Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/274/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112231590
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112231590.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a

sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava , o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa
24.09.2014 č.k. 21C/365/2012-89 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na ustanovenia zákona č. 514/2003 Zb. v znení
neskorších predpisov, ako aj ustanovenia zákona č. 233/1995 Zb. Zdôraznil, že žalobca podané žaloby v
spojenýchkonaniachodôvodniltým,žeOkresnýsúdPrešovvjednotlivýchexekučnýchveciachrozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. o zmene exekútora oneskorene po

uplynutí zákonom stanovenej doby. Poukázal na podrobnú analýzu spisov Okresného súdu Prešov sp.
zn. 23Er/1149/2004, 2Er/1367/2008, 18Er/853/2010, 15Er/731/2010, 26Er/856/2003, 23Er/2144/2005,
7Er/2311/2003, 23Er/869/2005, 7Er/995/2003 a 26Er/2659/2004. Poukázal tiež na obsah znaleckého
posudku č. 1/2013 a č. 1/2014. Súd prvého stupňa potvrdil, že § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
určuje lehotu 15 dní na písomné poverenie exekútora na vykonanie exekúcie s výnimkou exekučného
titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c), d) Exekučného poriadku. Súdna prax však umožňuje a usmerňuje
súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností, či neexistuje rozpor žiadostí alebo návrhu alebo

exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor zistí, je oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takýto postup v Exekučnom poriadku lehota stanovená
nie je. Zistil, že vo všetkých preskúmavaných veciach súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie z
dôvodov § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, nebol tak viazaný lehotou 15 dní, ktorá platí
pre prípad, ak by došlo k povereniu exekútora na vykonanie exekúcie. Podľa súdu prvého stupňa tak
neboli splnené predpoklady pre priznanie nároku na náhradu škody, keď zároveň žalobca nepreukázal
vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a škodou a to isté platí, aj

pokiaľ ide o nárok na žiadanú nemajetkovú ujmu. Žalobu ako nedôvodnú zamietol a o trovách konania
účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Žalobca namieta skutočnosť, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v §

9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Zb. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Žalobca tiež poukázal na článok 144 ods. 1 Ústavy SR. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,

že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru načo zo
zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprísluší polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy
de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.

Súd svojimi úvahami neguje doterajšiu judikatúru ESĽP v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o
prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Žalobca tiež predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014. Ak

súd konštatuje, že žalobca nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek
škoda, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom. Z posudku totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v
súvislosti so správou a vedeným pohľadávky. Žalobca pritom zadal vypracovanie znaleckého posudku
ešte 01.03.2013. Vypracovanie posudku je tak dôkladné a zároveň jeho vypracovanie bolo tak zložité,

že jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol žalobca nútený
svoje nároky uplatniť včas, a to aj v situácií kedy vedel výšku škody určiť len odhadom. V konaní tak boli
preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. Ak bol pred tým doručený
súdu prvého stupňa návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu priebehu konania o prejudiciálnej
otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd,

bol súd povinný pred rozhodnutím o veci o tomto návrhu rozhodnúť. V zmysle týchto dôvodov navrhol
žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad, vyjadrených v § 212 ods. 1, 2 O.s.p. spolu
s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie dôvodné nie je.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym

úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti

tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorábola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym

úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,

ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť

na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou
tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri
aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona
zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo

aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré
vznikli od 01.01.2013.Je však zároveň nutné zdôrazniť, že súd prvého stupňa pri aplikácií právnych predpisov a argumentácií
vo svojom odôvodnení rozhodnutia nevychádzal z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení platnom od 01.01.2013 ako to tvrdí žalobca v podanom odvolaní. Argumentácia súdu prvého

stupňajetotižzaloženánaúplneinýchokolnostiach,akotobolovyššiecitovanézodôvodniarozhodnutia
súdu prvého stupňa.

Pokiaľ ide o konania Okresného súdu Prešov sp. zn. 23Er/2144/2005 toto konanie bolo začaté dňa
04.10.2005 a z obsahu spisu plynie, že 18.10.2010 žalobca, ako oprávnený, požiadal o zmenu

súdneho exekútora. Uznesením z 13.04.2012 č.k. 23Er/2144/2005-15 exekučný súd vyhlásil exekúciu
za neprípustnú, zastavil exekúciu s tým, že o trovách exekúcie rozhodne osobitným uznesením. V
tejto súvislosti je potrebné akcentovať všeobecne známu skutočnosť, že žalobca na exekučnom súde
v danom čase inicioval stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Je síce pravdou, že
povinnosťou štátu je zabezpečiť, aby spravodlivosť bola poskytnutá včas s tým však, že táto zásada platí
pre štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o

pripravenosťsúdunaposkytnutiesúdnejochranyvjehoveci.Novprípade,aksajednaosobavpriebehu
krátkeho času obráti na súd s množstvom nových návrhov v rámci prevencie sa musí zaujímať o to, či a
v akých podmienkach je súd jeho podania schopný vybaviť a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho
vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavenie veci iných navrhovateľov.

V súvislosti s ďalšími konaniami Okresného súdu Prešov, u ktorých žalobca namieta oneskorené
rozhodnutie o žiadosti o zmenu súdneho exekútora (26Er/856/2003, 23Er/1149/2004, 26Er/2659/2004,
7Er/2311/2003, 23Er/869/2005 a 7Er/995/2003) je potrebné poukázať na to, že v zmysle § 238
ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do
31.08.2005, pričom v zmysle § 238 ods. 2 Exekučného poriadku určité, presne stanovené ustanovenia

Exekučného poriadku sa použijú aj na konania začaté pred 01.09.2005. Je pritom zrejmé, že právna
úprava uvedená v § 44 ods. 7 (vtedy platného Exekučného poriadku) v ustanovení § 238 ods. 2
Exekučného poriadku sa nenachádza. Uvádzané konania Okresného súdu Prešov boli začaté pred
01.09.2005, v dôsledku čoho lehota uvedená v § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení platnom od
01.09.2005 sa na tieto exekučné konania nevzťahovala.

Pri rozhodovaní o nárokoch uplatnených žalobcom v tomto konaní je potrebné vychádzať aj z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom je potrebné použiť závery tohto ústavného orgánu
aplikované v rozhodnutí IV. ÚS 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. V nej bola
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (teda nie návrh na zmenu súdneho exekútora)

podaná 15.08.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy zo 16.04.2012, ktorá
bola predložená 04.05.2012 a uznesením z 05.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá.
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyokreminéhozdôraznil,žeajniekoľkomesačnánečinnosťsúdunemusí
zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovať
(žalobca) podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase

väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Ako bolo vyššie naznačené, tieto závery Ústavného súdu Slovenskej republiky sú akceptovateľné aj v

predmetnej veci. Základné zásady nazerania na problematiku prieťahov v konaní, ktoré boli vyslovené
v tomto rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 606/2012, sú plne aplikovateľné
aj na postup súdu pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Naďalej platí, že žalobca skutočne
podával v danom období viacero exekučných návrhov, ktoré následne boli postupované súdu v podobe
návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a po udelení takéhoto poverenia nasledovali

ďalšie procesné návrhy (tak ako v predmetnej veci) napr. v podobe návrhu na zmenu exekútora. Teda
platí, že žalobca musí vychádzať z daných technických a administratívnych možností súdu, ktorý má
spracovať hromadné žiadosti a musí počítať aj s určitým zdržaním.

VsúvislostiskonaniamiOkresnéhosúduPrešovsp.zn.18Er/853/2010,2Er/1367/2008a15Er/731/2010

nesprávny úradný postup má spočívať v nedodržaní 15-dňovej zákonnej lehoty stanovenej § 44 ods.
2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Táto 15-dňová zákonná lehota
sa výslovne vzťahuje na prípady, ak súd po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie,návrhunavykonanieexekúcieaexekučnéhotitulunezistírozporžiadostíoudeleniepovereniana vykonanie exekúcie, alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ak
zistí rozpor žiadostí alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne. Pre zamietnutie žiadosti Exekučný poriadok žiadnu zákonnú lehotu

neurčuje.

Z obsahov uvádzaných spisov Okresného súdu Prešov vyplynulo, že exekučnými titulmi boli v danom
prípade rozhodcovské rozsudky vydané stálym rozhodcovským súdom. V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že materiálny prieskum súladu exekučného titulu so zákonom umožňuje § 45 ods. 1, 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní a vychádzajúc z tohto ustanovenia súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo
na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví z dôvodov
uvedených v osobitnom predpise, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm.
a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez
návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).

Ustálená súdna prax teda umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmavania
okolností, či neexistuje rozpor žiadostí alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor

súd zistí, je oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, resp.
zastaviť exekučné konanie. Naďalej platí aj to, že žalobca si musel byť vedomý, že štát nemôže mať
kapacity na to, aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Je síce
pravdou, že je povinnosťou štátu zabezpečiť, aby spravodlivosť bola poskytnutá včas, avšak uvedené
zásady platia pre štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod

zaujímaťsaopripravenosťsúdunaposkytnutiesúdnejochranyvjehoveciach.Novprípade,aksajedna
osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov sa v rámci
prevencie (§ 417 ods. 1 OZ) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jeho podania schopný
vybaviť a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí
iných navrhovateľov. Žalobca tak nemohol legitímne očakávať vybavenie svojich žiadostí v zákonom

určenej lehote a za týchto okolností nemohol z nedodržania lehoty zažiť žiadnu namietanú stratu dôvery
v právoavspravodlivériešenieveci.Zaujmunemožnopovažovaťanisamovyvolanierizík,ohrozujúcich
konečné vymoženie pohľadávky, či vnútorné zásahy do spoločnosti, keďže v tejto súvislosti ide o príliš
hypotetické a prakticky nedokázateľné následky.

To všetko podľa názoru odvolacieho súdu vylučuje, aby žalobcova ujma musela byť kompenzovaná ešte
aj náhradou v peniazoch. Aj napriek tomu nemožno postup exekučného súdu v spomínaných veciach
považovať za poznačený zbytočnými prieťahmi. Odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu
SR, podľa ktorej sa dokonca ojedinelá nečinnosť v období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné
prieťahy v konaní (napr. IV. ÚS 388/04). V takýchto konaniach je problematické kvalifikovať postup

exekučného súdu ako prieťahy „zbytočné“ v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Zb.

Je tiež potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa sa vyporiadal s obsahom oboznámených znaleckých
posudkov č. 1/2013 a č. 1/2014 a zdôvodnil, prečo na ich obsah pri rozhodovaní neprihliadal.

Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003
Zb. sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Ak chýba čo i len jeden z týchto predpokladov, zodpovednosť
žalovaného účastníka plynúca z citovaného právneho predpisu daná nie je. Uvedené správnym
spôsobom vyhodnotil aj súd prvého stupňa v preskúmavanom rozhodnutí a preto odvolací súd s

poukazom na uvedené rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanej v tomto
štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.