Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 14, 2015

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 8T/31/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214011018
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Mikluš
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2015:7214011018.2

Uznesenie

Okresný súd Košice I samosudca JUDr. Jozefa Mikluš dňa 14. mája 2015 v Košiciach takto

r o z h o d o l :

Podľa § 241 ods. 1, písm c) Trestného poriadku s poukazom na § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por.
trestné stíhanie voči obž. W.. N. Y., I.. XX.XX.XXXX, G. Z. N. XXX/X, N. - M., pre skutok uvedený
v obžalobe prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa XX.X.XXXX, M.. E.. P.
Q. X/XX/XXXX právne posúdený ako prečin marenia úlohy vereným činiteľom podľa § 327 ods. 1

Tr. zák., ktorý mal spáchať tak, že ako prokurátor vykonávajúci dozor v trestnej veci, vedenej na
Okresnej prokuratúre Košice II pod sp. zn. XPv XXX/XX, proti obvinenému V. M., po zistení nesplnenia
podmienok podmienečného zastavenia trestného stíhania obvineným nahradiť poškodenej v skúšobnej
dobe spôsobenú škodu, v období od 24.01.2011 do 22.01.2013, v zmysle § 217 ods. 1 Trestného
poriadku nerozhodol tak, že v trestnom stíhaní obvineného sa pokračuje, nevykonal ani iné potrebné
opatrenia k spoľahlivému zisteniu splnenia si povinnosti nahradiť celú spôsobenú škodu, čím v zmysle

§ 217 ods. 2 Trestného poriadku zapríčinil, že uplynula doba dvoch rokov od skončenia skúšobnej doby
obvineného, a tým umožnil, že dňom 22.01.2013 sa V. M. osvedčil zo zákona zastavuje.

o d ô v o d n e n i e :

Na obvineného W.. N. Y. podal dňa 25.08.2014 prokurátor Generálnej prokuratúry SR Bratislava
obžalobu pod sp. zn. P. Q. X/XX/XXXX pre horeuvedený prečin marenia úlohy verejným činiteľom.

Prokuratúra právne odôvodnila obžalobu tým, že :

Subjektom trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 ods. 1 Trestného zákona môže
byť len špeciálny subjekt, a to verejný činiteľ.
W.. N. Y. v čase spáchania skutku vykonával funkciu prokurátora, na výkon ktorej bol pridelený na
Okresnú prokuratúru Košice II.

Z hľadiska subjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu obvinený konal formou vedomej
nedbanlivosti (§ 16 písm. a) Trestného poriadku).
Verejný činiteľ je špeciálny subjekt, teda osoba, ktorá má zákonom požadované postavenie, povolanie,
je v služobnom pomere alebo vykonáva určitú funkciu, podieľa sa na plnení úloh spoločnosti a
štátu a používa zverenú právomoc, ktorá je mu daná v rámci zodpovednosti za plnenie týchto
úloh. Právomocou verejného činiteľa je najmä rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a

právnických osôb, pričom takéto rozhodovanie o právach a povinnostiach musí obsahovať prvok moci
a prvok rozhodovania. Pre trestnoprávnu zodpovednosť verejného činiteľa sa vyžaduje, aby trestný čin
spáchal v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou.
Zmarením dôležitej úlohy sa rozumie znemožnenie jej splnenia v čase, keď mala byť splnená. Či ide o
dôležitú úlohu závisí od jej významu z hľadiska štátu, spoločnosti, organizácie alebo inštitúcie, v ktorej
je verejný činiteľ činný, a ktorej úloh sa splnenie týka.

Povinnosti prokurátora sú vymedzené v § 5 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov a v § 26 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry vznení neskorších predpisov, ktoré vzájomne korelujú. Z predmetných ustanovení vyplýva, že prokurátor
môže konať len na základe zákona a prostriedkami uvedenými v zákone, pričom nejde len o prostriedky
uvedené v predmetnom zákone, ale aj v iných všeobecne záväzných právnych predpisoch, vrátane

Trestného poriadku.
Podľa § 26 písm. a) zákona č. 154/2001 Z. z. prokurátor je povinný plniť povinnosti, ktoré mu vyplývajú
z Ústavy Slovenskej republiky, z ústavných zákonov, zo zákonov a z ostaných všeobecne záväzných
právnych predpisov, ... .
Podľa § 26 písm. b) zákona č. 154/2001 Z. z. prokurátor je povinný chrániť verejný záujem a slúžiť

verejnému záujmu.
Podľa § 26 písm. b) zákona č. 154/2001 prokurátor je povinný vykonávať svoje služobné povinnosti
svedomite, nestranne a bez prieťahov.
Účelom trestného konania je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov,
pričom orgány činné v trestnom konaní a súdy musia rešpektovať základné práva a slobody fyzických
osôb a právnických osôb. Z požiadavky náležitého zistenia trestných činov a spravodlivého potrestania

ich páchateľov pre orgány činné v trestnom konaní a súdy vyplýva povinnosť pôsobiť na upevňovanie
zákonnosti, tj. na dôsledné zachovávanie zákona, aby bola vo vedomí verejnosti upevňovaná viera
v spravodlivosť postupu a rozhodovania orgánov činných v trestnom konaní a súdov v záujme
dôsledného dodržiavania zákonov a rešpektovania práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb.
V trestnom konaní je tento aspekt veľmi významný, keďže práve v tomto konaní sú stíhané osoby,

ktoré porušili objekt chránený Trestným zákonom a spáchali trestný čin, tj. konali spôsobom, ktorý
štát prostredníctvom zákonodarcu vyhlásil za neprípustný a zakázaný, a ktorý sankcionuje trestom.
Prokurátor je povinný vykonávať dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní práve takým
spôsobom,abybolnaplnenýúčelzákonauvedenýv§1Trestnéhoporiadku,tedapostupovaťvsúladeso
zákonom tak, aby potom, ako bol trestný čin náležite zistený, bol jeho páchateľ aj spravodlivo potrestaný.

Obvinený W.. N. Y. tým, že ako prokurátor zákonom uložené povinnosti neplnil, konal v rozpore s
Trestným poriadkom, a to tým, že napriek vyjadreniu poškodenej R.. F. G. a zisteniu, že obvinený V.
M. v priebehu skúšobnej doby nesplnil povinnosť, ktorá mu bola uložená uznesením sp. zn. X B. XXX/
XX E. X. XX.XX.XXXX o podmienečnom zastavení trestného stíhania podľa § 216 ods. 1 Trestného
poriadku, a to nahradiť spôsobenú škodu R.. F. G., v období od 24.01.2011 do 22.01.2013 nerozhodol

podľa § 217 ods. 1 Trestného poriadku o pokračovaní v trestnom stíhaní obvineného, v dôsledku čoho
v zmysle § 217 ods. 2 Trestného poriadku uplynula doba dvoch rokov od skončenia skúšobnej doby,
a dňom XX.XX.XXXX M. T. V. M. osvedčil zo zákona, naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu
marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 ods. 1 Trestného zákona, tak po stránke subjektívnej ako i
objektívnej. Následkom konania obvineného, spočívajúceho v jeho dvojročnej nečinnosti, bolo zmarenie

splnenia dôležitej úlohy, teda zmarenie naplnenia účelu trestného konania, keďže páchateľ trestného
činu nebol spravodlivo potrestaný a poškodenej nebola nahradená škoda spôsobená trestným činom,
ku ktorej sa páchateľ zaviazal.
Jednoznačná a dlhodobo nemenná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl.
4 Protokolu č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práva a slobôd dopadá tak na činy kvalifikované

vnútroštátnym právom ako trestné činy, tak i na činy ním kvalifikované ako priestupky, prípadne iné
správne delikty a disciplinárne delikty. Európsky súd pre ľudské práva sa nepriklonil k záveru, že zákaz
ne bis in idem je obmedzený len na trestné konanie, keďže z hľadiska uplatnenia tejto zásady označil
za rozhodujúcu totožnosť skutku a nie totožnosť právnej kvalifikácie.
Pre čl. 4 Protokol č. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd má však zásadný

význam povaha daného činu, pretože tento článok nepochybne dopadá na všetky činy napĺňajúce
znaky trestného činu a bráni dvojitému stíhaniu a potrestaniu za tieto trestné činy. Na druhej strane sa
nevzťahuje na všetky menej závažné činy, kvalifikované naším právnym poriadkom ako priestupky alebo
iné správne delikty, prípadne ako disciplinárne delikty.
Vzhľadom na špecifické ponímanie činu podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

možno zásadu ne bis in idem vztiahnuť iba na tie činy kvalifikovateľné správnymi prípadne inými
príslušnými orgánmi ako menej závažné činy, teda priestupky, prípadne iné správne delikty a výnimočne
i disciplinárne delikty, ktoré majú trestnoprávnu povahu. Povaha deliktu sa v tomto smere posudzuje
tak z hľadiska chráneného záujmu (či ide o záujem všeobecný alebo partikulárny), z hľadiska adresáta
normy (či je norma adresovaná všetkým občanom alebo len skupine osôb so zvláštnym statusom) a z

hľadiska účelu a typu sankcie (či má represívny charakter). V tomto smere poukazujem na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. apríla 2011, sp. zn. 5Tdo 18/2011.
V disciplinárnom konaní bol W.. N. Y. uznaný vinným zo spáchania disciplinárneho previnenia podľa
§ 188 písm. a) zákona č. 154/2001 Z. z., ktorým je zavinené nesplnenie alebo porušenie povinnostíprokurátora, konkrétne, že nevykonával svoje služobné povinnosti svedomite a bez prieťahov. Za
predmetné disciplinárne previnenie mu bolo podľa § 191 ods. 2 zákona č. 154/2001 Z. z., teda
normy, ktorá je adresovaná len skupine osôb so zvláštnym statusom, ktorými sú prokurátori a asistenti

prokurátora) uložené písomné napomenutie, ktorým, ako uvádza predmetné ustanovenie, možno
vybaviť nedostatky pri plnení služobných povinností menšieho významu alebo poklesky v správaní
menšieho významu.
V trestnom konaní je W.. N. Y. stíhaný pre konanie, ktorým pri výkone svojej funkcie prokurátora zmaril
splnenie dôležitej úlohy, ktorú možno za daných okolností vidieť práve v naplnení účelu trestného

konania, teda okrem iného, aj v spravodlivom potrestaní páchateľa. Za prečin marenia úlohy verejným
činiteľom podľa § 327 ods. 1 Trestného zákona, umožňuje Trestný zákon uložiť páchateľovi trest odňatia
slobody až na dva roky.
Disciplinárne rozhodnutie sp. zn. M. XXX/XXXX - X E. X. XX.XX.XXXX nemožno považovať za prekážku
vzmyslenebisinidem(niedvakrátvtejistejveci),atoprávespoukazomnavyššieuvedenéskutočnosti,
na charakter právnych noriem, ktoré boli aplikované na konanie W.. N. Y. v disciplinárnom konaní a

následne v trestnom konaní, na rozdielnych adresátov, ktorým sú dané normy určené a v neposlednom
rade s poukazom na charakter sankcie, ktorá bola obvinenému v disciplinárnom konaní uložená, ktorý
rozhodne nemožno považovať za represívny.

Obžalovaný zaujal k obžalobe nasledovné stanovisko:

Aj napriek skutočnosti, že sa v ustanovení § 2 ods. 8 Trestného poriadku uvádza iba odsúdený
a oslobodený spod obžaloby, o ktorých rozhoduje súd, dané ustanovenie treba chápať a vykladať
extenzívne, nakoľko uvedené sa rovnako vzťahuje aj na iné meritórne rozhodnutia vo veci samej vo

vzťahu ku konkrétnej osobe.
Zásada „ne bis in idem“ (nie dvakrát v tej istej veci) je základnou zásadou procesného práva a znamená,
že o tej istej veci nemožno rozhodnúť znova alebo z hľadiska vnútroštátneho práva, ako aj z hľadiska
judikatúry ESĽP a medzinárodných zmlúv (čl. 4 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd) za situácie, kedy obvinený už bol za skutok, pre ktorý je vedené trestné stíhanie,

postihnutý v disciplinárnom konaní, došlo by uložením trestu v trestnom konaní k porušeniu zásady „ne
bis in idem“, teda zákazu dvojitého súdenia a potrestania za ten istý čin.
Len pre úplnosť treba uviesť, že ESĽP mal pomerne nejednotnú judikatúru v tom, ako je potrebné
vykladať pojem „ten istý čin“, teda kedy pôjde o totožný skutok, ktorý by nemal byť stíhaný, či súdený
druhýkrát. Túto nejednotnú judikatúru zjednotil ESĽP vo veci Zolotukhin proti Rusku, v ktorom sa súd

priklonil v podstate k názoru, že podstatným je totožnosť skutku s tým, že právna kvalifikácia, či viaceré
kvalifikácie skutku nie sú podstatné.
Táto definícia založená na totožnosti skutku bez ohľadu na právnu kvalifikáciu spôsobuje problémy v
tom, že ESĽP chápe trestné činy (obvinenia) autonómne, teda nespadajú pod ne len klasické trestné
činy, ale môžu sem spadať aj napríklad priestupky, správne delikty, či disciplinárne previnenia.

Práve existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresnej prokuratúry Košice II, E. X.
X.XX.XXXX, M.. E.. M.. XXX/XXXX-X zakladá prekážku trestného konania.
V zmysle čl. 14 ods. 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a čl. 4 Protokolu
č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, má obvinený právo nebyť opakovane
súdený a trestaný.

Vzhľadom na čl. 7 ods. 5 Ústavy SR sú tieto medzinárodné zmluvy pre SR záväzné.
V zmysle § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, trestné stíhanie nemožno začať, a ak už bolo začaté,
nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak tak ustanovuje medzinárodná zmluva.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, preto navrhujem zastaviť trestné stíhanie podľa § 281 ods.
1 Trestného poriadku s poukazom na § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.

Podľa § 241 ods. 1 písm c) Tr. por. obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin s hornou hranicou
trestnej sadzby neprevyšujúcou osem rokov preskúma samosudca a podľa jej obsahu a obsahu spisu

trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1.

Podľa § 215 ods.1 písm b) Trestného poriadku prokurátor zastaví trestné stíhanie, ak
nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.Súdprištúdiuspisuapreskúmaníobžalobyaprípravypojednávaniaoboznámilsaajsprávnymnázorom
vysloveným Najvyšším súdom Českej republiky z 18.12.2013 sp.zn. 8 Tdo 1350/2013 o dovolaní

podanom najvyšším štátnym zástupcom v neprospech obvineného W.. Y.. Č.. proti uzneseniu Krajského
súdu v Ostrave - pobočka v Olomouci zo dňa 26.07.2013 sp. zn. 55To 154/2013, ktorý rozhodol ako súd
odvolací v trestnej veci vedenej u Okresného súdu v Olomouci pod sp. zn. 9T 21/2013. V uvedenej veci
bola riešená obdobná trestná činnosť sudcu ako verejného činiteľa mimo iné aj pre prečin marenia úlohy
úradnej osoby z nedbanlivosti podľa § 330 ods. 1 Trestného zákoníku.

Súd sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným v citovanom uznesení Najvyššieho súdu ČR,
poukazuje na jeho dôvody a nižšie uvedený právny názor a je toho názoru, že je ho možné aplikovať
rovnako aj na činnosť prokurátora. Uvedený právny názor je prezentovaný nasledovnými právnymi
vetami:

Nestrannosť sudcu má konkrétne vyjadrenie aj v tom, že nesmie byť trestné stíhaný za nesprávny

právny názor. Platí síce, že súd pozná práva (iura novit curia), avšak súčasne nemôže platiť, že každé
rozhodnutie súdu, ktoré bolo napríklad v odvolacom konaní zrušené ako nezákonné by malo nutne
znamenať dôvod k podaniu disciplinárneho návrhu proti sudcovi, ktorý sa na takom rozhodnutí podieľal.
Práve preto, že proces nachádzania práva môže byť komplikovaný, nejednoznačný a že právo nie je
kauzálnou disciplínou prinášajúcou jedinú možnú odpoveď, je dôležitý systém opravných prostriedkov

a ďalšie procesné postupy, ktoré majú možné pochybenia súdov nižších stupňov čo možno najviac
eliminovať.

Nezávislosťsúdnehorozhodovanianemôžebyťabsolútnaabezbrehá,avšaksudcuniejemožnétrestné
stíhať nielen za právny názor, ale ani za nesprávny postup vo veci, za nerešpektovanie judikatúry,

prieťahy v konaní a podobne. Na strane druhej však nič nebráni tomu, aby bol sudca trestne stíhaný
napríklad pri zistení, že rozhodoval úmyselne účelovo v prospech niektorej osoby, skupiny osôb,
politickej strany a podobne, v rozpore s vykonanými dôkazmi, ktoré by hodnotil jednostranne a svojvoľne
so zámerom poškodiť obvineného, poškodeného či iného účastníka trestného konania alebo naopak
niekoho neoprávnene konaním svedčiacim o jeho ľubovôli závažným spôsobom zvýhodniť, čím by

porušil princíp nestrannosti a objektívnosti výkonu sudcovskej funkcie.

Je potrebné uviesť, že v citovanom prípade bolo prejednávané konanie sudcu prejavené viacerými
čiastkovými útokmi nielen jednotlivým skutkom, teda je popísané rozsiahlejšie a závažnejšie konanie. V
našej prejednávanej veci ide podľa obsahu obžaloby o jeden skutok, pre ktorý bol súčasne prokurátor

- obvinený aj disciplinárne postihnutý. V zmysle vysloveného právneho názoru za jeho aplikácie aj
v prejednávanej veci je vylúčená trestná zodpovednosť aj u prokurátora. Preto súd stotožňujúc sa s
vysloveným právnym názorom zastavil trestné stíhanie podľa § 241 ods. 1 písm. c) s poukazom na §
215 ods. 1 písm. b) Tr. por. vzhľadom k tomu, že žalovaný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod
na postúpenie veci, keďže obvinený bol už za uvedený skutok disciplinárne potrestaný. Zároveň súd

poukazuje na to, že definícia úloh prokurátora ako verejného činiteľa je s poukazom na ich vymenovanie
vobžalobeuvedenávovšeobecnejrovineuvádzanímcitáciívzákonevšeobecneformulovaných,pričom
nie je kvalifikované a rozlišované čo je dôležitou prípadne menej dôležitou úlohou. Súd poukazuje na
to, že takáto kvalifikácia nie je obsiahnutá ani v zákone o prokuratúre ani v trestnom zákone. Uvedeným
nevykonávaním svojich služobných povinností svedomite a bez prieťahov sa obvinený N. Y. dopustil

disciplinárneho previnenia podľa § 188 písm. a) zák. NR SR č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych
čakateľoch v znení neskorších zmien a doplnkov, za čo mu bolo disciplinárnym rozhodnutím okresného
prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II, M.. E.. M. XXX/XXXX E. X. X.XX.XXXX uložené v zmysle
ustanovenia § 191 ods. 2 zákona NR SR č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch v znení
neskorších zmien a doplnkov písomné napomenutie, ktoré okresný prokurátor považoval vzhľadom na

závažnosť pochybenia prokurátora za postačujúce.

Súd sa stotožňuje aj s obranou obvineného uvedenou vo vyjadrení k obžalobe, pokiaľ ide o aplikáciu
zásady „ne bis in idem“, avšak vzhľadom k tomu, že zistený dôvod zastavenia trestného stíhania podľa §
241 ods. 1 písm. c) s poukazom na § 215 ods. 1 písm. b) Tr. por. má prednosť pred dôvodom uvádzaným

obvineným, súd tento dôvod do výroku nepojal.

Súd zároveň dodáva, že trestnoprávne normy sú prostriedkom ultima ratio a trestná represia, t.j.
prostriedky trestného práva je možné použiť iba keď spoločensky škodlivé konanie a uplatneniezodpovednosti podľa iného právneho predpisu nepostačuje. Týmto princípom je zaistené, aby
prostriedky trestného práva boli použité zdržanlivo, predovšetkým tam, kde iné právne prostriedky
zlyhávajú alebo nie sú efektívne. Týmto je vyjadrená funkcia trestného práva ako krajného prostriedku

vo vzťahu k ostatnej deliktnej právnej úprave. Možnosť použitia princípu „ultima ratio“ je nutné riešiť
aj v prejednávanom prípade, kde pri konaní obvineného nemožno urobiť jednoznačný záver v smere,
že jeho konanie bolo natoľko spoločenský škodlivé, že je nevyhnutné uplatniť jeho zodpovednosť za
použitia trestného zákona.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu môže podať prokurátor a obvinený sťažnosť, a to do troch dní od oznámenia

uznesenia.