Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 5, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/37/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309213449
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2309213449.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, proti povinnej: M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. č. XXXX, o vymoženie 874,32 eur
s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Záhradnícka 60,
Bratislava, na odvolanie oprávnenej a na odvolanie vedľajšieho účastníka Združenia na ochranu

finančného spotrebiteľa OFS, proti uzneseniu Okresného súdu v Galante č. k. 12Er/605/2009-31 zo dňa
19. júna 2012, a o návrhoch oprávnenej na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa sa v časti, v ktorej súd vstup Združenia na ochranu finančného
spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka do konania nepripustil, m e n í tak, že doručením
písomného oznámenia Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, že vstupuje do konania
vedeného pod sp. zn. 12Er/605/2009 ako vedľajší účastník na strane povinného, nenastali účinky

vedľajšieho účastníctva tohto subjektu.

Uznesenie súdu prvého stupňa sa v ostatnej časti p o t v r d z u j e.

Odvolacísúdnávrhoprávnenejnaprerušeniekonaniapodľa§109ods.1písm.b)Občianskehosúdneho

poriadku z a m i e t a .
Odvolacísúdnávrhoprávnenejnaprerušeniekonaniapodľa§109ods.1písm.c)Občianskehosúdneho
poriadku z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením zastavil exekúciu, keď predtým bol poverený JUDr. Rudolf
Krutý vykonaním exekúcie 07.09.2009 na základe exekučného titulu vykonateľného rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. pod

sp. zn. SR 00195/09 zo dňa 11.05.2009. Po právnej stránke súd rozhodnutie odôvodnil § 93 ods. 1, 2,
3, 4, § 251 ods. 4 O.s.p., § 37 ods. 1, 2, 3, § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 45 ods. 1, 2, 3, zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní, § 3 ods. 2 zák.č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1, 2, 3, 4 , § 53 ods. 1, 4 písm. r), § 53 ods. 5, § 54 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka a smernicou Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom v danej

veci je vykonateľný rozhodcovský rozsudok, sp. zn. SR 00195/09 zo dňa 11.05.2009, ktorým bola
povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenej 874,32 eur s príslušenstvom, a trovy rozhodcovského
konania. Podaním zo dňa 15.08.2011 oznámilo Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS svoj
vstup ako vedľajší účastník do exekučného konania. Zároveň podali podnet na vylúčenie exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého a návrh na zastavenie exekúcií, v ktorých bol vydaný exekučný titul na základe
neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Napadnutým uznesením súd zároveň nepripustil vstup vedľajšieho

účastníka dokonania z dôvodu, že kto sú účastníci exekučného konania, vymedzuje § 37 Exekučného
poriadku. Vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom účastnícivystupujú v postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Výslovne vylúčené je vedľajšie
účastníctvo v konaní o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
V nesporovom, resp. mimosporovom konaní, kde sú účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach

ktorých sa má konať, nejestvuje možnosť vedľajšieho účastníctva. Vedľajšie účastníctvo ako inštitút
len základného konania už zo svojej podstaty je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené. Z týchto
dôvodov ustanovenie § 93 O.s.p. o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné. K
rovnakému záveru sa priklonil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení 1 Cdo 106/2008 zo dňa
25.11.2008. Ďalej súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého uznesenia týkajúceho sa zastavenia

exekúcie uviedol, že primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol z úverovej zmluvy uzavretej
medzi oprávnenou a povinnou dňa 09.05.2008. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplynulo, že
dňa 09.05.2008 bola medzi oprávnenou a povinnou uzavretá zmluva o úvere č. 2340169, na základe
ktorej bol poskytnutý povinnej úver vo výške 14.000 Sk (464,71 eur), pričom povinná sa zaviazala
zaplatiť oprávnenej, avšak zvýšený o sumu poplatku vo výške 12.040 Sk (399,65 eur), a to všetko v 12
mesačných splátkach po 2.170 Sk (72,03 eur). Povinná svojím konaním porušila povinnosti vyplývajúce

zo zmluvy o úvere tým, že nesplácala poskytnutý úver. Vzhľadom na omeškanie sa podľa zmluvy stala
splatná celá istina úveru a oprávnenému vznikol nárok i na sankcie v podobe úrokov z omeškania. Súd
preskúmaním zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul zistil, že v týchto je obsiahnutá neprijateľná
podmienka, a to rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zo všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, článku 17 vyplýva, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde,rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b)

pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na

súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v
súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc tohto rozhodcovského súdu.
Po posúdení veci je podstatné, že súd zistil, že sa v tomto prípade jedná o spotrebiteľský právny vzťah na
ktorý sa preto musí použiť spotrebiteľské právo. Z obsahu zmluvy vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľský
úver (zmluva o spotrebiteľskom úvere § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch - ZSU) lebo

veriteľ - oprávnený je podnikateľom v danom predmete (podľa výpisu z obchodného registra) a považuje
sa teda za dodávateľa a dlžník - povinná je jednoznačne spotrebiteľom a to v súlade s § 52, odsek
3, 4 OZ a § 3, odsek 1, 2 ZSU, pričom veriteľ dočasne poskytol dlžníkovi peňažné prostriedky vo
forme odloženej platby, úveru, pôžičky alebo v inej právnej forme (podľa § 2 písm. a ZSU). Zo samotnej
zmluvyajejsúčasti-všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru-jezrejmé,žeboliužvopredpripravené

dodávateľom - veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov - dlžníkov, a preto povinný dlžník ani nemohol
ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53, odsek 1,2,3 OZ). Z tohto dôvodu sa na uvedený
právny vzťah použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a to konkrétne zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. o spotrebiteľských
zmluvách v § 52 až 54, t.j. ide o právne normy spotrebiteľského práva. V posudzovanej veci mal súd

riadne preukázané, a to predložením zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, že súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci
svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu je aj rozhodcovská doložka - článok 17. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej
doložky uvedenej v danom článku Obchodných podmienok, neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, tým že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť
si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Akékoľvek plnenie
priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je
plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Súd svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej

doložky opiera aj o judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98, C-168/2005, C-243-2008), pričom
súd taktiež dáva do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/2008 Asturcom
Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže
založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, preto je rozhodcovský rozsudok akoexekučný titul je neúčinný, preto bolo potrebné exekúciu zastaviť. Súd v uznesení rozhodol o povinnosti
oprávnenej zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 40 eur.
Odvolanie proti uzneseniu podala oprávnená prostredníctvom svojho právneho zástupcu. V odvolaní

uviedol jednotlivé dôvody odvolania. Dôvod podania odvolania v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm.
b) O.s.p. zdôvodnil tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému, komplexnému rozhodovaniu o veci. Exekučný
súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o konkurze a reštrukturalizácii a nekoná o
zrušení rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe

alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí
dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste
a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní
stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoKR revíznym

procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako
ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality. Je povinnosťou
všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, jeden konformný a jeden

ústavne nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo aj povinnosť
všeobecných súdov vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 212/06 z
28. júna 2006). Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí
rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd si
teda musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných

rozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne
by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe
exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo
na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Poukazuje na rovnakú záväznosť v

rozsudku rozhodcovského súdu uvedenú v ust. § 159 ods. 2 O.s.p. Oprávnená žiadala, aby všeobecný
súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR
návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku, pre
rozpor s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd

malo byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery týchto
subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust.
§ 44 ods. 2 EP a to bez akejkoľvek časovej limitácie. Z dôvodu odvolania podľa ust. § 205 ods. 2
písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, odôvodňoval odvolateľ tým, že všeobecný súd interpretoval a následne

aplikoval ust. § 45 ods. 2 tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku
rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoKR, pričom
ust. § 45 ods. 2 citovaného zákona však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto
formuláciou prepojil význam ust. § 45 ods. 2 ZoKR s významom ust. § 40 ZoKR v spojení s ust. §

43 citovaného zákona a vytvoril tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje
chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Exekučný súd
môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu, alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1.
Aj v takomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu legitimovaný ústavne

konformnou teologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoKR. Odvolaciemu dôvodu, že súd svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolateľ uviedol, že exekučný súd konal pri revízii
rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Porušil zásadu legality, ako aj zásadu
začatia konania na návrh, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a

dvojinštančnosť súdneho konania. Odvolateľ poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je možné
aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv. V danom prípade
žalobca tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu(čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru), práva vlastniť
majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy), ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku (čl. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru). Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces

mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Oprávnený však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd rozhodoval o
jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania ako povinný.
Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a
rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. V tomto prípade exekučný súd použil dôvod iného

postavenia v súvislosti s postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho iné
postavenie ho vylúčilo z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí, a
totitulomplatnejzmluvyoúvere.Odlišnézaobchádzaniesoprávnenýmnemožnoospravedlniťjehoiným
postavením (v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo
Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Odvolateľka
ďalej poukázala na to, že exekučný súd svoje rozhodnutie založil na viacerých rozhodnutiach Súdneho

dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne nemožné. Všetky citované rozhodnutia
nemajú všeobecnú záväznosť a to preto, že označujú tých, ktorým sú určené, a teda sú záväzné len pre
nich. Pokiaľ sa jedná o princíp rovnosti zbraní Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu ho považuje
za jednu z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu a porušením tohto princípu rovnosti zbraní
bol žalobca uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie

ako postavenie iných strán v konaní a iných osôb v porovnateľnom postavení. Záruky ustanovené v
čl. 6 Dohovoru sa nevzťahujú iba na súdne konania, ale aj na štádiá, ktoré im predchádzajú, a ktoré
po nich nasledujú. Článok 6 Dohovoru sa vzťahuje na exekučné konania nasledujúce po vyhlásení
rozsudku. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy,
ktoré by boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť

ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Postup, ktorý si zvolil exekučný súd navyše
dáva nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie
oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnená je voči povinnej v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ
nebol uhradený jeho legitímny dlh. Možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči
oprávnenému averziu, a pocit antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne

posúdenie veci vypočuť oprávneného a umožniť mu prejaviť svoj názor na vec. Oprávnená nebola ako
účastník konania oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje
o jeho právach. Nebola oboznámená s obsahom dôkazov, argumentov, tvrdení, nemala možnosť sa k
týmto argumentom a tvrdeniam vyjadriť. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom
dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutkového stavu. Úvaha súdu nemôže

byť v tomto smere podkladom pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť účastníkovi
konať pred súdom. K poslednému odvolaciemu dôvodu uvedenému v ust. § 205 ods. 2 písm. s),
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolateľka
uviedla, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc
rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s

dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to,
či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek
predchádzajúcej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej
doložky,tvrdíodvolateľ,žejetátoplatná.Vust.§53ods.1O.z.zákonodarcastanovuje,žespotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Od 1.1.2008 podľa § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľnú
podmienku sú považované aj ustanovenia zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pri tom
o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť,
že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže

byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné
dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť
len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby medzi
účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r)
O.z. Oprávnený nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v

zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim klientom
peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient
si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných
mesačnýchalebovpravidelných14-dňovýchsplátkach,avtomtointervalesiurčíideňsplatnostisplátok.Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky,
ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Podľa § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských
úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 tretiny
náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou. Ďalej odvolateľ
poukázal na ust. § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom z gramatického a logického

výkladu daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí Zmluvy o spotrebiteľskom
úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým je
možnépridaťiďalšienáležitosti.PredmetomúverovposkytovanýchspoločnosťouPOHOTOVOSŤ,s.r.o.
klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba. Zmluvy o úvere zo strany spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch
pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnená rovnako poukázala aj na nesprávne posúdenie

neprimeranosti úroku z omeškania. Poukázala na ust. § 369 ods. 1 zákona č. 513/91 Zb. Obchodného
zákonníka, keď oprávnená poukazuje na skutočnosť, že ani zo zákona ani z iných právnych predpisov
nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si
môžu zmluvné strany dohodnúť. Otázku dobrých mravov rieši podľa nej rozhodnutie Najvyššieho súdu
Obdo 34/2004 z 21.12.2004, ako aj 2Obdo 28/2004, kde sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úroku z

omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať
sa zo strany odporcu na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o
úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí predmetnú zmluvu o úvere za podmienok tam
uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musí si byť
vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku. K poplatku za poskytnutie

úveru a k poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd tiež zastavil exekúciu),
ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu oprávnený poukázal na to, že
v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka, sa mohla dohodnúť odplata. Príslušný poplatok v danom
prípade pozostáva v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o
úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Oprávnenosť účtovania poplatku za zasielanie

upomienok vyplýva z bodu 4 všeobecných podmienok úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
o úvere a povinný sa zaviazal uhradiť za každú zasielanú upomienku v prípade porušenia zmluvných
podmienok 1,99 eura. Či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a či predmetná
exekúciasabudevykonávaťvcelomrozsahualebonie,súdužrazposudzovalaonejsaužrazrozhodlo,
preto exekučný súd je povinný preskúmať len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora na vykonanie exekúcie môže iba
v prípade, ak nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. V závere žiada odvolací súd, aby rozhodnutie
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V priebehu odvolacieho konania podala oprávnená prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh
na prerušenie konania navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) o.s.p. a Súdnemu dvoru
EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2.
V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenietakejrozhodcovskejdoložky,ktoráustanovuje,ževšetkysporyvzniknutézozmluvy(vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý

vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby

na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? V uvedenom
podaní oprávnená doplnila odvolacie dôvody, pričom navrhla, aby súd vychádzal z návrhu oprávnenej a
dôsledne uplatňoval právo Európskej únie vrátane príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ. Poukázalana to, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná členským štátom
a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže
sa na ňu ako takú nemožno odvolávať ( ods. 20 rozsudku Súdneho dvora EÚ, C-91/92, Faccini Dori,

z 14.07.1994). Odvolateľ ďalej poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu (smernice rady 93/13/
EHS) a jej interpretácie Súdnym dvorom EÚ a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní,
ktoré slúži na uspokojovanie pohľadávok veriteľov.

Proti výroku uznesenia súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd nepripustil do konania vedľajšieho

účastníka Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, podalo odvolanie Združenie na ochranu
finančného spotrebiteľa OFS. V odvolaní uviedlo, že postup súdu pri rozhodovaní o prípustnosti
vedľajšieho účastníka upravuje § 93 O.s.p. a o prípustnosti vedľajšieho účastníka súd rozhoduje len
v prípade, ak niektorý z účastníkov jeho vstup do konania namieta. Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia nevyplýva, že by niektorý z účastníkov namietal neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka.
Súd teda rozhodoval arbitrárne, bez zákonného opodstatnenia a bez predpokladu, ktorý vyplýva z

ustanovení O.s.p. Takéto rozhodnutie má črty súdnej svojvôle. Okamih vstupu vedľajšieho účastníka
nastal jeho oznámením o vstupe do konania aj v súlade so zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa. Poukázal na to, že v posledných rokoch dochádza v exekučných konaniach oprávnenej
k najmasovejšiemu plošnému porušovaniu spotrebiteľských práv za aktívnej asistencie súdov v celej
SR. Exekučné súdy dlhoročne vykonávajú exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov, ktoré

sú vydávané pri neplatne uzatvorených rozhodcovských doložkách, prípadne na podklade notárskych
zápisníc ako nespôsobilého exekučného titulu, ktorý nespĺňa podmienky formálnej a materiálnej
vykonateľnosti. Exekučný súd aj v tomto prípade zastavil exekúciu až po návrhu vedľajšieho účastníka.
S poukazom na uvedené je vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania zákonný, odôvodnený
a spoločensky žiadúci. Z uvedených dôvodov vedľajší účastník navrhol zrušiť uznesenie súdu prvého

stupňa v napadnutej časti. Ak by mal súd aj napriek týmto argumentom pochybnosti vedľajšieho
účastníka pôsobiť v exekučnom konaní na ochranu spotrebiteľa, navrhol toto konanie podľa § 109 ods.
1 písm. c) prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, formuláciu ktorej by na výzvu
súdu vedľajší účastník predložil.

Krajský súd Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), potom, čo zistil, že je odvolanie podané
včas a oprávnenou osobou (§§ 201 a 204 O.s.p.) napadnuté uznesenie preskúmal obsahom a
dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania v súlade s

ustanovením (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že v časti uznesenia, ktorým súd prvého stupňa
nepripustilvstupvedľajšiehoúčastníkadokonania, nebolisplnenépodmienkynajehopotvrdenie,anina
jeho zrušenie, vo zvyšnej časti (zastavené exekučné konanie a výrok o povinnosti oprávneného zaplatiť
trovy súdnemu exekútorovi) je uznesenie súdu prvého stupňa vecne správne.
Odvolací súd sa v prvom rade zaoberal odvolaním Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa

OFS proti uzneseniu v časti výroku, ktorým súd nepripustil vstup Združenia na ochranu finančného
spotrebiteľa OFS ako vedľajšieho účastníka do konania, pretože sporná otázka, či v exekučnom konaní
môže vystupovať vedľajší účastník má vplyv na okruh účastníkov exekučného konania.
Podľa § 93 ods. 1, 2, 3, 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok ( ďalej len OSP ), ako
vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny

záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu
manželstvo je alebo nie je.
Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú

prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.
V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak
jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých
okolností.
Podľa § 37 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok), účastníkmi konania sú oprávnený a povinný, iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania,
v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom
konania je aj poverený exekútor.Ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak
ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu
bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym rozhodnutím.

Z vyššie citovaného ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. možno vyvodiť, že tretia osoba sa stáva vedľajším
účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu jej oznámenie, že vstupuje do konania na strane niektorého z
účastníkov. Jej vstup do konania nie je však prípustný v každom konaní. Vedľajšie účastníctvo je formou
spoločenstva účastníkov v občianskom súdnom konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka
samotného, ktorá sa zúčastňuje konania z dôvodu, že chce pomôcť zvíťaziť v spore niektorému

z účastníkov (sporných strán). Zmyslom vedľajšieho účastníctva je „pomoc v spore“ niektorému z
účastníkov. Vedľajší účastník je motivovaný víťazstvom v spore toho účastníka, ku ktorému pristúpil.
Táto motivácia je daná buď právnym záujmom vedľajšieho účastníka na takomto výsledku konania, o
ktorý ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím bude vo svojich dôsledkoch dotknuté jeho právne postavenie
(práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva), alebo je v zmysle ustanovenia § 93 ods. 2 O.s.p.
daná predmetom jeho činnosti, ktorým je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Vzhľadom na

uvedené, účinky vzniku vedľajšieho účastníctva môžu ale nastať len v takom konaní, v ktorom sa môže
naplniť jeho zmysel a účel, teda „pomoc v spore“ niektorému z účastníkov. Takýmto konaním môže
byť zásadne len sporové konanie (to však napríklad neplatí pre také štádium sporového konania, v
ktorom súd rozhoduje o žalobe platobným rozkazom, v tzv. skrátenom konaní, kedy sa táto pomoc
môže najskôr prejaviť, až keď bude proti platobnému rozkazu vydaný odpor). Ustanovenie § 93 ods.

3 O.s.p., pokiaľ ide o vznik účinkov vedľajšieho účastníctva, treba preto vykladať tak, že tieto účinky
nastávajú oznámením tretej osoby súdu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane
niektorého z účastníkov, ale len v takom konaní, v ktorom môže mať tento inštitút zmysel. V exekučnom
konaní (aj v súlade s cit. ust. § 37 ods. 1, 2, ktorú uvádza ako účastníkov konania výlučne len
oprávneného a povinného) je z povahy veci vedľajšie účastníctvo vylúčené. Exekučné konanie nie je

totiž konaním sporovým. Cieľom tohto konania je nútený výkon vykonateľného rozhodnutia, t.j. vynútenie
plnenia priznaného týmto rozhodnutí. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR 6Cdo 207/2011, 1Cdo
106/2008. Z uvedených dôvodov bolo možné súhlasiť s právnym názorom odvolateľa v tom, že súd v
danom prípade nerozhoduje o tom, či vedľajšieho účastníka do konania pripúšťa, resp. nepripúšťa, ale
rozhoduje o tom, či účinky vzniku vedľajšieho účastníctva nastali, resp. nenastali. V žiadnom prípade

sa však ale nemožno stotožniť s názorom odvolateľa vyjadrenom v odvolaní v tom smere, že exekučné
súdy dlhoročne vykonávajú exekúcie na podklade rozhodcovských rozsudkov, ktoré sú vydávané
pri neplatne uzatvorených rozhodcovských doložkách, prípadne na podklade notárskych zápisníc ako
nespôsobilého exekučného titulu, ktorý nespĺňa podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti a že
exekučný súd aj v tomto prípade zastavil exekúciu až po návrhu vedľajšieho účastníka. K uvedenému je

potrebné dodať, že práve naopak, vo väčšine exekučných konaní aj bez návrhu vedľajšieho účastníka
sú exekučné konania zastavované (alebo sú zamietané žiadosti o vydanie poverenia exekútora) v
prípade, keď je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej
doložky. Prejudiciálnu otázku, ktorú by mal súd predložiť súd Európskemu súdnemu dvoru Združenie na
ochranu finančného spotrebiteľa OFS nedoplnilo, preto súd o prípadnom prerušení konania z dôvodu

jej podania nerozhodoval. Z rozhodovacej činnosti súdu je ale známe, že prejudiciálnu otázku týkajúcu
sa prípustnosti vedľajšieho účastníka v exekučných konaniach položil Okresný súd vo Svidníku (vec
C-470/2012 podaná rozhodnutím OS Svidník zo dňa 31.08.2012, Pohotovosť s.r.o. - Vašuta). Európska
komisia v tomto konaní podala dňa 29.03.2013 návrh, aby Súdny dvor poskytol odpoveď na predložené
prejudiciálne otázky v tom smere, že smernica Rady 93/1993 EHS z 05.04.1993 sa má vykladať v

tom zmysle, že nebráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá nepripúšťa vedľajšie účastníctvo združenia na
ochranu spotrebiteľa v exekučnom konaní. Smernica Rady 93/1993 EHS z 05.04.1993 sa má vykladať
v tom zmysle, že nebráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá pripúšťa vedľajšie účastníctvo združenia na
ochranu spotrebiteľa v exekučnom konaní. Z uvedeného teda vyplýva, že nepripustením vedľajšieho
účastníka do exekučného neboli porušené práva vedľajšieho účastníka vyplývajúce či už z európskeho

alebo vnútroštátneho práva.

Z hore uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej nepripustil
vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS zmenil s poukazom na ust. § 220 O.s.p.
V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Odvolací súd poukazuje na správne dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti, v ktorejsúd exekúciu zastavil a rozhodol o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekúcie sa v plnom rozsahu sa s nimi stotožňuje. K uvedeným dôvodom ešte dodáva nasledovné.
Odvolací súd vzhľadom na žiadosť oprávneného na prerušenia konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm

b) O.s.p. ÚS SR pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá EP s čl.1 ods. 1 veta prvá Ústavy
SR dodáva:
V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota
neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZoRK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal

právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.
V zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu

podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v

rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné

prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.
Ust. § 45 ZoRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu.
Exekučnýsúdjetedapripostupepodľa§45ZoRKoprávnenýhľadieťnarozhodcovskýrozsudoktak,ako

bymateriálneprávoplatnýnebol-niejenímtedaviazanývzmysle§159O.s.p.amôžehopreskúmavaťz
hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody
na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo
b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom

treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto
skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol,
teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon
prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len
na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať

všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že
rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.
Zriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby alebo jediného rozhodcu) podľa Zákona o
rozhodcovskom konaní neznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd všeobecný.
Rozhodcovský súd nie je zriadený ako orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného

práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom
ako je to v prípade sudcov všeobecných súdov. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo
preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti
rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd
ako predbežnú otázku už predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45
ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom
by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciuzastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZoRK.
Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii

dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje
súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej
doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.
Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade
prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci

C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),
uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom
na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,

že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.
S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže

byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS
sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia

predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto
podmienkou viazaný.
Rovnaký záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti T. C., kde
uzavrel, že smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez

návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má
na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych
procesnýchpravidielmôžeuvedenýsúdvykonaťtakétoposúdenievrámciobdobnýchkonanínazáklade
vnútroštátneho práva.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i

povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši
kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.
V tej súvislosti tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 78/11 kde ústavný súd

konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho
súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len
z hľadiska, či nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva
žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo žiadnym
spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v rámci správneho

súdnictva. Rovnako aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR III. ÚS 1624/12), NS SR: 6 Cdo 143/11, R
74/2012 (ako 3 M Cdo 11/2010: Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní), v ktorých je táto problematika preskúmavania exekučného titulu riešená.

Odvolací súd preto v poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.
S účinnosťou od 1.1.2008, teda v čase uzavretia zmluvy o úvere medzi účastníkmi (09.05.2008),
Občiansky zákonník v ustanovení § 52 ods. 1 definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa ods. 2 ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ustanovenia je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plneníspotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ustanovenia je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Je nesporné, že zmluvu o úvere je potrebné posúdiť podľa ust. § 52 OZ. Jej charakteristickým znakom
je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch rovnako a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah dohody
podstatným spôsobom neovplyvnil (§ 53 ods.1, 2, 3 OZ). Oprávnená je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení dohody konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, keď
vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák.

č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na to, že povinná pri uzatváraní a plnení
predmetnej dohody nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej
činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 3 OZ považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i
v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal
poskytnúť veriteľ ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky vo forme
úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou,

zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm.
a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi
bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie
tohto zákona.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou o úvere zo dňa

09.05.2008 je nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§
261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady
lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je
z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou,

ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať
podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Pokiaľ ide o vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky, odvolací súd sa v
plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa, jeho argumentáciou čo sa týka

aplikácie smernice 93/13/EHS v čl. 6, v čl. 3 ods. 1, 3 a správny poukaz implementácie smernice
do slovenského právneho poriadku. V tej súvislosti bolo správne poukázané na ust. § 54 ods. 1
OZ, kedy však zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu sa odchýliť od tohto
zákona v neprospech spotrebiteľa, nesmú obsahovať v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Od 01.03.2010 je výslovne uvedená neprijateľná podmienka, požadovanie od spotrebiteľa
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, a preto je správne vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky pretože
spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi, a tak ako je dojednaná v bode 17
Všeobecných podmienok je neprijateľnou podmienkou, v zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je neplatná.

Zmluvná podmienka, rozhodcovská doložka dojednaná v štandardne formulárovej spotrebiteľskej
zmluve resp. vo všeobecných obchodných podmienkach tvoriacich jej súčasť individuálne nedojednaná,
v zmysle ktorej je daná možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, ak
ale už dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom je spotrebiteľ nútený sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu je neprijateľnou podmienkou od 01.01.2008 v zmysle ust. § 53 ods. 1

písm. r) OZ v aktuálnom znení a do 31.12.2007 v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods. 1
OZ vo vtedy účinnom znení a preto v zmysle ust. § 53 ods. 4 resp. 5 OZ neplatná. Tak neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a
preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného
titulu so zákonom a splnená podmienka v zmysle § 44 ods. 2 EP na zamietnutie žiadosti o udelenie

poverenia. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia, je to dôvod na zastavenie exekučného
konania súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK podľa § 45 ods. 1 písm. b), v spojení s § 40 ods.
1 písm. a) analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.

Európska únia venuje problematike ochrane spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť, aj do slovenskej
legislatívy sa prebrali viaceré smernice Rady Európy a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa
alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú a takou je vlastne aj smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa čl. 288 Zmluvy o Európskej únii (bývalýčlánok 249 Zmluvy o založení ES), smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená
pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby akú formu
implementácie príslušnej Smernice do svojho právneho poriadku zvolia. Do slovenského právneho

poriadku bola implementovaná smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 dňom 01.04.1994 zák. č.
150/2004 Z. z. z 02.03.2004, ktorým sa menil a doplnil Občiansky zákonník zákon č. 40/1960 Zb. v znení
neskorších predpisov (do ustanovení § 52 až § 54 súčasné znenie § 52 až § 56).

ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd

je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Súdny dvor Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones označil za neprijateľnú
zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto rozhodcovského konania, ktoré môže
spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv.

Ako už bolo uvedené vyššie, zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku v bode 17 všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú
z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, a rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov

rozhodcovského súdu, b) pred príslušným dom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobunasúdeapodľapríslušnéhoprávnehopredpisu.Zmluvnéstranysadohodli,žepokiaľktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane
sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,

ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto
rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
tohto rozhodcovského súdu, t.j. akékoľvek spory medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace
s ustanoveniami zmluvy, budú riešené a s konečnou platnosťou pred rozhodcovským súdom tam
uvedeným.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát, i v
tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s
ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale

význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským

súdom, je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ

osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej
zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej
ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV. ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd

vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je
neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 anasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných
práv sťažovateľa nedošlo. Ak teda podľa cit. rozhodnutia ÚS je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje výber žalobcu, či podá žalobu na rozhodcovskom alebo na
štátnom súde, o to skôr ňou bude doložka ukladajúca spory riešiť výlučne pred rozhodcovským súdom,
ako je tomu v danom prípade.

Vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

potvrdil.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne

konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o
predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny
dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti

a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť
však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na
návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového

právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom
v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu
dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej
potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku
akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Prvou otázkou,

ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm.
q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Otázku považuje odvolací súd
za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok.

Súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v
rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo
nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel
k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru
nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému

konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. Zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná
rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie
je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu i
Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod. ). Z

uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,
nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento
snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvoreniepresne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach
oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru
exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady

93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým
výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch

svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré
je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok
sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku
Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení
§ 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a

zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza
medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v
exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto

aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou,
keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž
nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa
nesmeruje. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka,

či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci

Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo

dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k

ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci

Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalostitakejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv

EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už

rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,

keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.