Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 21, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/887/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7512212710
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7512212710.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach vo veci žalobcu E. J. I. s.r.o., D., N. X, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR
s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovanému N. Q., nar. X.X.M.,
bytom A. M., o zaplatenie 1.319,20 € istiny s prísl., o odvolaní Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
H., IČO: 42 176 778, N., R.. Q. X, zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Stropkov, Nám. SNP 7
proti uzneseniu 17C 145/2013-93 z 10.6.2014 Okresného súdu Košice - okolie

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j euznesenie.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením odmietol odpor proti platobnému rozkazu Okresného súdu Košice - okolie
12Ro 1510/2012-29 zo 7.9.2012, podaný vedľajším účastníkom na strane žalovaného Združením na

ochranu občana spotrebiteľa H..

Uznesenie odôvodnil tým, že platobný rozkaz 12Ro 1510/2012-29 zo 7.9.2012 bol doručený právnemu
zástupcovi žalobcu dňa 14.9.2012 a žalovanému 13.9.2012, z ktorých ani jeden odpor proti tomuto
platobnému rozkazu, ani odvolanie proti výroku o trovách konania, nepodal. Združenie na ochranu
občana spotrebiteľa H. dňa 13.9.2012 oznámilo súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na

strane žalovaného. Ešte stále v konaní Ro boli dňa 3.10.2012 vydané procesné poučenia o právach a
povinnostiach a spolu s platobným rozkazom boli doručené aj vedľajšiemu účastníkovi dňa 31.10.2012.
Vedľajší účastník podal dňa 5.11.2012 odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom okrem iného vzniesol
námietku premlčania. Súd po preskúmaní veci vychádzajúc z ust. § 172, § 174 ods. 1 - 3, § 93 ods.
1 - 3 O.s.p. dospel k záveru, že oprávnenou osobou na podanie odporu proti platobnému rozkazu je
iba žalovaný, čo je zrejmé z výkladu ust. § 174 ods. 2 O.s.p. Ustanovenie § 93 ods. 3 O.s.p., pokiaľ

ide o účinky vzniku vedľajšieho účastníctva treba vykladať tak, že účinky vzniku vedľajšieho účastníctva
môžu nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže naplniť jeho obsah a účel a takýmto konaním môže
byť zásadne len sporové konanie. To však neplatí pre také štádium sporového konania, v ktorom súd
rozhoduje v tzv. skrátenom konaní. Ak teda združenie oznámilo súdu prvého stupňa, že vstupuje do
konania ako vedľajší účastník na podporu účastníka N. Q., nenastali urobením tohto úkonu účinky vzniku
jeho vedľajšieho účastníctva a nebol tu procesne relevantný dôvod na to, aby mu súd prvého stupňa

doručil platobný rozkaz.

Uznesenie napadlo včas podaným odvolaním Združenie na ochranu občana spotrebiteľa H. (ďalej
len „odvolateľ“) a žiadalo, aby ho odvolací súd zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Zdôraznil súhlas žalovaného s podaným odporom. Bol toho názoru, že nariadením pojednávania vo veci
dňa 10.6.2014 došlo k zrušeniu platobného rozkazu ex lege. Odmietnuť odpor vedľajšieho účastníka

po tom, čo bolo (v dôsledku akceptácie odporu) nariadené a aj vykonané pojednávanie, je procesne
neprípustné. Nariadením pojednávania vo veci a jeho vykonaním súd de iure aj de facto potvrdil zrušenieplatobného rozkazu ex lege a po tomto momente už neprichádza do úvahy rozhodovať o odmietnutí
odporu. Poukázal na skutočnosť, že ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorý nemal byť zaradený
do registra skráteného konania „Ro“, ale do registra „C“, kde mal sudca vykonať „ex offo“ kontrolu

neprijateľných zmluvných podmienok. Pri správnom zaradení by nebolo možné hovoriť o skrátenom
konaní a spochybňovať účinky vedľajšieho účastníctva. Poukázal pritom na viaceré rozhodnutia
krajských súdov v Slovenskej republike. Pokiaľ ide o výrok, ktorým bol zaviazaný nahradiť trovy konania
žalobcovi, mal za to, že súd prvého stupňa mal rozhodnúť s použitím § 150 ods. 1 O.s.p., pretože v
danom prípade je nespravodlivé, aby ten, kto síce nebol v konaní úspešný, bol povinný nahradiť trovy

konania úspešnému účastníkovi. V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu prax niektorých súdov
ohľadom trov odvolacieho konania, z ktorej vyplýva, že je neprimerané a nespravodlivé zaťažovať
náhradou trov konania združenie, ktoré v konaní vystupuje na pomoc slabšej strany - spotrebiteľa.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol uznesenie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako správne potvrdiť
a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Citujúc z uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo

207/20011, 7 Cdo 135/2013, 2 Cdo 122/2013 poukázal na to, že v tzv. skrátenom (rozkaznom) konaní
je vedľajšie účastníctvo z povahy veci vylúčené, preto kým žalovaný nepodá odpor proti platobnému
rozkazu, nenastanú účinky vzniku vedľajšieho účastníctva. Iba žalovaný rozhoduje o tom, či mieni v
spore pokračovať a je výlučne na jeho vôli, či podá odpor proti platobnému rozkazu. Žalobca s poukazom
na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co 70/2012 mal za to, že lehota vedľajšieho

účastníka na podanie opravného prostriedku je limitovaná lehotou účastníka konania a neplynie mu
nová lehota na podanie odporu.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne

správne.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia a so správnym
záverom súdu prvého stupňa, že v danej veci Združenie na ochranu občana spotrebiteľa H., so sídlom
v N., IČO: 42 176 778 (ďalej len „združenie“) nie je osobou oprávnenou na podanie odporu proti

platobnému rozkazu.

Podľa § 174 ods. 1 O.s.p. platobný rozkaz, proti ktorému nebol podaný odpor s odôvodnením, má účinky
právoplatného rozsudku.

Podľa § 174 ods. 2 O.s.p. ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci
samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. To neplatí, ak sa
platobný rozkaz týka niekoľkých účastníkov, z ktorých každý koná sám za seba (§ 91 ods. 1). Opravným
prostriedkom len proti výroku o trovách konania je odvolanie, o ktorom bez pojednávania rozhodne súd,
ktorý vydal platobný rozkaz.

Podľa § 174 ods. 3 písm. c/ O.s.p. súd uznesením odmietne odpor, ktorý bol podaný neoprávnenou
osobou.

Platobný rozkaz predstavuje samostatnú formu rozhodnutia, vydaného v skrátenom konaní. Podstata

rozhodovania platobným rozkazom spočíva v tom, že ho vydáva súd aj bez výslovnej žiadosti
navrhovateľa (žalobcu) a bez vypočutia odporcu (žalovaného) v prípadoch, kedy to zákon umožňuje. V
platobnom rozkaze uloží odporcovi povinnosť, aby do 15 dní zaplatil navrhovateľovi uplatnenú peňažnú
sumu a trovy konania alebo v tej istej lehote podal opravný prostriedok - odpor s odôvodnením. Odpor
proti platobnému rozkazu (odôvodnený) je riadnym opravným prostriedkom proti platobného rozkazu v

tzv. skrátenom konaní. Občiansky súdny poriadok výslovne ustanovuje (§ 174 ods. 2 O.s.p.), že na jeho
podanie je legitimovaný odporca (žalovaný). Ustanovenie § 174 ods. 2 O.s.p. nie je možné vykladať
extenzívnetak,žeokremodporcu(žalovaného)môžepodaťodporajvedľajšíúčastník,pretoževzákone
nie je výslovne upravená legitimácia vedľajšieho účastníka na podanie odporu, ako je to v prípade
odvolania podľa § 201 O.s.p. Ide o významné dispozičné oprávnenie odporcu (žalovaného) napĺňajúce

jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania (zásadu dispozičnú). Iba žalovaný rozhoduje
o tom, či včasným podaním odôvodneného odporu odstráni platobný rozkaz ako formu rozhodnutia
vo veci samej, urobí uplatnený nárok sporným a bude pokračovať v konaní podľa prejednacej zásady
a zásady kontradiktórnosti. Ani prípadný súhlas odporcu s podaním odporu proti platobnému rozkazuvedľajším účastníkom ( v tomto konkrétnom prípade žalovaný, ktorému bol platobný rozkaz doručený
dňa 13.9.2012, písomne dňa 17.3.2014 „dal súhlas k odporu proti platobnému rozkazu“, zároveň vyjadril
ochotu splácať dlh v splátkach) nemôže preklenúť dikciu ustanovenia § 172 O.s.p., podľa ktorého je na

podanie odporu subjektívne legitimovaný len odporca.

V prejednávanej veci hlavný účastník - odporca (žalovaný) odpor proti platobnému rozkazu nepodal
a procesná úprava právo podať odpor priznáva výslovne len odporcovi (žalovanému), (§ 90 O.s.p.).
Navyše inštitút vedľajšieho účastníctva sa môže uplatniť len v takom konaní, v ktorom sa môže

naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže
byť zásadne len sporové konanie. Pokiaľ súd rozhoduje o návrhu (žalobe) platobným rozkazom v tzv.
skrátenom konaní, v ktorom sa platobný rozkaz vydáva spravidla bez vypočutia odporcu (žalovaného),
len na základe skutočností uvedených navrhovateľom (žalobcom), a hlavný účastník - žalovaný
nevyvíja žiadnu procesnú aktivitu a odpor proti platobnému rozkazu nepodá, vedľajší účastník (berúc
do úvahy prejavenú vôľu hlavného účastníka) nemá možnosť (dôvod) „pomoc v spore“ poskytovať.

Podľa názoru odvolacieho súdu relevantné argumenty neumožňujú nútiť žalovaného - rešpektujúceho
výrok platobného rozkazu pokračovať v konaní v dôsledku intervencie vedľajšieho účastníka, zvlášť
za predpokladu, že tento sa s ním vôbec nekontaktoval. Opačný výklad by vážne spochybňoval
autonómnosť vôle žalovaného podrobiť sa ďalšiemu súdnemu konaniu.

Odvolateľ v odvolaní poukázal aj na ochranu spotrebiteľa v práve európskej únie. V súvislosti s
týmto argumentom odvolateľa odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle odôvodnenia
rozsudku Súdneho dvora (tretia komora) vo veci sp. zn. C-470/2012 z 27.2.2014, z platného a
účinného primárneho ani sekundárneho práva únie nevyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť
ochranu spotrebiteľov v podobe práva združenia na ochranu spotrebiteľov vstupovať do jednotlivých

individuálnych sporov, týkajúcich sa spotrebiteľa. Je teda na každom členskom štáte, aby v zmysle
zásady procesnej autonómie takéto pravidlá zaviedol pod podmienkou, že tieto nesmú byť menej
priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú obdobné situácie podľa vnútroštátneho práva, t.j. tzv. zásada
ekvivalencie, a súčasne nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva
právo únie, tzv. zásada efektivity. Súdny dvor EÚ analýzou primárneho a sekundárneho práva dospel

k záveru, že právna úprava neumožňujúca vstup združenia na ochranu spotrebiteľa do individuálneho
sporu, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, resp. exekučného konania, nie je porušením práva únie z
uvedených hľadísk (z hľadiska zásady ekvivalencie a zásady efektivity). Zdôraznil, že hoci právo
únie vyžaduje v sporoch, ktoré sa týkajú predajcu, resp. dodávateľa a spotrebiteľa, aktívny postup
vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v týchto sporoch, ktorý je nezávislý od zmluvných strán, v každom

prípade nemožno tvrdiť, že odmietnutie pripustiť vstup združenia do konania ako vedľajšieho účastníka
na podporu spotrebiteľa predstavuje porušenie práva tohto spotrebiteľa na účinný prostriedok nápravy
pred súdom.

Z hľadiska posudzovanej veci odvolací súd uzaviera, že ak neumožnenie vstupu združenia na ochranu

spotrebiteľa ako vedľajšieho účastníka do konania, ktorého účastníkom je spotrebiteľ, nepredstavuje
podľa Súdneho dvora porušenie práva únie, nemôže byť porušením práva únie ani odmietnutie
odporu proti platobnému rozkazu podanému vedľajším účastníkom. Odvolaciemu súdu je známa
judikatúra Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej je vnútroštátny súd povinný aj bez návrhu skúmať existenciu
neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je základom uplatneného nároku a následná

povinnosť súdu zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol takou neprijateľnou podmienkou viazaný (napr.
rozsudok v spojených veciach sp. zn. C-240/1998 - C 244/1998 z 27.6.2000, sp. zn. C-473/2000 z
21.11.2002, sp. zn. C-429/2005 z 4.10.2007, sp. zn. C-472/2011 z 21.2.2013), keď vylúčenie tejto
možnosti súdu skúmať neprijateľné podmienky v spotrebiteľskej zmluve v určitej fáze konania (napr.
pred vydaním platobného rozkazu) je v rozpore s právom únie (napr. rozsudok sp. zn. C-618/2010

z 14.6.2012). Na druhej strane pri skúmaní predpokladov aktívneho prístupu vnútroštátnych súdov
v konaní, Súdny dvor okrem iného vychádza aj z vyššie uvedenej zásady efektivity, v zmysle ktorej
pri skúmaní, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie
právaúnie,samusíprihliadaťnapostavenietohtoustanoveniavcelomkonaní,napriebehkonania,resp.
jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov a z tohto hľadiska v prípade potreby vziať

do úvahy zásady, ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, akými sú právo na obhajobu,
právna istota a riadny priebeh konania (rozsudok C-470/2012 z 27.2.2014).Súčasne však Súdny dvor v inom rozhodnutí zdôraznil, že dodržiavanie zásady efektivity nemôže viesť
k takému výkladu, ktorý by od vnútroštátneho súdu vyžadoval nahradiť celkovú pasivitu dotknutého
spotrebiteľa v konaní (rozsudok C-40/2008 z 6.10.2009), t.j. k takému výkladu, podľa ktorého by pasivitu

spotrebiteľa bolo nutné nahradiť právom združenia na ochranu spotrebiteľa ako vedľajšieho účastníka
vstúpiť do konania a realizovať procesné úkony v prospech spotrebiteľa. Ochrana práv spotrebiteľa
pri rozhodovaní o návrhu na vydanie platobného rozkazu je zabezpečená ust. § 172 ods. 9 O.s.p.,
podľa ktorého ak sa uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom
je spotrebiteľ, súd nevydá platobný rozkaz, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky a zároveň aj

procesnou úpravou doručovania platobného rozkazu do vlastných rúk spotrebiteľa ako odporcu, ktorý
je v zákonnej lehote oprávnený proti platobnému rozkazu podať odpor. Prípadné nerešpektovanie ust.
§ 172 ods. 9 O.s.p. súdom nemožno riešiť neprípustným (princípu deľby moci odporujúcim) vytváraním
nových procesných pravidiel meniacich zmysel inštitútu vedľajšieho účastníctva. Je vecou zákonodarcu,
aby zvážil rozšírenie ochrany spotrebiteľa v skrátenom konaní napr. zavedením inštitútu prieskumu
platobného rozkazu v spotrebiteľskej veci obdobne, ako túto možnosť upravuje Nariadenie Európskeho

parlamentuaRady(ES)č.1896/2006z12.12.2006,ktorýmsazavádzakonanieoeurópskomplatobnom
rozkaze (k uvedenému pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 357/2012
z 30.10.2013).

Súd prvého stupňa v tejto konkrétne riešenej veci rozhodol platobným rozkazom sp. zn. 12Ro
1510/2012-29 dňa 7.9.2012. Proti tomuto platobnému rozkazu žalobca ani žalovaný v zákonom
stanovenej 15-dňovej lehote nepodali odpor. Platobný rozkaz, proti ktorému nebol podaný odôvodnený
odpor, má účinky právoplatného rozsudku (§ 174 ods. 1 O.s.p.). Ak za takéhoto procesného stavu,
súd prvého stupňa nariadil a vykonal pojednávanie, na ktorom uznesením odmietol odpor vedľajšieho

účastníka,konalsícenekonformne,aleneporušilžiadneprocesnéustanovenieajehopostupomnedošlo
k zrušeniu platobného rozkazu (v tom čase už právoplatného v dôsledku nepodania odporu žalovaným)
ex lege.

Odvolateľ nedôvodne tiež namietal proti povinnosti nahradiť trovy konania.

Postavenie vedľajšieho účastníka je charakterizované nielen rovnakými procesnými právami ale aj
povinnosťamiakoúčastníka,nastranektoréhovkonanívystupuje(§93ods.4O.s.p.).Právonanáhradu
trov konania a povinnosť nahradiť trovy konania sú procesnými právami a povinnosťami a tak, ako v
prípade úspechu si vedľajší účastník uplatňuje a má právo na náhradu trov konania, rovnako aj v prípade

neúspechu musí znášať povinnosť náhrady trov konania úspešnej procesnej protistrane. Odvolateľ
pre procesný neúspech v danej veci musí preto znášať povinnosť náhrady trov konania úspešnému
účastníkovi (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Nemožno súdom uloženú povinnosť vedľajšiemu účastníkovi nahradiť
trovy konania (ak je na strane neúspešného účastníka), hodnotiť v kontexte zákonných ustanovení o
náhrade trov konania, ako neprimerané a nespravodlivé zaťaženie.

Odvolacie námietky odvolateľa uvedené v odvolaní sú neopodstatnené a nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého uznesenia. Postupom súdu vychádzajúcim z platnej procesnej úpravy
nebola združeniu odňatá možnosť konať pred súdom. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil
napadnuté uznesenie ako vecne správne.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V odvolacom konaní žalobca, ktorý si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania, síce mal

úspech, ale náhrada trov odvolacieho konania mu z dôvodu neúčelnosti priznaná nebola, pretože
súd odvolanie žalobcovi doručil len na vedomie a nevyzval ho na vyjadrenie k odvolaniu. Žalobca vo
vyjadrení, obsahovo totožnom s jeho vyjadrením k odporu združenia z 18.12.2013, neuviedol žiadne
novéapodstatnéskutočnostiprerozhodnutieodvolaciehosúdu,lencitovalzrozhodnutí iných krajských
súdov a Najvyššieho súdu SR (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 150 ods. 1 prvá veta O.s.p.).

Rozhodnutieboloprijatésenátompomeromhlasov3:0(§3ods.9zák.č.757/2004Z.z.vzneníúčinnom
od 1. mája 2011).Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.