Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, January 25, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/275/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813203430
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8813203430.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.

Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s. r. o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, právne zastúpeného Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: T. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
XXX/XX, M., o uplatnenie pohľadávky zo zmenky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou zo dňa 09.03.2015, č.k. 11C/505/2013-105 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Pripúšťa späťvzatie žaloby v časti zmenkového úroku v rozsahu nad 0,06 % denne, v tejto časti rozsudok
zrušuje a konanie zastavuje.

Čo do zvyšku rozsudok p o t v r d z u j e.

Žalobca nemá právo na náhradu trov konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa návrhom na uplatnenie pohľadávky dožadoval zaplatenia
istiny 152 Eur a zmenkového úroku vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy do zaplatenia, ako aj 6%

úroku z dlžnej sumy do zaplatenia. Domáhal sa tiež priznania zmenkovej odmeny vo výške 0,51 Eur.
Svoj nárok odôvodnil tým, že je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila žalovaná dňa
19.02.2009, pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25% denne od 29.07.2009. V
texte zmenky bol uvedený záväzok žalovanej zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad zmenkovému
veriteľovi.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej žalobcom predložená zmenka

zabezpečovala hlavný záväzkový vzťah, ktorým bola zmluva o úvere uzavretá medzi žalovanou ako
dlžníkom a spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava ako veriteľom dňa 19.02.2009. Zmluvu o
úvereuzatváralažalovanáakoobčan-fyzickáosoba.Zmluvabolauzatváranánaformuláriveriteľa,mala
predtlačený text a do zmluvy sa dopisovali len údaje, ktoré vzhľadom na charakter nemohli byť vopred
dané a to osobné údaje dlžníka, výška poskytnutého úveru, výška poplatku a spôsob splatnosti. Do
zmluvy sa dopisovala len suma úveru, suma poplatku a výška splátok, ako aj počínajúci deň splatnosti,
pričom v predtlačenej forme formulára bol obsiahnutý aj text, že dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi

sumu úveru zvýšenú o príslušný poplatok. Neoddeliteľnou časťou zmluvy o úvere boli všeobecné
podmienkyposkytnutiaúveru,dohodaovyplnenízmenkyamediačnádohoda.Taktiežsazmluvnéstrany
dohodli na tom, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa ich právne vzťahy budú spravovať
Obchodným zákonníkom.S poukazom na § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o
úvere každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom, je

spotrebiteľskou zmluvou, ak dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho
zákonníka) a spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho
zákonníka). Súčasne sa vyžadovalo, aby spotrebiteľské zmluvy neobsahovali ustanovenia, ktoré

spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
teda neprijateľné podmienky (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) s tým, že zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech
spotrebiteľa a spotrebiteľ sa najmä nemôže vzdať svojich práv, ktoré mu Občiansky zákonník priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). V pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2

Občianskeho zákonníka).

Vzniknutý právny vzťah sa považoval za vzťah spotrebiteľský a na tento vzťah boli aplikované
ustanovenia spotrebiteľského práva. Povaha tohto právneho vzťahu sa nezmenila ani postúpením
zmenky.

Hocižalovanávkonanívyslovenenenamietala,žezmenkajeneplatná,platnosťzmenkybolapodrobená
skúmaniu, nakoľko princíp, podľa ktorého právo patrí bdelým v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Vychádzajúc z
povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu,

odporuje požiadavka na podrobnej znalosti právnych predpisov. Na túto vec sa vzťahuje viacero
právnych predpisov (Občiansky zákonník, zákon o ochrane spotrebiteľa, zákon o spotrebiteľských
úveroch, zákon o zmenkách), pričom je nepochybné, že vzhľadom na rozsiahlosť a dynamickosť právnej
úpravy, spotrebiteľ nemôže dokonale poznať každý z vyššie uvedených zákonov. Neinformovanosť
spotrebiteľa resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu. Účelom

spotrebiteľského práva je poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípadoch, keď môže dodávateľ zneužiť
neinformovanosť spotrebiteľa tým, že do zmluvy zakomponuje zmluvné podmienky, ktoré sú v
neprospech spotrebiteľa. Úlohou súdu je v takýchto prípadoch ex offo skúmať prijateľnosť zmluvných
podmienok a v prípade, že sú zmluvné podmienky neprijateľné, zabezpečiť rýchlu a účinnú ochranu
spotrebiteľa.

Odčlenenie zmenkového abstraktného vzťahu od spotrebiteľského vzťahu nie je možné, pretože práve
v spotrebiteľských vzťahoch bolo použitie zmenky regulované a obmedzené v § 4 ods. 6 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v rôznom znení do 31.12.2007 a od 01.01.2008. Posledná
platná úprava obsiahnutá v § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch dokonca

zmenku v spotrebiteľských úveroch úplne zakazuje. Ak by došlo k odčleneniu abstraktného vzťahu
zo zmenky, nebolo by možné aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, čím by sa zmaril účel
spotrebiteľského práva. V takomto prípade by zmluva mohla obsahovať viaceré neprijateľné zmluvné
podmienky, ktoré by ale nemohli byť skúmané, čím by sa spotrebiteľovi odňalo jeho právo na právnu
ochranu.

Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka demonštratívne určuje, čo je možné vyhodnotiť
ako neprijateľné zmluvné podmienky. Čo sa týka prípustnosti zmenky v spotrebiteľskom vzťahu
demonštratívny výpočet nekalých podmienok uvedených Občianskym zákonníkom je potrebné doplniť
ustanovením § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia

zmluvy o úvere, podľa ktorého v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa
zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Aby veriteľ mohol prijať zmenku od spotrebiteľa, musia byť
naraz splnené dve podmienky a to, že ide o zabezpečovaciu zmenku a že zmenková suma v čase
vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva
(vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške

maximálne30%istinyposkytnutéhospotrebiteľskéhoúveru.Tietopodmienkysplnenéneboli.Zmenková
suma predstavuje až 152% z istiny úveru.Za takejto situácie zmluvné dojednanie dohody o vyplnení zmenky je potrebné považovať za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa a sleduje cieľ obísť
právnepredpisytýkajúcesaochranyspotrebiteľa.Dohodaovyplnenízmenkyjevrozporesustanovením

§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj
všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak
je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody,
ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Dohoda o vyplnení zmenky uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa
vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá
voľba konkrétne znamená. Žalovaná sa v porovnaní s právnym predchodcom žalobcu nachádzala v
znevýhodnenom postavení, pokiaľ išlo o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia
ju viedla k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred právnym predchodcom žalobcu bez toho, aby

mohla vplývať na ich obsah a aby si uvedomila ich následky. Žalovaná si neuvedomila, že vyplnením
zmenky došlo k značnému zhoršeniu jej postavenia, pretože veriteľ vyplnením zmenky nepochybne
zamýšľal obísť zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa, pretože na základe takto vyplnenej
zmenky požadoval zmenkový úrok 0,25 % denne, ktorý je vzhľadom na svoju výšku považovaný za
odporujúci dobrým mravom a v spotrebiteľských vzťahoch neprípustný. Veriteľ ako dodávateľ finančnej

služby oproti neznalému spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať
neprijateľné podmienky a má poznať aj dôsledky ich používania. Žalobca ako nadobúdateľ zmenky
zabezpečujúcej záväzok spotrebiteľa musel počítať s tým, že nárokom majúcim svoj základ v nekalej
podmienke a jej použití, súd nemôže poskytnúť právnu ochranu.

Súd prvého stupňa preto žalobu žalobcu zamietol.

Výrok o trovách odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť

tak, aby jeho návrhu na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedol,
že pri rozhodovaní došlo k porušeniu práva Európskej únie a to konkrétne k porušeniu článkov 4,
5 a 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES) č. 861/2007 z 11.07.2007. Nariadenie má
všeobecnú pôsobnosť a je záväzné vo všetkých svojich častiach a priamo aplikovateľné v Slovenskej
republike. Na rozhodnutie o nariadení pojednávania neboli splnené podmienky nariadenia. Výnimočná

možnosť ústneho pojednávania zabezpečuje hospodárnosť a rýchlosť konania s nízkou hodnotou
sporu. Pojednávanie možno nariadiť podľa nariadenia len vo veciach rozporných tvrdení účastníkov
konania, kde nebude možné potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia účastníkov len na základe predložených
listinných alebo iných dôkazov. Pojednávanie nemožno uskutočniť za účelom zisťovania doplňujúcich
informácii od účastníkov konania, doplnenia skutkových tvrdení a doplnenia dôkazov, pretože na tento

účel slúži súdu procesný prostriedok upravený v článku 7 ods. 1 písm. a/ nariadenia. Pojednávania
nie je možné nariadiť podľa nariadenia vtedy, ak súd hodlá vykonávať iné právne posúdenia alebo ak
súd neschvaľuje materiálne vyjadrenie práva Európskej únie prejavujúce sa v zostavení prílohy č. III
nariadenia ( tlačivo „ C“ na žalobnú odpoveď). V podmienkach Slovenskej republiky rozhoduje súd o
nariadení pojednávania formou uznesenia. Súd žiadne rozhodnutie o nariadení pojednávania nevydal

a nedoručil ho stranám v súlade s ustanovením § 45 a nasl. O.s.p.. Ak súd o nariadení pojednávania
nerozhodol platne uznesením toto sa nemohlo uskutočniť a ak sa uskutočnilo jeho výsledky nemohli byť
použité pre meritórne rozhodnutie súdu. Právne účinky môžu zakladať len také procesné úkony súdu,
ktoré súd vykonal na základe právoplatných rozhodnutí. Vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia vo
veci sa vykonalo dokazovanie okrem iného oboznámením sa s úverovou zmluvou a ďalšími listinnými

dôkazmi. Žalobca a ani žalovaná dokazovanie úverovou zmluvou, či ďalšími listinnými dôkazmi vôbec
nenavrhli. Podľa ustanovenia § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočnosti tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie
dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby v
sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy, ako tie ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je

možné využiť len výnimočne, ak je vykonávanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba
vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd mohol
a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Zuskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania
vykonaného na základe návrhov sporových strán, nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté
dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky.

Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako indosatárovi
je preto jediným legitimizačných prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť. Žalovaná mohla
na základe čl. 5 ods. 3 a 6 nariadenia vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobila musia byť
akékoľvek iné námietky odmietnuté a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto
nariadením.Súdprvéhostupňanavyšeprirozhodovanívychádzalzpodľanehonespornýchskutočností.

Za nesporné považoval to, že žalovaná so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. uzatvorila zmluvu o
úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a že žalovaná
uzatvorila zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani
jedného z účastníkov konania. K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, preto neexistuje
spôsob akým by súd prvého stupňa mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností.

K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je samostatným
abstraktnýmzáväzkomneakcesorickejpovahy.Niejemožnéjuspájaťčipodmieňovaťinýmiokolnosťami
než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je nevyhnutné

zdôrazniť,žepredmetomkonaniajevýlučnezmenkaanieinýzáväzkovýprávnyvzťah.Žalobcavkonaní
uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovanej, že za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval ako by
išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Následkom tohto postupu bolo nesprávne rozhodnutie
vo veci. Súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p.,
porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak prihliadol na skutočnosti a

dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Vzhľadom na úplnú
samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o tom, že zmenka
je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka uplatnená
v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku. Žalobcom

uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný. Samotný zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch pripúšťal, aby na zabezpečenie nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka.
Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia.
Zmenka preto aj v prostredí spotrebiteľských úverov mohla byť používaná. Zákon súčasne nelimituje
použitie len istého druhu zmeniek ani nevylučuje použitie určitých doložiek a podobne. Z uvedeného

vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou
vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Súčasne z formulácie ustanovenia § 4 ods. 6
zákona č. 258/2001 Z.z. a použitia spojenia „v čase vyplnenia“ ako aj zo slov „vyplnenú veriteľom“,
je zrejme, že zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože
inak by použil spojenie „v čase vystavenia“, resp. by vylúčil vyplňovanie zmenky zo strany veriteľa.

Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohla byť neplatná a nemohla byť
neprijateľnou zmluvou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava
explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek.

Žalovaná vo svojej odpovedi uplatnený nárok zo zmenky uznala. V zmysle ust. § 153a ods. 1 O.s.p. v

prípade, ak takémuto uznaniu dôjde súd vo veci rozhodne rozsudkom na základe uznania. Zákonodarca
nedáva súdu možnosť odklonu od tohto procesného postupu a zaväzuje súd rozhodnúť práve týmto
spôsobom. V konaní sa postupovalo v rozpore s uvedenou procesnoprávnou normou a tým sa zasiahlo
do základných práv účastníkov konania, najmä práva na spravodlivý súdny proces a došlo k odňatiu
možnosti účastníkov konať pred súdom.

V konaní sa dospelo k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s
dobrými mravmi, a teda v tejto časti považoval súd prvého stupňa zmenku za čiastočne neplatnú pre
rozpor s dobrými mravmi. Zmenku pritom vystavila samotná žalovaná. Túto dobrovoľne podpísala a išlo
o prejav jej slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola jej známa v čase

vystavenia zmenky. Žalovaná teda mala vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje
0,25 % denne a s takouto sadzbou zmenkového úroku jednoznačne súhlasila.Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a
zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach
nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým
súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Vo veci nie je možné stotožniť sa s argumentáciu spochybňujúcou postup súdu pri vykonávaní dôkazov.
V prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu
sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom
Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného
Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje

zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s
cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva
a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež
použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné

dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými
dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.
861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,
ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne

vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné
dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania
podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom

členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V

danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

V zmluve o úvere zo dňa 19.02.2009 (č.l. 5 spisu 8Er/363/2010 Okresného súdu Vranov nad
Topľou) okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovanej (meno a priezvisko, bydlisko, dátum
narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené nie sú. Kolónky umožňujúce
identifikovať žalovanú ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo živnostenského registra, iné oprávnenie ako

živnostenský list) vôbec vyplnené neboli. Z iných konaní je pritom známe, že právny predchodca žalobcu
subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce činnosť na základe iného ako živnostenského oprávnenia
špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom a prideleným identifikačným číslom. Za takejto
situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere má oporu vo vykonanom dokazovaní.

Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy bola obsiahnutá v zákone č.
258/2001 Z.z.. Tento právny predpis v ustanovení § 2 písm. a/ definoval spotrebiteľský úver ako dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Veriteľom v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona
č. 258/2001 Z.z. bola fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho

podnikania a spotrebiteľom podľa ustanovenia § 3 ods. 2 tohto právneho predpisu fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred prepravené a nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý právnym
predchodcom žalobcu túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek

pochybnosti všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaná ovplyvniť nemohla nakoľko boli už vopred
pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Právny predchodca žalobcu mal v predmete svojej činnosti
poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo preukázané, aby úver poskytol žalovanej
za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti tejto účastníčky. S prihliadnutím
na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné

bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ, resp. jeho právny nástupca.
Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že
nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené
pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný nič nehovoriaci
údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania, zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď
na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania, resp. podnikateľská činnosť s

uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej
podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p.
si žalobca nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi právnym predchodcom
žalobcuažalovanourovnakývplyvakokebyvzmluveúčeljejuzatvoreniauvedenýnebol.Spotrebiteľský
charakter zmluvy o úvere bol teda bez akýchkoľvek pochybností preukázaný.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie

zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z

predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky

námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,

ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane

ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie

je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.

Abstraktný charakter zmenky bol spochybnený už v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. v

znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia v súvislosti s poskytovaním
úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať
od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru len ak ide o
zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výškynesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške max. 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.
Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je

povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny
majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

Vyššie uvedené ustanovenie teda výslovne zakazovalo splniť dlh zmenkou alebo šekom. Výnimku
tvorila len zabezpečovacia zmenka zo zákonnými limitmi obmedzujúcimi výšku zmenkovej sumy. Právny

predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy vôbec nerešpektoval a zmenku napriek výslovnému
zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka vystavená v rozpore s právnym predpisom
predstavuje neplatný právny úkon podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o dohodu o vyplňovacom práve zmenky, táto ak má byť právom akceptovateľná ako prejav
zmluvnej autonómie musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa

vyžaduje informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre spotrebiteľa. Z uzatvorenej dohody žiadne
informácie o dôsledkoch vystavenia zmenky pre žalovanú nevyplývajú. Žalobca a ani jeho právny
predchodca sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie neprijateľnej zmluvnej podmienky nemôžu zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jeho dôsledkov v neprospech žalovanej. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych

vzťahoch zo strany dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech
spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti
prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane
spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy
spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu odporuje

požiadavka na podrobné znalosti právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovať v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

Okrem toho vystavením zmenky v rozsahu nad zákonom povolený limit, vzhľadom na povahu tohto
cenného papiera, si žalovaná bez akýchkoľvek pochybnosti zhoršila svoje zmluvné postavenie. Potreba

vystavenia a odovzdania zmenky právnemu predchodcovi žalobcu pritom pre žalovanú priamo vyplývala
zo všeobecných úverových podmienok. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 54 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V

pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Dojednanie o zmenke nezohľadňujúce právne predpisy na ochranu spotrebiteľa odporuje ustanoveniu §
54 ods. 1. 2 Občianskeho zákonníka, a preto je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka.

Správnym nie je ani tvrdenie o povinnosti súdu rozhodnúť vo veci rozsudkom na základe uznania
nároku v zmysle ust. § 153a ods. 1 O.s.p. Tento druh rozsudku je založený na hmotnoprávnom úkone
plniacom funkciu zabezpečenia záväzku (§ 558 Občianskeho zákonníka). Uskutočnenie tohto úkonu
počaskonaniaumožňujesúduredukovaťčinnosť, pokiaľjejpredmetomjevecnáopodstatnenosťžaloby,
napreskúmanieplatnostiúkonuzhľadiskahmotnéhoprávaavprípadekladnéhozáverunajehozáklade

spor meritórne rozhodnúť. Ako už bolo skôr konštatované, dojednanie o zmenke nerešpektujúce právne
predpisy na ochranu spotrebiteľa predstavuje neplatný právny úkon, a preto nie je ani možné platne
uznať záväzok vyplývajúci z takéhoto absolútne neplatného úkonu. Účelom ust. § 558 Občianskeho
zákonníka ako zabezpečovacieho inštitútu je uznanie záväzku vzniknutého na základe platného úkonu
a nie uznanie neexitujúceho záväzku opierajúceho sa o úkon neplatný. Navyše v súčasnosti je účinné

ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch
zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Právny predpis, ktorého súčasťou

je toto ustanovenie, nemá prechodné ustanovenia, čo znamená, že od jeho účinnosti sa vzťahuje aj
na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Ak právny predchodca žalobcu pri zabezpečení svojho
nároku zo spotrebiteľského úveru prostredníctvom zmenky konal v rozpore s právnymi predpismi na
ochranu spotrebiteľa na uznanie takéhoto nároku sa prihliadať nemohlo.Právne bezvýznamná je i námietka, podľa ktorej vo veci sa nevydalo žiadne rozhodnutie o nariadení
pojednávania a ani sa takéto rozhodnutie nedoručovalo stranám. Článok 5 ods. 1 Nariadenia

Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 priamo zakotvuje oprávnenie súdu alebo tribunálu nariadiť
ústne pojednávanie nielen vtedy, ak o to požiada niektorá zo strán, ale aj vtedy, ak to považuje za
potrebné. Akým spôsobom dochádza k nariadeniu pojednávania a aké sú jeho náležitosti v tomto
nariadení uvedené nie je. Na nariadenie pojednávania sa preto musí v súlade s čl. 19 Nariadenia
č. 861/2007 aplikovať procesné právo Slovenskej republiky podľa ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku. V prejednávanej veci pojednávanie bolo bez akýchkoľvek pochybností nariadené uznesením
na deň 09.03.2015 o 10.15 hod. a na toto pojednávanie boli predvolaní účastníci a právny zástupca
žalobcu (zápisnica o pojednávaní zo dňa 01.12.2014, nachádzajúca sa na č.l. 92 spisu). Ustanovenie §
115 O.s.p. ukladá súdu nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov
a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. V predvolaní na pojednávanie doručenom účastníkom
a právnemu zástupcovi žalobcu bol bez akýchkoľvek pochybností obsiahnutý i údaj o nariadení

pojednávania na konkrétny termín. Zo žiadnych zákonných ustanovení nevyplýva, aby nariadenie
pojednávania muselo mať formu samostatného rozhodnutia. Nariadenie pojednávania predstavuje
rozhodnutie, ktoré sa týka vedenia konania a preto nemusí v súlade s ustanovením § 169 ods. 2 O.s.p.
obsahovať odôvodnenie. Proti takémuto rozhodnutiu, ktorým sa upravuje vedenie konania odvolanie nie
je prípustné, čo vyplýva z ustanovenia § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.. Aj za predpokladu, ak by písomnosť

obsahujúca nariadenie pojednávania nebola označená ako uznesenie išlo by síce o vadu, avšak nie
takú, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Občiansky súdny poriadok v ustanovení
§ 212 ods. 3 O.s.p. ukladá odvolaciemu súdu povinnosť prihliadať len na vady konania pred súdom
prvého stupňa majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V priebehu odvolacieho konania žalobca vzal žalobu späť v časti zmenkového úroku v rozsahu nad
0,06 % denne. V dôsledku uvedeného bolo potrebné v súlade s ust. § 208 O.s.p. v tejto časti pripustiť
späťvzatie žaloby, rozsudok čiastočne zrušiť a konanie zastaviť.

Čo do zvyšku odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom vyplývajúcim z ustanovenia

§ 219 ods. 1, 2 O.s.p..

O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods.
1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca v konaní úspech nemal
a žalovanej v súvislosti s konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.