Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 29, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/280/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7209213124
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7209213124.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.AndrejaŠalatuasudcovJUDr.Táne

Veščičikovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu A.. J. U., F., E. XX/A, zast. E.. B. F., advokátkou,
Advokátska kancelária, F., F. XX, proti žalovaným 1) E.. Z. L., súdnej exekútorke, Exekútorský úrad
Košice, F., J. X, IČO: XX XXX XXX a 2) R. K., B. F. F. H. R. R. K., L., Ž. X.. XX, IČO: XX XXX XXX,
o náhradu škody, za účasti vedľajšej účastníčky na strane žalovanej v 1.rade Komunálna poisťovňa,
a.s., Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefánikova 17, IČO: XX XXX XXX, o odvolaní žalovaných
a vedľajšej účastníčky proti rozsudku Okresného súdu Košice II 41C/123/2009-390 z 11.1.2013 a proti
uzneseniu 41C/123/2009-466 z 18.4.2013

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Z r u š u j e uznesenie a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súdprvéhostupňa(ďalejlensúd)rozsudkomuložilžalovanýmpovinnosťspoločneanerozdielnezaplatiť
žalobcovi 2 828,92 €, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol
a rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne osobitným uznesením.
V odôvodnení rozsudku, o. i., uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou uňho 29.6.2009, proti
žalovanýmpôvodnedomáhal,čímžalobuodôvodnil,reprodukovalpodstatnýobsahvyjadreniažalovanej
v 1.rade, doručeného mu 19.11.2009 (č.l.37-40) a vyjadrenia žalovanej v 2.rade z 1.2.2010 (č.l.64-66)

a, čo zistil z oznámenia žalovanej z 18.1.2011. Konštatoval, že v predmetnej veci najsamprv rozhodol
rozsudkom 41C/123/2009-346 z 18.5.2011 tak, že žalobu zamietol, že na základe odvolania žalobcu
odvolací súd uznesením 5Co/287/2011-287 z 24.5.2012 rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie
konanie, že z predmetného uznesenia vyplynulo, že žalobca na odvolacom pojednávaní upresnil,
že sa domáha náhrady škody, vzniknutej mu v exekučnom konaní nesprávnym úradným postupom
žalovanej v 1.rade, že voči žalovaným uplatňuje nárok na zaplatenie 3 554,21 €, pozostávajúci z
nezákonne zrazenej sumy výživného 12 650 Sk (419,90 €),72 574 Sk (2 409,02 €) - sumy zrazenej

titulom trov exekučného konania a 21 850 Sk (725,29 €) - vymožených trov právneho zast. E.. E. Z.
v exekučnom konaní, že „odvolávací“ súd mal za to, že rozhodnutie o uvedených nárokoch je potrebné
osobitne odôvodniť a vysvetliť, čo do ich základu a výšky, pretože svoje právne závery formuloval iba
všeobecne, že podľa názoru „odvolávacieho“ súdu jeho úlohou po vrátení veci bolo vykonať dostatočné
dokazovanie, čo do základu nároku, ako aj jeho výšky a vychádzať zo skutočnosti, že odmenu,
náhradu hotových výdavkov žalovanej v 1.rade, ani trovy právneho zast. oprávnených nebolo možné v
prejednávanej veci, so zreteľom na zastavenie exekúcie, bez toho, aby exekučný súd o trovách exekúcie

rozhodol, vymáhať v exekučnom konaní, pretože sa nerozhodlo podľa § 200 ods.2 EP o tom, kto a
v akej výške platí trovy exekúcie. Vymenoval dôkazné prostriedky, ktorými v predmetnej veci vykonal
dokazovanie a uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca počas konania viackrát
menil návrh petitu a to, čo sa týka výšky vymáhanej istiny, ako aj charakteru záväzku a, že až naodvolacom pojednávaní 24.5.2012 spresnil žalobný petit tak, že sa domáha, aby obidve žalované boli
zaviazané zaplatiť mu žalovanú sumu a trovy konania, že z uznesenia 5Co/287/2011-287 z 24.5.2012
vyplýva, že žalobca sa žalobou domáha náhrady škody, vzniknutej mu v exekučnom konaní nesprávnym

úradným postupom žalovanej v 1.rade a, že si proti žalovaným uplatňuje nárok na zaplatenie 3 554,21
€, pozostávajúci - podľa neho - z nezákonne zrazenej sumy výživného 12 650 Sk (419,90 €),72 574 Sk
(2 409,02 €) - sumy zrazenej titulom trov exekučného konania a 21 850 Sk - vymožených trov právneho
zast.E..Z.vexekučnomkonaní,ženásledne,ažpovrátenímuveciodvolacímsúdomnaďalšiekonanie,
žalobca v podaní, doručenom mu 23.10.2012 upresnil (č.l.331-334), že „žiada zaviazať žalovaných

spoločne a nerozdielne ....“, že žalovanú istinu v celkovej výške 107 074 Sk (3 554,21 €) vyšpecifikoval
tak, že táto pozostáva zo sumy 12 650 Sk titulom neoprávnene zrazenej sumy na výživné, zo sumy
72 574 Sk titulom zrazených neodôvodnených trov exekučného konania a zo sumy 21 850 Sk titulom
trov exekučného konania, ktoré je povinný uhradiť svojej zástupkyni. Ďalej uviedol, čo zistil z rozsudku
23P/16/02-174 z 23.9.2005 Okresného súdu Košice (ďalej len OS) II, rozsudku 7CoP/707/2005-208
z 30.3.2007 Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach a z rozsudku 30C/368/03-264 z 27.10.2006

OS Košice II, konkrétne, že 7.9.2006 podali oprávnené mal. deti U. v zastúpení matkou C. U., zast.
advokátom E.. Z., na Exekútorskom úrade v Košiciach, u súdnej exekútorky - žalovanej v 1.rade (ďalej
aj exekútorka), návrh na vykonanie exekúcie peňažnej pohľadávky 74 200 Sk s prísl. (uviedol, čo v
návrhu na vykonanie exekúcie oprávnené tvrdili), že žiadosťou zo 7.9.2006 (doručenou súdu 11.9.2006)
požiadala exekútorka OS Košice II o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe exekučného

titulu (ďalej len titul) - rozhodnutia 23P/16/02-174 z 23.9.2005 vydaného OS Košice II a návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zo 7.9.2006 o vymoženie dlžného výživného 40 100 Sk oprávnenej
v 1.rade a bežné výživné 4 800 Sk od 15.9.2006 do budúcna, oprávnenej v 2.rade dlžné výživné 34 100
Sk a bežné výživné 4 500 Sk od 15.9.2006 do budúcna, trov právneho zast. 11 314 Sk a trov exekúcie
a, čo zistil z Poverenia č.5803*025699 z 25.9.2006. Vzal ďalej za preukázané, že žalovaná v 1.rade

vydala 6.10.2006 Upovedomenie o začatí exekúcie č. Ex 678/06 (poukázal na to, čo v ňom uviedla),
že proti uvedenému Upovedomeniu o začatí exekúcie Ex 678/06 podal žalobca exekútorke námietky v
podaní zo 16.10.2006, žiadal vyhovieť svojim námietkam a vyhlásiť exekúciu za neprípustnú, a na čo
v nich poukázal, že podal námietky i voči trovám exekúcie, že žalovaná v 1.rade predložila podklady
OS Košice II za účelom rozhodnutia o námietkach povinného v podaní zo 17.10.2006, doručenom súdu

19.10.2006, že 6.12.2006 žalobca (povinný) podal OS Košice II návrh na odklad exekúcie do doby
právoplatného rozhodnutia KS v Košiciach vo veci určenia výšky výživného, z dôvodu, že situáciu, v
ktorej sa ocitol z titulu exekučného konania, považuje za neúnosnú, že uznesením 49Er/2511/2006 z
27.12.2006 jeho námietky proti exekúcii zamietol (uviedol z akých dôvodov), že následne uznesením
49Er/2511/06-38 zo 7.2.2007 rozhodol o odklade exekúcie, až do právoplatného skončenia konania

23P/16/2002 o úprave práv a povinností rodičov k mal. deťom a o protinávrhu matky na úpravu práv
a povinností rodičov k mal. deťom, že proti uzneseniu 49Er/2511/06-38 z 27.12.2006 podali odvolanie
oprávnené, o odvolaní rozhodol KS v Košiciach uznesením 1CoE/48/2007-45 z 28.9.2007 tak, že ich
odvolanie odmietol z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie o povolení odkladu exekúcie zaniklo inak,
uplynutím doby, na ktorú bol odklad povolený (doručením odvolacieho rozsudku 7CoP/707/2005208), že

doručením tohto odvolacieho rozsudku došlo k právoplatnému skončeniu konania a súčasne uplynula
aj doba, na ktorú bol odklad povolený a po tejto dobe zanikla aj účinnosť uvedeného rozhodnutia o
odklade exekúcie a, že, v exekučnej veci 49Er/2511/2006-67 z 1.4.2008 rozhodol tak, že opravil číslo
konania titulu uvedeného v Poverení OS Košice II č.:5803*025699 z 25.9.2006 tak, že správne znie
23P/16/02-174 z 23.9.2005. Konštatoval, že v podaní z 15.4.2008 (doručenom mu 17.4.2008) žalovaná

v 1.rade k sp. zn. 49Er/2511/2006 mu oznámila, že v exekučnom konaní bolo spolu vymožených 168
053 Sk, z toho 22.2.2007 100 000 Sk,25.2.2008 9 850 Sk,7.3.2008 28 578 Sk a 9.4.2008 29 625 Sk,
že k 15.4.2008 bolo poukázaných 138 364 Sk, z toho oprávnenej boli poukázané finančné prostriedky
26.2.2008 38 000 Sk,28.2.2008 50 000 Sk,10.3.2008 10 000 Sk,12.3.2008 20 400 Sk a 2.4.2008 8 650
Sk, celkom 127 050 Sk, že povinný vo februári 2008 vyplatil priamo matke oprávnených k rukám 8 650

Sk, čo aj písomne potvrdila, že zaostalé výživné a bežné výživné je uhradené k 15.4.2008 v plnej výške
a, že zároveň uviedla, že JUDr. Z., advokátovi, bolo poukázaných 26.2.2008 11 314 Sk titulom trov
právneho zast. v exekučnom konaní. Zistil ďalej, že uznesením 49Er/2511/06-71 z 28.4.2008 exekúcia
v časti vymoženia dlžného výživného 40 100 Sk a bežného výživného 4 800 Sk mesačne od 15.9.2006
do budúcna pre mal. Z. a v časti vymoženia dlžného výživného 34 100 Sk a bežného výživného 4 500

Sk mesačne od 15.9.2006 do budúcna pre mal. J., bola zastavená, a to na základe návrhu povinného
z 28.2.2008 z dôvodu, že uhradil v plnej výške dlžné výživné, ako aj bežné výživné na základe titulu
23P/16/02-174 z 23.9.2005, že z odôvodnenia uznesenia ďalej vyplýva, že vo zvyšnej časti, t.j., v časti
vymoženia trov exekúcie, exekúcia prebieha ďalej a, že podaním z 12.8.2008 žalovaná v 1.rade súduvrátila poverenie na vykonanie exekúcie. Z bankových dokladov (internetbanking) mal preukázané, že
žalobca poukázal na účet žalovanej v 1.rade 21.2.2008 100 000 Sk a 22.2.2008 9 850 Sk. Uviedol tiež,
že žalovaná v 1.rade 18.6.2008 vyúčtovala trovy exekúcie Ex 678/06,49Er/2511/2006 k 18.6.2008 a, že

podľa predmetného vyúčtovania trovy exekúcie k uvedenému dátumu boli celkom 52 660 Sk. Zároveň
uviedol, z čoho pri určení základu odmeny a náhrady hotových výdavkov vychádzala. Napokon uviedol,
žepodaním,doručenýmmu23.10.2012,žalobcažiadaloďalšiuzmenupetitu ažiadalžalovanézaviazať
uhradiť mu spoločne a nerozdielne 3 554,21 € (107 074 Sk) a trovy konania a, že na pojednávaní
11.1.2013 uznesením zmenu návrhu podľa uvedeného podania pripustil. Vychádzajúc z § 2,§ 3 a §

33 zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a
doplneníďalšíchzákonov,vzneníúčinnomk7.9.2006,kedysazačaloexekučnékonanie(ďalejlenEP),§
2 písm. a),b) bod 2.,§ 3 ods.1 (Rozsah zodpovednosti),§ 4,§ 9 ods.1,2,§ 15 ods.1,§ 16 ods.1,§ 17 ods.1,§
18ods.2,§22ods.1písm.c)a§27(Prechodnéustanovenia)ods.1zák.č.514/03Z.z.ozodpovednostiza
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ich znenie citoval) uzavrel, že v prípadoch, kedy má poškodený nárok na náhradu škody proti štátu, má

súčasne daný priamy nárok na náhradu škody aj voči exekútorovi, že táto zodpovednosť je spoločná a
nerozdielna a poškodený sa môže rozhodnúť, že uplatní škodu iba proti štátu alebo iba voči exekútorovi,
avšak nie je vylúčené, že náhradu škody uplatní súčasne proti obom subjektom, lebo žiaden právny
predpis (najmä zák.č.514/03 Z. z. a EP) nemá ust. vylučujúce priamu zodpovednosť exekútora vo vzťahu
k poškodenému. Ďalej, citujúc znenie § 44 ods.1,2,§ 47 ods.1,§ 50 ods.1,2,§ 58 ods.1,§ 196,§ 197

ods.1 a § 200 ods.1,2 EP, konštatoval, že v prejednávanej veci si žalobca uplatnil voči obom žalovaným
spoločne a nerozdielne náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného
postupu žalovanej v 1.rade, ako orgánu verejnej moci, v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti na
základe titulu 23P/16/02, a to v sume 3 554,21 € (107 074 Sk). Po právnej stránke predmetnú vec posúdil
ako náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu žalovanej v 1.rade podľa zák.č.514/03 Z.

z. a ust. EP. Vykonaným dokazovaním zistil, že žaloba je podaná sčasti dôvodne, že celková výška
škody, ktorú si žalobca uplatnil je 3 554,21 € a pozostáva z nasledovných položiek: z nezákonne
zrazenej sumy výživného 12 650 Sk (419,90 €),72 574 Sk (2 409,02 €) - sumy zrazenej titulom
trov exekučného konania a 21 850 Sk (725,29 €) - titulom trov exekučného konania, ktoré je povinný
uhradiť svojej zástupkyni a, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaná v 1.rade pri výkone

exekučnej činnosti žalobcovi neoprávnene zrazila sumu výživného 12 650 Sk, ide o prvú položku z
celkovej škody 3 554,21 €, resp. 107 074 Sk. Ku škode 12 650 Sk (419,90 €), ako nezákonne zrazenej
sumy výživného, dospel nasledovne: Titul 23P/16/02 upravoval výživné v prospech oprávnených do
rozvodu manželstva, 21.12.2006 nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode manželstva žalobcu, kde
výška výživného na mal. deti bola mu stanovená na 3 500 Sk a 3 000 Sk mesačne a keďže rozsudok

o rozvode manželstva nadobudol právoplatnosť 21.12.2006, došlo k ohraničeniu doby, za ktorú mohla
žalovaná v 1.rade vykonávať exekúciu na základe titulu 23P/16/02, predmetom exekúcie mohlo byť
teda len výživné za obdobie od 1.10.2005 (od doby určeného okamihu vyživovacej povinnosti do
rozvodu)do20.12.2006(nakoľko21.12.2006nadobudolprávoplatnosťrozsudokorozvodemanželstva).
Vychádzajúc zo súdom stanovej výšky výživného 4 600 Sk a 4 100 Sk, predmetom exekúcie tak mohla

byť len čiastka 129 000 Sk, t.j., obdobie 10-12/2005 3 x 8 600 Sk + 1-12/2006 12 x 8 600 Sk.
Podľa priloženej špecifikácie žalobcu, ktorá nebola medzi účastníkmi konania sporná, žalobca uhradil
dobrovoľne sám na účet oprávnených 40 400 Sk. Z uvedeného je potom zrejmé, že žalovaná v 1.rade
mohlarelevantnevykonávaťexekúciepodľarozhodnutia7CoP/707/2005lenvovýške88600Sk(t.j.129
000 Sk - 40 400 Sk). A teda každá suma vymožená nad 88 600 Sk by bola nezákonná. Z vykonaného

dokazovania (oznámenia Exekútorského úradu Košice z 15.4.2008) ďalej vyplynulo, že žalovaná v
1.rade do 15.4.2008 vymohla v exekučnom konaní spolu 168 053 Sk, a to 22.2.2008 100 000 Sk,
25.2.2008 9 850 Sk, 7.3.2008 28 578 Sk a 9.4.2008 29 625 Sk. K 15.4.2008 bolo poukázaných 137
364 Sk, z toho oprávnenej boli poukázané finančné prostriedky v celkovej výške 127 050 Sk, a to takto:
26.2.2008 38 000 Sk, 28.2.2008 50 000 Sk, 10.3.2008 10 000 Sk, 12.3.2008 20 400 Sk a 2.4.2008 8

650 Sk. Podľa vyjadrenia žalovanej v 1.rade zaostalé výživné a bežné výživné je uhradené k 15.4.2008 v
plnej výške a JUDr. Lemešovi, advokátovi, bolo poukázaných 26.2.2008 11 314 Sk titulom trov právneho
zast. v exekučnom konaní. Keďže žalovaná v 1.rade poukázala oprávnenej 127 050 Sk namiesto 88
600 Sk (ide o exekúciu na výživné do rozvodu), rozdiel činí 38 450 Sk. Logicky tento rozdiel je exekúcia
na výživné po rozvode manželstva, na ktoré výživné - podľa jeho názoru - žalovaná v 1.rade nebola

oprávnená. V podaní, doručenom mu 23.10.2012, žalobca oznámil, že z tejto neoprávnene zrazenej
sumy na výživnom po rozvode si neuplatňuje 25 800 Sk, ale len 12 650 Sk (38 450 Sk - 25 800 Sk). V
danomprípademalzato,žežalobcapreukázalsplnenievšetkýchpredpokladovzodpovednostizaškodu
(exekučná činnosť, škoda, príčinná súvislosť medzi škodu a exekučnou činnosťou), nakoľko v rámciexekučnejčinnostižalovanáv1.radezrazilapovinnému(žalobcovi)sumunad88600Skneoprávnene.Z
uvedeného dôvodu zaviazal žalované spoločne a nerozdielne „k zaplateniu“ 12 650 Sk (419,90 €) titulom
neoprávnene zrazeného výživného, keďže žalovaná v 1.rade túto sumu žalobcovi v rámci konečného

vyúčtovania nevrátila. Ďalej uviedol, že druhou položkou (z celkovej škody 3 551,24 €, resp. 107 074
Sk) je 72 574 Sk (2 409,02 €), ako suma zrazená titulom trov exekučného konania. Ku škode 72 574
Sk zrazenej titulom trov exekučného konania dospel nasledovne: Trovy exekučného konania v celkovej
sume 72 574 Sk pozostávajú zo sumy 61 260 Sk (trovy exekučného konania žalovanej v 1.rade) a
zo sumy 11 314 Sk (trovy exekúcie vyplatené advokátovi E.. Z.), t.j. 11 314 Sk + 61 260 Sk, ktoré si

ponechala žalovaná v 1.rade). Vykonaným dokazovaním (tiež z podania žalovanej v 1.rade z 28.4.2011)
zistil, že povinný (žalobca) na exekúciu vedenú pod č. k. 678/06 žalovanej v 1.rade uhradil spolu 199 624
Sk (6 626,30 €), a to platbami do 15.4.2008 a platbami po 15.4.2008. Do 15.4.2008 žalobca ako povinný
uhradil žalovanej v 1.rade 168 053 Sk. Po 15.4.2008 jej uhradil 31 571 Sk. Spolu ide o 199 624 Sk (168
052 Sk + 31 571 Sk). Žalovaná v 1.rade vyúčtovala trovy exekúcie vo výške 52 660 Sk. Vyúčtovanie
povinný prevzal 18.6.2008. Ku dňu vyúčtovania povinný už na trovách exekúcie uhradil 47 630 Sk a v

zostatku (5 030 Sk) požiadal žalovanú v 1.rade listom z 25.6.2008 o možnosť zaplatiť ich v splátkach.
Ako z vykonaného dokazovania vyplynulo, žalobca na základe splátkového kalendára uhradil 5 030 Sk,
ktorú skutočnosť zdokladoval predložením výpisov z účtu. Keďže počas exekučného konania žalovaná
v 1.rade vymohla od žalobcu celkovú sumu 199 624 Sk, oprávnenej uhradila 127 050 Sk, rozdiel činí
72 574 Sk. Zo správy žalovanej v 1.rade ďalej vyplynulo, že 26.2.2008 poukázala 11 314 Sk E.. Z.,

zástupcovi oprávnených, titulom trov právneho zast. v exekučnom konaní. Vychádzajúc z uvedeného,
žalovaná v 1.rade si ponechala 61 260 Sk (199 624 Sk - 127 050 Sk - 11 314 Sk) ako odmenu. Z
vykonaného dokazovania je taktiež nesporné, že OS Košice II uznesením 49Er/2511/06-71 z 29.4.2008
exekúciu v časti vymoženia dlžného výživného 40 100 Sk a bežného výživného 4 800 Sk mesačne
od 15.9.2006 do budúcna pre mal. Z. a v časti vymoženia dlžného výživného 34 100 Sk a bežného

výživného 4 500 Sk mesačne od 15.9.2006 do budúcna pre mal. J., zastavil, keďže povinný (žalobca)
dlžné výživné uhradil v priebehu vykonávania exekúcie v plnej výške a súčasne uhradil aj bežné výživné
do dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode, pričom však o trovách konania súd podľa § 200 ods.2 EP
nerozhodol. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7.6.2008. I keď za vykonanie exekúcie
nepochybnepatrížalovanejv1.radeodmena,vdanomprípadeodmenu,náhradujejhotovýchvýdavkov,

ani trovy právneho zast. oprávnených nebolo možné v prejednávanej veci, so zreteľom na zastavenie
exekúcie, bez toho, aby súd o trovách exekúcie rozhodol, vymáhať v exekučnom konaní, lebo - ako už
bolo uvedené - nerozhodlo sa podľa § 200 ods.2 EP o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. V
prípade zastavenia exekúcie (ako to bolo v prejednávanej veci) sa pri určení odmeny za výkon exekučnej
činnosti aplikujú § 14 a n. vyhl.č.288/95 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (účinnej do

1.5.2008), a preto žalovanej v 1.rade nepatrí odmena 20 % zo základu na jej určenie podľa § 4 a 5 cit.
vyhl. Uvedené vyplýva nakoniec z právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v predmetnej veci v
uznesení „5Co/287-287“ z 24.5.2012, ktorým je viazaný. Nakoniec uviedol, že treťou položkou škody
(z celkovej čiastky 3 554,21 €) je suma 21 850 Sk (725,29 €) titulom trov exekučného konania, ktorú
sumu mal žalobca uhradiť svojej zástupkyni za 5 úkonov právnej pomoci v súlade s vyhl.č.655/04 Z.

z. Žalobca si v súvislosti s poskytnutím právnej pomoci pre účely nesprávneho úradného postupu pred
súdom uplatnil sumu 21 850 Sk za 5 úkonov právnej pomoci, a to: príprava a prevzatie zastupovania,
podanie návrhu na zastavenie exekúcie, 3 x porada. Žalobca ani jeho zástupkyňa tieto úkony bližšie
nešpecifikovalanepreukázalonichdôkazy(minimálneo3poradáchsklientom).Keďžepodľa§18ods.2
zák.č.514/03 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré vznikli poškodenému v konaní,

v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym
úradnýmpostupomatietopredstavovalisumu21850Sk,bybolžalovanézaviazal„kichúhrade“,naúčet
žalobcuspoločneanerozdielne,zapredpokladu,žebydovyhláseniarozsudkuvovecisamejbolžalobca
tieto trovy konania zdokladoval. Tzn. predložil mu dôkaz o škode, napr. faktúru za poskytnuté právne
služby, príjmový pokladničný doklad alebo výpis z účtu, preukazujúc tú skutočnosť, že za poskytnutú

právnuslužbuzástupkynivkonaní,ktorésúviselosnesprávnymúradnýmpostupom,skutočneajuhradil,
úradný záznam alebo iný dôkaz o poradách zástupkyne s klientom, atď. Keďže žalobca mu takýto dôkaz
nepredložil, nemal preukázaný vznik škody z titulu náhrady trov konania, ktoré poškodenému vznikli v
konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Taktiež žalobca na pojednávaní 11.1.2013
prehlásil, že tieto trovy konania svojej zástupkyni neuhradil. Preto žalobcu v tejto časti zamietol. V

predmetnej veci považoval za potrebné uviesť, že zodpovednosť za nesprávny úradný postup podľa §
9 ods.1 zák.č.514/03 Z. z je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie).
Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia 3 podmienok. Týmito podmienkami sú: 1. existencia
škody (majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch), 2. nesprávny úradný postup orgánu štátu (exekučnáčinnosť) a 3. príčinná súvislosť medzi škodou a exekučnou činnosťou. V danom prípade oprávnenosť
nároku žalobcu skúmal z toho hľadiska, či sú splnené 3 zák. stanovené podmienky, a to, či poškodenému
(žalobcovi) vznikla škoda, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je vyjadriteľná v peniazoch,

či sa príslušný orgán štátu dopustil nesprávneho úradného postupu a, či je škoda v príčinnej súvislosti s
týmto postupom. V každom prípade však musí byť daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom,
t.j. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Pojem príčinnej súvislosti O. z., ani zák.č.514/03
Z. z. nijako nevymedzuje a otázka príčinnej súvislosti sa musí riešiť konkrétne v každom jednotlivom
prípade s hodnotením všetkých významných okolností. Ide teda vlastne o objasnenie príčin, ktoré

viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých súvislostí. Príčinná súvislosť musí byť
totiž jednoznačne preukázaná. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v prejednávanej veci titulom
bolo len 23P/16/02 (t.j. exekúcia na výživné do rozvodu manželstva). Keďže nadobudol právoplatnosť
aj rozsudok o rozvode manželstva, existovala jasne ohraničená doba, počas ktorej bola žalovaná v
1.rade oprávnená vykonávať exekúciu. Podľa jeho názoru v prejednávanej veci v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti žalovanej v 1.rade došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď pri exekúcii na

výživnom podľa titulu 23P/16/02 bola oprávnená vymôcť len sumu 88 600 Sk, pričom pokračovala v
exekúcii na výživnom i po rozvode manželstva a preto všetko, čo vymohla nad sumu 88 600 Sk, bolo
z tohto pohľadu nezákonné. Z titulu nezákonne vedenej exekúcie (bez titulu na výživné po rozvode)
žalovaná v 1.rade vymohla od žalobcu ešte 38 450 Sk (z ktorej sumy si 25 800 Sk neuplatňuje) a teda
z titulu neoprávnene zrazeného výživného si uplatňuje len 12 650 Sk. Suma 12 650 Sk z tohto pohľadu

je vlastne škodou, ktorá mu postupom žalovanej v 1.rade pri výkone exekučnej činnosti vznikla. Keby
nebolo jej nesprávneho úradného postupu, nedošlo by k vzniku škody. V tom videl príčinnú súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a exekučnou činnosťou. Keďže súd v rozhodnutí o zastavení
exekúcie nerozhodol o trovách exekúcie a nerozhodol o nich ani následne, nevznikol oprávneným, ani
žalovanej v 1.rade v súlade s § 200 ods.2 EP žiadny nárok na trovy, vrátane odmeny. Preto suma 11

314 Sk a 61 260 Sk vymožená žalovanou v 1.rade nemá žiadny právny základ. A pokiaľ sa v texte titulu
vyskytla chyba v písaní - podľa jeho názoru - ide o chybu v písaní, pričom oprávnenému i povinnému
bolo nepochybne zrejmé, na základe akého titulu sa exekúcia vykonávala, nakoľko ostatné identifikačné
údaje boli správne uvedené. Uvedená chyba v písaná nemohla mať za následok nesprávny úradný
postup.

Proti rozsudku podali včas [v zákonnej (zák. stanovenej) 15 dňovej lehote] odvolanie žalované a
vedľajšia účastníčka.
Žalovaná v 1.rade v odvolaní, o. i., uviedla, že rozsudok, ktorým bola zaviazaná spoločne a nerozdielne
so žalovanou v 2.rade zaplatiť žalobcovi 2 828,92 € ako náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť
vykonaním exekúcie aj po zániku účinnosti titulu [škoda má pozostávať z nezákonné zrazených súm

výživného 12 650 Sk (419,90 €) a trov exekúcie 72 574 Sk (2 409,02 €)] považuje za nesprávny, lebo súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Vytýkala súdu, že ju zaviazal k náhrade údajnej škody napriek tomu, že vo
veci nie je pasívne legitimovaná. Výklad § 33 ods.1 EP (citovala jeho znenie) súdom považovala za
nesprávny. Poukázala na to, že týmto osobitným zák. je zák.č.514/03 Z. z. [citovala znenie jeho § 4 ods.1

písm. a) bod 3.], že postup podľa tohto zák. je namieste vždy, kde vznikla škoda pri výkone exekúcie
na základe poverenia súdu - t.j. pri exekučnej činnosti podľa § 29-192 EP, že zodpovednosť exekútora
podľa § 33 ods.1 EP prichádza do úvahy iba vtedy, ak protiprávny úkon vznikol nie pri výkone exekučnej
činnosti, kde je daná zodpovednosť podľa zák.č.514/03 Z. z., ale pri inej činnosti podľa EP - t.j., ďalšej
činnosti exekútora upravenej v piatej časti EP - § 193,§ 194, že v exekučnej veci 49Er/2511/2006, EX

678/2006 vykonávala exekúciu na základe poverenia súdu z 25.9.2006 a to na dlžné výživné, bežné
výživné a trovy exekúcie, že pri vykonávaní exekúcie bola podľa § 3 EP viazaná aj rozhodnutiami
súdu, teda aj uznesením OS Košice II 49Er/2511/2006 z 29.4.2008, ktorý exekúciu v časti dlžného
i bežného výživného zastavil a v odôvodnení uviedol, že v časti vymoženia trov exekúcie prebieha
exekúcia naďalej a keďže činnosť exekútora je pri výkone exekúcie ovplyvňovaná aj rozhodnutiami

súdu, nemôže byť zodpovedný aj za prípadnú škodu nimi spôsobenú, preto osobitný zák. preniesol
zodpovednosť za činnosť exekútora na základe poverenia súdu na štát, ktorý má v prípade porušenia
povinností exekútorom právo na regresnú náhradu voči exekútorovi za podmienok upravených v § 21 a
n. zák.č.514/03 Z. z., že uvedené potvrdzuje aj Nález Ústavného súdu PL ÚS49/03 z 10.1.2005 (z jeho
odôvodnenia citovala), ktorý uvádza, že exekútor vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu a poukázala

aj na výklad § 33 EP v odbornej literatúre - Števček, M., Ficová, S. a kol. Exekučný poriadok, Komentár 1.
vydanie, Praha: C. H. Beck, 2011, 583 s. Ďalej uviedla, že v prípade, ak by ju súd, aj napriek uvedenému,
považovalzapasívnelegitimovanúvtomtospore,poukazujenanesprávnosťrozsudku,pokiaľžalobcom
uplatnený nárok hodnotí ako škodu vzniklú v príčinnej súvislosti s jej konaním ako súdnej exekútorky.K prvej položke, ktorá bola priznaná žalobcovi titulom náhrady škody, pozostávajúcej zo sumy 12
650 Sk (419,90 €), uvádzanej ako nezákonne zrazenej sumy na výživnom, tvrdila, že nepreukázal, že
mu vznikla škoda vykonávaním exekúcie aj po 21.12.2006, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok o

rozvode manželstva, v ktorom bol zaviazaný platiť výživné na mal. deti na čas po rozvode a v dôsledku
toho sa stal doterajší titul neúčinným, že pokračovaním exekúcie aj po 21.12.2006 mu nevznikla žiadna
majetková ujma, lebo vymáhané bolo iba výživné v rovnakej výške, aké mal platiť aj po rozvode, že
oprávneným v exekučnom konaní bolo poukázané výživné len vo výške, na ktoré mali nárok a žalobca
nezaplatil viac, ako mal povinnosť vyplývajúcu z rozhodnutí súdu pred rozvodom a po rozvode. Pokiaľ

súd na str.19 napadnutého rozsudku uvádza, že je logické, že rozdiel medzi sumou, ktorú mala v
exekučnom konaní vymáhať do rozvodu manželstva a sumou vymoženou aj po rozvode manželstva,
je škodou z dôvodu neoprávnene zrazenej sumy, naviac žalobca si uplatňuje len časť z tejto sumy,
považovala rozsudok v tejto časti za nesprávny. Uviedla, že škodou, ak by išlo o škodu, by bola len
časť sumy, ktorú uhradil duplicitne, že v exekučnom konaní, ani v tomto konaní netvrdil, že zaplatil
viac, ako mal uloženú povinnosť, že za škodu označil len časť sumy, ktorá bola vymožená po zániku

účinnosti titulu, že oprávneným nebolo poukazované výživné duplicitne, t.j. ňou aj žalobcom a ani vo
vyššej sume, než na akú mali nárok z právoplatných rozhodnutí súdu, že oprávnené obdŕžali od žalobcu
a od nej spolu sumu, na ktorú mali právny nárok a ktorú im dlhoval, že zástupca oprávnených bol
písomne upozornený, že vyčíslenie výšky dlžného výživného musí byť od začatia exekúcie v súlade
s konečným rozhodnutím KS v Košiciach 7Cop/707/2005-208 z 30.3.2007, kde je zmenené výživné

rovnaké, ako po rozvode manželstva a, že povinný výšku dlžného výživného nikdy nenamietal. Pre
úplnosť uviedla, že žalobca by sa hneď ohradil, ak by sa v exekučnom konaní vymohlo viacej, ako bol
zaviazaný súdom. K druhej položke, tvoriacej sumu, ktorá bola priznaná žalobcovi 72 574 Sk (2 409,02
€) titulom trov exekučného konania, ktorá podľa rozsudku pozostáva zo sumy vyplatenej zástupcovi
oprávnených za zast. v exekučnom konaní JUDr. Z., advokátovi, 11 314 Sk (7 375,56 €) a trov exekúcie

61 260 Sk (2 033,46 €) uviedla, že trovy exekučného konania neboli 72 574 Sk (2 409,02 €), ale 64
024 Sk (2 125,21 €), lebo súd neprihliadol na 8 550 Sk (283 €), ktorú oprávneným poukázala 2.6.2008
a asi omylom ju zahrnul do trov exekúcie, že sumu 64 024 Sk (2 125,21 €) tvoria trovy oprávnených a
to i odmena pre JUDr. Z. 11 314 Sk (375,56 €) a jej trovy 52 710 Sk (l 749,65 €), naviac suma 50 Sk
(l,66 €), jej bola žalobcom poukázaná zrejme omylom, že v rozsudku 41C/123/2009-246 z 18.5.2011,

ktorý bol odvolacím súdom zrušený a vec vrátená súdu na ďalšie konanie, na str.18 súd pri šetrení
veci správne konštatuje, že 2.6.2008 uhradila oprávneným 8 550 Sk, že v napadnutom rozsudku je táto
suma nesprávne zahrnutá do položky trov exekúcie a, že výška trov exekučného konania (vrátane trov
právneho zast. oprávnenej v exekučnom konaní) je 64 024 Sk (2 125,21 €), t.j., rozdiel medzi sumou 199
624 Sk, ktorá bola pripísaná na účet jej úradu a sumou 135 600 Sk, ktorú poukázala oprávneným. Tvrdila

ďalej, že žalobcovi ani na vymožených trovách exekučného konania, na ktoré majú ona a oprávnené
nárok, nevznikla žiadna škoda, že na vymáhanie trov exekúcie bola poverená súdom a nikdy neobdŕžala
uznesenie súdu o zastavení exekúcie v časti vymáhania týchto trov, že exekučné konanie bolo v čase
podania návrhu dôvodné, lebo žalobca si nesplnil povinnosť vyplývajúcu z rozhodnutia súdu o výživnom
pre mal. oprávnené a vyčíslenú výšku dlhu, ani bežné výživné do 15.9.2006 nikdy nespochybnil, že

trovy exekúcie boli do 9.5.2008 vymožené až na sumu 5 030 Sk (166,97 €), ktorú uhradil do 11.8.2008,
teda trovy exekúcie boli v prevažnej časti vymožené skôr, ako bola exekúcia čiastočne zastavená,
že po čiastočnom zastavení exekúcie, ktoré sa netýkalo vymáhania trov exekúcie, ešte po dohode
zaplatil zvyšok 5 030 Sk, v 3 splátkach od 3.7.2008 do 11.8.2008, keď predtým, 18.6.2008 prevzal
vyúčtovanie trov exekúcie, že nebola oprávnenými, ani žalobcom ako povinným upovedomená o tom,

že 21.12.2006 došlo k zániku účinnosti titulu a do 28.4.2008 ani o tom, že žalobca podal návrh na
zastavenie exekúcie, že uznesenie súdu o čiastočnom zastavení exekúcie jej bolo doručené 2.5.2008
a právoplatnosť nadobudlo 7.6.2008, že žalobcovi nevznikla škoda ani vymožením trov právneho zast.
oprávnených v exekučnom konaní, lebo návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dôvodne a na ich
vymoženie ju poveril súd, že by vznikla povinnosť ich zaplatiť v rovnakej výške, aj keby bola exekúcia

zastavená k 21.12.2006, že proti upovedomeniu o začatí exekúcie EX/678/06 zo 6.10.2006 v časti
vymáhania trov oprávnených v exekučnom konaní námietky nepodal a, že proti predbežným trovám
exekúcie 110 000 Sk (3 651,33 €) - bez DPH 92 437 Sk (3 068,35 €) boli jeho námietky uznesením
OS Košice II 49Er/2511/2006 z 27.12.2006, ktoré nadobudlo právoplatnosť, zamietnuté. Tvrdila tiež, že
žalobca v konaní nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi jej konaním a škodou, o ktorej tvrdí, že mu

vznikla, že vo veci postupovala v súlade s EP a ďalšími právnymi predpismi a bola povinná rešpektovať
aj rozhodnutie súdu, že vzniku označenej škody nemohla zabrániť ani vynaložením všetkého úsilia,
ktoré by sa od nej mohlo požadovať, že údajná škoda, t.j. pokračovanie v exekúcii aj po 21.12.2008
po čiastočnom zastavení exekúcie, je dôsledkom konania, resp. opomenutia žalobcu, ktorý jej včasneoznámil, že došlo k rozvodu manželstva a novému určeniu výživného a nepodal včas návrh na
zastavenie exekúcie, že titul stratil účinnosť 21.12.2006, ale podal na súd návrh na zastavenie exekúcie
až 28.2.2008 a ani o tom ju neupovedomil, nepodal ani návrh na odklad exekúcie podľa § 56 EP,

lebo iba ten by mohol zabrániť pokračovaniu v exekúcii, keďže podanie návrhu na zastavenie exekúcie
nemá suspenzívne účinky, že taktiež nevyužil možnosť podať odvolanie proti uzneseniu o čiastočnom
zastavení exekúcie a akceptoval tak jej pokračovanie vymožením trov exekúcie, že vznik údajnej škody
preto nie je v príčinnej súvislosti s jej konaním, ale predchádzalo mu jeho opomenutie, inak by žiadna
škoda, ak vznikla, nebola vznikla, že pripustiť, napriek uvedenému, zodpovednosť exekútora v takomto

prípade, by bolo návodom aj pre iných povinných, aby nevyužívali opravné prostriedky a domáhali
sa nápravy, ktorú im umožňuje EP, lebo ak dôjde neskôr k zastaveniu exekúcie, ich dlh (výživné na
deti a iné dlhy) by potom zaplatil exekútor, lebo by ho k tomu zaviazal súd, že - tak ako uvádza -
žalobcovi nevznikla žiadna ujma na majetku, jej trovy boli vymožené v nižšej sume, ako boli predbežne
vyčíslené (110 000 Sk, bez DPH 92 437 Sk), že trovy exekúcie vyčíslila v súlade s § 16 vyhl.č.288/95
Z. z., že základom pre výpočet odmeny bola výška vymoženej pohľadávky, ktorú tvorí dlžné výživné,

bežné výživné od začatia exekučného konania ku dňu právoplatnosti uznesenia o čiastočnom zastavení
exekúcie a trovy zástupcu oprávnených v exekučnom konaní (74 200 Sk + 20 x 8 600 Sk + 11 314 Sk =
257 514 Sk), že do tejto sumy započítala aj sumy, ktoré povinný uhrádzal k rukám matky oprávnených,
lebo k plneniu došlo až po začatí exekúcie, že odmena je 20 % zo základu a bola vypočítaná vo výške
51 520 Sk /l 710,15 €/, že náhradu hotových výdavkov tvorí 1 134 Sk (37,64 €), spolu 52 654 Sk (1

747,79 €), po zaokrúhlení 52 660 Sk (l 747,99 €), že povinný neuhradil pohľadávku do uplynutia lehoty na
podanie námietok, preto nebol zákonný dôvod na účtovanie trov exekúcie v rozsahu, ako pri upustení od
vykonávania exekúcie, že sumy uhrádzané oprávnenému sa považujú za sumy vymožené v exekučnom
konaní, ak nie je celá pohľadávka uhradená do uplynutia lehoty na podanie námietok, že v exekučnom
konaní bol vydaný Príkaz na začatie exekúcie č. Ex 678/06 z 21.11.2006 zrážkami zo mzdy žalobcu pre

zamestnávateľa U. S. STEEL Košice, s.r.o. (doručený 22.11.2006), že vykonané zrážky boli z dôvodu
vedenia konania o námietkach na depozitnom účte zamestnávateľa, žalobca výživné oprávnenej vôbec
neuhrádzal a na jeho žiadosť a so súhlasom oprávnenej z dôvodu zmiernenia následkov neplatenia
výživného bol príkaz na začatie exekúcie EX 678/06 26.2.2007 (doručený 1.3.2007) zrušený a uložené
zamestnávateľovi povinného zrazené sumy vyplatiť povinnému, že výška zrazených súm uložených

v depozite zamestnávateľa za obdobie 21.11.2006-26.2.2007, ktorá bola žalobcovi zamestnávateľom
vyplatená,bypokrylavýškunedoplatkuabežnévýživnévymáhanévexekučnomkonaníkudňuzrušenia
príkazu na začatie exekúcie a tieto ňou uvoľnené finančné prostriedky na tento účel nepoužil, že v
podaniach, ktoré obdŕžala, dlh na výživnom zdôvodňoval vysokými nákladmi so zabezpečením chodu
jeho domácnosti a neprimerane vysokým výživným, ktoré mu bolo súdom určené, že z opatrnosti, ak by

súd došiel k záveru, že o trovách exekúcie, ktoré mala na základe pokynu súdu vymôcť, musí rozhodnúť
súd, požiadala OS Košice II k 49Er/2511/2006 9.5.2011, aby o nich rozhodol a, že v tom prípade, by
bola žaloba v časti, v ktorej bola uplatnená náhrada škody, spočívajúca v zrazených trovách exekúcie
predčasná.Poukázalanato,žežalobcavžalobepodanej29.6.2009uplatnilnároknazaplatenie118575
Sk (3 935,97 €), ktorá pozostávala z trov jeho právneho zast. v exekučnom konaní 25 375 Sk (842,30 €),

neoprávnene zrazeného výživného 63 400 Sk (2 104,49 €) a časti trov exekúcie 29 800 Sk (989,18 €), že
písomným podaním 26.4.2011 návrh upravil tak, že žiadal náhradu škody 3 554,21 € (107 074 Sk) s tým,
že žiada zaplatiť svoje trovy právneho zast. v exekučnom konaní 21 850 Sk (725,29 €), neoprávnene
zrazené výživné 12 650 Sk (419,90 €) a trovy exekúcie 72 574 Sk (2 409,02 €), ktoré pozostávajú z jej
trov 61 260 Sk (2 033,46 €) a trov právneho zast. oprávnených v exekučnom konaní 11 314 Sk (375,56

€), že týmto podaním v skutočnosti došlo k rozšíreniu žaloby v časti, v ktorej bola uplatnená náhrada
trov exekúcie pôvodne 29 800 Sk (989,18 €) na 72 574 Sk (2 409,02 €), t.j. o 42 774 Sk (1 419,84
€) viac, že žalobca zaplatil na trovách exekúcie celkom 64 024 Sk (2 125,21 €) ako je uvedené, (52
710 Sk jej trovy a 11 314 Sk trovy oprávnených), že o výške trov exekúcie sa dozvedel 18.6.2008, keď
si osobne vyžiadal na jej exekútorskom úrade, aj prevzal, ich vyúčtovanie, že o výške trov právneho

zast. oprávnených v exekučnom konaní a o tom, že boli vymožené a uhradené zástupcovi oprávnených
26.2.2008, sa dozvedel už skôr a to z uznesenia súdu o čiastočnom zastavení exekúcie, v ktorom sa táto
skutočnosť uvádza (trovy právneho zast. oprávnených poukázané zástupcovi), že uplatnený nárok na
náhraduškodypozostávazosamostatnýchnárokov,zktorýchkaždýbybolomožnéuplatniťsamostatne,
že nárok na náhradu škody pozostávajúci z vymožených trov exekúcie rozšíril o 42 774 Sk (1 419,84 €)

26.4.2011, po uplynutí 2 ročnej premlčacej lehoty v zmysle § 106 ods.1 O. z., preto namietala premlčanie
tohtonárokuvčasti42774Sk(1419,84€).Vzhľadomnavšetkyuvedenédôvodynavrhlapretorozsudok
v časti, v ktorej bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi 2 828,92 € zmeniť a žalobu zamietnuť, príp. rozsudok
v napadnutej časti zrušiť a vrátiť súdu na ďalšie konanie. Navrhla súčasne zaviazať žalobcu nahradiťjej trovy konania pozostávajúce z trov právneho zast. v tomto konaní 1 972,14 € a ďalších trov, ktoré
jej v tomto konaní vzniknú.
Žalovaná v 2.rade podala odvolanie proti rozsudku v časti výroku o povinnosti žalovaných zaplatiť

žalobcovi spoločne a nerozdielne 2 828,92 €, z dôvodov podľa § 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221
ods.1 písm. h) O. s. p. a § 205 ods.2 písm. d) a f) O. s. p., nakoľko súd na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a žiadala rozsudok vo výrokoch napadnutých týmto odvolaním v zmysle § 220 O.
s. p. zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, príp. v zmysle § 221 ods.2 O. s. p. zrušiť a vec

vrátiť súdu na ďalšie konanie. V odvolaní, o. i., uviedla, že má za to, že v danom prípade nedošlo k
naplneniu zákonných podmienok na priznanie nároku, nakoľko v konaní pred súdom nebol preukázaný
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, vznik škody uplatnenej žalobcom, ako ani priama
príčinná súvislosť medzi namietaným konaním súdnej exekútorky (ďalej len exekútorka) a vznikom ujmy,
ktorej náhrady sa žalobca domáha. K náhrade 419,90 €, uviedla, že súd priznal žalobcovi náhradu škody
419,90 € (12 650 Sk) titulom neoprávnene zrazeného výživného v exekúcii vedenej žalovanou l), že

v tejto časti rozhodnutia - podľa jej názoru - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie zároveň vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Citujúc znenie § 46 ods.1 EP uviedla, že predovšetkým nie je z odôvodnenia rozsudku zrejmé, na
základe akých skutočností ustálil, že žalobca žalovanej plnil sumu 40 400 Sk, a že práve táto suma
by mala byť zarátaná do plnenia, ktoré exekútorka mala/mohla v exekučnom konaní EX 678/2006

vymôcť. Tvrdila, že nie je pravdou záver súdu, že špecifikácia škody predložená žalobcom (niekoľkokrát
menená!) nebola medzi účastníkmi sporná, že žalobca v konaní nepreukázal, že výživné v uvedenej
výške 40 400 Sk za predmetné obdobie 10/2005-12/2006 skutočne plnil, ako ani skutočnosť, že by o
tomto plnení upovedomil vo veci konajúcu exekútorku, čo by malo za následok upustenie od výkonu
exekúcie v tejto časti, že je v záujme účastníka exekučného konania - obzvlášť v postavení povinného

- poukázať na všetky významné skutočnosti, ktoré majú rozhodujúci vplyv na stav a ďalší priebeh
exekúcie, že exekučné konanie sa neriadi vyhľadávacou zásadou a žiaden právny predpis nestanovuje
exekútorovi povinnosť skúmať v priebehu exekúcie zmenu pomerov na strane účastníkov, že ak by
aj žalobca preukázal, že v predmetnom období čiastočne plnil matke oprávnených výživné 40 400
Sk, čo by odôvodňovalo zastavenie/upustenie od exekúcie v tejto časti, pokiaľ o uvedenom plnení

neinformovalkonajúcuexekútorkuvpriebehusamotnéhoexekučnéhokonania,nemátátoskutočnosťvo
vzťahu k posudzovaniu správnosti/nesprávnosti postupu exekútorky žiaden význam, nie je preto možné
vymáhanie plnenia nad 88 600 Sk označiť ako nesprávny úradný postup žalovanej 1), ako uvádza v
odôvodnenírozsudkusúd,žeexekútorkapritom,pouplynutídoby,naktorúbolvýkonexekúcieodložený,
nevymáhala plnenie z titulu v celom rozsahu, ale vychádzala z oznámenia predloženého zástupcom

matky oprávnených z 8.2.2008, v zmysle ktorého podlžnosť žalobcu na výživnom na oprávnené bola
k 7.2.2008 109 850 Sk, že uvedenú sumu žalobca následne platobnými príkazmi z 21.2.2008 a
22.2.2008 na účet exekútorky aj zaplatil, že prípadné započítanie čiastočného dobrovoľného plnenia
z jeho strany, ktoré nebolo zohľadnené v sume 109 850 Sk označenej matkou oprávnených ako
podlžnosť na výživnom, si mal uplatniť v exekučnom konaní EX 678/2006 a pokiaľ tak neurobil, a na

výživnom na oprávnené uhradil viac, ako bol v zmysle titulu zaviazaný, takto spôsobený úbytok na
jeho majetku nie je možné dávať do príčinnej súvislosti s činnosťou exekútorky, keďže tento úbytok
spôsobil vlastnou pasivitou pri obrane svojich práv v konaní EX 678/2006. Poukázala na to, že pri
určení výšky náhrady spôsobenej škody vychádzal súd zo špecifikácie žalobcu, v zmysle ktorej si zo
sumy údajne neoprávnene zrazenej na výživnom (40 400 Sk) neuplatňuje 25 800 Sk, ale len 12 650

Sk, nakoľko podľa jeho vyjadrenia ide o sumu, „ktorú síce exekútorka zrazila neoprávnene, avšak
vzhľadom na skutočnosť, že túto sumu by aj tak poukazoval titulom výživného, uplatňuje si nižší nárok
ako mu patrí“ (podanie žalobcu z 20.10.2012), že zo žiadneho jeho podania alebo vyjadrenia v priebehu
konania nie je zrejmé, na základe akých skutočností určil - a s ním zároveň i súd - „preplatok“ na
vymoženom výživnom práve vo výške 12 650 Sk (najmä keď v zmysle pôvodného žalobného návrhu

mal byť tento preplatok až vo výške 63 400 Sk) a z akého dôvodu čiastku 25 800 Sk považuje za
sumu, ktorú by aj tak poukazoval titulom výživného, no čiastku 12 650 Sk už nie a, že nemožno za
takéhoto stavu veci - podľa jej názoru - v danom prípade hovoriť o preukázanej výške spôsobenej škody,
ktorá by mu mala byť nahradená. V tejto súvislosti zároveň poukázala i na ustálenú judikatúru súdov
SR i ČR, napr. rozhodnutie NS SR 4Cdo199/2005 v spojení s rozhodnutím NS SSR 4Cz110/84 (z ich

odôvodnenia citovala) a na to, že k rovnakému záveru dospel pri svojej rozhodovacej činnosti i Ústavný
súd SR, príkladmo uznesenie III.ÚS361/09 z 26.11.2009 a je uplatňovaný i všeobecnými súdmi SR
(napr. rozsudok OS VK 3C/212/2011-103 z 28.2.2012 v spojení s rozsudkom KS BB 16Co/141/2012
z 8.11.2012), že pokiaľ oprávnené mali - podľa názoru súdu - získať výkonom exekúcie od žalobcufinančné prostriedky 12 650 Sk nad rámec vydaného poverenia na vykonanie exekúcie, tieto nadobudli
bez právneho dôvodu, a majú povinnosť mu ich v zmysle § 451 ods.1 O. z. vydať, že medzi oprávnenými
a nim vznikol právny vzťah dlžníka a veriteľa vyplývajúci zo skutočnosti, že pri výkone exekúcie došlo k

plneniu z jeho majetku v prospech oprávnených, na ktoré nebol daný hmotnoprávny dôvod, že tak voči
oprávneným disponuje pohľadávkou, ktorej uspokojenia sa môže domáhať mimosúdne i súdnou cestou
a oprávnené majú záväzok toto obohatenie vydať, že na jeho strane v tejto časti uplatneného nároku
nedošlo k vzniku škody, že až v prípade bezúspešnosti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na jeho strane, ktorej náhrady je možné

sa, v prípade preukázania príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a konaním orgánu verejnej moci,
domáhať od štátu a, že v majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť
univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto
osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. K náhrade 2 409,02 €,
citujúc znenie § 200 ods.1,2,§ 57 ods.1 písm. b),ods.3 EP, uviedla, že v zmysle vykonateľného rozsudku
23P/16/02 z 23.9.2005 OS KE II a poverenia na vykonanie exekúcie č.5803*025699 z 25.9.2006, v

spojenísopravnýmuznesením49Er/2511/2006-62z1.4.2008 OSKEIIexekútorkavexekučnomkonaní
EX 678/2006 vymáhala od žalobcu dlžné výživné 74 200 Sk a bežné výživné 8 600 Sk mesačne od
15.9.2006 do budúcna, že po odpadnutí dôvodu pre odklad exekúcie vydala 8.2.2008 príkaz na začatie
exekúcie zrážkami zo mzdy pre vymoženie plnenia v zmysle titulu a trov exekúcie, adresovaný jeho
zamestnávateľovi, že následne došlo vo februári 2008 k plneniu z jeho strany na účet exekútorky vo

výške 109 850 Sk, na základe čoho podal návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že došlo k úhrade
dlžného aj bežného výživného podľa titulu 23P/16/02, a tiež, že titul sa stal nadobudnutím právoplatnosti
rozsudku OS KE II 30C/368/2003 o rozvode neúčinným, že uznesením 49Er/2511/06 z 29.4.2008 OS
Košice II, bola následne exekúcia v časti vymáhania dlžného výživného a bežného výživného z titulu
23P/16/02 z 23.9.2005 zastavená z dôvodu podľa § 57 ods.1 písm. b) EP, že rozhodnutie, ktoré bolo

podkladom pre vykonanie exekúcie sa stalo neúčinným (rozsudok o výživnom 23P/16/02 z 23.9.2005
bol nahradený rozsudkom o rozvode 30C/368/2003), zároveň súd vyslovil, že vo zvyšnej časti, t. j., v
časti vymáhania trov exekúcie exekúcia naďalej prebieha a náklady podľa § 196 EP znáša povinný, že
z obsahu uznesenia 49Er/2511/06, je zrejmé, že k zastaveniu exekúcie došlo v časti dlžného a bežného
výživného z dôvodu uhradenia výživného ku dňu vydania uznesenia a súčasnej nemožnosti pokračovať

vo výkone rozhodnutia do budúcna z dôvodu straty účinnosti titulu a, že naďalej pokračovala exekúcia v
časti vymoženia trov exekúcie, ktoré podľa súdu znáša povinný, že z rozsudku je pritom zrejmé i to, kto a
v akom rozsahu má uvedené trovy nahradiť, neobstojí preto záver súdu, že súd v uznesení o čiastočnom
zastavení exekúcie nerozhodol o jej trovách. Poukázala na to, že exekúcia je nútené vymáhanie plnenia
v prípade, ak dlžník dobrovoľne neplnil, hoci mal na plnenie primeranú časovú dobu, že vzniknuté trovy

(ktorých súčasťou je aj odmena exekútora) sú potom sankciou za neplnenie povinnosti, že akékoľvek
plnenie uskutočnené po začatí exekučného konania nemožno považovať za „dobrovoľné“ a exekútorovi
preto patrí z takéhoto plnenia odmena, že exekučné konanie EX 678/2006 sa viedlo pre vymoženie
výživného - z povahy veci opakujúceho sa plnenia, ktorého dĺžku trvania nie je možné vopred presne
určiť - a bolo v tejto časti zastavené po tom, čo ku dňu podania návrhu žalobcu na zastavenie exekúcie

bolo preukázané, že ako povinný uhradil v priebehu exekúcie všetko dlžné i bežné výživné, splatné ku
dňu, kedy stratil titul na opakujúce sa plnenie účinnosť, že v exekúcii bol vymožený nárok oprávnených v
zmysle titulu, resp. jeho časť v rozsahu, v ktorom dobrovoľne neplnil, je preto nemysliteľné, aby súdnemu
exekútorovi, ktorý vykonal exekúciu v rozsahu v akom bola prípustná, neprináležala náhrada trov takto
vykonanej exekúcie v podobe jeho odmeny a oprávnených nákladov, že s uvedeným sa stotožnil i súd

konajúci v exekučnom konaní, keď v uznesení o čiastočnom zastavení exekúcie vyslovil, že táto v časti
vymoženia jej trov, ktoré uhrádza povinný, prebieha naďalej, preto - podľa jej názoru - ide o nesprávne
posúdenie veci súdom, ak tento posúdil ďalší priebeh exekučného konania zameraný na vymoženie trov
exekúcie ako nezákonný a nesprávny úradný postup žalovanej 1). Tvrdila ďalej, že súd nesprávne a
nedostatočne zároveň vyhodnotil i vykonané dôkazy pri určení rozsahu spôsobenej škody 2 409,02 €

(72 574 Sk), že predbežné trovy exekúcie boli vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie a konečné
vyúčtovanie vykonala exekútorka k 18.6.2008, v zmysle ktorého trovy exekúcie vyčíslila na sumu 52 660
Sk, že uvedené vyúčtovanie žalobca 18.6.2008 osobne prevzal a následne vykonal úhradu nedoplatku
na tomto vyúčtovaní podľa ním navrhnutého splátkového kalendára z 1.7.2008, že vyčíslenú výšku trov
exekučného konania v tomto žiadnym spôsobom nenamietal, nie je preto zrejmé, na základe čoho určil,

že žalovaná 1) si neoprávnene ponechala ako trovy exekúcie 2 033,46 € (61 260 Sk) a - keďže súd v
odôvodnení rozsudku len v celom rozsahu prebral argumentáciu a vyčíslenie škody vykonané žalobcom,
bez toho aby sa v tomto smere vyrovnal s vyúčtovaním trov exekúcie z 18.6.2008, ako i s konečným
rozdelením sumy prijatej od neho podľa podania žalovanej z 28.4.2011 - nie je z odôvodnenia rozsudkupreukázaný rozsah údajne spôsobenej škody vo výške 2 033,46 €, ktoré si žalovaná 1) mala zraziť ako
trovy exekúcie a, že vymohla v exekučnom konaní EX/678/2006 od žalobcu 199 624 Sk (6 626,30 €).
Vytýkala súdu, že v zhode s tvrdením žalobcu (ničím nepreukázaným) v rozsudku opomenul skutočnosť,

že sumu 199 624 Sk vymohla žalovaná 1) od neho za celé exekučné konanie (až do jeho skončenia
vrátením poverenia na vykonanie exekúcie 12.8.2008), pričom sumu 127 050 Sk uhradila oprávneným k
15.4.2008, že po uvedenom dni poukázala z prostriedkov vymožených od povinného oprávneným ešte
8 550 Sk, ako uvádza i v podaní z 28.4.2011 a, že minimálne v tomto rozsahu 8 550 Sk (283,81 €) tak
nemôže ísť o škodu spôsobenú žalobcovi titulom nesprávne a neoprávnene zúčtovaných trov exekúcie,

ale ide o plnenie prijaté matkou oprávnených. Vo vzťahu k sume 357,56 € (11 314 Sk) poukázala na
skutočnosť, že ide o prostriedky, ktoré boli síce žalovanou 1) poukázané E.. Z., ide však o náhradu
trov právneho zast. oprávneného v exekučnom konaní (na ktorú má oprávnený nárok v zmysle § 200
ods.1 EP), že skutočnosť, že príjemcom takto zrazenej sumy často býva priamo zástupca oprávneného
nič nemení na tom, že ide o náklady oprávneného vynaložené na uplatnenie nároku, a u povinného si
oprávnený uplatňuje len náhradu týchto nákladov, pričom primárne záväzok na ich úhradu zástupcovi

vzniká oprávnenému, pokiaľ teda - podľa názoru súdu - mala byť suma 357,56 € ako náhrada trov
právneho zast. v exekúcii vymožená žalovanou 1) od žalobcu neoprávnene, ide o plnenie v prospech
oprávnených, ktoré bolo vykonané bez právneho dôvodu (žalobca uhradil za oprávnené ich záväzok
voči ich zástupcovi spočívajúci v trovách právneho zast. - plnil za iného) a v tejto súvislosti odkázala
na uvádzanú argumentáciu vzťahujúcu sa k žalobcom namietanému „preplatku“ na výživnom, v zmysle

ktorej došlo v tejto časti k bezdôvodnému obohateniu oprávnených (resp. ich matky ako zákonného
zástupcu) podľa § 454 O. z. a suma 357,56 € nie je škodou, za ktorú by mali žalovaná 1) alebo
ona [žalovaná 2)] niesť zodpovednosť, ale ide o plnenie, ktorého vydanie si má/mal žalobca uplatniť
u oprávnených. K spoločnej zodpovednosti žalovaných (citujúc závery súdu vyslovené v odôvodnení
rozsudku a znenie § 3 ods.1 zák.č.514/03 Z. z., § 33 ods.1 EP a § 438 O. z.) poukázala na to, že

zodpovednosť za škodu spôsobenú súdnym exekútorom (ďalej len exekútor) pri výkone jeho činnosti je
upravená v 2 právnych predpisoch, a to EP a v zák.č.514/03 Z. z., že v zmysle EP za spôsobenú škodu
zodpovedá exekútor, podľa zák.č.514/03 Z. z. je zodpovedným subjektom štát, že podľa EP exekútor
zodpovedá za škodu spôsobenú v súvislosti s činnosťou podľa tohto zák., zatiaľ čo podľa zák.č.514/03 Z.
z. štát zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil exekútor nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným

rozhodnutím pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu,
že solidárna zodpovednosť subjektov za spôsobenú škodu je v zmysle § 438 O. z. (jeho znenie citovala)
založená na podmienke, že škodu spôsobilo viac škodcov (viac spoločne konajúcich subjektov), že §
438 O. z. upravuje zodpovednosť za škodu v prípade, ak bola škoda spôsobená viacerými škodcami v 2
formách, a to ako zodpovednosť solidárnu a zodpovednosť delenú, že kým solidárna zodpovednosť (§

438 ods.1 O. z.) je zákonným pravidlom, delená zodpovednosť (§ 438 ods.2 O. z.) je výnimkou z tohto
zákonného pravidla, že zásadne platí, že pokiaľ bola škoda spôsobená 2 alebo viacerými škodcami,
a to či už súbežnou činnosťou alebo na sebe nezávislou činnosťou s jednou škodou, zodpovedajú za
ňu škodcovia spoločne a nerozdielne (uznesenie NS SR 5Cdo 110/2011 z 12.9.2011), že v zmysle
odôvodnenia rozsudku však škoda mala byť žalobcovi spôsobená nesprávnym úradným postupom

žalovanej 1) - exekútorkv, v príčinnej súvislosti s ktorým mu škoda vznikla, že súd v rozsudku popri
citácii použitých ust. právnych predpisov žiadnym spôsobom neodôvodnil, na základe akej úvahy
dospel k záveru, že v danom prípade je založená solidárna zodpovednosť žalovaných za spôsobenú
škodu, že skutočnosť, že za činnosť exekútora nesie podľa osobitného predpisu zodpovednosť popri
samotnom exekútorovi i štát, ako subjekt v mene ktorého sa exekučná činnosť vykonáva, neznamená,

že štát je zároveň aj ďalším subjektom, ktorý mal svojim konaním spoločne s konajúcim exekútorom
spôsobiť škodu, a že je tak naplnená podmienka § 438 O. z., že záver súdu o spoločnej a nerozdielnej
zodpovednosti žalovaných za škodu spôsobenú žalobcovi je preto nesprávny, ničím neodôvodnený
a rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný, nakoľko mimo konštatovania existencie spoločnej a
nerozdielnejzodpovednostižalovaných,niejevrozsudkuuvedené,akéust.,ktoréhoprávnehopredpisu,

deklarovanú spoločnú zodpovednosť žalovaných za škodu zakladá, príp., aká právna úvaha ho k tomuto
konštatovaniu viedla. V tejto súvislosti poukázala i na skutočnosť, že pre solidaritu dlžníkov je typické,
že solidárni dlžníci majú podľa § 511 ods.3 O. z. voči sebe vzájomné právo regresu, že vzťah medzi
štátom zodpovedným podľa zák.č.514/03 Z. z. a medzi exekútorom zodpovedným podľa EP, rozhodne
nemožno považovať za vzťah solidarity dlžníkov, zatiaľ čo štát, ak uspokojí poškodeného, má podľa §

21 a n. zák.č.514/03 Z. z. nárok voči exekútorovi zodpovednému podľa EP, exekútor, ktorý by uspokojil
poškodeného, obdobné právo voči štátu nemá. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadala rozsudok v
časti výroku o povinnosti žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 2 828,92 €, do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, z dôvodov podľa § 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. h) O. s.p. a podľa § 205 ods.2 písm. d),f) O. s. p., v zmysle § 220 O. s. p. zmeniť a žalobu v celom rozsahu
zamietnuť, príp. v zmysle § 221 ods.2 zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie.
Vedľajšia účastníčka podala odvolanie voči výroku rozsudku, ktorým boli žalované zaviazané spoločne

a nerozdielne na úhradu 2 828,92 €. V odvolaní, o. i., uviedla, že pokiaľ ide o spôsob vykonávania
exekúcie, vymoženia jednotlivých čiastkových súm, vymoženia trov exekúcie, sa v plnom rozsahu
pridržiava argumentácie uvedenej žalovanou v 1.rade v odvolaní proti rozsudku. Okrem uvedeného
dodala, že je daná zodpovednosť súdu, ktorý vydal uznesenie o čiastočnom zastavení exekúcie, pretože
v tomto rozhodnutí uviedol, že nezastavuje exekúciu úplne, a vo vzťahu k trovám exekúcie je exekútorka

oprávnená vymôcť trovy exekúcie jej ďalším vykonávaním, teda konala v zmysle rozhodnutia súdu,
teda nemôže byť daná zodpovednosť za škodu na jej strane. Ďalej uviedla, že žalovaná v 1.rade dala
na súd návrh na rozhodnutie o trovách exekúcie, o ktorom nebolo doteraz rozhodnuté, že vo vzťahu
k právnemu názoru, podľa ktorého po zastavení exekúcie exekútor nemôže pokračovať vo vymáhaní
trov exekúcie, upriamuje pozornosť súdu na rozhodnutie NS SR 6M Cdo14/2005, podľa ktorého, ak
exekútor v exekučnej činnosti vymohol časť pohľadávky, pri určení odmeny exekútora v zmysle § 16

ods.2 vyhl.č.288/95 Z. z. sa postupuje podľa jej § 5, vychádzajúc zo základu, ktorým je výška vymoženej
pohľadávky a, že ide o výnimku z § 14 vyhl.č.288/95 Z. z. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mala za to,
že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods.2 písm. f)
O. s. p., zároveň, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§
205 ods.2 písm. c) O. s. p.] a preto navrhla rozhodnutie súdu zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu

zamietnuť a zaviazať ho na úhradu trov konania.
Uznesením súd uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania 1
347,33 € na účet jeho zástupkyne, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.
V odôvodnení uznesenia uviedol, čo žalobca žiadal žalobou, podanou uňho 29.6.2009, zmenenou
23.10.2012, ako rozhodol rozsudkom 41C/123/2009-39 z 11.1.2013 a, že písomným podaním,

doručeným mu 16.1.2013, žalobca žiadal priznať náhradu trov konania 4 638,08€, spočívajúcich v
zaplatenom súdnom poplatku a v trovách právneho zast. za tieto úkony právnej pomoci; 11 x porada
s klientom, účasť na pojednávaniach 19.11.2009, 3.2. a 10.3.2010, 9.3.,15.4. a 18.5.2011, 21.9. a
7.11.2012 a 11.1.2013, účasť na pojednávaní na KS v Košiciach 24.5.2012, úkon právnej pomoci
„príprava a prevzatie zastupovania“, úkon právnej pomoci „podanie žaloby“, podania vo veci 16.9.2009,

27.10.2010, 26.4.2011, 20.10.2012, 7.11.2012 a 9.1.2013, úkon právnej pomoci „odvolanie“, úkon
právnej pomoci „štúdium spisu“ 3.10.2012, t.j. spolu 34 úkonov právnej služby po 131,13 € + 34 x režijný
paušál (v r.2009 4 x 6,95 €, v r.2010 5 x 7,41 €, v r.2011 6 x 7,63 €, v r.2012 7 x 7,63 € a v r.2013 2 x
7,81 €), t.j. trovy právneho zast. celkom 4 638,08 €. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.2 O. s.
p. (jeho znenie citoval). Pri rozhodovaní o náhrade trov uvedeného konania vychádzal zo skutočnosti,

že žalobca v konaní dosiahol čiastočný úspech, nakoľko sa žalobou od žalovaných domáhal zaplatenia
3 554,21 € a rozsudkom boli žalované zaviazané spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy vo výške
2 828,92 €, pričom v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá a, že v danom konaní bol žalobca
úspešný vo výške 2 828,92 € (79,60 %) a neúspešný vo výške 725,29 € (20,40 %), teda miera jeho
úspechu je 59,20 %. Uzavrel, že celkové trovy konania spočívajú v trovách právneho zast. podľa §

10 ods.1 a § 14 ods.1,4 a 5 vyhl.č.655/04 Z. z. za úkony právnej pomoci: 1.prevzatie a príprava zast.
vrátane prvej porady s klientom 24.6.2009 [§ 14 ods.1 písm. a) vyhl.],2.podanie žaloby [§ 14 ods.1
písm. c) vyhl.],3.písomné podanie z 26.4.2011 (sumarizácia uplatnených nárokov),4.podanie odvolania
z 11.7.2011 [§ 14 ods.1 písm. e) vyhl.],5.písomné podanie z 20.10.2012 (sumarizácia uplatnených
nárokov),6.písomné podanie z 9.1.2013 (ozrejmenie skutkového stavu) - 5 x účasť na pojednávaní

10.3.2010,9.3.2011,18.5.2011,21.9.2012a11.1.2013[§14ods.1písm.c)vyhl.]aúčasťnapojednávaní
na KS súde v Košiciach 24.5.2012, s tým, že odmena za 1 úkon právnej pomoci je 131,13 € základnej
sadzby tarifnej odmeny, t.j. 41,49 € + 89,64 € (9 x 9,96 €) = 131,13 €, t.j., 12 úkonov právnej služby
x 131,13 € = spolu 1 573,56 €. - za 2 úkony právnej služby, účasť na pojednávaniach 15.4.2011 a
7.11.2012, je odmena 65,56 € (2 x 32,78 €), t.j., vo výške 1/4 základnej sadzby tarifnej odmeny, nakoľko

uvedené pojednávania boli podľa § 14 ods.5 písm. b) vyhl. odročené bez prejednania veci. - za 2 úkony
právnej služby porada s klientom 18.11.2009 a 2.2.2010 je odmena 131,13 € (t.j., 2 x 1/2 zo základnej
sadzby tarifnej odmeny podľa § 14 ods.4 písm. vyhl. v znení do 31.5.2010) a za 8 úkonov právnej
služby porada s klientom 20.10.2010, 8.3.2011, 17.5.2011, 10.7.2011, 23.5.2012, 20.9.2012, 6.11.2012
a 10.1.2013 je odmena 349,68 € (t.j. 8 x 1/3 zo základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 14 ods.4

vyhl. v platnom znení) vzhľadom na skutočnosť, že zástupkyňa žalobcu mu predložila rozpis porád s
klientom bez uvedenia časovej špecifikácie a predmetu rokovania, jedine s uvedením dňa porady a s
podpisom klienta, preto žalobcovi priznal náhradu trov len podľa uvedených ust. (t.j. spolu za úkony
právnej služby 2 119,93 €) + režijný paušál za 3 úkony právnej služby v r.2009 po 6,95€ (20,85 €),za 3 úkony právnej služby v r.2010 po 7,21€ (21,63€), za 6 úkonov právnej služby v r. 2011 po 7,41€
(44,46), za 7 úkonov právnej služby v r.2012 po 7,63€ (53,41€) a 2 úkony právnej v r.2013 po 7,81€
(15,62 €), spolu 155,97 €, odmena tak predstavuje 2 119,93€ a režijný paušál 155,97 €, celkové trovy

konania tak predstavujú 2 275,906 €. Žalobcovi nepriznal trovy právneho zast. spočívajúce v zaplatenom
súdnom poplatku (jeho výška nebola špecifikovaná), nakoľko predmetné konanie bolo podľa § 4 ods.1
písm. k) zák.č.71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom znení do
30.9.2012 oslobodené od súdneho poplatku s tým, že žalobca súdny poplatok za žalobu neuhradil, ani
nebol na jeho úhradu vyzvaný. Taktiež žalobcovi nepriznal trovy právneho zast. za úkony právnej služby;

„účasť na pojednávaní 19.11.2009“, nakoľko v uvedený deň nebolo vo veci vytýčené pojednávanie,
„účasť na pojednávaní 3.2.2010“, keďže zástupkyňa žalobcu nebola prítomná na pojednávaní, „porada
s klientom 24.6.2009“, nakoľko prvú porada s klientom zahŕňa položka § 14 ods.1 písm. a) vyhl.,
„písomnépodanievovecizo16.9.2009“(oznámenieaupresneniežalobnéhopetitu)a„písomnépodanie
z 27.10.2010“ (oznámenie ), nakoľko nejde o podania vo veci samej podľa§ 14 ods.1 písm. b) vyhl. a za
úkon „podanie vo veci 7.11.2012 (bez bližšej špecifikácie)“, nakoľko takéto podanie sa v súdnom spise

nenachádza. Nakoniec žalobcovi nepriznal trovy právneho zast. za štúdium spisu 3.10.2012, nakoľko
§ 14 vyhl. takýto úkon nepozná. Nakoľko celková výška trov konania je 2 275,906 a miera úspechu
žalobcu je 59,20 %, priznal mu teda náhradu trov konania 1 347,33 €, čo je 59,20 % z 2 275,90 €.
Uznesenie napadli včas [v zákonnej (zák. stanovenej) 15 dňovej lehote] podaným odvolaním žalované
a vedľajšia účastníčka.

Žalovanáv1.radevodvolaníprotiuzneseniu,o.i.,uviedla,žeuzneseniepovažujezapredčasnevydané,
nakoľko proti rozsudku vo veci samej, z ktorého trovy konania vznikli a to rozsudku 41C/123/2009-390
z 11.1.2013 podala odvolanie, ktoré bolo súdu doručené v zákonnej lehote a to 25.2.2013. V prílohe
pripojila odvolanie z 25.2.2013 a doručenku o jeho prevzatí súdom. Keďže vo veci nebolo právoplatne
rozhodnuté - uviedla ďalej - nemožno hovoriť o plnej, ani čiastočnej úspešnosti žalobcu. Keďže

napadnuté uznesenie by mohlo byť v rozpore s konečným rozhodnutím o veci samej, navrhla uznesenie
v celom rozsahu zrušiť.
Podaním z 15.5.2013 (č.l.497), došlým súdu 27.5.2013, žalovaná v 1.rade doplnila odvolanie a po
doručení vyúčtovania trov konania poukázala na ich neúčelnosť. Tvrdila, že vznikli v prevažnej miere
za odstraňovanie nedostatkov žaloby, pričom skutkový stav bol známy už v čase podania žaloby a v

priebehu konania sa nemenil, že zástupkyňa žalobcu vyčíslila trovy konania tak, že si uplatnila odmenu i
za úkony, ktoré vôbec neboli vykonané a aj preto neboli súdom priznané, z tohto dôvodu má pochybnosti
aj o vyúčtovaných poradách s klientom, kde sa tiež mohla zástupkyňa žalobcu pomýliť, že porady s
klientom neboli žiadnym spôsobom preukázané a ani potreba ich uskutočnenia a, že neboli predložené
písomné záznamy o poradách a nebola preukázaná dĺžka ich trvania. Ďalej uviedla, že napadnutým

uznesením boli priznané trovy právneho zástupcu. str.2 uznesenia v bode 3. a v bode 5. za podania -
sumarizácie uplatnených nárokov, že išlo o podania, ktorými sa odstraňovali nedostatky žaloby, ktoré
spočívali mimo iného aj v upresnení jednotlivých vymáhaných súm, ktoré kvalitne spracovaná žaloba už
mala obsahovať, že v bode 6. boli priznané trovy za písomne podanie z 9.1,2013, že zástupkyňa žalobcu
na pojednávaní 21.9.2012 žiadala odročiť pojednávanie z dôvodu ozrejmenia skutkového stavu a to viac

ako 3 roky od podania žaloby, že toto podanie neobsahovalo nové skutočnosti a jej bolo doručené až
na pojednávaní 11.1.2013, kedy došlo k vyhláseniu rozsudku, že v prípade, ak by sa neodstraňovali
nedostatky žaloby, súd by rozhodol v kratšej dobe a trovy konania by spočívali maximálne v 4 úkonoch,
že napadnutým uznesením boli priznané trovy za 8 úkonov právnej služby - porada s klientom, napr.
porada s klientom konaná 6.11.2012 zrejme za účelom spracovania podania, ktoré obdŕžala v deň

vyhlásenia rozsudku, že po 3 dňoch 10.1.2013 (deň pred pojednávaním) opäť porada s klientom,
že tieto úkony na samotnej veci nič nezmenili len spôsobili zvýšenie trov žalobcu, že zástupkyňa,
aj keď sa skutkový stav v priebehu konania nemenil si účtovala stále deň pred pojednávaním úkon
právnej služby - porada s klientom a, že spracovávanie obsahovo rovnakých písomných podaní, príp.
podaní spočívajúcich v oprave žaloby a tým aj možnosti účtovania úkonov právnej služby - porád s

klientom nasvedčujú tomu, že trovy neboli účelne vynaložené. Vzhľadom na uvedené navrhla napadnuté
uznesenie zrušiť.
Žalovaná v 2.rade podala proti uzneseniu odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods.2 písm. b),f) O. s. p., t. j.,
že konanie predchádzajúce vydaniu uznesenia trpí vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žiadala uznesenie v

celom rozsahu zrušiť. Uviedla, o. i., že uznesenie považuje za nulitné, vydané v rozpore s ust. O s. p., z
opatrnosti však zároveň podáva proti nemu odvolanie a žiada ho v celom rozsahu zrušiť. Citujúc znenie
§ 151 ods.1,3 O. s. p. poukázala na to, že rozhodovanie o trovách konania a o povinnosti ich náhrady
medzi účastníkmi konania je súčasťou rozhodovacej činnosti súdu v občianskom súdnom konaní, žepodmienky, za akých súd o trovách konania rozhoduje, sú ustanovené v § 142-151 O. s. p., že v zmysle
uvedených ust. súd po zvážení miery úspechu účastníka v konaní, ako i ďalších podmienok vzniku
nároku na náhradu trov konania, spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, rozhodne o povinnosti

náhrady uplatnených trov, že aj keď nie je povinnosťou súdu vo výroku rozhodnutia určiť presnú sumu
priznanej náhrady trov konania, musí výrok rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, obsahovať aspoň
pomer, vyjadrený zlomkom, príp. percentuálne, v akom sa účastníkovi náhrada trov konania priznáva a
iba v odôvodnených prípadoch môže súd v zmysle § 151 ods.3 O. s. p. v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí, rozhodnúť (vysloviť), že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej. Tvrdila, že postup súdu predchádzajúci vydaniu uznesenia, nezodpovedá ani jednej z
uvedených možností rozhodovania o trovách konania v zmysle O. s. p. a, že súd nebol oprávnený
predmetné rozhodnutie vydať, že pokiaľ o trovách konania nerozhodol v rozhodnutí, ktorým sa konanie
končí (teda v rozsudku z 11.1.2013), môže o nich, v zmysle § 153 ods.3 O. s. p., rozhodnúť až
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, že aj keď si súd vo výrokovej časti rozsudku vymienil,
že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením, jeho postup spočívajúci vo vydaní osobitného

uznesenia o trovách konania pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej sa - podľa jej
názoru - neopiera o platné ust. O. s. p. (súd pritom ani v odôvodnení rozsudku vo veci samej, ako ani v
odôvodnení uznesenia o trovách neuviedol na základe akých ust. konal) a takýto postup nie je prípustný
(rozsudok NS SR 2M Cdo2/2007 z 29.2008). Poukázala na to, že [rovnako tak i žalovaná 1)] podala
proti rozhodnutiu vo veci samej odvolanie, tento rozsudok tak ku dňu vydania rozhodnutia o trovách

nenadobudol právoplatnosť a, že rozhodnutie o trovách konania nemôže nadobudnúť právoplatnosť
skôr, ako rozhodnutie vo veci samej. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žiadala v zmysle § 374 ods.4
O. s. p. uznesenie z dôvodov podľa § 205 ods.2 písm. b),f) zrušiť.
Vedľajšia účastníčka v odvolaní proti uzneseniu uviedla, z akého dôvodu si žalobca uplatnil nárok na
zaplatenie 118 575 Sk s prísl, že pokiaľ ide o spôsob vykonávania exekúcie, vymoženia jednotlivých

čiastkových súm, vymoženia trov exekúcie, v plnom rozsahu sa pridržiava argumentácie uvedenej
žalovanou v 1.rade v odvolaní proti rozsudku.Okrem uvedeného dodala, že je daná zodpovednosť
súdu, ktorý vydal uznesenie o čiastočnom zastavení exekúcie, pretože v tomto rozhodnutí uviedol,
že nezastavuje exekúciu úplne, a vo vzťahu k trovám exekúcie je exekútorka oprávnená vymôcť
trovy exekúcie jej ďalším vykonávaním, že konala v zmysle rozhodnutia súdu a, že nemôže byť daná

zodpovednosť za škodu na strane žalovanej v 1.rade. V plnej miere poukázala na dôvody odvolania,
ktoré podala proti rozsudku vo veci samej, a pretože odvolaním napadla samotný základ nároku, podala
odvolanie aj voči trovám konania ako prísl. pohľadávky, pretože výrok o náhrade trov považuje za závislý
od výroku o nároku, ktorý bol napadnutý odvolaním. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mala za to, že
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods.2 písm. f) O.

s. p., zároveň súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205
ods.2 písm. c) O. s. p.] a preto navrhla rozhodnutie zmeniť a nárok na náhradu trov konania nepriznať
alebo rozhodnutie zrušiť.
Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nebol odvolaním napadnutý, nadobudol
právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v §
214 ods.1 možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolania v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p. ako vecne správny,
lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v
zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s nim v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku

sú správne na čom nič nemenia ani odvolania, lebo sa v nich v podstate iba opakujú skutočnosti, s
ktorými sa súd v odôvodnení rozsudku riadne a presvedčivo vyrovnal.
Žalovaná v 1.rade a vedľajšia účastníčka v odvolaniach výslovne neoznačili odvolacie dôvody, ale
skutočnosti v odvolaniach uvedené sa dajú podradiť pod odvolacie dôvody podľa § 205 ods.2 písm. d)
a f) O. s. p., t.j., že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a,

že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalovaná v 2.rade v odvolaní uplatnila odvolací dôvod uvedený v § 205 ods.1 písm. a), t. j., že v konaní
došlo k vade uvedenej v § 221 ods.1 písm. h) O. s. p., t. j., lebo súd nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ust. právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Ani jeden zo žalovanými a vedľajšou účastníčkou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
súdom prvého stupňa a to v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré
je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia achybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, lebo príčinou nesprávnych skutkových zistení
môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti príp. zisteným skutočnostiam
prisudzoval iný právny význam a skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok

hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy
skutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazovaleboprednesovúčastníkovnevyplynuli,aniinaknevyšlipočas
konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
a nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov, ide tu o situáciu
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré
boli vykonanými dôkazmi preukázané, neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov
vyplynula a nie je v danej veci ani logický rozpor v hodnotení dôkazov príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti,
event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom
vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p., preto tento odvolací dôvod nie je daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci podľa
príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne

ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Súd použil správny právny predpis, správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania), takže ani tento odvolací
dôvod nie je daný a na vecnej správnosti napadnutého rozsudku, nič nemenia ani skutočnosti uvedené

v odvolaní.
K správnym a výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku, ohľadom tvrdenia žalovaných o nedostatku
ich pasívnej legitimácie, odvolací súd opätovne poukazuje na svoj právny názor vyslovený v uznesení
5Co/287/2011-287 z 24.5.2012 (str.12-14).
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť nasledovne:

V § 4 zák.č.514/03 Z. z. sú vymenované organy, konajúce v mene štátu, ku ktorým nim patrí aj
exekútor, ak spôsobil škodu pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa EP.
Exekútor ako fyzická osoba sa považuje za orgán verejnej moci a exekučná činnosť je výkonom verejnej
moci [§ 1 písm. a) a § 2 písm. b) bod 2. zák.č.514/03 Z. z.]. V rámci exekučnej činnosti prichádza
do úvahy zodpovednosť exekútora za nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup, pričom

tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť, na rozdiel od predošlého znenia § 33 ods.1 EP, ktorý poznal
zbavenie sa zodpovednosti (liberáciu). Podľa § 6 ods.1 zák.č.514/03 Z. z. právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. V prípade
nezákonného rozhodnutia exekútora je to vždy súd, spravidla ten, ktorý udelil poverenie na vykonanie

exekúcie alebo dovolací súd (prípad mimoriadneho dovolania). Iba súd môže zrušiť úkon exekútora,
ktorý je rozhodnutím, príp. ho zmeniť. Právo na náhradu škody možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu exekútora riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov.
Súdna prax k splneniu tejto podmienky pristupuje tak, že zohľadňuje aj to, že poškodený musel
využiť aj zák. ustanovené procesné prostriedky ochrany svojho procesného postavenia (napr. námietky

proti upovedomeniu o začatí exekúcie, návrh na odklad exekúcie, príp. iné námietky podľa spôsobov
exekúcie). Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Tieto
prípady sa môžu posudzovať len podľa okolností konkrétneho prípadu tak, aby sa zohľadnil obsah
základného práva na právnu pomoc podľa čl.47 Ústavy SR. Ak bola škoda spôsobená rozhodnutím
exekútora, ktorým prekročil svoju právomoc, zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť nie je

podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. K prekročeniu právomoci môže dôjsť tak, že exekútor
rozhodne o veci, ktorá patrí do právomoci iného orgánu verejnej moci, spravidla súdu (napr. exekútor
by rozhodol o vylúčení veci zo súdnej exekúcie, hoci podľa § 55 ods.1 EP o tom rozhoduje súd).
Zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone exekútorského úradu je širšia než podľa zák.č.514/03 Z.
z. Vznik zodpovednosti podľa tohto zák. predpokladá výkon exekučnej činnosti na základe poverenia

súdu podľa EP. Ak však exekútor spôsobí škodu inak, než pri takej exekučnej činnosti, ktorá má oporu v
súdnom poverení, vtedy zodpovedá podľa všeobecných predpisov o zodpovednosti za škodu. Ručenie
exekútora za škodu celým svojím majetkom (patriacim aj do bezpodielového spoluvlastníctva manželov)
je dôsledkom toho, že sa chápe ako podnikateľ - fyzická osoba. Celým majetkom ručí nielen za škoduspôsobenú jeho zamestnancami, ale aj za škodu, ktorú spôsobil sám. Zodpovednosť exekútora za
škodu je značne eliminovaná povinným zmluvným poistením podľa § 12 EP, ktoré je predpokladom
vymenovania do funkcie exekútora a výkonu exekučnej činnosti.

K námietkam žalovanej v 2.rade, ohľadom záveru súdu o spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti
žalovaných je potrebné opätovne zdôrazniť, že v prípadoch, kedy má poškodený nárok na náhradu
škody proti štátu, má súčasne daný priamy nárok na náhradu škody aj voči exekútorovi, pričom táto
zodpovednosť je spoločná a nerozdielna a, že poškodený sa môže rozhodnúť, či uplatní škodu iba proti
štátu alebo iba voči exekútorovi, avšak, nie je vylúčené, že náhradu škody uplatní súčasne proti obom

subjektom, lebo žiaden právny predpis (najmä zák.č.514/03 Z. z. a EP) nemá ust. vylučujúce priamo
zodpovednosť exekútora vo vzťahu k poškodenému.
K námietke premlčania vznesenej žalovanou v 1.rade v odvolaní a to v časti, ktorá sa týkala náhrady
škody,pozostávajúcejzvymoženýchtrovexekúcie,ktorýnárokmalžalobcarozšíriť26.4.2011o1419,84
€ (42 774 Sk) po uplynutí 2 ročnej premlčacej lehoty podľa § 106 ods.1 O. z. , treba uviesť, že predmetný
nárok, t.j., nárok na náhradu škody z titulu neoprávnené zrazených trov exekúcie, nie je premlčaný, lebo

žalobca si ho uplatnil už v rámci podanej žaloby z 24.6.2009, došlej súdu 29.6.2009 a, že si v žalobe
uplatnil pôvodne vyššiu sumu z titulu náhrady škody 118 575 Sk (3 935,97€) a jeho konečným nárokom
bolo zaplatenie 3 554,21 € (107,74 Sk), t.j., menej ako v pôvodnej žalobe.
Neboli však podmienky na potvrdenie (§ 219 O. s. p.), ani na zmenu (§ 220 O. s. p.) uznesenia
o povinnosti žalovaných nahradiť žalobcovi spoločne a nerozdielne trovy konania 1 347,33 €, lebo

účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, preto muselo byť uznesenie,
podľa § 221 ods.1 písm. f), ods.2 O. s. p. zrušene a vec musela byť vrátená súdu na ďalšie konanie.
Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Podľa ods.3 cit. ust. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo

väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne
do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije.
Súd v napadnutom rozsudku vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne osobitným uznesením, avšak
podľa cit. ust. v dôsledku toho, že napadnutý rozsudok v čase jeho rozhodovania o trovách konania
nebol právoplatný, mohol tak urobiť až 30 dní po právoplatnosti rozsudku, je jeho rozhodnutie o trovách

konania predčasné, čím svojim postupom odňal možnosť účastníkom konať pred súdom.
Z uvedených dôvodov muselo byť uznesenie o trovách konania zrušené a vrátené súdu na ďalšie
konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods.3 O. s. p.).
Odvolací súd nemohol vo veci rozhodnúť, lebo by porušil zásadu dvojinštančnosti občianskeho súdneho

konania (§ 9 ods.1 a § 10 ods.1 O. s. p.) a porušil by právo účastníkov konania na spravodlivý proces,
keďže by im odoprel právo namietať správnosť jeho právneho názoru.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.