku nečakaného, náhleho a neodstrániteľného narušenia osobnostných práv žalobcov 1/ - 3/
došlo u nich k rozpadu úplnej a harmonickej rodiny. Nad rámec bežných následkov spojených
so stratou blízkeho je potrebné zdôrazniť, že u žalobkyne 1/ došlo k prehĺbeniu psychických problémov,
ktoré vznikli už pred neoprávneným zásahom, u žalobkyne 2/ došlo k vzniku nových, pred
tým neexistujúcich psychických problémov. Ujma vzniknutá žalobcovi 3/ je zvýraznená stratou otca vo

veľmi nízkom veku spojená so stratou mužského vzoru.
Podľa názoru okresného súdu, ujma a jej závažnosť, ktorá žalobcom 1/-3/ vznikla, je u každého
z nich porovnateľná a vznikla za totožných okolností. Z uvedeného dôvodu okresný súd pokiaľ ide o
výšku peňažnej satisfakcie dospel k záveru, že táto má byť u všetkých žalobcov 1/-3/
rovnaká. Prihliadol pritom na skutočnosť, že časť následkov, ktoré u žalobkyne 1/ trvajú podľa záverov

znaleckého posudku neprimerane dlhú dobu, bolo možné odstrániť riadnou, včasnou a pravidelnou
odbornou pomocou z oblasti psychiatrie, prípadne psychológie. Z uvedeného dôvodu okresný súd
priznal každému zo žalobcov 1/-3/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 33 500,-Eur, ktorú považoval za
primeranú vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo.
Keďže okresný súd priznal žalobkyni 1/ uplatnený nárok len v časti, v prevyšujúcej časti (33 000,- Eur)

jej nárok zamietol.
Okresný súd uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť priznané nároky žalobcom 1/-3/, pretože
žalobcovia 1/-3/ majú v zmysle vyššie uvedeného priamy nárok voči žalovaným 1/, 2/, a to voči žalovanej
1/ ako proti osobe, ktorá nemajetkovú ujmu priamo spôsobila a voči žalovanému 2/ z titulu zákonného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Plnením jedného zo

žalovaných v rozsahu splnenia zaniká povinnosť druhého žalovaného.
Ohľadne argumentu žalovaného 2/, t. j. že právo na ochranu života je neoddeliteľne spojené s osobou
fyzickej osoby a toto právo zaniklo smrťou, okresný súd zdôraznil, že v konaní žalobcovia
1/-3/ neuplatnili nároky z nemajetkovej ujmy vzniknutej porušením práva na život u zomrelého R. L..
V konaní uplatnený nárok má pôvod v porušení osobnostných práv žalobcov 1/-3/ spočívajúcich v

práve na súkromie a práve na nerušený rodinný život, ktorého nositeľmi tohto práva sú jednotlivo všetci
žalobcovia.
Ďalej okresný súd v súvislosti s nemajetnosťou žalovanej 1/ uviedol, že jej nepriaznivá finančná situácia
nie je pre stanovenie výšky peňažnej satisfakcie rozhodujúca. Rozhodujúcou sú okolnosti, za ktorýchk porušeniu osobnostných práv u žalobcov 1/-3/ došlo, ako aj závažnosť vzniknutej
ujmy. Nebolo možné opomenúť skutočnosť, že jej neoprávneným zásahom došlo nielen k strate života,
ale aj k zásahu do manželských vzťahov a zániku manželstva a k ničím nenahraditeľnému zásahu do

väzieb, ktoré majú deti so svojím rodičom.
Okresný súd návrh žalobkyne 1/ na doplnenie znaleckého posudku zamietol, pretože znalecký posudok
vypracovaný a predložený v súdnom konaní nejavil znaky straty svojej aktuálnosti. Znalec sa na
možnosti vysporiadania sa so stratou blízkeho príbuzného žalobcami 1/-3/ pri svojom výsluchu vyjadril.
Podľa názoru okresného súdu, ďalšie znalecké dokazovanie by nemalo vplyv na konštatovanie, že

nemajetková ujma vznikla a aké boli jej následky. Aj keby u žalobcov 1/-3/ došlo k stabilizácii, resp. k
čiastočnému vymiznutiu im vzniknutých tráum, neznamenalo by to, že k porušeniu ich osobnostného
práva nedošlo.
O náhrade trov prvostupňového konania rozhodol okresný súd podľa ustanovenia § 142 ods.
3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p“). Okresný súd uviedol, že žalovaným 1/, 2/ v konaní
nárok na náhradu trov konania nepatrí. Žalobcovia 2/, 3/ nárok na náhradu trov konania

neuplatnili a zo súdneho spisu nevyplýva, že by im nárok na náhradu trov konania vznikol.
Okresný súd priznal žalobkyni 1/ náhradu trov prvostupňového konania predstavujúce trovy jej
právneho zastúpenia vo výške 1.061,23 Eur podľa ustanovenia § 10 ods.1, ods. 8 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. (ďalej aj „vyhláška“), za jeden
úkon právnych služieb sumu 91,29 Eur, režijný paušál za úkony v r. 2010 v sume 7,21 Eur,

v r. 2011 v sume 7,41 Eur, v r. 2013 v sume 7,81 Eur, v r. 2014 v sume 8,04 Eur za úkony
právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom zo dňa 15. 01. 2010;
ďalšia porada alebo rokovanie s klientom za každú skončenú hodinu; písomné podanie na súd vo veci
samej - žaloba; účasť na konaní pred súdom za každé dve začaté hodiny - pojednávanie
dňa 20. 01. 2011, trvanie úkonu od 9:15 hod. do 11:40 hod. - dvojnásobná hodnota úkonu;

účasť na konaní pred súdom za každé dve začaté hodiny -pojednávanie dňa 28. 02.
2011, trvanie úkonu od 13:00 hod. do 14:20 hod.; ďalšia porada alebo rokovanie s klientom
ak nepresiahne jednu hodinu, trvanie od 13:45 hod. do 14:15hod., podľa § 14 ods.4 písm. a) vyhlášky;
účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 04. 09. 2013 odročené bez prejednania veci podľa §
13a ods. 4 vyhlášky; účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 15. 01. 2014, trvanie úkonu od

9:30 hod. do 11:20 hod.), t. j. celkom za úkony právneho zastúpenia vo výške 692,28 Eur a za
paušálnu náhradu výdavkov za osem úkonov právnych služieb vo výške 60,11 Eur.
Pri náhrade výdavkov cestovného okresný súd vychádzal zo sadzby základnej náhrady vo výške 0,183
á km, vzdialenosť Q. Q. - Q. a späť 90 km, za použitia motorového vozidla tov. zn. F. G. X,X EČ: Q.
XXX.R., priemerná spotreba podľa technického preukazu 7,40 l á 100km a cene PHM v čase vykonania

úkonu - 25,83 Eur (pojednávanie dňa 20. 01. 2011), 25,83 Eur (pojednávanie dňa 28. 02. 2011), 26,64
Eur (pojednávanie dňa 04. 09. 2013) a sumu 26,10 Eur (pojednávanie dňa 15. 01. 2014), celkom v
sume 104,40 Eur.
Ďalej okresný súd priznal náhradu za stratu času za štyri začaté polhodiny za účasť na pojednávaniach,
celkom vo výške 204,44 Eur (§ 15 písm. b), § 17 vyhlášky). Jedna šesťdesiatina výpočtového základu

predstavovala pre rok 2011 sumu 12,35 Eur, pre rok 2013 sumu 13,01 Eur a pre rok 2014 sumu 13,40
Eur.
O náhrade trov štátu okresný súd rozhodol podľa § 148 ods.1 O. s. p. V konaní okresný súd ustanovil
znalca L.. N. M., ktorý vypracoval znalecký posudok.
Uplatnené znalečné okresný súd priznal znalcovi uznesením č. k. 2C/61/2010-152 zo dňa 12.

08. 2011 vo výške 723,92 Eur a uznesením č. k. 2C/61/2010-257 zo dňa 31. 01. 2014 vo
výške 53,14 Eur. Celkom priznané znalečné predstavuje sumu 777,06 Eur.
O povinnosti žalovaných 1/, 2/ zaplatiť súdny poplatok vo výške 3213,- Eur (66,- Eur + 1005,- Eur
x 3) okresný súd rozhodol podľa § 2 ods.2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za
výpis z registra trestov v znení neskorších právnych predpisov, položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych

poplatkov.

Proti výroku rozsudku, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti žalobu žalobkyne 1/ zamietol (druhý
výrok), podala žalobkyňa 1/ v zákonnej lehote odvolanie. Žiadala, aby odvolací súd odvolaním
napadnutom výroku zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovaný 1/, 2/ sú povinní zaplatiť jej z

titulu nemajetkovej ujmy aj „zvyšnú sumu - 33 000,- Eur“. Odvolanie odôvodnila odvolacím dôvodom
podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. Vytkla okresnému súdu, že priznal žalobcom 1/ - 3/ náhradu
nemajetkovej ujmy v rovnakej výške 33 500,- Eur, hoci si uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 66 500,- Eur. Podľa jej názoru, jej má prináležať vyššia náhrada nemajetkovej ujmy ako užalobcov 2/, 3/, pretože je pozostalou manželkou po tragicky zomrelom manželovi R. L. a zároveň
matkou maloletých žalobcov 2/, 3/, za ktorých zostala už len sama zodpovedná, bez fyzickej pomoci a
morálnej podpory jej nebohého manžela a ich otca. Žalobcovia 2/, 3/ stratili síce svojho otca, avšak túto

stratu pociťujú špecifickejšie a inak, ako ju pociťuje ona. Má za to, že utrpenú „citovú, morálnu, fyzickú
a psychickú traumu“ pociťuje intenzívnejšie a bolestnejšie v celom jej rozsahu a v dosahu všetkých
možných nepriaznivých dôsledkov, ktoré pre ňu a pre jej pozostalú rodinu, ktorá bez jej viny zostala len
na jej zodpovednosti a starostlivosti. Zároveň si uplatnila trovy odvolacieho konania.

Proti rozsudku okresného súdu, ktorým uložil žalovanej 1/ povinnosť nahradiť žalobcom 1/-3/ náhradu
nemajetkovej ujmy, podala žalovaná 1/ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedla, že zavinila dopravnú
nehodu, pri ktorej utrpel R. L., manžel žalobkyne 1/ a otec žalobcov 2, 3/ smrteľné zranenie, ktorým
namieste podľahol (viď konanie Okresného súdu Brezno sp. zn. 4T/29/2008). Poukázala na to, že nie
je solventná k žiadnemu plneniu. Všetky plnenia z poistnej udalosti poistenca motorového vozidla L. B.
EČ: Q. XXX Q. doposiaľ plnil žalovaný 1/ (náhradu nákladov na pohreb). Podľa jej názoru, žalovaný 2/

by mal zaplatiť nemajetkovú ujmu, ku ktorej bola s ním solidárne zaviazaná.

Proti výrokom rozsudku okresného súdu, ktorým bola žalovanému 2/ uložená spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcom 1/-3/ sumu 33 500,- Eur, každému zvlášť z titulu nemajetkovej ujmy, zaplatiť žalobkyni
1/ trovy konania predstavujúce trovy jej právneho zastúpenia vo výške 1 061,21 Eur, trovy štátu

spočívajúce v priznanom znalečnom vo výške 777,06 Eur a súdny poplatok vo výške 3 213,- Eur,
podal žalovaný 2/ v zákonnej lehote odvolanie. Odvolanie odôvodnil odvolacím dôvodom podľa § 205
ods. 2 písm. f) O. s. p. Namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu. Poukázal na to, že pri určení jeho
pasívnej vecnej legitimácii okresný súd vychádzal z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 24. 10. 2013
vo veci C-22/12, vychádzajúc z eurokomfortného výkladu ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001

Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „Zákon povinnom zmluvnom poistení“, resp.
„zák. č. 381/2001 Z. z.“), a teda svoju právnu argumentáciu, že „nemajetková ujma spadá do rozsahu
poistenia v zmysle Zákona o povinnom zmluvnom poistení a poisťovateľ ju má nahradiť“ oprel výlučne
rozsudok Súdneho dvora EÚ. Uviedol, že smernice uvedené v rozhodnutí súdneho dvora EÚ (čl. 3

ods. 1 Smernice rady 72/166/EHS z 24. 04. 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, čl. 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice rady 84/5/EHS z 30. 12. 1983
o aproximácii právnych predpisoch členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu

a Rady 2005/14/ES z 11. 05. 2015 a článok 1 prvý odsek tretej Smernice rady 90/232/EHS z 14.
05. 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel), boli v roku 2009 konsolidované Smernicou
2009/2013. Primárnym cieľom tzv. motorových smerníc bolo zjednodušiť voľný pohyb
motorových vozidiel a zabezpečiť na vnútornom trhu jednotné rámcové podmienky v

oblasti povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a na
druhej strane za účelom zabezpečenia zlepšenia ochrany obetí dopravných nehôd v Európskej únii v
oblasti právnej úpravy poistenia prostredníctvom zabezpečenia minimálneho štandardu a umožnenia
účinného uplatňovania nárokov na náhradu škody zo strany obetí. Podľa jeho názoru, okresný súd
priznal tzv. motorových smerniciam priamy účinok, hoci smernice majú špeciálne postavenie v rámci

komunitárneho práva spoločenstva a sú záväzné pre členské štáty Spoločenstva, ktorým sú určené a to
vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť s tým, že voľba foriem a metód sa ponecháva na orgány
členského štátu. Smernica je vždy adresovaná členským štátom. Nezaväzuje a nezakladá priamo práva
a povinnosti fyzickým a právnickým osobám a vyžaduje sa transpozícia do vnútroštátneho práva formou
aktu členského štátu (viď rozhodnutie ESD vo veci Marshall C- 152/84). Uviedol, že Európsky súdny dvor

je súdnym orgánom Európskej únie, ktorý v spolupráci so súdnymi orgánmi členských štátov dohliada
na uplatňovanie a jednotný výklad práva Únie. Súdny dvor vo svojej judikatúre vyvodil pre vnútroštátne
správne a súdne orgány povinnosť, aby v rámci svojich právomocí v plnom rozsahu uplatňovali právo
Únie a chránili práva priznané občanom (priame uplatňovanie práva únie), pričom zostanú nepoužité
všetky ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom únie, bez ohľadu na to, či boli

prijaté pred, alebo po prijatí právnej normy Únie (prednosť práva únie pre vnútroštátnym právom). Pri
plnení tejto úlohy Súdny dvor Európskej únie preskúmava zákonnosť aktov inštitúcii Európskej únie,
dohliada, aby členské štáty dodržiavali povinnosti, ktoré vyplývajú zo zmlúv a vykladá právo Únie na
návrh vnútroštátnych súdov. Rozhodnutia Európskeho súdneho dvora nedávajú odpoveď na otázku, čisú jeho rozhodnutia záväzné erga omnes, alebo inter partes. Európsky súdny dvor interpretačne dotvára
existujúce právo. Podľa jeho názoru, Európsky súdny dvor nemá kompetenciu vykladať vnútroštátne
predpisy, pokiaľ nie sú v rozpore s konkrétnym nariadením, alebo smernicou Európskej únie. Poukázal

na to, že slovenská právna úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z
povinného zmluvného poistenia, a preto rozhodnutie okresného súdu o jeho pasívnej zodpovednosti
nie je správne. Podľa jeho názoru, rozhodnutie ESD C - 22/12 v právnej veci B. W. proti 1/ D. U., 2/
Q. W., ktorá bola prejednávaná na Krajskom súde v Prešove, nie je možné aplikovať vo veci žalobcov

1/ - 3/, pretože k dopravnej nehode došlo na území Českej republiky dňa 7. 8. 2008, a teda na daný
prípadsavzťahujerozhodnéprávo,právoČeskejrepubliky,ktoréodlišneodslovenskéhoprávaupravuje
odškodnenie pre pozostalých v prípade usmrtenia. Konštatoval, že náhrada
nemajetkovej ujmy nespadá pod rozsah poistenia upraveného v § 4 Zákona o povinnom zmluvnom
poistení, a preto žalobcovia 1/-3/ nemajú nárok vymáhať túto náhradu od neho a to ani po vydaní
rozhodnutia ESD C-22/2012, pretože uvedené rozhodnutie je záväzné len inter partes a zároveň sa

jedná o odlišné rozhodné právo, ktoré je aplikovateľné v danej veci. Ďalej uviedol, že ESD nevyslovil
nesprávnu implementáciu tzv. motorových smerníc do právneho poriadku SR, ani rozpor s § 4 ods. 2
písm.a/Zákonaopovinnomzmluvnompoistenísosmernicou,nariadením,čiustanovenímZES.Naopak
uviedol , že „povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri

dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje
vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“. Zároveň zdôraznil, že nemajetková ujma nie
je škodou, čo je zrejmé i zo samostatnej systematiky Občianskeho zákonníka, kde ochrana osobnosti
a nemajetková ujma je upravená v prvej časti Občianskeho zákonníka - Všeobecné ustanovenia a
zodpovednosť za škodu je upravená v šiestej časti Občianskeho zákonníka - Zodpovednosť za škodu

a za bezdôvodné obohatenie, teda ide o dva úplne odlišné právne nároky. Poistenie kryje len náhradu
škody. Náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné preniesť na iný tretí subjekt, a to ani v prípade, ak ide o
poisťovateľa zodpovedného subjektu, ak nemajetková ujma nie je výslovne predmetom poistenia. Podľa
jeho názoru, okresný súd mal vec posudzovať obdobne, ako ju posudzujú ostatné súdy vzhľadom na
zachovanie právnej istoty. Uviedol, že nie je možné stotožniť právo na náhradu škody na zdraví a právo

na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do osobnej sféry dotýkajúcej sa zdravia, či súkromia,
aleborodinnýchcitovýchvzťahovfyzickejotázky.Nesúhlasísextenzívnymvýkladom ust.§4ods.
2 písm. a/ Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Nie je možné vychádzať iba zo samotného znenia
uvedeného ustanovenia, ale ho treba vykladať v jednote s ustanoveniami, na ktoré nadväzuje. Povinným
zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda, nie nemajetková ujma. Zároveň

poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ktoré zamietli žalobu voči žalovaným poisťovniam z
dôvodu absencie ich pasívnej legitimácie, v prípade uplatneného práva na ochranu osobnosti podľa § 11
OZ. Poisťovňa a ani okresný súd nemá dôvod, ani oprávnenie konštatovať nesprávne transponovanie
smerníc Slovenskou republikou, a teda nedostatočnú aproximáciu práva. Z obsahu Zákona o
povinnom zmluvnom poistení vyplýva, že povinné zmluvné poistenie kryje nároky z titulu zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ale nie iné prípadné nároky vzniknuté z iného
titulu. Predvídateľnosť práva je jedným zo základných znakov právneho štátu, ktorým
je Slovenská republika v súlade s č.l. 1 ods. 1 Ústavy SR (viď rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.
ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99). Súdne rozhodnutia bez ohľadu na to, či sa uplatnia,
ako prostriedok tvorby práva, alebo ako prostriedok aplikácie práva, musia nastoľovať stabilný stav,

tzn. pokiaľ sa nezmení všeobecne záväzný právny predpis, ktorý súd uplatnil, alebo pokiaľ sa nezmení
právna norma vytvorená súdom v rovnakých podmienkach, súdne rozhodnutia musia byť rovnaké.
Žalovaná 1/ nespôsobila dopravnú nehodu úmyselne, ale z nedbanlivosti. Okresný súd bez ďalších
dôkazov vychádzal z toho, že žalobkyňa 1/ žila v harmonickom vzťahu s manželom vo vzájomnej láske
a citovej náklonnosti a boli medzi nimi vytvorené silné rodinné a citové väzby a táto skutočnosť bola

preukazovaná „len“ výsluchom žalobkyne a svedkov. V znaleckom posudku znalca z odboru psychológia
L.. N. M. bolo uvedené, že u žalobkyne 1/ boli zistené úzkostné depresívne poruchy mierneho stupňa
a toto ochorenie nemá príčinný súvis s úmrtím jej manžela, t.j. nevzniklo na podklade traumy a u
žalobcov 2/, 3/ znalec nezistil prejavy známok psychickej poruchy. Podľa jeho názoru, žalobcom 1/
- 3/ nie je možné priznať nemajetkovú ujmu za zásah, ktorý bol žalovanou 1/ spôsobený do práva

na ochranu telesnej integrity manžela žalobkyne 1/. Ďalej považuje priznanú nemajetkovú ujmu za
nedôvodnú a neprimerane vysokú. Podľa jeho názoru, nemajetková ujma nemá pokrývať stratu príjmu,
či inú majetkovú škodu, ktorá vznikne v dôsledku zásahu do osobnostných práv. Žiadal, aby v prípade,ak odvolací súd potvrdí rozhodnutie okresného súdu, pripustil možnosť podania dovolania. Zároveň si
uplatnil náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.

Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1/, 2/ žalobkyňa 1/ žiadala, aby odvolací súd odvolanie žalovanej 1/
podľa§218ods.1písm.d/O.s.p.odmietol,pretožejejodvolaniejestručné, formálneanemánáležitosti
v zmysle § 205 ods. 1, 2 O. s. p. K odvolaniu žalovaného 2/ uviedla, že si uvedomuje právnu zložitosť a
závažnosť rozhodnutia okresného súdu, ale je tohto názoru, že okresný súd vzhľadom „na prelomové“
rozhodnutie ESD prijal vo veci správny právny názor, ktorý je aj náležite a podrobne odôvodnený, preto

odvolanie žalovaného 2/ nepovažuje za dôvodné. Podľa jej názoru, okresný súd v tejto veci pri výklade
rozsudku ESD zo dňa 24. 10. 2013 sp. zn. C - 22/12 správne akceptoval zásadnú právnu vetu z
tohto rozsudku. Ďalej poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými žalovanému 2/ už bola
uložená solidárna povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu blízkym osobám po obeti dopravnej nehody z
titulupovinnéhozmluvnéhopoisteniazodpovednosti zaškoduspôsobenúprevádzkoumotorového
vozidla.

Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne 1/ uviedol, že na rozdiel od právnej
úpravy v SR , právo v Českej republike odlišne upravuje odškodnenie pre pozostalých
v prípade usmrtenia. Priznanie nemajetkovej ujmy zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nie je možné aplikovať v tomto konaní, pretože slovenská

právna úprava pod pojmom „škoda“ nerozumie nemajetkovú ujmu, teda ujmu, ktorú je povinná uhradiť
osoba, ktorá zásah do osobnostných práv spôsobila, ak iný spôsob nápravy nie je možný. Naopak
tieto pojmy striktne odlišuje, preto žiadal, aby odvolací súd odvolanie žalobkyne 1/ ako neodôvodnený
zamietol a rozsudok okresného súdu zmenil tak, že nárok žalobkyne 1/ na náhradu nemajetkovej ujmy
voči žalovanému 2/ v celom rozsahu zamietne.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1,
2 O. s. p. potvrdil.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru,
že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na základe toho
dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia rozhodnutia
vyplývavzťahmedziskutkovýmizisteniamiaúvahamiprihodnotenídôkazovnastranejednejaprávnymi

závermi na strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces,
pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť.
Naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite
vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

Prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o
odôvodnenosti žaloby žalobcu. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku,
rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé.

Pretože odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá
kritériám uvedeným v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd podľa ustanovenia § 219 ods. 2
O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Odvolací súd na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty,
ktorými reaguje na argumenty žalobkyne 1/, žalovaných 1/, 2/ v odvolaní.

V preskúmanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná 1/ bola právoplatným rozsudkom Okresného
súdu Brezno č. k. 4T 29/08-436 zo dňa 12. 11. 2008 uznaná vinnou podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a)
Trestného zákona z prečinu usmrtenia R. L., t. j. manžela a otca žalobcov 1/-3/, keď ako vodičkamotorového vozidla tov. zn. G. F. K. EČ: Q.-XXXQ. spôsobila dňa XX. XX. XXXX v obci C. z nedbanlivosti
dopravnú nehodu. Uvedeným trestným rozsudkom vychádzajúc z ustanovenia § 135 ods. 1 O. s. p., bola
preukázaná zodpovednosť žalovanej 1/ za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcov

1/-3/, a to do práva na ich súkromný a rodinný život, ktorý bol smrťou ich blízkej, príbuznej osoby natrvalo
narušený. Protiprávnym konaním žalovanej 1/ došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb,
tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov 1/-3/. Uvedená zodpovednosť
žalovanej 1/ je objektívnou zodpovednosťou, t. j. zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie (§ 420 OZ).

V konaní bolo preukázané, že nebohý R. L. so žalobcami 1/-3/ žili v spoločnej domácnosti, staral
sa o nich, bol ich oporou, zabezpečoval potreby rodiny (i po finančnej stránke),
(spolu)vytváral harmonické rodinné prostredie, poskytoval im lásku, radosť, výchovne pôsobil na
maloletých žalovaných 2/-3/, teda medzi žalobcami 1/-3/ boli vytvorené vzájomné sociálne, morálne,
citové, kultúrne vzťahy v rámci ich súkromného a rodinného života. Smrťou manžela a otca pri dopravnej
nehode spôsobenej výlučne zavinením žalovanej 1/ došlo k nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia, a

teda k pretrhnutiu najintenzívnejších interpersonálnych väzieb. Vzniknutá trauma je zo života žalobcov
1/-3/ neodstrániteľná.
Odvolací súd konštatuje, že skutočnosti tvrdené žalovaným 2/, t. j. závažným spôsobom nezmenený
zdravotnýstavžalobcov1/-3/,niesúrelevantnénapreukázaniemimoriadnehozásahudo osobnostných
práv žalobcov 1/-3/.

Podľa názoru odvolacieho súdu, žalobcovia 1/-3/ sa oprávnene domáhali práva na
ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. OZ), pretože morálna satisfakcia (§ 13 ods.1 OZ) nie je v danom prípade
postačujúca. Žalobcom 1/-3/ vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 a
3 OZ), keďže protiprávnym konaním žalovanej 1/ došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb,

tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov 1/-3/.

Odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd pri určovaní výšky priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch
postupoval v súlade so zákonom, keď poukázal na všetky relevantné skutočnosti, ktoré zohľadnil pri
určení nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie uvedených právnych úvah, ktoré odvolací považuje za

rozhodujúce pre tento prípad. Pokiaľ žalobkyňa 1/ i žalovaný 2/ vyčítajú prvostupňovému súdu výšku
(ne)priznanej nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukazuje na to, že prvostupňový súd správne vysvetlil,
aké kritériá vzal do úvahy pri určení výšky nemajetkovej ujmy a týmto záverom z
hľadiska ich správnosti nemožno nič vyčítať. Preto odvolací súd považuje jeho rozhodnutie v danom
smere za správne a vzhľadom na všetky okolnosti určujúce túto výšku ju odvolací

súd považuje za primeranú.
Podľa názoru odvolacieho súdu, citová útrapa na strane žalobkyne 1/ a na strane maloletých žalobcov
2/, 3/ sa síce prejavuje v rozdielnych životných aspektoch, ale vo svojom dôsledku ide o porovnateľné
dôsledky spočívajúce v strate najbližšieho človeka (manžela, otca), a preto nebol dôvod diferencovať
výšku nemajetkovej ujmy u žalobkyne 1/ (manželky) a u maloletých žalobcov 2/, 3/.

Pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ je rozhodujúce vyriešenie otázky, čo treba
rozumieť pod pojmom škoda použitým v zák. č. 381/2001 Z. z. Odvolací súd je toho názoru, že pre
účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj
náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv

pozostalých, spočívajúci v zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením
blízkej osoby pri prevádzke motorových prostriedkov. Pokiaľ k nemajetkovej ujme došlo v priamej
príčinnej súvislosti s prevádzkou motorového vozidla, je potrebné, vychádzajúc zo zásady ekvity,
vykladať nielen konkrétny právny predpis, ale v širšej súvislosti i právny poriadok upravujúci dotknutú
oblasť. Podľa názoru odvolacieho súdu, je absolútne logické a legitímne, aby nemajetková ujma

spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody (ako poškodeným) v priamej príčinnej súvislosti s
prevádzkou motorového vozidla bola považovaná za škodu podľa § 4 ods. 2 zák.
č. 381/2001 Z. z., preto takáto náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch spadá do rozsahu povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Účelom
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je totiž zmierniť dôsledky

všetkých škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou, pričom najzávažnejším dôsledkom
tejto (poistnej) udalosti je spôsobenie smrti. V konečnom dôsledku v tomto smere sa uberá i aktuálna
judikatúra Súdneho dvora EÚ.Odvolací súd poukazuje na to, že predmetné výkladové otázky s jednoznačným záverom vyriešil Súdny
dvor EÚ v rozsudku z 24. 10. 2013 vo veci C-22/12 B. W. proti D. U., Q. W..
Pokiaľ ide o uvedený judikatúrny záver Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12, je nesporné, že tento je

v súlade so Zmluvou o fungovaní Európskej únie záväzným výkladovým rámcom a prameňom pre
výklad a aplikáciu noriem úniového práva vo všetkých členských štátoch EÚ, s retrospektívnym účinkom
(rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/94 Richardson) s tým, že výklad úniového práva poníma
záväznosť nielen s účinkami per partes, ale s ohľadom na jednotu systému EÚ (na účely používania
úniového práva), má aj všeobecnú záväznosť.

Súdny dvor EÚ totiž zabezpečuje nielen jednotný výklad a používanie zakladajúcich zmlúv, ako
prameňov úniového práva, ale odvodzuje z nich aj nové pravidlá prostredníctvom výkladu existujúcich
prameňov práva v rámci svojej rozhodovacej činnosti. Prostredníctvom judikatúry Súdneho dvora EÚ
nevyhnutnedochádza„kskrytej“normotvorbeprostredníctvomsúdnehoorgánu,navonokprezentovanej
ako výklad prameňov práva a vypĺňanie medzier v práve. Úloha Súdneho dvora EÚ ako neformálneho

normotvorcu je všeobecne akceptovaná s tým, že rozhodnutiam Súdneho dvora sa bez akýchkoľvek
výhrad priznáva všeobecná precedentná záväznosť.

Požiadavka jednotnej aplikácie a interpretácie úniového práva vo vnútri EÚ znamená, že význam pojmov
úniového právneho poriadku nemôže byť v jednotlivých členských štátoch rôzny, ale musí spočívať na

objektívnych kritériách definovaných úniovým právom (Jordens-Vosters, 69/79, 10. 1. 1980 s. 75, bod
6), pričom aplikácia, účinnosť a záväznosť úniového práva nemôže byť v jednotlivých štátoch rozdielna
(Zerbone, 94/77, 31. 1. 1978, Zb. s. 99, body 25 a 26).

Odvolací súd zdôrazňuje, že vnútroštátny súd je všeobecným súdom aplikácie úniového práva, pretože

je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a chrániť
práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (Frankovich a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19. 11. 1991, Zb.
s. I-5357, bod 32; Factortame, C-213/89, 19. 6. 1990, Zb. s I-2433, bod 19). Je
povinný zabezpečiť právnym subjektom právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných
ustanovení, ale aj prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva EÚ tak, že

bude vykladať všetky procesné ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela
k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým
osobámvyplávajúzúniovéhoprávnehoporiadku(Kronberger,T-18/07,Úz.21.5.2008,Zb.sUU-77,bod
49; Unibet, C-432/05, 13. 3. 2007, Zb. s. I-2271, bod 44). Vnútroštátny súd je v rámci svojich právomocí
a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo

najviac v súlade s právom EÚ tak, aby ich následná aplikácia prispela k vykonaniu úniového práva
(Lucchini, C-119/05, 18. 7. 2007, Zb.s. I-6199, body 60 a 61).

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v danom prípade správne aplikoval judikatúru Súdneho
dvora EÚ, pretože jeho povinnosťou bolo pri aplikácii Zákona o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti vychádzať z jeho eurokonformného výkladu a riadiť sa záväzným výkladom Súdneho
dvora EÚ. Štát totiž môže porušiť právo Únie aj vtedy, ak jeho súd vydá súdne rozhodnutie,
ktorébudevzjavnomrozporesjudikatúrouSúdnehodvora(napr.rozsudokSúdnehodvoraEÚC-224/01
Köbler, 30. 9. 2003, Zb. s. I-10239, bod 56; Brassere du p?cheur a Factortame, C-46 a
48/93, 5. 3. 1996, Zb. s. I-1029, bod 57).

Odvolací súd (zhodne s názorom prvostupňového súdu) uvádza, že žalovaný 2/ je pasívne vecne
legitimovaný, pretože podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z. z. vzniklo žalobcom 1/-3/
(poškodeným) právo uplatniť svoj nárok i priamo proti poisťovateľovi zodpovednej osoby (žalobkyne 1/).

Keďže odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a žalovaní 1/, 2/

v odvolaní nenamietali, resp. kvalifikovaným a konkrétnym spôsobom nespochybnili správnosť výpočtu
žalobkyni 1/ priznaných trov konania, resp. trov právneho zastúpenia, náhrady trov štátu, súdneho
poplatku z návrhu na začatie konania, odvolací súd sa touto otázkou (výškou priznaných trov konania,
trov štátu a súdneho poplatku) nezaoberal.

Odvolací súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p.
potvrdil, vrátane súvisiacich výrokoch o trovách prvostupňového konania, trovách štátu, o poplatkovej
povinnosti žalovaných 1/, 2/, pretože okresný súd náležite odôvodnil aplikácie ustanovení § 142 ods. 3,§ 148 ods. 1 O. s. p., § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších právnych predpisov, pol. 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobkyňa 1/ ani žalovaní 1/, 2/ neboli v odvolacom konaní úspešní (vo
vzťahu podaného odvolania), preto im nevzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalobcovia 2/, 3/ boli v odvolacom konaní úspešní, a tak im podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo
právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania si však do doby rozhodnutia

odvolacieho súdu neuplatnili (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ich vznik nemá odvolací súd preukázaný ani zo
spisu, a preto im odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

V súvislosti so žiadosťou žalovaného 2/ uvedenou v odvolaní, aby odvolací súd v prípade potvrdenia
rozsudku prvostupňového súdu pripustil dovolanie, odvolací súd uvádza, že jednak žalovaný 2/
neuviedol konkrétnu otázku, ktorú by mal dovolací súd riešiť ako otázku po právnej stránke zásadného

významu a ani odvolací súd takúto otázku v prejednávanej veci nezistil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.