Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/452/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234364
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5112234364.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

členov senátu JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
18C/301/2012-70 zo dňa 18.7.2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ
domáhal uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Konštatoval,
že medzi účastníkmi nebola sporná okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody pred príslušným orgánom. Nadväzne, v čase rozhodovania prvostupňového súdu už
uplynula zákonná lehota na vybavenie predmetnej žiadosti.

Okresný súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov vedúcich k zamietnutiu uplatneného nároku.
Vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutej exekučnej veci bola dňa 5.8.2010 podaná žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd predmetnú žiadosť uznesením zo dňa 23.11.2010
zamietol, čo oprávnený napadol odvolaním, ktoré následne podaním zo dňa 19.1.2011 vzal späť. V
dôsledku toho krajský súd odvolacie konanie uznesením zo dňa 31.5.2011 zastavil. Vo väzbe na opísané
skutočnosti prvostupňový súd poukázal na nález Ústavného súdu SR III.ÚS 69/2011-25 zo dňa 3.5.2011,
v zmysle ktorého prieťahy a nezákonný úradný postup súdu nemožno vidieť v prípadoch, ak navrhovateľ

nevyužil účinné právne prostriedky nápravy.
Okresný súd zdôraznil, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá pre zistený rozpor so zákonom,
pričom v takom prípade neplatí zákonná lehota 15 dní, ktorá je určená len pre pozitívne rozhodnutie,
t.j. udelenie poverenia. Taktiež platí, že predmetná lehota je aplikovateľná len v prípadoch, ak pri
exekučnom titule nejde o výnimku podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku (ďalej len EP),
t.j. rozhodcovský rozsudok (ako je tomu v predmetnom prípade). Okrem toho, do doby rozhodnutia
(23.11.2010) exekučný súd preukázateľne (podľa obsahu exekučného spisu) zabezpečoval podklady

pre svoje rozhodovanie.Za nesprávny úradný postup pritom nemožno považovať samotné posúdenie
veci (zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočností, právne posúdenie), rovnako ani
rozhodnutie, ktorým súd návrh na vydanie poverenia zamietol.V tejto spojitosti prvostupňový súd súčasne poznamenal, že nie každý prieťah v konaní možno
vyhodnotiť ako zbytočný prieťah. Nedodržanie zákonných lehôt nie je automaticky a vždy porušením
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Musí ísť o významné prieťahy v

konaní, ktoré možno kvalifikovať ako prieťahy zbytočné, resp. neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS
63/00). Okresný súd za významnú považoval taktiež okolnosť, že spotrebiteľské spory vzhľadom na
zvýšenú právnu ochranu spotrebiteľov v spojitosti s rozhodcovskými konaniami sú právne a časovo
náročnejšie na posúdenie. Rozdiel je aj vo forme rozhodnutí, keďže uznesenie o zamietnutí žiadosti
obsahuje odôvodnenie (na rozdiel od udelenia poverenia). Občiansky súdny poriadok pritom stanovuje

pre písomné vyhotovenie rozhodnutia lehotu 30 dní od jeho vyhlásenia, t.j. dlhšiu, než v EP stanovenú
15-dňovú lehotu na vydanie poverenia. S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo
veci C 40/08 Asturcom považoval okresný súd za nenáležitý názor navrhovateľa, že exekučný súd nebol
oprávnený skúmať exekučný titul.
Z uvedených dôvodov dospel prvostupňový súd k záveru, že navrhovateľ nepreukázal prvú podmienku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. samotný nesprávny úradný

postup exekučného súdu. S ohľadom na potrebu kumulatívneho naplnenia podmienok považoval za
nehospodárne dokazovanie splnenia ďalších podmienok zákonnej zodpovednosti. Skonštatoval však,
ženavrhovateľnepreukázalanivznikuplatnenejškody,ktorejvýškazničohonevyplýva.Zaobchádzanie
zákona označil postup, keď namiesto toho, aby oprávnený podal opravný prostriedok proti uzneseniu,
ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá, žiada od štátu náhradu škody. Za preukázanú

nepovažoval ani príčinnú súvislosť ako poslednú podmienku zodpovednostného vzťahu. Tvrdená škoda
totiž nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu a tvrdenými
prieťahmi.
Prvostupňový súd tiež zamietol navrhovateľom požadovaný dôkazný návrh - predloženie znaleckého
posudku ohľadne zodpovedania otázok týkajúcich sa interpretácie, aplikácie smernice Rady 93/13/EHS.

Z tohto pohľadu považoval za neprípustné, aby bol znaleckým posudkom predkladaný právny názor/
stanovisko na interpretáciu, resp. aplikáciu smernice. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne neúspešnému odporcovi náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko tento si náhradu trov konania neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal prejednanie veci v jeho neprítomnosti
napriek riadne zdôvodnenej žiadosti o zrušenie pojednávania, čím sa mu odňala možnosť konať pred
súdom. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, ani k vykonaným dôkazom a sám
nemohol navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, preto došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti

súdneho konania. Konečné rozhodnutie súdu podľa navrhovateľa neprichádzalo do úvahy ani z dôvodu,
že v ten istý deň vydal uznesenie o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Okresný súd
teda predbehol vydaním meritórneho rozsudku účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania.
Navrhovateľ zotrval tiež na námietke o rozhodovaní veci vylúčeným sudcom. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho

očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené
rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských
súdov v skutkovo a právne totožných veciach a taktiež je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,
či Európskeho súdu pre ľudské práva.
Súdu prvého stupňa odvolateľ vytýkal viacero omylov, z ktorých „v konkrétnostiach napríklad“ uviedol

jediný, a to konštatovanie, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením§ 212 ods. 1,2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo

byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a
včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa o ichbezprostredné naplnenie sám obral. V prípade prítomnosti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa
vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení - § 118 ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti

sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a
porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.

Prvostupňový súd určil termín pojednávania (na deň 18.7.2013) 10.5.2013 a právnemu zástupcovi
navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 28.5.2013, t.j. takmer 2 mesiace pred pojednávaním.

Napriek tomu, až18.7.2013 (o 7.57 hod), t.j. v deň pojednávania, bol konajúcemu súdu doručený
elektronickým podaním návrh navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd sa s návrhom na
odročenie vyporiadal zákonom predpísaným spôsobom - § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. - bezodkladným
oznámením ako predmetný návrh na odročenie pojednávania posúdil.
Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119

ods. 1 O.s.p.), čo korešponduje s nižšie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa
o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje
súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných prípadoch
v neprítomnosti účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho
obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez

prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva pred
súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená
zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Písomnévyjadrenieodporcuvovecisamejbolookresnémusúdudoručené12.7.2013,t.j.ažpovykonaní

predvolania účastníkov na pojednávanie a zároveň v odstupe (len) niekoľkých dní pred nariadeným
termínom pojednávania. Nemožno preto považovať za porušenie požiadavky bezodkladnosti (§ 114 ods.
2 veta posledná O.s.p.) doručenia vyjadrenia taký postup okresného súdu (nemajúceho navyše v tom
čase vedomosť o neúčasti navrhovateľa na súdnom pojednávaní), ktorý vzhľadom na krátky časový
interval a reálne trvanie možného doručovania navrhovateľovi, ponechal oboznámenie navrhovateľa s

vyjadrením odporcu na samotné súdne pojednávanie. Okrem toho je namieste uviesť, že navrhovateľovi
je (rovnaká) protiargumentácia odporcu už známa z množstva identických súdnych konaní, ktoré proti
nemu vedie; rovnako tak aj (opakovane) negatívne stanovisko súdov k návrhom navrhovateľa na
odročenie pojednávania z prezentovaného dôvodu. Vo svetle opísanej chronológie možno navyše
hodnotiť doručenie žiadosti o odročenie pojednávania až v samotný deň pojednávania ako v plnej miere

špekulatívne a obštrukčné.

Zákonný sudca (správne) postupoval v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho
nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na odročenie pojednávania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol
žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom

posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje súčasnú judikačnú
prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z
19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani
výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 88/2013 z 6.2.2013) vo vzťahu
k (neúspešným) ústavným sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Krajský súd v predmetnej spojitosti dodáva, že s poukazom na možnosť uplatnenia námietky
rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu vhodne okresný súd
uprednostnil požiadavku hospodárnosti/rýchlosti konania. Práve na jej (údajnom) nedodržaní je pritom
založený aj meritórny nárok navrhovateľa.

Odvolací súd zdôrazňuje jeho viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.), z čoho
vyplýva(aj) zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie odvolania. Z tohto aspektu je zjavné, že
(nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy)
v odvolaní absentuje akákoľvek bezprostredná úvaha/ /protiargumentácia vo vzťahu ku konkrétnym
vecným dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Inými slovami, odvolateľ rezignoval

na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j. konkrétne okolnosti daného prípadu -
chronológia a zmysel úkonov v exekučnej veci založenej na rozhodcovskom rozsudku ako exekučnom
titule z pohľadu potreby aplikácie spotrebiteľskej ochrany - vyhodnotené vo svetle aktuálnej judikatúry
Ústavného súdu SR), na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie.Odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu
účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie
na základe iných, než v odvolaní vznesených, námietok. Zároveň však tiež platí, že nie je prípustné

konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia
námietka spočívajúca v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešponduje s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. Odvolací súd preto nemá právny dôvod zaoberať sa
predmetnou odvolacou námietkou, takéto tvrdenie okresný súd nevyslovil a ide o zjavné pochybenie

odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov. Identický záver platí vo vzťahu k odvolacej námietke o
„údajnom“ rozhodnutí okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez
bližšej konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu
o dodržaní namietaných lehôt, okrem vyššie uvedeného záveru (že napadnuté rozhodnutie takéto
konštatovanie neobsahuje) platí, že časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd (s výnimkou

uvedenia dátumu zastavenia odvolacieho konania, ku ktorému došlo nie 31.5.2011 ale dokonca ešte
skôr, 31.3.2011) zodpovedajú skutkovému stavu a vyplývajú z pripojeného exekučného spisu.
Záverom krajský súd dodáva, že formulovanie odvolacích dôvodov „príkladmo“ je z pohľadu
rozhodovacej praxe odvolacieho súdu ojedinelým javom, predovšetkým s ohľadom na zastúpenie
navrhovateľa advokátom, t.j. osobou znalou práva.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil v
meritórnej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci

samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho
konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.