Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, September 29, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/558/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206277
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812206277.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený splnomocneným zástupcom
Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Námestovo č. k. 3C/58/2012-45 zo dňa 6. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo rozsudkom č. k. 3C/58/2012-45 zo dňa 06. 05. 2014 návrh žalobcu zamietol
(výrok I.). Návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 28. 04. 2014 zamietol (výrok II.). Žalovanej súd
náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
Konštatoval, že žalobca si uplatňuje od žalovaného náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Námestovo v
exekučnom konaní. V tomto konaní bola povinnosť tohto súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15-tich dní od jej doručenia. K tomuto však nedošlo, súd
rozhodol až po uplynutí tejto lehoty a následkom tohto nesprávneho úradného postupu vznikla žalobcovi
škoda a zároveň si uplatnil aj nemajetkovú ujmu v peniazoch.
Podľa súdu žalobca podal návrh na prerušenie konania, bolo to z dôvodu podania sťažnosti na Ústavný
súd SR vo veci č. k. 5NcC/41/2013-28 Krajského súdu v Žiline. Žalobca bol názoru, že krajský súd
porušil jeho práva tým, že nevylúčil sudcov okresného súdu z konania, a tým boli porušené jeho práva
na zákonného sudcu a právo na nestranný súd. Keďže bola podaná sťažnosť na ústavný súd, kde sa

má vyriešiť otázka zákonného sudcu, kde okrem iného žalobca navrhuje zrušenie vyššie uvedeného
uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie a keďže táto otázka môže mať význam
pre rozhodnutie súdu, sú dané dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a ods. 2
písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). O prípad podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/
O. s. p. podľa súdu nejde, keďže o námietke zaujatosti v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku rozhodol Krajský súd v Žiline. Týmto rozhodnutím je okresný súd viazaný, a teda
nebol dôvod na prerušenie konania, pretože o námietke zaujatosti bolo rozhodnuté podľa zákonných

ustanovení upravujúcich procesný postup súdu. K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2
písm. c/ O. s. p. súd uviedol, že žalobca neosvedčil skutočnosť, že sťažnosť na ústavný súd podal,
keďže predložil len rovnopis sťažnosti bez dokladu preukazujúceho jej podanie. Zároveň považoval za
potrebnéďalejuviesť,žepredloženásťažnosťžalobcunaústavnýsúdsaaninetýkatejtokonkrétnejveci,pretože o námietke zaujatosti vznesenej žalobcom v predmetnom konaní bolo rozhodnuté uznesením
Krajského súdu v Žiline č. k. 5NcC/41/2013-28 zo dňa 28. 02. 2013. Z týchto dôvodov súd návrh žalobcu
na prerušenie konania zamietol.

V predmetnej veci exekučnej veci súd zistil, že v konaní, ktoré bolo vedené na súde pod sp. zn.
4Er/1020/2010 oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 04. 11. 2010 spísaním zápisnice
pred súdnym exekútorom a súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zo dňa 01. 12. 2010, doručené súdu dňa 23. 12. 2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. O žiadosti súdneho exekútora o

vydanie poverenia súd rozhodol uznesením č. k. 4Er/1020/2010-12 zo dňa 21. 01. 2011 tak, že
žiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietol.Uznesenienadobudlo
právoplatnosť dňa 04. 03. 2011. Podľa súdu nemožno spochybniť, že súd v danej exekučnej veci
nerozhodol v lehote ustanovenej zákonom SNR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) tak,
ako na to poukazuje žalobca. Touto lehotou však súd nebol viazaný. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku v znení účinnom v čase začatia exekúcie lehota 15-tich dní od doručenia žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V
uvedenom ustanovení je výslovne uvedené, že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský

rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmaním písomností, ktoré ani nemusia byť prílohou návrhu na vykonanie exekúcie
a to napr. rozhodcovskej zmluvy, alebo rozhodcovskej doložky. V danom prípade teda v konkrétnej
exekučnej veci existovali oba dôvody, pri ktorých neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (exekúcia bola navrhovaná na podklade

rozhodcovského rozhodnutia).
Na základe tejto skutočnosti konštatoval, že žalobca nepreukázal jednu zo zákonných podmienok pre
vznik prípadného nároku na náhradu škody, prípadne nároku na nemajetkovú ujmu, a to nesprávny
úradný postup okresného súdu. V ďalšom konaní sa preto nezaoberal skúmaním otázky, či na strane
žalobcu týmto prípadným nesprávnym úradným postupom vznikla škoda alebo iná nemajetková ujma

a či existuje príčinná súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
prípadne nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, pretože žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie bola zamietnutá a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok.
Pokiaľ by na strane žalobcu mala vzniknúť škoda, prípadne nemajetková ujma na základe konštatovania
zbytočných prieťahov v konaní, považoval súd za potrebné na jednej strane uviesť, že v právomoci

okresného súdu nie je konštatovať, že v danej veci došlo k prieťahom v konaní, keďže toto oprávnenie
konštatovať túto skutočnosť môže len ústavný súd na základe sťažnosti oprávnenej osoby. Na druhej
strane v danej veci neplatila lehota 15 dní na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať aj na judikatúru Ústavného súdu SR, z
ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 dohovoru (ÚS 46/01, I. ÚS
66/02, II. ÚS 57/01). Pojem zbytočné prieťahy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne, s ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa postup štátneho orgánu nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v

zmyslečl.48ods.2ústavy(I.ÚS63/00).Nečinnosťsúdu,hociajvtrvaníniekoľkomesiacov,eštenemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 42/01).
V tejto súvislosti súd poukázal na to, že žalobca podáva hromadne v rámci celej Slovenskej republiky
niekoľko tisíc až desiatok tisíc návrhov na exekúciu na základe exekučných titulov - rozhodcovských
rozsudkov, a tým de facto znemožňuje rozhodnúť súdom v primeraných lehotách, pričom návrhy

na exekúciu podáva opakovane aj po tom, ako boli právoplatne judikované okolnosti, že žalobcom
používané exekučné tituly obsahujú neprijateľné podmienky a pre ich rozpor so zákonom sa žiadosti
o vydanie poverenia zamietajú. Tým zo strany žalobcu dochádza k šikanóznemu výkonu práva, keďže
hromadnými podaniami znefunkčňuje súdy, čoho následkom je to, že súdy nemôžu vydávať rozhodnutia
v primeraných lehotách, ktorú skutočnosť vlastne spôsobuje samotný žalobca a túto situáciu zneužíva

tým,žepodávanávrhynanáhraduškodyvočištátuzanesprávnyúradnýpostupsúdov.Takýtošikanózny
výkon práva nemôže požívať súdnu ochranu, keďže žalobca chce ťažiť zo situácie, ktorú sám svojím
konaním a podnikateľskými aktivitami spôsobil.Vzhľadom na to, že zo strany okresného súdu v rámci exekučného konania nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu a súd nemôže konštatovať, že došlo k zbytočným prieťahom pri rozhodovaní o
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré by zakladali právo

žalobcu na náhradu škody, prípadne nemajetkovú ujmu, súd návrh žalobcu v plnom rozsahu zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanému ako účastníkovi v konaní
úspešnému nepriznal náhradu trov konania, pretože trovy konania nevyčíslil a ani zo spisu mu žiadne
nevyplývajú.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.

V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli

uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného (správne malo byť uvedené žalobcu - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože
sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.

Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu
tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s
ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti

zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR
a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony

a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v
čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Žalobca podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie,

pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania.
Ďalej žalobca vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej

ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá
na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a

zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórností, k porušeniu práva žalobcu na súdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním

namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale ajmoment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).
Žalobca v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa žalobcu ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému

návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa
§ 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať žalobcom tvrdený skutkový stav. Namiesto toho, súd
bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám
(žalobca navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a následne vo
veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti v odôvodnení

rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie

a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu
o tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej
ujme.Žalobcatvrdil,žehodlalvkonanípredsúdomprostredníctvomvykonanéhopojednávaniapredložiť

dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo

k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o žalobe nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce

dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom

rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní žalobca namietal, že vo veci konal a rozhodol vylúčený sudca s poukazom na skutočnosť,
že upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená, je

potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že objektívne nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.V súvislosti so žalobcom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd poukazuje
na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania domnieva, že
sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich

zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Žalobca, kvalifikovane zastúpený advokátom, oznámil, že
námietkuzaujatostipodľa§15aods.1O.s.p.nepodal(č.l.19spisu).Zobsahuspisuzároveňvyplýva,že
aj o skutočnostiach oznámených žalobcom v žalobe, pre ktoré mal byť konajúci sudca z prejednávania a
rozhodovania veci vylúčený, rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 5NcC/41/2013-28 zo dňa 28.
02.2013tak,žesudkyňaOkresnéhosúduNámestovoJUDr.MonikaKurjaková(zákonnásudkyňaod27.

09. 2012) nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Námestovo
pod sp. zn. 3C/58/2012. Námietkou, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, sa môže účastník brániť
aj v rámci odvolacích námietok, ako to urobil žalobca v tomto prípade. Ak nie je vydané rozhodnutie
nadriadeného súdu ohľadom zákonného sudcu JUDr. Milana Antala, ktorému bola vec pridelená dňa
13. 01. 2014 (č.l. 34a spisu) o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, odvolací súd môže pri skúmaní tohto dôvodu posúdiť otázku vylúčenia sudcu samostatne, čo by

bolo dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia (§ 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.).
Ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR).
Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade

so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Krajský súd v skutočnosti, že škoda mala žalobcovi
vzniknúť postupom Okresného súdu Námestovo, na ktorom vykonáva zákonný sudca funkciu sudcu,
nevidí dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Samotný subjektívny názor
účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a
rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a

nezaujatého rozhodovania. V zmysle ustálenej judikatúry dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani
skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca
vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010), pričom v danom
prípade takýto súd účastníkom konania nie je, vec sa ho týka len sprostredkovane. Je nutné rozlišovať
medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah

v posudzovaných súvislostiach. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom
prezumpcienezávislostisúdnejmoci,ktoránepodliehasubjektívnympocitomsudcovpriichrozhodovaní
a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy
objektívne dané, len sama táto skutočnosť preto nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Vzájomný vzťah
medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu

vzniká, a zánikom funkcie sudcu zaniká, osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné
práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne
záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne,
spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§
2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR

pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere
prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny
prístup, nadhľad a potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným
sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k

veci. Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba také chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Nc/86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je dôvod na vylúčenie
zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, ktorý záver rešpektuje aj aktuálnu rozhodovaciu

prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp. zn. 3Nc/14/2010 z 31. 05. 2010; 6Cdo/201/2013 z
19. 06. 2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani
výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 z 06. 02. 2013)
vo vzťahu k (neúspešným) ústavným sťažnostiam žalobcu v obdobných prípadoch.

Pokiaľideoďalšieodvolacienámietky,žesúdsapodľažalobcunedostatočneoboznámilspodmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedolpojednávanie, na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil

na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,
odvolací súd k týmto uvádza:

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je potrebné

uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 06. 05. 2014, kedy bolo pojednávanie
i uskutočnené. Žalobca a jeho splnomocnený zástupca prevzali predvolanie na dané pojednávanie
dňa 02. 04. 2014 (č. l. 35 spisu). Žalobca podaním zo dňa 30. 04. 2014 o 16.49 hod. zo strany
splnomocneného zástupcu podal návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu nakoľko podal sťažnosť na ÚS SR, ktorej predmetom je rozhodnutie o
porušení jeho práva na nezákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie

rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci. Vzhľadom
na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia ÚS SR. Z odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplýva, že neakceptoval žiadosť žalobcu a jeho splnomocneného zástupcu o
odročenie nariadeného pojednávania. Vec preto prejednal v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. aj v
neprítomností účastníkov prihliadajúc na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. O návrhu žalobcu na

prerušenie konania okresný súd rozhodol na pojednávaní v rámci rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu
v prejednávanej veci bol postup okresného súdu v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Žalobca nepožiadal
o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti
na pojednávaní (§ 119 O. s. p.). Žalobca a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie včas
predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z

vlastného rozhodnutia. Tým si žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať
na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k
vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako
aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným
účastníkom). Nebolo preukázaným tvrdenie žalobcu v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci.

Jeho uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č. l. 44 spisu). Podľa odvolacieho súdu okresný
súd na pojednávaní vykonal dokazovanie navrhnuté samotným žalobcom (č. l. 2 spisu) prečítaním
listín z pripojeného exekučného spisu sp. zn. 4Er/1020/2010, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom
konaní. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného k návrhu, toto ako vyplýva z obsahu spisu nebolo zo strany
žalovaného doručené okresnému súdu. Žalobca v odvolaní vytýkal tiež súdu, že nerozhodol rozsudkom

pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Odvolací súd k uvedenému poukazuje na to, že rozhodnúť vec
rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj
to však len za predpokladu, že skutkový stav tvrdený žalobcom považuje súd za nesporný. Je zrejmé,
aj vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo. Podľa
žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho

vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie.
Táto námietka žalobcu nie je dôvodná, pretože z ničoho nevyplýva, že by postup okresného súdu nebol
správny.

Vzhľadom na uvedené neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.
Milana Antala z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto nerozhodoval vec vylúčený
sudca. Okresný súd v danom prípade tiež vykonal dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom
rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom
realizáciu ich procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať

pred súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia dospel odvolací súd tiež k záveru, že okresný súd vykonal vo
veci dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym,
sa v plnom rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre

posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil s poukazom na ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p. Prijal aj správny právny záver, že súd nebol viazaný zákonnou lehotou s ohľadom na
to, že exekučný titul predstavoval rozhodcovský rozsudok a nakoľko súd žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietol. Žalobca tak nepreukázal nesprávny úradný postup okresného súdu.V tejto súvislosti odvolací súd len dodáva, že uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku týkajúca sa udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok a notárska zápisnica, bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z., a to

s účinnosťou od 1. júna 2010. Tento názor opiera aj o dôvodovú správu k zákonu č. 102/2011 Z. z., kde
podľa čl. II. bod 2, rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada SR, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi
možno vysledovať určité pochybnosti, navrhlo sa výslovne upraviť predmetnou novelou, že exekučným

titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené. Okrem toho
odvolací súd poukazuje na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom Ústavný
súd SR výslovne konštatoval: „Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by
sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak,
zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj

pred 1. júnom 2010)“. Námietka žalobcu, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nie je preto dôvodná. Nakoľko nebol
v danom prípade splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup) nebol preto ani dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi,
t. j. príčinná súvislosť, vznik škody.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§142ods.1O.s.p.vspojenísust.§224ods.

1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .