Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, December 16, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/589/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5713216679
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5713216679.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej, sudcov

JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Romana Tichého, v právnej veci navrhovateľa: Home Credit Slovakia,
a.s., so sídlom Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpeného spoločnosťou:
Advokátska kancelária Korytár, s.r.o., so sídlom Sladovnícka 13, 917 01 Trnava, proti odporcovi: C. R.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX/XX, XXX XX N., zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so
sídlom J. R. X/A, XXX XX V., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu
občanaspotrebiteľaHOOS,sosídlomNám.Legionárov5,08001Prešov,IČO:42176778,zastúpeného
JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. R. X/A, XXX XX V., v konaní o zaplatenie sumy 575,25

Eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 7C/165/2014-86
zo dňa 21. 05. 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Okresného súdu Martin č. k. 7C/165/2014-86 zo dňa 21. 05. 2015
mení tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta.

Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, v
sume 163,67 Eur, na účet JUDr. Andreja Cifru, advokáta, so sídlom J. R. X/A, XXX XX V..

Vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi podľa príslušných ustanovení zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom k 21.01.2009 (ďalej len „zákon o spotrebiteľských
úveroch“) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 575,25 Eur a 0,026% denný úrok zo sumy 475,74 Eur od
22.10.2013 do zaplatenia a uhradiť trovy konania v sume 144,88 Eur do troch dní od právoplatnosti
rozsudku
Vodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,žezmluvaospotrebiteľskomúvereuzavretámedziúčastníkmi

dňa 21.01.2009 obsahuje zákonom požadované náležitosti. Spotrebiteľský úver je dostatočne konkrétny
apresný.Jedohodnutýzačiatoksplátok,výškasplátok,akoajpočetsplátok.Zvykonanéhodokazovania
mal okrem uvedeného okresný súd preukázanú i dostatočnú špecifikáciu nároku navrhovateľa a
nestotožnil sa s tvrdeniami odporcu o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ ide o uplatnený
úrok z omeškania vo výške 0,026% denne tento bol súladný s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý sa domáhal jeho zmeny

a zamietnutia návrhu, alternatívne navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť
okresnému súdu na ďalšie konanie.
Uviedol, že rozhodnutie okresného súdu považuje za prekvapivé a jeho odôvodnenie (s ohľadom na
konštantnú rozhodovaciu prax súdov) za nedostatočné a nepresvedčivé. Okresný súd nijako nevysvetlil,akým spôsobom vykladal ustanovenie § 4 ods. 2 písm. g) a i) zákona o spotrebiteľských úveroch.
Zmluva neobsahovala údaj o konečnej splatnosti úveru, čo znamenalo, že úver bolo nutné považovať
za bezúročný a bez poplatkov. Neobstojí názor, podľa ktorého sa konečná splatnosť úveru dala vyvodiť

z počtu dohodnutých splátok. Nie je totiž v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, ak navrhovateľ
predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie podstatných otázok splácania úveru výpočty.
Rovnako bol povinnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere i údaj o výške, počte a termínoch
splatnosti istiny, úrokov a poplatkov. Dlžník mal mať už pri podpise zmluvy vedomosť o tom, aká
pomerná časť z každej uhradenej splátky bude pripísaná na úhradu istiny, aká časť na úroky a aká časť

bude pripísaná na úhradu poplatkov. Na podporu tejto argumentácie poukázal odvolateľ na rozhodnutie
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/313/2010, ako aj ďalšie rozhodnutia tohto súdu a tiež Krajského
súdu v Banskej Bystrici.

Navrhovateľ ani vedľajší účastník sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozhodnutie okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa § 220 O.s.p. zmenil
spôsobom vyjadreným vo výroku tohto rozsudku.

Nepochybne zmluva medzi účastníkmi, z ktorej navrhovateľ vyvodzuje svoj nárok uplatnený žalobou, je
zmluvou spotrebiteľskou. Je nesporné, že navrhovateľ pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako dodávateľ
s poukazom na predmet podnikania (viď výpis z obchodného registra na spoločnosť navrhovateľa
a vymedzený predmet činnosti) a odporca vystupoval ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho

zákonníka). Samozrejme režim tejto úverovej zmluvy spadá aj pod úpravu zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy (21.01.2009).

Podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať konečnú splatnosť

spotrebiteľského úveru. Podľa písmena i) tohto ustanovenia zákona musí zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovať tiež výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

Uvedené ustanovenia síce okresný súd citoval vo svojom rozhodnutí, avšak ich výkladu nevenoval
žiadnu pozornosť a v rozpore s obsahom zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konštatoval, že zmluva

zodpovedá zákonnej úprave. S týmto názorom sa krajský súd nestotožnil, keďže v dotknutej zmluve
úplne absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru, ako aj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov.

O splnení náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno hovoriť v

prípade, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje síce údaje, z ktorých je možné konečnú splatnosť
spotrebiteľského úveru vypočítať, avšak nedefinuje konkrétny časový údaj o tejto splatnosti. Významom
ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch totiž je, aby spotrebiteľ bol už
pri podpise zmluvy informovaný, v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný
plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom

úvere.Vyžadujesatedačasová(dátumová)špecifikáciakonečnejsplatnostiúveru,ktorájedodávateľom
určená na základe vstupných údajov (týmito sú dátum poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej
splátky, frekvencia, výška a počet splátok). Je potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje
premietol do konkrétneho (jedného) časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského
úveru predstavovať. Pokiaľ teda samotná zmluva o úvere údaj o konečnej splatnosti úveru neobsahuje,

nemožnomaťzato,žetentonedostatokmožnonahradiťapelovanímnapotenciálnuaktivituspotrebiteľa,
vedúcu k určeniu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru matematickými operáciami z iných, v
spotrebiteľskej zmluve dostupných údajov. Naopak, je potrebné trvať na tom, že konečná splatnosť
spotrebiteľského úveru musí byť určená konkrétnym časovým okamihom zreteľne tak, aby spotrebiteľ
mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho trvania a tým uskutočniť

najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi, resp. dodávateľmi. Nakoľko predmetná
zmluva o úvere údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru neobsahuje, bol správny názor
odvolateľa o tom, že úver treba považovať v zmysle § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch za
bezúročný a bez poplatkov.Pokiaľ ide o obsah ustanovenia § 4 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch, toto ukladá
dodávateľovi, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere výslovne uviedol zreteľný údaj o jednotlivých

splátkach úveru, a to aj z hľadiska ich štruktúry, aby mal dlžník možnosť okamžite zistiť, koľko finančných
prostriedkov vynaloží pri splácaní na istinu úveru a koľko na jej príslušenstvo. Koncepcia zákona
o spotrebiteľských úveroch smeruje k zabezpečeniu čo najlepšej informovanosti spotrebiteľa, ktorý
má mať, rovnako ako v prípade vyššie rozoberanej náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona o
spotrebiteľských úveroch, podrobné informácie o tom, koľko finančných prostriedkov veriteľovi zaplatí a

ako budú tieto započítavané. Pokiaľ takýto prehľad nebol v zmluve poskytnutý treba tiež vychádzať zo
znenia § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch a považovať úver za bezúročný a bez poplatkov.

Keďže celková výška poskytnutého úveru bola 900,00 Eur a odporca už zaplatil navrhovateľovi podľa
listinných dôkazov (č. l. 5-7 spisu) sumu 1.176,77 Eur, je zrejmé, že návrhu na začatie konania nebolo
možné vyhovieť, pretože úver je aktuálne v celom rozsahu splatený.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p., keď vychádzal z úspechu odporcu v konaní, ktorému priznal náhradu trov prvostupňového a
druhostupňového konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v celkovej sume 163,67 Eur,
ktorá suma pozostáva z náhrady za uvedené úkony právnej služby:

28.01.2015 prevzatie a príprava právneho zastúpenia dňa 38,18 Eur, režijný paušál 8,39 Eur (§ 10 ods.
1, § 13a ods. 1 písm. a), § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.),
29.01.2015 zastupovanie na pojednávaní 38,18 Eur, režijný paušál 8,39 Eur (§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1
písm. d), § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.),
24.07.2015 odvolanie 34,86 Eur, režijný paušál 8,39 Eur (§ 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c), § 16 ods.

3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.),
20% DPH zo súčtu uvedených súm (136,39 Eur) v sume 27,28 Eur (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004
Z. z.).
Zároveň odvolací súd uložil navrhovateľovi zaplatiť tieto trovy na účet advokáta, ktorý zastupoval
odporcu v tomto konaní (§ 149 ods. 1 O.s.p.).

Narozdielodpredloženéhovyčísleniatrovkonaniakrajskýsúdnepriznalodporcovináhradutrovkonania
v súvislosti s vyjadrením advokáta vo veci samej (29.09.2014), pretože toto vyjadrenie bolo realizované
v mene vedľajšieho účastníka, ktorého JUDr. Cifra v konaní tiež zastupuje a navyše v danom čase
ešte nebol advokát splnomocnený na vykonávanie úkonov v mene odporcu (plná moc bola udelená až

28.01.2015).
Odporca si v konaní uplatňoval aj náhradu cestovných výdavkov advokáta pri ceste na
pojednávanie vrátane náhrady za použite motorového vozidla; túto však odvolací súd nepovažoval za
dôvodnú, keďže nebola nijako podložená dôkazmi (technickým preukazom, prípadne aj dokladom o
cene pohonných látok).

Napokon treba poukázať na znenie § 11 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktoré umožňovalo
odporcovi uplatniť si vyššiu náhradu trov právneho zastúpenia; predložený návrh na náhradu trov
konania však súd nemohol prekročiť.

Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že náhrada za stratu času nepatrí účastníkovi zastupovanému

advokátom, ak dotknutý úkon právnej služby nie je vykonaný samotným advokátom, ale jeho
advokátskym koncipientom. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že na pojednávaní dňa
29.01.2015 bol prítomný ako zástupca odporcu Mgr. Radoslav Kulich, advokátsky koncipient, ktorého
poveril na tento konkrétny úkon advokát odporcu - JUDr. Andrej Cifra (č.l. 56 spisu).
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na prípravný charakter praxe advokátskeho koncipienta u

advokáta, ktorej účelom je nadobudnúť vedomosti a osvojiť si skúsenosti potrebné na výkon advokácie
(napr. § 64 ods. 2 zákona č. 586/2033 Z. z. o advokácii, ďalej aj „ZoA“). Advokát z titulu svojho zápisu
do zoznamu advokátov, ktorý vedie Slovenská advokátska komora (§ 2 ods. 1 ZoA), je samostatne
spôsobilý vykonávať povolanie advokáta, pri výkone ktorého je nezávislý (§ 2 ods. 2 ZoA). Na rozdiel od
neho, advokátsky koncipient vykonáva svoju činnosť - právnu prax - pod vedením a dohľadom advokáta

(§ 64 ods. 2 ZoA) a pri jej výkone je povinný postupovať (aj) v súlade s pokynmi advokáta (§ 64 ods. 3
ZoA); jeho pracovný pomer sa spravuje pracovnoprávnymi predpismi (§ 64 ods. 1 ZoA).
Z uvedeného vyplýva, že z principiálneho/statusového hľadiska nie sú advokát a advokátsky koncipient
v rovnakom/totožnom právnom postavení. Práve predmetné rozdielne (statusové) právne postavenie jerozhodujúce v rámci riešenia posudzovanej otázky. Na uvedenom - určujúcom hľadisku -
nič nemení skutočnosť, že advokátsky koncipient vykonáva úkony v mene advokáta a na jeho účet a že
tieto úkony sú (zhodne ako úkony advokáta) považované za úkony (zastupovaného) účastníka konania.

Účelom náhrady za stratu času je finančne kompenzovať advokátovi to, že počas cesty z jeho sídla
do miesta úkonu právnej služby nemôže bezprostredne vykonávať odbornú činnosť advokáta, ktorú by
vykonával, ak by necestoval. Normotvorca akceptoval prezumovanú vysokú kvalifikovanosť právnych
služieb (až) do tej miery, že považoval za adekvátne osobitne „honorovať“ aj cestovanie advokáta na
úkon právnej služby. Tomu tiež zodpovedá relatívne vysoká peňažná hodnota náhrady za stratu času,

ktorá v roku 2015 predstavovala 13,98 Eur za každú, aj začatú polhodinu. Len pre porovnanie
je žiaduce uviesť, že zatiaľ čo náhrada za stratu času advokáta je za 1 hodinu cca 28,00 Eur,
priemerná hodinová mzda v národnom hospodárstve činí len niečo vyše 5,00 Eur. Predmetná vysoká
(právnym predpisom predpokladaná) odbornosť činnosti advokáta má však aj svoj formálny rozmer a
tým je (okrem iného) zloženie/uznanie príslušnej skúšky, či zapísanie do zoznamu advokátov.
Uvedené formálne náležitosti advokátsky koncipient zo samotnej podstaty svojho postavenia nie je

spôsobilý splniť. Nadväzne odvolací súd dospel k záveru, že advokátskemu koncipientovi neprislúcha
náhrada za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.
Advokátsky koncipient je v pracovnom pomere s advokátom a v prípade cestovania v súvislosti s
poskytovaním právnej služby ide na jeho strane o služobnú cestu, vo vzťahu ku ktorej by do
úvahy prichádzala náhrada preukázaných cestovných výdavkov v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o

cestovnýchnáhradách.Jednásatotižoplneniepracovnýchpovinností vrámcipracovnéhočasu,
za ktorý patrí advokátskemu koncipientovi mzda. Advokát, ktorý advokátskeho koncipienta zamestnáva,
môže pritom počas tohto času vykonávať odbornú prácu ako advokát.
Ak by súd priznal účastníkovi náhradu za stratu času aj za čas strávený cestou zo sídla advokáta do
sídla súdu a späť vykonanou advokátskym koncipientom, potom by za tento čas získal advokát príjem

z výkonu vlastnej odbornej práce (ktorú vykonával, lebo on sám necestoval), ako aj z náhrady za stratu
času, ktorá však má byť práve kompenzáciou nutnosti cestovania.

K rozhodnutiu o nepriznaní náhrady trov konania, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia,
uplatnených vedľajším účastníkom treba uviesť, že zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom

nemalo v danej veci opodstatnenie, keďže samotnou úlohou spotrebiteľských združení je ochrana práv
spotrebiteľov.
Oprávnenieprávnickejosoby,ktorejpredmetomčinnostijeochranaprávpodľazákona č.250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, vystupovať v konaní ako vedľajší účastník vyplýva z výslovného znenia §
93 ods. 2 O.s.p. Je zjavné, že vstup takejto osoby do konania je v princípe motivovaný snahou aktívne

presadzovať práva spotrebiteľa s cieľom zabezpečiť čo najširšiu ochranu spotrebiteľských záujmov. Z
obsahu ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. vyplýva, že postavenie spotrebiteľského
združenia v konaní ako účastníka je podmienené tým, že ochrana spotrebiteľa je hlavnou náplňou jeho
činnosti, alebo je táto osoba uvedená v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou.
Aktuálna právna úprava umožňujúca združeniu na ochranu spotrebiteľa vystupovať v civilnom procese

bola prijatá do nášho právneho poriadku s cieľom presadiť záujmy spotrebiteľa. Pokiaľ takéto združenie
vzniklo s deklarovaným cieľom chrániť spotrebiteľské práva a následne na tomto princípe vstúpilo do
konania, je zjavné, že malo v zmysle právnej úpravy disponovať špecifickými odbornými vedomosťami,
ktoré by boli spôsobilé zabezpečiť kvalifikovaný postup v konaní.
Odvolací ďalej uvádza, že v zásade nespochybňuje právo vedľajšieho účastníka na právne zastúpenie

advokátom, avšak nepovažuje trovy, ktoré vedľajší účastník na strane odporcu v súvislosti s právnym
zastúpením vynaložil za účelne vynaložené. Paušálny vstup vedľajšieho účastníka do nespočetných
konaní, v ktorých vystupuje ako navrhovateľ obchodná spoločnosť Home Credit Slovakia, a.s. a iní
početní dodávatelia, bez ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa a bez vedomostí o predmete
konkrétneho sporu, navodzuje dojem, že účelom vstupu vedľajšieho účastníka nebola ochrana práv

konkrétneho spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho
zastúpenia. Skutočnosti, že Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS vstúpilo do predmetného
konania ako vedľajší účastník bez bližšej znalosti veci, nasvedčuje jeho oznámenie o jeho vstupe do
konania zo dňa 11.12.2013, v ktorom uviedol len meno a priezvisko odporcu so žiadosťou o doručenie
návrhu na začatie konania s prílohami. Súčasne už v tomto podaní si vedľajší účastník žiadal priznať

náhradu trov konania. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že vedľajší účastník na strane odporcu
vstupoval do konania bez znalosti veci, bez vedomostí o predmete konania a vedomostí o
účastníkovi, ktorého záujmy mal podporovať. Takmer absolútne totožné vyjadrenie vo veci samej tento
vedľajší účastník predložil/predkladá v niekoľkých ďalších tisíckach súdnych sporov. Vovzťahu k podaniu právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane odporcov (vyjadrenie zo
dňa 29.09.2014, ktoré došlo na súd 01.10.2014) treba zdôrazniť, že do svojho podania len „vpisuje“
údaje napr. o označení veci, účastníka, čísla a dátumu uzavretia zmluvy a pod. do vopred

pripraveného textu. Takmer absolútne totožné vyjadrenie k návrhu tento vedľajší účastník predložil/
predkladá v niekoľkých ďalších tisíckach súdnych sporov. Takúto činnosť rozhodne nemožno považovať
za tak odborne náročnú, ktorá by bola vyžadovala úplné právnické vysokoškolské vzdelanie, vrátane
príslušnej advokátskej praxe. Jedná sa totiž o bežné administratívne úkony, ktoré vedľajší účastník - ako
občianske združenie kreované práve na ochranu práv spotrebiteľa - je spôsobilé vykonať samostatne

a bez akýchkoľvek zásadnejších problémov.
Krajský súd dodáva, že hľadisko účelnosti trov právneho zastúpenia v prípade zastupovania vo
väčšom množstve totožných prípadov (relevantným je už počet dosahujúci niekoľko desiatok) uplatňuje
štandardne vo svojej rozhodovacej činnosti. To znamená, že rovnako posudzuje účelnosť trov právneho
zastúpenia (okrem iného) u dodávateľov i u spotrebiteľov, pričom základom je vedomosť, predovšetkým
z vlastnej rozhodovacej činnosti (§ 121 O.s.p), o početnosti argumentačne totožných úkonov právnej

služby, v rámci ktorých sa iba obmieňajú údaje o jednotlivých účastníkov, o spisových značkách súdneho
konania, o označení zmlúv, o časových údajoch a pod.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6M Cdo 5/2013 zo dňa 19. 03. 2014 (týkajúce sa spotrebiteľskej veci, kde ako navrhovateľ vystupuje

obchodná spoločnosť EOS KSI Česká republika, s.r.o.,), v ktorom Najvyšší súd SR rozhodoval o
mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Uvedené rozhodnutie riešilo
práve otázku rozhodovania o trovách konania vedľajšieho účastníka a hodnotenie účelnosti vynaloženia
takýchto trov. Dovolací súd vyslovil záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv.
hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej - ktorej veci a jej

individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené
na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu,
ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Zdôraznil, že právo
na právnu pomoc náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú
neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti so

zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov, než možnosť nechať sa zastupovať
advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa
účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom
konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje

k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa
preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy, ktoré vynaložil v tejto súvislosti,
nemožno považovať za trovy účelné.

Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 2Sži/6/2014 zo dňa 16.04.2014

konštatoval, že súdne konanie nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa
stať len nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany,
spočívajúcehovzaplatenínákladovnazastúpenieadvokátom.Sporušenímprávanaspravodlivýproces
podľa čl. 46 Ústavy SR a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej čl. 47 preto nie je také
rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo

ich nevyhodnotí ako účelne vynaložené. Pritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi
priznať len náhradu účelne vynaložených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj
náklady spojené so zastupovaním advokátov (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových
výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty). Za účelne vynaložené náklady podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
možno považovať len také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť

svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením advokátom
tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemožno prisudzovať absolútnu,
bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i situácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením
advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre riadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde.
O taký prípad pôjde najmä zneužitia práva na zastúpenie advokátom (pozri aj nález Ústavného súdu

Českej republiky z 25. 07. 2012 sp. zn. I.ÚS 988/12).

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.