Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 15, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/954/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112228998
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112228998.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd Trenčín v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej, a sudkýň JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: T. U. H., s.r.o., so sídlom
Y., E. 5, M.: XX XXX XXX, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou X. U., s.r.o., so sídlom Y., K.
5, IČO: XX XXX XXX, proti odporcovi: D. E. nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom I. n/J., W. I. XX/XX-
XXX, t.č. na neznámom mieste, v konaní zastúpenej opatrovníčkou D. D., tajomníčkou A. súdu E. Y., za

účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: V. na ochranu občana spotrebiteľa L., so sídlom E., J.
XX, IČO: XX XXX XXX, právne zastúpeného advocatius, s.r.o., Y., E. XX, IČO: XX XXX XXX, v konaní
o zaplatenie 1.392,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín, zo dňa 27. októbra 2014, č.k. 13C/86/2013-88, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov odvolacieho konania n e p

r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal a navrhovateľa zaviazal k povinnosti
zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania spočívajúcu v trovách
právneho zastúpenia vo výške 224,06 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet
právneho zástupcu vedľajšieho účastníka.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

Navrhovateľ sa návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 30.10.2012 domáhal, aby súd zaviazal
odporcu na zaplatenie sumy 1.392,72 eur spolu s 9% úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.062,36
eur od 25.03.2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. Na základe Zmluvy o bežnom účte č.
XXXXXXXXXX, H. sporiteľňa, a.s. poskytla odporcovi peňažné prostriedky. Vzhľadom na to, že odporca

neplnil v stanovených termínoch splátky, čím porušil svoju povinnosť podľa Zmluvy,
postupca odstúpil od Zmluvy a vyzval odporcu na úhradu dlžnej sumy. Pohľadávka navrhovateľa ku dňu
postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 1 392,72 eur (41 957,08 Sk), ktorá pozostávala
z istiny 1 062,36 eur (32 004,66 Sk), úroku z omeškania 323,42 eur (9 743,35 Sk) a ostatného
príslušenstva 6,94 eur (209,07 Sk) v súlade s prílohou k zmluve o postúpení, kde postupca
Slovenská sporiteľňa, a.s. deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe

je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky.
Odporca uznal vyššie uvedený záväzok v Dohode o uznaní záväzku. Odporca zároveň uznal
aj náklady inkasného konania, ktoré si navrhovateľ v tomto konaní neuplatňuje. Odporca sa k návrhuna začatie konania nijakým spôsobom nevyjadril, nakoľko jeho miesto pobytu sa súdu nepodarilo
zistiť. Jemu ustanovený opatrovník vzniesol námietku premlčania. Podaním zo dňa 20.12.2012 vstúpil
na základe vlastného podnetu do konania vedľajší účastník na strane odporcu, a to Združenie na

ochranu občana spotrebiteľa HOOS. Dňa 13.05.2013 bolo súdu doručené podanie navrhovateľa, z
obsahu ktorého vyplýva, že namieta prípustnosť účasti vedľajšieho účastníka v konaní. O prípustnosti
vedľajšieho účastníka súd rozhodol uznesením zo dňa 7.4.2014, ktoré bolo potvrdené uznesením
KrajskéhosúduvTrenčínezodňa28.8.2014,č.k.4Co/675/2014-73.Vedľajšíúčastníknastraneodporcu
vo svojom podaní zo dňa 30.4.2013 vzniesol námietku premlčania, pričom poukázal na skutočnosť,

že dohoda o uznaní záväzku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

Súd prvého stupňa na danú vec aplikoval ust. § 52 ods. 1 - 3, § 53 ods. 1, 4, 39, § 100 ods. 1, §
101, § 110 ods. 1, § 558 Občianskeho zákonníka, s odkazom na ktoré v odôvodnení uviedol, že
uplatnený nárok má pôvod v spotrebiteľskom vzťahu, pričom vzhľadom na jeho premlčanie ktorého sa
opatrovníčka odporcu aj vedľajší účastník na strane odporcu dovolali, bolo potrebné návrh zamietnuť.

Zámer navrhovateľa dosiahnuť vymožiteľnosť svojej pohľadávky podpisom dohody o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 18.03.2012 súd vyhodnotil ako nekalú obchodnú
praktiku, pretože boli naplnené zákonné znaky tohto právneho inštitútu, a to nedostatok odbornej
starostlivosti na strane navrhovateľa- dodávateľa i potenciálne riziko, že toto správanie naruší správanie

odporkyne- spotrebiteľa. Dohoda zo dňa 18.03.2012 nepredstavuje inštitút uznania dlhu podľa § 558
Občianskeho zákonníka, ale uznania práva podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uznanie práva
podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý musí
spĺňať všetky náležitosti, ktoré Občiansky zákonník vyžaduje pre právne úkony (§34 a nasl. OZ);
musí mať písomnú formu a platia preň požiadavky určitosti a zrozumiteľnosti (§ 37 ods. 1 OZ) ako aj

to, že ho môže urobiť len osoba, ktorá má na taký úkon spôsobilosť (§ 38 OZ). Ak má mať uznanie
práva právne účinky, musí byť v súlade s § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka z hľadiska formálnych
aj materiálnych náležitostí. V písomnom uznaní práva treba uviesť tak dôvod, ako aj výšku práva; a
na jeho platnosť sa vyžaduje, aby dlžník uznal právo, ktoré je akýmkoľvek spôsobom identifikovateľné.
K uznaniu práva musí dôjsť čo do dôvodu i výšky bezpodmienečne, pričom na uznanie premlčaného

práva sa vyžaduje, aby dlžník v uznaní výslovne prejavil svoju vôľu zaplatiť takýto dlh. Na uznanie
premlčaného práva s účinkami podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nie je potrebné, aby
dlžník vedel o tom, že uznáva premlčané právo. To znamená, že aj keby bol dlžník v omyle ohľadne
premlčania, teda nevedel o premlčaní alebo nepoznal právne pravidlá o premlčaní, ale právo veriteľa
uznal, založil tým právne účinky podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo znamená, že

nárok obživne a začne bežať nová desaťročná premlčacia doba. Na rozdiel od uvedeného, ak uzná
niekto písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu a výšky, má sa zároveň za to, že
dlh v dobe uznania trval (§ 558 Obč.zák.). U premlčaného dlhu má však uznanie právny účinok vo
forme založenia vyvrátiteľnej právnej domnienky len vtedy, ak ten, kto dlh uznal, vedel o premlčaní.
Dohoda zo dňa 18.03.2012 predstavuje opäť formulár, vopred vytvorený navrhovateľom, do ktorého

sa len vpísali údaje o konkrétnej osobe dlžníka a o konkrétnom záväzku, ktorého obsah odporca ako
spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. V predtlači dohody nie je výslovne uvedené, že obsahom dohody je
uznanie práva podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to napriek tomu, že v čl. 1, bod 1.3.
dohody sa má označiť osoba, pristupujúca k záväzku podľa § 533 a nasl. č. 40/1964 Zb.. S poukazom
na vyššie uvedený rozdiel medzi uznaním práva/záväzku podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka

a § 558 Občianskeho zákonníka pri premlčanom záväzku je potom mätúca formulácia poslednej vety
bodu 3, odsek 3.1. dohody, v ktorej osoby uvedené v bode 1.2. alebo 1,3, dohody vyhlasujú, že majú
vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Pokiaľ má byť dohoda uznaním práva podľa § 110
ods. 1 Občianskeho zákonníka ako tvrdí navrhovateľ, na ktorej platnosť a účinnosť sa nevyžaduje
vedomosť dlžníka o tom, že uznáva premlčané právo, potom predmetná veta, nemá právny význam

a nie je zrejmé, prečo ju tvorca dohody- navrhovateľ do textu dohody zakomponoval. Naopak, ak má
byť dohoda uznaním dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka, predmetná veta má zásadný právny
význam pre postavenie oboch zmluvných strán a jej uvedenie v texte dohody je pre právne postavenie
navrhovateľa ako tvorcu textu dohody zásadne posilňujúce. Priemerný spotrebiteľ, ktorý nie je právne
zdatný, v dôsledku takejto formulácie textu dohody nie je podľa názoru súdu schopný správne posúdiť,

aký právny úkon vlastne v rámci uvedenej dohody robí (či uznanie práva podľa § 110 ods. 1 OZ
alebo uznanie dlhu podľa § 558 OZ), ktorý rozdiel je pre silu jeho právneho postavenia rozhodujúci.
Nedostatočná určitosť v označení toho, či ide o uznanie práva podľa § 110 ods. 1 Občianskeho
zákonníkaalebouznaniedlhupodľa §558Občianskehozákonníkavdohodejenaúkortransparentnostizmluvného vzťahu medzi účastníkmi. Skutočnosť, že navrhovateľ v rámci spotrebiteľského vzťahu
predložil odporcovi - spotrebiteľovi na podpis dohodu, obsahujúcu neoznačené uznanie práva podľa
§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka bez toho, aby v konaní akýmkoľvek spôsobom preukázal, že

odporcu zodpovedajúcim spôsobom poučil o právnych následkoch takéhoto uznania, zakladá vo vzťahu
medzi účastníkmi výrazný nepomer v neprospech spotrebiteľa, a preto je dôvodné domnievať sa, že
došlo k porušeniu generálnej klauzuly v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák.. Celá situácia nasvedčuje
tomu, že zo strany navrhovateľa došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi,
ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať od dodávateľa

pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej dobrej
viere uplatňovanej v odbore jeho činnosti. Zo správania navrhovateľa je možné potom vyvodiť, že jeho
cieľomjezískaťpeňažnéprostriedkyodspotrebiteľaakýmkoľvekspôsobom. Zuvedenýchdôvodov
mal súd za to, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 18.03.2012 je
neplatným právnym úkonom z dôvodu jeho rozporu so zákonom i dobrými mravmi (§ 39 OZ). Takýto
nekalý postup navrhovateľa nemožno podporiť súdnym rozhodnutím, zaväzujúcim dlžníka- odporcu v

rade 2/ platiť premlčaný dlh. Tento právny názor súdu je pritom podporený i judikatúrou slovenských
súdov, keď obdobne rozhodol i Okresný súd Svidník rozsudkom č.k. 2C 170/2011-51 zo dňa 23.01.2012
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 12Co 47/2012-97 zo dňa 14.06.2012 a Okresný
súd Svidník rozsudkom č.k. 2C 152/2011-50 zo dňa 12.12.2012 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
v Prešove č.k. 11Co 37/2012-88 zo dňa 07.06.2012. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods.

1 O.s.p. a vyhodnotil, že plne úspešným účastníkom konania bol odporca, ktorému však trovy konania
nevznikli, a súd mu preto ich náhradu voči navrhovateľovi nepriznal. Trovy konania si však uplatnil aj
vedľajší účastník na strane odporcu. Jeho trovy konania predstavujú trovy právneho zastúpenia vo výške
224,06 eur. Trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka na strane odporcu pozostávajú z odmeny
právneho zástupcu vo výške stanovenej v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t.j. vo výške 85,64 eur za 1 úkon, paušálnej
náhrady režijných výdavkov a DPH. Súd priznal právnemu zástupcovi navrhovateľa odmenu za 2 úkony
právnej služby, a to: - Prevzatiea prípravu zastúpenia -
Písomné podanie - vyjadrenie k návrhu na začatie konania, Odmenu za ďalší úkon súd vedľajšiemu
účastníkovi nepriznal, nakoľko žiadny iný úkon v konaní z jeho strany urobený nebol. Súd v zmysle §

16 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z.z. podľa ktorej od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške 1/100 výpočtového základu
za každý úkon právnej služby priznal právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka na strane odporcu
paušálnu náhradu režijných výdavkov vo výške 7,63 eur za každý úkon právnej služby v roku 2012, t. j.
vo výške 7,63 eur (7,63 eur x 1) a 7,81 eur za každý úkon právnej služby v roku 2013, t. j. vo výške 7,81

eur (7,81 eur x 1). Právny zástupca je platiteľom dane z pridanej hodnoty, a preto mu súd v zmysle § 18
ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb priznal odmenu spolu s náhradou režijných výdavkov zvýšenú o daň z pridanej hodnoty vo výške
37,34 eur (20% z 186,72 eur).

Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol navrhovateľ a z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, čím uplatnil dôvody
odvolania uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. f/, d/ O.s.p., žiadal odvolací súd o zmenu prvostupňového
rozsudku a to tak, že jeho návrhu bude v celom rozsahu vyhovené, bude mu priznaná náhrada tak
prvostupňového, ako aj odvolacieho konania, pričom trovy odvolacieho konania z titulu trov právneho

zastúpenia vyčíslil na sumu 95,29 eur, prípadne žiadal o zrušenie rozsudku v napadnutých častiach
a jeho vrátenie súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Nesúhlasil s posúdením dohody o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 11.03.2012 ako neplatného právneho úkonu pre rozpor
so zákonom a dobrými mravmi. Dôvodil tým, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní
záväzku,spĺňavšetkyformálneajobsahovénáležitostitakéhoprávnehoúkonu,vyžadovanéhozákonom

pre platné uznanie dlhu. Jej uzavretím došlo k naplneniu ust. § 110 ods. 1 veta druhá Občianskeho
zákonníka, teda k prerušeniu plynutia premlčacej doby a k plynutiu novej 10-ročnej premlčacej doby,
pričom zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Poukázal na
rozdielnosť účinkov a náležitosti potrebných k uznaniu dlhu v zmysle ust. § 110 ods. 1 vetá druhá OZ
a § 558 OZ a tiež na skutočnosť, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade

ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti spotrebiteľa, v súvislosti s čím
poukázal na rozhodnutie NS ČR a tiež iných odvolacích súdov. Podľa jeho názoru, takýmto prístupom
dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa.
Odporca si bol vedomý svojho záväzku, ktorý neuhradil, a preto jeho konanie nemožno považovaťza morálne, čestné a je absurdné, aby mu bola poskytovaná právna ochrana, v súvislosti s čím
tiež poukazoval na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov. Rovnako namietal aj priznanie náhrady trov
konania vedľajšiemu účastníkovi s poukazom na ich neúčelnosť, pretože vedľajší účastník musí byť sám

z podstaty svojej existencie, spotrebiteľovi schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach
v spotrebiteľských veciach, pričom navrhovateľ má za to, že úmyslom zákonodarcu bolo poskytnúť
kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé
ponúknuť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc a budú v tom smere aj riadne materiálne, personálne a
odborne vybavené. Združenie vstupuje do množstva konaní, pričom nemá vedomosť o prejednávanom

prípade, ale len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Jeho paušálny
vstup do konania a zastúpenie advokátom zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že
účelom nebola ochrana spotrebiteľa, ale práve tieto trovy. Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia
nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez uvedenia nových procesne
významných skutočností. Poukázal na to, že je prinajmenšom pozoruhodné, že združenie na ochranu
spotrebiteľa nevstupuje do všetkých konaní, v ktorých je účastníkom konania spotrebiteľ, ale len do

tých, kde má záruky úspechu, čo vedie k nehospodárnemu a neúčelnému navýšeniu a vzniku trov.

Odporca ani vedľajší účastník na strane odporcu, nevyužili svoju zákonnú možnosť písomne sa vyjadriť
k podanému odvolaniu.

Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2
O.s.p. a za použitia § 212 ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné
za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdiť.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno v zmysle ust.

§ 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a) - f) citovaného zákonného
ustanovenia. Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňoval vychádzajúc z jeho obsahu, dôvody na
odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam), a f) (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci).

Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. (súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom
postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie
do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne

neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne
skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom
na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Za dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. sa podľa súdnej praxe považuje nesprávne

právne posúdenie veci, ktorým je mylná aplikácia a výklad právnej normy na zistený skutkový stav alebo
použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Podrobným a dôsledným preskúmaním veci, odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti podaného
odvolania.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre úplné zistenie
skutkového stavu a vychádzajúc zo správnych skutkových zistení, vec aj následne správne právne
posúdil. Rozsudok súdu prvého stupňa je odôvodnený v súlade s kritériami, uvedenými v ust. § 157 ods.
2 O.s.p., je správny, úplný a vyčerpávajúcim, podrobným spôsobom zdôvodnený, preto podľa § 219 ods.

2 O.s.p. sa odvolací súd s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožňuje a na v ňom uvedené dôvody,
v podrobnostiach poukazuje.

Zároveň však považuje za potrebné k dôvodom odvolania navrhovateľa, uviesť nasledovné:

V preskúmavanej veci niet sporu o tom, že právnym základom zmluvného vzťahu účastníkov konania
je zmluva o bežnom účte, predmetom ktorej bolo zriadenie bežného účtu a poskytnutie povoleného
prečerpania peňažných prostriedkov. Z obsahu tejto zmluvy jednoznačne vyplýva, že ide o zmluvu
spotrebiteľskú, uzatvorenú štandardným formulárovým systémom, pri uzatváraní ktorej zmluvy, konalprávny predchodca navrhovateľa v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, preto je potrebné v zmysle
§ 52 ods. 3 OZ, tohto považovať za dodávateľa a odporcu ako fyzickú osobu nekonajúcu v rámci
predmetu svojej obchodnej, alebo inej podnikateľskej činnosti) za spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4

O.s.p., pričom rovnako niet pochýb o existencii povinnosti súdu podrobiť túto spotrebiteľskú zmluvu,
ako aj na ňu nadväzujúce právne úkony zo zákona, teda ex lege súdnej kontrole z hľadiska toho, či
neobsahujú neprijateľné zmluvné podmienky, vykazujúce tiež znaky nekalej obchodnej praktiky.

Legislatívna úprava ako aj súdna prax (rovnako tiež na Európskej úrovni), štandardne zabezpečuje

ochranu spotrebiteľa pred konaním, ktoré ich môže poškodzovať. Doslovne zakázané sú ustanovenia,
spôsobujúceznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa
v spotrebiteľských zmluvách a tiež nekalé obchodné praktiky. Za nekalú sa považuje taká praktika,
ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a podstatne narušuje, alebo môže podstatne
narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému
sa dostane, alebo ktorému je adresovaná, za ktorú nekalú obchodnú praktiku sa považuje klamlivé

konanie, klamlivé opomenutie konania, agresívna obchodná praktika, pričom dodávateľ nesmie klamať
a zavádzať spotrebiteľa, najmä uvádzať nepravdivé, neúplné, nepresné, nejasné údaje, alebo potrebné
údaje zamlčovať.

V celom rozsahu správne, sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa,

týkajúcimi sa posúdenia dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, zo dňa 11.03.2012,
ako neplatného právneho úkonu odporujúcemu zákonu i dobrým mravom z hľadiska § 39 Občianskeho
zákonníka, (ktoré v zhode s odvolaním uvádzal tento už v prvostupňovom konaní).

Ako bolo uvedené už vyššie, právny vzťah medzi účastníkmi je vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy,

a preto je potrebné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia, spravujúce právne vzťahy
spotrebiteľskéhocharakteru,ktoré jepotrebnéaplikovaťajnaprávneúkonybezprostrednenadväzujúce
na spotrebiteľskú zmluvu, teda aj na právny úkon uznania dlhu, na ktorej skutočnosti nič nemení ani
postúpenie pohľadávky na iný subjekt.

Dohoda o uznaní dlhu je typickým formulárovým ošetrením vzniknutého stavu, kedy sa na podpis
spotrebiteľovipredkladázdanlivovýhodnýformulárosplátkach. Privyhodnocovanípraktikyveriteľa
súd prihliada na úroveň priemerného spotrebiteľa (Smernica Rady a EP 2005/29, bod 18 preambuly),
kedy hrozí nebezpečenstvo, že takýto spotrebiteľ podpíše dokument sledujúc dosiahnutie splátok avšak
v skutočnosti ide podľa citovanej Smernice o nekalú obchodnú praktiku a nie o odbornú starostlivosť

dodávateľa. Aj v danom prípade dohodu o uznaní záväzku treba považovať za formulárový dokument,
ktorýmázdanlivopôsobiťakoústupoknavrhovateľavoformepovoleniasplátokdlhu, avšakjehocieľom
je dosiahnutie uznania záväzku a tým predĺženie premlčacej lehoty na uplatnenie nároku. Z jej textu je
zrejmé, že ide o formulár, ktorý navrhovateľ používa vo vzťahu k neurčitému počtu dlžníkov. Ak dlžník
podpisuje takúto dohodu, nerobí to z dôvodu, aby uznal svoj záväzok, ale aby dosiahol splátky svojho

dlhu.Uznaniezáväzkujecieľsledovanýpredovšetkýmveriteľomaniedlžníkomakeďžeideotypizovaný
formulár, dlžník pri uzatváraní dohody nemôže jeho obsah ovplyvniť. Text dohody je podpísaný na
dopredu navrhovateľom pripravenom formulári, vytlačený drobným písmom, ktorého obsah nemožno
ovplyvniť. Dohoda, týkajúca sa uznania dlhu, nebola iniciovaná odporcom ako spotrebiteľom, ktorý jej
uzavretím nič nezískal, ale naopak zhoršil svoje postavenie.

Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa pre účely zákona o ochrane spotrebiteľa rozumie aj konanie,
ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia
z pravidiel morálky, uznávanej pri predaji výrobku alebo poskytovaní služby, alebo môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a výraznú nerovnosť

zmluvných strán, ako aj porušovanie zmluvnej slobody. V prejednávanej veci k dobrovoľnému
rozhodnutiu so znalosťou veci zo strany dlžníka uznať premlčaný dlh nedošlo, ale naopak navrhovateľ v
snahe reparovať pochybenie svojho právneho predchodcu, spočívajúce v nepodaní návrhu na začatie
konania pred uplynutím premlčacej doby a vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutia
žaloby, inkorporoval do dohody vyhlásenie o uznaní dlhu bez podania vysvetlenia dlžníkovi.

Ako nedôvodnú, vyhodnotil odvolací súd aj námietku navrhovateľa týkajúcu sa účelnosti trov konania
vzniknutých vedľajšiemu účastníkovi, na zaplatenie ktorých bol zaviazaný.Z obsahu spisu vyplýva, že po podaní návrhu na začatie konania oznámil vstup do konania vedľajší
účastník, ktorý namietal neplatnosť dohody o uzatvorení splátkového kalendára a uznaní dlhu a vzniesol
námietku premlčania uplatneného nároku, v dôsledku ktorých skutočností, napadnutým rozsudkom súd

prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol, čo znamená, že v plnom rozsahu bol v konaní úspešný
práve odporca.

Navrhovateľ v odvolaní namietal, že uplatnená náhrada trov konania vedľajšieho účastníka, predstavujú
neúčelné náklady za právne služby, a to tak z hľadiska jednotlivých úkonov právnej služby, tak

z personálneho aspektu, keďže členovia vedľajšieho účastníka majú byť spôsobilí na poskytnutie
kvalifikovanej pomoci spotrebiteľovi. Uvedené námietky navrhovateľa, nemožno akceptovať.

Ustanovenie § 93 ods. 2 O.s.p. umožňuje, aby ako vedľajší účastník sa popri navrhovateľovi, alebo
odporcovi zúčastnila občianskeho súdneho konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je
ochrana práv podľa osobitného predpisu. S účinnosťou od 15. októbra 2008 zákon zaviedol

druhú skupinu subjektov, ktoré môžu vystupovať ako vedľajší účastníci v konaní. K tejto tzv. druhej
skupine subjektov vedľajšieho účastníctva, na rozdiel od prvej skupiny vedľajšieho účastníctva, v ktorej
musí ísť o hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku konania, sa hmotnoprávny záujem
na výsledku konania neskúma. Legitimáciu na vstup vedľajšieho účastníka do konania dáva samotný
zákon, sú to aj prípady sporov o ochrane spotrebiteľa, keď na strane spotrebiteľa môže vystupovať

právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana spotrebiteľských práv podľa zákona o ochrane
spotrebiteľa.

Podľa ust. § 93 ods. 4 veta prvá O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti
ako účastník.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov konania
potrebných na účelné uplatňovanie, alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý úspech nemal.

V preskúmavanej veci odporca mal vo veci plný úspech, preto mu v plnej miere vzniklo tak, ako

vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane právo na náhradu trov konania, ktoré súd prvého stupňa
aj vedľajšiemu účastníkovi priznal. Odporca náhradu trov konania neuplatnil, preto mu ju súd prvého
stupňa nepriznal.

Vychádzajúc z Článku 37 odseku 2 ústavného zákona 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných

práv a slobôd, každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi , alebo
orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania, ako aj z čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
resp. § 25 O.s.p., aj za situácie, že účastník (aj vedľajší účastník vzhľadom na jeho identické procesné
práva a povinnosti ako účastníka konania), má zaručené právnym poriadkom možnosť právnej pomoci.

Vedľajší účastník využil svoje právo na právne zastúpenie v tomto konaní, preto je potrebné posúdiť
účelnosť poskytnutej právnej služby advokátom a výšku odmeny podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z..

Po preskúmaní veci odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že za účelné
v prejednávanej veci je potrebné považovať v priebehu prvostupňového konania dva úkony právnej

služby, za ktoré vedľajší účastník žiada odmenu, pretože boli uskutočnené efektívne, v priebehu
prvostupňového konania v prospech odporcu, a to prevzatie a príprava zastúpenia a písomné vyjadrenie
voveciaknimprináležiacunáhradupodľa§16,ods.3Vyhl.č.655/2004z.z...Vedľajšíúčastníknastrane
odporcu si trovy konania uplatnil riadne a včas. Účelné trovy vedľajšieho účastníka na strane odporcu
v konaní pred súdom prvého stupňa aj podľa odvolacieho súdu vznikli titulom jeho právneho zastúpenia

s tým, že súd prvého stupňa správne pri určení sumy trov jednotlivých položiek právneho
zastúpenia patriacich vedľajšiemu účastníkovi vychádzal z vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len vyhláška č. 655/2004 Z. z.) v znení
neskorších predpisov. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva kto, komu a v akej výške
a špecifikácii má trovy konania nahradiť.

Odvolací súd tak v danom prípade nepovažoval za dôvodné námietky navrhovateľa týkajúce sa
neúčelnosti trov vynaložených vedľajším účastníkom z titulu právneho zastúpenia na bránenie práva
odporcu, ako spotrebiteľa. Pokiaľ ide o namietanú účelnosť trov konania, odvolací súd zdôrazňuje, žeodmena za prevzatie a prípravu zastúpenia bola súdom prvého stupňa správne priznaná vedľajšiemu
účastníkovi ako úkon právnej služby, ktorého vykonanie bolo procesne nevyhnutné v záujme ďalšieho
účelného bránenia práv odporcu v občianskom súdnom konaní. Zákonný predpoklad účelnosti spĺňali

v preskúmavanej veci i trovy právneho zastúpenia spočívajúce v priznaní odmeny za ďalší úkon
právnej služby - písomné vyjadrenie, v ktorom vedľajší účastník s poukazom na konkrétne skutočnosti
vyplývajúce z návrhu namietal neplatnosť dohody o uznaní dlhu, vzniesol tiež námietku premlčania,
čo sa v konečnom dôsledku ukázalo ako opodstatnené, teda išlo o úkon, ktorý nepochybne bol
spôsobilý privodiť pre odporcu priaznivé rozhodnutie vo veci. Účelnosť trov je podľa názoru odvolacieho

súdu potrebné posudzovať predovšetkým vo väzbe na výsledok sporového konania, v ktorom odporca,
aj v nadväznosti na intervenciu vedľajšieho účastníka dosiahol plný procesný úspech. Občiansky súdny
poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v
konaní pred súdom, sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť
priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastúpením. To sa v plnej miere vzťahuje tiež
na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom, nakoľko vedľajší účastník

má v zmysle ust. § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník.

Odvolací súd s prihliadnutím na uvedené konštatuje, že nepriznanie trov vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporcu by znamenalo porušenie princípu rovnosti zbraní v občianskom súdnom konaní. Pokiaľ
je prípustné, aby samotný navrhovateľ bol právne zastúpený v konaní, ktoré podľa neho nespĺňa

znaky mimoriadne obtiažnej právnej veci, a v prípade svojho procesného úspechu, mu bola priznaná
náhrada trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, môže si aj vedľajší účastník na strane odporcu
vychádzajúc z ust. § 93 ods. 4 O.s.p. zvoliť právneho zástupcu, ktorý ho bude v konaní zastupovať
a ktorému pri splnení zákonných predpokladov rovnako prislúcha právo na náhradu trov právneho
zastúpenia, ak tu nie sú iné okolnosti hodné osobitného zreteľa, pričom takéto iné okolnosti v

preskúmavanej veci odvolacím súdom zistené neboli.

V konečnom dôsledku za právne nevýznamné vzhľadom k uvedeným záverom, považoval poukazy
navrhovateľa v odvolaní na rozhodnutia iných súdov, týkajúce sa iných, avšak skutkovo a právne
obdobných vecí, pretože rozhodovaním iných odvolacích súdov v preskúmavanej veci Krajský súd

v Trenčíne viazaný nie je.

Z uvedených dôvodov, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny, za použitia § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol za použitia § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 v spojitosti s §
224 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ani vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu, ako úspešným v
odvolacom konaní ich náhradu nepriznal s poukazom na skutočnosť, že títo si náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnili a z obsahu spisu im ani žiadne nevyplývajú.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.