Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 17, 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/300/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815208710
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3815208710.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: K., s.r.o., so sídlom K. XX, G., IČO: XX XXX XXX,
zastúpeného M., s.r.o., so sídlom K. XX, G., IČO: XX XXX XXX, proti povinnej: E. F., bytom V. XXXX/
X/A, XXX XX K., o vymoženie 205,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Prievidza zo dňa 27. augusta 2015, č. k. 16Er/1882/2015-20, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora Z.. V. H. o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom
zo dňa 28.2.2015 domáha vykonania exekúcie voči povinnej o vymoženie istiny vo výške 215,- Eur s
príslušenstvom (správne malo byť uvedené 205,- Eur s príslušenstvom), na podklade exekučného titulu,
ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská

a.s., sp.zn. SR 11233/14 zo dňa 12.11.2014, ktorý nadobudol podľa vyznačenej doložky právoplatnosť
dňa 23.12.2014 a vykonateľnosť dňa 29.12.2014. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súdny exekútor doručil súdu dňa 6.5.2015. Súd prvého stupňa poukázal na znenia ustanovení § 45
ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 5,
§ 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Súd prvého stupňa zistil, že dňa 29.10.2012 bola medzi oprávneným a

povinnou uzavretá zmluva o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver
250,- Eur za poplatok 218,- Eur, ktorý sa povinná zaviazala splácať v 12 mesačných splátkach vo výške
39,- Eur počnúc dňom 4.12.2012. Súčasťou zmluvy boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru.
Súd prvého stupňa konštatoval, že účel poskytnutých peňažných prostriedkov povinnej na ,,iný účel''
nebol v konaní preukázaný. Uzavrel, že veriteľa úveru nemôže zbaviť povinnosti dodržať ustanovenia
zákona tak, že v zmluve o úvere neuvedie účel, za ktorým sa úver poskytuje a že dôkazné bremeno

na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania
úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku, teda veriteľa. Bezpečným preukázaním účelu
poskytnutia úveru nemôže byť (nie je) len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru), ktorý
neposkytujeodpoveďnaotázku, naakýkonkrétnyúčelbolifinančnéprostriedkypovinnémuposkytnuté.
Vzhľadom k vyššie uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy ako úverovej zmluvy, ktorá by sa
mala podľa klasického chápania spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu

účastníkov, súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov,
obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi
veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského
práva. Preskúmaním Rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi oprávneným a povinnou
dňa 29.10.2012 ( t.j. v deň podpísania úverovej, resp. spotrebiteľskej zmluvy), vzhliadol súd prvého
stupňa v jej zmluvných dojednaniach nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody. Vzhľadom

ku skutočnosti, že povinná si neplnila riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy,
uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy,kde rozhodca bez vypočutia povinnej vydal rozhodcovský rozsudok. Možnosť výberu spôsobu riešenia
sporu povinným bola podľa názoru súdu len zdanlivá, keďže vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia
prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej

väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ
v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť
ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil
povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú
oprávneným do rozhodcovskej zmluvy formou rozväzovacej podmienky stanovenej v čl. II. súd posúdil

ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba rozhodcovského
súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského
súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému
rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu
zmluvy povinný vôbec pristúpil. Rozhodcovská zmluva podľa názoru súdu prvého stupňa spĺňala všetky
podmienky, aby z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia

zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS, bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto zmluva je zároveň
aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná
rozhodcovská zmluva nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca
svoju právomoc z takto uzavretej zmluvy odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul,

nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené
spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S
prihliadnutím na uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa v tomto štádiu z úradnej moci zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Dodal, že predložený

rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý
navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní vyčítal súdu

prvého stupňa predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/
O.s.p. a zároveň podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z neúplného zistenia
skutkového stavu v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Mal za to, že súd prvého stupňa
prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok a v jeho nadväznosti
zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd v konaní o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie z predložených podkladov posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej
stránky. Formálne preskúmavanie exekučného titulu sa obmedzuje na dodržanie všetkých formálnych
náležitostí exekučného titulu. Preskúmavaním materiálnej stránky zisťuje exekučný súd, či sú
splnené hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu. Splnenie podmienok zastavenia exekúcie, t.j.
zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému, alebo k niečomu čo je v rozpore

s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu. V rámci exekučného
konania súd nemôže zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku samotného exekučného titulu.
Postupom súdu v tejto veci a jeho výkladom ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dochádza k
nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov exekučným konaním, čo je v
rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený ďalej zastával názor, že súd

prvého stupňa pri posudzovaní predložených dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci, keďže namietal
skutočnosť, že zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská
doložka. Uviedol, že oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. zákona
č. 244/2002 Z. z. formou samostatného právneho úkonu, a to na samostatnej listine. V niektorých
prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok. Konajúci

súd však tieto skutočnosti dostatočne nezisťoval a zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného
skutkového stavu. Na základe uvedeného oprávnený zastával názor, že exekučný titul bol vydaný
oprávneným orgánom v konaní vedenom v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. a konajúci súd konal nad
rámec zákonných ustanovení.

K odvolaniu oprávneného sa písomne vyjadrila povinná. Uviedla, že rozhodcovská zmluva zo dňa
29.10.2012 nebola dojednaná samostatne, nakoľko je súčasťou formulárovej zmluvy o úvere zo dňa
29.10.2012. Rozhodcovská zmluva bola predpripravená dodávateľom a povinná nemohla jej obsah
meniť, ani ju odmietnuť. S poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu ČR IV. ÚS 174/02 mala zato, že rozhodcovská doložka je vo svojich dôsledkoch hrubo nemorálna a spôsobuje, že o právach
a právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorej moc nie je delegovaná žiadnou
verejnoprávnou inštitúciou, ale viac menej je založená na takých aspektoch, akými je zisk a podnikanie

rozhodcu. Rozhodcovská doložka v danej veci, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok,
je tak neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V jej
prípade, ako aj v mnohých iných prípadoch, výber rozhodcovského súdu spočíval na zmluvnej strane,
ktorá podáva žalobný návrh. Povinná ako spotrebiteľ tak stratila reálne možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom. Taktiež namietala, že riešením sporu vyplývajúceho zo spotrebiteľskej zmluvy na

rozhodcovskom súde dochádza k obchádzaniu súdnej kontroly neprijateľných zmluvných podmienok
v spotrebiteľských zmluvách. Na základe uvedeného navrhla, aby odvolací súd potvrdil napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je

potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Podľa § 234d ods. 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov na exekučné konania
začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a

ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len ,,zákon č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných
predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak
zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014
(ďalej len ,,Exekučný poriadok“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade,
ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne

náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je
taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Zákon
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo
preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hmotnoprávnych hľadísk.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z
úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom

(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/.
Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok
vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy,
ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučnéhoporiadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, z úradnej povinnosti správne
v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá
taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom

prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu
so zákonom.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na

základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami
o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom
alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak

je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.
2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho

vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný
súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského
súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky

vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že predmetná zmluva o úvere zo dňa 29.10.2012
je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinnou bol založený na jej základe

spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva o úvere vykazuje znaky
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase
jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom
na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany
spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl.

Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza,
že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy
len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi
neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1
ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov konania subsidiárne aplikovať aj

ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Pokiaľ aj bod 15 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j.
že všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa budú spravovať Obchodným zákonníkom, táto
klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti
odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom

zákonníku.

Odvolacísúdzastávaprávnynázor,ževdanejvecijezaneprijateľnúpotrebnépovažovaťirozhodcovskú
zmluvu uzatvorenú medzi oprávneným a povinnou dňa 29.10.2012, teda uzatvorenú v rovnaký deň akooprávnený s povinnou uzavrel zmluvu o úvere. Uvedená rozhodcovská zmluva bola uzavretá rovnako
ako zmluva o úvere vo formulárovej podobe, ktorú predkladal oprávnený povinnej, nebola individuálne
dojednaná, keď jej obsah povinný nemohol ovplyvniť, dopĺňali sa iba údaje povinného, číslo a dátum

uzatvorenia zmluvy o úvere, dátum uzavretia rozhodcovskej zmluvy, meno a podpis osoby konajúcej v
mene a na účet veriteľa a podpis povinnej. Všetky ostatné údaje, vrátane určenia rozhodcovského súdu,
sú vo formulárovej zmluve vopred predtlačené. Veriteľ potom mohol na základe tejto rozhodcovskej
zmluvy vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by
bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v

miestesvojhobydliska.Vsúladesustanoveniamirozhodcovskejzmluvyspočívalvýberrozhodcovského
súdu na zmluvnej strane podávajúcej žalobu. Odvolací súd zastáva v tomto smere názor, že o nekalú
zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh
dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Sám veriteľ, ktorý
zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej podobe, jednostranne

určil, komu, resp. ktorému rozhodcovskému súdu, bude vec predložená. Vychádzajúc z komplexnej
úpravy rozhodcovskej zmluvy je potom potrebné túto považovať v celosti za neprijateľnú, spôsobujúcu
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa podľa § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora
Európskej únie (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Rozhodcovskú

zmluvu preto odvolací súd vyhodnotil ako nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti v zmysle
§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom a účinnom v rozhodnom období.

Dlžník, ktorému je predložená typová spotrebiteľská zmluva v predtlači, nemá reálnu možnosť ovplyvniť
jej obsah. Rozhodcovská zmluva bola navyše povinnej predložená súčasne (v ten istý deň) so zmluvou o

úvere, a teda povinná mohla ľahko nadobudnúť dojem, že ide o tú istú zmluvu pozostávajúcu z viacerých
listín a že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy je podmienkou poskytnutia peňažných prostriedkov zo
strany veriteľa. Z predložených listín teda nevyplýva, že by si uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takomto
znení výslovne vymienila povinná a vzhľadom na povahu zmluvy nemožno dospieť k záveru, že by
povinná mala možnosť do podstatnej časti zmluvného formulára akýmkoľvek spôsobom zasahovať,

teda že by povinná napríklad mohla ovplyvniť osobu rozhodcu, resp. výber rozhodcovského súdu,
miesto rozhodcovského konania, spôsob konania (s pojednávaním, bez pojednávania) a podobne.
Rozhodcovská zmluva navyše nebola uzatvorená v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu,
ale na začiatku zmluvného vzťahu, teda v čase, keď spotrebitelia, často pod vplyvom finančnej núdze, pri
uzatváraní zmluvy opomenú zachovať náležitú obozretnosť. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde

o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a
nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka (viď aj čl.
3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná

rozhodcovská zmluva, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu (v danom prípade
StályrozhodcovskýsúdzriadenýzriaďovateľomSlovenskározhodcovská,a.s.)naprejednanieveciaani
na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného
vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež
exekučným titulom). Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v Uznesení zo dňa

21. marca 2012, sp. zn. 6Cdo 1/2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej
veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme
osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu,
nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok

materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Odvolací súd ďalej uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy
účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným

spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je
pritom podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej únie
sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zostrany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok.

Pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej
strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše
označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti,

pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez
návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky (v danom prípade
zamietne žiadosť o udelenie poverenia). Ak je takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná
rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými
mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp.
zn. IV. ÚS 55/2011).

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa správne žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.

1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .