Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/147/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514200144
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8514200144.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a sudcov JUDr.

Milana Šebeňa a JUDr. Mareka Kohúta ako sudcu spravodajcu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR,
Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 6C/20/2014-112 z 30.9.2014, zhodou hlasov
členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania. n e p r i z n á v a

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v predmetnej veci o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu náhradu
náhrady majetkovej škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 221,28 eur, ktorej
sa žalobca domáhal z titulu oneskoreného rozhodnutia o zmene exekútora v zmysle § 44 ods. 8

Exekučného poriadku vo veci 7Er/153/2005 Okresného súdu Vranov nad Topľou..

Návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ je právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v oblasti poskytovania krátkodobých úverov a ako oprávnený subjekt (veriteľ
zo zmluvy o úvere č. 8340114, kde dlžníkom je P. O., nar. XX.X.XXXX) navrhol písomným podaním
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu na pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku zo zmluvy
o úvere. Poverením č. 5713*003143 Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „exekučný súd“)

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Navrhovateľ z obavy o právny a faktický osud
pohľadávky spísal dňa 18.11.2010 návrh na zmenu exekútora a podal ho exekučnému súdu, pričom
legitímne očakával, že súd mu svojou činnosťou poskytne súdnu ochranu a rozhodne o zmene
exekútora v zákonom stanovenej 30 - dňovej lehote odo dňa doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.. V tejto súvislosti citoval § 44 ods. 7 Exek. poriadku (ďalej EP) účinného od 1.9.2005 a
§ 44 ods. 8 EP účinného od 1.12.2006. Exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v
zákonom stanovenom čase, a to napriek tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej

právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný na posúdenie a rozhodnutie. Navrhovateľ ďalej uviedol,
že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútorapristúpil až po dlhej dobe. O všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do porušenia
práv navrhovateľa a spôsobenej škody sa navrhovateľ dozvedel až po doručení uznesenia exekučného
súdu zo dňa 18.3.2011 o zmene súdneho exekútora

Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením č. k. 5C/844/2012-7 zo dňa 9.10.2012 spojil veci
vedenépodsp.zn.5C/844/2012,5C/846/2012,5C/847/2012,5C/848/2012,5C/852/2012,5C/854/2012,
5C/855/2012, 5C/856/2012, 5C/857/2012, 5C/858/2012 na spoločné konanie s tým, že tieto veci sa budú
ďalej viesť pod sp. zn. 5C/844/2012.

Uznesením č. k. 19NcC/47/2012 zo dňa 18.10.2012 Krajský súd v Prešove vylúčil sudcov Okresného
súdu Vranov nad Topľou z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. 5C/844/2012 a
vec prikázal tunajšiemu súdu.

Uznesením č. k. 6C/356/2012-37 zo dňa 29.10.2013 Okresný súd Stará Ľubovňa vylúčil z konania sp.

zn. 6C/356/2012 veci spojené uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 5C/844/2012 zo
dňa 9.10.2012 a pôvodne vedené pod sp. zn. 5C/844/2012, 5C/846/2012, 5C/847/2012, 5C/848/2012,
5C/852/2012, 5C/854/2012, 5C/855/2012, 5C/856/2012, 5C/857/2012, 5C/858/2012 na samostatné
konanie.

Žalobca sa v predmetnom konaní domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Vranov nad Topľou v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
7Er/153/2005.

Prvostupňový súd uviedol, že Exekučné konanie vedené na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod

sp. zn. 7Er/153/2005 sa začalo dňa 3.5.2005, kedy navrhovateľ ako oprávnený doručil súdnemu
exekútorovi Ing. Bc. Karolovi Mihalovi, Exekútorský úrad Košice návrh na vykonanie exekúcie. V rámci
prebiehajúcej exekúcie navrhovateľ ako oprávnený doručil exekučnému súdu dňa 22.11.2010 návrh na
zmenu súdneho exekútora.

Uznesením č. k. 7Er/153/2005-17 zo dňa 18.3.2011 vyhovel návrhu oprávneného - navrhovateľa v tomto
konaní - na zmenu súdneho exekútora. Z odôvodnenia tohto uznesenia pritom vyplýva, že po doručení
návrhu na zmenu exekútora exekučný súd vyzval exekútora minimálne na špecifikáciu trov exekúcie.

V prvom rade súd prvého stupňa preskúmal odôvodnenosť odporcom vznesenej námietky premlčania a

dospel k záveru, že právo navrhovateľa domáhať sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom v tomto prípade nie je premlčané. V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Vranov
nad Topľou pod sp. zn. 7Er/153/2005 bol návrh oprávneného (navrhovateľa) na zmenu exekútora
doručený dňa 20.11.2009, teda až po dni 23.04.2009, z ktorého vychádzal odporca ako hraničného
dňa, nakoľko tento predstavuje tri roky pred dňom, kedy mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné

prerokovanie nároku.

Vzmysle§15ods.1zákonač.514/2003Z.z.nároknanáhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci poskytol

súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca
nereagoval pozitívne. Z vyjadrenia odporcu vyplýva, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody zo strany navrhovateľa boli doručené dňa 23.4.2012. Návrh bol doručený súdu dňa
27.09.2012 t.j. predčasne, pred uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Ak
príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo

ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí nárok na náhradu škody, môže sa
poškodený domáhať nároku na súde. Ak tak urobí skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje
dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti. Do podania návrhu na začatie konania na súd síce
6 mesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval až po uplynutí 6 mesačnej lehoty od prijatia
predmetnej žiadosti, pričom z vyjadrenia odporcu je zrejmé, že uplatňovanú náhradu škody neuznáva,

preto súd vo veci konal a rozhodol.

Podľa názoru súdu prvého stupňa V predmetnej veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup
Okresného súdu Vranov nad Topľou v tom, že o návrhu navrhovateľa na zmenu exekútora rozhodoloneskorene, keď súd bol bezdôvodne nečinný podľa navrhovateľa viac ako 120 dní. Z exekučného
spisu však vyplýva, že návrh na zmenu súdneho exekútora bol podaný dňa 22.11.2009 a súd rozhodol
o tomto návrhu dňa 18.3.2011, teda na 116. deň po doručení návrhu na zmenu súdneho exekútora..

V tomto smere však súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že exekučné konanie, v
ktorom malo dôjsť k oneskorenému rozhodnutiu, sa začalo pre 31.8.2005. V zmysle citovaného § 238
ods. 1 a 2 EP sa na zmenu exekútora v danom prípade malo použiť ustanovenie § 44 ods. 6 EP
účinného do 31.5.2005, ktoré neupravovalo žiadnu lehotu na rozhodnutie o zmene exekútora. Naviac
toto ustanovenie predpokladá vyjadrenie doterajšieho exekútora k návrhu na zmenu exekútora a až

následné rozhodnutie súdu. Ako je zrejmé z odôvodnenia uznesenia, ktorým bola zmena exekútora
pripustená, exekučný súd zaslal návrh oprávneného na vyjadrenie doterajšiemu exekútorovi a vyčkal
na jeho vyjadrenie, a to aj pokiaľ ide o uplatnenie si trov exekúcie. Za tohto stavu podľa názoru súdu
jednak súd nemal určenú lehotu na rozhodnutie, pričom vzhľadom na potrebu vyjadrenia exekútora k
návrhu na zmenu exekútora súd lehotu, v ktorej exekučný súd
rozhodol, považuje za primeranú. Súd pritom nemal v konaní preukázané, že by navrhovateľ podal v

predmetnom exekučnom konaní sťažnosť na prieťahy v konaní a otázku, či v konkrétnom prípade bolo
aleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov,jekompetentnýpreskúmať
len Ústavný súd SR, ktorý ju preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.
Prieťahy v súdnom a tým i exekučnom konaní nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu

škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu a dospel k záveru, že navrhovateľ ich v
konaní nepreukázal.

Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu a dospel k záveru, že navrhovateľ ich v
konaní nepreukázal.

Okresný súd mal za to, že v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora,
k žiadnej škode pre prípadnú nečinnosť súdu ani nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa
zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal náhrady
majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, mal súd za to, že aj v prípade, že by

existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je
navrhovateľ povinný preukázať. Skutočnou škodou sa pritom rozumie majetková ujma, ktorá vznikla
fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a spočíva v zmenšení (úbytku) existujúceho
majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré bolo treba vynaložiť na to, aby sa
vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky toho, že navrátenie do

predošlého stavu nie je možné alebo účelné. Ušlým ziskom sa zase rozumie majetková ujma, ktorá
vznikla fyzickej alebo právnickej osobe, je vyjadriteľná v peniazoch a vyjadruje zisk, ktorý by poškodený
bol dosiahol, ak by nedošlo k porušeniu určitej povinnosti zo strany škodcu.

Mal za to, že žalobca v návrhu na začatie konania nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci

vznik majetkovej škody v tejto konkrétnej veci, a to ani na základe výzvy súdu.

Z iných konaní bolo súdu známe, že žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v priebehu
konania oznámil súdu, že do registra Spr založil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý považuje za
dôležitý dôkaz o skutočnostiach tvrdených v jednotlivých návrhoch a ktorý preukazuje minimálnu výšku

spôsobenej škody. Ako však vyplýva z tohto posudku, v tomto bola vypočítaná priemerná výška škody
(teda spriemerovali sa náklady na počet posudzovaných konaní, čiže z výsledku znaleckého posúdenia
je možné vyvodiť, že v každom posudzovanom exekučnom konaní došlo k rovnakým úkonom), a
to rozdelená na škodu spôsobenú v exekučných konaniach pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie
poverenia a na škodu spôsobenú v exekučných konaniach, kde navrhovateľ ako oprávnený žiadal o

zmenu exekútora. Súdny znalec pritom všetky náklady nad určitý priemer vypočítaný z
predchádzajúceho obdobia pripísal skutočnosti, že tieto náklady vznikli v súvislosti s omeškaním súdov
s rozhodnutím v tej ktorej exekučnej veci.Ďalej konštatoval, že žalobca sa tiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože mal za
to, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade,
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto
ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože

okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho
úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za
následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti
a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy
v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému

v súkromnom živote a následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Navrhovateľ
uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Navrhovateľ však svoje tvrdenia nijakým
spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal. Náhradu nemajetkovej ujmy však nemožno priznať
iba na základe abstraktných tvrdení účastníka, ktoré nie sú preukázané a konkretizované, napríklad

minimálne špecifikovaním, aké podnikateľské postupy a aktivity boli postupom súdu ovplyvnené.
Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od
okolností jednotlivého prípadu. K rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora potreboval súd súčinnosť
pôvodného exekútora, ktorého vyzval na vyjadrenie a na vyčíslenie trov konania a zaslanie exekučného
spisu.Akopritomužbolouvedené,vtomtoprípadebolopotrebnéaplikovaťzákonnúúpravu,ktorálehotu

na rozhodnutie neupravovala. Aj prípadné nedodržanie zákonnej lehoty (ktoré súd nemal preukázané)
však na strane žalobcu nemohlo spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy,
užajvzhľadomnaspomínanúskutočnosť,žedorozhodnutiaonávrhuoprávnenéhonazmenuexekútora
je oprávnený vykonávať exekúciu pôvodný exekútor. Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ nijako
nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej ujmy, je nepravdepodobné, že by za dobu

od podania návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia o tomto návrhu došlo k tak závažnej ujme,
ako popisoval navrhovateľ. Je len ťažko uveriteľné, že by podnikateľské plány navrhovateľa mali byť
závislé od rozhodnutia o zmene exekútora, ktoré svojou povahou zásadne neovplyvňuje exekúciu a
nie je rozhodnutím, ktorým by sa rozhodovalo o veci samej a ktoré by nejakým závažným spôsobom
upravovalo nanovo vzťahy medzi účastníkmi exekučného konania.

Súd prvého stupňa mal tiež za to, že žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu
zodpovednosti štátu za škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny

a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri
zisťovanípríčinnejsúvislostitrebavdôsledkutohoskúmať,čivkomplexeskutočnostíprichádzajúcichdo
úvahy ako príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Nesprávny
úradný postup môže mať teda za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. len vo
vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené

práve a len týmto postupom, teda postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa
rozhodujúcim v tom smere, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa
nezmenšil.

Všetky zložky majetkovej ujmy, ktoré si navrhovateľ uplatnil, sú nákladmi, ktoré súvisia s bežnou

činnosťou navrhovateľa (ako už to bolo uvedené vyššie), teda súd nemal preukázané, že by išlo o
náklady, ktoré by nebol navrhovateľ vynaložil, ak by rozhodnutie o zmene exekútora bolo vydané včas.

Navrhovateľ teda v konaní nepreukázal ani vznik majetkovej škody, ani vznik nemajetkovej ujmy
na jeho strane, ani tú skutočnosť, že by zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo o

nesprávny úradný postup spočívajúci v ním uvádzaných zbytočných prieťahoch a napokon nepreukázal
ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadnou
navrhovateľovi vzniknutou či už majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal v
tomto konaní ani jednu z podmienok zakladajúcich v dotknutých prípadoch zodpovednosť odporcuza náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobené nesprávnym úradným postupom podľa zákona č.
514/2003 Z.z., preto súd jeho návrh zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou
obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom
konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a
založenia zodpovednosti právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného

postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní
jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím
zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné.

Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska

ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.

Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že

zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Nemožno pochopiť,
ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu, aj keď
nie je možné súhlasiť so všetkými právnymi závermi uvedenými súdom prvého stupňa v odôvodnení

jeho rozhodnutia, čo však nič nemení na vecnej správnosti takéhoto rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej mocia/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo

d/ nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak

1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje

postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa
článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu Vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu

spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať

uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý
bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z
omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo

uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebonesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť

na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou
tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri
aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z. bolo zavedené do tohto zákona
zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo

aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré
vznikli od 01.01.2013.

To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca
vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v

tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať
aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje
v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo účinné v čase,
keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavaných
exekučných konaniach uvedených v žalobách a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že vo veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k
disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.

Je potrebné súhlasiť so správnou analýzou právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec
vykonanú súdom prvého stupňa a uvedenú v odôvodnení jeho rozhodnutia.

Je totiž potrebné vychádzať z ustanovenia § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že

konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, pričom v zmysle §
230 ods. 2 Exekučného poriadku určité presne stanovené ustanovenia Exekučného poriadku sa použijú
aj na konania začaté pred 01.09.2008, pričom však úprava uvedená v § 44 ods. 7 (vtedy platného
Exekučného poriadku) v ustanovení § 238 ods. 2 Exekučného poriadku sa nenachádza.

Odvolací súd konštatuje, že konanie vo veci 7Er 153/2005 Okresného súdu Vranov nad Topľou u
začalo 12.5.2005, a preto lehota uvedená v § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení platnom od
01.09.2005 sa na toto exekučné konanie nevzťahovala. So zreteľom na začiatok exekučného konania
v predmetnej veci Vranov nad Topľou platilo ustanovenie § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle
ktorého súd nebol viazaný lehotou 30 dní na zmenu exekútora od doručenia takéhoto návrhu, pričom je

potrebné konštatovať, že k tejto zmene došlo až s účinnosťou od 01.09.2005, pričom podľa prechodných
a záverečných ustanovení účinných od 01.09.2005 k Exekučnému poriadku konania začaté pred
01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, ak § 238 ods. 2 Exekučného poriadku
neustanovuje inak.

Ako bolo vyššie naznačené, ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku sa na predmetnú vec
uvádzanú žalobcom ako vec, v ktorej došlo k prieťahom v konaní v podobe oneskoreného rozhodnutia
o návrhu na zmenu exekútora, nevzťahuje.Pri rozhodovaní o nárokoch uplatnených žalobcom v tomto konaní je potrebné vychádzať aj z judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom je potrebné použiť závery tohto ústavného orgánu
aplikované v rozhodnutí IV. ÚS 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. V nej bola

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (teda nie návrh na zmenu súdneho exekútora)
podaná 15.08.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy zo 16.04.2012, ktorá
bola predložená 04.05.2012 a uznesením z 05.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá.
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyokreminéhozdôraznil,žeajniekoľkomesačnánečinnosťsúdunemusí
zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovať

(žalobca) podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase
väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane
súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Ako bolo vyššie naznačené, tieto závery Ústavného súdu Slovenskej republiky sú akceptovateľné aj

v predmetnej veci, aj keď nešlo o rozhodnutie súdu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, ale
o rozhodnutie o zmene exekútora na základe návrhu oprávneného. Základné zásady nazerania na
problematiku prieťahov v konaní, ktoré boli vyslovené v tomto
rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 606/2012, sú však plne aplikovateľné
aj na postup súdu pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora. Naďalej platí, že žalobca skutočne

podával v danom období viacero exekučných návrhov, ktoré následne boli postupované súdu v podobe
návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a po udelení takéhoto poverenia nasledovali
ďalšie procesné návrhy (tak ako v predmetnej veci) napr. v podobe návrhu na zmenu exekútora. Teda
platí, že žalobca musí vychádzať z daných technických a administratívnych možností súdu, ktorý má
spracovať hromadné žiadosti a musí počítať aj s určitým zdržaním.

Taktiež je potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody, pričom súd prvého stupňa správne
neprihliadol na znalecký posudok predložený žalobcom v tomto konaní a vyporiadal sa s ním v

odôvodnení svojho rozhodnutia. S týmito závermi súdu prvého stupňa, ktoré sa týkajú predmetného
znaleckého posudku, súhlasí aj odvolací súd, pretože znalecký posudok je sumarizáciou možných
nákladov, ale nie dôkazom ich skutočného vzniku.

Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v

žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a
nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky
smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto

okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Taktiež je správny názor súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
postupom súdu prvého stupňa v predmetných exekučných veciach (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie
je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Pokiaľideotzv.polemizovanieovhodnostidĺžkykonanízákonnýmilehotami,jepotrebnékonštatovať,že
súd prvého stupňa poukázal len na obtiažnosť problematiky, ktorá sa v exekučnom konaní preskúmava,
zvlášť pokiaľ ide o tzv. materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu so zákonom, avšak táto otázka
je bez právneho významu, pretože rozhodujúcou okolnosťou, o ktorú sa súd oprel pri zamietnutí žaloby

žalobcu v predmetnej veci, je nepreukázanie základných okolností rozhodujúcich pre priznanie nárokov
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie uvedeného.

Záverom je potrebné poukázať na skutočnosť, že samotná okolnosť zmeny súdneho exekútora
(poverený exekútor Ing Karol Mihal zmena na nového exekútora JUDr. Rudolf Krutý) nemôže mať

vplyv na priebeh exekúcie a akokoľvek ovplyvniť jej priebeh nakoľko kým o tejto zmene povereného
exekútoraniejeprávoplatnekladnerozhodnutéjepovinnývzmysleustanovenia§46ods.1Exekučného
poriadkusaojejvykonaniepostaraťapokračovaťbezakýchkoľvekobmedzenývtejtoexekúciepôvodne
vykonaním exekúciepoverený súdny exekútor, ktorým bol JUDr. Karol Mihal Preto aj odvolací súd má za to, že v priebehu
exekúcie v čase, keď je podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode pre prípadnú nečinnosť súdu
ani nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného

konania..

Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa
§ 219 ods. 1 potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a
žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada
nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.

Uvedené rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.