Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 27, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2CoE/530/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6804113363
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6804113363.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8,821 08 Bratislava,
IČO:36 864 421, proti povinnému: H. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. H. XXXX/X, XXX XX V. o vymoženie
pohľadávky oprávneného vo výške 1 493,72 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr.
Ing. Karolom Mihalom, Exekútorský úrad so sídlom Moyzesova 34, 040 01 Košice pod sp. zn. EX

1310/04, o návrhoch na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Revúca č.k. 6Er/1885/2008-22 zo dňa 28. marca 2012 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Návrhy na prerušenie konania zamieta.

II. Uznesenie Okresného súdu Revúca č.k. 6Er/1885/2008-22 zo dňa 28. marca 2012 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Revúca (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 6Er/1885/2008-22 zo dňa
28. marca 2012 exekúciu zastavil. Zároveň zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie vo výške 119,24 Eur. V odôvodnení rozhodnutia exekučný súd uviedol, že zistil, že oprávnený
a povinná uzavreli dňa 20. januára 2004 Zmluvu o úvere č. XXXXXXX. Súčasťou Zmluvy bolo aj
splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Následne bola notárom JUDr. Jarmilou Kováčovou napísaná notárska

zápisnica č. N 1088/2004, NZ 60345/2004 zo dňa 23. júla 2004, kde za povinného konal a zápisnicu
podpísal Mgr. Tomáš Kušnír. Exekučný súd uviedol, že v danej veci nebol riadne splnený jeden zo
základných predpokladov materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu - notárskej zápisnice, ktorým je
súhlas povinného s obsahom notárskej zápisnice a s jej vykonateľnosťou. Podľa exekučného súdu z
úverovej zmluvy nie je jasné, akú vôľu mienil dlžník prejaviť podpísaním Zmluvy a v predmetnej veci
nebolo zistené uzavretie dohody o plnomocenstve medzi povinným a Mgr. Tomášom Kušnírom. Pri

uzatváraní Zmluvy o úvere tiež povinný nemal možnosť slobodnej voľby pri výbere svojho zástupcu,
pretože pri uzatváraní úverovej zmluvy bola použitá predtlač, v ktorej už bola osoba splnomocnenca
- advokáta, určená. Exekučný súd dospel k záveru, že v predmetnej veci nebol preukázaný prejav
vôle povinného uzavrieť s Mgr. Tomášom Kušnírom dohodu o plnomocenstve, nie je možné preukázať
oprávnenie Mgr. Tomáša Kušníra spísať za povinného notársku zápisnicu, ktorá by mohla byť riadne
vykonateľným exekučným titulom, a teda ani vyjadriť za povinného súhlas s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice. Notárska zápisnica neobsahuje súhlas povinného s jej vykonateľnosťou, preto nie je
vykonateľná, a preto exekučný súd exekúciu zastavil v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. a) zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj len „Exekučný poriadok“).

Proti rozhodnutiu exekučného súdu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na

ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len„O.s.p.“), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený.

Uviedol, že k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku. Poukázal na ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (ďalej len
„Notársky poriadok“) a uviedol, že to bol predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo
povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom

a dobrými mravmi. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám vykonáva činnosti
smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží.
Exekučný súd musí s exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom
v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či
meniťobsahnotárskejlistiny,ktorájeexekučnýmtitulomaanivprípadepasívnehosprávaniaúčastníkav
konaní,vktorombolexekučnýtitulvydaný,nemôžeexekučnýsúdnaprávaťprípadnéchybyanedostatky

exekučnéhotitulu.Oprávnenýtiežžiadalvprípade,aksavšeobecnýsúdnestotožnísjehointerpretáciou
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny

poriadok. Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. §
205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.). Exekučný súd konal pri revízii
notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc
o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady
súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp

legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa
odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom- oprávneným na strane
druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním

zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu
(oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti
zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí, a to z titulu platnej Zmluvy o úvere.
Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny
proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na

rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav
relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval právne
normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré podľa odvolateľa
interpretovalnesúladnýmspôsobom.ExekučnýsúdvoveciaplikovalustanoveniaSmerniceRady93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá

všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a
nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na
akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho
právnom postavení. Ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie, pričom k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených
skutočností. V závere namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že udelením plnomocenstva povinný preniesol
na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Povinný
mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník

(ďalej len „OZ“) kedykoľvek odvolať, pričom práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani
platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je zmluvným
ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú
v ust. § 53 ods. 1 OZ. Namietal, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a
zrozumiteľné. Odvolateľ namietal, že tvrdenie exekučného súdu, že povinný predmetné plnomocenstvo

udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne
v budúcnosti, posúdil exekučný súd nesprávne, nakoľko nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by
povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ust.
§ 574 ods. 2 OZ v nadväznosti na ust. § 39 OZ. Povinný mohol kedykoľvek udelené plnomocenstvoodvolať, pričom toto právo nevyužil. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva
oprávnený vykonať len jediný úkon, a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, pričom túto úlohu,
ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril, si zástupca riadne splnil a teda neprekročil udelené

plnomocenstvo. Poukázal na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a uviedol, že povinný
udelil plnomocenstvo na zastupovanie nie bežnej osobe, ale advokátovi. Poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Co 7/2007 a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000. V závere
uviedol, že exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Od vydania exekučného titulu, ani

od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by
mali viesť k zmene postoja súdu.

Dňa 09. augusta 2012 bolo doručené exekučnému súdu podanie oprávneného zo dňa 26. júla 2012
označené ako Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na

prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa §

219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s
čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému

súdu na zaujatie stanoviska,
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc

vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;
Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012

zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ mápovahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t.j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného

prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá

reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o

otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,

ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje
za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých
sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval

v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné,
a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah
na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované
predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora
EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku

týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný
opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a
ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a
zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire
ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je

pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre,
konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového

práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon
neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny
dvor EÚ, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že exekučný súd na základe žiadosti súdneho
exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala vydal dňa 04. mája 2005 poverenie na vykonanie exekúcie č. 5609
024236 na vymoženie uloženej povinnosti vo výške 45 000,- Sk (1 493,73 Eur) s 0,25% úrokom z
omeškania denne zo sumy 45 000,- Sk (1 493,73 Eur) od 08. marca 2004 do zaplatenia, zmluvné
pokuty vo výške 90,- Sk (2,99 Eur), trov predchádzajúceho konania 2 510,- Sk (83,32 Eur) + 2 103,-

Sk (69,81 Eur) a trov exekúcie na základe notárskej zápisnice notára JUDr. Jarmily Kováčovej č. N
1088/2004, Nz 60345/2004 zo dňa 23. júla 2004. Následne exekučný súd napadnutým uznesením
č.k. 6Er/1885/2008-22 zo dňa 28. marca 2012 exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. a)
Exekučného poriadku a zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa
dosiaľ nestalo vykonateľným.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa 20. januára 2004 Zmluvu

o úvere č. XXXXXXX, súčasťou ktorej bol vo forme predtlače uvedený text o splnomocnení advokáta
Mgr. Tomáša Kušníra dlžníkom (povinným) na uznanie záväzku z úveru v mene dlžníka v notárskej
zápisnici ako exekučného titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Z
predloženej notárskej zápisnice zo dňa 23. júla 2004 vyplýva, že na notársky úrad sa dostavil Mgr. Bruno
Žlnay, konajúci na základe substitučnej plnej moci zo dňa 02. januára 2003, zastupujúci advokáta Mgr.

Tomáša Kušníra, advokáta konajúceho na základe splnomocnenia, ktoré je prílohou notárskej zápisnice,
ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice, a to osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho
záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41
ods. 2 Exekučného poriadku. Na základe splnomocnenia vyhlásil, že povinný uzavrel Zmluvu o úvere,
na základe ktorej bol povinnému ako dlžníkovi poskytnutý úver vo výške 30 000,- Sk (995,82 Eur). Za

povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 49 703,- Sk (1 649,84 Eur), z
toho úver a poplatok predstavujú sumu 45 000,- Sk (1 493,73 Eur), pričom táto suma sa bude úročiť
úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne od 08. marca 2004 do zaplatenia. Celý dlh pozostáva
z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej
zápisnice. Zároveň vyhlásil, že predmetný dlh povinný splatí do 03. augusta 2004 ako aj to, že v prípade

neuhradenia dlhu súhlasí s exekúciou. Zápisnicu podpísal Mgr. Bruno Žlnay.

Zo Zmluvy o úvere zo dňa 20. januára 2004 súd zistil, že táto v strede textu obsahuje časť označenú
ako „Splnomocnenie“. Podľa tohto „Splnomocnenia“ dlžník ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta -
priamo v predtlači uvedeného Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného

titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal jeho záväzok z vyššie uvedeného úveru tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O.s.p., resp. pre
exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. V texte je ďalej uvedené, že notárska zápisnica bude
obsahovať právny záväzok, označenie osoby oprávnenej a osoby povinnej, právny dôvod, predmet,
dobu plnenia a súhlas osoby povinnej s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a bude preto titulom pre

výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu. Dlžník sa súčasne zaviazal uhradiť všetky náklady súvisiace so
spísaním notárskej zápisnice. Zmluva o úvere v časti textu označenej ako „Splnomocnenie“ obsahuje
text „splnomocnenie prijímam“ a zrejme podpis splnomocnenca, avšak neobsahuje údaj osvedčujúci
dátum prijatia plnomocenstva. Zmluva ďalej obsahuje Poistenie dlžníka a vyhlásenie dlžníka o tom, že
súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto

Zmluvy,jedatovanáapodpísaná.Nadruhejstranelistinyoznačenejako„Zmluvaoúvere“sanachádzajú
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 19 týchto podmienok obidve zmluvné strany
vyhlásili, že si zmluvu prečítali a bod 21 týchto podmienok obsahuje vyhlásenie o tom, že zmluva je
vyhotovená v štyroch exemplároch, pričom jeden exemplár ostáva dlžníkovi, dva prislúchajú veriteľovia jeden advokátovi Mgr. T. Kušnírovi. Z obsahu predloženej zmluvy o úvere však nevyplýva, že by
dlžník (povinný) splnomocnil veriteľa (oprávneného) na odoslanie Zmluvy o úvere (obsahujúcej o.i.
splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra) tomuto advokátovi.

Odvolací súd vyhodnotil námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že exekučný súd posudzoval vec,
o ktorej už raz rozhodol, ako nedôvodnú, pretože vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle ust. § 159 ods. 3 O.s.p. tvorilo
prekážku veci rozsúdenej (res iudicata). Poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad,

ktorý oprávňuje súdneho exekútora vykonávať konkrétnu exekúciu. Rovnako odvolací súd poukazuje
na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej súdna exekúcia môže byť nariadená len
na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa
titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/164/1996).
Rovnako za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku oprávneného, že súlad úkonu obsahujúceho

právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi už posúdil notár JUDr.
Jarmila Kováčová pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri
spisovanínotárskejzápisniceviazaný.Odvolacísúdpoukazujenato,žeexekučnýsúddeficitmateriálnej
vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice mohol zistiť už z listín, ktoré oprávnený predložil spolu s
návrhom na vykonanie exekúcie, teda ešte v dobe pred vydaním poverenia, avšak vzhľadom na to, že

exekučný súd je oprávnený v každom štádiu konania skúmať, či exekučný titul je vykonateľný po stránke
formálnej i materiálnej a v prípade, že tieto požiadavky nespĺňa, musí v každom štádiu konania na takéto
zistenie aj adekvátne procesne zareagovať. Vydanie poverenia súdnemu exekútorovi neznamená, že
by bolo potrebné považovať za nesprávny taký postup exekučného súdu, ktorý exekúciu zastavil potom,
čo už vydal takého poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi.

Rovnako považuje odvolací súd za nedôvodnú aj odvolateľovu námietku týkajúcu sa nesprávneho
právneho záveru exekučného súdu o neplatnosti plnomocenstva.

Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý

ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Podľa § 23 OZ zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na
základe dohody o plnomocenstve.
Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou.
Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah

splnomocnencovho oprávnenia.
Podľa§31ods.4OZakjepotrebné,abysaprávnyúkonurobilvpísomnejforme,musísaplnomocenstvo
udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho
úkonu.
Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je

neplatný.
Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 43a ods. 1 OZ prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým
určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh"), ak je dostatočne určitý a vyplýva

z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia.
Podľa § 43a ods. 2 OZ návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Návrh, aj keď je
neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť, ak dôjde prejav o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo
aspoň súčasne s návrhom.
Podľa § 43b ods. 1 OZ návrh, aj keď je neodvolateľný, zaniká

a) uplynutím lehoty, ktorá v ňom bola určená na prijatie,
b) uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy a na rýchlosť prostriedkov,
ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu, alebo
c) dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi.
Podľa § 43c ods. 2 OZ včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu

s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi
najneskôr súčasne s prijatím.
Podľa § 45 ods. 1 OZ prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde.Odvolací súd predovšetkým poukazuje na rozpor záujmov medzi dlžníkom a jeho zástupcom (pokiaľ
by došlo k uzavretiu dohody o plnomocenstve), nakoľko je zrejmé, že pri uzatváraní Zmluvy o úvere
dlžník nemal možnosť voľby výberu zástupcu. Je nesporné, že Zmluva o úvere bola vypracovaná ako

formulárová zmluva - ako predtlač, ktorú používa oprávnený pri uzatváraní väčšieho počtu zmlúv a
už vopred obsahovala predtlačené meno splnomocnenca - advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Ak veriteľ
(oprávnený) takto postupoval a určil vopred osobu, ktorá bude oprávnená konať za dlžníka (v jeho
mene), je spochybnený základný predpoklad a účel udelenia plnej moci, t.j. že splnomocnenec Mgr.
Tomáš Kušnír bude obhajovať záujmy dlžníka (povinného). Táto skutočnosť naopak nasvedčuje tomu,

že splnomocnenec má s veriteľom (oprávneným) bližší vzťah, keďže sa jedná o osobu, ktorá zrejme
bola v kontakte s oprávneným už pri tvorbe, resp. vyhotovovaní predtlače predmetnej Zmluvy o úvere.
V takomto prípade by predpokladaný záujem splnomocnenca pôsobiaci v konečnom dôsledku proti
splnomocniteľovi (dlžníkovi), t.j. jeho vlastnému mandantovi znamenal rozpor, ktorý ho vzhľadom na ust.
§ 22 OZ vylučuje z možnosti zastupovať dlžníčku (povinnú).

Zastúpenie na základe plnomocenstva vyžaduje, aby zastúpený a zástupca uzatvorili dohodu o
zastúpení. Výsledkom takejto dohody je splnomocniteľom udelená plná moc splnomocnencovi.
Plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon adresovaný voči tretím osobám, ktorým splnomocniteľ
splnomocňuje splnomocnenca na určitý rozsah zastupovania, nemá bez súčasnej existencie dohody o
zastúpení uzatvorenej medzi zastúpeným a zástupcom žiadne právne účinky. Z obsahu predloženého

splnomocnenia, ktoré je začlenené do textu Zmluvy o úvere vyplýva, že takáto dohoda o zastúpení
jednoznačne medzi povinným a zástupcom uzatvorená v čase vyhotovenia splnomocnenia nebola. Z
prílohy notárskej zápisnice, ktorá mala dokumentovať, že bola spísaná povinným v zastúpení vyplýva,
že v Zmluve o úvere je na tej istej listine jednak Zmluva o úvere a jednak plnomocenstvo, ktoré je
možné podľa obsahu posúdiť ako návrh na uzatvorenie dohody o plnomocenstve. Prejav vôle je však

právnym úkonom len vtedy, ak ide o úkon smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností.
Návrhom na uzatvorenie zmluvy je taký prejav vôle, ktorý je adresovaný druhej zmluvnej strane. Takýto
prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe podľa § 45 OZ až od okamihu, keď jej dôjde. Na vážnosť
prejavu vôle, ktorým je návrh zmluvy, urobeného v neprítomnosti druhej strany nepostačuje písomná
forma. Je nevyhnutné, aby konajúci takto písomne prejavenú vôľu skutočne druhej strane aj adresoval,

t.j. odoslal, resp. urobil úkony nevyhnutné k tomu, aby mohla byť takto prejavená vôľa doručená či už
poverením inej osoby alebo podaním na poštu, alebo osobným doručením druhej strane, resp. iným
spôsobom. Z predloženej listiny je nepochybné, že dlžník podpísal Zmluvu o úvere a súhlas s obsahom
navrhnutýchplnomocenstievdňa20.januára2004vneprítomnostiadvokátaMgr.TomášaKušníra.Ďalej
z uvedenej listiny vyplýva, že dlžník obdržal, a teda disponoval len jedným vyhotovením predmetnej

Zmluvy. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že dlžník neodoslal návrh dohody o plnomocenstve
druhej zmluvnej strane - „vybranému“ advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi. Z predloženej listiny napokon
nevyplýva ani skutočnosť, kedy „vybraný“ advokát takýto návrh dohody o zastúpení prijal, keďže táto
listina neobsahuje údaj o dátume prijatia takéhoto návrhu - dohody o plnomocenstve. Vzhľadom na
uvedenú skutočnosť je preto irelevantné skúmať, či a kto predmetnú Zmluvu o úvere, súčasťou ktorej je

návrh na uzavretie dohody o plnomocenstve, vôbec Mgr. Tomášovi Kušnírovi doručoval. Z predloženej
listiny totiž nevyplýva, že k uzavretiu dohody o plnomocenstve došlo, resp. že by medzi zastúpeným a
zástupcom takáto dohoda vôbec vznikla.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti exekučný súd vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že

dohoda o plnomocenstve je absolútne neplatná, plnomocenstvo je v rozpore so zákonom (§ 31 OZ) a
z toho dôvodu chýba materiálny predpoklad, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným
titulom voči povinnému uvedenému v návrhu na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd sa zaoberal napokon aj tým, či predložená notárska zápisnica spĺňa formálne a materiálne

náležitosti potrebné na to, aby mohla byť exekučným titulom.

Z uvedeného hľadiska je povinnosťou exekučného súdu skúmať, či exekučný titul, ktorého výkon je
navrhovaný,bolvydanýoprávnenýmorgánomačijeformálneamateriálnevykonateľný,čisúoprávnený
a povinný vecne legitimovaní a či je exekúcia navrhovaná v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie

pohľadávky oprávneného. Pokiaľ ide o iné exekučné tituly, ako rozhodnutia uvedené v ust. § 41 ods. 2
Exekučného poriadku, sú vykonateľné len vtedy, ak obsahujú presné vymedzenie práv a povinností na
plnenie, ich individualizáciu, rozsah plnenia a presne stanovenú lehotu na plnenie. Uvedeným titulom
sú potom aj notárske zápisnice podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, ktoré obsahujú právnyzáväzok a v ktorých je vyznačená osoba oprávneného a povinného, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba s vykonateľnosťou v notárskej zápisnici súhlasila.

V prejednávanej veci sa oprávnený domáhal exekúcie na základe notárskej zápisnice, z ktorej vyplýva,
že jej účastníkom je povinný zastúpený Mgr. Brunom Žlnayom (na základe substitučnej plnej moci od
Mgr. Tomáša Kušníra). Obsahom uvedeného zápisu je vyhlásenie povinného o uznaní dlhu, pričom
notárska zápisnica súčasne obsahuje aj vyhlásenie povinného o priamej exekučnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice.

Titulompreexekúciupodľa§41ods.2písm.c/Exekučnéhoporiadkuniejehmotnoprávnyúkonuvedený
v notárskej zápisnici, ale samotná notárska zápisnica. Notárskou zápisnicou sa rozumie listina spísaná
notárom, ktorá spĺňa náležitosti stanovené na spisovanie notárskych zápisníc podľa zák. č. 323/1991
Zb. (Notársky poriadok) a ktorá má charakter verejnej listiny. Podľa notárskej zápisnice je možné nariadiť
exekúciu vtedy, ak spĺňa nielen náležitosti stanovené pre spisovanie notárskych zápisníc Notárskym

poriadkom, ale aj náležitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Notársku zápisnicu možno vykonať len vtedy, ak je vykonateľná po materiálnej stránke. Ustanovenie §
46 a nasl. Notárskeho poriadku obsahuje formálne náležitosti notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu,
pričom ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku určuje obsahovú stránku notárskej zápisnice

ako titulu pre exekúciu tak, že vymedzuje predpoklady jej materiálnej vykonateľnosti. Jedným z týchto
predpokladov je, aby išlo o notársku zápisnicu obsahujúcu právny záväzok. Zo znenia § 41 ods. 1
písm.c/Exekučnéhoporiadkutiežvyplýva,akápovinnosťmôžebyťprostredníctvomnotárskejzápisnice
so súhlasom k vykonateľnosti vymáhaná. Určuje aj to, že musí ísť o povinnosť zo záväzku, t.j. zo
záväzkovo-právneho vzťahu. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti obsahuje záväzok vtedy,

ak obsahuje takú povinnosť, ktorá má byť na jej podklade vymožená a ktorá vyplýva zo záväzku.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku okruh účastníkov notárskej zápisnice ako titulu pre
exekúciu výslovne neoznačuje. Vyplýva však z neho, že prejav vôle povinnej osoby je požadovaný len
vo vzťahu k súhlasu s vykonateľnosťou. Vyznačenie ostatných náležitostí môže byť vykonané len na

základe zhodných údajov oprávnenej a povinnej osoby.

Odvolací súd vychádzal z toho, že notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti predstavuje podľa
jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných
právach a povinnostiach, ktoré môže veriteľ vymáhať od dlžníka prostredníctvom exekúcie bez toho,

aby musel mať iný titul. Notárska zápisnica, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu, musí byť
spísaná s osobou povinnou aj s osobou oprávnenou, pričom musí obsahovať výslovný súhlas povinnej
osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Podľa právnej argumentácie uvedenej v náleze Ústavného
súdu SR sp. zn. I.ÚS 5/2000 z 13. júla 2000 „... práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle

povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti
uvedenej v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom
každého občianskoprávneho súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím súdu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu,

ktorým je inak zásadne len rozhodnutie príslušného štátneho orgánu. Inými slovami, výlučne v dôsledku
tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z
notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva
vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času
na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici. Jej vykonateľnosť sa skúma

rovnako, ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva, t.j.
skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti. V danom prípade formálna stránka spočíva
v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna
stránka spočíva v dodržaní tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku. Je samozrejmé, že obdobne ako v prípade vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade

obsahových náležitostí exekučnej notárskej zápisnice platí, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť
určené presným a nepochybným spôsobom, teda v tomto zmysle exekučná notárska zápisnica musí
obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na
plnenie, presný rozsah a obsah plnenia, atď. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní vykonateľnostiexekučnej notárskej zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných
predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritériá a že záver o ich splnení alebo nesplnení sa
v prípade exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal

do úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Je síce možné uznať, že
posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním
vykonateľnosti rozhodnutia prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučného titulu
nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska
hmotného práva, tak ako je tomu v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu, jednako táto skutočnosť

nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej notárskej zápisnici
oproti jeho prístupu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie účinkov, ktoré
majú ako platné exekučné tituly na právne vzťahy oprávnenej a povinnej osoby. Pokiaľ ide o notársku
zápisnicu ako o exekučný titul, tak ako už bolo uvedené, zákonodarca hlavný dôraz kládol na výslovný
„súhlas povinnej osoby s exekúciou“. Rozhodnutie o vzniku tohto exekučného titulu teda ponechal v
prvom rade na vôli povinnej osoby, ktorá nesmie byť postihnutá žiadnymi právne relevantnými vadami,

najmä nesmie byť dôsledkom prinútenia. Týmto rozhodnutím povinná osoba zároveň prejavila vôľu
vyhnúť sa súdnemu sporu, pokiaľ ide o rozhodnutie o svojom záväzku voči oprávnenej osobe. Zákon
jej to dovolil najmä tým, že za istých podmienok povýšil notársku zápisnicu na exekučný titul. Zákon
zároveň dovolil oprávnenej osobe uspokojiť sa s týmto exekučným titulom a podľa vlastného uváženia
uplatniť počas jeho platnosti na jeho základe svoje práva v exekučnom konaní. Inými slovami zákon

účastníkom hmotnoprávneho vzťahu za istých podmienok dovolil, aby si zabezpečili exekučný titul bez
toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal v občianskom súdnom konaní a vyniesol o
tom definitívne a záväzné rozhodnutie súd. Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho,
či mu predchádzalo alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva. V
tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká

sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu. V tejto súvislosti však treba dodať, že by nebolo možné
pripustiť exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to najmä vzhľadom na jej mimosúdny
spôsob vzniku vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na
ktorých treba bezpodmienečne trvať.“

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že preskúmanie formálnej
a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu je v kompetencii exekučného súdu. Podstatnou
náležitosťou materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu je, aby exekučný titul, ktorým má byť notárska
zápisnica, obsahoval prejav vôle povinného. Exekučný súd preto správne skúmal, či je predložený
exekučný titul materiálne vykonateľný a jeho záver o tom, že notárska zápisnica nezodpovedá

požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu ako na spôsobilý exekučný titul kladie ust. § 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku je správny vzhľadom na výsledok právneho posúdenia predloženého
splnomocnenia. Exekučný súd správne vyhodnotil aj skutočnosť, že notárska zápisnica nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom pre neexistenciu súhlasu povinného s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa
upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová
správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody,

a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe
uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
26. júla 2012.

Odvolací súd preto uznesenie exekučného súdu vo výroku, ktorým zastavil exekúciu, podľa § 219 ods.
1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Oprávnený napadol odvolaním uznesenie exekučného súdu v celom rozsahu. Pretože odvolací súd
je s poukazom na § 212 ods. 1 O.s.p. rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný a oprávnený v odvolaní

nenamietal, resp. nespochybnil správnosť výpočtu súdnemu exekútorovi priznaných trov exekúcie,
odvolací súd sa výškou týchto trov nezaoberal. Skúmal len to, či na strane súdneho exekútora existoval
procesnoprávny dôvod na priznanie trov exekúcie voči oprávnenému.Z ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku vyplýva, že ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Podľa § 196 Exekučného
poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových

výdavkov a náhrada za stratu času. V tomto prípade je nesporné, že k zastaveniu exekúcie došlo
zavinením oprávneného, a preto exekučný súd postupoval správne, keď mu v súlade s citovanými
ustanoveniam Exekučného poriadku uložil povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Ing. Karolovi
Mihalovi trovy exekúcie.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.