Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/696/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219316
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219316.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi: Slovenská republika- Ministerstvo
spravodlivosti SR so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 27. marca 2014 č.k.
16C/223/2012-95 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v časti ktorou zastavil konanie o návrhu na prerušenie konania m e n í tak,
že návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

Rozsudok okresného súdu vo zvyšnej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza a konanie o návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania zastavil. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Okresný súd vec právne posúdil
podľa ust. § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.12.2006, ust. § 3 ods. 1

písm. d), §4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc zo skutkových
zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval súd návrh navrhovateľa za
nedôvodný. Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Er 1116/2007. Pokiaľ ide o odporcom namietané nedostatky návrhu na začatie
konania, súd konštatoval, že návrh navrhovateľa v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti

návrhu na začatie konania. V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody
spôsobenej aj nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom pričom s
ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo
dňa prijatia žiadosti, súd považoval podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Podľa
právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody sa za

nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmovfyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten, komu bola takým
postupomspôsobenáškoda. Vovšeobecnostivzmyslezákonač.514/2003Z.z.musiabyťprenaplnenie
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci splnené

všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody,
príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednostného
právneho vzťahu. V predmetnej veci vidí navrhovateľ nesprávny úradný postup Okresného súdu
Prievidza v tom, že rozhodol o žiadosti o zmene exekútora oneskorene, keď súd bol bezdôvodne

dlhšiu dobu nečinný. Z obsahu pripojeného exekučného spisu prvostupňového súdu 9Er/1116/2007
bolo zistené, že návrh na zmenu exekútora oprávnený podal dňa 15.10.2009. Následne vyšší súdny
úradník vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu a vyčíslenie trov exekučného
konania. Súdny exekútor vyčíslil trovy exekúcie a zaslal súdu exekučný spis. Dňa 25.6.2010 súd návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel. I napriek tomu, že k danej veci súd o zmene
exekútora rozhodol po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno v tejto skutočnosti vidieť nesprávny úradný

postup, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Navyše v exekučnom konaní v čase, keď bol
podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode dôjsť nemohlo, pretože pôvodný exekútor má podľa
zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Okrem toho v danom štádiu
konania navrhovateľovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy podaním sťažnosti predsedovi
súdu proti porušovaniu jeho práva v exekučnom konaní podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. Zákona

č. 757/2004 Z.z. o súdoch alebo obrátiť sa na Ústavný súd SR s požiadavkou o posúdenie, či došlo
alebo nedošlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ
ani jednu z týchto možností nevyužil. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že v prípade
rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k účinnému vymoženiu
pohľadávky oprávneného a tým teda k naplneniu účelu exekučného konania. Zmena osoby súdneho

exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosť pohľadávky nemá vplyv. Nesprávny
úradný postup by musel byť podstatnou príčinou, ktorá by spôsobila škodu, čo v danom prípade nie
je možné konštatovať. Napokon dôvodom nevymoženia pohľadávky oprávneného bolo vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú a jej následné zastavenie. V súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene
exekútora v zákonnej lehote potom nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody navrhovateľovi.

Samotné spísanie žiadosti o informáciu o stave exekučného konania k danej veci súd považuje za
bežný postup účastníka exekučného konania. Tvrdenie navrhovateľa, že mu vnikla majetková škoda
v sume 175,- eur a nemajetková ujma v sume 442,56 eur, nie sú ničím podložené. I keď je pravdou,
že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora došlo po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty, len v
tejto skutočnosti nemožno vidieť nesprávny úradný postup, ktorý by založil nárok navrhovateľa na

náhradu škody. Súd dáva do pozornosti Nález Ústavného súdu SR II.ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.7.2013
týkajúci sa navrhovateľa vo veciach Okresného súdu Zvolen, vedených pod sp. zn.27Er 539/2010 a
sp. zn. 22Er 915/2010, v ktorých navrhovateľ namietal porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie záležitosti v
primeranejlehotepodľačl.6ods.1Dohovoru.Ústavnýsúdrozhodol,žezákladnéprávanavrhovateľana

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov porušené neboli, hoci konania na okresnom súde trvali ku
dňupodaniasťažnosti20resp.24mesiacov(súdvobochprípadochzamietolžiadosťsúdnehoexekútora
na vyhovenie exekúcie). Ústavný súd v náleze konštatoval, že je významná, priam kľúčová skutočnosť,
že sťažovateľka (spoločnosť POHOTOVOSŤ) pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet
exekučných konaní (ide o 100 až 1000 exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach),

pričom je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov v
záujme ochrany práv a slobôd iných. Navyše Ústavný súd vyslovil právny názor, že pojem zbytočné
prieťahy obsiahnutý v čl.48 ods. 2 Ústavy SR (obdobne aj pojem v primeranej lehote obsiahnutý v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
ustanovené lehoty v zákone na vykonanie toho ktorého úkonu súdu, alebo iného štátneho orgánu. Pri

posúdení, či došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd na takého lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky
nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce
všetky okolnosti danej veci. Porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
nemožno preto bez ďalšieho vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval

v zákonom ustanovených lehotách (rozhodnutia Ústavného súdu SR I.ÚS 86/02, IV.ÚS 440/2012).Pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ nepreukázal existenciu škody, ani jej výšku a nároky,
ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecnýchnákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a
výdajoch spojených so stratou času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné
zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca

pomocou informačnej siete, udržiavanie a správu informačnej siete a administratívne spracovanie textov
urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Navrhovateľ mal v tomto konaní na preukázanie vzniknutej
škody predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej pohľadávke. Naviac ako spoločnosť,
ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný
systém v období pred spornými exekúciami i po nich. Požadované paušálne sumy za spomínané veľmi

všeobecne uvedené činnosti nie sú skutočnou škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz
o vzniknutej škode. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu
požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu
škody a súd potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Podľa názoru súdu navrhovateľ nepreukázal
jednak vznik a ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola preukázaná zákonná podmienka príčinnej
súvislostimedzivzniknutouškodouakonanímexekučnéhosúdu,pretoženutnosťspravovaťpohľadávku

oprávneného zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou
exekúcie. Ide o náklady, ktoré by bolo možné zahrnúť do náhrady trov exekúcie a došlo by tak k
duplicitnému plneniu. Ako už bolo konštatované, majetková škoda nebola preukázaná a nemajetková
ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj
od okolností, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel

dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal, že by povinný
subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom
prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,

pretožespravidladôvodomneplneniadlhupovinnéhojejehoinsolventnosťeštevčasepredrozhodnutím
v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe
riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a
fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy

uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských
aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia
ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské postupy. Ako už bolo uvádzané, žiadne konanie, v ktorom by
boli konštatované prieťahy v konaní, sa neviedlo. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné

a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd
vychádza aj z významu sporu pre navrhovateľa a aj z toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k
náprave. Pokiaľ navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada
nemajetkovej ujmy podľa vybraných nálezov, keď predseda súd nemal možnosť zjednať nápravu. Pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia

práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva, pretože navrhovateľ
nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto
súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému
postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je
okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku

podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje súd jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ
si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri
spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade
porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za
dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu. K námietke premlčania
súd uvádza, že navrhovateľovi mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v
tom, súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote 30 dní.
Návrh na zmenu súdneho exekútora bol súdu doručený dňa 15.10.2009 a dňa 16.11.2009 začala
navrhovateľovi plynúť 3-ročná premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody. Návrh

vo veci samej bol podaný dňa 27.9.2012, pred uplynutím premlčacej lehoty, preto jeho nárok nie je
možné považovať za premlčaný. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd dospel k záveru, že
navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu
úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy,ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim podľa neho v tom, že
súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách

konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná.
Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich neuplatnil a
napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo, pretože vo
veci úspech nemal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti odporcu ( nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On

uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia

vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy

na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,
že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru

Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a

správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou
úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,

ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovejškody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež

sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je potrebné
v časti ktorou bolo zastavené konanie o návrhu na prerušenie konania za použ. § 220 O.s.p. zmeniť a

vo zvyšku ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci bol naplnený prvý predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu a to existencia nesprávneho úradného postupu. Keďže nebola v exekučnej veci dodržaná
zákonom stanovená 30-dňová lehota na rozhodnutie, ide o nesprávny úradný postup súdu v zmysle

§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nesprávny úradný postup sám, bez kumulatívneho splnenia
ostatných predpokladov - vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym
úradným postupom, však nezakladá vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.
Okresný súd v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie uvedených predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu a konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť

medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom
odporcu, že uplatňovanie si nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom
v peniazoch je skutočne výkonom práva, ktorý odporuje dobrým mravom, a to aj tým základným
pravidlám slušnosti. Je tomu tak z dôvodu, že dodržanie lehoty objektívne nebolo možné, pretože
pre rozhodnutie bola potrebná súčinnosť exekútora, predloženie jeho spisu, na ktoré ho bolo potrebné

vyzývať, pričom pôvodnému exekútorovi nielenže nič nebránilo ale mal dokonca povinnosť potrebné
úkony ďalej vykonávať.

Je potrebné poukázať tiež na to, že nie každý aj keď v súdnom konaní zistený prieťah, musí mať
nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože je potrebné ho posudzovať s ohľadom na konkrétne
okolnosti veci, vzhľadom na ktoré sa postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné. Rozhodnutie o zmene exekútora v lehote o
niečo viac ako osem mesiacov od doručenia návrhu na zmenu exekútora na exekučný súd, nemožno
považovať za prieťahy v súdnom konaní, naviac s prihliadnutím aj na to, že pre takéto rozhodnutie bola

nevyhnutná súčinnosť súdneho exekútora, na ktorú musel súd tohto vyzývať. Navrhovateľ nevyužil ani
jednu zo zákonných možností domáhať sa nápravy ním tvrdených vzniknutých prieťahov v konaní.

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov, vo svojom odvolaní
neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké

konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, vecnému dôvodu zamietnutia
návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil viacerých omylov, keď
konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané a pod. )ktoré uvádzal aj v
návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá
ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného

súdu. Navrhovateľ v odvolaní nenapadol podrobné skutkové a právne závery okresného súdu o
nepreukázanom naplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu (neexistenciu
škody a príčinnej súvislosti), a preto tieto právne posúdenia nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.
Rovnako navrhovateľ v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou nenapadol hmotnoprávne dôvodyzamietnutia návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto tieto nie sú predmetom odvolacieho
prieskumu.

Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny, pretože následkom nepreukázaného
kumulatívneho naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je zamietnutie návrhu
navrhovateľa.

Čo sa týka ďalších odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny

proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania. Uvedená
námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho zástupcovi okresný súd doručil
písomné vyjadrenie odporcu k návrhu dňa 09.10.2013 (spolu s predvolaním na prvé pojednávanie).

Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na deň 27.03.2014. Na
pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný. Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal
dostatočný čas oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa
k nemu či už písomne, alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže
bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal

väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými
listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie

§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou

zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon
neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne
predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania

(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.
zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť
občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a
v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti

účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka
konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto
svojom práve účastník trvá.

V návrhu navrhovateľa na zrušenie pojednávania sa za dôvod pre zrušenie pojednávania (aj pre
odvolanie) považuje skutočnosť, že nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie
zákonného sudcu a pridelenie veci nestrannému súdu, pretože nesúhlasí s uznesením krajského súdu
o tom, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednávania veci a toto považuje za nesprávne.

Zároveň žiadal o prerušenie konania do rozhodnutia o podanej sťažnosti na Ústavným súdom SR.
Ako prílohu označil ústavnú sťažnosť. Ústavnú sťažnosť predložil, avšak nie je na nej uvedený dátum
jej spísania a nie je zrejmé, že na ústavný súd bola skutočne podaná a aká spisová značka jej
bola pridelená. Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že o obdobných ústavných sťažnostiachnavrhovateľa, bolo Ústavným súdom SR rozhodnuté, a tieto boli odmietnuté pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde .

Navrhovateľ prvým návrhom doručeným prvostupňovému súdu podaným prostredníctvom právneho
zástupcu navrhol, aby súd konanie vo veci prerušil z dôvodov uvedených v ust. § 109, ods.1 písm.
b/ a c/ O.s.p. a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd, a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia Krajského súdu Trenčín vo veci

nevylúčeniasudcupoverenéhoprejednanímveci.Procesnýnávrhodôvodniltým,ženámietkaporušenia
nestrannosti je závažne podporená najmä pomerom sudcu k veci, pretože tento môže byť rozhodnutím
súdu priamo dotknutý vo svojich právach, sudca je pritom vylúčený aj z dôvodu, že získal poznatky
iným spôsobom než z dokazovania na konaní a do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti.
Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 16C 223/2012-59 zo dňa 07.11.2013 návrh navrhovateľa
na prerušenie konania doručený dňa 31.10.2013 zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podal včas

odvolanie navrhovateľ. Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 6Co 870/2013-81 zo dňa 03.2.2014
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Dňa 20.3.2014 podal navrhovateľ nový návrh na
prerušeniekonanianazákladetotožnýchdôvodov,identickéhoobsahu,leninakdatovaný.Prvostupňový
súd konanie o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania zastavil konštatujúc prekážku rei iudicatae.
Odvolací súd preskúmaním rozhodnutia v tejto časti dospel k záveru o jeho nesprávnosti. Rozhodnutie

súdu o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania je procesným a nie meritórnym
rozhodnutím vo veci preto nemôže zakladať prekážku veci rozsúdenej (res indicata), z ktorého dôvodu
je potrebné tento návrh vecne posúdiť a o tomto rozhodnúť.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môže
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku vzniká len
vtedy, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú súd nie je oprávnený riešiť. Možnosť súdu prerušiť konanie
podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku vzniká len vtedy, ak prebieha konanie, v
ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Takouto otázkou môže byť len

rozhodnutie o takej skutočnosti, ktorá je objektívne spôsobilá mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej a
nie vo veci týkajúcej sa ústavnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudca nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci. V predmetnej veci bolo pritom rozhodnuté odvolacím súdom o
nevylúčení zákonného sudcu, pričom zákonný sudca je takýmto rozhodnutím viazaný. Preto podanie
sťažnosti navrhovateľa na Ústavný súd Slovenskej republiky (aj v prípade preukázania jej podania,

čo v preskúmavanej veci nebolo) proti rozhodnutiu, ktorým sudca nebol vylúčený z prejednávania a
rozhodovania vo veci nemôže byť dôvodom na prerušenie konania, pretože rozhodnutie vo veci samej
nezávisí od tejto skutočnosti, rovnako v uvedenom konaní sa nerieši otázka, ktorá môže mať význam
pre rozhodnutie súdu vo veci samej. Samotné podanie ústavnej sťažnosti a tvrdenie navrhovateľa o
porušení jeho základných práv, bez ďalšieho nezakladá žiadny právny následok k začatému súdnemu

konaniu, nespôsobuje automaticky odklad vykonateľnosti uznesenia odvolacieho súdu, ktorý rozhodoval
o nevylúčení zákonného sudcu. Nemožnosť rozhodnúť vo veci samej nastáva len v prípade podanej
námietky zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom (§ 16 ods. 3 O.s.p.), pričom
o túto situáciu sa nejedná. Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné v tejto časti rozhodnutie
prvostupňového súdu za použ. § 220 O.s.p. zmeniť a návrh na prerušenie konania ako nedôvodný

zamietnuť.Knámietkenavrhovateľa,žeokresnýsúdpredbeholvydanímmeritórnehorozhodnutiaúčinky
právoplatnéhorozhodnutiaoprerušeníkonania,protiktorémupodalodvolanie,okresnýsúduvádza,žev
zmysle § 171 ods. 2 O.s.p. je uvedené uznesenie vykonateľné pred nadobudnutím právoplatnosti. Ďalej
odvolací súd dodáva, že aj vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným
sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu je správne, ak okresný súd uprednostnil princíp

hospodárnosti a rýchlosti konania, ktorého nedodržanie je navrhovateľom tvrdeným vecným dôvodom
podania samotného návrhu.Z uvedených skutočností vyplýva, že v návrhu uvedený dôvod zrušenia pojednávania nebol dôvodný.
Podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom okresného súdu riadne predvolaný navrhovateľ
(splnomocnený zástupca) neuviedol žiadny dôležitý dôvod, pre ktorý by sa nemohol pojednávania

zúčastniť. Okresný súd preto správne pokračoval v konaní. Navrhovateľovi nebolo postupom okresného
súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania
dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a
označiťapredložiťďalšiedôkazy.Tohtoprávasanavrhovateľsámsvojuneprítomnosťounapojednávaní
bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd už
uznesením zo dňa 06.11.2012 pod sp.zn. 17NcC/655/2012-23 právoplatne rozhodol, že terajší zákonný

sudca nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Podanie ústavnej sťažnosti navrhovateľa voči
predmetnému uzneseniu, tento jednak nepreukázal, jednak aj v prípade jej podania táto skutočnosť
nie je spôsobilou sama osebe mať za následok odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu,
ktorým nebol sudca z prejednania a rozhodnutia veci vylúčený. Naviac, ako už bolo uvedené, obdobné
sťažnosti navrhovateľa boli odmietnuté pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1

ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ( napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 29. januára 2014 č.k. III. ÚS 69/2014). Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní, že vo veci
konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo
201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak písomne, ktoré riadne prevzal dňa
09.10.2013. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní, na ktorom sa, ako už bolo vyššie
uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina

odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na výzvu súdu
k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený podľa §
120 ods. 4 O.s.p. a pod..

Odvolací súd rovnako nezistil, že by okresný súd v prejednávanej veci použil nesprávne právne predpisy
a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151

ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Toto rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .