Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/58/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211230284
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Duditš

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7211230284.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a členiek senátu

JUDr. Evy Feťkovej a JUDr. Dany Ferkovej v právnej veci žalobkyne B. P., nar. XX.X.XXXX, bytom v
G., S. XX, zast. JUDr. U. O., advokátom, so sídlom v G., S. X, proti žalovanej Slovenskej republike, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v N., Ž. D. XX, v konaní o náhradu
škody a úhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku Okresného súdu Košice II z 24.10.2012 č.k. 36C 132/2011-79 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Košice II (ďalej iba „súd prvého stupňa“) medzitýmnym rozsudkom z 24.10.2012 rozhodol,
že základ nároku žalobkyne je opodstatnený.

Súd prvého stupňa takto rozhodol o návrhu žalobkyne, ktorá si uplatnila nárok na náhradu škody a
úhradu nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci podľa
zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd prvého
stupňa rozsudok odôvodnil tým, že Krajský úrad vyšetrovania PZ SR v Košiciach uznesením z
24.5.2000 začal trestné stíhanie, a zároveň vzniesol obvinenie voči žalobkyni pre trestný čin zneužívania
právomoci verejného činiteľa, dňa 27.9.2000 podal Krajský prokurátor v Košiciach na žalovanú obžalobu

na Krajskom súde v Košiciach, ktorý dňa 26.10.2006 rozsudkom v konaní pod sp.zn. 1T 29/2000
žalobkyňu spod obžaloby oslobodil. Rozsudok nadobudol právoplatnosť po zamietnutí odvolania
krajského prokurátora dňa 27.5.2009. Pred podaním žaloby žalobkyňa u Ministerstva spravodlivosti SR
uplatnila návrh na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo spravodlivosti SR
listom z dňa 28.10.2011 žalobkyni oznámilo, že jej žiadosti nebolo vyhovené, pretože jej požiadavka
bola vyhodnotená ako neopodstatnená. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy podľa ustanovení zák.č. 514/2003 Z.z., pretože prevažná časť trestného konania bola vedená

za účinnosti tohto zákona, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2004. Žalobkyňa svoj návrh zdôvodnila
neoprávneným trestným stíhaním, ktoré bolo voči nej vedené a ukončené za účinnosti zák.č. 514/2003
Z.z., a preto podľa § 27 ods. 1 uvedeného zákona je potrebné nárok posudzovať podľa tohto zákona.
Súd prvého stupňa preto svoje rozhodnutie odôvodnil podľa zák.č. 514/2003 Z.z., pričom sa zaoberal aj
otázkou,ktorýorgánštátumávjehomenevdanejvecikonať.OprávnenieMinisterstvospravodlivostiSR
konať vo veci odôvodnil podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod I cit. zákona. Pre rozhodnutie vo veci samej
považoval súd prvého stupňa za podstatné zistenie, či žalobkyni ako oprávnenej osobe vznikla škoda,

za ktorú žalovaná nesie zodpovednosť podľa uvedeného zákona. S ohľadom na dodržanie zásady
hospodárnosti občianskeho súdneho konania rozhodol súd prvého stupňa najprv o základe nároku
žalobkyne tzv. medzitýmnym rozsudkom.Pre posúdenie základu nároku žalobkyne súd prvého stupňa vyložil ust. § 6 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,

bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Žalovaná namietala, že žiadne
z rozhodnutí počas príslušného trestného stíhania žalobkyne nebolo ako nezákonné zmenené resp.
zrušené. Táto skutočnosť medzi účastníkmi konania nebola sporná. Súd prvého stupňa skonštatoval,
že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie alebo
zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným

orgánom. Pre správnu interpretáciu nestačí vychádzať z jazykového znenia (gramatického výkladu),
ale je nevyhnutné uplatniť aj výklad systematický a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu
súd prvého stupňa dospel k záveru, že ak v ust. § 18 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo
štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie (a
teda zahrnutie trov konania, ktoré žalobkyni v trestnom konaní vznikli do náhrady škody) aj v prípade
zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. V tejto súvislosti súd prvého stupňa

poukázal na skutočnosť, že Trestný zákon ani Trestný poriadok neriešia nároky obvineného resp.
obžalovaného na nahradenie jeho trov konania, pre prípad, že bude spod obžaloby oslobodený. Z
hľadiska výkladu teleologického, vychádzajúc zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je ochrana
základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupomvzmyslečl.46ods.3ÚstavySRnemožnolipnúťnaformálnomzrušení(zmene)nezákonného

rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne komfortný
treba považovať taký výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania nezodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, vznesením obžaloby a trestným konaním pred
súdommáoslobodzujúcirozsudokrovnakédôsledky,akozrušenieuzneseniaozačatítrestnéhostíhania
a vznesenie obvinenia voči žalobkyni, čím vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného

stíhania, vznesenie obvinenia a podania obžaloby. Preto súd prvého stupňa rozhodol o základe nároku
žalobkyne tak, že je oprávnený a ďalšie dokazovanie bude vykonávať po právoplatnosti tohto rozsudku
so zameraním a zistenie opodstatnenosti výšky uplatneného nároku.

Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná, a to z dôvodu, že súd prvého stupňa vec nesprávne

právne posúdil, a zároveň namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Navrhuje, aby
odvolací súd medzitýmný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolateľ tvrdí, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, pretože na vec žalobkyne aplikoval
nesprávny právny predpis. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 27 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z., podľa

ktorého sa zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami,
ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Zákon nadobudol účinnosť dňa
1.7.2004. V prípade zodpovednosti za škodu spôsobenej rozhodnutím orgánu verejnej moci vydaným
pred týmto dátumom je potrebné aplikovať právny predpis účinný do 30.6.2004, teda zákon 58/1969

Zb.. Žalobkyňa jednoznačne špecifikovala titul náhrady škody, ktorým má byť uznesenie o vznesení
obvinenia z 24.5.2000, podanie obžaloby zo dňa 27.9.2000, nesprávny úradný postup policajného
orgánu v prípravnom konaní a neprimeraná dĺžka trestného konania. Súd prvého stupňa pritom za titul
náhrady škody, v dôsledku ktorého mala žalobkyni škoda vzniknúť, jednoznačne označil uznesenie o
začatí trestného stíhania, uznesenie o vznesení obvinenia na a podanie obžaloby, ktorých nezákonnosť

mala vyjsť najavo vydaním oslobodzujúceho rozsudku, pričom s namietaným úradným postupom
sa v rozhodnutí nezaoberal. Ak teda nezákonnými rozhodnutiami malo byť uznesenie o vznesení
obvinenia a podanie obžaloby, použil tak súd prvého stupňa nesprávny právny predpis. Žalovaná
zdôrazňuje, že žiadne z ustanovení zák.č. 514/2003 Z.z. neumožňuje výnimku z aplikácie § 27 ods.
1 zákona, podľa ktorej by bolo možné na trestné stíhanie začaté za účinnosti zák.č. 58/1969 Zb. a

skončené za účinnosti zák.č. 514/2003 Z.z. aplikovať výlučne neskorší predpis. Keďže súd prvého
stupňa konštatoval opodstatnenosť základu nároku žalobkyne odkazom na uvedené rozhodnutia, ktoré
označil za nezákonné, je právne posúdenie veci nesprávne. Žalovaná tiež namieta aj nesprávne právne
posúdenie veci spočívajúce v označení obžaloby ako jedného z nezákonných rozhodnutí zakladajúcich
nárok žalobkyne na náhradu škody. Žalovaná namietala, že podanie obžaloby nie je rozhodnutím

v zmysle Trestného poriadku čo znamená, že s ňou nie je možné spájať nárok na náhradu škody
podľa zák.č. 58/1969 Zb.. S týmto sa však súd prvého stupňa nevysporiadal, preto žalovaná namieta
nedostatočné odôvodnenie medzitýmneho rozsudku. Odvolateľ ďalej tvrdí, že výlučnou aplikáciou zák.č.
514/2003 Z.z. súdom prvého stupňa na vec žalobkyne došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci včastioznačeniaorgánuoprávnenéhokonaťvmeneštátupodľa§4ods.1cit.zákona.Súdprvéhostupňa
pri určovaní oprávneného orgánu odkázal na ust. § 4 ods. 1 písm. a/ zákona, čo žalovaná považuje za
nesprávneprávneposúdenie,pretoževprípadochnáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím

- uznesením o vznesení obvinenia je orgánom oprávnený konať v mene štátu Ministerstvo vnútra SR,
prípadne Generálna prokuratúra SR.

Odvolateľka ďalej namieta, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je možné považovať za nezákonné
rozhodnutie v zmysle § 1 a nasledujúcich zák.č. 58/1969 Zb., keďže toto nebolo po nadobudnutí

právoplatnosti zrušené pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Preto nespĺňa atribúty nezákonného
rozhodnutia tak, ako to vyžaduje ust. § 4 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. a na jeho podklade nie je možné
priznať náhradu škody. Slovenská republika nemôže niesť zodpovednosť za škodu údajne spôsobenú
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v súlade so zákonom a nebolo pre nezákonnosť zrušené. Súd v
konaní o náhradu škody nie je oprávnený preskúmavať správnosť a zákonnosť takéhoto rozhodnutia
a pokiaľ nie je zrušené, je týmto rozhodnutím viazaný. Odvolateľ uvádza, že postup orgánov činných

v trestnom konaní v prípravnom konaní nie je rozhodnutím o vine obvineného, táto sa dokazuje
resp. preveruje až v priebehu trestného konania. Zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod
obžaloby je legitímnym zákonom predpokladaným spôsobom ukončenia trestného konania. Zastavenie
trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby však neznamená, že orgány činné v trestnom konaní
postupovali nesprávne resp. nezákonne, a preto nemožno vyvodiť nezákonnosť ich rozhodnutia len z

titulu zastavenia trestného stíhania. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Ústavného súdu ČR, aj
na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave a Okresného súdu Bratislava I. Žalovaná zároveň namieta,
že súd prvého stupňa v rozsudku neuviedol žiadne dôvody pre uplatnenie výkladu o nezákonnosti
uznesenia o vznesení obvinenia z dôvodu zastavenia trestného stíhania, vzhľadom na to žalovaná
namieta nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v označení uznesenia o vznesení obvinenia za

nezákonné rozhodnutie. Ďalej žalovaná spochybňuje existenciu príčinnej súvislosti medzi konkrétnym
rozhodnutím resp. konaním orgánu verejnej moci a konkrétnymi následkami, ktoré v dôsledku tohto
konania boli spôsobené. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený. Súd
prvéhostupňarozhodolmedzitýmnymrozsudkom,žezákladnárokužalobkynijeopodstatnený,ktomuto
záveru dospel len na základe skonštatovania existencie nezákonného rozhodnutia, nevysporiadal sa

však s otázkou, či žalobkyni vznikla deklarovaná škoda a predovšetkým, či táto škoda bola spôsobená
v dôsledku namietaného nezákonného rozhodnutia. Až v prípade kumulatívneho splnenia všetkých
predpokladov vzniku nároku je možné rozhodnúť o existencii základu nároku a v ďalšom konaní sa
zaoberať už len rozsahom preukázane spôsobenej škody. Preto je rozhodnutie o opodstatnenosti
základu nároku bez vymedzenia škody nepreskúmateľné. Žalovaná namietala nepreskúmateľnosť

medzitýmneho rozsudku a zároveň má za to, že týmto zároveň žalovanej ako účastníkovi konania bola
odmietnutá možnosť konať pred súdom. Nad rámec odvolacích dôvodov žalovaná vzniesla námietku
premlčania nároku žalobkyne podľa § 22 ods. 2 zák.č. 58/1969 Zb.. Vychádza pritom zo skutočností,
že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané 24.5.2000. Ak v súvislosti s týmto rozhodnutím
mala byť žalobkyni spôsobená akákoľvek škoda (s výnimkou škody na zdraví, ktorej náhradu si však

žalobkyňa v tomto konaní neuplatňuje) objektívna premlčacia lehota na uplatnenie nároku cestou súdu
uplynula najneskôr dňa 24.11.2010, pričom žalovaná do tohto obdobia započítala aj časový úsek
šiestich mesiacov, počas ktorých premlčacia doba podľa § 22 ods. 3 zák.č. 58/1969 Zb. neplynie.
Keďže si žalobkyňa svoj nárok uplatnila cestou súdu až dňa 28.10.2011, urobila tak po uplynutí
objektívnejpremlčacejlehotystanovenejv§22ods.2zák.č.58/1969Zb..Žalovanátvrdí,žeoslobodenie

žalobkyne spod obžaloby mohlo mať vplyv len na samotný moment, od ktorého možno odvodzovať vznik
prípadnej škody, avšak prepočítanie lehoty podľa § 22 ods. 2 zák.č. 58/1969 Zb. je smerodajné samotné
oznámenie rozhodnutia, ku ktorému podľa názoru žalovanej došlo už vznesením obvinenia. Žalovaná
zároveň argumentuje, že námietky premlčania sa netýka koncentračná zásada konania vyjadrená v
ustanoveniach § 120 ods. 4 a v § 205a O.s.p s výnimkou, ak by uplatnenie námietky premlčania bolo

spojené s neprípustným uplatňovaním nových skutočností a dôkazov.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.), podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu
predchádzaloadospelkzáveru,žerozhodnutiesúduprvéhostupňajevecnesprávne,ajkeďsúdprvého

stupňa na prejednávanú vec aplikoval nesprávny právny predpis.

Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že medzi účastníkmi konania neboli sporné skutkové okolnosti
prípadu, pokiaľ sa týka priebehu trestného konania proti žalobkyni. Žalobkyni bolo vznesené obvineniea bolo proti nej začaté trestné stíhanie za trestný čin podvodu uznesením o vznesení obvinenia zo dňa
24.5.2000. Trestné stíhanie bolo ukončené zamietnutím odvolania krajského prokurátora uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.5.2009. Žalobkyňa si žalobou uplatnila proti štátu náhradu škody

pozostávajúcej z vecnej škody v sume 4.193,25 € za trovy právneho zastúpenia vyplatené obhajcovi v
trestnom konaní a ďalej náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- €.

Súd prvého stupňa návrh žalobkyne posudzoval podľa zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 27 ods. 1, 2 tohto zákona zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Podľa § 27 ods. 2 cit. zákona zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané

pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi.

Uvedený zákon nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004.

Pokiaľ súd prvého stupňa dospel ku skutkovému záveru, že nezákonným rozhodnutím, od ktorého sa
odvíja návrh žalobkyne na náhradu škody je uznesenie o vznesenie obvinenia, s týmto skutkovým
záverom sa odvolací súd stotožňuje. V takomto prípade však na prejednávanú vec nie je možné
aplikovať ustanovenia zák.č. 514/2003 Z.z., ale ustanovenia zák.č. 58/1969 o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. V tomto smere sú

odvolacie námietky žalovanej opodstatnené.

Podľa § 1 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán.

Podľa § 4 ods. 1 nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd
rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Odvolací súd poukazuje na stabilnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá bola publikovaná už

za účinnosti zák.č. 58/1969 Zb. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.6.1993 sp.zn. 1Cdo 53/1993
publikovaný pod č. R 70/1994), podľa ktorého zo systematického a logického extenzívneho výkladu § 1
ods. 1 a § 4 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. je potrebné dospieť k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného
stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby je treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody
vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na

náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Z tejto staršej judikatúry vychádza
aj súčasná judikatúra Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k zodpovednosti štátu podľa zák.č. 514/2003
Z.z. (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo 15/2009, uznesenie Najvyššieho súdu SR z

5.11.2009 sp.zn. 4Cdo 183/2009).

Odvolací súd preto konštatuje, že aj keď súd prvého stupňa vec posúdil podľa nesprávneho právneho
predpisu, sú jeho závery vyjadrené v odôvodnení rozsudku použiteľné aj v prípade aplikácie ustanovení
zák.č. 58/1969 Zb..

Odvolacia námietka žalovanej smerujúca voči záveru súdu prvého stupňa o tom, že obžaloba nemá
povahu rozhodnutia, a preto s ňou nie je možné spájať nárok na náhradu škody podľa zák.č. 58/1969
Zb., je opodstatnená. Pre záver o dôvodnosti základu nároku žalobkyne však postačuje skutočnosť,
že uznesenie o vznesenie obvinenia bolo v konečnom výsledku tým rozhodnutím, ktoré je potrebné

považovať za nezákonné vzhľadom na neskorší výsledok trestného konania.

Pokiaľ sa týka označenia orgánu oprávneného konať v mene štátu, vychádzajúc z ustanovení § 25 ods.
2 a § 9 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR.K námietke žalovanej, že označenie uznesenia o vznesení obvinenia za nezákonné rozhodnutie
sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení veci, poukazuje odvolací súd na vyššie uvedenú

argumentáciu v súvislosti s konečným výsledkom trestného stíhania vo vzťahu k uzneseniu o vznesení
obvinenia.

K námietke žalovanej smerujúcej k nepreskúmateľnosti medzitýmneho rozsudku vo vzťahu k tomu, že
nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi konkrétnym konaním a konkrétnymi následkami uvádza

odvolací súd, že účelom medzitýmneho rozsudku je práve rozhodnutie o právnom základe predmetu
konania s tým, že o výške uplatneného nároku sa rozhodne v rozsudku konečnom. V prejednávanej veci
žalobkyňa označila nárok, ktorý žalobou uplatňuje ako nárok na náhradu majetkovej ujmy za zaplatené
trovy obhajoby v sume 4.193,95 € a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- €. Oba
tieto nároky podľa tvrdenia žalobkyne vznikli v príčinnej súvislosti so začatím a vedením trestného
stíhania. Súd prvého stupňa medzitýmnym rozsudkom vyslovil iba to, že základ žalobného nároku je

dôvodný v tom smere, že uznesenie o vznesení obvinenia je potrebné považovať za nezákonné a
že v dôsledku tohto uznesenia vznikla žalobkyni škoda. Niet pochýb, že minimálne nárok na náhradu
škody za vyplatené trovy konania je majetkovou ujmou, ktorá vznikla na strane žalobkyne. Súd prvého
stupňa však bude jednotlivé zložky škody posudzovať až v ďalšom štádiu konania a rozhodne o nároku
žalobkyne v konečnom rozsudku.

Žalovaná v poslednej časti odvolania vznáša námietku premlčania obžalovaného nároku, pričom túto
námietku nevzniesla v konaní pred súdom prvého stupňa pred vydaním medzitýmneho rozsudku.

Podľa § 22 ods. 1 zák.č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za 3 roky

odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody
zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia zrušujúceho rozhodnutia. Podľa § 22
ods.2cit.zákonanajneskôrsatotoprávopremlčíza10rokovododňa,keďpoškodenémubolodoručené
(oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 22 ods. 3 cit. zákona ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9
ods. 1) premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu
6 mesiacov neplynie.

Ustanovenie § 22 ods. 1 O.s.p. upravuje subjektívnu lehotu na uplatnenie práva na náhradu škody. Pre

začiatok plynutia tejto lehoty platí, že začína plynúť, buď keď sa poškodení dozvedel o škode, alebo ak
mu bolo doručené alebo oznámené zrušujúce rozhodnutie.

V prejednávanej veci za situácie, ak za zrušujúce rozhodnutie je považované rozhodnutie trestného
súdu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie prokurátora proti oslobodzujúcemu rozsudku, začala plynúť

subjektívna lehota najskôr 28.5.2009 (deň nasledujúci po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR).

Ustanovenie § 22 ods. 2 cit. zákona upravuje plynutie objektívnej premlčacej doby. Z dôvodovej správy
zák.č. 58/1969 Zb. vyplýva, že 10 ročná premlčacia doba sa považuje za primeranú vzhľadom k
podmienkam, za ktorých môže byť toto právo uplatnené.

Žalovaná vzniesla vo veci námietku premlčania práve vo vzťahu k objektívnej 10 ročnej premlčacej
lehote.

Podľa § 100 ods. 1 Obč. zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone

ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo
oznámené žalobkyni 24.5.2000 a trestné stíhanie bolo ukončené uznesením Najvyššieho súdu SR

z 27.5.2009. To znamená, že trestné konanie trvalo viac ako 9 rokov. Za tejto situácie do uplynutia
objektívnej premlčacej doby žalobkyni zostal necelý rok.Je nepochybné, že žalobkyňa v zásade nemohla ovplyvniť dĺžku trvania súdneho konania, ktoré bolo
vedené orgánmi činnými v trestnom konaní, za ktorých činnosť zodpovedá štát.

Uvedenú situáciu považuje odvolací súd za mimoriadne výnimočnú. Ustanovenie § 22 ods. 1 zák.č.
58/1969 Zb. na jednej strane dáva žalobkyni právo uplatňovať si svoj nárok v subjektívnej lehote 3 roky,
na druhej strane o dôsledku činnosti orgánov štátu, ktorých postup žalobkyňa nemohla ovplyvniť jej
zostalo na uplatnenie nároku v rámci plynutia objektívnej lehoty necelý rok. Odvolací súd preto dospel
k záveru, že ak žalobkyňa v zásade nezavinila márne uplynutie premlčacej doby a zánik nároku v

dôsledku uplynutia premlčacej doby a uplatnenie námietky premlčania by pre ňu bol neprimerane tvrdým
postihom, treba považovať vznesenie námietky premlčania zo strany žalovanej za výkon práva, ktorý je
v rozpore s dobrými mravmi a preto tu je dôvod na námietku premlčania neprihliadať.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko - právnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi.

Aktuálna súdna prax (najmä v Českej republike) sa prikláňa k myšlienke, že aj námietku premlčania je
možné posudzovať so zreteľom k dobrým mravom, ktoré patria k zásadám súkromného práva, a ktorých
obsah spočíva vo všeobecne platných pravidlách morálky, pri ktorých je daný všeobecný záujem ich

rešpektovať (napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR 25Cdo 2648/2003, 25Cdo 539/2008).

S ohľadom na všetky uvedené dôvody odvolací súd potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.