Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, May 28, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20CoE/246/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5809203429
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5809203429.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598, so sídlom Pribinová 25, 811 09 Bratislava, právne zastúpený JUDr. Martin Máčaj advokát, so sídlom
S. XX, XXX XX C., Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 08 Bratislava, IČO: 36 864
421 proti povinnej: X. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, v exekučnom konaní pre vymoženie
pohľadávky 258,91 € s príslušenstvom a trov exekúcie o zastavení exekúcii, o odvolaní oprávneného

proti uzneseniu Okresného súdu v Námestovo 4Er/531/2009-18 zo dňa 10.11.2011, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu m e n í tak, že exekúciu vyhlasuje za n e p r í p
u s t n ú a z a s t a v u j e.

V ostatnej časti uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. z a m i e t a.

Účastníkom konania a súdnemu exekútorovi súd náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd exekúciu zastavil. Uložil oprávnenému povinnosť nahradiť súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, Exekútorský úrad C., so sídlom T. XX trovy exekúcie v sumy

40 € do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V dôvodoch poukazoval na § 57 ods. 2, § 58 ods. 1
Exekučného poriadku (ďalej len „EP), § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. písm. a, b, c a ods. 2 citovanej
normy a konštatoval, že ex offo preskúmal podmienky zákonnosti exekúcie a zistil, že táto je vedená
na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská a.s., so sídlom Bratislava, SR 01070/09 zo dňa 19.05.2009, ktorý priznáva zákonom
nedovolené plnenie, ktoré je súčasne aj v rozpore s dobrými mravmi. Poukazoval, že právnym dôvodom

konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov zo zmluvy o úvere č. 5760645 zo dňa
23.05.2008 uzavretej podľa § 497 Obchodného zákonníka.

Okresný súd predmetnú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú poukázal na ust. § 3 zák. č. 258/2001
zákona o spotrebiteľskom úvere, ako aj na § 4 ods. 1 a 2 citovanej normy a konštatoval, že jednou zo
základných náležitosti Zmluvy o spotrebiteľskom úvere je dojednanie ročnej % miery nákladov (ďalej

len „RPMN“). Konštatoval, že neuvedeným RPMN veriteľ spôsobil značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach, nakoľko spotrebiteľa uviedol do omylu v podstatnej okolnosti. Rozhodcovský súd túto
skutočnosť nezohľadnil a priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku
za jeho poskytnutie v celkovej výške 258,91 € s príslušenstvom, pričom z výroku ani z odôvodnenia
nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá na poplatok. V prípade ak zmluva údaj
o RPMN neobsahovala, konštatoval okresný súd nemohol zaviazať povinného na zaplatenie poplatku

za poskytnutie úveru.Ďalej poukazoval na to, že preskúmaním exekučného titulu dospel k záveru, že rozhodcovský súd
priznal oprávnenému 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z omeškania.
Poukázal na spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy a skutočnosť, že právna úprava obsiahnutá v

Občianskom zákonníku upravujúca úroky z omeškania je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Konštatoval,
že spotrebiteľ sa nemôže vzdať vopred svojich práv, ktoré mu zákon priznáva a zhoršiť si zmluvné
postavenie, to znamená nemohol sa vzdať ani výhodnejšej úpravy úroku z omeškania v Občianskom
zákonníku a vo vykonávacom nariadení vlády č. 87/1995 Z.z.. Konštatoval, že rozhodcovský súd
priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok z omeškania 91,25 % ročne, čím zaviazal povinného

na plnenie právom nedovolené. Okresný súd poukázal na článok 3 ods. 1 a 2, ako aj bod 1 písm. e)
prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, a konštatoval aplikáciu tejto normy aj na predmetný spotrebiteľských vzťah. Ďalej poukázal
na § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 a konštatoval, že
dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou,
ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana,

ktoré mu poskytujú ustanovenia vyše citovanej smernice ako aj smernice Rady 87/102/EHS o
aproximácii zákonov iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru. Okresný súd ďalej konštatoval, že rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo
oprávneného uvedené v zmluve o úvere, pričom vôbec nepreskúmal či sa medzi účastníkmi zmluvy
nejedná o spotrebiteľský vzťah. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 200 ods. 2,

§ 196 a § 203 ods. 1 EP.

Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas odvolanie oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu.

Žiadal napadnutie rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť okresnému súd na ďalšie konanie.

V dôvodoch odvolania poukazoval na to, že sa nestotožňuje so záverom okresného súdu, že predmetná
zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou. V tomto smere poukazoval na § 1 ods. 2 písm. e) zákona
o spotrebiteľských úveroch účinnom ku dňu 23.05.2008.

Tvrdil, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 má len nepriamu záväznosť, čo znamená, že
pre jednotlivé členské štáty spoločenstva je záväzná, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej
dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Čo však nie je prípad Slovenskej republiky, nakoľko
smernica bola do právneho systému, platného na území Slovenskej republiky, implementovaná ešte v
rámci tzv. prístupového obdobia.

Poukazoval, že dojednanie rozhodcovskej doložky v bode 17 vo všeobecných podmienkach pre
poskytnutia úveru písm. a), b) charakterizuje rozhodcovskú ako nevyhradenú rozhodcovskú doložku,
nakoľko táto doložka umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď
prostredníctvomrozhodcovského,alebosúdnehokonania.Zobsahuzmluvnedojednanejrozhodcovskej

doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívnom určení právomoci súdu na riešení
sporu, teda v závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo by do úvahy buď rozhodcovské konanie,
alebo konanie pred všeobecným súdom. Alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to
v zmysle vnútroštátneho práva ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že Smernica 93/13//EHS upravuje
neprípustnosť, ktorá sa týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne normy.

K dôvodom súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania oprávnený uviedol, že dojednaný úrok
má sankčný charakter a účtuje sa povinnému len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, pričom takto
dojednaná výška úrokov z omeškania nie je neprimeraná, ani nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku.

Poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 16.05.1996 sp. zn 3Obdo 3/96 podľa, ktorého nebolo možné
odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy, obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné
strany dohodnúť.

Ďalej poukazoval na judikatúru v obdobných veciach v Českej republike. Zdôraznil, že v čase uzavretia

zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej vyplývajúci absolútnym obchodom čo znamená, že úroky z
omeškania bolo možné dohodnúť a následne požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení.
Poukazoval aj na § 44 ods. 2 EP a konštatoval, že exekučný titul bol predmetom skúmania zo strany
súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, kde bol uznaný exekučným súdomza súladný a následne na základe neho bolo súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie
udelené. Preto nie je na mieste a v súlade so zákonom, keď exekučný súd opätovne vyhodnocuje obsah
exekučného titulu a jeho prípadný rozpor so zákonom.

Po podaní odvolania oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, IČO: 36 864 421, písomným podaním zo dňa 03.09.2012 podal návrh na prerušenie konania
postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p a článku 267 Zmluvy o fungovaní v EU a doplnil právnu
argumentáciu v podanom odvolaní.

Žiadal, aby súd rozhodol, že konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru
EÚ sa na základe článku 267 zmluvy o fungovaní EÚ predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom
znení :

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods.
1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje,
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátané sporov o jej neplatnosti, vykladá alebo zrušení budú riešené:
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo

b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou, v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu, založená právomoc rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

V dôvodoch tohto podania poukázal, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie

pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám poukázal,
že vychádzajúc zo záväzného charakteru smernice musí byť právo členského štátu po uplynutí
transpozičnej lehoty v súlade s ustanoveniami smernice. Tvrdil, že ak bola smernica prebratá do
slovenského právneho poriadku správne a včas je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať
slovenskú právnu úpravu a samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, tak sa na

ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Poukázal na rôzne anglické, české, poľské, nemecké a
francúzskezneniesmerniceRady93/13/EHSatopodpísm.q)ods.1prílohyakonštatoval,ženevyplýva
z porovnania všetkých jazykových znení písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS ako aj
z jeho účelu znenia a kontextu, že by iba taká rozhodcovská doložka a také rozhodcovské konanie
možno považovať za neprijateľné, ktoré kumulatívne alebo jednotlivo A.- neposkytuje spotrebiteľovi

právo, alebo mu bráni v uplatňovaní práva podať žalobu na všeobecnom súde pod písmenom B.-
neposkytuje spotrebiteľovi právo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok pod písmenom C.- vyžaduje
od spotrebiteľa, aby riešil spory arbitrážou, ktorá nie je upravená právnymi predpismi pod písmenom D.
- nevhodne obmedzuje prístup k dôkazom, alebo ukladá spotrebiteľovi povinnosť dôkazného bremena,
ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Konštatoval, že súd sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami v uvedenej smernici Rady 93/13/EHS
a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú v zmluve o úvere.

Povinná sa k podanému odvolaniu a návrhu na prerušenie konania písomne vyjadrila v písomnom

podaní zo dňa 23.11.2012 a žiadala napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, prejednal napadnuté rozhodnutie v rozsahu stanovenom v § 212
ods. 1 O.s.p., ako aj v § 212 ods. 3 O.s.p., a bez nariadenia pojednávania (podľa § 214 ods. 2 O.s.p.)napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 220 O.s.p. zmenil, výrok o trovách
konania potvrdil podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p..

Podľa názoru odvolacieho súdu Okresný súd mal najskôr skúmať platnosť rozhodcovskej doložky,
ktorá zakladá právomoc rozhodcovského súdu vôbec exekučný titul vydať. V tejto súvislosti súd
poukazuje na rozhodnutie NS SR č.k. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011. Vyplýva z neho, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.

K skúmaniu rozhodcovského rozsudku, či už z hľadiska jeho formálnych náležitostí alebo posudzovania
merita veci, môže dôjsť len vtedy, ak orgán, ktorý rozhodcovský rozsudok vydal, mal právomoc vo
veci rozhodovať. Procesným predpokladom na vznik tejto právomoci je platná rozhodcovská doložka.

Bolo teda úlohou prvostupňového súdu posúdiť, či rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc
rozhodcovského súdu bola platne uzavretá. Odvolací súd vzhľadom na to, že prvostupňový súd
opomenul skúmanie rozhodcovskej zmluvy (doložky), na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský
rozsudok, preskúmal túto doložku a zistil nasledovné:

Z právnej analýzy bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (kde sa rozhodcovská doložka
nachádza)zodňa23.05.2008,kedybolazmluvaoúvereuzavretávyplýva,žezmluvnýmstranámjedaná
možnosť výberu, kto bude prejednávať spory vzniknuté z úverovej zmluvy. Týmto orgánom môže byť
rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., alebo príslušný súd Slovenskej
republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde, podľa príslušného právneho predpisu

(O.s.p.). Pri výbere všeobecného súdu nebola dohodnutá konkrétna miestna príslušnosť tohto súdu.
Ďalej je v rozhodcovskej doložke ustanovenie, že ak bude podaná žaloba na všeobecný súd, považuje
sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, teda to znamená, že ak
bude podaná žaloba na všeobecný súd, platnosť rozhodcovskej doložky ako takej zanikne, čo nemôže
byť v rozpore so záujmami spotrebiteľa. Ďalej bolo dohodnuté, že ustanovenie tejto vety sa nepoužije

v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
bola založená právomoc rozhodcovského súdu. Uvedené znamená, že platnosť rozhodcovskej doložky
nezaniká, aj keď bola podaná žaloba na všeobecný súd, a to v prípade, ak pred podaním takejto žaloby,
bola už podaná žaloba na rozhodcovský súd. V danom prípade teda i naďalej platí, že rozhodcovská
doložka s možnosťou výberu zmluvných strán, ak budú chcieť podať žalobu, a to buď na rozhodcovský

súd, alebo na všeobecný súd.
Pri aplikácii tejto doložky teda môžu nastať štyri prípady:
- ak bude žalobcom spotrebiteľ a podá návrh na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka nie je v
rozpore s normami spotrebiteľského práva, pretože voľbu uskutočnil spotrebiteľ.
- ak bude žalobcom spotrebiteľ a podá žalobu na všeobecný súd, taktiež je doložka platná, pretože

voľbu uskutočnil spotrebiteľ.
- ak žalobu podá dodávateľ na všeobecný súd, spotrebiteľ nebude nútený brániť svoje práva na
rozhodcovskom súde, ale na všeobecnom súde, teda doložka je platná.
- ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovskom súde, žalovaný spotrebiteľ bude nútený svoje práva (aj
procesné právo na obranu proti nárokom dodávateľa je jeho právom) uplatňovať len na rozhodcovskom

súde, bez toho aby mal na výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným štátnym súdom. V tomto
bode je teda doložka neprijateľná a tým ako celok absolútne neplatná.

O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy,
ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak

by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený
nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Krajský súd teda konštatuje, že takto koncipovaná
rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou podľa všeobecnej klauzuly ustanovenou § 53
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V danom prípade teda nebolo namieste zastaviť konanie podľa § 45 ods. 1,2 zák. č. 244/2002 Z.z.,
keďže nebola splnená základná procesnoprávna podmienka a to právomoc rozhodcovského súdu z
dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky. V exekučnom konaní ďalej nemožno pokračovať z dôvodu,že exekúcia je neprípustná pre nedostatok tejto procesnej podmienky a exekúciu je potrebné zastaviť.
Uvedený dôvod zastavenia exekúcie je potrebné subsumovať podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP. Z tohto
dôvodu krajský súd zmenil výrok napadnutého uznesenia tak, že exekúciu vyhlásil za neprípustnú a

túto zastavil.

Krajský súd zároveň zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. o predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, poukazujúc na to, že je vecou členských
štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v

spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora EÚ Pannon C - 243/08). So zreteľom na skutkové a
právne okolnosti v predmetnej veci, ktoré boli uvedené v tomto odôvodnení vyššie, odvolací súd má
zato, že bolo zo strany odvolacieho súdu dostatočne ozrejmené, prečo sa konkrétna rozhodcovská
doložka musí považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Súd ďalej poukazuje na
to, že otázky boli odvolateľom koncipované tak, že v ich podtexte zaznieval právny názor oprávneného
o tom, že rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré aplikujú vnútroštátne ustanovenia s odkazom na

smernicu 93/13/EHS, zabránia vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Takto
koncipované otázky neriešia právny základ daného prípadu a to skúmanie rozhodcovskej doložky z
pohľadu jej neprijateľnosti a následnej absolútnej neplatnosti. V odôvodnení tohto návrhu oprávnený
poukázal na podľa neho nesprávne znenie slovenskej verzie tejto smernice, a to v jej prílohe pod
písmenom q). Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil na spornom „preklade“ uvedenej smernice, ani

nespochybňoval vo všeobecnosti oprávnenie rozhodcovského súdu rozhodovať vo veciach, v ktorých
je rozhodcovská doložka dojednaná platne, len posúdil obsah konkrétnej rozhodcovskej doložky ako
neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Nepodstatnými sú preto v súdenej veci prípadné
nezrovnalosti prekladu smernice do slovenskej verzie. Z uvedeného dôvodu krajský súd predmetný
návrh zamietol ako nedôvodný.

Judikatúra súdov vrátane Súdneho dvora EÚ nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (napr. rozsudok Higginsová a spol. proti Francúzsku z
19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Odvolací súd sa so zreteľom
na neplatnú rozhodcovskú doložku ostatnými námietkami odvolateľa nezaoberal.

Súd potvrdil výrok napadnutého uznesenia o povinnosti zaplatiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi zo
strany oprávneného. Vo vzťahu k tomuto výroku nebola v odvolaní žiadna konkrétna odvolacia námietka.
Preto sa odvolací súd bez ďalšie stotožnil s týmto výrokom s tým, že neskúmal výšku priznaných trov.
Čo sa týka uloženia povinnosti nahradiť trovy oprávneného, stotožnil sa s právnou aplikáciou § 203

ods. 1 EP, pretože aj po zmene výroku napadnutého uznesenia došlo k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného tým, že na vykonanie predložil rozhodcovský rozsudok, na vydanie ktorého nebola daná
právomoc.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.