Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, October 6, 2015

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 6C/270/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114228384
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely
ECLI: ECLI:SK:OSZA:2015:5114228384.3

Rozhodnutie

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľa:
D. E., F.. XX.XX.XXXX, T. I.. T. XXXX/X, XXX XX Ž., Š. Z. J., proti odporcovi: Slovenská republika, v jej
mene koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 33.000,- eur, takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu sumu 33.000,- eur, z

a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na začatie konania zo dňa 27.08.2014 podaným na Okresnom súde Žilina dňa 27.08.2014,
ktorého vady navrhovateľ odstránil po doručení uznesenia č. k. 6C/270/2014-17 zo dňa 05.09.2014

podaním zo dňa 20.09.2014 doručeným Okresnému súdu Žilina dňa 23.09.2014, sa navrhovateľ
domáhal vydania rozsudku, ktorým by bol odporca [ako orgán konajúci v mene štátu bolo navrhovateľom
označené Ministerstvo vnútra SR] zaviazaný zaplatiť mu sumu 33.000,- eur.
Návrh na začatie konania skutkovo navrhovateľ odôvodnil tým, že bol dňa 12.03.2002 obvinený z
trestného činu podľa ust. § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. účinného do
31.12.2005. V tento deň bol k obvineniu vypočutý ako osoba obvinená z trestnej činnosti. Toho istého

dňa mu bola obmedzená osobná sloboda a následne bol dňa 15.03.2002 predvedený pred sudcu
Okresného súdu Žilina, ktorý rozhodol uznesením spis. zn. 28Tp44/02 zo dňa 15.03.2002 o tom, že bol
vzatý do väzby počnúc dňom 12.03.2002 od 18.00 hod. V čase od 12.03.2002 do 19.03.2002 bola vo
veci jeho obvinenia vypočutá svedkyňa - poškodená, ako aj maloletý svedok - syn poškodenej. Voči
rozhodnutiu o vzatí do väzby podal sťažnosť, o ktorej rozhodol dňa 09.04.2002 Krajský súd v Žiline
uznesením spis. zn. 1Tpo 54/02, v ktorom sťažnosť žalobcu zamietol ako nedôvodnú. Nosnými dôkazmi,

na základe ktorých bol vo väzbe, ako aj bola podaná na neho obžaloba, boli výpovede svedkyne -
poškodenej, maloletého svedka - syna poškodenej a nepochybne aj výpoveď navrhovateľa, ktorá bola
učinená bez obhajcu, ako aj iné dôkazy, vychádzajúce z uvedených nezákonných dôkazov, ktoré svojou
nezákonnosťou preniesli toto bremeno aj na iné dôkazy. Dňa 19.03.2002 mu ustanovil Okresný súd
Žilina, ako stíhanému väzobné pre trestný čin podľa ust. § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona z
dôvodov nutnej obhajoby podľa § 36 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku č 141/1961 Zb., obhajcu. Dňa

17.12.2003 bol prepustený z výkonu väzby, ktorá sa začala u jeho osoby dňa 12.03.2002 na základe
uznesenia Okresného súdu Žilina zo dňa 15.03.2002 a trvala do 17.12.2003. Uznesením spis. zn.
3To/134/2012-1269 zo dňa 30.01.2013 Krajský súd v Žiline na strane 4 a 5 uznesenia skonštatoval,
že úkony vykonané po vznesení obvinenia do zvolenia alebo ustanovenia obhajcu (od 12.03.2002 do
19.03.2002) neboli preto vykonané v súlade so zákonom, lebo nebolo zabezpečené ústavné (i zákonné)
právo obžalovaného navrhovateľa na obhajobu. Z uvedeného vyplýva, že bol v rozpore so zákonom,

Ústavou SR, ako aj medzinárodnými dohovormi, ktorými je SR viazaná, nezákonne vzatý do väzby, ako
ajtrestnestíhaný,prihliadajúcnaobsahnezákonnýchdôkazov.Listomzodňa28.05.2013,adresovanýmMinisterstvu vnútra SR podal odporcovi návrh na predbežné prerokovanie náhrady škody, spôsobenej
nezákonným postupom v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý sa týkal nezákonného
postupu vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania Žilina v jeho trestnej veci. Ministerstvo vnútra

SR následne túto žiadosť odstúpilo na vybavenie Generálnej prokuratúre SR, ktorá ju odstúpila na
vybavenieMinisterstvuspravodlivostiSRlistomzodňa12.09.2013,ktoréjuodstúpiloMinisterstvuvnútra
SR listom zo dňa 26.09.2013. Ministerstvo vnútra SR napriek jeho urgencii zo dňa 26.03.2014 jeho
návrh zo dňa 28.05.2013 doteraz neprejednalo, ani sa nesnažilo odpovedať. Vzhľadom na právny názor
KrajskéhosúduvŽilineobsiahnutývuzneseníspis.zn.3To/134/2012-1269zodňa30.01.2013čiastočne

aj podporený Uznesením Krajského súdu v Žiline spis. zn. 2To l96/04 zo dňa 09.06.2004 tak podáva voči
odporcovi návrh, v ktorom sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33.000,- eur za nesprávny
úradný postup pri jeho vzatí do väzby, ako aj pri jeho trestnom stíhaní v jeho trestnej veci. Vychádzajúc
zo znenia zákona č. 514/2003 Z. z., zákona č. 58/1969 Zb., ust. § 36 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
zákona č. 141/1961 Zb., ust. čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 1 a 2, 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ako aj čl. 5 ods.
1, čl. 6 ods. 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zároveň opísanej

genézy jeho prípadu navrhovateľ vyvodil, že bol v čase od 12.03.2002 do 19.03.2002 nezákonne trestne
stíhaný, ako aj bol vzatý do väzby, ktorá trvala od 12.03.2002 do 17.12.2003, pričom pri vzatí do väzby
bolo porušené jeho právo na obhajobu, došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany vyšetrovateľa
Okresného úradu vyšetrovania Žilina, ktorý ho nezákonne trestne stíhal, ako aj obmedzil na osobnej
slobode bez prítomnosti obhajcu, napriek skutočnosti, že bol daný dôvod nutnej obhajoby. S poukazom

nauvedenéskutočnostimalnavrhovateľzato,ženesprávnymúradnýmpostupomprijehovzatídoväzby
došlo ku skutočnosti, že celková dĺžka jeho väzby bola preto nezákonná, ako aj bol nezákonne trestne
stíhaný. Uvedeným konaním mu vznikla nemajetková ujma, a to hlavne tým, že bol vystavený svojvôli,
nezákonnosti a neoprávnenému zásahu do jeho práv a slobôd zo strany vyšetrovateľa Okresného úradu
vyšetrovania Žilina, ktorú vyčísľuje na sumu 33.000,- eur.

Ministerstvo spravodlivosti ako orgán, s ktorým súd konal s ako orgánom podľa ust. § 21 ods. 4 O.s.p.
sa za odporcu k návrhu na začatie konania vyjadrilo podaním zo dňa 01.10.2015, v ktorom namietalo,
že už dňa 11.11.2013 sa navrhovateľ obrátil na Okresný súd Žilina s návrhom zo dňa 11.11.2013 (na
základe ktorej sa začalo konanie vedené pod spis. zn. 25C/300/2013), v ktorej si taktiež uplatnil právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 33.000,- eur, a to na základe totožných skutkových

okolností (vzatie do väzby uznesením spis. zn. 28 Tp 44/02 zo dňa 15.03.2012, zamietnutie sťažnosti
proti nemu, konštatovanie nesúladu so zákonom úkonov vykonaných od 12.03.2002 do 19.03.2012).
Okrem toho i v návrhu zo dňa 11.11.2013 uvádza, že sa návrhom domáha náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 33.000,- eur za nesprávny úradný postup pri jeho vzatí do väzby. V konaní vedenom pod spis.
zn. 25C/300/2013 bol dňa 24.06.2015 vydaný rozsudok č. k. 25C/300/2013-171, ktorým súd návrh v

celom rozsahu zamietol. Odporca tak vzniesol námietku veci začatej (litispendencie) podľa ust. § 83
O.s.p. a žiadal konanie zastaviť. Podľa jeho názoru na totožnosti nároku nemení nič skutočnosť, že
v konaní vedenom pod spis. zn. 25C/300/2013 navrhovateľ označil za titul nesprávny úradný postup
súdu v období od 12.03.2002 do 19.03.2002 (t. j. uskutočňovanie procesných úkonov bez toho, aby mal
ustanoveného obhajcu), a v prejednávanej veci za nesprávny úradný postup označuje totožný postup

vyšetrovateľa (t. j. uskutočňovanie procesných úkonov bez toho, aby mal ustanoveného obhajcu). V
obochprípadochtedažalobcanamietatotožnýpostuporgánovčinnýchvtrestnomkonaní,ktorévkonaní
postupovali v úzkej súčinnosti a nie je možné konanie jedného z nich izolovať a hodnotiť nezávisle od
konania iného. Pre prípad, že konanie nebude zastavené, sa odporca v ďalšom vyjadril, že navrhovateľ
za titul nároku uplatneného v tomto konaní označil nesprávny úradný postup, pričom malo ísť o postup

vyšetrovateľa PZ, ku ktorému malo dôjsť v roku 2002. V súvislosti s tým odporca vznáša námietku
premlčania podľa ust. § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na náhradu škody podľa
tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V tomto prípade k
nesprávnemu úradnému postupu došlo v období od 12.03.2002 do 19.03.2002 a hneď v tomto období
navrhovateľ vedel (mohol vedieť), že mu vznikla škoda (resp. nemajetková ujma). Nič na tom nemení

fakt, že si to z hľadiska právneho posúdenia uvedomil až po uznesení Krajského súdu v Žiline spis.
zn. 3To/134/2012-1269 zo dňa 30.01.2013. Toto totiž nie je pre plynutie premlčacej lehoty relevantné.
Aj keby pre začiatok plynutia premlčacej lehoty prisúdil akúkoľvek relevanciu konštatovaniu porušenia
práva na obhajobu zo strany súdu, k tomuto došlo už v uznesení Krajského súdu v Žiline spis. zn.
2To/194/04-560 zo dňa 09.06.2004. Keďže sám navrhovateľ uvádza, že právo na náhradu škody si

uplatnil na príslušnom orgáne žiadosťou zo dňa 28.05.2013 a návrhom na súde dňa 27.08.2014, je
zrejmé, že k tomu došlo po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty bez ohľadu na to, či k začatiu jej
plynutia došlo už dňa 19.03.2002 (posledný deň namietaného nesprávneho úradného postupu) alebo až
dňom, keď došlo k jeho konštatovaniu príslušným orgánom - uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa09.06.2004. Odporca tak po námietke premlčania nepovažuje za účelné, aby sa súd bližšie zaoberal
inými okolnosťami zodpovednosti za škodu a v tomto smere vykonával akékoľvek dokazovanie. Napriek
tomu sa odporca stručne vyjadril k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch i bez

ohľadu na premlčanie práva na náhradu škody, a to tak, že má za to, že k navrhovateľom namietanému
nesprávnemu úradnému postupu nedošlo. V jeho prípade išlo o povinnú obhajobu podľa ust. § 36 ods.
1 písm. a) zákona č. 141/1961 Zb. a jej dôvody boli dané až po jeho vzatí do väzby. Teda bez ohľadu na
namietané porušenie práva na obhajobu, k tomuto nepochybne nedošlo. Navrhovateľ pred rozhodnutím
o vzatí do väzby nemusel mať obhajcu, preto úkony vykonané do tohto času boli v súlade so zákonom.

Existencia nesprávneho úradného postupu je základná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu. Keďže v tomto prípade nesprávny úradný postup nie je daný, odporca má za to, že zodpovednosť
štátu za škodu je vylúčená a návrh je preto absolútne nedôvodný. Vzhľadom na uvedené odporca žiadal
konanie o návrhu navrhovateľa podľa ust. § 104 ods. 1 O.s.p. zastaviť a v prípade, že súd konanie
nezastaví, žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť v celom rozsahu a zaviazať navrhovateľa na náhradu
trov konania. Súčasne v tomto podaní Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán podľa ust. § 21 ods. 4

O.s.p. ospravedlnilo svoju neúčasť na pojednávaní a výslovne nežiadalo o odročenie pojednávania.
Súd vec prejednal, vo veci vykonal dokazovanie a rozhodol na pojednávaní dňa 06.10.2015 v
neprítomnosti odporcu (resp. orgánu konajúceho v jeho mene) v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a za
prítomnosti navrhovateľa.
Navrhovateľ na pojednávaní zotrval na svojom návrhu na začatie konania v plnom rozsahu, pričom k

námietkam odporcu sa vyjadril tak, že nemôže s nimi súhlasiť. Nie je pravdou, že nárok na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vymáha duplicitne. Vo veci vedenej pod spis.
zn. 25C/300/2013 si uplatňuje nárok na náhradu škody voči Ministerstvu spravodlivosti SR z titulu
nesprávneho úradného postupu procesne konajúceho súdu, ktorý rozhodol o jeho vzatí do väzby dňa
15.03.2002. V prejednávanej veci si uplatňuje náhradu škody proti odporcovi z titulu nesprávneho

úradného postupu vyšetrovateľa. Uvedené žalobné návrhy sú tak diametrálne rozličné. Nie je tak
možné, aby náhradu škody aj nemajetkovej ujmy vymáhal duplicitne. Čo sa týka premlčacej námietky,
odporcom uvedené skutočnosti, že úkony od 12.03.2002 do 19.03.2002 neboli vykonané v súlade so
zákonom, pričom bolo porušené jeho právo na obhajobu, mu boli známe až v roku 2013, teda až
po tom, ako mu bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Žiline spis. zn. 3To/134/2012-1269 zo

dňa 30.01.2013. Tvrdenie odporcu, že už dňa 09.06.2004 mal vedomosť o uvedených skutočnostiach
na základe rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, sa nezakladajú na pravde. V uvedenom uznesení
Krajského súdu v Žiline sa konštatuje, že len výpoveď svedka poškodenej nebola učinená podľa
zákona. V predmetnom uznesení sa nenachádza žiadna zmienka o tom, že všetky úkony, ktoré vykonal
vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania Žilina od 12.03.2002 do 19.03.2002 boli nezákonné. Na

základe uvedených skutočností má za to, že jeho právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom vyšetrovateľa nie je premlčané, keďže sa o týchto skutočnostiach dozvedel až v
roku 2013, a to z uznesenia Krajského súdu v Žiline.
Súd tak vo veci vykonal dokazovanie účastníkmi označenými listinnými dôkazmi, pričom na základe
tohto dospel k nasledovným skutkovým zisteniam.

Listom zo dňa 28.05.2013 adresovaným Ministerstvu vnútra SR (vo fotokópii na č. l. 12 spisu) požiadal
navrhovateľ o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, ako si ho uplatnil následne
návrhom na začatie konania v prejednávanej veci.
Listom zo dňa 12.09.2013 adresovaným Ministerstvu spravodlivosti SR (vo fotokópii na č. l. 10 spisu)
Generálna prokuratúra SR postúpila žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody Ministerstvu spravodlivosti s odkazom na to, že Ministerstvo vnútra SR postúpilo 07.05.2013 túto
žiadosť Generálnej prokuratúre SR a súčasne na to, že Generálna prokuratúra nie je v tomto prípade
orgánom konajúcim v mene štátu podľa ust. § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a týmto orgánom je v
zmysle ust. § 4 ods. 2zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvo spravodlivosti.
Listom zo dňa 26.09.2013 adresovaným Ministerstvu vnútra SR (vo fotokópii na č. l. 9 spisu) Ministerstvo

spravodlivosti SR s odkazom na ust. § 4 ods. 1 písm. b) bod 2. a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. postúpilo
žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvu vnútra SR ako príslušnému orgánu
konať v danej veci v mene štátu.
Listom zo dňa 19.03.2014 adresovaným navrhovateľovi (vo fotokópii na č. l. 8 spisu) Ministerstvo
spravodlivosti SR oznamovalo navrhovateľovi k jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, že

túto postúpilo Ministerstvu vnútra SR listom zo dňa 26.09.2013 a o uvedenom postupe navrhovateľa
upovedomilo listom zo dňa 02.10.2013 a ďalej, že zotrváva na svojich záveroch v predmetnom
postúpení, že nie je príslušným orgánom na prerokovanie žiadosti navrhovateľa.Vyšetrovateľka Okresného úradu vyšetrovania PZ Žilina F.. O.. I. R. uznesením ČVS: OÚV-309/10-
ZA-2002 zo dňa 12.03.2002 (vo fotokópii na č. l. 74 spisu) rozhodla o začatí trestného stíhania podľa
ust. § 160 ods. 1 Trestného poriadku a súčasne podľa ust. § 163 ods. 1 Trestného poriadku, že stíha

navrhovateľa ako obvineného za trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa ust. § 215
ods. 1 písm. a) Trestného zákona, lebo zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný
čin a je dostatočne odôvodnený záver, že od presne nezisteného dňa mesiaca september do dňa
12.03.2002 v popoludňajších až večerných hodinách v Ž. na ul. I.. T. X v spoločnom byte pravidelnejšie a
intenzívnejšie slovne a fyzicky napádal svoju manželku I. E., a to tak, že sa jej viac krát vyhrážal zabitím,

že ju viac krát škrtil, že jej priložil kuchynský nôž na krk, že ju bezdôvodne udieral dlaňami do oblasti jej
tváre, sácal ju, násilím na nej viac krát vykonal súlož, prikladal na jej tvár vankúš v úmysle ju pridusiť,
čím I. E. spôsobil podliatiny staršieho charakteru v oblasti pravej ruky, pravého a ľavého predlaktia,
pravej paže, hrudníka, pravého stehna, pravého sedacieho svalstva, pravého a ľavého kolena, ľavého
stehna a dňa 12.03.2002 dve plošné krvné podliatiny na vnútornej strane ľavej paže, krvnú podliatinu
na ľavom predlaktí, na lakťovej strane, dve pásovité krvné podliatiny na ľavom stehne v hornej tretine

a reaktívnu depresívnu dekompenzáciu v záťažovej a dlhodobo stresujúcej situácii. Vyšetrovateľka
svoje rozhodnutie odôvodnila tak, že na základe trestného oznámenia I. E. bolo vykonané preverovanie
vo veci podozrenia z trestného činu a vykonaným preverovaním zistila, že obvinený navrhovateľ v
období a spôsobom uvedeným vo výroku uznesenia v spoločnom byte opakovaným bitím, nadmerným
vyvolávaním strachu týral blízku osobu, ktorou je v zmysle ust. § 89 ods. 7 Trestného zákona jeho

manželka, spôsobujúc jej psychické utrpenie.
Okresný súd Žilina uznesením spis. zn. 28Tp 44/2002 zo dňa 15.03.2002 (vo fotokópii na č. l. 62 spisu) v
trestnejveciobvinenéhonavrhovateľapretrestnýčinpodľaust.§215ods.1písm.a)Trestnéhoporiadku
rozhodol, že podľa ust. § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov podľa ust. § 67 ods. 1 písm. b) a c)
Trestného poriadku obvineného navrhovateľa berie do väzby, ktorá sa vykoná v Ústave na výkon väzby

v Ž. a započítava sa odo dňa 12.03.2002 od 18.00 hod. Svoje rozhodnutie Okresný súd Žilina odôvodnil
tým, že okresná prokurátorka v Žiline podala návrh na vzatie obvineného navrhovateľa do väzby dňa
14.03.2002 pod č. 1 Pv 232/02 s tým, že v predmetnej veci sú dané dôvody väzby podľa ust. § 67
ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku vzhľadom na skutočnosť, že obvinený bude pôsobiť na svoju
manželkuI.E.F.,ktorájevprocesnompostavenísvedkyne-poškodenej.Jetieždôvodnáobava,žebude

pokračovať v trestnej činnosti a naďalej pokračovať vo fyzických útokoch voči nej a keďže sa jej vyhráža
zabitím, je dôvodná obava, že by mohol toto svoje konanie uskutočniť. Osobná sloboda obvineného
navrhovateľa bola obmedzená dňa 12.03.2002 o 18.00 hod. pracovníkmi polície. Obvineného prevzala
vyšetrovateľka dňa 12.03.2002 o 18.05 hod. Obvinený bol predvedený pred sudkyňu Okresného súdu
Žilina dňa 15.03.2002 o 10.30 hod. a sudkyňa obvineného vypočula. Obvinený vo svojej výpovedi

uviedol, že medzi ním a jeho manželskou boli dlhší čas nezhody, ktoré vyvrcholili od konca decembra
2001. Obvinený pripustil, že svoju manželku viac krát udrel, bolo to v dôsledku hádok, ktoré medzi nimi
vznikali,onsaprestalovládaťamanželkuudrel.Niejepravdou,žebysamanželkevyhrážalnožom,bilju
inými predmetmi, vyhrážal sa jej zabitím. Ďalej uviedol, že manželka podala na neho trestné oznámenie
pre trestný čin znásilnenia, ktoré však dňa 13.03.2002 zobrala späť. Obvinený priznal, že pri ich hádkach

a bitkách bol prítomný aj ich 8-ročný syn Q.. Nie je pravdou, že by si niekedy vynucoval násilím pohlavný
styk na svojej manželke. Z predloženého spisového materiálu, z výpovede obvineného, ako aj výpovede
svedkyne poškodenej I. E. a ďalších dôkazov pripojených v spise, súd dospel k záveru, že obvinený je
dôvodne podozrivý zo spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. Sudkyňa dospela k záveru, že u
obvineného sú dané dôvody väzby podľa ust. § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, nakoľko

sú tu konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu, že obvinený bude pôsobiť na svedkyňu, prípadne, že
obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti. Keďže sa jej vyhráža zabitím, je dôvodná obava, že by
svoju agresivitu voči svojej manželke mohol vystupňovať z dôvodu prebiehajúceho trestného stíhania.
Na základe uvedeného rozhodla sudkyňa tak, že obvineného navrhovateľa vzala do väzby s tým, že
väzba sa vykoná v Ústave na výkon väzby v Ž.O. a započítava sa od 12.03.2001 o 18.00 hod., kedy

bola obmedzená jeho osobná sloboda.
Okresný súd Žilina pod č. k. 28Tp 44/02-16 dňa 19.03.2002 (vo fotokópii na č. l. 67 spisu) ustanovil
obvinenému podľa ust. § 39 ods. 1 Trestného poriadku obhajcu JUDr. Karola Židuljaka s poukazom na
to, že si obvinený v stanovenej lehote obhajcu nezvolil a v danom prípade sa jedná o nutnú obhajobu
v zmysle ust. § 36 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Krajský súd v Žiline uznesením spis. zn. 1Tpo 54/02 zo dňa 09.04.2002 (vo fotokópii na č. l.68 spisu)
o sťažnosti podanej obvineným navrhovateľom proti uzneseniu Okresného súdu Žilina spis. zn. 28
Tp 44/02 zo dňa 15.03.2002 rozhodol tak, že podľa ust. § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
sťažnosť obvineného navrhovateľa zamietol. Svoje rozhodnutie Krajský súd v Žiline odôvodnil tak, žeproti uzneseniu o vzatí do väzby obvinený podal riadne a včas v zákonnej lehote sťažnosť, a to priamo
do zápisnice o jeho výsluchu vykonanom procesnou sudkyňou. Svoju sťažnosť doposiaľ neodôvodnil.
Krajský súd v Žiline ďalej uviedol, že na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle ust. § 147 ods.

1 Trestného poriadku správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako i správnosť postupu konania,
ktoré mu predchádzalo, prihliadnuc pritom i na prípadné chyby, ktoré neboli sťažnosťou vytýkané a zistil,
že sťažnosť obvineného nie je dôvodná. Rozhodnutiu okresného súdu o vzatí obvineného do väzby
nemožno vytknúť žiadnu vadu, či nedostatok, pričom odôvodnenie rozhodnutia učinil prvostupňový súd
zodpovedajúcim spôsobom, dostatočne a presvedčivo, a preto krajský súd v celom rozsahu v zásade na

odôvodnenie napadnutého uznesenia odkazuje. Krajský súd sa stotožnil so záverom prvostupňového
súdu, že u obvineného existujú väzobné dôvody podľa ust. § 67 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku
a nakoľko prvostupňový súd nepochybil ani v určení začiatku lehoty plynutia väzby, preto krajský súd
zamietol sťažnosť obvineného podľa ust. § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.
Krajský súd v Žiline uznesením spis. zn. 2To 196/04 zo dňa 09.06.2004 (vo fotokópii na č. l. 157 spisu) o
odvolaní obžalovaného navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 1T 185/02-527 zo dňa

11.03.2004 rozhodol ta, že podľa ust. § 258 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku napadnutý rozsudok
zrušil a podľa ust. § 260 Trestného poriadku vec vrátil prokurátorovi na došetrenie. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva, že napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina uznal obžalovaného navrhovateľa
za vinného mimo iného aj z trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1
písm. a) Trestného zákona, a to na tom skutkovom základe, ako bol uvedený vo výroku uznesenia

vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania v Žiline ČVS: OÚV-309/10-ZA-2002 zo dňa 12.03.2002.
ďalej v odôvodnení uviedol, že poškodená E. bola vypočutá 13.03.2002 a jej obsiahla výpoveď bola
základom pre podanie obžaloby. Toho istého dňa bol vypočutý aj maloletý Q. E.. Úkony podľa ust. §
160 ods. 1 a § 163 ods. 1 Trestného poriadku boli urobené 12.03.2002, k obmedzeniu osobnej slobody
obvineného došlo 12.03.2002, no obhajca bol obvinenému ustanovený až 19.03.2002. Usvedčujúce

výsluchy manželky a syna obžalovaného neboli vykonané v prítomnosti obhajcu a neboli teda vykonané
v súlade so zákonom. Došlo pri nich k porušeniu práva na obhajobu. Zvážiac uvedené skutočnosti
nadobudol Krajský súd v Žiline presvedčenie, že rozsudku predchádzali podstatné vady konania, najmä
preto, že v tomto konaní boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo
právo obhajoby, a tak vznikli pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na objasnenie veci treba

dôkazy opakovať alebo vykonávať dôkazy ďalšie.
Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 3To/134/2012-1269 zo dňa 30.01.2013 (vo fotokópii na č. l.
192 spisu), ktoré nadobudlo podľa doložky na ňom vyznačenej právoplatnosť dňa 30.01.2013, na
odvolanie okresného prokurátora zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 5T/143/2005
zo dňa 21.06.2012 a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v plnom rozsahu opäť prerokoval a

rozhodol. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že Okresný súd Žilina napadnutým rozsudkom oslobodil
obžalovaného navrhovateľa spod obžaloby pre skutok, ktorým údajne spáchal trestný čin týrania blízkej
osoby a zverenej osoby podľa ust. § 215 ods. 1 písm. a) a trestný čin vydierania podľa ust. § 235 ods. 1
a 2 písm. d) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon. Ďalej Krajský súd v Žiline v odôvodnení uviedol, že
je v prvom rade potrebné na ujasnenie vysloviť, že obžaloba za údajné skutky došla súdu prvého stupňa

v roku 2005, teda za účinnosti Trestného zákona č. 140/1961 Zb. a Trestného poriadku č. 141/1961
Zb. Obe tieto normy boli nahradené Trestným zákonom č. 300/2005 Z. z. a Trestným poriadkom č.
301/2005 Z. z., ktoré nadobudli účinnosť od 01.01.2006. S poukazom na ust. § 564 ods. 3 Trestného
poriadku č. 301/2005 Z. z. Krajský súd uzavrel, že okresný i krajský súd konajú v režime Trestného
poriadku č. 141/1961 Zb. a z hľadiska hmotnoprávneho s poukazom na ust. § 2 ods. 1 Trestného

zákona č. 300//2005 Z. z. zásadne podľa Trestného zákona č. 140/1961 Zb. s výnimkou, ak by bol pre
obžalovaného priaznivejší, tak podľa Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. Ďalej Krajský súd konštatoval,
žepodľaust.§36ods.3Trestnéhoporiadku(č.140/1961Zb.)aksakonáotrestnomčine,naktorýzákon
ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého hranica prevyšuje 5 rokov, musí mať obvinený obhajcu už v
prípravnom konaní. Dňa 12.03.2002 bolo navrhovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin podľa ust. §

215 ods. 1 Trestného zákona (č. 140/1961 Zb.), pri ktorom zákon umožňoval uložiť trest odňatia slobody
vo výmere 2 až 8 rokov. Úkony vykonané po vznesení obvinenia do zvolenia alebo ustanovenia obhajcu
(od 12.03.2002 do 19.03.2002) neboli preto vykonané v súlade so zákonom, lebo nebolo zabezpečené
ústavné (i zákonné) právo na obhajobu.
Súd v ďalšom považoval za nesporné skutkové tvrdenie navrhovateľa, že jeho väzba trvala od

12.03.2002 (keďže do väzobnej doby bola započítaná aj doba od zadržania navrhovateľa dňa
12.03.2002 do rozhodnutia súdu o vzatí navrhovateľa do väzby dňa 15.03.2002) do 17.12.2003.
Podľa ust. 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škoduspôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Podľa ust. 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Podľa ust. § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, v
trestnomkonaní,akoajvkonanípredštátnymnotárstvomalebomiestnymľudovýmsúdom,jeústredným
orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom
stupni.
Podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia
úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.
Podľa ust. § 25 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, v právnych vzťahoch upravených v tomto zákone

vystupuje v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9 ods. 1.
Podľa ust. § 215 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon (ďalej len „TZ“) v znení
zákona č. 183/1999 Z. z. účinnom od 01.09.1999 do 31.08.2002, kto týra blízku osobu alebo osobu,
ktorá je v jeho starostlivosti alebo vo výchove, spôsobujúc jej fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie
opakovaným bitím, neoprávneným uzatváraním, nadmerným vyvolávaním strachu alebo stresu, alebo

iným neprimeraným, alebo neodôvodneným trestaním, potresce sa odňatím slobody na jeden rok až
päť rokov alebo zákazom činnosti.
Podľa ust. § 215 ods. 1 písm. a) TZ v znení zákona č. 421/2002 Z. z. účinnom od 01.09.2002
do 31.12.2005, kto týra blízku osobu alebo osobu, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove,
spôsobujúc jej fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie najmä bitím, kopaním, údermi, spôsobovaním

rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním,
vyhrážaním, vyvolávaním strachu alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním alebo iným
správaním,ktoréohrozujejejfyzickéalebopsychickézdravie,aleboobmedzujejejbezpečnosť,potresce
sa odňatím slobody na dva roky až osem rokov alebo zákazom činnosti.
Podľa ust. § 33 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok; ďalej

tiež ako „TP“) v znení zákona č. 558/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992 do 31.12.2005, obvinený, ktorý
nemá dostatočné prostriedky, aby uhrádzal trovy obhajoby, má nárok na bezplatnú obhajobu alebo na
obhajobu za zníženú odmenu.
Podľa ust. § 36 ods. 1 TP v znení zákona č. 178/1990 Zb. účinnom od 01.07.1990 do 31.12.2005,
obvinený musí mať obhajcu už v prípravnom konaní, a) ak je vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody

alebo na pozorovaní v zdravotníckom ústave (§ 116 ods. 2), b) ak je nesvojprávny, c) ak ide o konanie
proti mladistvému, alebo d) ak ide o konanie proti ušlému.
Podľa ust. § 36 ods. 2 TP v znení zákona č. 178/1990 Zb. účinnom od 01.07.1990 do 31.12.2005,
obvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak to považuje súd a v prípravnom konaní vyšetrovací orgán alebo
prokurátor za nevyhnutné, najmä preto, že so zreteľom na telesné alebo duševné chyby obvineného

majú pochybnosti o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať.
Podľa ust. § 36 ods. 3 TP v znení zákona č. 178/1990 Zb. účinnom od 01.07.1990 do 31.12.2005, ak sa
koná o trestnom čine, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje
päť rokov, musí mať obvinený obhajcu už v prípravnom konaní.
Podľa ust. § 36 ods. 4 TP v znení zákona č. 178/1990 Zb. účinnom od 01.07.1990 do 31.12.2005,

obvinený musí mať obhajcu aj v konaní o vydanie do cudziny a v konaní, v ktorom sa rozhoduje o uložení
ochranného liečenia s výnimkou ochranného protialkoholického liečenia.
Podľa ust. § 75 TP v znení zákona č. 253/2001 Z. z. účinnom od 01.08.2001 do 30.09.2002, ak je
tu niektorý z dôvodov väzby (§ 67) a pre neodkladnosť veci nemožno rozhodnutie o väzbe vopred
zadovážiť, môže vyšetrovateľ obvineného zadržať predbežne sám. Je však povinný vykonané zadržanie

prokurátorovi neodkladne ohlásiť a odovzdať mu odpis zápisnice, ktorú spísal pri zadržaní, aj ďalší
materiál, ktorý prokurátor potrebuje, aby prípadne mohol podať návrh na vzatie do väzby. Návrh sa musí
podať tak, aby obvinený mohol byť najneskôr do 48 hodín od zadržania odovzdaný súdu, inak musí byť
prepustený na slobodu.Podľa ust. § 163 ods. 1 TP v znení zákona č. 272/1999 Z. z. účinnom od 01.11.1999 do 30.09.2002,
ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá
osoba, vydá vyšetrovateľ bez meškania uznesenie, že sa táto osoba stíha ako obvinený. Obvinenému

sa uznesenie oznámi (§ 137) do troch dní, najneskôr však na začiatku jeho prvého výsluchu. Obvinený
má právo žiadať o primeraný odklad prvého výsluchu na účely prípravy obhajoby; o tejto skutočnosti
musí byť poučený. O dĺžke odkladu rozhodne vyšetrovateľ bez meškania. Odpis uznesenia o vznesení
obvinenia zašle vyšetrovateľ do 48 hodín prokurátorovi.
Podľa ust. § 21 ods. 4 O.s.p., za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej

osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Na
konanie štátneho orgánu a toho, koho zákon splnomocňuje na zastupovanie pred súdom sa vzťahujú
ustanovenia odseku 1 písm. a) a b), odsekov 2 a 3.
Podľa ust. § 83 O.s.p., začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie.
Podľa ust. § 104 ods. 1 O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť,
súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie,

súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky
spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.
Podľaust.§135ods.1O.s.p.,súdjeviazanýrozhodnutímústavnéhosúduotom,čiurčitýprávnypredpis
je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika
viazaná[§109ods.1písm.b)].SúdjetiežviazanýrozhodnutímústavnéhosúdualeboEurópskehosúdu

pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti a o zápise základného imania; 14) súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.
Na úvod právneho posúdenia prejednávanej veci súd považuje za potrebné vysporiadať sa s právnou

kvalifikáciou navrhovateľom návrhom na začatie konania uplatneného nároku. Možno konštatovať,
že navrhovateľ si skutkovo uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania v Žiline v čase od 12.03.2002 do
19.03.2002 spočívajúcim v tom, že tento navrhovateľa nezákonne stíhal, ako ho aj obmedzil na osobnej
slobode bez prítomnosti obhajcu, a to aj napriek skutočnosti, že bol daný dôvod nutnej obhajoby.

V príčinnej súvislosti s uvedeným nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľa bol vzatý do väzby,
pričom táto bola nezákonná a súčasne bol aj nezákonne stíhaný ako obvinený. Ako škodu si navrhovateľ
uplatňoval nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku toho, že bol vystavený svojvôli, nezákonnosti
aneoprávnenémuzásahudojehoprávaslobôdzostranyvyšetrovateľaOkresnéhoúraduvyšetrovaniav
Žiline. Keďže z cit. prechodného ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. totiž vyplýva, že zodpovednosť

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa
spravuje doterajšími predpismi, t. j. zákonom č. 58/1969 Zb. a keďže k navrhovateľom vytýkanému
nesprávnemu úradnému postupu vyšetrovateľa Okresného úradu v Žiline malo dôjsť v období od
12.03.2002 do 19.03.2002, z hľadiska právnej kvalifikácie je potrebné posúdiť navrhovateľ v konaní
uplatňovaný nárok na náhradu škody podľa cit. ust. 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.

V súvislosti s uvedenou právnou kvalifikáciou navrhovateľom uplatneného nároku súd považuje za
potrebné na tomto mieste vysporiadať sa s námietkou odporcu, že v danom prípade existuje prekážka
konania spočívajúca v tom, že v tej istej veci už skôr začalo na súde iné konanie (prekážka litispendencie
podľa ust. § 83 O.s.p.). Týmto konaním malo byť konanie Okresného súdu Žilina vo veci vedenej pod
spis. zn. 25C/300/2013.

V podmienkach civilného procesu vyjadruje prekážka veci začatej princíp, že v tej istej veci nemôžu
prebiehať dve súdne konania, ktoré by napokon viedli k tomu, že by bolo v tej sitej veci rozhodnuté
dvakrát (ne bis in idem). Právna úprava prekážky litispendencie je vyjadrená v ust. § 83 O.s.p. tak,
že začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. V súčasnej
procesnoprávnej teórií sa v intenciách ust. § 83 O.s.p. pri skúmaní totožnosti veci vychádza z totožnosti

účastníkov (vrátane ich právnych nástupcov) a totožnosti veci - predmetu konania (kauzy), t. j. ako
žalobného nároku tak aj žalobného dôvodu. Oba predpoklady musia byť splnené kumulatívne. O
totožnosť účastníkov ide v prípade, ak sa oboch konaní majú zúčastniť tie isté osoby ako v konaní
právoplatne skončenom, bez ohľadu na to, v akom procesnom postavení budú vystupovať. Druhý
predpoklad, ktorý musí byť kumulatívne splnený, aby vo vzťahu ku konaniu zakladalo iné konanie

prekážku listispendencie, je totožnosť predmetu konania, resp. totožnosť kauzy. Z hľadiska totožnosti
predmetu konania za tú istú vec je potrebné považovať ten istý nárok, o ktorom sa už začalo konanie, ak
sa opiera o ten istý právny dôvod, vyplývajúci z totožného skutkového stavu veci. Z uvedeného je zrejmé,
že pri skúmaní totožnosti uplatňovaného nároku je potrebné vychádzať z posudzovania niekoľkýchpodmienok za súčasného splnenia ktorých totožnosť nastáva. Sú nimi zhodnosť uplatňovaného nároku,
vychádzajúc z toho istého právneho dôvodu a na podklade toho istého skutkového stavu. Právnym
dôvodom žaloby rozumieme konkrétny právny pomer, ktorý vznikol z právnych skutočností, ktoré uvádza

žalobca (navrhovateľ), a ktorého ochrana je v civilnom konaní požadovaná (napr. vlastnícke právo,
kúpna zmluva a pod). Teda taký právny pomer (v zmysle hmotnoprávnom), o ktorý žalobca (navrhovateľ)
opiera svoj uplatňovaný nárok a ktorý vyplýva zo súhrnu rozhodujúcich skutočností. Žalobný petit a
právny dôvod žaloby je dokreslený relevantnými skutočnosťami tzv. skutkovými okolnosťami prípadu
(skutkový stav). Skutkový stav tvoria právne relevantné skutočnosti, t.j. právne i protiprávne úkony,

právneudalostiaprotiprávnestavy.Navymedzenieaohraničenieskutkovéhozákladupredmetusporuje
používaný skutkový stav predpokladaný právnou normou, ktorá má byť aplikovaná na skutkový prednes,
resp. skutkový základ procesného nároku, aby mohol súd o žalobe rozhodnúť.
Vychádzajúc z obsahu návrhu na začatie konania tak vo veci vedenej pod spis zn. 6C/270/2014, ako
aj pod spis. zn. 25C/300/2013 (na č. l. 1 na pojednávaní dňa 06.10.2015 pripojeného spisu Okresného
súdu Žilina spis. zn. 25C/300/2013), ako aj z rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/300/2013-171 zo

dňa 24.06.2015 (na č. l. 171 na pojednávaní dňa 06.10.2015 pripojeného spisu Okresného súdu Žilina
spis. zn. 25C/300/2013), že vo veciach vedených na Okresnom súde Žilina pod spis. zn. 6C/270/2014
a 25C/300/2013 vystupujúc totožní účastníci, a to na strane navrhovateľa D. E. a na strane odporcu
Slovenská republika (štát). Nebol však naplnený druhý predpoklad prekážky listispendencie, a to
totožnosť predmetu konania, keďže aj keď išlo o ten istý nárok uplatnený navrhovateľom o zaplatenie

nemajetkovej ujmy vo výške 33.000,- eur, avšak neopierajúci sa o ten istý právny dôvod. Navrhovateľ
totiž vo veci vedenej pod spis. zn. 25C/300/2013 vyvodzoval vznik zodpovednosti odporcu za škodu z
nesprávneho úradného postupu z úkonov trestného konania vykonaných Okresným súdom Žilina, aj keď
zásadne opisom tých istých skutkových okolností predmetnej trestnej veci, pričom v prejednávanej veci
namietal nesprávny úradný postup vyplývajúci z vykonaných úkonov trestného konania vyšetrovateľom

Okresného úradu vyšetrovania v Žiline. Týmto je daná zásadná rozdielnosť predmetu konania, a preto
súd nepostupoval v zmysle ust. § 104 ods. 1 v spojení s ust. § 83 O.s.p. a konanie nezastavil.
Po právnej kvalifikácii navrhovateľom uplatneného nároku súd sa súd v ďalšom považuje za potrebné
vyjadriť k otázke príslušnosti štátneho orgánu, s ktorým súd ako so štátnym orgánom konajúcim za
odporcu v prejednávanej veci podľa ust. § 21 ods. 4 O.s.p. konal. Aj napriek skutočnosti, že navrhovateľ

v návrhu na začatie konania označil Ministerstvo vnútra SR ako štátny orgán, ktorý je príslušným štátnym
orgánompodľaust.§21ods.4O.s.p.konaťvprejednávanejvecizaodporcu(štát-Slovenskúrepubliku),
súd konal s ako štátnym orgánom podľa ust. § 21 ods. 4 O.s.p. s Ministerstvom spravodlivosti SR. V
tomtosmeresúdpoukazujenato,žeoznačeniesprávnehoštátnehoorgánuvnávrhunazačatiekonania,
ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní,

resp. s pasívnou legitimáciou štátu nesúvisí. Pasívna legitimácia je stav, ktorý znamená, že subjekt
práva je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva. Existencia, či neexistencia
pasívnej legitimácie štátu ako hmotnoprávneho stavu nemá nijakú spojitosť so správnym procesným
označením štátu ako účastníka konania na žalovanej strane. Riadne označenie štátu ako žalovaného
účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania

označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§
79 ods. 1 O.s.p.). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so
súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa ust. § 43
O.s.p. V prípade, že navrhovateľ síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený
nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie

je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z
ust. § 21 ods. 4 O.s.p. vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu -
zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými
predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto
oprávneným subjektom. (k tomu viď uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo 149/2011 zo dňa

26.09.2012) Možno konštatovať, že navrhovateľ v návrhu na začatie konania označil ako odporcu
Slovenskú republiku (štát) a ako štátny orgán, ktorý by mal vo veci jeho návrhu za štát v súdnom konaní
konať, Ministerstvo vnútra SR, čím podal úplný návrh v zmysle ust. § 79 ods. 1 O.s.p. Súd teda v súlade
s vyššie uvedeným konal s iným štátnym orgánom, ako orgánom podľa ust. § 21 ods. 4 O.s.p., ako
ho označil navrhovateľ. Z hľadiska pôsobnosti Ministerstva spravodlivosti SR konať za štát v dotknutej

veci súd vychádzal zo skutkového vymedzenia žalovaného nároku, a to, ako už bolo vyššie uvedené,
že si navrhovateľ uplatňoval právo na náhradu škody v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania v Žiline, ku ktorému došlo v období od 12.03.2002 do
19.03.2002, t. j. za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutímorgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako už bolo tiež uvedené, z cit. prechodného
ust. § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, t. j.

zákonom č. 58/1969 Zb. Na daný prípad tak nie je možné aplikovať, pokiaľ ide o príslušnosť štátneho
orgánu konať v mene štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom orgánu štátu, ust. § 4 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j. ustanovenie právneho predpisu, ktorý sa
vzťahuje na zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu, ku
ktorému došlo odo dňa 01.07.2004 (deň nadobudnutia účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z.) Z uvedeného

vyplýva, že aj na príslušnosť štátneho orgánu konajúceho v mene štátu sa v danom prípade sa vzťahuje
právna úprava daná zákonom č. 58/1969 Zb. Podľa cit. ust. § 25 ods. 2 v spojení s primeraným použitím
cit. ust. 9 ods. 1 veta druhá v spojení zákona č. 58/1969 Zb. je za takýto orgán štátu v danom prípade
potrebné považovať Ministerstvo spravodlivosti SR, a to s poukazom na to, že ide o nesprávny úradný
postup vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania v Žiline v trestnom konaní. (k aplikácii ust. § 9 ods.
1 zákona č. 58/1969 Zb. na daný prípad napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4 Cdo 62/2008

zo dňa 28.04.2008, rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 3 Cdo 194/2010 zo dňa 30.03.2011)
Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu
musia byť s poukazom na znenie ust. § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. kumulatívne (súčasne)
splnené nasledovné podmienky: 1. vznik škody, 2. nesprávny úradný postup štátneho orgánu, 3.
príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Na rozdiel od podmienok

všeobecnejobčianskoprávnejzodpovednostizaškoduidevprípadezodpovednostizaškoduspôsobenú
nesprávnym úradným postupom orgánu štátu v zmysle cit. ust. § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o
objektívnu zodpovednosť (t. j. bez ohľadu na zavinenie), ktorej nie je možné sa podľa cit. ust. § 18 ods.
2 zákona č. 58/1969 Zb. zbaviť (liberovať, t. j. oslobodiť sa spod objektívnej zodpovednosti).
Pokiaľ ide o pojem škody pre účely zákona č. 58/1969 Zb. možno uviesť, že vnútroštátna úprava

považuje za škodu majetkovú ujmu vo forme skutočnej škody, resp. ušlého zisku. Vnútroštátna úprava
tak síce za škodu nepovažuje nemajetkovú ujmu, avšak čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ktorým je Slovenská republika viazaná a ktorý má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR
prednosť pred vnútroštátnou úpravou) umožňuje odškodnenie obetí zatknutia alebo pozbavenia osobnej
slobody aj vo forme odškodnenia nemajetkovej ujmy. Vzhľadom k tomu, že Dohovor o ochrane ľudských

práv a základných slobôd umožňuje aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, jeho aplikácia má prednosť pred
vnútroštátnou úpravou, aj pokiaľ ide o obsah pojmu škoda. (k tomu napr. rozsudky Najvyššieho súdu
SR spis. zn. 4Cdo 177/2005 zo dňa 31.05.2007, spis. zn. 6 Cdo 37/2012 zo dňa 31.07.2012)
Zákon č. 58/1969 Zb. neobsahoval zákonnú definíciu pojmu nesprávny úradný postup, avšak za
nesprávny úradný postup možno považovať napr. porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Toto vymedzenie zodpovedá súčasnému zneniu ust. 9
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov.

Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom orgánu štátu,
možno uviesť, že o vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikne v dôsledku nesprávneho
úradného postupu, teda ak tento a škoda sú vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku. Ak príčinou
vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevzniká (k tomu primerane napr. uznesenie
Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 25 Cdo 1019/2002 zo dňa 06.11.2003) V každom konkrétnom prípade

však treba skúmať, či medzi nesprávnym úradným postupom a škodou existuje vzťah príčiny a následku.
Príčinná súvislosť je daná len vtedy, ak je škoda v zmysle všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí
a skúseností adekvátnym dôsledkom nesprávneho úradného postupu. Súčasne sa musí preukázať, že
škoda by nebola vznikla bez tejto príčiny. Musí ísť o priamu (nie o sprostredkovanú) príčinu. (k tomu
primerane napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 23 Cdo 3337/2007)

Sú sa tak v konaní primárne zaoberal otázkou, či navrhovateľom opísané konanie vyšetrovateľa
Okresného úradu vyšetrovania v Žiline má znaky nesprávneho úradného postupu.
Je nutné si uvedomiť, že samotné rozhodnutie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia navrhovateľovi
- uznesenie ČVS: OÚV-309/10-ZA-2002 nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup, keďže
vyšetrovateľvydalpredmetnéuznesenieovzneseníobvinenianavrhovateľovivrámcisvojejprávomociv

súlade s ust. § 163 ods. 1 TP v znení účinnom ku dňu 12.03.2002. Škoda vyvolaná nesprávnym úradným
postupom totiž musí byť vyvolaná inou ako rozhodovacou činnosťou. V kontexte s uvedeným treba
poukázať na to, že navrhovateľ nepreukázal (a ani len netvrdil), že do rozhodnutia súdu v prejednávanej
veci bolo toto uznesenie zrušené a navrhovateľ súčasne ani nebol spod obžaloby ohľadom skutku, prektorýmubolovznesenéobvinenie,súdomprávoplatneoslobodený.Nemožnotakvdanomprípadezatiaľ
uvažovať o nezákonnosti trestného stíhania.
Z hľadiska hlavného argumentu navrhovateľa v prejednávanej veci, že nesprávnym úradným postupom

vyšetrovateľadošlokporušeniuprávanavrhovateľaakoobvinenéhonaobhajobu,keďževdanejtrestnej
veci išlo o prípad nutnej obhajoby, súd poukazuje na cit ust. § 36 ods. 1 až 4 TP v znení zákona č.
178/1990 Zb. účinnom od 01.07.1990 do 31.12.2005 upravujúcu nutnú obhajobu. Podľa ods. 1 obvinený
musel mať obhajcu už v prípravnom konaní a) ak bol vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody alebo
na pozorovaní v zdravotníckom ústave (§ 116 ods. 2), b) ak bol nesvojprávny, c) ak išlo o konanie proti

mladistvému, alebo d) ak išlo o konanie proti ušlému. Podľa ods. 2 obvinený musel mať obhajcu aj
vtedy, ak to považoval súd a v prípravnom konaní vyšetrovací orgán alebo prokurátor za nevyhnutné,
najmä preto, že so zreteľom na telesné alebo duševné chyby obvineného mali pochybnosti o jeho
spôsobilostináležitesaobhajovať.Podľaods.3aksakonalootrestnomčine,naktorýzákonustanovoval
trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje päť rokov, musel mať obvinený obhajcu už v
prípravnom konaní. Napokon podľa ods. 4 musel mať obvinený obhajcu aj v konaní o vydanie do

cudziny a v konaní, v ktorom sa rozhoduje o uložení ochranného liečenia s výnimkou ochranného
protialkoholickéholiečenia.Ostatnéprípadynutnejobhajobypodľaust.§36aTPsatýkalivykonávacieho
konania a konaní o sťažnosti pre porušenie zákona a o návrhu na povolenie obnovy, teda zjavne nie
prípadu prejednávanej veci, kedy išlo o prípravné konanie.
Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ bol vzatý do väzby až uznesením Okresného súdu Žilina spis. zn.

28Tp 44/02 zo dňa 15.03.2002 a následne mu bol súdom dňa 19.03.2002 ustanovený obhajca podľa ust.
§ 36 ods. 1 písm. a) TP, je možné konštatovať, že v čase od 12.03.2002 (deň zadržania navrhovateľa a
vznesenia mu obvinenia) do 15.03.2002 (deň rozhodnutia súdu o vzatí do väzby) nešlo v danej trestnej
veci o prípad nutnej obhajoby podľa ust. § 36 ods. 1 písm. a) TP.
Rovnako možno nepochybne vylúčiť, že v danom prípade mohlo ísť o dôvod nutnej obhajoby podľa cit.

ust. § 36 ods. 1 písm. b) a c) TP, a to vzhľadom k tomu, že v konaní nevyšlo najavo, že by navrhovateľ
bol v dotknutom čase rozhodnutím súdu pozbavený, alebo obmedzený v spôsobilosti na právne úkony
a súčasne vzhľadom k tomu, že navrhovateľ mal v čase spáchania skutku (od septembra 2001 do
12.03.2002) vek 27 rokov, teda v jeho prípade nešlo o mladistvého (podľa cit. ust. § 74 ods. 1 TZ).
Nepochybne v danom prípade nešlo ani o dôvod podľa cit. ust. § 36 ods. 1 písm. d) TP, keďže sa

navrhovateľ nevyhýbal trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýval (§ 302 ods. 1 TP).
Súčasne nebolo preukázané (a ani navrhovateľom tvrdené), že v danom prípade boli existovali
objektívne skutočnosti pre pochybnosti vyšetrovateľa, resp. prokurátora, alebo súdu o tom, že so
zreteľom na telesné alebo duševné chyby navrhovateľ ako obvineného nie je spôsobilý náležite sa
obhajovať sám, teda, že v danom prípade išlo o nutnú obhajobu podľa cit. ust. § 36 ods. 2 TP.

Napokon pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný dôvod nutnej obhajoby podľa cit. ust. § 36 ods. 3
TP, súd poukazuje na to, že navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie pre trestný čin týrania blízkej a
zverenej osoby podľa ust. § 215 ods. 1 písm. a) TZ. TZ v ust. § 215 ods. 1 písm. a) v znení účinnom
od 01.09.1999 do 31.08.2002 (t. j. účinného či už v čase spáchania skutku, ktorý bol navrhovateľovi
kladený za vinu, alebo v čase vydania uznesenia o vznesení obvinenia, resp. rozhodnutia súdu o vzatí

navrhovateľa do väzby) ustanovoval na tento trestný čin trest odňatia slobody na jeden rok až päť
rokov, to znamená, že horná hranica trestu odňatia slobody pri tomto trestnom čine neprevyšovala päť
rokov. V danom veci tak nešlo ani o prípad nutnej obhajoby podľa cit. ust. § 36 ods. 3 TP. Súd sa z
vyššie rozobratých dôvodov tak nestotožnil s právnym posúdením Krajského súdu v Žiline uvedeným
v uznesení č. k. 3To/134/2012-1269 zo dňa 30.01.2013, na ktoré poukazoval navrhovateľ a týmto sa

ani necítil byť s poukazom na znenie ust. § 135 O.s.p., ako aj na to, že dotknuté rozhodnutie Krajského
súdu v Žiline nebolo vydané v prejednávanej veci (teda s poukazom na ust. § 226 O.s.p.) viazaný.
Znenie ust. § 215 ods. 1 TZ, na ktoré poukazoval Krajský súd v Žiline a podľa ktoré ustanovovalo
na dotknutý trestný čin trest odňatia slobody vo výmere dva roky až osem rokov, bolo totiž do TZ
zavedené až novelou zákonom č. 421/2002 Z. z. zo dňa 19.06.2002 (teda zjavne neplatilo v čase,

kedy malo dôjsť k navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu vyšetrovateľa), ktorý
nadobudol účinnosť až dňa 01.09.2002. Na uvedených záveroch súdu nemenia nič ani oznámenia
prokurátora Okresnej prokuratúry Martin zo dňa 15.10.2004 a 29.10.2004 (tieto boli zjavne formulované
nazákladezáverovapokynovKrajskéhosúduvŽilineuvedenýchvuzneseníspis.zn.2To196/04zodňa
09.06.2004, ktorými bol prokurátor v danej trestnej veci viazaný) k opakovaným žiadostiam navrhovateľa

zo dňa 12.10.2004 a zo dňa 20.10.2004 o preskúmanie postupu vyšetrovateľky v predmetnej veci, ktorý
navrhovateľovi oznamoval, že jeho výsluch v prípravnom konaní nebol vykonaný v súlade s procesnými
ustanoveniami, čo má za následok, že tento výsluch, ako aj ďalšie úkony vykonané do ustanovenia
obhajcu, nemôžu slúžiť ako dôkaz v konaní pred súdom. Procesné pochybenie však bolo odstránenérozhodnutím Krajského súdu v Žiline, ktorý vec vrátil prokurátorovi na došetrenie, pričom v priebehu
konania budú úkony vykonané v súlade s procesnými ustanoveniami tak, aby nedošlo k porušeniu práva
navrhovateľa na obhajobu.

Bez najmenších pochybností nešlo ani o prípad nutnej obhajoby podľa cit. ust. § 36 ods. 4 TP.
Ak teda pred rozhodnutím o vzatí navrhovateľa do väzby vyšetrovateľ vykonal úkony trestného konania
(na podklade ktorých mal byť navrhovateľ súdom vzatý dňa 15.03.2002 do väzby) bez toho, aby bol
navrhovateľovi ustanovený obhajca (súčasne navrhovateľ o ustanovenie obhajcu z dôvodov podľa ust. §
33 ods. 2 TP nepožiadal, v kontexte tohto súd poukazuje na to, že navrhovateľ sám pri svojom výsluchu

pred vyšetrovateľom dňa 12.03.2002 uviedol, že obhajcu si nezvolil, pričom sa zatiaľ bude obhajovať
sám a ako obvinený po poučení podľa ust. § 163 ods. 1 TP požiadal o odklad svojho prvého výsluchu
a súčasne využil svoje právo odoprieť výpoveď v zmysle ust. § 33 TP, na čo bol jeho výsluch ukončený
- viď zápisnica o výsluchu obvineného zo dňa 12.03.2002 str. 3 a 4 vo fotokópii na č. l. 100 spisu),
nemohlo dôjsť zo strany vyšetrovateľa k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v zásahu do
práva navrhovateľa na obhajobu.

Pokiaľ vyšetrovateľ v dotknutom prípade dňa 12.03.2002 zadržal po vznesení obvinenia navrhovateľa
a týmto obmedzil jeho osobnú slobodu, konal v zmysle svojho oprávnenia cit. ust. § 75 TP. Preto ani
tento postup vyšetrovateľa nemožno vyhodnotiť zo strany súdu ako nesprávny úradný postup. V prípade
obhajoby zadržanej osoby nejde o nutnú obhajobu, keďže v prípade obmedzenia osobnej slobody ust.
§ 36 TP stanovoval nutnú obhajobu až od času, kedy bol obvinený rozhodnutím súdu vzatý do väzby.

To platí samozrejme za podmienky, že u zadržanej osoby nebol naplnený iný dôvod nutnej obhajoby,
avšak nesúvisiaci s obmedzením jej osobnej slobody po zadržaní, ktorý, ako už bolo vyššie uvedené
u navrhovateľa nebol.
Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa o jeho nezákonnom vzatí do väzby, ktorá trvala od 12.03.2002
do 17.12.2003, súd poukazuje na to, že rozhodnutie Okresného súdu Žilina spis. zn. 28Tp 44/02

zo dňa 15.03.2002 vydané v rozsahu jeho právomoci podľa ust. § 68 TP a čl. 17 ods. 5 Ústavy
SR nemožno považovať za nezákonné, ak nebolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Samotné rozhodnutie súdu o väzbe (byť aj nezákonné) však nemôže predstavovať nesprávny úradný
postupom súdu a už vôbec nemôže byť považované za nesprávny úradný postup vyšetrovateľa, ktorý
by mal zakladať zodpovednosť štátu za škodu. V kontexte postupu orgánov činných v trestnom konaní

pred vydaním uznesenia Okresného súdu Žilina, ktorým bol navrhovateľ vzatý do väzby si súd dovolí
poukázať na obsah odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Žiline spis. zn. 1Tpo 54/02 zo dňa
09.04.2002 o sťažnosti podanej obvineným navrhovateľom proti uzneseniu Okresného súdu Žilina spis.
zn. 28 Tp 44/02 zo dňa 15.03.2002, ktorým bola sťažnosť navrhovateľa zamietnutá, pričom krajský súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že na podklade podanej sťažnosti preskúmal v zmysle

ust. § 147 ods. 1 TP správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, ako i správnosť postupu konania,
ktoré mu predchádzalo, prihliadnuc pritom i na prípadné chyby, ktoré neboli sťažnosťou vytýkané a zistil,
že sťažnosť obvineného nie je dôvodná. Rozhodnutiu okresného súdu o vzatí obvineného do väzby
nemožno vytknúť žiadnu vadu, či nedostatok, pričom odôvodnenie rozhodnutia učinil prvostupňový súd
zodpovedajúcim spôsobom, dostatočne a presvedčivo.

Súd tak môže konštatovať, že navrhovateľ nepreukázal opodstatnenosť svojho skutkového tvrdenia, od
ktorého odvíjal svoj záver o nesprávnom úradnom postupe vyšetrovateľa, ktorý mal viesť k nezákonnosti
trestného stíhania navrhovateľa, ako aj jeho vzatia do väzby, a to, že v danom prípade bolo porušené
jeho právo na obhajobu, keďže v jeho prípade malo ísť o nutnú obhajobu podľa ust. § 36 TP, avšak
obhajca mu ustanovený nebol. Iný dôvod nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa navrhovateľ

nepreukázal a ani len netvrdil. Súd tak nemal za preukázaný jeden z predpokladov zodpovednosti štátu
v danom prípade, a to navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný postup vyšetrovateľa v trestnej veci
navrhovateľa.
Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci nebolo preukázané naplnenie jedného z troch vyššie
uvedených predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu (ktoré predpoklady ako bolo vyššie

uvedené musia byť splnené kumulatívne), súd už bez toho, aby sa zaoberal vznikom škody (resp.
nemajetkovej ujmy) na strane navrhovateľa, musel uzavrieť, že na strane odporcu (štátu) nedošlo k
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vyšetrovateľa Okresného
úradu vyšetrovania v Žiline, a preto súd návrh navrhovateľa bez ďalšieho ako nedôvodný v celom
rozsahu zamietol.

Keďže súd dospel k záveru, že navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody, ako ho návrhom na
začatie konania vymedzil, bolo v ďalšom tiež nadbytočné, aby sa súd zaoberal námietkou premlčania
takéhoto práva vznesenou Ministerstvom spravodlivosti SR ako orgánom konajúcim v mene odporcu
(štátu). Nejestvujúce právo sa totiž logicky premlčať nemôže.Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p., povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa ust. § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd

munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady
trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle vyššie cit. ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151 ods. 1 a 2
O.s.p. Odporca bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, pričom mu tak vzniklo právo proti navrhovateľovi
ako neúspešnému účastníkovi na náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložil na bránenie svojho práva
proti navrhovateľovi. Odporca si svoje právo na náhradu trov konania aj návrhom podľa ust. § 151 ods. 1

veta prvá O.s.p. uplatnil, v lehote podľa ust. § 151 ods. 1 veta druhá O.s.p. však trovy konania nevyčíslil.
Súčasne súd konštatuje, že odporca nebol v konaní zastúpený, pričom zo spisu odporcovi vznik iných
trov nevyplýva. Súd tak s poukazom na ust. § 151 ods. 2 veta za bodkočiarkou O.s.p. nebol viazaný
výrokom rozsudku o trovách konania vyhláseným na pojednávaní dňa 06.10.2015, ktorým odporcovi
priznal proti navrhovateľovi nárok na náhradu trov konania vo výške, ako bude vyčíslená v písomnom

vyhotovení rozsudku a náhradu trov konania odporcovi v písomnom vyhotovení rozsudku vo výrokovej
časti nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde
Žilina.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho
robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O.s.p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom

prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom
len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.
Ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2 O.s.p.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch aexekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková

povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z. z. o správe a
vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).