Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 18, 2016

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/178/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6114209802
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6114209802.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľa Home Credit
Slovakia, a. s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, proti odporcovi C. Y., nar. XX.
XX. XXXX, bytom F. XXXX/X, J. J., v konaní o zaplatenie 2 437,85 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 7C/153/2014-61 zo dňa 10.12.2014,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd vo zvyšku návrh zamietol a v súvisiacom
výroku o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 304,82
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 176,10 Eur a s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne
zo sumy 1 304,82 Eur od 26.04.2014 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to
titulom plnenia zo zmluvy o úvere uzavretej dňa 29.11.2010.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd konštatoval, že zmluva zo dňa 29.11.2010 má
písomnú formu, avšak v zmluve chýbajú obligatórne náležitosti, konkrétne doba trvania zmluvy, ako aj
termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 9 ods. 2, písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch (ďalej v texte len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“), ročná percentuálna
miera nákladov (§ 9 ods. 2, písm. j/ Zákona a o spotrebiteľských úveroch) a výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k

jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia (§ 9 ods. 2, písm. k/ Zákona o spotrebiteľských úveroch), v dôsledku čoho sa poskytnutý
úver navrhovateľom odporcovi považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Pokiaľ ide o konečnú splatnosť úveru, podľa okresného súdu sa vyžaduje časová dátumová špecifikácia
konečnej splatnosti úveru, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov, ktorými sú dátum
poskytnutia úveru spotrebiteľovi, splatnosť prvej splátky, frekvencia, ako aj výška a počet splátok. Je

potom úlohou dodávateľa, aby uvedené vstupné údaje matematicko-logickými operáciami premietol do
konkrétneho časového údaja, ktorý bude konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru predstavovať, ktorý
údaj však zmluva neobsahuje.Pokiaľ ide o ročnú percentuálnu mieru nákladov, okresný súd je názoru, že nie je možné vyjadriť tento
obligatórny údaj rozsahom „od - do“ (30,40% do 31,70%), ale len jedným konkrétnym a presným údajom,
ktorý vyjadruje hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov v čase podpisu zmluvy. Keďže takýto údaj

v zmluve chýba, nemožno za jeho splnenie považovať uvedenie jeho prípadného rozsahu.

Po zohľadnení vyššie uvedených skutočností, považoval úver okresný súd za úver v zmysle ust. § 11
ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch za úver bez úrokov a bez poplatkov. Keďže odporcovi bol
poskytnutý úver vo výške 2 400,- Eur a odporca celkovo zaplatil sumu 1 095,18 Eur, okresný súd uložil

odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 304,82 Eur ako rozdiel medzi sumou 2 400,- Eur
a sumou 1 095,18 Eur a vo zvyšku návrh zamietol. Pokiaľ ide o poplatok za vedenie účtu a poplatok za
poistenie, súd nemohol odporcu zaviazať na zaplatenie tohto poplatku z dôvodu, že úver je, ako je vyššie
uvedené, charakterizovaný ako bez úrokov a bez poplatkov a tiež z dôvodu, že tieto poplatky nemajú
charakter celkových nákladov spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Úrok z omeškania vo výške 328,44 Eur od 10.10.2012 do 25.04.2014 okresný súd navrhovateľovi
nepriznal v celom rozsahu, pretože navrhovateľ pri jeho výpočte vychádzal zo sumy 2 437,85 Eur, ktorá
suma zahŕňala aj úroky a poplatky. Keďže úver je bez úrokov a poplatkov, je potrebné úrok z omeškania
vo výške 8,75% ročne určiť zo sumy 1 304,82 Eur, t. j. sumou 176,10 Eur. Na základe týchto skutočností
okresný súd priznal navrhovateľovi nárok na zaplatenie sumy vo výške 1 304,82 Eur spolu s ročným

úrokom z omeškania vo výške 176,10 Eur a úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 1
304,82 Eur od 26.04.2014 do zaplatenia a vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.) odvolanie
navrhovateľ. Odvolanie podal proti časti rozsudku, ktorým bol jeho návrh vo zvyšku zamietnutý, vrátane
rozhodnutia o náhrade trov konania. Nestotožnil sa s právnym záverom okresného súdu, že zmluva
nemá zákonom stanovené náležitosti. Pokiaľ ide o konečnú splatnosť predmetného spotrebiteľského
úveru, na lícnej strane zmluvy je uvedená lehota splatnosti číslom 72 mesiacov po poskytnutí úveru, a to

do16-tehodňavposlednommesiaci,ktorúumocňujenalícnejstraneskutočnosť,žeideo72mesačných
splátok. Nestotožnil sa preto s právnym záverom, že pri konečnej splatnosti musí byť uvedený presný
dátum.

Následne nesúhlasil s tým, že ročná percentuálna miera nákladov je v zmluve uvedená neurčito.

Navrhovateľ postupoval s odbornou starostlivosťou a uviedol RPMN „od - do,“ pretože nevedel kedy
budú peňažné prostriedky z predmetného úveru pripísané na odporcov účet. V zmluve je výslovne
uvedené, že presná hodnota RPMN závisí na dni poskytnutia úveru s tým, že klient súhlasí s tým,
že presnú výšku RPMN mu spoločnosť oznámi po poskytnutí úveru. V tejto súvislosti poukázal na
vyjadrenie Ministerstva financií ČR.

K otázke výšky, počtu a termínu splátok uviedol, že tieto považuje za splnené, vyplývajú zo
spotrebiteľskej zmluvy, kde počet splátok a termín splatnosti splátok je uvedený na lícnej strane
predmetnej zmluvy s tým, že v Hlave V. Podmienky splácania úveru je v § 1 uvedené, že v jednotlivých
splátkach je zahrnutá príslušná časť úverovej istiny, úroky, poplatok za vedenie úverového účtu, úroky

a prípadne úhrada za poistenie a poplatok za možnosť zmeny splátky, ak z údajov v úverovej zmluve
nevyplýva inak. V súlade s Hlavou V. a v ňom uvedenom § 2 je zároveň klient oprávnený vyžiadať
si bezplatne kedykoľvek počas celej doby trvania úverovej zmluvy výpis z účtu vo forme amortizačnej
tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady, vrátane rozpisu
každej splátky s uvedením amortizácie istiny úrokov a prípadne i dodatočné náklady. Navrhol preto, aby

odvolací súd napadnutý rozsudok v časti, v ktorej sa odvoláva, zrušil a vrátil späť okresnému súdu.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle

ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. napadnutý rozsudok
okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku návrh zamietol (výrok v poradí druhý) a v súvisiacom
výroku o náhrade trov konania (výrok v poradí tretí) podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako v celom
rozsahu vecne správny.Výrok, ktorým okresný súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 304,82 Eur s
príslušenstvom (výrok v poradí prvý), nebol odvolaním napadnutý, preto v zmysle § 206 ods. 2 O.s.p.

zostáva nedotknutý.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahusastotožnilsoskutkovýmiaprávnymizávermisúduprvéhostupňapokiaľideozamietajúcučasť
rozhodnutia. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci,
vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Odôvodnenie

rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň odkazuje odvolací súd.
Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia
uvádza nasledovné :

Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty. Rešpektovanie princípu právnej istoty
musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj
v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako
aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že na uvedený vzťah je potrebné
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch (ďalej v texte len „Zákon o spotrebiteľských úveroch“) účinný v čase uzavretia zmluvy.

Jedeným z viacerých dôvodov, pre ktoré považoval okresný súd úver poskytnutý navrhovateľom

odporcovi za bezúročný a bez poplatkov, bola okolnosť, že uvedená zmluva uzavretá medzi účastníkmi
konania dňa 29.11.2010 neobsahuje konečnú splatnosť úveru v zmysle § 9 ods. 2, písm. f) tohto
zákona. V zmysle tohto ustanovenia musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať aj dobu trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak uvedený údaj
spotrebiteľská zmluva neobsahuje v zmysle § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, sa považuje

spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.

Zmluva o úvere zo dňa 29.11.2010 termín konečnej splatnosti neobsahuje a nie je povinnosťou
spotrebiteľa, aby si sám vypočítal a vyhodnotil údaje v zmluve uvedené, ak túto povinnosť ukladá
dodávateľovi zákon. Pokiaľ teda navrhovateľ tvrdí, že dátum splatnosti poslednej splátky je termínom

konečnej splatnosti, jeho odvolacia námietka neobstojí. V odvolaní sám poukazuje na to, že konečnú
splatnosť predstavuje na lícnej strane zmluvy uvedená lehota splatnosti, ktorú umocňuje na lícnej
strane zmluvy ďalšia skutočnosť, a to, že ide o 72 mesačných splátok, avšak uvedené tvrdenie sám
spochybňujevodvolaní,ak uvádza,žepostupomsodbornoustarostlivosťouRPMN(ročnúpercentuálnu
mieru nákladov) uviedol v zmluve v rozmedzí „od - do,“ z dôvodu, že pri uzatvorení zmluvy nevedel, kedy

budú peňažné prostriedky z predmetného úveru pripísané na odporcov účet. Z uvedeného potom nie je
možné logicky vyvodiť, ak navrhovateľ pri uzatváraní zmluvy nevedel, kedy budú peňažné prostriedky z
predmetného úveru poskytnuté - pripísané na odporcov účet, kedy začal odporca úver zároveň splácať,
a teda aj v tomto prípade by podľa výkladu navrhovateľa bol určený termín konečnej splatnosti úveru
rôznymi údajmi odvodenými od rôznej doby poskytnutia úveru a teda aj rôznym začatím jeho splácania.

Pojem „termín“ ako ho upravuje zákon predstavuje presné časové vymedzenie. Termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru v zmluve nie je uvedený, a to ani tak, aby sa dal bez pochybností
určiť odkazom na dohodnutý termín splatnosti jednotlivých splátok a ich počet. Termín konečnej
splatnosti úveru musí byť v zmluve vyjadrený termínom, a nie udalosťou, ktorá je závislá na vôli

ktorejkoľvek zmluvnej strany, pričom odvolací súd zdôrazňuje, že v prejednávanom prípade išlo o
náležitosť predpokladanú zákonom. Nie je teda možné stotožniť sa s tvrdením navrhovateľa, že s
dátumom splatnosti poslednej splátky spotrebiteľovi je zrejmé, aký je termín konečnej splatnosti celého
úveru.Výklad ponúkaný navrhovateľom o termíne konečnej splatnosti je v priamom rozpore aj s jazykovým
znením právnej normy, pretože ak by zákonodarca považoval za postačujúce uviesť v zmluve údaje, z

ktorých sa dajú iné informácie zistiť alebo vypočítať, tak by to tak uviedol. Nie je v súlade s princípmi
ochrany spotrebiteľa, ak navrhovateľ predkladá spotrebiteľovi zmluvy, ktoré vyžadujú na zistenie
podstatných otázok splácania úveru výpočty. Uvedené je i v priamom rozpore s tým, že ust. §-u 9 ods.
2, písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch vyžaduje pre spotrebiteľskú zmluvu určenie výšky, počtu
a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať

k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účel
jeho splatenia, a samostatným ustanovením v §-e 9 ods. 2, písm. f) Zákona o spotrebiteľských úveroch
vyžaduje, aby bol okrem týchto skutočností uvedený aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru, teda zákon uvedené náležitosti zmluvy výslovne odlišuje. Neumožňuje uvedenie náležitostí
obsiahnutých v ust. § 9 ods. 2, písm. f) len odkazom na prípadný výpočet z údajov obsiahnutých ako
náležitosť zmluvy v ust. § 9 ods. 2, písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, prípadne v inom

ustanovení.

Naviac tvrdenie navrhovateľa uvedené v odvolaní, že „na lícnej strane zmluvy je uvedená lehota
splatnosti, ktorú umocňuje na lícnej strane skutočnosť, že ide o 72 mesačných splátok“, z obsahu spisu
nevyplýva, ak na lícnej strane navrhovateľom predloženej úverovej zmluve, ktorá je obsahom spisu,

nie sú uvedené žiadne splátky, ich počet, ani ich splatnosť. Uvedené nie je ani súčasťou Úverových
zmluvných podmienok spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s. - hotovostný úver predložených
navrhovateľom v konaní a za uvedenú obligatórnu náležitosť nie je možné v zmysle § 9 ods. 2, písm. k)
Zákona o spotrebiteľských úveroch považovať len navrhovateľom predložený výpis čerpania splátok a
úhrad. Až v odpovedi na výzvu okresného súdu zaslal navrhovateľ v podaní zo dňa 04.12.2014 rozpis

jednotlivých splátok istiny úrokov poplatkov, vrátane poistenia obsiahnutého v jednotlivých splátkach,
ktoré mali byť upravené v priloženom splátkovom kalendári. Uvedený splátkový kalendár však taktiež
nie je obsahom spisu. Zmluva tak neobsahuje nielen jednotlivé splátky, ale ani z tvrdení navrhovateľa
pred okresným súdom, ani v rámci odvolacieho konania nevyplýva, aká časť v tejto splátke predstavuje
istinu, úrok, poplatok za vedenie úverového účtu, úroky a prípadne ďalšie úhrady za poistenie a poplatok

za možnosť zmeny splátky.

Neobstojí ani odvolacia námietka navrhovateľa týkajúca sa možnosti určenia ročnej percentuálne
miery nákladov v rozsahu „od - do,“ ak uvedená ročná percentuálna miera nákladov musí byť
spotrebiteľovi známa v čase uzavretia písomnej zmluvy. Okolnosť, kedy a akým spôsobom budú

finančné prostriedky pripísané na účet odporcu, nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa a zo žiadneho
právneho ustanovenia nevyplýva oprávnenie navrhovateľa určiť RPMN v závislosti od dátumu pripísania
finančných prostriedkov na účet spotrebiteľa. Je vylúčené, aby klientovi presnú výšku RPMN oznámil
dodávateľ až po poskytnutí úveru tak, ako to upravuje samotná zmluva o úvere v bode 47 v poznámke,
podľa ktorej presná hodnota RPMN závisí na dni poskytnutia úveru, a preto klient súhlasí s tým, že

presnú výšku RPMN mu navrhovateľ oznámi až po poskytnutí úveru. Zo Zákona o spotrebiteľských
úveroch vyplýva, a to konkrétne z ust. § 9 ods. 1 a 2, že zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať
písomnúformustým,žekaždázmluvnástranadostanenajmenejjednojejvyhotovenievlistinnejpodobe
alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Z uvedeného preto vyplýva, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať

aj náležitosti uvedené v odseku 2 písm. a) - z) ku dňu uzavretia tejto zmluvy, a nie ku dňu pripísania
finančných prostriedkov na účet spotrebiteľa. Je preto zrejmé, že RPMN je nevyhnutné určiť ku dňu
uzavretia zmluvy. Pokiaľ ide o vyjadrenie Ministerstva financií ČR, uvedeným vyjadrením všeobecný súd
SR nie je viazaný.

Pre správnosť rozhodnutia a záver súdu o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkov bolo postačujúce,
ak súd zistil, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z náležitostí
vymenovaných v odseku 1 §-u 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, pretože citovaný zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom
predpísaných podmienok vymenovaných v ust. § 9 ods. 2, aby úver bolo možné považovať za

bezúročný a bez poplatkov. Preto odvolací súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími
námietkami odvolateľa uvádzanými v odvolaní, týkajúcimi sa ďalších okresným súdom kvalifikovaných
chýbajúcich náležitostí zmluvy o úvere, ak tieto námietky navrhovateľa sú bez vplyvu na výsledok
rozhodnutia o úvere, ktorý je nutné považovať za bezúročný a bez poplatkov.Ak teda okresný súd považoval úver poskytnutý navrhovateľom odporcovi v zmysle zmluvy o úvere
uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 29.11.2010 v zmysle § 11 ods. 1 Zákona o spotrebiteľských

úveroch za bezúročný a bez poplatkov, dospel k správnemu právnemu záveru. Odporcovi preto dôvodne
uložil povinnosť zaplatiť rozdiel medzi skutočne poskytnutým úverom zo strany navrhovateľa a odporcovi
vo výške 2 400,- Eur a sumou, ktorú odporca celkovo zaplatil vo výške 1 095,18 Eur, teda sumu 1
304,82 Eur s príslušenstvom v zmysle ust. § 369 ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka a dôvodne preto
vo zvyšku návrh navrhovateľa zamietol.

V tejto súvislosti preto odvolací súd poznamenáva, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že predmetná
zmluva je uzavretá medzi podnikateľom a spotrebiteľom a že má naviac podobu štandardnej
formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ jej
obsah spravidla nemení vzhľadom na formulárovú predtlač. Spotrebiteľ preto buď príjme podmienky
zmluvy, ktoré si dodávateľ sám v predstihu podľa svojej predstavy naformuloval alebo zmluvný vzťah

nevznikne. Nemali by byť tiež pochybnosti, že za takéhoto stavu je spotrebiteľ z hľadiska informovanosti
a vyjednávacej pozície slabšou stranou zmluvného vzťahu.

Na záver odvolací súd poznamenáva, že samotným východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát
podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to

s ohľadom na okolnosti, za akých dochádza ku vzniku záväzku, s ohľadom na väčšiu profesionálnu
skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva, ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne
so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
Zákonodarca sa preto pokúsil vyrovnať túto faktickú nerovnosť cestou práva a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Súkromné právo garantuje každému, čo najširšiu mieru možnosti slobodného jednania,

avšak práve preto, že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená
všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany,
a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených
záujmov.Vovzťahoch,vktorýchvystupujústrany,ktorýchpozíciesúznačnenerovnovážne(napr.vzťahu
dodávateľa so spotrebiteľom), sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú poskytnuté rovnaké

právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích prostriedkov
spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je potom možné vidieť v
nerovnovážnej úprave subjektívnych práv a povinností účastníkov súkromnoprávneho vzťahu tým, že
slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane
(dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie

skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné
rozdiely, ktoré medzi stranami panujú, inak povedané, aby bolo možné rovnosť dosiahnuť, je nutné
nerovnosť východzích pozícií korigovať zákonnou úpravou práv a povinností. Okrem uvedenej úpravy
práv a povinností možno navyše od dodávateľa vyžadovať, aby sa vo vzťahu k spotrebiteľovi choval vo
všeobecnosti poctivo. Pokiaľ týmto spôsobom dodávateľ nepostupuje, spreneverí sa dôvere druhého

účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť jednania dodávateľa a takémuto nepoctivému jednaniu
nemožno poskytnúť právnu ochranu (porovnaj napr. § 265 Obchodného zákonníka, § 3 Občianskeho
zákonníka alebo § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa).

Okresný súd rozhodol vecne správne aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, ak rozhodoval

podľa § 142 ods. 2 O.s.p., ktorú skutočnosť odvolací súd uvádza napriek tomu, že rozhodnutie o náhrade
trov konania nebolo výslovne účastníkmi konania v odvolaní napadnuté, avšak ide o výrok závislý od
rozhodnutia vo veci samej.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142

ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1, veta prvá O.s.p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Odporca bol v
odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, avšak náhradu trov konania si neuplatnil, tieto mu zo spisu
nevyplývajú, preto odvolací súd rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.