Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/149/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109234691
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Antónia Kandravá

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8109234691.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov

JUDr. Petra Straku a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu: SAPEX s.r.o., so sídlom Prešov,
Hlavná 13, IČO: 31648541, zastúpený JUDr. Jolanou Karabinošovou, advokátkou so sídlom v Prešove,
Konštantínova 3 proti žalovaným: 1/ B. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y., M. X a 2/ D. L., rod. V., nar.
XX.XX.XXXX, bytom Y., M. X, obaja zastúpení JUDr. Petrom Arendackým, advokátom so sídlom v
Bratislave, Čapkova 2, o vypratanie bytu a prísl., o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 38C/211/2009-135 zo dňa 09.05.2012 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. M e n í rozsudok tak, že žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca je obchodnou spoločnosťou a v predmetnej veci sa proti žalovaným domáha vypratania bytu
nachádzajúcemu sa v Y. na ulici M. (ďalej len ,,byt“). Žalobca okrem iného prenajíma priestory v objekte,
v ktorom sa nachádza predmetný byt.
Byt bol pôvodne vydaný v rámci reštitúcie a žalobca tvrdí, že ho nadobudol od reštituentky. Okrem iného
prenajíma priestory v nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádza byt.

Žalovaní užívajú byt už takmer štvrťstoročie. Žalovanému v 1. rade bol byt pridelený rozhodnutím
Mestského národného výboru v roku 1990.

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že uložil
žalovaným povinnosť vypratať byt č. X nachádzajúci sa v Y. na ul. M. č. X na X. poschodí v lehote
tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku bez práva na zabezpečenie bytovej náhrady.

Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, podľa ktorého je žalobca vlastníkom nehnuteľnosti
- byt číslo X, ktorý sa nachádza na ulici M. č. X, E. poschodie, ktorý užívajú žalovaní na základe
rozhodnutia o pridelení náhradného bytu bývalým MsNV, odborom bytovým v Prešove, č. bytu 270/1989
zo dňa 23. 02. 1990.

Ďalej mal za preukázané, že žalobca dal žalovaným výpoveď z nájmu predmetného bytu listom zo dňa
12.06.2006 pre neplatenie nájomného. Rozsudkom Okresného súdu Prešov č.k 6C/240/2006 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 13Co/13/2008 - 198 zo dňa 30.04 2009 bola žaloba o neplatnosť
výpovede z nájmu zamietnutá.Účastníci konania viedli viacero súdnych sporov. Žalovaný v 1. rade spochybňoval vlastnícke právo
žalobcu a to v konaniach 16C/240/2006, 29C/38/2005, 11C/382/98. V konaní 11C/382/98 sa domáhal
žalovaný v 1. rade určenia neplatnosti kúpnej zmluvy RI 78/92 uzavretej medzi predávajúcou

(reštituentkou) F. L. a kupujúcim spoločnosťou Sapex s.r.o. so sídlom v Prešove dňa 30. 01. 1992.
Žaloba bola zamietnutá. Rozsudok v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove 1Co/96/2002 -152
nadobudol právoplatnosť 28. 07. 2004.

Proti žalovaným sa viedli konania o privolenie k výpovedi z nájmu sporného bytu na návrh žalobcu.

Konanie pod spisovou značkou 10C/6/93 pre neplatenie nájomného bolo ukončené rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach 18Co/111/94-89 zo dňa 06. 09. 1994, ktorý zmenil rozsudok súdu prvého
stupňa a žalobu zamietol s poukazom na to, že žalovaný nájomné uhrádzali zložením do súdnej
úschovy. Druhé konanie sa viedlo pod spisovou značkou 14C/11/97. Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom 5Cdo/10/2003 zo dňa 27. 02. 2003 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a vyslovil
názor o absencii výpovedného dôvodu, keďže žalobca by musel preukázať potrebu bytu pre seba a nie

na podnikanie. Konanie bolo zastavené pre späťvzatie žaloby žalobcu.

Konanie pod sp. zn. 16C/240/2006 bolo ukončené zamietnutím žaloby žalobcu o neplatnosť výpovede
z nájmu. V tomto konaní žalovaný spochybňoval vlastníctvo žalobcu k objektu č. 5. Súdy sa vyrovnali s
námietkou žalovaného o neexistencii vlastníctva žalobcu k predmetnej nehnuteľnosti a dospeli k záveru

o jej nedôvodnosti a vysvetlili postup pri vyhodnotení platnosti napadnutých reštitučných dohôd.

V konaní 29C/38/2005 sa žalobca domáhal vydania predmetu súdnej úschovy predstavujúcej nájomné,
ktoré žalovaní uhrádzali za predmetný byt do súdnej úschovy a odmietli dať súhlas na jeho úhradu
žalobcovi. Žalobe bolo vyhovené rozsudkom č.k. 29C/38/2005 - 49 zo dňa 21. 10. 2005 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Prešove 3Co/485/2005 - 74 zo dňa 13. 06. 2006. Aj v tomto konaní súdy
dospeli k záveru, že žalobca je vlastníkom bytu užívaného žalovanými.

Ďalej mal za preukázané, že žalovaný v 1.rade sa stal vlastníkom dvojizbového bytu v Y. na ulici v L..
Byt nadobudol zmluvou o prevode vlastníctva bytu, aby neskôr daroval svojej matke R. L.. Po smrti

matky nadobudol dedením byt žalovaný v 1. rade a daroval ho svojím dvom plnoletým synom darovacou
zmluvou. Predmetný byt žalovaný ani jeho rodina neužíva a byt sa prenajíma.

Na základe takto zisteného skutkového stavu prvostupňový súd dospel k právnemu názoru, podľa
ktorého je žalobca vlastníkom bytu, ktorý je predmetom vypratania žalovanými v 1. a 2. rade. K

námietkam žalovaného v 1. rade o inom vlastníckom stave, než aký je zapísaný v katastri nehnuteľností,
prvostupňový súd poukázal na rozsudok Okresného súdu Prešov 11C/382/98 - 61, ktorý je právoplatný
a záväzný pre účastníkov konania a všetky orgány. V tomto konaní sa prvostupňový súd zaoberal
platnosťou napadnutej kúpnej zmluvy, ako aj prevodov, ktoré predchádzali a dospel k záveru, že sú
platné. Žalobu zamietol, aj keď len jedným z dôvodov bol v rozsudku uvedený nedostatok naliehavosti

právneho záujmu zo strany žalovaného v 1. rade. Odvolací súd sa vo svojom potvrdzujúcom rozsudku
zaoberal len týmto dôvodom, ale rozhodujúce je, že zmena vlastníctva ustálená nebola. Mal za to, že
súd nemôže ani prejudiciálne dospieť k inému záveru, než k platnosti kúpnej zmluvy žalobcu. Poukázal
na princíp právnej istoty právneho štátu. Mal za to, že vzhľadom na ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p.
by žalovaní nemohli znovu žalovať o neplatnosť kúpnej zmluvy z dôvodu prekážky právoplatne

rozsúdenej veci (aj keby sa argumentovalo ďalšími dôvodmi absolútnej neplatnosti napadnutej zmluvy
ako v pôvodnom konaní 11C/382/98), keďže súdy sú z úradnej povinnosti povinné preskúmavať platnosť
právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že odvolací súd v odôvodnení
svojho potvrdzujúceho rozsudku neuviedol, že dôvody rozsudku súdu prvého stupňa sú nesprávne
a keďže rozsudok súdu prvého stupňa je právoplatný, je potrebné akceptovať aj to, čo je uvedené v

jeho odôvodnení, keďže zamietajúci výrok sa musí vyvodzovať z odôvodnenia rozsudku s poukazom
na rozsudok Najvyššieho súdu ČR 32Cdo/243/2003. Žalovaní nepreukázali opak vlastníctva žalobcu
aj vzhľadom na spomínaný právoplatný rozsudok 11C/382/98 - 61. Podotkol, že právna nástupkyňa
pôvodnej vlastníčky nespochybnila vlastníctvo žalobcu a kúpnu zmluvu považovala za platnú.

K tvrdeniu žalovaných o tom, že reštitučná dohoda s mestom Prešov bola uzavretá až po uzavretí kúpnej
zmluvy uviedol, že ide o nepravdivé tvrdenia, keďže reštitučná dohoda bola uzavretá 15. 01. 1992 a
kúpna zmluva medzi žalobcom a reštituentkou bola uzavretá 30.01. 1992.Prvostupňový súd nepriznal žalovaným právo na bytovú náhradu zo strany žalobcu. s poukazom na
ustanovenie § 712a ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka. Z dôvodu nepreukázania hmotnej núdze
na strane žalovaných tak dospel k záveru o nemožnosti priznania ani náhradného ubytovania. Pri

posudzovaní práva žalovaných na obydlie vychádzal zo zistenia, že žalovaní odmietajú akceptovať
už takmer dvadsať rokov vlastnícke právo žalobcu. Prihliadal na skutočnosť, že, žalovaný v 1. rade
nadobudol vlastníctvo v priebehu súdnych sporov so žalobcom k bytu v Y.. Vlastníctvo k predmetnému
bytu previedol pôvodne na svoju matku a neskôr na synov. Prvostupňový súd tak zásah do
práva žalovaných na ochranu súkromného a rodinného života, ktorého súčasťou je aj právo na obydlie,

považoval za nevyhnutný a v súlade so zásadou dobrých mravov zakotvenou v § 3 ods. 1 O.Z.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a priznal úspešnému
žalobcovi náhradu trov konania, ktoré spočívajú v trovách právneho zastúpenia vo výške 487,84 Eur a
zo zaplateného súdneho poplatku zo žaloby vo výške 99,50 Eura.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade. Navrhli,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie alebo aby ho
zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovaným náhradu trov konania.

V odvolaní uviedli, že vychádzajúc z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku zastávajú názor,

že rozsudok je arbitrárny, nie je odôvodnený v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., a je
nepreskúmateľný. Prvostupňový súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 159 ods. 3 a sa nesprávne
vysporiadal s otázkou prekážky právoplatne rozsúdenej veci. Poukázal na to, že v konaní 11C/382/98
boli účastníkmi konania B. L. na strane žalobcu a spoločnosť Sapex s.r.o. a T. T. na strane žalovaných.
Predmetom sporu v tomto konaní sú účastníkmi Sapex, s.r.o. na strane žalobcu a na strane žalovaných

B. L. a manželka D.. Predmetom sporu je vypratanie bytu. Je tak zrejmé, že rozhodnutie súdu vydané v
konaní11C/382/98nemôžetvoriťprekážkuveciprávoplatnerozhodnutejvovzťahukžalovanejv2.rade.
Poukázali na to, že v konaní 11C/382/98 súd prvého stupňa zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca nemá
právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, ako aj z ďalších dôvodov, na základe ktorých súd
dospel k záveru, že kúpna zmluva bola platne uzavretá. Odvolací súd sa stotožnil s konštatovaním súdu

prvého stupňa, že žalobca nemá právny záujem na určení neplatnosti kúpnej zmluvy a z tohto dôvodu
potvrdilodvolanímnapadnutýrozsudok.Ďalšímidôvodmiplatnostikúpnejzmluvypodľahmotnéhopráva
sa už odvolací súd nezaoberal, teda nikdy nevyvrátil ani nepotvrdil, či závery súdu prvého stupňa o
platnosti kúpnej zmluvy sú správne a v tomto smere rozsudok nepreskúmaval.

Prvostupňový súd pochybil, ak v konaní sa nezaoberal platnosťou dohôd o vydaní nehnuteľností
reštituentke a platnosťou následnej kúpnej zmluvy uzavretej medzi E. L. a ,,Sapexom“. Poukázal na
to, že ak sa súd chcel vyhnúť riešeniu týchto otázok, musel preukázať, že o týchto otázkach bolo
právoplatne rozhodnuté vo výroku rozhodnutí súdu.

V odvolaní ďalej uviedli, že prvostupňový súd pochybil, ak odmietol dokazovanie na otázku, či E. L.
nadobudla platne vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe dohôd o vydaní nehnuteľností uzavretých so
spoločnosťou Gastropol a.s. Prešov. Prvostupňový súd vyslovil iba domnienku, že v prípade neplatnosti
týchto reštitučných dohôd by nebola neplatná celá kúpna zmluva, ale len časť, ktorá sa týka inej stavby
než bytového domu, keďže ide o oddeliteľnú časť právneho úkonu. Prvostupňový súd však nezdôvodnil,

ktorá časť z kúpnej zmluvy by bola neplatná. Rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný.

V odvolaní ďalej poukázali na to, že žalobca nie je vlastníkom bytového domu a predávajúca nemohla
bytový dom previesť na žalobcu, pričom tento bytový dom nebol vôbec predmetom kúpnej zmluvy.
Výpoveď z nájmu je teda úkon absolútne neplatný. Majú za to, že súd odmietol sa zaoberať neplatnosťou

dohôd o vydaní nehnuteľností v rámci reštitúcií, a ani nevykonal v tomto smere náležité dokazovanie, a
preto rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.

V odvolaní vytýkajú prvostupňovému súdu, že sa vôbec nevyrovnal s námietkami žalovaných, že
osoba povinná na vydanie nehnuteľností nebola osobou povinnou a oprávnenou osobou na vydanie

nehnuteľností nebola len E. L..

V odvolaní ďalej uviedli, že v konaní 11C/328/98 je založená v spise fotokópia dohody o vydaní
nehnuteľností, z ktorej je zrejmé, že táto zmluva pozostávala z troch listov, ktoré ale neboli spojenéšnúrou. Táto zmluva teda netvorí jednu listinu, ako to vyžaduje § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka a
ide o absolútne neplatnú zmluvu. Súd nezaujal v tomto smere žiadne stanovisko a nevzal túto okolnosť
do úvahy.

Zo spisu bývalého Štátneho notárstva v Prešove RVI 32/1991, ktorý sa dotýka registrácie dohody o
vydaní nehnuteľností zo dňa 30. 05. 1991 vyplýva, že dohoda je založená v spise matriky a je zrejmé,
že v čase, keď sa zmluva podpisovala, nebola zviazaná šnúrou a netvorila tak jednu listinu.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil ako vecne správny. Vo vyjadrení uviedol, že žaloba o neplatnosť výpovede bola právoplatne
zamietnutá. Žalovaní dobrovoľne byt nevypratali napriek tomu, že výpoveď z nájmu je platná.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré
mu predchádzalo podľa zásad upravených v ustanovení § 212 zákona číslo 99/1963 Zb. Občiansky

súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“). Odvolací súd vykonal dokazovanie oboznámením listín a to
oznámenia mesta Prešov zo dňa 21. 01. 2013, žiadosťou žalovaného v 1. rade zo dňa 24.09.2012,
oznámením Správy katastra Prešov zo dňa 21. 05. 2013, listom vlastníctva číslo XXXX katastrálne
územie Y., potvrdením mesta Prešov o pridelení súpisného čísla zo dňa 20. 10. 1995, kúpnou zmluvou
zo dňa 23. 05. 1994, kúpnou zmluvou zo dňa 22. 06.1994, kúpnou zmluvou zo dňa 28. 8.1995, kúpnou

zmluvou zo dňa 30.09.1994 zopakoval dokazovanie, a to výsluch žalovaných, oboznámil sa s obsahom
spisu Okresného súdu Prešov 11C/382/90 a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných je dôvodné.

Podľa § 3 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore

s dobrými mravmi. Fyzické a právnické osoby, štátne orgány a orgány miestnej samosprávy dbajú o to,
aby nedochádzalo k ohrozovaniu a porušovaniu práv z občianskoprávnych vzťahov a aby sa prípadné
rozpory medzi účastníkmi odstránili predovšetkým ich dohodou.

Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací

súd ani po zopakovaní dokazovania nevidí dôvod na modifikáciu skutkového stavu až na skutočnosť,
že v skutočnosti doposiaľ medzi účastníkmi konania nebol judikovaný spor, v ktorom by sa nielen z
procesných dôvodov rozhodlo o platnosti nadobúdacieho titulu k predmetnému bytu na strane žalobcu.

Skutočnosť je taká, že vec o neplatnosť právneho úkonu bola právoplatne rozhodnutá v neprospech

žalobcu v 1. rade len z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu. Odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu vo veci Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C 382/98 v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove z 17.5.2004 č.k. 1Co 96/02-152 je len a len s odkazom na nesplnenie podmienok
uvedených v § 80 písm. c/ O.s.p. Preto je problematické konštatovať, že manželia L. sú viazaní súdnym
rozhodnutím, podľa ktorého by sa potvrdila platnosť kúpnej zmluvy, ktorou mal žalobca nadobudnúť

vlastnícke právo.

Odvolací súd však vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a s poukazom na osobitosti
prípadu dospel k záveru, že bez ohľadu na vlastníctvo žalobcu k predmetnému bytu je dôvodné
poskytnúť žalovaným súdnu ochranu pred vyprataním bytu, v ktorom bývajú takmer štvrťstoročie.

Odvolací súd je oproti prvostupňovému súdu odlišného názoru pri riešení právnej otázky, či je naozaj
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti ,aby žalovaní vypratali byt, v ktorom bývajú dlhodobo (porov.
prípad Stanková v. Slovenská republika, č. sťažnosti 7205/02). Okolnosti prípadu opodstatňujú záver,
že predsa len ide o neštandardný prípad vypratania bytu.

Predmetný byt sa nachádza v centre krajského mesta. Žalovaný sa do bytu nasťahoval ešte v roku 1990
a byt mu bol pridelený mestom Y. ako občanovi mesta. Za byt vždy platil a ku kríze nájomného vzťahu
nedošlo z dôvodu, že by žalovaní nemali vôľu platiť nájomné, ale z dôvodu, že žalovaní neuznávajú
žalobcu ako regulárneho vlastníka stavby, v ktorej sa byt nachádza. Žalovaní preto platby nájomného

nasmerovali do úradnej úschovy.

Žalobca je obchodnou spoločnosťou. V objekte prevádzkuje reštauráciu a prenajíma priestory ďalším
obchodníkom a je pochopiteľné, že ako obchodník sa domáha aj predmetného priestoru, ktorýpre žalovaných znamená ich dlhodobé obydlie. Práve z dôvodu účelu obchodovania žalobca nebol
úspešným ani v spore o privolenie k výpovedi z nájmu k bytu založeného na tvrdení, že žalobca
potrebuje ,,byt pre seba“. (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 5Cdo 10/03).

Každý prípad je osobitý a to platí aj vo vzťahu k riešeniu otázky oprávnenosti žalovaných užívať byt.
Záver, že žalovaní už nie sú nájomcami, a preto majú byt vypratať v prospech žalobcu len preto, že na
liste vlastníctva je zapísaný za vlastníka, by bol prehnane formalistický.

Ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nepodporuje názor, že nelegitímny vzťah k bytu je bez
ďalšieho dôvodom na jeho vypratanie (porov... cit. „V tejto súvislosti súd znovu opakuje, že „akákoľvek
osoba, ktorej hrozí zásah do práva na obydlie, by mala v princípe mať možnosť dať si preskúmať
proporcionalitu a odôvodnenosť zásahu nezávislým súdom vo svetle relevantných princípov podľa
článku 8 Dohovoru a to napriek tomu, že podľa vnútroštátneho práva nemá právo bývať v byte (pozri
McCann v. Spojené kráľovstvo, č. 19009/04, para. 50, 13. mája 2008)...Ako už bolo predtým povedané,

Súd neakceptuje tvrdenie, že udelenie práva nájomníkovi odvolávať sa na článok 8 by malo vážne
dôsledky pre fungovanie vnútroštátneho systému alebo práva upravujúceho vzťahy medzi nájomcom a
prenajímateľom (pozri, McCann v. Spojené kráľovstvo, citovaný vyššie, ods. 28 a 54).“ (Rozsudok Paulić
v. Chorvátsko z 1. marca 2010 (Sťažnosť 3572/06).

Preto ak žalovaní neuspeli v spore o neplatnosť výpovede z nájmu bytu, neznamená to, že sa majú
automaticky z bytu vypratať len z dôvodu nelegitímneho vzťahu k bytu. O to viac, ak nelegitímnosť je
spochybnená. Ak žalobca v skutočnosti nie je vlastníkom bytu, nemala by relevanciu ani jeho výpoveď,
pretože relevanciu na ukončenie nájomného vzťahu by mal len skutočný vlastník bytu.

Nemali by byť pochybnosti, že predmetný byt predstavuje dlhodobo obydlie žalovaných.

Ak teda prípadný nelegitímny vzťah k bytu nie je absolútnym dôvodom na jeho vypratanie, potom je treba
pristúpiť k ďalším okolnostiam prípadu, a to či opodstatňujú záver, že nie je nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti, aby sa žalovaní z predmetného bytu vypratali.

Jednou zo skutočností, ktoré nie sú zanedbateľné, je platenie za užívanie bytu. Žalovaní sa nikdy nejavili
ako neplatiči ale ako osoby, ktoré protestujú proti evidencií žalobcu ako vlastníka nehnuteľnosti. V
tomto smere sa pritom doposiaľ medzi účastníkmi sporný vzťah judikoval len z pohľadu existencie, či
neexistencie naliehavého právneho záujmu žalovaných na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou mal

žalobca nadobudnúť vlastnícke právo.

Údajenalistevlastníctvasúzáväzné,aksanepreukážeopak.Katastrálnaevidencianehnuteľnosti nieje
založená na materiálnej publicite katastra (porov. Novotný, M.: Materiálna publicita trochu inak, Justičná
revue 63.2011, č. 6-7, s. 949-963).

V predmetnej veci by sa platnosť nadobúdacieho titulu pre žalobcu riešila len ako prejudiciálna otázka v
odôvodnení rozsudku, ktoré nezaväzuje. Preto ak všetky okolností prípadu nevyžadujú, aby sa žalovaní
z bytu nevyhnutne vypratali, nebolo ani v súlade so zásadou procesnej ekonomiky vykonávať v tomto
smere veľmi rozsiahle dokazovanie smerujúce k platnosti nadobúdacieho titulu na strane žalobcu a k

platnosti reštitučných dohôd.

Nič nebráni, aby žalovaní mohli byt ďalej užívať tak, ako ho dlhodobo užívajú a nič nebráni, aby sa
žalobca domohol prípadného práva na úhrady za užívanie bytu. V tomto smere odvolací súd nenamieta
trhové ceny úhrady za užívanie bytu. Predmetom tohto konania však nebola otázka plnenia za užívanie

bytu ani otázka primeranosti úhrady za užívanie zreštituovaného bytu (porov. Csapská).

Predmetný byt patrí medzi byty, ktoré boli prinavrátené v rámci reštitúcie. Žalobca disponuje formálne
listinou, podľa ktorej mal nehnuteľnosť kúpiť. To však nemení nič na veci, že byt patrí medzi tzv.
reštituované byty. Popri takmer štvrťstoročnom užívaní bytu zo strany žalovaných preto nemožno nebrať

do úvahy právne otázky týkajúce sa síce práv vlastníkov reštituovaných bytov príp. ich nástupcov, no
na druhej strane sú tu aj práva užívateľov týchto bytov (zákon č. 260/2011 Z.z. o ukončení a spôsobe
usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom).Vzťahy medzi vlastníkmi a nájomcami reštituovaných bytov reguluje osobitný zákon. Ten síce vzhľadom
na rozhodnutý spor o neplatnosť výpovede nie je použiteľný, no nedajú sa nebrať do úvahy ciele
zákonodarcu, ktoré sa sledovali pri garantovaní práv nájomcom, ktorí by rozhodne nemali obstáť bez

bytu (vo svetle princípu právnej istoty za podmienok existujúcich v čase rozhodovania súdu).

Môže sa zdať, že byt nadobudnutý v minulosti žalovaným v 1. rade a ktorý t.č. prenajíma jeho syn,
je dôvodom na nepriznanie ochrany žalovaným. Odvolací súd uvedenú skutočnosť vyhodnotil len
ako jednu z viacerých okolností prípadu a ktorá sama o sebe nie je pre odvolací súd rozhodujúcou.

Žalovaným doposiaľ záväzne žiaden súd nedal judikátom odpoveď na otázku platnosti nadobúdacieho
titulu na strane žalobcu. Ak by súd prihliadal len na okolnosť, že žalobca je zapísaný za vlastníka bytu,
mohlo by sa stať, že súd zaviaže žalovaných na vypratanie bytu aj napriek tomu, že žalobca nie je
skutočným vlastníkom bytu.

Ako už odvolací súd vyššie uviedol, nie je nevyhnuté demokratickej spoločnosti, aby žalovaní po 23

rokoch vypratali byt v centre mesta, ku ktorému nadobudli silný citový vzťah, za ktorého užívanie sa
nikdy nebránili platiť adekvátnu úhradu. Preto odvolací súd nevykonal veľmi rozsiahle dokazovanie na
preukázanie tvrdeného opaku stavu v katastri. (§ 70 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľnosti a
o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, Katastrálny zákon).

Predmetný rozsudok nepredstavuje pre žalobcu do budúcna prekážku rozsúdenej veci, ak je skutočným
vlastníkom bytu žalobca. Podľa názoru odvolacieho súdu momentálne nie sú také podmienky, že by mali
žalovaní nevyhnutné v demokratickej spoločnosti byt vypratať. Nie je pritom povinnosťou súdu virtuálne
takéto podmienky označovať. Odvolací súd uprednostnil obydlie žalovaných pred podnikateľskými
aktivitami žalobcu. Ako náhle by išlo o otázku zaplatenia za užívanie bytu, nedalo by sa už podľa názoru

odvolacieho súdu vyhnúť vecnému vyriešeniu námietky žalovaných, že žalobca v skutočnosti nie je
vlastníkom bytu a teda by bolo nevyhnutné zaoberať sa tvrdeným opakom stavu vlastníctva zapísaného
v katastri. (§ 70 KZ).

Preto akokoľvek sa žalobcovi môže javiť, že jedinou rozhodujúcou skutočnosťou je, že je zapísaný

za vlastníka a žalovaný prehrali spor o neplatnosť výpovede, nie je tomu tak. Odvolací súd nebol
presvedčený, že existujúci stav je taký, že pri rešpektovaní demokratických princípov bez ďalšieho
treba žalovaných z bytu vypratať. Odvolací súd by nemal pocit spravodlivosti, ak by sa nateraz žalobe
vyhovelo (čl. 1 ústavy).

Odvolací súd je toho názoru, že nedošlo k porušeniu princípu právnej istoty. Ak si to žalobca myslí, z
dôvodu, že má list vlastníctva, ide podľa názoru odvolacieho súdu o nadmerne formalistický pohľad na
vec. Až v prípade sporu o zaplatenie úhrady za užívanie bytu bude nevyhnutné zaoberať sa tvrdeným
opakom stavu vlastníctva v katastri.

Žalobca v reakcii na upozornenie podľa § 213 ods. 2 O.s.p odvolací súd nepresvedčil. Nemožno sa
stotožniť s názorom žalobcu, že ,,ak by aj žalovaný dosiahol zrušenie platnosti kúpnej zmluvy, ktorou
spoločnosť SAPEX nadobudla predmetný dom do vlastníctva ,bez možnosti odkúpenia inkriminovaného
bytu, by sa postavenie žalovaného ako nájomníka s tými istými právami a povinnosťami nezmenilo“.

Predmetná žaloba patrí medzi tzv. reivindikačné žaloby a predpokladom úspechu takejto žaloby je
preukázanie stavu, že žalobca je oprávnený mať vec u seba. Ak žalobca zakladá svoj nárok len na
základe vlastníctva nadobudnutého zmluvou, tak bez platnej zmluvy by jeho žaloba na vydanie veci
bola nedôvodná.

Ochrane obydlia sa vo svojej judikatúre venuje aj Európsky súd pre ľudské práva a hierarchia hodnôt v
zmysle život, zdravie, obydlie a tak majetok je zrejmá. Keďže odvolací súd založil svoje rozhodnutie aj
na význame obydlia, dáva pre porovnanie do pozornosti vybranú judikatúru.

„Každopádne, garancie, ktoré poskytuje Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd („Dohovor“)

požadujú, aby zásah do sťažovateľovho práva na rešpektovanie jeho obydlia nebol iba legálny, ale
taktiež primeraný podľa odseku 2 článku 8 k cieľu sledovanému, a to s ohľadom na okolnosti prípadu.
Následne, žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva by nemalo byť vkladané a aplikované spôsobom
nezlučiteľným so záväzkami Chorvátska vyplývajúcimi z Dohovoru (pozri Stanková v. Slovensko,citovaný vyššie, § 24, 9. október 2007).“ (Rozsudok Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010 (Sťažnosť
3572/06).

„V tejto súvislosti Súd opakuje, že strata obydlia je najextrémnejšou formou zásahu do práva na
rešpektovanie obydlia.“ (Rozsudok Ćosić v. Chorvátsko z 5. júna 2009 (Sťažnosť č. 28261/06).

„Je pravdou, že čiastočne vďaka úradu prokurátora, súdy obnovili sťažovateľovo právo na užívanie
sporného bytu, hoci po neprimeranom oneskorení. Akokoľvek, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu,

totonepostačujenanápravuporušenia(obnovenie)sťažovateľovhoprávanarešpektovaniejehoobydlia
a jeho súkromného a rodinného života.“ (Rozsudok Novoseletskiy v. Ukrajina (Sťažnosť 47148/99).

„Predpokladom vzniku pozitívnej povinnosti je zistenie, že štátne orgány v danom čase vedeli alebo
mali vedieť o existencii skutočného a bezprostredného rizika hroziaceho životu konkrétnej fyzickej osoby
z dôvodu trestnej činnosti tretej osoby a neprijali v rámci svojich právomocí opatrenia, ktoré by sa

odôvodnene zdali byť primeranými na odvrátenie tohto nebezpečenstva...“. (argumentácia súdu per
analogiam aj pri konštatovaní porušenia čl. 8 Dohovoru).
„Pri posudzovaní rozsahu takéhoto pozitívneho záväzku podľa článku 2 Dohovoru je potrebné brať do
úvahy povinnosť zmluvných štátov podľa čl. 1 Dohovoru zabezpečiť skutočnú a účinnú ochranu práv a
slobôd, ktoré sú v ňom stanovené...“ (argumentácia súdu per analogiam aj pri konštatovaní porušenia

čl. 8 Dohovoru). (Rozsudok Kontrová v. Slovenská republika z 31. mája 2007 (Sťažnosť 7510/04).

„Vypratanie bytu nebolo v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“ (Rozsudok Stanková proti Slovenskej
republike).

Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok a žalobcovi podľa § 3 ods. 1 OZ nateraz ochranu
neposkytol (§ 220 O.s.p).

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a podľa § 150 ods. 1 O.s.p.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Vychádzajúc z tohto zákonného ustanovenia je zrejmé, že ide o procesný inštitút ktorý nie taxatívne ale
indikatívne vypočítava okolnosti relevantné pre jeho aplikáciu. Uvedené ustanovenie nemôže tak byť
natoľko kauzistické, že by postihlo všetky rozmanitosti života. Predpokladom použitia tohto ustanovenia
je, aby išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, posudzovaný ako na strane toho, komu má byť náhrada
trov priznaná, ako aj na strane toho účastníka, ktorý by bol ináč povinný trovy konania nahradiť.

Odvolací súd je toho názoru, že v prejednávanej veci sú splnené predpoklady pre nepriznanie trov
konania úspešným žalovaným. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje samotné okolnosti
prejednávaného prípadu, žalovaní ostávajú naďalej bývať v predmetnom byte, ich postoj v samotnom
konaní a obrana spočívala viac-menej iba v neuznaní vlastníckeho práva žalobcu. Výnimočnosť pre

nepriznanie trov konania zodpovedá tak zvláštnym okolnostiam prípadu ktorému predchádzali iné
spory medzi účastníkmi konania. Nepriznanie trov konania žalovaným nepovažuje odvolací súd za
neprimeranú tvrdosť voči ním.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3: 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.