Uznesenie ,
Zastavujúce odvolacie konanie Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2CoE/328/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807208640
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ecker
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3807208640.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25 a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: L. F., zomr. dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom
H., J. XXX/X, štátny občan Slovenskej republiky, o vymoženie 233,02 Eur s príslušenstvom, o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 03. júla 2012, č.k. 15Er/1453/2007-17,
takto

r o z h o d o l :

I. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
II. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa m e n í tak, že exekúciu zastavuje podľa § 57 ods.
1 písm. h/ Exekučného poriadku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil
podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
oprávnený sa návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 22.06.2007 domáhal vykonania exekúcie
proti povinnému na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR 0923/07 zo dňa 07.03.2007.
Poverenie na vykonanie exekúcie bolo udelené JUDr. Rudolfovi Krutému 03.08.2007. Súd prvého

stupňa preskúmal zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným a povinným a
dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko z
obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej
strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z toho dôvodu

sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé,
že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom
formulári", nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Vzhľadom k
vyššie uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy, súd prvého stupňa dospel k záveru, že ide
o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený
obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom

(povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to vzhľadom
ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy,
uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej
doložky v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Preskúmaním predmetných všeobecných
podmienok, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne čl. 17, vzhliadol súd prvého stupňa v
takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. Možnosť výberu spôsobu riešenia sporu

povinným je podľa názoru súdu prvého stupňa len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob
riešenia prípadného sporu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je nastrane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda
podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním
žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť domáhať sa právnej ochrany

pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do rozhodcovskej doložky formou
rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17. (posledná veta), súd prvého stupňa posúdil ako nekalú
povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Uviedol, že v danom prípade bola voľba rozhodcovského
súduuskutočnenájednostranne,nakoľkosamotnéustanovenierozhodcovskéhosúdurozhodnúťvoveci
na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného

si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec
pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že
faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je v tomto prípade
veriteľ,čižeoprávnený,pretožetentozostavilznenierozhodcovskejdoložkyvosvojejvopredpripravenej
formulárovej zmluve. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere
podľanázorusúduspĺňavšetkypodmienky, takzpohľaduustanovení§53,§54Občianskehozákonníka

platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/EHS (výkladovej pomôcky
ustanovení spotrebiteľského práva), aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v
rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda
je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc

z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto
rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na
vyššie uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa v tomto štádiu konania exekúciu z úradnej moci vyhlásil

za neprípustnú a zastavil ju. Predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na absenciu právomoci
rozhodcuvdanejvecikonať,atospoukazomnaneplatnosťrozhodcovskejdoložky,nemožnopovažovať
za spôsobilý exekučný titul.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu,

odvolanie oprávnený. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/
O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), súd nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Zastával názor,
že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 45 ods. 2 zákona
244/2002 Z.z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu
metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci, ako exekučnému súdu, neprináleží. Všeobecný súd,
ktorý koná v pozícii exekučného súdu totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k

opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo veriteľa. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002
Z.z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku ani nepokračuje v konaní vo veci v
rozsahuuvedenomvžalobealebovrozsahuuvedenomvovzájomnejžalobe.Dôvodil,ževšeobecnýsúd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo

vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom
nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný

súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani
v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže
exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný
súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo
konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie

špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ zákona č. 244/2002 Z.z. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu, v prípade zistenia
nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný
súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučnéhokonania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Exekučný súd konal pri
revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení
účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v

právnom štáte spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne ako s povinným. Uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonával dokazovanie
a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Dôvodil,

že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať
len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku
súlade rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná.
Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd, a
preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. V závere
vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v

zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej
sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia
uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné
podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné
odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné

strany dohodnúť (uznesenie NS SR, sp.zn. 3Obdo 3/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k
úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje
povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie
svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za
zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si

dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie
a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou, s tým spojenou. Zdôraznil, že súd v
exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej, na
základe rozhodcovského rozsudku, ako exekučného titulu. Ak by súd vyššie uvedenú argumentáciu o
nemožnosti uplatniť dôvody na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 Exekučného poriadku neakceptoval,

uviedol, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva
platným, právoplatným a vykonateľným. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po podaní odvolania, oprávnený, prostredníctvom právneho zástupcu, podaním zo dňa 26.07.2012,
ktoré doručil súdu prvého stupňa dňa 13.08.2012, podal návrh na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu. Uviedol, že smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým
fyzickým a právnickým osobám. Tvrdil, že ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku

správne a včas, je nutné najmä z dôvodov právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná
smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu, ako takú, nemožno proti nemu
odvolávať. Podľa jeho názoru všeobecný súd nezdôvodnil, prečo priamo aplikoval ustanovenia smernice
Rady 93/13/EHS. Ďalej uviedol, že vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie
úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových

verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Žiadal, aby
odvolací súd exekučné konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a položil Súdnemu dvoru
EÚ prejudiciálne otázky, a to či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov, v prípade zápornej odpovede, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/
EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorú
citoval a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Pri doručovaní a zisťovaní bydliska povinného okresný súd zistil, že povinný dňa 07.10.2012 zomrel,
pričom Okresný súd Prievidza, uznesením č.k. 14D/1279/2012 zo dňa 07.12.2012 dedičské konanie ponebohom povinnom zastavil podľa 175h ods. 1 O.s.p., nakoľko poručiteľ nezanechal žiadny majetok,
ktoré rozhodnutie v tejto časti nadobudlo právoplatnosť dňa 07.12.2012.

Po predložení veci odvolaciemu súdu, krajský súd oznámil uvedené skutočnosti ohľadom smrti
povinného oprávnenému svojím podaním zo dňa 14.01.2014, ktoré bolo právnemu zástupcovi
oprávneného doručené dňa 17.01.2014, pričom krajský súd zároveň vyzval oprávneného podľa § 213
ods. 2 O.s.p., aby sa v súdom stanovenej lehote vyjadril k možnej aplikácii ustanovenia § 57 ods. 1
písm. h/ Exekučného poriadku v danej exekučnej veci s tým, že ak sa oprávnený v stanovenej lehote

nevyjadrí, bude mať krajský súd za to, že oprávnený nemá k použitiu vyššie uvedeného ustanovenia
Exekučného poriadku námietky. Oprávnený sa v súdom stanovenej lehote k výzve súdu nevyjadril.

Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov:

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje
inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení
exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť,
okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č.

7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie
nie je podľa zákona prípustné a súd preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.

Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že existuje komunitárna povinnosť

členských štátov Európskej únie interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom.
Smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu

rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v
akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že

vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov,
ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie
rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu
silu noriem verejného poriadku (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).

Smernica Rady 93/13/EHS podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje za nekalé, neprimerané aj také
podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v
uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou. Zákaz

neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ, ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej
zmluvy, nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný
presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že pri úverových zmluvách koná
spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne, a tak podnikateľ môže získať nefair výhody, ktorou
je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo

spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené
opravné prostriedky.

Samotný návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ odvolací
súd považoval za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo

vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej
mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na
definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Jeúlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú,
vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou
vnútroštátnehosúduvyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohovyplývajúpodľavnútroštátnehoprávascieľom

ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa
16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02,
bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad,
môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005,
My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa

týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený
používa vo formulárových zmluvách a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych
súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho
pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v
riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie
ustanovení spotrebiteľského práva.

Krajský súd, ako odvolací súd, následne vec preskúmal v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého
stupňa je potrebné zmeniť podľa § 220 O.s.p., pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie,
ani zrušenie, a to z nasledujúcich dôvodov:

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 16.06.2007, ktorý bol
doručený súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému dňa 22.06.2007, domáhal vykonania exekúcie
proti povinnému pre vymoženie sumy 233,02 Eur s príslušenstvom, a to na poklade exekučného
titulu, ktorým má byť rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

Slovenskározhodcovskáa.s.podsp.zn.SR0923/07zodňa07.03.2007,ktorýpodľavyznačenejdoložky
mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 16.04.2007 a vykonateľnosť dňa 19.04.2007. Okresný súd Prievidza
dňa 03.08.2007 udelil súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému poverenie na vykonanie exekúcie
proti povinnému.

Súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením zo dňa 03.07.2012 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
exekúciu zastavil, keď dospel k záveru, že predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na absenciu
právomocirozhodcuvdanejvecikonať,atospoukazomnaneplatnosťrozhodcovskejdoložky,nemožno
považovať za spôsobilý exekučný titul.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že povinný dňa 07.10.2012 zomrel. Okresný súd
Prievidza uznesením, č.k. 14D/1279/2012 zo dňa 07.12.2012 dedičské konanie po nebohom povinnom
právoplatne zastavil podľa 175h ods. 1 O.s.p., nakoľko poručiteľ nezanechal žiadny majetok.

Dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa. Dedič zodpovedá do výšky nadobudnutého dedičstva za

poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou (§ 460 a § 470 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Ak poručiteľ nezanechal majetok, súd konanie zastaví (§ 175h ods. 1 O.s.p.); dedičov
upovedomuje o dedičskom práve len v prípade, že dedičské konanie nebolo zastavené podľa § 175h
O.s.p. (§ 175i ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí
ani na úhradu trov exekúcie.

V danej veci povinný v priebehu odvolacieho konania zomrel. Povinnosti vyplývajúce z exekučných
vzťahov smrťou povinného nezanikajú (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), ale prechádzajú na dedičov,
ktorí sa okamihom smrti poručiteľa stávajú subjektom jeho práv a povinností a veritelia, môžu od
nich žiadať uspokojenie svojich pohľadávok do výšky nadobudnutého dedičstva. Odvolací súd v

posudzovanom prípade však zistil, že poručiteľ žiaden majetok nezanechal a dedičské konanie po
nebohom povinnom bolo právoplatne zastavené podľa ustanovenia § 175h ods. 1 O.s.p. pre jeho
nemajetnosť. Odvolací súd za daných okolností na základe aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zastáva právny názor (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky zo dňa 13. mája 2011, sp.zn. 7MCdo 5/2011), že ak došlo k zastaveniu konania o dedičstve
po nebohom povinnom z dôvodu, že poručiteľ nezanechal majetok (§ 175h ods. 1 O.s.p.), exekučný súd
zastaví exekúciu nie preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/

Exekučného poriadku), ale preto, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie (§ 57 ods.
1 písm. h/ Exekučného poriadku). Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že predmetnú
exekúciu je potrebné zastaviť podľa citovaného ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku
z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Prípadní dedičia nevstúpili do
žiadnych povinností poručiteľa, nakoľko tento bol nemajetný a za týchto okolností, v čase rozhodovania

odvolacieho súdu, krajský súd už neposudzoval existenciu iného dôvodu na zastavenie exekúcie,
akým je aj nedostatok právomoci rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť
exekučným titulom podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku.

Na základe uvedeného, odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa
ustanovenia § 220 O.s.p. a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. O trovách

exekúcie rozhodne súd prvého stupňa samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§
200 ods. 2 Exekučného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.