Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 10, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/272/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213202229
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8213202229.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členiek senátu
JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting, s.r.o., so sídlom
K červenému dvoru 3269/25A, 130 00 Praha 3, P.O.BOX: Nagano Office Center, Česká republika, IČO:
264 29 705, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Z.
Y., bytom M. XXX, štátnemu občanovi R. republiky, o zaplatenie XXX,- eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 4C/67/2013-85 zo dňa 23.07.2014 jednohlasne
takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh.

Vyslovil, že účastníkom nepriznáva náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 39; 52 ods. 1 až 4; 53 ods. 1, 2, 4 písm. a), k), l); ods. 5
Občianskeho zákonníka, § 265 Obchodného zákonníka, §§2 písm. a), b); 3 ods. 1, 2; 4 ods. 6 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 25 ods. 1, 2, 5 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, §§ 2 ods. 1, 3; 5; čl. I § 10; 11 ods. 1; 14 ods.
1; 17; 20; 23 ods. 1; 33 ods. 1; 38 ods. 1; 44 ods. 3; 48 ods. 1, 77 ods. 1; 78 zákona č. 191/1950 Zb.
zákona zmenkového a šekového a aplikoval Smernicu rady 93/13/EHS.

Konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania má za to, že žalobcovi nie je možné priznať
plnenie, a to v žiadnej časti. Vychádzal pritom z nasledujúcich úvah:

1. Súd je povinný v spotrebiteľských veciach skúmať aj právny vzťah, ktorý zmenka zabezpečuje a
posudzovať ho podľa právnych predpisov, upravujúcich spotrebiteľské právo.

Vzhľadom k tomu, že predmetná zmenka bola vystavená v prospech veriteľa a jej prvého majiteľa,
ktorý je podnikateľom vykonávajúcim svoju podnikateľskú činnosť aj poskytovaním úverov nebankovým
spôsobom, bol tu reálny predpoklad, že právo uplatňované v danom konaní zo zmenky môže mať právny
základ v spotrebiteľskom vzťahu. V zmysle platných predpisov a judikatúry ESD je povinnosťou súdu
v každom štádiu konania bez výnimky ex offo skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a ak súd
príde k pozitívnemu zisteniu, na uvedený vzťah aplikovať právne normy spotrebiteľského práva. Súd v

tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie ESD C-419/2011 z 14.03.2013 (alebo rozhodnutie ESD sp.zn.
C-76/10), z ktorého vyplýva, že napriek tomu, že v danom prípade sa jedná o vzťah uplatnený na základe
zmenky ako abstraktného cenného papiera, je povinnosťou súdu skúmať postavenie žalovaného ako
spotrebiteľa. Samotný ESD v uvedenom prípade z úradnej moci skúmal postavenie žalovaného ako
spotrebiteľa. Na bližšie zistenie povahy subjektov pôvodného záväzkového vzťahu, ako aj z dôvodu
potreby komplexného posúdenia existencie resp. neexistencie pôvodného záväzkového vzťahu ako
spotrebiteľského, si súd v tomto konaní zabezpečil exekučný spis, vedený pod spisovou značkou 1Er
435/2010, súvisiaci so zmluvou, ktorá bola uvedená na originály zmenky, a ktorá bola uzavretá medzi
žalovaným ako dlžníkom a prvým majiteľom zmenky ako veriteľom, z ktorého zistil takéto postavenie
predmetných subjektov.

Súd musí poskytnúť ochranu spotrebiteľskému vzťahu aj v takom prípade, ak sa uplatňuje právo z
indosovanej zmenky. Umožňuje mu to priamo zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý je k zmenkovému
zákonu v postavení špeciality a lex specialis derogat lex generali ( v tomto prípade aj lex posterior derogat
legi priori). Prednosť má teda zákon o spotrebiteľských úveroch.

Kauza je jedna zo základných myšlienok moderného civilného procesu a môže byť svojim spôsobom
aj súčasťou zmenky ( jedná sa o nepravú akcesoritu a nepravú subsidiaritu), kedy je pohľadávka, ktorá
je začlenená do zaisťovacej zmenky (a ktorá je predpokladom vzniku zaisťovacej zmenky) existuje
samostatne bez ohľadu na existenciu zaisťovanej pohľadávky a práve táto akcesorita spočíva v tom,
že súdy umožnia dlžníkovi použiť proti uplatneniu zaisťovacej zmenky obranu založenú na akcesorite
uplatneného práva (resp. v spotrebiteľských vzťahoch k nej budú prihliadať ex offo). Musia sa teda
rozlišovať kauzálne záväzky, ktoré odkazujú na svoj hospodársky účel a záväzky abstraktné, kde
pôvodný účel záväzku nie je rozhodujúci. Súčasná právna úprava zmenkových vzťahov v SR odráža
schopnosť zmenky vystupovať ako s kauzou, tak aj bez nej.

Súd prvého stupňa k všetkým relevantným námietkam žalobcu uviedol, že v tomto konaní sa nejedná
o zmenkové konanie, súd preto ani nerozhodol vydaním zmenkového platobného rozkazu a nemožno
sa preto odvolávať iba na ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb., ale súd aplikuje v rámci rozhodovania
o právnych vzťahov medzi účastníkmi aj všetky právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na ochranu
spotrebiteľa.

2. Zmluva o úvere medzi POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľom a prvým majiteľom zmenky a žalovaným,
ako dlžníkom, je absolútne neplatná.

Právny predchodca žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa
9.11.2009 zmluvu o úvere. Z údajov zverejnených v Obchodnom registri vyplýva, že veriteľ je právnickou
osobou, ktorej predmetom činnosti je okrem iného aj poskytovanie úverov nebankovým spôsobom.
Žalovaný je fyzickou osobou, nepodnikateľom. Vzhľadom k subjektom uzatvárajúcim zmluvu súd mal
preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu tzv. spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľská zmluva predstavuje osobitný druh zmluvy, pri ktorej na jednej
strane vystupuje v silnejšej pozícii dodávateľ, osoba konajúca v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti a na druhej strane v slabšej pozícii spotrebiteľ, fyzická osoba, ktorá pri jej uzatváraní a plnení
nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Súd má z vlastnej činnosti preukázané, že
veriteľ v mnohých prípadoch predkladá fyzickým osobám na podpis úverové zmluvy, kde je vopred
zaškrtnuté, že tieto osoby si berú úver na výkon povolania, podnikania, alebo zamestnania. V skutočnosti
je však účel poskytnutia úveru úplne iný a nesúvisí s povolaním dlžníka. Preto sa v takýchto prípadoch
prenáša bremeno tvrdenia o tom, že dlžník bral úver na takéto účely na veriteľa, resp. inú osobu,
ktorá uplatňuje takýto nárok. V tomto prípade žalobca nepreukázal takýto účel úveru. Preto mal súd
za to, že žalovaný je spotrebiteľ. V uvedenom prípade bola uzavretá zmluva označená ako zmluva o
úvere uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a v článku 17 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru bolo medzi účastníkmi dohodnuté, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Vzhľadom k tomu, že osobitným zákonom je v rámci nášho právneho
poriadku upravené poskytovanie tzv. spotrebiteľských úverov, súd ďalej skúmal, či predmetný právny
vzťah nepodlieha aj režimu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších
predpisov. Spotrebiteľským úverom sa v zmysle zákona č. 258/2001 Zb. o spotrebiteľských úveroch
rozumie dočasné použitie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Spotrebiteľský úver poskytuje veriteľ,

podnikateľ, ktorý má prebytočné finančné prostriedky, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie
finančných prostriedkov nebankovým spôsobom a ktorý ich poskytuje za úroky, na požiadanie dlžníka.
Ak ide o obchodovanie s úverovými prostriedkami s osobami, ktoré ich nepoužijú na podnikateľský účel
ani na výkon povolania resp. zamestnania, ide o spotrebiteľský úverový vzťah. V uvedenom prípade bol
veriteľom podnikateľ, právny predchodca žalobcu, ktorý mal v predmete podnikania poskytovanie úverov
nebankovým spôsobom, ktorý poskytol úver na žiadosť dlžníka, fyzickej osoby, nepodnikateľa, za úroky
skryté pod tzv. poplatok za poskytnutie úveru, pričom obsah poplatku vyplýva z článku 12 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru.

V tejto súvislosti prvostupňový súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 25.1.2011, sp.zn.
5 M Cdo 20/2009, podľa ktorého sa za neprijateľnú podmienku považuje aj dohoda o uplatnení
Obchodného zákonníka (v danom prípade čl. 17 všeobecných zmluvných podmienok).

Následne z úradnej povinnosti po zistení, že v uvedenom prípade ide o spotrebiteľský vzťah,
poskytujúc slabšiemu účastníkovi zmluvy ex offo právnu ochranu v zmysle zásady ochrany spotrebiteľa,
preskúmaval platnosť pôvodnej spotrebiteľskej zmluvy ako celku. Platnosť spotrebiteľskej zmluvy bola
nevyhnutným predpokladom pre následné posudzovanie zabezpečovacej zmenky, ktorá zabezpečovala
pôvodný záväzkový právny vzťah a plnenie z ktorej, bolo predmetom tohto konania. Systém ochrany
zavedený aj Smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa nachádza v nerovnom postavení
voči predajcovi alebo poskytovateľovi tak z hľadiska vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne
informovanosti, čo ho vedie k tomu, že pristúpi k podmienkam vopred vyhotoveným predávajúcim alebo
poskytovateľom, bez toho aby mohol ovplyvniť ich obsah. V tomto prípade žalovaný podpísal zmluvu o
úvere spolu so zmenkou bez možnosti spolu vytvoriť, alebo akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť ich obsah.

Vzhľadom k takému nerovnému postaveniu neprimerané podmienky, tzv. zneužívajúce klauzuly, nie sú
pre spotrebiteľa záväzné. Ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy,
ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, rovnováhou skutočnou, ktorá
umožňuje obnoviť rovnosť medzi týmito zmluvnými stranami. K tomu, aby mohla byť zaistená Smernicou
zamýšľaná ochrana, môže byť nerovné postavenie existujúce medzi spotrebiteľom a poskytovateľom
narovnané iba pozitívnym zásahom, ktorý je vonkajším vo vzťahu k samotným zmluvným stranám.
Vnútroštátny súd musí posudzovať zneužívajúci charakter určitej zmluvnej klauzuly i bez návrhu.
Možnosť súdu skúmať charakter jednotlivých zmluvných podmienok z úradnej povinnosti predstavuje
prostriedok vhodný k dosiahnutiu toho, aby konkrétny spotrebiteľ nebol zneužívajúcou podmienkou
viazaný, a tým zabraňovať k ďalšiemu používaniu zneužívajúcich podmienok v zmluvách uzatváraných
medzi spotrebiteľmi a podnikateľmi.

Zmluva, ktorou bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 250,- eur obsahuje poplatok za uzavretie
zmluvy vo výške 242,- eur, čo činí 96,8% z požičanej sumy. Čo obsahuje uvedený poplatok, je
bližšie špecifikované v článku 12 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, z ktorého vyplýva, že
predmetný poplatok je tvorený z jednej tretiny z dohodnutého úroku a z dvoch tretín z nákladov na
vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, bez bližšieho uvedenia obsahu a konkrétnej výšky týchto nákladov.
Administratívny poplatok za spracovanie zmluvy predstavuje v uvedenom prípade celkovo sumu 161,33
eura, čo činí 64,53 % z požičanej sumy a úroky vo výške 80,67 eura predstavujú 32,27% požičanej sumy.
Zmluva je koncipovaná tak, že je neobyčajne hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a to najmä, ale nielen v ustanoveniach o zabezpečovacích prostriedkoch
(zmluvná pokuta, blankozmenka, uznanie dlhu a pod.) a zároveň je celá zmluva koncipovaná výlučne len
na prospech veriteľa bez toho, aby sa mohol dlžník aspoň minimálne zákonnými prostriedkami brániť.
Rovnosť a vyváženosť práv a povinností zmluvných strán nie je zmluvou zabezpečená. Zmluva obsahuje
samé povinnosti dlžníka, sankcie za porušenie povinností v neprimeraných výškach - napr. zmluvná
pokuta 312,- eur dohodnutá v článku 6 VZP v prípade porušenia povinnosti iba dlžníka, v prípade
porušenia povinnosti veriteľom nebola dohodnutá žiadna sankcia pre veriteľa, zmluvné pokuty vo výške
15,- eur ( v prípade omeškania sa s o splatnosťou viac ako 7 dní) a 30,- eur ( v prípade omeškania sa
so zaplatením 4 a viac splátok, alebo ich častí) dohodnuté ako povinnosť iba pre dlžníka bez ohľadu
na výšku poskytnutého úveru, ďalej samé práva a výhody veriteľa (zmenka, uznanie dlhu, dohoda o
zrážkach zo mzdy, rozhodcovská doložka, súhlas na sprístupnenie údajov zo sociálnej poisťovne,
súhlas na spracovanie osobných údajov), všetko povinnosti a okolnosti, zaťažujúce iba dlžníka bez
akejkoľvek obdobnej zmluvnej povinnosti na strane veriteľa.

Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach
zmluvy ako aj na neprimerane vysoký poplatok za spracovanie a uzatvorenie zmluvy spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou, výška ktorého predstavuje 96,8 % z celého objemu úveru (pričom sa
podľa názoru súdu jedná o skryté úroky v celkovej výške 242 eur), sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči
dobrým mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V rozpore s dobrými mravmi
je pritom nielen obsah zmluvy, ale aj samotný účel zmluvy (získať na úkor slabšej strany - spotrebiteľa
neprimerane vysoký zisk). Skutočnosť, že sa zmluva prieči dobrým mravom spôsobuje jej absolútnu
neplatnosť.

3. Dohoda o vyplnení zmenky je neplatná, rovnako ako celá úverová zmluva. Navyše zmenka nemala
byť veriteľom prijatá v zmysle § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. účinného k 20.11.2009.

Ako už bolo vyššie uvedené, je neplatná cela úverová zmluva, teda v rámci nej aj ustanovenie článku
14 všeobecných zmluvných podmienok, ktorý upravuje dohodu o vyplnení zmenky. Takáto zmenka
na základe neplatnej spotrebiteľskej zmluvy vôbec nemala byť vyplnená, ani následne indosovaná a
nemožno na jej základe uplatňovať akékoľvek nároky. K absolútnej neplatnosti súd prihliada ex offo.
Predložená zmenka, aj keď obsahuje všetky náležitosti zmenky, nezabezpečuje konkrétny záväzkový
vzťah, a to vzťah z poskytnutého úveru medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným. V prípade
spotrebiteľskej zmluvy je súd povinný skúmať kauzu aj napriek zneniu zákona č. 191/1950 Zb., ktorý
je prekonaný nielen zmenou spoločenských vzťahov, ale aj aplikovanými smernicami a judikatúrou
súdov. Absolútna neplatnosť zmluvy o úvere ako aj jej článku 14, ktorý je súčasťou zmluvy, a to
dohody o zabezpečení zmenkou a vyplnení bianco zmenky, sama o sebe nie je dôvodom neplatnosti
zmenky. Neplatnosť uvedenej dohody však znamená neexistenciu kauzálneho vzťahu medzi konkrétnou
pohľadávkou a zmenkou, ktorá ju mala zabezpečovať. V uvedenom prípade teda nedošlo k platnému
vzniku zmenkového záväzkového vzťahu. Je potrebné rozlišovať medzi neplatnosťou zmenky a to z
dôvodu nesplnenia podstatných náležitostí resp. vyplnenie v rozpore so zákonom č. 191/1950 Zb. a
neplatnosťou zmluvy, dojednania o vyplnení zmenky za účelom zabezpečenia konkrétnej pohľadávky,
či už pre rozpor s dobrými mravmi, neprijateľnými podmienkami, či nerešpektovaním zákonného
obmedzenia maximálnej výšky zmenkovej sumy, ako tomu došlo v tomto prípade (Rozsudok NS SR sp.
zn. 1 Obdo V 43/2006).

Konštatoval, že ak aj teda zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej vyplnenie remitentovi
nevzniklo), nie je možné sa na základe nej úspešne domáhať akýchkoľvek práv (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 6.5.2008 sp.zn. 4 Obo 161/2007). Vzhľadom k tomu, že súd mal
preukázanú absolútnu neplatnosť zmluvy o úvere, súčasťou ktorej bola v bode 14 Dohoda o vyplnení
zmenky z dôvodu rozporu s dobrými mravmi, na základe takto neplatnej dohody nevzniklo právnemu
predchodcovi právo bianco zmenku vyplniť, ani právo na základe zmenky požadovať plnenie vzťahujúce
sa k uvedenému úverovému právnemu vzťahu. Vzhľadom k tomu, že toto právo nevzniklo právnemu
predchodcovi žalobcu, nemohlo indosovaním ani prejsť na žalobcu.

Navyše dohoda o vyplnení zmenky bola súčasťou Všeobecných zmluvných podmienok vopred
pripravených právnym predchodcom žalobcu. Žalovaný nemal možnosť ju žiadnym spôsobom
ovplyvniť. Dohodou o vyplnení bianco zmenky sa zmluvné strany dohodli, že dlžník vystaví zmenku,
v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktorú vyplnení
veriteľ, a ktorá bude pozostávať zo všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi
vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takto formulovaná dohoda o vyplnení bianco zmenky predstavuje pre
spotrebiteľa dohodu vykazujúcu znaky zjavnej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, teda opäť ďalšie dôvody
jej neplatnosti v zmysle neprijateľných zmluvných podmienok ( napr. § 53 ods. 4 písm. a/ OZ). Spotrebiteľ
nemôže vedieť, vzhľadom k mnohosti možností dojednaných zmluvných pokút, či a v akej výške budú
uplatnené veriteľom, a v akej miere sa premietnu do zmenkovej sumy. Takáto dohoda o zabezpečení
všetkých pohľadávok vrátane pokút zmenkou je nielen z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti
neprijateľnou zmluvnou podmienkou neprimerane zhoršujúcou postavenie spotrebiteľa, ale je aj v
priamom rozpore so zákonom. Zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch výslovne limituje
možnosť zabezpečenia spotrebiteľského úveru zmenkou s vyplnenou zmenkovou sumou, a to do výšky
nesplatnej istiny a príslušenstva maximálne do výšky 30 % pôvodnej istiny. Inú dohodu prekračujúcu
uvedené zákonné ustanovenie možno považovať či už za neprijateľnú zmluvnú podmienku, alebo za
obchádzanie zákona, ktoré majú rovnaký právny dôsledok, a to neplatnosť takéhoto dojednania.

V zmysle predmetného zákonného ustanovenia teda veriteľ POHOTOVOSŤ, s.r.o. mohol v prípade
platnosti tejto spotrebiteľskej zmluvy vyplniť zmenku nanajvýš na sumu 1.820,- eur ( 1.400,- eur plus
30%). To, že vyplnil zmenku na sumu 2.290,73 eura (teda o 890,73 eura viac, než poskytol žalovanému
a o 470,73 eura viac, než mohol podľa citovaného zákona) znamená porušenie § 4 ods. 6 zákona č.
258/2001 Z.z. Zmenku takto vyplnenú veriteľ nesmel prijať a už vôbec ju nesmel ďalej postupovať.

Aj v prípade, ak by súd nedospel k záveru o neplatnosti úverovej zmluvy a následnej nemožnosti vzniku
práva na vyplnenie blankozmenky, plnenie, ktorého sa žalobca domáha voči žalovanému, by nemohol
priznať, nakoľko také rozhodnutie by navodilo stav, že žalovaný by na svoj úver poskytnutý vo výške
1.400,- eur, a ktorý by sa v prípade platnosti úverovej zmluvy považoval za bezúročný a bez poplatkov
( pre nedostatok zákonných náležitostí), bol povinný uhradiť:
a/ zmenkovú sumu 456 Eur,
b/ úroky 0,25% denne zo sumy 516,- eur od 17.3.2010 do 21.9.2010, čo predstavuje 243,81 eura, úroky
0,25% denne zo sumy 496,- eur od 22.9.2010 do 23.11.2010, čo predstavuje 78,12 eura, úroky 0,25%
denne zo sumy 476,- eur od 24.11.2010 do 24.2.2011, čo predstavuje 110,67 eura, úroky 0,25% denne
zo sumy 456,- eur od 25.2.2011 do zaplatenia, čo ku dňu vyhlásenia rozsudku vo veci predstavuje
1.419,3 eura
c/ úroky 6 % ročne zo sumy 516,- eur od 17.3.2010 do 21.9.2010, čo predstavuje 9,70 eura, úroky 6%
ročne zo sumy 496,- eur od 22.9.2010 do 23.11.2010, čo predstavuje 5,15 eura, úroky 6 % ročne zo
sumy 476,- eur od 24.11.2010 do 24.2.2011, čo predstavuje 7,30 eura, úroky 6% ročne zo sumy 456,-
eur od 25.2.2011 do zaplatenia, čo ku dňu vyhlásenia rozsudku vo veci predstavuje 93,32 eura,
d/ zmenkovú odmenu vo výške 1,72 eura, pričom žalovaný zaplatil na svoj dlh už 60,- eur.

Spolu teda žalobca požaduje od žalovaného na zaplatenie poskytnutej sumy 250,- eur sumu 2.483,37
eura, aj tieto vypočítané iba ku dňu vyhlásenia rozsudku, čo predstavuje 993,35 % požičanej sumy.

Táto suma by sa zároveň každým rokom neprimerane zvyšovala o 91,25% tejto sumy + o 6% úrokov z
tejto sumy. Vydanie takéhoto absolútne nespravodlivého rozhodnutia nie je v právnom štáte prípustné.
Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový
činiteľ ( nález Ústavního soudu ČR sp. zn. II. ÚS 3168/09 ze dne 5. 8. 2010 (N 158/58 SbNU 345).
Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom.
Súdne rozhodnutie (a to nielen v prípadoch, kde vystupuje spotrebiteľ) musí byť nielen zákonné, ale
predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať skrze zákon spravodlivosť (nález Ústavného
súdu ČR z 13.3.2013, sp.zn. IV. ÚS 1241/12; I. ÚS 199/11).

4. postup prvého majiteľa zmenky v rozpore s § 17 zákona č. 191/1950 Zb.

Keďže zmenka bez ohľadu na jej abstraktnosť je právnym úkonom, každý právny úkon, ktorý odporuje
zákonu je absolútne neplatným právnym úkonom, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu
súd v rámci občianskeho súdneho konania prihliada ex offo. Povinnosť súdu z úradnej moci prihliadať
na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prelomuje aj zásadu stanovenú v článku I. § 17 zákona č.
191/1950 Zbierky, čo je vyjadrené aj v ustanovení § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Zbierky zákonov,
kde zákonodarca uviedol, že ide o ustanovenie, ktoré platí aj v prípade zmenky majiteľa zmenky, alebo
postúpenia práv zo zmenky. Odčlenenie zmenkového abstraktného vzťahu od spotrebiteľského vzťahu
nie je možné, pretože právo v spotrebiteľských vzťahoch bolo použitím zmenky regulované a obmedzené
(§ 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Zbierky zákonov) a keďže sa jedná o kogentnú úpravu, je nutné zo
zákona skúmať podmienky vystavenia zmenky a jej prípustnosť.

Veriteľ a prvý majiteľ zmenky indosoval zmenku na žalobcu následne potom, čo súd zastavil exekučné
konanie vedené veriteľom na základe tej istej zmenky, na základe ktorej uplatňuje žalobca svoj nárok v
tomto konaní. Túto skutočnosť je možné zistiť z predmetného exekučného konania, kde to jasne vyplýva
z kópie danej zmenky (ešte nie je indosovaná). Veriteľ po zistení, že práva zo zmenky nemôže s
úspechom uplatniť podľa právneho poriadku SR, indosoval túto zmenku na žalobcu, ktorý je právnickou
osobou v Českej republike, v snahe postupovať podľa nariadenia 861/2007, pričom chcel dosiahnuť
cieľ, ktorý mu už raz právoplatne priznaný nebol. Veriteľ postupoval na škodu dlžníka v snahe docieliť
následky spojené s indosovaním zmenky uvedené v § 17 zák. č. 191/1950 Zb., a to vylúčiť voči majiteľovi
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi alebo k predošlým majiteľom.

Prvý majiteľ previedol rubopisom na žalobcu tisíce takýchto zmeniek a je teda jasný, účelový postup
oboch, veriteľa aj žalobcu.

Žalobca indosoval splatnú zmenku, pričom sa jedná o vlastnú zmenku, zročnú na videnie a uplatnil si v
rozhodcovskom konaní aj príslušenstvo v zmysle § 48 zák. č. 191/1950 Zb.. Samotná zročnosť zmenky
nastala 30.5.2010, keďže žalobca (a predtým aj veriteľ) požadovali 6% úroky v zmysle § 48 zák. č.
191/1950 Zb. od 31.5.2010, ako to vyplýva zo samotnej zmenky. Zmenka však bola indosovaná až po
uplynutí lehoty na protest v zmysle § 44 a § 21 a nasl. zák. č. 191/1950 Zb., preto má indosament iba
účinky obyčajného postúpenia. Aj voči žalobcovi teda možno uplatniť všetky námietky, ako proti prvému
majiteľovi. To, že k tomu došlo po uplynutí lehoty na protest je zrejmé zo samotnej zmenky, pretože návrh
na začatie exekučného konania so zmenkou, na ktorej chýba indosament bol podaný na Okresnom súde
Bardejov až 22.12.2010, pričom zmenka bola zročná 30.5.2010, teda po uplynutí zákonných lehôt na
protest. V tomto prípade je teda vyvrátená domnienka ustanovená v § 20 ods. 2 zákona č. 191/1950
Zb., pretože bolo preukázané, že indosament, ktorý je nedatovaný, bol na zmenku napísaný po uplynutí
lehoty na protest. V dôsledku vyššie naznačeného postupu veriteľa v rozpore s § 17 zák. č. 191/1950
Zb. možno proti žalobcovi namietať aj námietky, ktoré by bolo možné namietať voči prvému majiteľovi,
teda to, že zmenka nebola vyplnená podľa dohody veriteľa a dlžníka (§ 10 zák. č. 191/1950 Zb.). Keďže
takáto dohoda o vyplnení zmenky (článok 14 VZP) je neplatná, a teda neexistuje, je na mieste právny
záver, že veriteľ neoprávnene vyplnil zmenku bez toho, aby existovala platná dohoda s dlžníkom o tom,
ako ju vyplniť.

K námietkam žalobcu, že:

A:
- nemá vedomosť o iných vzťahoch žalovaného a pôvodného vlastníka zmenky,
- žalobca netvrdil skutočnosti o inom vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a žalovaným, nie je
teda nositeľom dôkazného bremena,
- súd je v sporovom konaní povinný prihliadať len na také tvrdenia, ktoré sú produkované účastníkmi
konania,
súd prvého stupňa konštatoval, že aj keď je iného názoru o vedomosti žalobcu o tomto právnom vzťahu
veriteľ - dlžník, nariadil vo veci pojednávanie a oboznámil celý exekučný spis so všetkými súvisiacimi
písomnosťami, ktoré sú potrebné pre ujasnenie postupu súdu a právneho vzťahu, ktorý je v tomto konaní
dôležitý. Žalobca nadobudol od prvého majiteľa zmenky v počte mnoho tisíc kusov a vzhľadom na to,
že sa jedná o podnikateľov (pričom žalobca mal pôvodne v predmete podnikania činnosť ekonomických
poradcov a jej bývalý konateľ pôsobí v spoločnostiach Lawyer partners a.s., Two lawyers s.r.o., TOP
INNOVATIONS s.r.o. a Lawyers group s.r.o., ktoré mali, alebo majú vo svojej činnosti okrem iného
aj vymáhanie súdnych a mimosúdnych pohľadávok, činnosť organizačného a ekonomického poradcu,
faktoring a forfaiting), vzťahy prvého majiteľa zmenky a žalovaného boli žalobcovi známe aj pred začatím
tohto konania a veriteľ indosovaním zmenky vystavenej žalovaným postupoval v rozpore s § 17 zákona č.
191/1950 Zb.. Žiaden z účastníkov nie je povinný v spotrebiteľskom vzťahu vznášať akékoľvek námietky,
súd k nim prihliada ex offo. Súd má k dispozícii súdny materiál exekučného konania, v ktorom už raz
zastavil exekučné konanie na základe tej istej zmenky, z akej žalobca vychádza pri uplatňovaní svojho
nároku v tomto konaní. Tá istá zmenka a rovnako spotrebiteľský vzťah s ňou súvisiaci je potrebné
preskúmať aj v tomto konaní a súd tak učinil.

B:
- požadovanie iných dokumentov než zmenky je nezákonné,
- zmenka je samostatným a abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy a nie je možné ju
podmieňovať inými okolnosťami, než sú uvedené na zmenku,
- zmenkový záväzok je priamy, bezpodmienečný, nesporný, abstraktný a samostatný a celkom nezávislý
od zabezpečovanej pohľadávky,
- súd nie je oprávnený z úradnej povinnosti skúmať, či ide o spotrebiteľský vzťah,
súd prvého stupňa konštatoval, že pri spotrebiteľskom záväzku, z ktorého plynie titul vystavenia
zmenky, neplatí všeobecná teória o abstraktnosti zmenky a jej prísnej formálnosti. Práve naopak,
konajúci súd musí v záujme naplnenia noriem na ochranu spotrebiteľa a ochrany spotrebiteľa pred
neprijateľnými zmluvnými podmienkami a plneniami z nich naplniť kogentné ustanovenie čl. 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a zabezpečiť, aby
spotrebiteľ neprijateľnými zmluvnými podmienkami a plneniami z nich plynúcimi nebol vôbec viazaný.

Tento pozitívny záväzok štátu vo vzťahu k európskemu právu vo svetle zásady lojality môže byť naplnený
iba tak, že konajúci súd preskúma kauzu zmenky a zmluvný titul, podľa ktorého sa postupník (v
tomto prípade spoločnosť z Českej republiky ktorá zmenku nadobudla) plynúcich nárokov domáha.
Je tak zrejmé, že pri tzv. spotrebiteľskej zmenke musí súd venovať žalovaným nárokom inú mieru
kvalifikovanej pozornosti ako v prípade obchodnej zmenky. V opačnom prípade by konajúci súd porušil
práva spotrebiteľa a záväzky Slovenskej republiky vo vzťahu k Európskej únii. Uvedenú logiku potreby
skúmania kauzy úkonu potvrdzuje aj ostatné rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-419/11 Česká
spořitelna (14.3.2013), kde súd na účely posúdenia nárokov zo zmenky musel preskúmať celý titul jej
uplatnenia a povahu uplatňovaných nárokov. V súvislosti s použitím zmenky ako zabezpečovacieho
inštitútu v spotrebiteľských zmluvách Komisia zastáva názor, že podľa § 4 ods. 7 v aktuálnom období
platného zákona, ak spotrebiteľ použije na splnenie záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zmenku
alebo šek, musí si veriteľ počínať tak, aby boli zachované všetky práva spotrebiteľa, ktoré vyplývajú
zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Teda úver poskytnutý na základe úverovej zmluvy
sa považuje za úver bezúročný a bez poplatkov. Vyplnením blankozmenky a požadovaním ďalšieho
neodôvodneného plnenia si veriteľ nesplnil zákonnú povinnosť počínať si tak, aby boli zachované všetky
práva spotrebiteľa, ktoré vyplývajú zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru. Zákonná povinnosť
pritom prirodzene zaťažuje aj ďalšieho majiteľa zmenky, a to bez ohľadu na to, že ide o indosáciu
zmenky. Teda ani v tomto smere nemôže ísť o dobromyseľnosť veriteľa, ktorý mal a musel v čase
postúpenia vedieť o zákonnej povinnosti zabezpečiť ochranu práv spotrebiteľa podľa zákona. Jedná sa
o účelové postúpenie práv zo zmenky na zahraničnú spoločnosť.

Z hľadiska práva jednanie žalobcu vyvoláva zdanlivo paradoxnú situáciu, kedy je určité správanie sa na
jednej strane právom dovolené ( zákon č. 191/1950 Sb. ) a na druhej strane sa s právom dostáva do
rozporu ( zákon o spotrebiteľských úveroch). Záver, že určité správanie je právom dovolené a zároveň
právom zakázané, nemôže obstáť. Uznanie nedovolenosti zneužitia práva vyžaduje odstránenie tejto
paradoxnej situácie. Ide iba o zdanlivý paradox. Zo zásady lex specialis derogat lex generali (a rovnako
lex posterior derogat legi priori) vyplýva, že zákaz zneužívania práva je silnejší než povolené správanie,
ktoré právo umožňuje. Ak teda právna norma určité právo dovoľuje a iná za predpokladu, že je takéto
chovanie zneužívané, zakazuje, je takéto správanie zdanlivo dovolené správanie sa nie výkonom práva,
ale protiprávnym úkonom. Súd si je vedomý prísnosti a formálnosti zmenkového práva, ale nie je
možné prizerať sa takej praxi, ktorej dôsledkom je zneužívanie zmenkových inštitútov v neprospech
jednej zo zmluvných strán. Samotná formálnosť pri tom nemôže byť argumentačnou základňou, z ktorej
tunajší súd pri posudzovaní takýchto prípadov vychádza. Dôvodom je predovšetkým tá skutočnosť, že
je to práve zmenkové právo, ktorého základné inštitúty sú zneužívané. Bez existencie legislatívnych
mechanizmov, ktoré umožňujú zabrániť takýmto postupom, je na všeobecných súdoch, aby vo svojej
činnosti hľadali takéto východiská, ako zabrániť zneužívaniu práv. K tomu súd aj v tomto rozsudku
pristúpil.

C:
- súd nerešpektuje § 17 ZŠZ
- žalovaný mohol vzniesť námietky, čo neučinil a súd nemôže suplovať jeho úlohu
súd prvého stupňa konštatoval, že v tomto konaní bolo preukázané, že prvý majiteľ zmenky a zároveň
remitent konal vedome na škodu žalovaného ako dlžníka, pretože previedol na žalobcu zmenku
následne na to, čo exekučný súd nepriznal prvému majiteľovi zmenky plnenie a exekučné konanie
vedené na základe exekučného titulu, ktorým bola tá istá zmenka, zastavil. Právny inštitút zmenky je
síce založený na prísnej formálnosti zmenkových vzťahov, každopádne by táto samotná formálnosť
nemala vychyľovať práva, plynúce zo zmenkových vzťahov v prospech jednej zo zúčastnených strán.
Túto skutočnosť je potrebné brať do úvahy najmä za situácie, kedy zmenková prax inklinuje k využívaniu
zaisťovacej funkcie zmeniek. Zmenkový dlžník a zmenkový veriteľ sú síce formálne v rovnom postavení,
ale faktická situácia môže byť odlišná a v tomto prípade aj odlišná bola, kedy na jednej strane vystupoval
profesionálny podnikateľ a na druhej strane neinformovaný dlžník. Navyše často dochádza k situáciám,
kedy je zmenka využívaná vo vzťahu k tým subjektom, od ktorých nie je možné očakávať hlbšie
povedomie o zmenkovom práve, čo pre nich môže mať fatálny dôsledok v podobe vzniku dlhovej špirály.

Napriek tomu, že žalovaný v konaní vyslovene nenamietal, že zmenka je neplatná, súd skúmal
jej platnosť, pretože mal za to, že princíp „vigilantibus iura sripta sunt" (právo patrí bdelým) v
spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. Aj v prípade tohto princípu platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje

na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc
z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života a teda aj zdravému rozumu
odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov. Na túto vec sa
vzťahuje viacero právnych predpisov (Občiansky zákonník, Zákon o ochrane spotrebiteľa, Zákon o
spotrebiteľských úveroch, Zákon o zmenkách), pričom je nepochybné, že vzhľadom na rozsiahlosť
a dynamickosť právnej úpravy spotrebiteľ nemôže dokonale poznať každý z uvedených zákonov.
Neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť
na ujmu. Účelom spotrebiteľského práva je poskytnúť spotrebiteľovi ochranu v prípadoch, keď môže
dodávateľ zneužiť neinformovanosť spotrebiteľa tým, že do zmluvy zakomponuje zmluvné podmienky,
ktoré sú v neprospech spotrebiteľa. Úlohou súdu je v takýchto prípadoch ex offo skúmať prijateľnosť
zmluvných podmienok a v prípade, že sú zmluvné podmienky neprijateľné, zabezpečiť rýchlu a účinnú
ochranu spotrebiteľa.

Súd prévoh stupňa poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora sp.zn. C - 419/2011 zo 14. 03.
2013 (Česká sporiteľňa a.s. proti Geraldovi Feichterovi), na rozhodnutie Nemeckého najvyššieho súdu
(BGH), 25. 2. 1965 - II. Zaitschrift für das gesamte Handelsrecht und Wirtschaftrecht 191/62 Hamm, na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 16.11.2010 vo veci Pohotovosť, s.r.o. C-76/10.

D:
- rozhodnutie Nemeckého najvyššieho súdu z roku 1965 je takmer 50 rokov staré a nemožno ho aplikovať
- akékoľvek rozhodnutie nemeckého súdu nemôže negovať právnu úpravu SR,
súd prvého stupňa konštatoval, že zákon zmenkový a šekový je ešte starší (r. 1950), nereflektujúci na
jeho zneužívanie v spotrebiteľských vzťahoch, pretože bol prijatý v čase, kedy jej zneužívanie nebolo
tak časté a v takom veľkom rozsahu. Zmenka navyše ako právny inštitút listiny osvedčujúcej dlh
vystaviteľa má svoj pôvod v dávnej minulosti, pričom k jej rozšíreniu prispeli najmä križiacke vojny a
obchodný ruch s tým spojený. Obsahové náležitosti zmenky ako listiny sa ustálili približne v 12. storočí
(Kovařík, Z. Směnka a šek v České republice). Špecifiká a vlastnosti spojené so zmenkou si zmenka
uchovala v podstate do dnešného dňa, a to ako v hmotnoprávnej podobe (ktorá priamo vychádza z
troch Ženevských medzinárodných zmlúv o zmenkách, všetky podpísané 7.6.1930), rovnako tak aj v
procesnoprávnej podobe, ktorá od roku 1964 v tejto časti nepozná zásadné zmeny.

E:
- súd postupuje vytýčením pojednávania mimo režimu nariadenia 861/2007,

súd prvého stupňa konštatoval, že v zmysle článku 5 citovaného nariadenia môže vytýčiť pojednávanie aj
v prípade, ak o to žiadny účastník nepožiada, ak to považuje za vhodné. Je to právo súdu postupovať tak
v zmysle citovaného nariadenia a žiaden z účastníkov nemôže toto právo súdu obmedziť tým, že nežiada
pojednávanie vytýčiť. V zmysle článku 9 ods. 1 predmetného nariadenia, súd určuje určí spôsob a rozsah
vykonávania dôkazov potrebných na rozhodnutie podľa pravidiel, ktoré sa vzťahujú na prípustnosť
dôkazov, je len na ňom, aký spôsob, rozsah a postup pri dokazovaní zvolí. Podľa článku 9 ods. 2
uvedeného nariadenia súd alebo tribunál si môže vyžiadať znalecký posudok alebo ústne svedecké
výpovede, iba ak je to nevyhnutné na vydanie rozsudku. Súd potreboval objasniť spotrebiteľský vzťah,
ktorý súvisí s nárokom žalobcu, za týmto účelom pojednávanie nariadil, žalobcu s tým oboznámil a
umožnil žalobcovi aj žalovanému vyjadriť sa k všetkému, čo súd považoval za potrebné oboznámiť a
vykonať v rámci dokazovania. Umožňovalo mu to jednak nariadenie 861/2007 ako aj O.s.p., subsidiárne
použiteľný vo svojich ustanoveniach §§ 120 a nasl.

F:
- súd v sporových konaniach vykoná len dokazovanie, ktoré účastníci navrhnú,
súd prvého stupňa konštatoval, že v zmysle § 120 ods. 1 tretej vety O.s.p. súd môže výnimočne vykonať
aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd
môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci. V tejto prejednávanej veci bol takýto postup súdu nevyhnutný pre rozhodnutie vo
veci. Občiansky súdny poriadok je subsidiárne použiteľný pre nariadenie 861/2007. Preto je postup súdu
v zmysle § 120 ods. 1 tretej vety O.s.p. oprávnený.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Zhodnotil, že žalobca bol v konaní celkom neúspešný, súd mu teda náhradu trov konania nepriznal. V
celom rozsahu úspešnému žalovanému súd rovnako náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne
nevznikli. Žalobca sa v tomto konaní domáhal aj nároku na náhradu trov voči vedľajšiemu účastníkovi
Združeniu na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorý oznámením, doručeným súdu dňa 24.6.2013
do tohto konania vstúpil na strane žalovaného a oznámením, doručeným súdu dňa 22.11.2013 z konania
vystúpil. Žalobca zároveň vzniesol aj námietku neprípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka do konania.
Keďže vedľajší účastník z konania vystúpil, súd o námietke neprípustnosti nerozhodoval, keďže dôvod
pre jej rozhodovanie pominul. Zároveň vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol v konaní neúspešný v
celom rozsahu, nemal nárok na trovy konania ani voči žalovanému, ani voči vedľajšiemu účastníkovi na
jeho strane po dobu trvania takéhoto účastníctva v tomto konaní.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby jeho návrhu na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod
uviedol, že žalobca a ani žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou, či ďalšími listinnými dôkazmi
vôbec nenavrhli. Podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len
tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby v
sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup
je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba
vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd
mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného
dokazovania vykonaného na základe návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie
nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu
zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako
indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť.
Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007
vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to
z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy,
bez návrhu žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré
údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany žiadnym spôsobom
nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval, svojím konaním ju prakticky uznal. Súd prvého stupňa
navyše pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to,
že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s. r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá
je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a že žalobca uzatvoril zmluvu o úvere ako
spotrebiteľ. Tieto údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania.
K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd prvého
stupňa mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie
nesprávnych právnych predpisov ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a
práva Európskej únie. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie
je možné ju spájať či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový
súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec
nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový
právny vzťah. Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného, že za zmenku zaplatí.
Súd však vec posudzoval ako by išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Prvostupňový súd
sa uspokojil s konštatovaním, že je oprávnený v každom štádiu konania a v každom druhu konania
skúmať z úradnej povinnosti, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský vzťah. Neuviedol však žiadne
konkrétne argumenty, preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Žalobca skutočnosti o existencii iného
vzťahu medzi pôvodným majiteľom zmenky a žalobcom vôbec netvrdil, nebol teda nositeľom dôkazného
bremena. Súd v sporovom konaní môže svoje rozhodnutie zakladať len na takých tvrdeniach, ktoré sú
produkované účastníkmi konania a nie na tvrdeniach, ktorých pôvod súd nachádza v iných konaniach
a tieto tak nie sú výsledkom dokazovania. Ak existuje dôkazná povinnosť žalobcu vo vzťahu k ním
tvrdeným skutočnostiam, ad absurdum existuje aj dôkazná povinnosť súdu vo vzťahu k súdom tvrdeným
skutočnostiam.

Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré
vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť
žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd. Následkom tohto postupu bolo nesprávne rozhodnutie vo
veci. Súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil
ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak prihliadol na skutočnosti a dôkazy,
na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu. Vo vzťahu k záveru súdu o tom, že
dohoda o vyplňovacom práve blanko zmenky by mala predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku
uviedol, že zákon č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského
úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu
v čase jej vyplnenia. Prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blanko zmenky s
úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve.

Prvostupňový súd vyhodnotil zmenku ako neplatný právny úkon a uplatnený nárok zo zmenky ako
zjavne neopodstatnený a pohľadávku za neprípustnú. Uvedený záver súdu však vychádza len z
kauzálnych námietok, ktoré však nikto v konaní nevzniesol. Kauzálne námietky sú po indosovaní v
zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a remitentom po indosovaní zmenky irelevantný.
V danom prípade boli splnené všetky podmienky konania v zmysle O.s.p. a nárok je vymáhateľný súdnou
cestou. V konaní vedenom pod sp. zn. C-419/11, na ktoré súd prvého stupňa poukázal,je riešená celkom
odlišná prejudiciálna otázka, než by sa mohla týkať prejednávanej veci. V konaní sa dospelo k záveru,
že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s dobrými mravmi, a teda v tejto
časti považoval súd prvého stupňa zmenku za čiastočne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Zmenku
pritom vystavil samotný žalovaný. Túto dobrovoľne podpísal a išlo o prejav jeho slobodnej vôle. Sadzba
zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola mu známa v čase vystavenia zmenky. Žalovaný teda
mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25 % denne a s takouto sadzbou
zmenkového úroku jednoznačne súhlasil.
Prvostupňový súd poukázal na nález IV. ÚS ČR 457/2010. Vo veci, ktorou sa ÚS ČR zaoberal došlo zo
strany žalovaného k vzneseniu námietok voči zmenkovému platobnému rozkazu.

Odvolateľ ďalej namietal, že rozhodnutie Najvyššieho nemeckého súdu nemôže negovať aplikáciu
platnej právnej úpravy, ktorá je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o
tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka
uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku.
Žalobcom uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný.

Ohľadne tvrdenia súdu o personálnom prepojení konateľa právneho zástupcu žalobcu a bývalého
konateľa žalobcu uviedol, že táto skutočnosť nie je pre konanie skutkovo ani právne významná. Spoločná
účasť v obchodnej spoločnosti objektívne nemôže znamenať, že jeden spoločník vie o veciach, ktoré sa
týkajú iného spoločníka. Vo vzťahu k tvrdeniu o tom, že právny zástupca žalobcu je v iných konaniach
zástupcom spoločnosti pôvodného majiteľa zmenky, pričom len z tohto faktu má mať samotný žalobca
vedomosť o charaktere zmeniek podotkol, že právny zástupca je advokátom, ktorý je v zmysle zákona o
advokácii viazaný mlčanlivosťou. Nie je správny záver súdu prvého stupňa o zneužití inštitútu indosácie
zmenky. Samotné využitie inštitútu nie je možné vyhodnotiť ako jeho zneužitie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ), vzhľadom
na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v
súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na
úradnej tabuli súdu dňa 02.12.2015 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke
dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred

a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu (čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách).

Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok (čl. 6 ods. 1 Smernice).

Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).

Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To
neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho
zákonníka).

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka).

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo
sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzku žalovaného (vystaviteľa zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo
Zmluvy o úvere č. 800500253 zo dňa 09.11.2009. Žalobca nadobudol práva zo zmenky indosamentom
od remitenta zmenky POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka
bola vystavená podľa slovenského práva, miesto vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území
SR. Odvolateľ nespochybňuje v podanom odvolaní postavenie žalovaného ako spotrebiteľa.

V zmluve o úvere zo dňa 09.11.2009 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovaného (meno a
priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené
nie sú. Kolónky umožňujúce identifikovať žalovaného ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo
živnostenského registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) vyplnené neboli. Z iných konaní je pritom
známe, že právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce činnosť na základe
iného ako živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom a
prideleným identifikačným číslom. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere
má oporu vo vykonanom dokazovaní.

Nie sú dôvodné odvolacie námietky spochybňujúce postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ako ani
námietky týkajúce sa skúmania charakteru vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
súdom.

Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie

tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 28, Cofidis, C-473/00, Zb.
s. I-10875, bod 32).

Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

Je rozhodným konštatovanie, že aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť
spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú smernica priznáva
spotrebiteľom, sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom
uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z
dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. (rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C -473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo dňa
16.11.2010) Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej
úrovne a kvality života občanov.

Ani proces podľa nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Inak by išlo celkom iste o konštrukciu s cieľom obísť
princípy únijného práva a o obohacovanie sa na úkor iného s popieraním vlastných princípov únie.

Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov. Ústavné články o súdnej ochrane (čl. 46 a nasl.), čl. 6 Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd spolu s Občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné požiadavky
spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný súd, keď v jednom zo
svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať
k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom
právnych predpisov ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel
toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou”(porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp.zn. II.ÚS
222/07).

Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, príp. uplatneniu práv
zo zmenky, je súd oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť predmetnej zmenky a dohody o jej
vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, oprávnenosť postupu
pri vypĺňaní blankozmenky a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok dohodnutých v spotrebiteľskej
zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje, a ktorou bolo vydanie zmenky
predvídané. V prípade zistených nedostatkov je súd povinný tak, ako to správne urobil súd prvého
stupňa, konštatovať rozpor práv uplatnených zo zmenky so zákonom. Ak má byť zabezpečené naplnenie
cieľa sledovaného právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, je nutné umožniť súdu skúmať charakter
právneho vzťahu, na základe ktorého došlo k vystaveniu zmenky a v prípade zistenia, že ide o vzťah
spotrebiteľský, podrobiť skúmaniu zmluvné podmienky z hľadiska ich neprijateľnosti. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na závery NS SR vyslovené v stanovisku č. 93/2015 zo dňa 20.10.2015, v
zmysle ktorého, ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemal možnosť hodnotiť
obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok či zhodnotiť
platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi
a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 Zákona zmenkového a šekového by
spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich
práv. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je
zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v
prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex offo, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu
súd musí prihliadať ex lege. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň
dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu normu účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyjadrených v rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 7Co 339/2014 zo dňa 26.02.2015, v ktorom uviedol: „V prejednávanom spore
predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej
republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom Slovenskej republiky
v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného Nariadením Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.07.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade
písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu
k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ
by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo
veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež použitím príslušného tlačiva. Znenie
Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné dôkazné prostriedky ako príslušné
tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou
zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č. 861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov
pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických
a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej
zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s
malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne
pojednávanie pokiaľ to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa tohto nariadenia je
preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu
sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom členského štátu v ktorom
sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,

ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa“.

Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť záver odvolacieho súdu o tom, že vyhodnotenie
dojednania o vyplnení zmenky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda jej neplatnosti v zmysle §
53 Občianskeho zákonníka súdom prvého stupňa bolo nesprávne.

Odvolací súd ďalej uvádza, že žalovaná zmenka obsahuje pod zmenkovou sumou text: „zmenkový úrok
0,25 % denne od 17. marca 2010“. Zmenka teda umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 0,25 %
denne, čo ročne predstavuje 91,25 %. Takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo
spôsobuje jeho neplatnosť (§ 39 OZ v nadväznosti na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z dôvodu, že
bol úrok vo výške 0,25 % denne na zmenke predformulovaný, nedošlo k jeho individuálnemu dojednaniu.
Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak
zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3
Smernice).

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako
vecne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca, ktorý si uplatnil trovy odvolacieho
konania v odvolacom konaní úspešný nebol a žalovaný si trovy odvolacieho konania neuplatnil, žiadne
trovy odvolacieho konania mu ani nevznikli, odvolací súd rozhodol tak, že náhradu trov odvolacieho
konania žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.