Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 28, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/249/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108219325
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5108219325.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Erika Vargu a Mgr. Márie Kašíkovej, v právnej veci navrhovateľky Y. V., rod. L., nar.
XX.X.XXXX, bytom A., A. X, právne zastúpenej advokátom JUDr. Ľubošom Danišom, so sídlom F.,
V. X/A, proti odporcovi Žilinská univerzita v Žiline, so sídlom Žilina, Univerzitná 8215/1, o zaplatenie
3.812,31 eur s príslušenstvom, na základe odvolania odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.
k. 4C/4/2009-438 zo dňa 14. decembra 2012 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľke sumu
3.812,31 eur spolu s príslušenstvom (konkrétne vo výroku rozsudku okresného súdu vymedzeným) a

vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .

Rozsudok okresného súdu z o s t á v an e d o t k n u t ý v zamietajúcom výroku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke sumu 3.812,31
eur spolu s príslušenstvom - úrokom z omeškania (podrobne vymedzeným vo výrokovej časti
prvostupňového rozhodnutia). Vychádzal z toho, že dohody o vykonaní práce, z ktorých navrhovateľka
odvodzovala uplatňované nároky, boli uzavreté platne a obsahujú všetky zákonom vyžadované
náležitosti. Zdôraznil, že predmetom dotknutých dohôd nebola povinnosť navrhovateľky vyhotovovať

písomné preklady, ale vykonať (verbálne) tlmočenie počas konferencií v zahraničí a „pretlmočenie“
elektronickej komunikácie so zahraničnými partnermi. Rovnako nebolo jej povinnosťou vyhotovovať
nejaké osobitné reporty z komunikácie v anglickom jazyku. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na
to, že v priebehu plnenia pracovných úloh navrhovateľkou, tejto žiadnym spôsobom odporca nevytýkal
(eventuálne) nedostatky; naopak z vyjadrení svedka prof. V., pre potreby ktorého sa tlmočenie prioritne
zabezpečovalo, bola preukázaná spokojnosť s jej činnosťou. Dotknutá spokojnosť je navyše zrejmá aj
z toho, že odporca s navrhovateľkou i následne uzatváral ďalšie dohody o vykonaní práce s totožným

predmetom plnenia. Za neopodstatnené považoval okresný súd spochybňovanie činnosti navrhovateľky
odporcom v súvislosti s nekvalitným prekladom „základnej zmluvy“, od ktorej sa odvíjala účasť odporcu v
dotknutom medzinárodnom projekte. V danom období totiž navrhovateľka (ešte) tlmočenie pre odporcu
v rámci predmetného projektu nevykonávala.
Okresný súd podrobne vysvetlil svoje úvahy osobitne ohľadne rozsahu plnenia pracovnej úlohy v
rámci zahraničných konferencií. Poukázal na výslovné vyjadrenie prof. V. o neznalosti anglického
jazyka a z toho plynúcej povinnosti navrhovateľky zabezpečovať tlmočenie nielen v rámci oficiálneho

programu konferencií, ale tiež počas neformálnych stretnutí, ubytovávania sa, vybavovania záležitosti
na letiskách atď. Vo vzťahu k celkovej argumentácii odporcu okresný súd konštatoval neprimeranú
všeobecnosť jednotlivých vyjadrení, ktorá sa v konečnom dôsledku v súdenej veci, t.j. v sporovom a
kontradiktórnom konaní prejavila taktiež neunesením dôkazného bremena. Návrh čiastočne zamietolohľadom príslušenstva - úroku z omeškania - týkajúceho sa sumy uhradenej odporcom v priebehu
konania, pričom vo vzťahu k dotknutej časti istiny navrhovateľka vzala svoj návrh späť; o čom bolo
rozhodnuté samostatným rozhodnutím. V zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodnutie o náhrade trov konania

si okresný súd vymienil na obdobie po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia.

Proti tomuto rozsudku (mimo jeho zamietajúcej časti) podal odvolanie odporca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny (bez jej bližšieho vymedzenia - pozn. odvolacieho súdu). Namietal „nezákonnosť konania“, ktorá
mala spočívať v tom, že hlavný a v podstate jediný dôkaz predložený navrhovateľkou bol CD nosič.

Predmetný dôkaz bol však získaný navrhovateľkou bez vedomia odporcu a bolo do neho technicky
zasahované. Zároveň svedok prof. V. uviedol, že dotknutý CD nosič sa mohol dostať do dispozície
navrhovateľky len „vykradnutím“ servera ústavu súdneho inžinierstva. Okresný súd pritom nerozhodol
o návrhu odporcu na doplnenie dokazovania pribratím znalca, či došlo k zmene atribútov súborov
uložených na dotknutom nosiči.
Odvolateľ namietal celkovo jednostrannosť v hodnotení vykonaného dokazovania okresným súdom

v prospech navrhovateľky. Opakovane poukazoval na nepreloženie navrhovateľkou „základnej
zmluvy“, či finančných správ. Napokon namietal, že okresný súd nesprávne posudzoval vzťah medzi
navrhovateľkou a odporcom v podstate totožne s právami a povinnosťami z pracovného pomeru, hoci
išlo o vzťah vyplývajúci z dohôd mimo pracovného pomeru.

Navrhovateľka žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedla, že dĺžku konania negatívne ovplyvnila
predovšetkým nesúrodá argumentácia odporcu, v dôsledku ktorej bolo nevyhnutné nielen vykonať
pomerne rozsiahle dokazovanie, ale niektoré dôkazy vykonávať i opätovne. Z vykonaného dokazovania,
osobitne zo svedeckej výpovede prof. V., pritom bola preukázaná dôvodnosť ňou uplatňovaného nároku.
Ohľadne údajného duplicitného uvedenia niektorých súborov na CD nosiči (opakovane) navrhovateľka

poukázala na to, že sa jedná o dôsledok technickej vlastnosti programu Outlook, ktorý zachováva aj
predošlú komunikáciu.
Zdôraznila, že predmetné súbory na CD nosiči majú preukazovať len samotné vykonávanie práce,
nie potvrdenie konkrétnej práce, lebo nebolo úlohou navrhovateľky vyhotovovať reporty z jednotlivých
jej činností. Nerozumela argumentácii protistrany o nezákonnosti dotknutého dôkazu, nakoľko jeho

obsahom sú práve úlohy vypracované navrhovateľkou a bol predložený na (výslovnú) žiadosť odporcu.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1
O.s.p. (z toho titulu zostal nedotknutým prvostupňový rozsudok v nenapadnutom výroku o čiastočnom
zamietnutí návrhu) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3

O.s.p.) v preskúmavanej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
V zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 205 ods. 3 O.s.p. je odvolací súd viazaný nielen rozsahom odvolania,
ale aj konkrétnymi dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ vymedzí v zákonom stanovenej lehote na podanie
tohto oprávneného prostriedku. Nadväzne odvolací súd preskúmaval napadnutý rozsudok prioritne z
dôvodov vymedzených samotným odvolateľom - odporcom.

Občiansky súdny poriadok neobsahuje úpravu tzv. nezákonného dôkazu. Právna teória (čiastočne i
prax) definujú dva prístupy k dotknutému problému. V prvom (užšom) nazeraní ide o (ne)zákonnosť
vykonania dôkazu. V tomto smere odvolateľ neuvádza žiadne konkrétne námietky, v čom bolo vykonanie
dokazovania obsahom CD nosiča, resp. jeho časti nezákonné.

Druhý - širší - prístup vychádza zo skúmania súvislostí získania konkrétneho dôkazu. Taktiež v danom
smere odporca len veľmi všeobecne poukazuje na vyjadrenie svedka prof. V. o „vykradnutí“ servera
ústavu súdneho inžinierstva. Vzhľadom (aj) na neexistenciu občianskoprávnej úpravy zákonnosti
(získania) dôkazu krajský súd konštatuje, že ani za situácie, že by navrhovateľka skutočne už po
ukončení práce pre odporcu získala nejaké informácie z jeho servera ohľadne činností, ktoré vykonávala

pre odporcu, by sa nejednalo o neprípustný dôkaz. Je totiž neprípustné poskytnúť (formálnu procesnú)
súdnu ochranu subjektu (v tomto prípade odporcovi), ktorý požaduje vykonanie dôkazu, ktorý má on sám
k dispozícií (ak je pravdivé tvrdenie, že na jeho serveri sa nachádzajú súvisiace elektronické správy)
a pokiaľ daný dôkaz druhá strana nedokáže predložiť, úmyselne ju mieni vystaviť do situácie dôkaznej
núdze.

Zároveň predmetný prístup odporcu dokumentuje jeho celkový postoj k prejednávanej záležitosti,
ktorý (minimálne) vykazuje znaky účelovosti. Ak naozaj mal/má k dispozícii predmetnú elektronickú
komunikáciu, nemohlo byť pre neho žiadnym problémom túto predložiť (v stave vylučujúcomakékoľvek tvrdené zásahy navrhovateľkou) a ňou preukázať nesplnenie dohodnutých pracovných úloh
navrhovateľkou. Uvedené však neučinil, naopak, za situácie, keď navrhovateľka na jeho výslovnú
žiadosťakceptovanúokresnýmsúdomdoložilapredmetnúelektronickúkomunikáciu,tútospochybňoval;

aj to však len pomerne paušálne a všeobecne.
Neobstojí ani tvrdenie odvolateľa, že okresný súd nerozhodol o jeho návrhu na doplnenie dokazovania
vykonaním znaleckého/odborného posúdenia eventuálnych zásahov do predložených elektronických
správ. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 15.6.2012 (č.l. 434 spisu) je nepochybné, že okresný
súd výslovne konštatoval, že takýto dôkaz vykonaný nebude. Len samotná skutočnosť, že formálne

uznesenímvyhlásenýmprítomnýmúčastníkomnapojednávanídotknutýzávernevyslovil,nepredstavuje
relevantnú vadu konania. Ide totiž „len“ o rozhodnutie/uznesenie výsostne procesnej povahy, ktorým sa
upravuje priebeh pojednávania (účastníci teda nemajú právo namietať v inštančnom postupe je vecnú
nesprávnosť); čiastočnou formálnou nedôslednosťou tak nebolo odporcovi odňaté žiadne mu zákonom
priznané procesné právo.

Prioritným je však v danej súvislosti konštatovanie okresného súdu, na ktoré náležite poukazuje aj
navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu, že súčasťou jej pracovnej úlohy nebolo vykonanie písomných
prekladov jednotlivých elektronických správ, ale (iba) ústne pretlmočenie dotknutej komunikácie;
samozrejme vrátane anglickej verzie odpovede, resp. reakcie zo strany odporcu ako účastníka
dotknutého medzinárodného projektu. Súvisiace elektronické správy preukazujú „len“ toľko, že mailová

komunikácia v rámci dotknutého projektu prebiehala, pričom osoba, pre ktorú boli tieto ústne preklady
najčastejšie vykonávané - prof. V., opakovane potvrdila, že navrhovateľka za ním vždy prišla s
konkrétnym mailom a po vzájomnej komunikácii tento vybavila odpoveďou, resp. vykonaním iného
úkonu.
F. ohľadu na uvedené konkrétnosti je potrebné konštatovať, že nemožno na ťarchu zamestnanca

(navrhovateľky) vykladať pomerne laxný prístup zamestnávateľa (odporcu) v štádiu vymedzenia
pracovnej úlohy v rámci jednotlivých dohôd o vykonávaní práce mimo pracovného pomeru. Pokiaľ si
odporca v dotknutých zmluvách nevyhradil napr. vykonávanie priebežných písomných reportov, resp.
jednoznačne nevymedzil povinnosti zamestnanca, nemôže sa ich neskôr (v prípade vzniku problémov)
dovolávaťrozširovanímichvýslovnéhopísomnéhoobsahu.Jeplnedôvodnýmzáverokresnéhosúdu,že

akbyskutočneodporcanebolspokojnýsprácounavrhovateľkynazákladeposudzovanýchdohôd,nebol
by jej zadával ďalšiu prácu, resp. neuzatváral s ňou ďalšie dohody o vykonaní práce mimo pracovného
pomeru s totožným predmetom plnenia.

Rovnako správne okresný súd zdôraznil, že nie je prípustné činiť navrhovateľku zodpovednou za

nedostatočné preloženie prvotného a rozhodujúceho dokumentu t.j. „základnej zmluvy“, ktorá sa týkala
účasti odporcu v dotknutom medzinárodnom projekte. Je nepochybné, že dohoda o účasti odporcu na
danom projekte, vrátane dojednaní o jeho financovaní, bola uzavretá a podpísaná v období, kedy sa
navrhovateľka na tlmočení/ prekladoch súvisiacich dokladov nepodieľala. Aj keby v neskoršom štádiu
bola navrhovateľke uložená povinnosť preložiť dotknutú zmluvu (čo však odporca v priebehu konania

nepreukázal), uvedené by nič nezmenilo na povinnosti odporcu finančne sa spolupodieľať na danom
medzinárodnom projekte. Osobitne za situácie, že odporca ani len netvrdil, že by napr. mohol od zmluvy
odstúpiť,požadovaťprehodnoteniespôsobufinancovania,čispolupodieľaniesainej(vnútroštátnejalebo
zahraničnej) inštitúcie na financovaní a pod.
Je zrejmé, že práve nedôsledný postup odporcu v štádiu vstupu do projektu podmienil aj vznik

prejednávaného sporu. Pokiaľ by bol celý projekt financovaný (ako predpokladal odporca) z prostriedkov
európskej únie, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou by nedošlo k žiadnym nezrovnalostiam
a problémom pri vyplatení odmeny navrhovateľky za ňou vykonanú prácu. Predmetnej domnienke
nasvedčuje i to, že odporca až v priebehu konania vyplatil navrhovateľke odmenu za vykonanie práce na
zahraničných konferenciách, ktorú činnosť (bez ohľadu na akceptovaný rozsah) vôbec nespochybňoval.

Z doteraz uvedeného je zároveň zrejmé, že neobstojí ani odvolacia argumentácia odporcu ohľadne
jednostranného hodnotenia dôkazov okresným súdom. Okresný súd v rámci vyhodnotenia jednotlivých
vykonaných dôkazov pomerne podrobne vymedzil východiská a vysvetlil úvahy, na základe ktorých
dospel k jednotlivým záverom v rámci ustálenia skutkového stavu. Len samotný nesúhlas odporcu so

spôsobom hodnotenia dôkazov neznamená vecnú nesprávnosť daného postupu. V dotknutom procese
nemožno nájsť logické rozpory, resp. závery nemajúce svoj základ v obsahu dôkazov; osobitne v
obsahu výpovedi prof. V.. Stanovisko k jeho hlavným výhradám týkajúcim sa „základnej zmluvy“ už boli
ozrejmené vyššie. Rovnako výhrady týkajúce sa finančných správ nesúviseli s činnosťou navrhovateľky,ktorá nezodpovedala ani za ich vypracovanie, ani za samotnú finančnú/ /ekonomickú súčasť projektu.
Tvrdeným problém ohľadne finančných správ, navyše, nesúvisel ani tak s ich konkrétnym obsahom, ako
s tým, že odporca si pri vstupe do projektu dostatočne neozrejmil rozsah vlastného spolupodieľania sa

na jeho financovaní.

Dokreslením veľmi všeobecného (a neraz i pomerne účelového) vystupovania odporcu v prebiehajúcom
konaní je jeho odvolacia námietka týkajúca sa nesprávnosti právneho posúdenia. Predmetné
konštatovanie (uvedené vyššie) je maximálne všeobecné bez vymedzenia akéhokoľvek konkrétneho

nedostatkupriaplikácii(presneoznačeného) právneho/zákonnéhoustanovenia,ktoréhosamalokresný
súd dopustiť v rámci právneho posúdenia povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľke odmenu za ňou
vykonanú prácu mimo pracovného pomeru. Vzhľadom na absolútnu všeobecnosť predmetnej odvolacej
námietky táto nie je spôsobilá podmieniť vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.

Nakoľko odvolacie dôvody odporcu boli nedôvodné a krajský súd nezistil ani nedostatky, na ktoré

prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok v meritórnej časti potvrdil ako
vecne správny.
Vecne správnym je i rozhodnutie o trovách konania; aktuálne „len“ procesného charakteru. Okresný
súd náležite aplikoval ustanovenie § 151 ods. 3 a primerane súvislostiam súdenej veci konkrétne
rozhodovanie o trovách konania si vymedzil na čas po právoplatnosti meritórneho výroku.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.