Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 13, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/270/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812206628
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8812206628.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala

Boroňa a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5,
851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava,
IČO: 36 613 843, proti žalovanej: P. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka
na strane žalovanej: Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom Námestie legionárov
5, Prešov, IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom ul. Sov. Hrdinov
163/66, Svidník, o zaplatenie sumy 504,63 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Vranov nad Topľou č.k. 5C 343/2012-136 zo dňa 7. 7. 2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní z a m i e t a.

II. P o t v r d z u j e sa rozsudok v zamietavom výroku a výroku o trovách konania.

III. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania vo
výške 83,76 Eur na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

IV. Náhrada trov odvolacieho konania medzi účastníkmi sa n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozhodol tak,
že cit.:

„Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 305,22 EUR spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania
zo sumy 18,69 EUR od 21.07.2009 do zaplatenia, zo sumy 18,69 EUR od 21.08.2009 do zaplatenia,
zo sumy 18,69 EUR od 21.09.2009 do zaplatenia, zo sumy 18,69 EUR od 21.10.2009 do zaplatenia,
zo sumy 18,69 eur od 21.11.2009 do zaplatenia, zo sumy 18,69 EUR od 21.12.2009 do zaplatenia, zo

sumy 18,69 EUR od 21.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 18,69 EUR od 21.02.2010 do zaplatenia, zo
sumy 18,69 EUR od 21.03.2010 do zaplatenia, zo sumy 18,69 EUR od 21.04.2010 do zaplatenia, zo
sumy 18,69 EUR od 21.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 18,69 EUR od 21.06.2010 do zaplatenia, zo
sumy 18,69 EUR od 21.07.2010 do zaplatenia, zo sumy 18,69 EUR od 21.08.2010 do zaplatenia, zo
sumy 18,69 EUR od 21.09.2010 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a.

Žalobca nemá právo na náhradu trov konania.Žalobca je p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi konania Združeniu na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 184,33 eur na
účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka JUDr. Igora Šafranka a to do 3 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku.“

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že cit.:

„Úverová zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bola uzatvorená dňa 10.10.2005

a žalovaná sa poskytnutý úver zaviazal splácať formou mesačných splátok, pričom splatnosť prvej
splátky bola dňa 20.11.2005 a poslednej splátky mala byť ku dňu 20.09.2010. K odstúpeniu od zmluvy
ani k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru nedošlo. Preto súd posudzoval splatnosť každej splátky
samostatne s poukazom na vznesenú námietku premlčania. Žaloba v danej veci bola podaná dňa
29.06.2012. Z toto teda vyplýva, že všetky splátky, ktorý boli splatné pred 29.06.2009 sú premlčané.
Žalobca si po čiastočnom späťvzatí uplatňuje splátky od 20.07.2008 do 20.09.2010.

V zmysle vyššie uvedenej zmluvy nie sú premlčané len splátky splatné od 20.07.2009 do 20.09.2010,
ide o 15 splátok. Jedna splátka je vo výške 18,69, Ide o 15 x po 563,-Sk, t.j. 8.445,-Sk + poplatok za
správu 15 x po 50,-Sk (750,-Sk), t.j. 9.195,-Sk, (305,22 eur). Tieto splátky ako to vyplýva z prehľadu
transakcii uhradené žalovanou neboli.

Na základe uvedeného preto súd považoval žalobu v tejto časti za dôvodnú a vyhovel jej. Žalobu v
prevyšujúcej časti ohľadom istiny ako nedôvodnú z dôvodu premlčania zamietol.

Dňom 21. dňa každého mesiaca, t.j. dňom nasledujúcim po dni splatnosti každej splátky sa žalovaná

dostala do omeškania s úhradou tej ktorej splátky, t.j. k 21.07.2009, k 21.08.2009, k 21.09.2009, k
21.10.2009, k 21.11.2009, k 21.12.2009, k 21.01.2010, k 21.02.2010, k 21.03.2010, k 21.04.2010,
k 21.05.2010, k 21.06.2010, k 21.07.2010, k 21.08.2010, k 21.09.2010. Na základe uvedeného a
v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami priznal súd žalobcovi aj ním požadované úroky z
omeškania v zákonnej výške, tak ako to žiadal z dlžnej mesačnej splátky 563,-Sk, t.j. 18,69 eur odo dňa

nasledujúceho po dni splatnosti každej splátky do zaplatenia a ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
Zvyšok nároku na úroky z omeškania z nepriznaných splátok ako nedôvodné zamietol.

Podľa § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku ( ďalej len ,,O.s.p.“), ak mal
účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že

žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo.

Podľa § 137 O.s.p., trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane
súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára
za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby,

ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho
hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p., ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov
konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Podľa § 151 ods. 1, 2 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Ak účastník
v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu

ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem
trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v
takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 151 ods. 8 O.s.p., vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí osobitne trovy právneho
zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.V danej právnej veci súd konanie v časti uplatneného návrhu na zaplatenie sumy 695,53 eur bolo
konanie pre späťvzatie zastavené a vo zvyšnej časti návrhu žalobcu, pokiaľ ide o sumu 305,22 eur
s príslušenstvom, súd žalobe vyhovel. Žaloba bola zamietnutá v časti o zaplatenia sumy 199,41 eur.

V časti zamietnutého nároku žalobcu bola v konaní úspešná žalovaná. Vo zvyšnej časti uplatneného
nároku bol úspešný žalobca. Podľa pomeru úspechu a neúspechu žalobca (s prirátaním zastavenia
pre premlčanie) mal teda úspech v konaní vo výške 25 % a žalovaná vo výške 75 %. Po odpočítaní
úspechu žalobcu od úspechu žalovanej (75% - 25%), žalovanej tak vznikol nárok na priznanie náhrady
trov konania vo výške 50% z jeho celkových priznaných trov konania. Ako neúspech žalobcu je potrebné

prirátať aj čiastočné zastavenie, pretože k späťvzatiu došlo po vznesení námietky premlčania. V prípade
ak by žalobca nevzal žalobu v tejto časti späť, súd by ju zamietol. Vzhľadom na pomerný neúspech
žalobcu tento nemá právo na náhradu trov konania.

Žalovaná si náhradu trov konania neuplatnila a ani jej žiadne nevznikli, preto jej ich súd nepriznal.

Na strane žalovanej vystupoval vedľajší účastník, ktorý si náhradu trov konania uplatnil, tieto u neho
pozostávajú z trov právneho zastúpenia. Podľa pomerného úspechu žalovaného tak ako je to vyššie
uvedené má tento nárok na pomerne trovy vo výške 50% z celkových jeho trov.“

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní okrem iného

uviedol, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa
premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o
zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných
strán je spotrebiteľ. Predmetný záväzkový vzťah je nutné posudzovať v zmysle ustanovení Obchodného
zákonníka. Poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. 2MCdo 3/2011 zo dňa 28. 4. 2011, 6MCdo 4/2012

zo dňa 27. 3. 2013, ďalej na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co 132/2013 zo
dňa 21. 11. 2013 a 15Co 28/2013 zo dňa 30. 10. 2013 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co 138/2013
zo dňa 20. 2. 2014. Žalobca má za to, že v prípade trov vedľajšieho účastníka nemožno hovoriť o
trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva a poukazuje na to, že nepriznaním
náhrady trov konania súd neporušuje základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní

podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, najmä keď trovy konania nie sú účelne vynaložené a nie sú ani v
príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Vedľajší účastník
- združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť
právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Združenie vstupuje do množstva
konaní bez ohľadu na stav konania a vôľu odporcu, a to oznámením o vstupe združenia do konania,

ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov konania. Z uvedeného je zrejmé,
že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania, združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom
prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Paušálny vstup
združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, iba zbytočne
navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale

získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Na základe uvedeného
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
O.s.p. preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. a zistil, že rozsudok je správny.

V odvolacom konaní žalobca namietal vstup vedľajšieho účastníka do konania.

Zákonom č. 353/2014 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok

v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, v § 93 ods. 3 O.s.p. sa za
prvú vetu vložila nová druhá veta, ktorá znie:

„Ak ako vedľajší účastník vstupuje do konania z vlastného podnetu právnická osoba založená alebo
zriadená na ochranu spotrebiteľa podľa osobitného predpisu, 10b) súčasťou oznámenia o vstupe musí

byť aj súhlas účastníka, popri ktorom sa zúčastňuje na konaní, inak súd na oznámenie o vstupe
neprihliada.". Tento zákon nadobudol účinnosť 1.1.2015. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel
rešpektujúc ústavnú zásadu práva na spravodlivý proces k záveru, že vstup vedľajšieho účastníka do
konaniajepotrebnéposudzovaťpodľazákonaúčinnéhovčasejehovstupu.Vstupvedľajšiehoúčastníkado konania bol prvostupňovému súdu oznámený dňa 21.9.2012 a v rozhodnom období sa explicitne
zákonom súhlas účastníka nevyžadoval.

Z dôvodovej správy k § 93 ods. 2 O.s.p. (k novele účinnej od 15.10.2008): ,,Navrhovaná právna úprava
súvisí s právnou úpravou v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v
znení 539/2005 Z. z. a zákona 326/2007 Z. z., v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a

v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. Úprava má za cieľ umožniť
širšiu ochranu osobám na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia
a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku
ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod. Navrhovaná právna úprava umožňuje
rozšíriť predmet konania na návrh vedľajšieho účastníka. Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu
práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi

problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti
záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konaní (najmä na strane navrhovateľa) ako
vedľajšíúčastníci.Dôvodomjefakt,ževdanejsituáciíbybolotakmernemožnépreukázaťprávnyzáujem
na výsledku. V praxi ide hlavne o právnické osoby v postavení mimovládnych organizácií zameraných
na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou, o združenia na ochranu spotrebiteľov a podobne“.

Podľa bodu 50 uznesenia Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 (Pohotovosť s.r.o.
proti S. Q.) „Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana
spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie,
ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú

právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52).

Nevyslovenie súhlasu so vstupom vedľajšieho účastníka do konania nie je možné považovať za
nesúhlas účastníka konania so vstupom (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej vo veci 6Cdo
323/2013).

Skutočnosť, že vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná na
ochranu práv spotrebiteľa, neznamená, že spotrebiteľ musí s jej vstupom do konania súhlasiť. Povahe
a účelu občianskeho súdneho sporového konania by sa priečil vstup takéhoto vedľajšieho účastníka do
konania, ktorý by bol spotrebiteľovi nanútený. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci

3Cdo 188/2012 publikované ako rozhodnutie 62. v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. 4/2014). V predmetnej veci vstup vedľajšieho účastníka nemožno vyhodnotiť ako
nanútený, keďže výslovný nesúhlas žalovanej so vstupom vedľajšieho účastníka nie je obsahom spisu.

Podľa článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa členské štáty zaviazali k vytvoreniu účinných mechanizmov, aby sa predchádzalo súvislému
používaniu neprijateľných (nekalých) zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Práve
vedľajší účastník môže privodiť naplnenie tohto cieľa svojou aktivitou.

Podstatou účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej je snaha všetkými dostupnými procesnými

prostriedkami pomôcť tejto strane, na ktorej v konaní vystupuje, k výhre v spore a má rovnaké procesné
práva a povinnosti, ako hlavný účastník konania, teda môže podávať opravné prostriedky.

Ak by išlo o neinformovaného spotrebiteľa, súd v takýchto prípadoch zohľadní úkon vedľajšieho
účastníka, aj keď odporuje úkonu spotrebiteľa, ale je v jeho záujme (§ 93 ods. 4 O.s.p.). Je

neakceptovateľné (porov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie C-76/10 POHOTOVOSŤ, bod
50), aby súd bol nástrojom na priznávanie plnení z neprijateľných zmluvných podmienok (príp. na
základe nekalých obchodných praktík) voči neinformovaným spotrebiteľom (porov. rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie C 429/05, bod 61 „V bode 26 už citovaného rozsudku Océano Grupo Editorial
a Salvat Editores Súdny dvor rozhodol, že účel článku 6 smernice 93/13, ktorý členským štátom

ukladá zabezpečiť, aby nekalé podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné, nemožno dosiahnuť, ak
je na spotrebiteľovi, aby sám poukázal na nekalý charakter týchto podmienok. V sporoch, ktorých
hodnota je často obmedzená, môžu náklady na služby advokáta prevyšovať záujem, ktorý je predmetom
sporu, čo môže spotrebiteľa odradiť od toho, aby sa proti uplatneniu nekalých podmienok bránil. Ak jepravdou, že v mnohých členských štátoch procesné pravidlá jednotlivcom umožňujú, aby sa obhajovali v
takých sporoch sami, existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že najmä z dôvodu svojej nevedomosti
spotrebiteľ na nekalý charakter jemu predložených podmienok nepoukáže. Z toho vyplýva, že účinnú

ochranu spotrebiteľa možno dosiahnuť, len ak sa vnútroštátnemu súdu prizná možnosť posúdiť uvedené
podmienky bez návrhu.“).

S poukazom na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktoré predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, podľa ktorého súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva,

ktoré vo svojich účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami v zmysle cieľov Smernice Rady 93/13/EHS. Je treba ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p.
vykladať tak, že ak vedľajší účastník vstúpil do konania do právoplatného skončenia veci, je treba mu
rozhodnutie doručiť a umožniť mu podať opravný prostriedok, ak sa takýmto opravným prostriedkom dá
zabrániť porušeniu čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13 ES o neprijateľných zmluvných podmienkach.

S poukazom na uvedené odvolací súd námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníka zamietol (§ 92
ods. 2, 3 O.s.p.).

Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a správne vec právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje
odôvodnenie prvostupňového súdu, na ktoré poukazuje a na zdôraznenie správnosti dopĺňa.

V súvislosti s namietaným posúdením otázky premlčania odvolací súd poukazuje na judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej cit: „Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo

zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. mája 2014) ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné

zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
V nadväznosti na citáciu vyššie uvedených ustanovení najvyšší súd poukazuje na základný zmysel a
účel dovolania a mimoriadneho dovolania, ktorým je dosiahnuť preskúmanie právoplatného rozhodnutia

vtedy, keď to zákon umožňuje, a v prípade, že v procese jeho preskúmania sa zistia zákonom stanovené
dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, dosiahnuť tiež zrušenie rozhodnutia, proti ktorému bol
podaný tento mimoriadny opravný prostriedok (§ 243b ods. 2 O.s.p., resp. § 243b ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243i ods. 2 O.s.p.).
Zrušenie rozhodnutia napadnutého dovolaním alebo mimoriadnym dovolaním nesmie byť však nikdy

samoúčelné a vždy musí viesť k vytvoreniu stavu, v ktorom bude možné odstrániť nesprávnosť
procesného alebo hmotnoprávneho charakteru, ktorá bola dôvodom pre kasačné rozhodnutie
najvyššieho súdu a nahradiť zrušené (nesprávne, nezákonné) rozhodnutie novým, zodpovedajúcim
zákonu. Pokiaľ je však už pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia zrejmé, že (napríklad v dôsledku
zmeny v právnom poriadku, ku ktorej medzičasom došlo) bude súd, ktorému sa vec po zrušení jeho

rozhodnutia má vrátiť na ďalšie konanie, musieť rozhodnúť rovnako ako v zrušovanom rozhodnutí, lebo
iné rozhodnutie mu platný právny stav ani neumožní (t.j. ak súd po vrátení veci nebude môcť postupovať
alebo rozhodnúť inak, ako pred zrušením jeho rozhodnutia), nemá kasačné rozhodnutie najvyššieho
súdu opodstatnenie.
V preskúmavanom prípade je - aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho

prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie
Občianskeho) zákonníka - zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté
rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na
zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako „orgán rozhodujúci o
nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy“ bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať

plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe
tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajúprechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené
pred týmto dňom.
Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym

dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor
navrhuje zrušiť.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3MCdo 14/2014).
Odhliadnuc od uvedeného právneho názoru odvolací súd zastáva názor, že ust. § 54 ods. 1 OZ v
znení Občianskeho zákonníka účinnom do 31.12.2014 vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej

úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo
(Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa
oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8
smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej úpravy inštitútov súkromného
práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré
bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu

zákonníku, § 54 ods. 1 OZ).

Odvolací súd poznamenáva, že aj právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v
súlade s princípom rovnosti, no je citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne
priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi, garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri

zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia,
ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o
obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“ je objektívne značne relativizovaný.

Odvolacísúdužvminulostipoužilnaúčelyposúdeniapremlčacejdoby(iodstúpenia)prispotrebiteľskom

právnomvzťahuprávnuúpravuobsiahnutúvObčianskomzákonníku(porov.rozsudky voveciachsp.zn.
6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené
kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS
402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická
právna úprava odstúpenia a premlčania).

Naveciničnemeníuzavretiezmluvyoúverepred1.1.2008poukazujúcna§23azákonač.634/1992Z.z.
o ochrane spotrebiteľa (Spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú
voviacerýchprípadoch,ajeobvyklé,žespotrebiteľobsahzmluvypodstatnýmspôsobomneovplyvňuje.).

Žalobca namieta neúčelnosť trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka.

Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že procesná aktivita vedľajšieho účastníka súvisí s ochranou
spotrebiteľa, ktorej sa priznáva význam pri zvyšovaní kvality života spotrebiteľov (porov. rozsudok

súdneho dvora Mostaza Claro C-168/05, bod 37, cit.: Okrem toho, smernica, ktorá smeruje k posilneniu
ochrany spotrebiteľa, predstavuje podľa článku 3 ods. 1 písm. t) ES opatrenie nevyhnutné na splnenie
poslania zvereného Spoločenstvu , najmä, na zvýšenie životnej úrovne a kvality života v celom
Spoločenstve (pozri analogicky v súvislosti s článkom 81 ES rozsudok Eco Swiss, už citovaný, bod 36).

Takýmto prostriedkom ochrany môže byť aj inštitút náhrady trov konania, v rámci ktorého nemožno
poprieť aj jeho sankčnú povahu (pre porovnanie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 14. 9. 2011 sp. zn. 7MCdo 4/2010, cit. ,,Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda
zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je
sankčná náhrada nákladov konania...., tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa

16.6.2011 sp. zn. II. ÚS 281/2011).

Zákonodarca v § 137 O.s.p. explicitne u právnických osôb zaoberajúcich sa kolektívnou ochranou
práv zvýraznil v rámci indikatívneho výpočtu trov konania aj výdavky takejto osoby. Z dôvodovej
správy ,,Navrhovaná právna úprava bude dopadať aj na ďalšie právnické osoby, ktoré sú v súlade

s právnymi aktmi Európskej únie aktívne legitimované na kolektívnu ochranu zákonom chránených
záujmov, napr. vo sfére ochrany pred diskrimináciou, alebo vo sfére kolektívnej ochrany práv
spotrebiteľa. V týchto prípadoch budú osobitnými predpismi napr. zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorýchzákonov (antidiskriminačný zákon), zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a zákon č. 82/2005
Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní. Navrhovaná právna úprava bude predstavovať aj
výrazný príspevok ku kolektívnej ochrane práv osôb“.

Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie podporuje poskytnutie právnej ochrany aj právnickej osobe
„Zásada účinnej súdnej ochrany, ako je stanovená v článku 47 Charty základných práv Európskej únie,
sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické osoby, a pomoc
poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia trov konania alebo

zastupovanie advokátom“ (porov. rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-279/09). Niet
dôvodu na výnimku ani v prípade vedľajšieho účastníka a jeho práve na náhradu trov konania.

Odvolacie námietky žalobcu sú nedôvodné a odvolací súd napadnutý rozsudok v zamietavom výroku a
výroku o trovách konania s osvojením si dôvodov ako správny potvrdil postupom podľa § 219 O.s.p.

Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný a tomu zodpovedá i výrok o náhrade trov konania (§
224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.). Vedľajší účastník má nárok na náhradu trov
odvolacieho konania za vyjadrenie k odvolaniu vo výške 61,41 Eur, režijný paušál vo výške 8,39 Eur a
20% DPH, spolu náhrada trov odvolacieho konania vo výške 83,76 Eur, ktorú je žalobca povinný zaplatiť
na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.