Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 23, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/957/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213259
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6912213259.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a

členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Petra Priehodu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so
sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
7C/83/2012 - 54 zo dňa 12. 05. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 07. 05. 2014
zamietol. Súd žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a nemajetkovú ujmu zamietol. O trovách konaniach rozhodol tak, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznal.

Okresný súd skúmal, či sú splnené podmienky pre prerušenie konania na základe návrhu žalobcu zo dňa

07. 05. 2014, ktorým sa domáhal prerušenia konania vo veci samej a to do právoplatnosti rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu pre prerušenie práva žalobcu na
zákonného sudcu a na nestranný súd. Okresný súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol s
odôvodnením, že samotné podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu súdu o vylúčení sudcu nie je
takým dôvodom, ktorý zakladá obligatórnu povinnosť súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho
súdneho poriadku konanie prerušiť. Ústavný súd nie je oprávnený riešiť otázku, či jeho sudca je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania v danej veci. Nadriadený súd (Krajský súd v Banskej Bystrici) už v danej

právnej veci rozhodol uznesením č. k. 41NcC/3/2012 zo dňa 10. 10. 2012 tak, že zákonná sudkyňa N..
I.. Z.V. v danej právnej veci vylúčená nebola.

Na základe vykonaného dokazovania vo veci samej okresný súd zistil, že v exekučnom konaní vedenom
na Okresnom súde Rimavská Sobota pod č. k. 15Er/694/2011 navrhovateľ ako oprávnený podal návrh
na začatie exekúcie voči povinnému na podklade exekučného titulu, rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s.. Súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia

na súd dňa 18. 08. 2011, o žiadosti súdneho exekútora súd rozhodol uznesením zo dňa 16. 04. 2012
tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uznesenie
nadobudloprávoplatnosťdňom04.05.2012.Prvostupňovýsúddospelkzáveru,žežalobcanepreukázal
jednu zo zákonných podmienok pre vznik prípadného nároku na náhradu škody, prípadne nároku nanemajetkovú ujmu a to nesprávny úradný postup okresného súdu. Poukázal na ustanovenie § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie, podľa ktorého lehota 15 dní od
doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí

rozporžiadostialebonávrhualeboexekučnéhotitulusozákonomamusírozhodnúťozamietnutížiadosti
o vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je výslovne uvedené, že táto lehota sa nevzťahuje na
prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, teda notársku
zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie
dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré ani nemusia byť prílohou návrhu

na vykonanie exekúcie a to napríklad rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. V danom
prípade, v konkrétnej exekučnej veci existovali oba dôvody, pri ktorých neplatí 15 dňová lehota na
rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Z dôvodov, že
žalobca nepreukázal zákonnú podmienku pre vznik tvrdeného nároku a to nesprávny úradný postup, súd
sa v ďalšom konaní nezaoberal skúmaním otázky, či na strane žalobcu prípadným nesprávnym úradným
postupom vznikla škoda alebo iná nemajetková ujma a či existuje príčinná súvislosť medzi prípadným

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, prípadne nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Vo
vzťahu k tvrdeným prieťahom konaní poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR rozhodnutie vo veci
ÚS 46/01, I.ÚS/66/02, II. ÚS/57/01, I. ÚS/63/00 a I. ÚS/42/01. Poukázal ďalej na praktiky žalobcu, keď
žalobca podáva hromadne v rámci celej Slovenskej republiky niekoľko tisíc až desiatok tisíc návrhov
na exekúcie na základe exekučných titulov, pričom návrhy na exekúciu podáva opakovane aj potom,

ako boli právoplatne judikované okolnosti, že žalobcom používané exekučné tituly obsahujú neprijateľné
podmienky a pre ich rozpor so zákonom sa žiadosti o vydanie poverenia zamietajú. Má za to, že zo
strany žalobcu dochádza k šikanóznemu výkonu práva.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, hoci

žalovaný mal vo veci plný úspech, v spojení s konaním mu trovy konania nevznikli, preto súd rozhodol
tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v celom rozsahu. V rozsiahlom
odvolaní namietal najmä porušenie jeho práva na kontradiktórny súdny proces, v ktorom strany musia

mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň
musia mať možnosť sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť
sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Uvedené právo bolo žalobcovi upreté, nakoľko pred
vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným vyjadrením žalovaného k návrhu, toto mu bolo
doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Pred vynesením rozsudku nebol oboznámený

so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu
nemal možnosť sa vyjadriť. Prvostupňovému súdu vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania a súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
akéhokoľvek dôvodu sám určil. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však

v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec
sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca ďalej namietal, že konaním súdu
mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek
tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným predpokladom na splnenie podmienok
spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 357/09). Žalobca v konaní uskutočnil

podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému vec bola
pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne

pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej situácie, okresný súd
preto nemal vec meritórne prejednať. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodoval aj o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania, vydaním meritórneho rozhodnutia pred právoplatným rozhodnutím o prerušení
konania zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia

zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju
ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka. Podľa žalobcu súd ignoroval všetky
tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, urgencií, publikačné údaje spojené svyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. Namietal, že z odôvodnenia rozsudku
nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková
škoda nevznikla, rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca ďalej v

odvolaní uviedol, že nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník. Poukázal na to, že pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu. Namietal, že žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo

k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 212 ods. 1 odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného

súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, ako aj s jeho odôvodnením, ktoré je vyčerpávajúce,
zrozumiteľné, jasné a presvedčivé, námietky žalovaného uvedeného v odvolaní odvolací súd
nepovažuje za dôvodné a prijateľné.

K rozhodnutiu okresného súdu, ktorým zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania odvolací súd

uvádza, že sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť žalobu, ktorou sa žalobca domáha
náhrady škody, ktorá by mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, na ktorom
sudca vykonáva súdnictvo nezakladá dôvod na vylúčenie sudcu. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie
je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a

nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/43/2013). Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane
odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov,
pričom svoj nárok odvodzuje od postupu toho ktorého okresného súdu. Ústavný súd sťažnosti žalobcu

odmietol pre nedostatok právomoci prerokovať a rozhodnúť takúto vec (napr. sp. zn. I.ÚS 89/2013, I.ÚS
92/2013) s odôvodnením, že okolnosť, že o veci napriek rozhodnutiu nadriadeného súdu rozhoduje
sudca, ktorý by mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z jej prejednávania vylúčený,
je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa O. s. p. a ústavný
súd nemá právomoc preskúmať námietky sťažovateľa, že vo veci rozhodol nezákonný sudca. Za takejto

situácie odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania, ktorým
sa žalobca domáha prerušenia konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd
považuje za vecne správne. O námietke zaujatosti vznesenej žalobcom v žalobách na začatie konania
rozhodol nadriadený súd, a to Krajský súd v Banskej Bystrici. Uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 41NcC/3/2012 zo dňa 10. 10. 2012 I.. Z.V. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej
na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp. zn. 7C/83/2012 nie je vylúčená. Toto uznesenie bolo
doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 08. 11. 2012. Menovaná sudkyňa nebola vylúčená z
prejednávania a rozhodovania vecí, nakoľko nebola zákonnou sudkyňou v exekučnej veci, v ktorom
konaní mala byť postupom súdu žalobcovi spôsobená škoda z dôvodu nesprávneho úradného postupu.

Aj keď žalobca podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva
zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
otázku či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnominštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda nie ústavný
súd v konaní o sťažnosti žalobcu, na čo odvolací súd už poukázal vyššie. Okresný súd teda dospel k
správnemu názoru, že neexistoval dôvod na prerušenie konania.

K podanému odvolaniu odvolací súd ďalej uvádza:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi súdu na strane druhej. Okresný súd neporušil

právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil, aj náležite vyhodnotil. Nebolo možné prihliadnuť na námietku žalobcu, že okresný súd
porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces a to z dôvodov, že žalobca mal možnosť oboznámiť
sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne
konanie. Pokiaľ žalobca tvrdí, že pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným vyjadrením

žalovaného k návrhu, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu zistil, že okresný súd vo veci nariadil
pojednávanie na deň 12. 05. 2014, na toto pojednávanie bol s dostatočným časovým predstihom
predvolaný žalobca, právny zástupca žalobcu, ako aj žalovaný, pričom žalovaný písomné vyjadrenie
k veci doručil súdu až dňa 12. 05. 2014, t. j. v deň pojednávania, jednalo sa o podanie formou
e-mailu, pričom písomné vyjadrenie k veci súdu doručil žalovaný dňa 16. 05. 2014. Za situácie, že

žalobca, ani jeho právny zástupca sa na pojednávanie nedostavil, nebolo možné pred vynesením
rozsudku prvostupňovým súdom doručiť vyjadrenie žalovaného k návrhu (hoc aj toto vyjadrenie bolo
súdu doručené formou e-mailu). Preto súd doručoval toto vyjadrenie právnemu zástupcovi spolu s
rozsudkomzodňa12.05.2014.Vzhľadomnato,žežalobcaajehoprávnyzástupcabolinapojednávanie
riadne predvolaní, na pojednávanie sa bez náležitého ospravedlnenia nedostavili, nemožno považovať

postup prvostupňového súdu, ktorý vo veci konal a aj rozhodol na pojednávaní dňa 12. 05. 2014, za
nesprávny.Odvolacísúdďalejpoznamenáva,žezrozhodovacejčinnostijeodvolaciemusúduznáme,že
v obdobných veciach žalovaný podáva rovnaké vyjadrenie k obsahu skutkovo aj právne totožných žalôb
žalobcu, pričom žalobca podal obdobné veci na súdy Slovenskej republiky v počte niekoľko desiatok
tisíc vecí, teda nepochybne už v čase rozhodovania o predmetnej veci mal vedomosť o stanovisku

žalovaného k jeho žalobe.

Tvrdenie žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania neobstojí,
odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v súdenej veci nerozhodol rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, okresný súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 12. 05. 2014, účastníci na

toto pojednávanie boli riadne predvolaní. Hoci žalobca bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný
a napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil, len podaním zo dňa
07. 05. 2014 súd požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestranného súdu a sudcu, ktorým podaním zároveň žiadal súd o prerušenie konania až do
právoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyoústavnejsťažnosti,ktorejpredmetom

je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Keďže
žalobca sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil a ani neuviedol žiaden dôležitý dôvod, pre ktorý
sa pojednávania zúčastniť nemohol, okresný súd dôvodne pojednával v neprítomnosti žalobcu a jeho
právneho zástupcu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. bez ohľadu na to, že žalobca podal návrh na zrušenie
nariadeného pojednávania a návrh na prerušenie konania. Bolo nielen právom, ale aj povinnosťou

žalobcu na súdne pojednávanie sa dostaviť. Ak sa žalobca vzdal dobrovoľne tohto práva, nemôže byť
prejednanie veci bez jeho prítomnosti na pojednávaní, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný
považované za postup súdu, ktorým by mu bola odňatá možnosť zúčastniť sa verejného pojednávania,
oboznámiť sa s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, a teda nebola žalobcovi odňatá možnosť konať
pred súdom. Práve zo správania sa žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu je zrejmá účelovosť konania

spočívajúca v marení postupu súdu prejednať vec v primeranej lehote bez prieťahov. Napriek tomu,
že na pojednávanie sa nedostavil ani žalovaný, pričom svoju neúčasť písomne vopred ospravedlnil a
zároveň uviedol, že nežiada o odročenie pojednávania okresnému súdu nič nebránilo, aby vec v zmysle
§ 101 ods. 2 O. s. p. prejednal.

Vzhľadom na to, podľa názoru odvolacieho súdu, okresný súd dôvodne zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania s tým, že súčasne žalobcovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom, resp. jeho právo na kontradiktórny súdny proces, odvolací súd prejednal následne i rozhodnutie
okresného súdu vo veci samej. Žalobca v návrhoch na začatie konanie tvrdil, že okresný súd rozhodolo žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a to
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.

Odvolací súd súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako
jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení,
že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15-

dňovej lehoty. Súdna prax sa ustálila v závere, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V preskúmavanej exekučnej veci súd rozhodol o zamietnutí
žiadosti po lehote 15 dní, pričom za situácie, že okresný súd z pripojeného exekučného spisu zistil, že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 18. 08. 2011

a exekučný súd uznesením zo dňa 16. 04. 2012 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol, pričom uznesenie bolo účastníkom exekučného konania doručované v
primeranej lehote, uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup, ktorý
by mal za následok prieťahy v súdnom konaní. Postup exekučného súdu je plne odôvodnený potrebou
skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Odvolací súd uvádza,

že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresným súdom (čo je
odvolaciemu súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti), je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia
lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti, čo je plne v súlade so závermi Ústavného súdu
SR napríklad vo veci sp. zn. II. ÚS/245/2013, IV. ÚS/606/2012.

Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu odvolací súd poukazuje na to, že
zodpovednosťzaškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím,resp.nesprávnymúradnýmpostupom,je
zodpovednosťobjektívna,bezzreteľanazavinenie,ktorejsanemožnozbaviť.Základnýmipredpokladmi
vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu,
ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Prvým

a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve nesprávny úradný
postupprivýkoneverejnejmoci,kedyštátzodpovedázapodmienokustanovenýchzákonomč.514/2003
Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom. Ak prvý a jeden z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu, a to
nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, naopak vykonaným dokazovaním bolo preukázané,

že okresný súd postupoval v súlade so zákonom a nebolo zistené, že by okresný súd rozhodoval
vo veci so zbytočnými prieťahmi, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne
mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom,
nebol teda zistený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti, a preto okresný súd sa
dôvodne nezaoberal ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti, a teda existenciou škody a príčinnou

súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom a prípadnou škodou. Odvolací súd ďalej poukazuje
na to, že navrhovateľ však nepreukázal ani ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti, a teda existenciu
samotnej škody, ktorá by mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom, ako aj príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a prípadnou vzniknutou škodou, čo však žalobca v konaní
nepreukázal. Pokiaľ teda žalobca v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého

rozsudku,ktorýsapodľanehonezaoberáuplatnenoumajetkovouškodouamajetkovouujmou,nemožno
v tomto smere okresnému súdu nič vytknúť vzhľadom k tomu, že žalobca v konaní nepreukázal
jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri
výkonnej moci, a to nesprávny úradný postup exekučného súdu. V súlade so zásadou hospodárnosti
konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a

nemajetkovej ujmy (čo správne v odvolaní uviedol aj prvostupňový súd). Táto skutočnosť nespôsobuje
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že hodlal predložiť
v konaní pred súdom dôkazy, a to aj znalecký posudok na preukázanie výšky škody, odvolací súd
konštatuje, že vzhľadom k tomu, že žalobca bol na pojednávanie riadne predvolaný, nič nebránilo
žalobcovi takýto dôkaz súdu predložiť do rozhodnutia vo veci samej; je zrejmé, že vzhľadom na to, že

žalobca už v žalobe samej vyčíslil výšku škody, nepochybne už pri podaní žaloby musel disponovať
dôkazmi preukazujúcimi výšku škody.Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2, 3
O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z
ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní a súčasne správne aplikoval ustanovenie
§ 151 ods. 1 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. aplikujúc
ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho
konania bol žalovaný, žiadne trovy odvolacieho konania si však neuplatnil, súd teda rozhodol, že
žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.