Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 16, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/100/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513207017
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8513207017.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č. k. 6C/271/2013-79 zo dňa
28.08.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu.

Zamietol návrh na prerušenie konania.

Vyslovil, že žalovanej nepriznáva náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa čl. 46 ods. 1 až 3; 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, §§ 3 ods.
1; 4 ods. 1 písm. a) bod I. v znení účinnom v čase podania žaloby a v znení účinnom od 01.01.2013; 9

ods. 1, 2; 15 ods. 1; 16 ods. 1, 2; 17 ods. 1 až 3; 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom
v čase podania žaloby, § 44 ods. 1, 2 v znení účinnom do 31.05.2010, od 01.06.2010 do 31.05.2011 a
od 01.06.2011, §§ 40 ods. 1 písm. a), b); 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo
výške 599,50 eur z dôvodu, že v exekučnej veci proti povinnej U. C. Okresný súd Vranov nad Topľou o
žiadosti o udelenie poverenia rozhodol po uplynutí zákonnej doby.

Konštatoval, že vo veci Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 7Er/350/2010 bola zápisnica
obsahujúca návrh na vykonanie exekúcie spísaná pred súdnym exekútorom 08.03.2010. Exekučným
titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
exekučnému súdu doručená až 26.04.2010. Výzvou zo dňa 05.05.2010 exekučný súd vyzval žalobcu
(oprávneného) na oznámenie, na základe ktorého ustanovenia zmluvy o úvere, resp. všeobecných
podmienok poskytnutia úveru si uplatnil 0,25 % denný zmenkový úrok, nakoľko z predložených dokladov

to nebolo možné zistiť. Žalobca na výzvu súdu nereagoval. Uznesením č. k. 7Er/350/2010 - 20 zo
07.12.2010 exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (právoplatné
19.1.2011),pričomokreminéhoakodôvodjejzamietnutiakonštatovalneplatnosťrozhodcovskejdoložky
v príslušnej zmluve o úvere z dôvodu, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Žalobca sa vočitomuto uzneseniu neodvolal. Podľa obsahu exekučného spisu, v danej veci žalobca nežiadal o žiadne
informácie, ani nepodával žiadne sťažnosti. Exekúcia bola zastavená uznesením č. k. 7Er 350/10 - 25
z 18.03.2011, právoplatným 28.03.2011.

Súd prvého stupňa zistil, že žaloba nie je dôvodná.

V prvom rade sa vysporiadal s návrhom žalobcu na prerušenie konania a predložením prejudiciálnej
otázky ESD, vo vzťahu ku ktorému návrhu citujúc ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku konštatoval, že konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom
pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní
Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. ESD má
právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti
a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný

postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania. V rámci
skúmania dôvodnosti návrhu oprávneného na položenie predbežnej otázky Európskemu súdnemu
dvoru týkajúcej sa platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi Spoločenstva súd dospel k záveru, že
v predmetnej veci nie je daný ani dôvod na navrhovaný postup, a tým na prerušenie konania podľa §

109 ods. 1 písm. c) O.s.p. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., ukladá súdu povinnosť prerušiť
konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci.
Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a
postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá

ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je
zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu
komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie o otázke hraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný

súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Vyriešenie právnych otázok nastolených žalobcom v tomto konaní patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho dvora.

V danom prípade je predmetom konania náhrada škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená

nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, čo je náležite upravené vnútroštátnym predpisom,
teda netýka sa aplikácie práva EÚ. Položenie žalobcom navrhovaných prejudiciálnych otázok sa
dotýka konania exekučného súdu, v ktorom sa mal exekučný súd podľa žalobcu dopustiť nesprávneho
úradného postupu. Prípadnú nesprávnosť postupu exekučného súdu v žalobcom požadovanom smere
mal žalobca v prvom rade riešiť priamo v exekučnom konaní, čo však po vydaní uznesenia o zamietnutí

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia neurobil (napr. a najmä podaním odvolania). Nejde
teda o riešenie otázky, ktorá sa priamo dotýka predmetu tohto konania. Naviac zo znenia otázok nie je
zrejmé, výkladu akého právneho aktu EÚ sa má položená otázka týkať. Vzhľadom na tieto skutočnosti
súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania.

Vo vzťahu k veci samej v prvom rade súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca nijako nepreukázal
samotnú žalovateľnosť ním uplatnených nárokov, nepreukázal v danom konkrétnom prípade splnenie
postupu podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pred podaním žaloby a splnenie podmienok v čase
podávania žaloby pre podanie žaloby v zmysle vyššie cit. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., teda že
v čase podania žaloby bol už v zmysle zákona oprávnený uplatniť príslušné nároky na súde, resp., že

k zhojeniu prípadnej predčasnosti podanej žaloby došlo v priebehu tohto konania uplynutím príslušnej
dobypodľa§16ods.1zákonač.514/2003Z.z.(pokiaľtedaskutočnepožiadalopredbežnéprerokovanie
tu žalovaných nárokov v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Dôkazy o týchto skutočnostiach
(najmä potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v súvislosti
s vyššie uvedeným exekučným konaním) pritom žalobca bol povinný predložiť k žalobe (§ 79 ods. 2

O.s.p.), nakoľko zo žaloby ani jeho iných podaní nevyplýva žiadna skutočnosť, pre ktorú by ich predložiť
nemohol. V žalobe bolo žalobcom uvedené, že potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie
nárokunanáhraduškodymábyťzaloženévspiseOSVranovnadTopľou,ktorýspisžalobcašpecifikoval
tak, že v príslušnom konaní ako žalobca vystupuje spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. a žalovanouje Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR a predmetom konania je náhrada
škody a nemajetkovej ujmy zapríčinenej nesprávnym úradným postupom (rozhodovanie o žiadosti o
vydanie poverenia) pri výkone exekúcie pre pohľadávku žalobcu voči povinnej Jane Červeňákovej,

sp. zn. súdneho exekútora EX 1831/2010. Takéto tvrdenie však nie je preukázaním vyššie uvedených
skutočností a vyvstáva tu otázka prečo by mal žalobca pripojiť príslušné potvrdenie týkajúce sa tejto
veci k žalobe o úplne inej veci a nepripojil ho priamo k tu podanej žalobe. Žalobca teda nepreukázal
ani splnenie zákonných podmienok pre samotné podanie tejto žaloby (samotnú žalovateľnosť ním
uplatnených nárokov na súde) a toto nie je možné vyvodiť ani z vyjadrenia žalovanej podaného v tomto

konaní, nakoľko táto iba vo všeobecnosti konštatuje, že 23.04.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bez toho, aby explicitne potvrdila, že išlo i o žiadosť
týkajúcu sa nárokov uplatňovaných práve v tomto konaní. Teda ani z tohto nemal súd preukázané, že
v prípade uplatnených nárokov v tomto konaní došlo pred podaním žaloby skutočne k predbežnému
prerokovaniu nárokov podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Dôkazné bremeno ohľadne splnenia
zákonných podmienok podľa ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo vzťahu

k preukázaniu samotnej možnosti a oprávnenia podať súdu žalobu, ktorá bola prejednávaná v tomto
konaní, je pritom výlučne na žalobcovi.

Čo sa týka žalobcom v tejto veci namietaného nesprávneho úradného postupu z dôvodu zbytočných
prieťahovvexekučnomkonaní,súdsastotožnilsnázoromžalovanej,ženemôžerelevantneposudzovať

a neprináleží mu už vôbec rozhodnúť o tom, či v príslušnom exekučnom konaní v dôsledku doby, po
uplynutí ktorej bolo v exekučnom konaní rozhodnuté o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bolo alebo nebolo porušené právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Túto otázku je kompetentný preskúmať iba ústavný súd na podklade ústavnej sťažnosti (resp.
predseda exekučného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, žalobca však ani o takýchto sťažnostiach

vo vzťahu k vyššie uvedeným konaniam a výsledku ich vybavenia nepredložil tunajšiemu súdu žiadne
dôkazy). Opačný výklad by pritom znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené
vtomistomčasepreskúmavaťpostuptohoistéhosúduzhľadiskavznikuzbytočnýchprieťahov.Zároveň,
pokiaľ by tunajší súd v konaní o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov a od tohto odvodzovať nesprávny úradný postup, malo by to za následok absurdný

záver smerujúci aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, lebo vecne príslušné pre rozhodovanie
sporov o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú v prvom stupni zásadne okresné súdy.
Súdmi, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa čo iba potvrdzuje to, že konštatovať existenciu zbytočných
prieťahov v súdnom konaní je oprávnený jedine Ústavný súd SR.

O konštatovaní zbytočných prieťahov vyššie uvedenými orgánmi však žalobca súdu nepredložil žiadne
dôkazy.Pokiaľvžalobeivpodanídoručenomsúdu18.08.2014výslovnepoukazovalnasvoje„enormné“
úsilie k vydaniu rozhodnutia formou uvádzaných žiadostí, podnetov a sťažností, z obsahu príslušného
exekučného spisu vyplýva, že v dotknutom exekučnom konaní uvedené podania žalobcom vôbec

učinené neboli a pokiaľ takéto podania žalobca predkladal exekučnému súdu v iných exekučných
konaniach, sú pre rozhodovanie v tejto veci z toho dôvodu irelevantné, nakoľko sa netýkajú vyššie
uvedeného exekučného konania, v súvislosti s ktorým bola podaná žaloba prejednávaná v tejto veci.

Žalobca v texte žaloby uvádzal úplne iný dátum rozhodnutia exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o

udelenie poverenia, než ako bol zistený z oboznámeného obsahu exekučného spisu. 15-dňová lehota v
zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom v každom jednotlivom období ako sú vyššie
citované) sa vzťahovala na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak by súd nezistil
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, a plynula až od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zo strany exekútora súdu. Uvedená 15-dňová lehota však sa nevzťahovala na rozhodnutie o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak súd zistil rozpor žiadosti, návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Zároveň žalobcom zvolený súdny exekútor
v danom prípade nesplnil svoju povinnosť podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku. Žiadosť o udelenie
poverenia (s návrhom na vykonanie exekúcie a exekučným titulom) predložil exekučnému súdu bezmála

po dvoch mesiacoch odo dňa, kedy bol pred ním spísaný návrh na vykonanie exekúcie. Prípadnú
nečinnosť exekučného súdu teda nemožno odvodzovať, ako to robil žalobca, už od momentu začatia
exekučného konania podľa § 36 ods. 1 Exekučného poriadku - spísania návrhu na jej vykonanie pred
exekútorom). Doba, v ktorej o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia exekučný súd v predmetnomexekučnom konaní rozhodol, nie je neprimerane dlhá jednak vzhľadom na obsah posudzovaného
exekučného titulu, súvisiacu zmluvy o úvere a všeobecné podmienky, ako ani vzhľadom na príslušnú
výzvu exekučného súdu adresovanú žalobcovi v súvislosti s riadnym preskúmaním exekučného titulu,

na ktorú žalobca ani nereagoval.

Súd prvého stupňa sa taktiež nestotožnil s argumentmi žalobcu v podaní doručenom 18.08.2014,
osobitne čo sa týka tvrdení o údajnom porušení práva EÚ postupom exekučného súdu, vo vzťahu k
čomu konštatoval, že exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať či sú exekučnom konaní

splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie (či na návrh účastníka konania alebo
aj bez návrhu). V rámci tohto skúmania je povinný preskúmať aj otázku samotnej vykonateľnosti
exekučného titulu (v danom prípade rozsudku rozhodcovského súdu). V prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti toho - ktorého exekučného titulu,
musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať, teda v štádiu
posudzovania žiadosti o udelenie poverenie takúto žiadosť zamietnuť. Takýto postup je plne v súlade

do zákonom.

Keďže exekučným titulom v dotknutej exekučnej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu, musel
exekučný súd Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej

vykonateľnosti exekučného titulu, musel na toto zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne
procesne zareagovať.

Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd majúc vôbec právomoc prejednať
príslušný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil sám rozhodcovský súd.

Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. I keď samotná povinná
vystupujúca vo vyššie uvedenom exekučnom konaní (OS Vranov nad Topľou sp. zn. 7Er/350/2010)
nevyužila oprávnenia v zmysle § 40 ZoRK, bol exekučný súd oprávnený a povinný skúmať existenciu a

platnosť rozhodcovskej doložky, od ktorej rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc v príslušnom ním
vedenom konaní a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť príslušného exekučného titulu.

Takýmto postupom exekučný súd naplnil povinnosť vyplývajúcu z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Exekučný súd v konaní ním vedenom pod sp. zn. 7Er/350/2010 dospel k záveru o neplatnosti
rozhodcovskej doložky obsiahnutej v príslušných všeobecných podmienkach poskytnutia úveru
vzťahujúcej sa k zmluve o úvere uzavretej medzi žalobcom a dlžníkom. Rozhodcovskú doložku v
uvedenom konaní exekučný súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a teda ako neplatnú.

Vo vzťahu k samotnej požadovanej náhrade majetkovej škody vo výške po 125,- eur súd prvého stupňa
konštatoval, že žalobca jednak vznik takejto škody na jeho strane v dotknutom prípade, ako ani výšku
uvedenej škody požadovanej ním v tomto konaní nepreukázal. Z oboznámeného obsahu príslušného
exekučného spisu OS Vranov nad Topľou neboli zistené žiadne urgencie zo strany žalobcu v danom
exekučnom konaní. Nie sú teda preukázané žiadne náklady spojené s administratívnym spracovaním

ich textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné. Žalobca tiež nepredložil jediný dôkaz o
skutočnej výške nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému, ani výšku nákladov na udržiavanie a správu informačného systému,
ako ani tú skutočnosť, že by pracovné výkony jeho zamestnancov a udržiavanie a správa informačného
systému boli potrebné výlučne v súvislosti s rozhodovaním exekučného súdu v dotknutom exekučnom

konaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Žalobca iba tvrdil, že mu majetková
škoda vznikla, avšak jej skutočný vznik a skutočnú výšku nijako relevantne nepreukázal (sám v žalobe
poukázal na paušalizáciu vecných nákladov - t.j. je zrejmé, že nebola uplatňovaná „skutočná“ škoda),
ako ani príčinnú súvislosť medzi činnosťou exekučného súdu a žalobcom proklamovanými nákladmi,
ktoré žalobca považuje za vzniknutú škodu. Žalobca nijako nepreukázal, že by mu ním uvádzaná škoda

malavcelomrozsahuvzniknúťvýlučnevdôsledkupostupuexekučnéhosúdu.Samotnétvrdeniežalobcu
o paušalizácii reálnych vecných nákladov preukazuje, že v tomto konaní nie je žalovaná skutočná škoda
a aj z uvedeného dôvodu nebolo možné žalobe v danej časti vyhovieť.Na tom nič nemení ani žalobcom v priebehu konania predložený znalecký posudok č. 1/2014
vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý je založený v registri Spr
tunajšieho súdu pod sp. zn. 1Spr0/272/2014, ktorý žalobca považuje za dôležitý dôkaz o skutočnostiach

tvrdených v žalobe, a ktorý podľa žalobcu preukazuje minimálnu výšku spôsobenej škody.

Ako vyplýva z tohto posudku, v tomto bola vypočítaná priemerná výška škody (teda spriemerovali sa
náklady na počet posudzovaných konaní, čiže z výsledku znaleckého posúdenia je možné vyvodiť,
že v každom posudzovanom exekučnom konaní došlo k rovnakým úkonom), a to rozdelená na škodu

spôsobenú v exekučných konaniach pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie poverenia a na škodu
spôsobenúvexekučnýchkonaniach,kdežalobcaakooprávnenýžiadalozmenuexekútora.Spracovateľ
posudku pritom všetky náklady nad určitý priemer vypočítaný z predchádzajúceho obdobia pripísal
skutočnosti,žetietonákladyvzniklivsúvislostisomeškanímsúdovsrozhodnutímvtej-ktorejexekučnej
veci. Žalobca si majetkovú škodu vyčíslil paušálne v mnohých konaniach a v rovnakej výške, teda
bez zohľadnenia okolností jednotlivého prípadu. Naviac túto škodu si uplatnil vo viac ako 4-násobku

minimálnej škody určenej ním predloženým znaleckým posudkom. Z akého dôvodu požadovanú škodu
takto navýšil, žiadnym spôsobom nevysvetlil. Z exekučného spisu súd žiadne informácie o stave
konania, urgencie alebo sťažnosti zo strany žalobcu nezistil a ten ich žiadnym spôsobom nepreukázal,
pričom práve náklady na tieto činnosti mali tvoriť podstatnú časť „škody“ podľa žalobcom predloženého
znaleckého posudku. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná

sa iba o jednostranné tvrdenia žalobcu, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch.
Súd sa stotožňuje s názorom žalovanej, že akákoľvek výška nákladov na správu informačného systému
a udržiavanie systému by vznikla navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené prieťahy, keďže navrhovateľ
ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a
využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov. Podobne náklady na výkony

zamestnancov sú bežnými nákladmi, s ktorými musí žalobca pri svojej činnosti počítať a vzhľadom
na povahu vykonávanej činnosti musí mať vyčlenených aj zamestnancov, ktorí spravujú pohľadávky,
ktoré nie sú riadne splácané, a ktoré sa prípadne musia uplatniť aj v exekučnom konaní. Požadovanie
paušálnych súm za všeobecne uvedené činnosti je nepostačujúce na účely preukázania skutočnej výšky
majetkovej škody. Za tohto stavu žalobca nepreukázal, či vôbec a aká skutočná škoda mu vznikla v

tomto konkrétnom prípade.

Žalobca taktiež v tomto konaní nijako nepreukázal, že by mu v súvislosti s predmetným exekučným
konaním vedenom na OS Vranov nad Topľou pod sp. zn. 7Er/350/2010 vznikla akákoľvek nemajetková
ujma. Súd v tomto konaní nemal preukázané žiadne porušenie základných práv a princípov právneho

štátu v danom exekučnom konaní, ani porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
ku ktorým by došlo zo strany OS Vranov nad Topľou v uvedenom exekučnom konaní. Už od jeho
začiatku, vzhľadom na to, že išlo o exekučné konanie proti fyzickej osobe, bolo vždy dané riziko jednak
„zániku“ povinného (tu mal žalobca pravdepodobne na mysli úmrtie), i riziko straty kontaktu s povinným,
ako aj riziko insolvencie povinného. Tieto riziká nemožno spájať s dĺžkou doby od podania žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jej zamietnutí. Nemožno sa tiež stotožniť
s tvrdeniami žalobcu, že neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v
spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u neho, resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery

v právo a rovnosť v spoločnosti. Akékoľvek pocity si u žalobcu ako právnickej osoby nie je možné ani
len predstaviť a o skutočnom vzniku pocitov frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v
právo a rovnosť v spoločnosti u členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, ich intenzite, spôsobe,
akým sa prejavovali u jednotlivých členov riadiacich orgánov žalujúcej spoločnosti, aké na nich prípadne
zanechali následky a pod., neboli súdu zo strany žalobcu predložené žiadne dôkazy.

Žalobca taktiež nijako nepreukázal, že postup exekučného súdu v exekučnom konaní v súvislosti s
vymáhanou pohľadávkou (ktorá tu predstavovala na istine 264,- eur) a jej príslušenstvom spôsobili
zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu (už vôbec nie akých konkrétnych), ako aj
zánik už vytvorených podnikateľských plánov a vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila

hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj jeho majiteľov.Ide tu iba o ničím nepreukázané, prosté tvrdenia žalobcu nepodložené žiadnymi dôkazmi, a to rovnako
aj čo sa týka tvrdení žalobcu o tom, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie
podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Žalobca v žiadnom prípade, čo sa týka týmto rozsudkom zamietnutej žaloby, nepreukázal nielen
skutočný vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane, ale ani nijako obsahovo nešpecifikoval ani jeden z
faktorov, na ktoré treba prihliadať pri prípadnom určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom už zo znenia tohto ustanovenia zároveň jednoznačne

vyplýva aj samotná nemožnosť odvodzovania výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v konaní
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. s poukazom na výšky Ústavným súdom SR v iných veciach priznávaných
primeraných zadosťučinení pri konaní ústavného súdu podľa tretej hlavy, druhej časti, šiesteho oddielu
zákona č. 36/1993 Z.z.

Preto súd prvého stupňa žalobu o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu

zamietol.

Zároveňkonštatoval,žespoukazomnadôvody,prektorébolažalobazamietnutá,nebolonehospodárne
a nadbytočné zaoberať sa jednotlivými námietkami žalovanej voči dotknutým žalobám obsiahnutými v
jej vyjadrení doručenom súdu 25.05.2013.

Nakoľko žalobca v tomto konaní nepreukázal ani len skutočný vznik škody, nemal súd prečo rozhodovať
v zmysle jeho návrhu v žalobe medzitýmnym rozsudkom o základe veci - ak totiž vznik škody nie je
preukázaný, bolo by nezmyselné, aby súd medzitýmnym rozsudkom vyslovoval či a kto „za škodu“
zodpovedá.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 151 ods. 1, ods. 2 O.s.p. Konštatoval, že
vo vyhlásenom rozsudku okrem iného rozhodol (v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p.), že „žalobca je povinný
nahradiť žalovanej trovy konania, v druhu a vo výške ako budú uvedené v písomnom vyhotovení tohto
rozsudku, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“ Žalovaná však v zákonnej lehote od vyhlásenia

tohto rozhodnutia trovy nevyčíslila, pričom z obsahu celého spisového materiálu jej žiadne trovy ku dňu
vyhlásenia rozsudku nevyplývajú. Preto súd v písomnom vyhotovení rozsudku podľa § 151 ods. 2 O.s.p.
žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že

postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav a neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe „inšpirácie“ novou právnou

úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd prvého stupňa založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má

dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa bol jednoznačne viazaný ust. §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom prijatím zákona č. 412/2012 z. z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení
zákona č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím súd prvého stupňa de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav

právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie právnej neistoty určením zákonnej
lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť

odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len exekučného súdu. Súdu neprísluší polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno zakladať meritórne
rozhodnutie. Svojimi úvahami súd neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskehosúdu pre ľudské práva, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe. Nie je zrejmé,
aký môže mať dopad na výsledok konania skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také

skutočnosti, ktoré s predmetom nesúvisia.

Žalobcavodvolaníďalejnamietal,žeakodôkazvznikuškodypredložilznaleckýposudokč.1/2014,ktorý
vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil

zníženie jeho majetku. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom
vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Pokiaľ ide o tom, že žalobca predložil
znalecký posudok až po roku a pol od podania žaloby na súde, žalobca dáva do pozornosti samotný
znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že žalobca zadal vypracovanie znaleckého posudku dňa 1. marca
2013. Vypracovanie znaleckého posudku je tak dôkladné a zložité, a to aj s ohľadom na množstvo

spracovaných podkladov a jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. V konaní boli preukázané všetky
zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. V konaní bolo potrebné rozhodnúť v súlade
so žalobným petitom, prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. Ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo

veci samej o tomto návrhu žalobcu osobitne rozhodnúť.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“ ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ),
vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal rozsudok ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v
súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na
úradnej tabuli súdu dňa 04.02.2016 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na
súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však
nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu

či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom (čl. 46 ods.1 až 3 Ústavy Slovenskej
republiky).

Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti
a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení platnom a účinnom v čase podania žaloby).

Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v

trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z.).

Vovecináhradyškody,ktorábolaspôsobenáorgánomverejnejmocipodľa§3ods.1,koná vmeneštátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydanéhosúdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu (§ 4 ods. 1 písm. a/ bod
1. zákona č. 514/2003 Z.z.).

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup
sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné

prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11 (§ 15 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z.).

Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo
dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti

na súde (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene
štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku (§ 16 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 1, ods.
2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak
je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.
Najneskôrsaprávonanáhraduškodypremlčízadesaťrokovododňa,keďbolopoškodenémudoručené

(oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo
škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov (§ 19 ods. 1 až 3 zákona č. 514/2003
Z.z.).

Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu
s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie (§ 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z., v znení

platnom a účinnom do 31.5.2010).Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh
spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45)
a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie ((§ 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z.). v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011).

Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu
s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a
požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie (§ 44 ods. 1, ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., v znení účinnom od 1.6.2011).

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka
konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia
alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b)
alebo c) (§ 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.).

Účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia
tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak
a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania
(§ 1 ods. 3),

b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa
o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní (§ 40 ods. 1 písm. a/, b/ zákona č. 244/2002
Z.z.).
Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd konštatuje,
že s účinnosťou od 01.01.2013 bolo ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zmenené č.

514/2003 Z. z. zmenené. Zmena právnej úpravy bola realizovaná zákonom č. 412/2012 Z. z., pričom
tento zákon prechodné ustanovenia neobsahoval. Nakoľko ide o ustanovenie s procesnoprávnym
aspektom, nároky uplatnené žalobcom bolo potrebné posúdiť v zmysle aktuálnej právnej úpravy, aj keď
v čase, keď boli žalobné návrhy podané, zákon č. 514/2003 Z. z. túto úpravu neobsahoval.

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že správnemu právnemu posúdeniu veci zodpovedá
aj správne rozhodnutie. V exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.
zn. 7Er/350/2010 nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v
tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo
Ústavného súdu SR, kedy by prieťahy v konaní boli konštatované. Podľa ust. § 44 ods. 2 zákona

č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) je súd povinný
preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Iba ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomnepoverí exekútora, aby vykonal exekúciu, pritom táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul, ktorým je
notárska zápisnica alebo rozhodnutie rozhodcovských súdov.

Z uvedeného teda vyplýva, že zákonná 15-dňová lehota je určená na poverenie exekútora, a to iba v
prípadoch, ak exekučným titulom okrem iného, nie je rozhodcovský rozsudok.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2011, podľa ktorého
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského

súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takomto prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, exekučný
súd nie je viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44

ods.2Exekučnéhoporiadkuvyjdenajavoexistenciarelevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Vzhľadom na uvedené je dôležité uviesť, že ak vznikne neodstrániteľný nedostatok v procesných
podmienkachaleboodstrániteľnýnedostatok,ktorýajpoúkonochexekútora,prípadneexekučnéhosúdu

zostal neodstránený, príslušný súd (§ 45 Exekučného poriadku) žiadosť o vydanie poverenia zamietne a
nadväznenatozastavíexekučnékonanie.Akobolovyššieuvedené,15-dňoválehotanavyporiadaniesa
súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých
exekučným titulom je okrem iných rozhodcovský rozsudok. Dôvodom ustanovenia tejto výnimky, ktorá
bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa i na exekučné konania začaté pred

účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie (napr. zmluva
zakladajúca hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným a povinným, rozhodcovská zmluva alebo doložka).

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje správny záver prvostupňového súdu, že 15 dňová lehota

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neplatí pre prípad zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia.
Tým, že súd zamietol žiadosť o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, hoci aj po 15 dňovej lehote,
nedopustil sa nesprávneho úradného postupu a rozhodne nepredstavuje porušenie práva na žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Súd prvého stupňa ďalej správne konštatoval, že žalobca nepreukázal ani ďalší zákonný predpoklad
zodpovednosti za škodu, a to vznik škody. Nároky, ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Žalobca nepredložil
jediný dôkaz na preukázanie škody, a teda neuniesol dôkazné bremeno. Nutnosť spravovať pohľadávku
oprávneného nezapríčinil exekučný súd a teda príslušné náklady nie sú v príčinnej súvislosti s postupom
exekučného súdu, ale postupom povinného, ktorý dlh voči oprávnenému nesplnil.

Rovnako správne konštatoval prvostupňový súd, že ani v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy
nie sú dané dôvody na jej priznanie v zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., lebo dôvody uvádzané
žalobcomsúirelevantné.Nebolozistené,žebydošlokzánikupovinného.Samotnévedenieexekučného
konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného

s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti sú v tomto konaní bezvýznamné, keďže žalobcom je právnická osoba. Žalobca nepreukázal
zánik svojich podnikateľských aktivít.

K odvolacej námietke žalobcu, že ako dôkaz vzniku škody predložil znalecký posudok č. 1/2014, ktorý

vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a uvedeným posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil
zníženie jeho majetku a súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa
s predloženým znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli
žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, odvolací súd konštatuje, že

vzhľadom na záver, že Okresný súd Vranov nad Topľou sa v predmetných exekučných veciach
nedopustil nesprávneho úradného postupu v podobe „zbytočných prieťahov v konaní“ v zmysle § 9 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorámala žalobcovi vzniknúť, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa
a odkazuje na náležité odôvodnenie rozhodnutia.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nerozhodol o
jeho návrhu na prerušenie konania, odvolací súd konštatuje, že o návrhu rozhodol prvostupňový súd a
to tak, že tento návrh zamietol z dôvodov, ktoré aj odvolací súd považuje za také, pre ktoré bolo potrebné
tento návrh zamietnuť.

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov preto stotožňuje so súdom prvého stupňa, ktorý správne
vyhodnotil, že žalobca nepreukázal existenciu zákonných podmienok na priznanie mu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy.

Na základe uvedeného preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne,
a preto bolo postupom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdené.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tento
nepodal návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal, ale
anivzhľadomnavýsledokodvolaciehokonaniabymunáhradatrovkonanianemohlabyťpriznaná.Preto

odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo strany žiadneho
účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o návrhové konanie,
súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.