Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, February 28, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/78/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234322
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234322.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 13. novembra 2013 č. k. 17C/298/2012-69, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom zo dňa 13. 11. 2013 č. k. 17C/298/2012-69 návrh navrhovateľa na
prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný
súd zamietol (výrok I.). Návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol (výrok II.). Odporcovi súd náhradu
trov konania nepriznal (výrok III.).
Súdkonštatoval,ženavrhovateľsanávrhomdomáhalvočiodporcovináhradymajetkovejškodyvovýške

5.294,41 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 1.058,88 eur. Navrhovateľ odôvodňoval nesprávny úradný
postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia (§
44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej len „Exekučný poriadok“ a vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávny úradný postup spočíval v nečinnosti prieťahov
v konaní, pretože poverenie na vykonanie exekúcie nevydal v zákonnej lehote 15 dní, ale omeškania
viac ako 267 dní, nesprávnym úradným postupom súdu, nesprávnou aplikáciou zákona. Napriek žiadosti

o vydanie poverenia na základe právoplatného exekučného titulu rozhodcovského rozsudku, ktorý je
rovnocennýsinýmiexekučnýmititulmi,žiadosťovydaniepovereniazamietol,porušiltýmzásaduprávnej
istoty a prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť o vydanie poverenia zo dňa 07. 02. 2011 bola
doručená dňa 15. 02. 2011. O tejto žiadosti o vydanie poverenia v exekúcii bolo rozhodnuté dňa 08.
07. 2011 tak, že súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
dňa 26. 10. 2011. Súd mal zato, že k nesprávnemu postupu v tomto exekučnom konaní nedošlo. Hoci

podľa navrhovateľa exekučný súd nebol oprávnený skúmať exekučný titul, s týmto súd nesúhlasil, a to s
poukazomnarozhodnutieSúdnehodvoraEurópskejúnievoveciC40/08AsturcomTelecomunicaciones
SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovskéhonálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na
základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude
uvedenou doložkou viazaný (bod 59).
Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní, súd konštatoval, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle
zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku t.j. ak je
exekučným titulom notárska zápisnica, d/ t.j. ak je exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovských
komisií. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov

neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku týkajúca sa
udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a notárska
zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z., a to s účinnosťou od 1.
júna 2010. V predmetnej veci tak, ako to vyplýva z právoplatného rozhodnutia č. k. 20Er 604/2011-27, EX
1513/11zodňa08.07.2011,exekučnýmtitulombolrozsudokrozhodcovskéhosúdu,atedalehota15dní

sanavydaniepovereniavdanomprípadenevzťahovala.Navyše,zust.§44ods.2Exekučnéhoporiadku
nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného
súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010). Tento názor súd oprel aj o dôvodovú správu

k zákonu č. 102/2011 Z. z., kde podľa čl. II. bod 2, rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom
podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada SR,
avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhlo sa výslovne
upraviť predmetnou novelou, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských

súdov a zmiery nimi schválené. Poznamenal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný
preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní (rozsudok NS SR zo dňa 26. 09. 20011, sp. zn. 3MCdo 11/2010).
Súd nemal za preukázaný základný predpoklad, a to nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov

pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ
nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď
v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup, ani nezákonné rozhodnutie. Za potrebné považoval
poznamenať, že navrhovateľ nepodal riadny opravný prostriedok, uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 26. 10. 2011 a nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by bolo predmetné rozhodnutie

zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a ktorým by bol súd viazaný, tak ako predpokladá ustanovenie
§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (s účinnosťou do 31. 12. 2012). Keďže všetky podmienky
vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej
podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších
podmienok a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore)
stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho
tvrdenie dokázané, a preto súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.
Čo sa týka vznesenej námietky premlčania zo strany odporcu poznamenal, že súd skúma premlčanie
len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa na náhradu škody nebol preukázaný.

Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a
na nestranný súd (podaný s poukazom na ust. § 109 ods.1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku,
ďalej len „O. s. p.“ a § 109 ods.2 písm. c/ O. s. p.), ktorý odôvodňoval, že mu bolo doručené
uznesenie krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú z prejednávania veci

vylúčení, pričom s týmto rozhodnutím nesúhlasí a tvrdil, že sú objektívne dané dôvody na vylúčenie
všetkých sudcov Okresného súdu Žilina, pričom doposiaľ nebolo ústavne konformným spôsobom
vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie a rozhodnutie nestrannému
súdu súd považoval za potrebné uviesť nasledovné: právny zástupca navrhovateľa dňa 25. 09. 2013spolu s termínom pojednávania prevzal aj uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 8NcC/107/2013-21
zo dňa 28. 02. 2013, ktorým sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Anna Majeriková nebola vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci a procesný návrh na prerušenie konania vzniesol až dňa 12. 11.

2013, t.j. deň pred pojednávaním. Konštatoval, že prerušenie občianskeho súdneho konania je svojou
povahouvýnimočnýmrozhodnutímsúdu,oktoromsúdrozhodnezasplneniazákonompredpokladaných
podmienok aj bez návrhu účastníka, ak má za to, že na takýto postup existujú konkrétne dôvody,
pričom prihliada k základným zásadám občianskeho súdneho konania - zásadu rýchlosti, hospodárnosti,
efektívnosti a na druhej strane na práva účastníka na súdnu ochranu a na princíp právnej istoty. Podľa

súdu nie je daný dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods.1 písm. b/ O. s. p., nakoľko otázka
zákonného sudcu je vyriešená rozhodnutím krajského súdu, ktoré je rozhodnutím konečným (mimo
inštančného postupu a proti takémuto rozhodnutiu nie sú potom zákonom prípustné žiadne opravné
prostriedky), a teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rozhodovanie o prerušení konania pre dôvody podľa § 109 ods. 2
písm. c/ O. s. p. je vedené v podstatnej miere zásadou občianskeho súdneho konania vyjadrenou v

§ 6 O. s. p., teda zásadou hospodárnosti konania. Súd k takémuto procesnému rozhodnutiu pristúpi
zásadne vtedy, ak prebieha iné konanie (nielen súdne), v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie vo veci samej. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva (arg. slovo „môže“) je
fakultatívne, teda súd nie je povinný. Súd nevidel dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2
písm. c/ O. s. p. nakoľko otázka zákonného sudcu je vyriešená zákonným spôsobom tak, ako je uvedené

v citovanom uznesení nadriadeného súdu, ktorý o nevylúčení zákonného sudcu rozhodoval.
Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca ako úspešný účastník
si právo na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto mu súd právo na
náhradu trov konania nepriznal.
Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona SNR č.

71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch podľa § 4 ods. 1 písm. k/ (účinnosť do 30. 09. 2012). Vzhľadom na
procesný výsledok v tomto konaní, kedy súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol, nezaviazal
odporcu ako úspešného účastníka konania na zaplatenie súdneho poplatku z podaného návrhu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.

V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., - účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd
I. stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, - rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedol:
Navrhovateľ ako strana konania nebol pre vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením
odporcu k návrhu a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Takýto procesný
postup nepredstavuje len porušenie základného práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ale
aj priame porušenie ust. § 114 ods. 2 O. s. p., osobitne to platí za situácie, keď súd vo veci neuskutočnil

ústne pojednávanie s prítomnými účastníkmi konania. Upozornil, že porušením kontradiktórnosti
konania navrhovateľ trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení k návrhu odporca vzniesol námietku
premlčania a na túto námietku nedal súd navrhovateľovi možnosť akokoľvek pred vyhlásením rozsudku
reagovať. Tiež navrhovateľ ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom
vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal

možnosť vyjadriť sa a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Dodal, že
súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie
je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu. Navrhovateľ aj tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania.
Ďalej poukazoval na to, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach

navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach.
Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblastizachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť

pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu; - nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával
úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú
odklad.Ústnepojednávanievoveciodkladpripúšťaloaneboloneodkladnýmúkonomzadanejprocesnej
situácie.

V konkrétnostiach napríklad navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny
úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak
zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o návrhu navrhovateľa v zákonnej lehote. Ako je zrejmé,
nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nie len v

jednej z nich. Konajúci súd sa musel preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho
úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným
pre nedostatok dôvodov.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd zrušil
rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.),pozistení,žeodvolaniebolopodanévčasúčastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O.
s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1
O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných
dôvodov:

Preskúmanímvecipodľaodvolaciehosúduokresnýsúdvykonalvovecidostatočnédokazovanie,pričom
so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Inak
povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V
odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho

rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.
Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu ), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol, že
námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 12 spisu). Z obsahu
spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 28. 02. 2013 č. k.
8NcC/107/2013-21 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Anna Majeriková nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 12C/298/2012. Nad rámec

uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s.
p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému
sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania
pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne
bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny

názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a
nezaujatéhorozhodovania.Dôvodnavylúčeniesudcunezakladáaniskutočnosť,žesudcamáprejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr.uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci

založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska
(teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v
každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná
skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju

funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Navrhovateľ v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal: - nedoručenie vyjadrenia
odporcu k návrhu, - nemožnosť oboznámiť sa s obsahom dôkazom a tvrdeniam, - nemožnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení, - nenariadenie pojednávania.

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 13. 11. 2013 o 12.15 hod. pojednávanie.
Predvolanie doručil navrhovateľovi a jeho splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa dňa 25. 09. 2013,
ako i odporcovi dňa 26. 09. 2013. Dňa 04. 09. 2013 došlo súdu vyjadrenie odporcu k návrhu. Dňa
12. 11. 2013 o 14.16 hod. bol doručený súdu zo strany splnomocneného zástupcu navrhovateľa návrh

na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu. Navrhovateľ navrhol, aby súd prerušil konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Žiline
č.k. 8NcC/107/2013-21 zo dňa 28. 02. 2013 vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním

veci. Okresný súd o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania rozhodol na pojednávaní dňa 13.
11. 2013 tak, že ho zamietol. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že žiadosť o
odročenie pojednávania v súvislosti s uplatňovaným procesným právom a návrh na prerušenie konania
nepovažoval za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania a ak sa navrhovateľ na pojednávanie
nedostavil a nepresvedčil sa tým, či súd vyhovie alebo nevyhovie jeho žiadosti o odročenie, musí znášať

sám aj následky svojej neprítomnosti.

V prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že nebolo pravdivým tvrdenie navrhovateľa u v odvolaní,
že vo veci nedošlo k nariadeniu pojednávania. Jeho uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní
(č.l. 64 - 66 spisu).

Je právom a zároveň povinnosťou účastníkov sa nariadeného pojednávania zúčastniť. Pojednávanie
môže byť odročené iba z dôležitého dôvodu. S poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 3 Obdo
11/2013 prekážka alebo iná okolnosť musí predstavovať „dôležitý dôvod“. Príčina, prečo sa účastník
pojednávania zúčastniť nemôže a z ktorej dôvodu žiada o odročenie pojednávania sa musí s ohľadom na

jej povahu vyznačovať nepredvídateľnosťou, záväznosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom
ospravedlniteľnosti. Podľa odvolacieho súdu splnomocnený zástupca navrhovateľa bol na pojednávanie
včas predvolaný, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) pričom dôvody
uvádzané navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité pre odročenie v zmysle ust. § 101
ods. 2 O. s. p. Neúčasťou na pojednávaní navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca si sami zmarili

možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118
ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo
vzťahu k prítomným účastníkom). Napriek uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd na
pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z

pripojeného exekučného spisu sp. zn. 20Er/604/2011, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Čo sa týka vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, toto bolo doručené okresnému súdu dňa 04.
09. 2013, ktorý ho následne doručil splnomocnenému zástupcovi odporcu dňa 25. 09. 2013. Bolo preto
nepravdivé, pokiaľ navrhovateľ v odvolaní namietal, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie
zákonnej sudkyne JUDr. Anny Majerikovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto
nerozhodoval vec vylúčený sudca. Okresný súd v danom prípade vykonal tiež dokazovanie náležitýmspôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového
konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo
k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Ďalej navrhovateľ tvrdil, že nesprávny úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný, súd
nerozhodol o jeho návrhu v zákonnej lehote, bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v
konaní. Okrem toho nesprávny úradný postup exekučného súdu spočíval v niekoľkých skutočnostiach,
nielen v jednej z nich a súd sa mal vysporiadať so všetkými jeho vytýkanými zložkami.

Aj podľa odvolacieho súdu zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia bola dodržaná a v tomto
smere poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu, s ktorým sa stotožňuje. Tvrdenie
navrhovateľa o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa rozhodlo s
omeškaním viac ako 267 dní sa ukázalo ako nepravdivé. Keďže nebol splnený základný predpoklad
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup)

nebol podľa odvolacieho súdu dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi, t.j. príčinná súvislosť a vznik škody.
Ostatné odvolacie dôvody (súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu
prvéhostupňavychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci)navrhovateľvodvolanílenvymenoval

bez toho, aby špecifikoval v čom vidí namietané pochybenie. Odvolací súd sa preto nimi nezaoberal.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto
rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.