Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, October 10, 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/272/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225620
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Hvizdoš

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112225620.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudcom Mgr. Petrom Hvizdošom v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej

škody 4775,33 Eur a nemajetkovej ujmy 955,07 Eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Trenčín. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia
ako oprávnený navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a
nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu za účelom vymoženia
pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3610480 uzavretej
s dlžníkom M. N., Q.. XX.X.XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor zaevidoval pod spis.
zn. EX 10682/10. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri

nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie
exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému
súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím
došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci
priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Navrhovateľ na označenie exekučnej veci
uviedol všetky informácie, ktoré sú mu známe, pretože exekučný súd navrhovateľovi neoznámil spisovú

značku exekučného konania. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
1.6.2010 do 31.5.2011 povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti sa nevzťahovala na notárske zápisnice
a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/,
d/ Exekučného poriadku). V danej veci však navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku
rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno
stotožňovaťsrozhodnutímrozhodcovskýchkomisií.Rozhodnutiamirozhodcovskýchkomisiísarozumeli

rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa
§ 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov
rozhodcovskými komisiami. Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991
zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisií ostali i naďalej vykonateľné. Rozsudok rozhodcovskéhosúdu je exekučným titulom nie podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku ale podľa
ustanovenia § 41 ods. 2 písm. j/ Exekučného poriadku ako iné vykonateľné rozhodnutie, ktorého súdny
výkon pripúšťa zákon. Exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti. Exekučná vec nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Exekučný
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 27.1.2011, keď zamietol
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci exekučné konanie začalo dňa 21.7.2010. K

rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby. Omeškanie predstavovalo viac
ako 190 dní. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu
(Okresného súdu Trenčín) založený pre uvedené exekučné konanie.

Podľa navrhovateľa nesprávny úradný postup súdu charakterizovaný a/ nevydaním rozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote a b/ vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok,

bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na
strane navrhovateľa. Exekučný súd postupom podľa § 44 ods. 2 Ex. por. spôsobom odporujúcim zákonu,
keď bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej realizoval úplný
judiciálny proces, sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného
titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, a teda prekročil

mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov, a teda porušil
fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Zdôraznil, že exekučný
súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku ani nepokračuje v konaní v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej
žalobe. Zákonodarca kreáciou § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní prejavil vôľu poveriť

všeobecný súd meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len
vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok definovaných v § 40 a k splneniu
dôjde včas, t.j. v lehote stanovenej v § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní. Z hľadiska princípu
právnej istoty nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia
smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde

neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase. Ochranu práva,
pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť po tom, čo
takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným
súdom. Exekučný súd svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa
na zaplatenie dlhu, čím formálne vyvolal stav prekážky veci rozhodnutie v právnom vzťahu medzi

navrhovateľom a dlžníkom. Na jednej strane totiž existuje relevantný exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok, ktorý už nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty podľa § 41 a chýbajúci subjektívny prvok,
ale tento je materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať
občianske súdne konanie a žiadať ochranu práva pred súdom na zaplatenie istiny a príslušenstva,
pretože existenciou rozhodcovského rozsudku je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej.

Prekážka veci rozhodnutej tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex
offo. Podľa aktuálnej právnej úpravy je pritom rozhodcovský rozsudok rovnocenný exekučný titul ako
rozsudok vydaný všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní.

Postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku. V predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému
súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil
až po veľmi dlhej dobe a neexistuje okolnosť, ktorá by umožnila vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného
súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také

úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci
počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy
Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS
13/05).

Navrhovateľovi vznikla majetková škoda v celkovej výške 4.775,33 Eur predstavujúca náhradu istiny s
príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v konaní,
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu, založeného zmluvou o úvere.Zároveň navrhovateľ ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahovzaručenéhočl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranom
čase zaručeného čl.6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva

navrhovateľa. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní poškodeného,
že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov,
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky, pretože
by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bude zamietnutá. Postup exekučného
súdu zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Ako ďalšie dôvody na

podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v
spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolala u
navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,

úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti;
b. Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v
súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z
realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho

majiteľov;
c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych

očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a
zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 955,07 eur, t.j. 20% z uplatňovanej istiny
s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). Navrhovateľ
uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal

odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ požiadal súd, aby medzitýmnym rozsudkom v
zmysleust.§152ods.2vetadruháinfineOSProzhodolozákladevecitak,žeodporcajezodpovednýza
škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože

tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho z uvedenej Zmluvy o úvere menovaným dlžníkom
postupom, ktorým by správne interpretoval a aplikoval ust. 44 ods. 2 Ex. poriadku a aby súd uložil
odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v požadovaných
sumách, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca v elektronickom vyjadrení zo dňa 9.10.2014 žiadal návrh zamietnuť ako nedôvodný a
navrhovateľovi nepriznať náhradu trov konania. K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu poukázal
na to, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť
zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä

v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/o8), ktorý nevylučuje
posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov, by mohlo
viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok
spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Poukázal aj na ustanovenia Exekučného poriadku, keď podľa § 44

ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí
pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z
nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných
konaniach začatých po 01.06.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. K zamietnutiu návrhu na vydaniepoverenia odporca uviedol, že navrhovateľ si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia
uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej
aplikácii právnych predpisov. Napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny úradný postup v

samotnom zákone je v súlade so závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné dospieť k záveru, že
ideotieprípadyvznikuškôd,ktorésúvyvolanéinoučinnosťouorgánovverejnejmocinežrozhodovacou.
Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie
poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za
nesprávny úradný postup ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o

existencii nezákonného rozhodnutia. Z ustanovení § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v spojení s § 44
ods. 2 Exekučného poriadku je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná
príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší
v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne
nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných

navrhovateľom splnená. Okrem toho vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu
vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá
v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Zároveň odporca poukázal aj na

tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa
nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Tiež podľa
odporcu v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody
môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní
len v prípade, ak by tieto holi konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti

o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za
následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v
právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný

súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Navrhovateľ si vo vzťahu k uvedenému ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania
a teda odporca nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Ďalej odporca uviedol,
že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za
hypotetické. Navrhovateľ v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie

toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí
žiadostioudeleniepovereniaavtreťomradeaninevymožiteľnosťpohľadávky.Rozhodnutieozamietnutí
iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný
rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku navrhovateľa na
súde. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie

konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú
v návrhoch namieta. Rovnako odporca upozornil na to, že ak by si aj navrhovateľ uplatnil nárok
novým návrhom, musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybnosti
priznal požadovaný nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporcu (čo však nepreukázal
a ani preukázať nemôže) a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia

okresného súdu. Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale
nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti,
atď.. Na základe všetkých uvedených skutočností je odporca názoru, že navrhovateľ nepreukázal ani
vznik a ani výšku škody. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v
podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu

škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. V druhom rade požadovaná
náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek
reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou a navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva
nie je dostačujúcim zadosťučinením. Odporca nakoniec vzniesol námietku premlčania pri každom

uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15- dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia pred dňom 23.4.2009 (t. j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku). Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné
podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Uvedené má vplyv ajna otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania
návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú
alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu

súdom. Odporca záverom zdôraznil, že podľa jeho názoru navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou
súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku
skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou

ujmou. Odporca má skôr za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom
vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti
zrejmé, že si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej
škody alebo nemajetkovej ujmy.

Účastníci boli na pojednávanie dňa 10.10.2014 riadne a včas predvolaní, no nezúčastnili sa ho.

Navrhovateľ e-mailom zo dňa 2.10.2014 zaslal súdu návrh na zrušenie pojednávania a zároveň navrhol
prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o sťažnosti navrhovateľa proti
rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým nevyslovil zaujatosť sudcu. Súd návrh navrhovateľa na
prerušenie konania uznesením na pojednávaní dňa 10.10.2014 zamietol. Návrh na prerušenie konania,
ktorému nebolo vyhovené, nie je sám o sebe dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania podľa §

119 ods. 1 O.s.p.. Námietka zaujatosti sudcu vznesená navrhovateľom bola Krajským súdom v Trenčíne
vyriešená. Súd poukazuje na to, že navrhovateľ tesne pred termínom predchádzajúceho pojednávania
vytýčeného na 16.10.2013 podal návrh na prerušenie konania z toho istého dôvodu, s tým, že súd
pojednávanie odročil a návrh navrhovateľa na prerušenie konania uznesením č.k. 27C 272/2012-44
zo dňa 17.10.2013 zamietol. Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne uznesením

č.k. 16Co/32/2014-86 zo dňa 4.8.2014 uznesenie súdu prvého stupňa o neprerušení konania potvrdil.
Okresný súd je preto povinný vo veci konať bez zbytočných prieťahov. O termíne pojednávania mal
navrhovateľ vedomosť od 12.9.2014, kedy mu bolo doručené predvolanie. Skutočnosť, že súd návrh
navrhovateľa nepovažuje za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, musela byť navrhovateľovi
zrejmá, pretože súd mu podľa § 119 ods. 4 O.s.p. neoznámil, že pojednávanie odročí. Navrhovateľ teda

mal reálnu možnosť zúčastniť sa pojednávania, na ktorom súd vykonal dokazovanie. Odporca svoju
neúčasť na pojednávaní ospravedlnil hospodárnosťou konania, nežiadal o odročenie pojednávania. Z
uvedených dôvodov súd podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov.

Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledujúci skutkový stav:

Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 49Er 2337/2010 súd zistil, že dňa 10.9.2010 súdny exekútor
JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vo veci vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 10682/10 v prospech navrhovateľa
v procesnom postavení oprávneného na základe jeho návrhu zápisnične spísaného u exekútora

dňa 21.7.2010 proti povinnej M. N., nar. XX.X.XXXX za účelom vymoženia sumy 1.092,89 Eur s
príslušenstvom na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
Slovenskou rozhodcovskou a.s., Bratislava spis. zn. SR 00711/10 zo dňa 9.3.2010.

Okresný súd Trenčín vydal dňa 10.12.2010 uznesenie č.k. 49Er 2337/2010-9, ktorým žiadosť exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu
nie je spôsobilým exekučným titulom. Exekučný súd preskúmal exekučný titul podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení § 45 ods. 1, ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a ustanoveniami
právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľov. Oprávnený nepreukázal, žeby bol úver poskytnutý
povinnej na výkon povolania, zamestnania, alebo podnikania. Zmluva o úvere neobsahovala údaj o

RPMN, preto je úver bezúročný a bez poplatkov, čo rozhodcovský súd nezohľadnil. Rozhodcovský
súd zaviazal povinnú na plnenie právom nedovolené, okrem iného na neprimeraný úrok vo výške
0,25% denne, uplatnený nárok neposúdil podľa predpisov na ochranu práv spotrebiteľov. Exekučný súd
dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá zakladá hrubý
nepomer v právach a povinnostiach na neprospech povinnej ako spotrebiteľa, pretože bola začlenená

do ostatných formulárových podmienok, ktoré nemala možnosť povinná ovplyvniť, mohla zmluvu ako
celok buď odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho
vyvolal dodávateľ ako prvý. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.1.2011. Uznesením
č.k. 49Er 2337/2010-11 zo dňa 4.2.2011 bolo exekučné konanie zastavené.V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní

adresovaná predsedovi okresného súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/, d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov /ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z./ štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem

tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci,
a/ nezákonným rozhodnutím,
d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa§ 5ods.1zákonač.514/2003Z.z.právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým

bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie

tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci,
ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre
nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Súdnazákladetvrdenínavrhovateľa,uvedenýchvnávrhuzistil,žetentosi uplatňujenáhradumajetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Trenčín. Nesprávneho úradného postupu sa mal uvedený okresný súd dopustiť tým, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup
exekučného súdu videl navrhovateľ i v tom, že exekučný súd nesprávne úradne postupoval, keďže

rozhodol o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie tak, že nevydal poverenie, ale
žiadosť o udelenie poverenia zamietol, čím prekročil svoju právomoc a založil prekážku právoplatne
rozhodnutej veci. Keďže skutkové tvrdenie navrhovateľa o konaní, ktoré vyvolalo zodpovednosť štátu
sa nevzťahovalo k postupu, ale k rozhodnutiu súdu, ktorým súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia,
súd uzavrel, že navrhovateľ sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy aj titulom nezákonného

rozhodnutia.

V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. objektívna zodpovednosť štátu za vznik škody vzniká, ak sú splnené
súčasne tieto podmienky: 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup pri rozhodovaní
o návrhu na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi

nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. V prípade
nesplnenia čo i len jednej z podmienok, nemožno konštatovať zodpovednosť štátu za škodu.Zákonč.514/2003Z.z.v§9ods.1považujezanesprávnyúradnýpostupajporušeniepovinnostiorgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o

exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia

podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

Z exekučného spisu Okresného súdu Trenčín spis. zn. 49Er 2337/2010 bolo preukázané, že dňa
10.9.2010 bola na tunajší exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie, pričom exekučný súd po preskúmaní rozhodcovského rozsudku rozhodol dňa
10.12.2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Nie
je potom pravdivé tvrdenie navrhovateľa v návrhu, že súd o žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie rozhodol dňa 27.1.2011.

Súd uvádza, že podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam uvedená lehota
15dníoddoručeniažiadostivzťahujelennasituáciu,keďsúdvydápovereniepreexekútora,abyvykonal
exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd
zistírozporžiadostialebonávrhualeboexekučnéhotitulusozákonom,ažiadosťoudeleniepovereniana
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Pre prípad, že exekučný súd zistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, a teda poverenie nevydá ale žiadosť súdneho exekútora zamietne Exekučný poriadok lehotu
na vydanie rozhodnutia nestanovuje. Rovnaký výklad ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
podľa ktorého sa lehota 15 dní nevzťahuje na negatívne rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia,
podal aj Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013. Výklad daného ustanovenia

navrhovateľom nie je teda správny. Keďže súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol, nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, a tým ani nesprávny úradný
postup. Aj k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
by malo dôjsť v primeranej lehote. Pokiaľ súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie po 3 mesiacoch od jej doručenia súdu, nejde o neprimerané prekročenie lehoty z

pohľadu súdnictva a celkového narastajúceho zaťaženia exekučného oddelenia súdu. Súd poukazuje
na to, že oneskorenie v rozhodnutí o žiadosti o udelenie poverenia bolo nepochybne spôsobené tým, že
navrhovateľ žiadal vykonať exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským
súdom, pričom šlo o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, a exekučný súd musí vzhľadom na ustanovenie
§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane

spotrebiteľov v Občianskom zákonníku a Zákone o spotrebiteľských úveroch vždy ex offo skúmať, či
rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými
mravmi. Uvedený prieskum exekučný súd vykonal a zistil, že exekúciu nemožno z týchto dôvodov
vykonať. Spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva,
ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovní európskeho spoločenstva, vrátane

judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že po právnej
stránke nešlo o zložitú vec.Návrh navrhovateľa nie je dôvodný ani pokiaľ ide o navrhovateľovu argumentáciu, že exekučný súd
sa dopustil nesprávneho úradného postupu, keď vykonal komplexné preskúmanie exekučného titulu
metódou, ktorá exekučnému súdu neprináleží a bola vykonaná mimo konania o žalobe na zrušenie

rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Navrhovateľom tvrdený
nesprávny úradný postup sa bezprostredne prejavil v rozhodnutí exekučného súdu, ktorý po vykonaní
uvedeného prieskumu zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Navrhovateľ teda
svojnárokuplatňovalajtitulomzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím.Ako
už bolo vyššie uvedené exekučný súd pred rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie dôsledne preskúmal súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Konal tak preto, lebo mu to ukladá ustanovenie §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen
formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či
nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu.
Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať
rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Exekučný súd má v zmysle § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní možnosť zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku,
ak tento rozsudok má nedostatky uvedené v § 46 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej exekučnej veci, neprekročil svoju právomoc, ako to v
návrhu uvádza navrhovateľ a na vec nemožno aplikovať ust. § 6 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa
ktorého pri prekročení právomoci orgánom verejnej moci nie je potrebné, aby bolo rozhodnutie zrušené
alebo zmenené. Danosť právomoci exekučného súdu vykonať namietané preskúmanie exekučného

titulu bola opakovane konštatovaná rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia Najvyššieho
súdu SR spis. zn. 3Cdo/146/2011 z 13.10.2011, spis. zn. 5Cdo 230/2011 z 18.9.2012). Právoplatné
uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia nebolo do dňa vyhlásenia
tohto rozsudku zmenené alebo zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť tak, ako to ma na mysli
ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a preukázanie splnenia tejto podmienky bolo v danej veci

podstatné pre ustálenie vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Súd po vykonanom dokazovaní v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie o veci samej uzavrel, že
zo strany exekučného súdu nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu ani k vydaniu
nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti

za škodu nebol naplnený, tak navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody ani právo na náhradu
nemajetkovej ujmy. Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, nezákonné rozhodnutie, je bez právneho
významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu /škodu, príčinnú súvislosť/ a
tým aj nehospodárne vykonávať v tomto smere ďalšie dokazovanie. Preto súd nevykonal dokazovanie
znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave

dňa 17.1.2014, ktorý doručil súdu navrhovateľ v jednom vyhotovení na správu tunajšieho súdu a bol
zaevidovaný pod Spr 703/2014, keďže podľa vyjadrenia navrhovateľa v sprievodnom liste k posudku
znalecký posudok určuje výšku škody.

Z uvedených dôvodov súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval

navrhovateľ, nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch a jeho návrh
ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol súd pri vyhlásení rozsudku tak, že navrhovateľa zaviazal zaplatiť
odporcovi náhradu trov konania v sume, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku a to

podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého má v konaní úspešný účastník právo na náhradu účelne
vynaložených trov konania proti účastníkovi, ktorý v konaní úspech nemal. Keďže však odporca do troch
pracovnýchdníodvyhláseniarozsudkusvojetrovykonanianevyčíslilazospisumužiadnetrovykonania
nevyplývajú, súd podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov
konania odporcovi vo vyhlásenom rozsudku a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne v 2 vyhotoveniach.

Podľa § 42 ods. 3 O.s.p. musí byť z podaného odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným
počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci

samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.