Uznesenie ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, September 23, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/772/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210201873
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7210201873.6

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcov 1/ H. J., nar. XX.X.XXXX, bytom v F., J. XX, 2/ H. R., nar.
XX.X.XXXX, bytom v Č., G. XX, 3/ Y. R., nar. XX.X.XXXX, bytom v Č., Z. XX, 4/ Ľ. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytomvF.,P.X,všetkýchzastúpenýchJUDr.KristínouPiovarčiovou,advokátkouAdvokátskejkancelárie
sosídlomvKošiciach,Štúrova20,protižalovaným1/E.J.,nar.XX.X.XXXX,bytomvF.,C.X,2/P.J.,nar.
XX.X.XXXX, bytom tamtiež, obom zastúpeným JUDr. Vladimírou Běhalovou, advokátkou Advokátskej

kancelárie so sídlom v Košiciach, Rastislavova 68, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, o
odvolaní žalobcov aj žalovaných proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 16.5.2014 č.k.
24C/8/2010-383 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

M e n í uznesenie tak, že žalobcovia v 1. až 4. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť
žalovaným trovy konania vo výške 33,00 eur z titulu súdneho poplatku za odvolanie proti uzneseniu o
nariadení predbežného opatrenia a vo výške 581,58 eur z titulu trov právneho zastúpenia a tieto zaplatiť

advokátke JUDr. Vladimíre Běhalovej do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zaviazal žalobcov v 1., 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne
nahradiť žalovaným trovy konania vo výške 24,75 eur a sumu vo výške 4 086,38 eur na účet právnej

zástupkyne žalovaných, to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Vo vzťahu medzi
žalobcom v 4. rade a žalovanými náhradu trov konania nepriznal.

Uznesenie odôvodnil súd prvého stupňa tým, že svojim rozsudkom zo dňa 28.6.2011 č.k.
24C/8/2010-188 zamietol žalobu žalobcov a týchto zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným
trovy konania vo výške 540,80 eur. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29.11.2012 pod

č.k. 4Co/328/2011-228 bol potvrdený rozsudok vo veci samej, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby a
tento bol zrušený vo výroku o trovách konania a v tejto časti vrátený mu na ďalšie konanie. Zrušené
bolo aj následné rozhodnutie súdu prvého stupňa zo dňa 28.8.2013 o trovách konania. Napadnutým
uznesením preto súd prvého stupňa opätovne rozhodol o trovách konania účastníkov, a to podľa ust. §
142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na úspech žalovaných v konaní. Konštatoval, že trovy konania žalovaných
predstavujú nimi zaplatený súdny poplatok za odvolanie proti uzneseniu o nariadenie predbežného

opatrenia a taktiež trovy ich právneho zastúpenia advokátkou. Súd prvého stupňa v dôvodoch uznesenia
uviedol, že pri vyčísľovaní výšky tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby vychádzal z hodnoty
nehnuteľnosti uvedenej v kúpnej zmluve zo dňa 23.4.2009 uzavretej medzi právnym predchodcom
žalobcovažalovanými,ktorápredstavovalasumu59749,05eur.Odmenuza1úkonprávnejslužbytakto
podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ustálil na sumu 539,41 eur. Túto znížil o 20% podľa § 13 ods.
2 citovanej vyhlášky za úkony vykonané do 31.5.2010, resp. o 50% podľa rovnakého paragrafu v znení

od 1.6.2010 a prihliadol na skutočnosť, že advokátka zastupovala dvoch klientov na strane žalovanej.
Ďalej konštatoval, že sa odchýlil od svojho predchádzajúceho rozhodnutia o trovách konania, v ktorýchbola odmena za 1 úkon právnej služby vyčíslená podľa § 11 ods. 1 písm. c/ vyhlášky, teda vo výške 1/13
výpočtového základu, a to s poukazom na to, že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom konania neslúžila
na obydlie väčšiny žalobcov, na ktoré sú odkázaní a je určená na ich bývanie, ale nebývajú v ňom, a

preto sa domáhajú bývania v ňom, resp. slúži na ich bývanie a bývajú v ňom. Následne vyčíslil jednotlivé
úkony právnej služby a výšku odmeny vrátane režijných paušálov.

Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že nezaviazal na náhradu trov konania neúspešného žalobcu v 4.
rade s poukazom na ust. § 150 O.s.p., pričom konštatoval, že za dôvod hodný osobitného zreteľa

považoval skutočnosť, že tento žalobca je nezamestnaný, býval v nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom
tohto konania. V súčasnosti je bez domova, nevlastní žiaden majetok a jediným zdrojom jeho príjmu
je dávka v hmotnej núdzi vo výške 62,50 eur. Keďže u ostatných žalobcov takéto nepriaznivé sociálne
podmienky nezistil, zaviazal ich k náhrade trov konania. S poukazom na to, že žalovaným nepriznal
náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi v 4. rade, uložil túto povinnosť žalobcom v 1. až 3. rade
iba vo výške 75% vzniknutých trov.

Proti uzneseniu podali odvolanie tak žalovaní, ako aj žalobcovia. Žalovaní žiadali napadnuté uznesenie
zmeniť a žalobcov v 1. až 4. rade, prípadne v 1. až 3. rade zaviazať na náhradu trov konania z titulu trov
právneho zastúpenia v plnej výške v sume 5 448,51 eur a priznať im náhradu trov odvolacieho konania
z titulu odmeny za 1 úkon právnej pomoci vo výške 269,71 eur, vrátane režijného paušálu v sume 8,04

eur. V odvolaní uviedli, že zníženie výšky trov konania, na náhradu ktorých boli zaviazaní žalobcovia v
1. až 3. rade nepovažujú za správne s poukazom na to, že účastníkmi konania o určenie, že vec patrí
do dedičstva, musia byť všetci dedičia a títo majú teda postavenie nerozlučných spoločníkov podľa § 91
ods. 2 O.s.p., a preto aj za situácie, ak k náhrade trov konania neboli zaviazaní všetci, ale iba žalobcovia
v 1., 2. a 3. rade mali byť zaviazaní k náhrade plných trov konania žalovaných. Sú však toho názoru, že

u žalobcu v 4. rade neboli splnené podmienky pre použitie ust. § 150 O.s.p., keďže neboli zohľadnené
všetky relevantné okolnosti veci. Majú totiž za to, že vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je predmetom
konania, bol otec všetkých žalobcov, ktorý mohol s nehnuteľnosťou nakladať bez obmedzenia, ako aj
súhlasu žalobcu v 4. rade a túto nehnuteľnosť platnou zmluvou previedol na nich. Majú za to, že o
uzavretí kúpnej zmluvy žalobca v 4. rade vedel a nakoľko nemal k predmetnej nehnuteľnosti žiadny

právny vzťah, skutočnosť, že v nehnuteľnosti býval, nie je podľa žalovaných možné vziať do úvahy
pri rozhodovaní o aplikácii ust. § 150 O.s.p. Sú toho názoru, že aj tento žalobca sa rozhodol spolu
s ostatnými žalobcami podať návrh na začatie konania a preto je potrebné prihliadnuť aj na to, za
akých okolností bol nárok uplatnený na súde. Majú za to, že tento vychádzal z nepravdivých a ničím
nepodložených informácií a preto nepovažujú za dôvodnú aplikáciu § 150 O.s.p. vo vzťahu k žalobcovi

v 4. rade.

Žalobcovia žiadali uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Svoje
odvolanie zakladali na tvrdení, že pre výpočet výšky náhrady trov konania z titulu právneho zastúpenia
súd prvého stupňa nesprávne vychádzal z ust. § 10 ods. 2 a namiesto toho, aby použil správne ust. §

11 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V nadväznosti na to, pri vyčíslení tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby
nesprávne vychádzal z kúpnej ceny nehnuteľnosti napriek tomu, že boli splnené všetky podmienky
pre použitie § 11 ods. 1 písm. c/ vyhlášky, keďže sa jednalo o spor, kde predmetom konania bola
nehnuteľnosť určená na bývanie a žalobcovia sú fyzické osoby. Majú za to, že predmetné ustanovenie
vyhlášky výslovne neurčuje, že pokiaľ je predmetom sporu nehnuteľnosť, musí sa pre potreby jeho

aplikácie jednať iba o nehnuteľnosť, ktorá je určená na bývanie účastníkov. Majú za to, že zákonodarca
bližšie nekonkretizoval, komu má byť určená na bývanie nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu, preto
neobstojí právny názor súdu prvého stupňa, ktorý sa odklonil od svojich predchádzajúcich rozhodnutí,
ktorý vychádzal pri vyčíslení odmeny za 1 úkon právnej služby práve z ust. § 11 ods. 1 písm. c/ vyhlášky.
Uviedli, že samotným dôvodom, pre ktorý bolo vyvolané súdne konanie, bola ich snaha, aby v spornej

nehnuteľnosti mohli bývať. Preto názor súdu prvého stupňa, ktorý svoj postup odôvodnil zo skutočnosti,
že v predmetnej nehnuteľnosti nebývali je v rozpore so základnou logikou, keďže práve tejto možnosti
sa cestou uvedeného konania domáhali. Navyše poukazovali na skutočnosť, že žalobca v 4. rade v
predmetnej nehnuteľnosti aj fakticky býval spolu s poručiteľom. Majú za to, že v tejto súvislosti je
potrebné riešiť aj otázku posudzovania nehnuteľnosti určenej na bývanie. Nemožno sa obmedziť iba

striktne na byt, resp. dom, ale ako takú nehnuteľnosť je potrebné považovať komplexne v jednom celku
všetkých nehnuteľností, ktoré tvorili predmet konania.K odvolaniu žalobcov sa vyjadrili žalovaní a vo vyjadrení uviedli, že nepovažujú za dôvodné odvolacie
námietky, v ktorých sa žalobcovia domáhajú výpočtu odmeny za jednotlivé úkony právnej služby
podľa § 11 ods. 1 písm. c/ vyhlášky. Výklad tohto ustanovenia uvedený žalobcami nepovažujú za

správny a poukazujú na obsah dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu, z ktorého je zrejmé, že
účelom zákonodarcu pri novele vyhlášky ust. § 11 ods. 1 písm. c/ bolo posilniť ochranu účastníka
konania, ak predmetom konania je jeho obydlie rešpektujúce zákonné ľudské právo na ochranu obydlia.
Predovšetkým majú byť chránené osoby, ktoré sa domáhajú ochrany obydlia v dôsledku podvodov, resp.
nečestných postupov v spotrebiteľských vzťahoch. Nepovažujú za správny názor žalobcov, že postačuje

ak predmetom konania je akákoľvek nehnuteľnosť určená na bývanie, pretože predmetom konania musí
byť nehnuteľnosť, ktorá je obydlím účastníka konania, ktorý sa ochrany tohto obydlia domáha. Sporná
nehnuteľnosť neslúžila na obydlie väčšiny žalobcov (žalobcov v 1. až 3. rade), na bývanie v nej nie
sú odkázaní, keďže sami potvrdili, že až po smrti otca zistili, že tento vyššie označenú nehnuteľnosť
odpredal žalovaným. Majú za to, že predmetné konanie nie je konaním, predmetom ktorého by bola
ochrana obydlia žalobcov.

Odvolací súd na základe odvolaní obidvoch procesných strán preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa,
ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (vzhľadom k tomu, že odvolania smerujú proti
uzneseniu) a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcov aj žalovaných je čiastočne

dôvodné.

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie o trovách konania na správnom ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
s poukazom na plný úspech žalovaných v konaní, pri vyčísľovaní výšky trov konania, spočívajúcich v
trovách právneho zastúpenia žalovaných, však vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keďže

na vec aplikoval nesprávny právny predpis.

Odvolací súd považuje za dôvodné odvolanie žalovaných v časti, v ktorej títo namietali nesprávne
právne závery súdu prvého stupňa, pokiaľ tento vo vzťahu k zodpovednosti žalobcu v 4. rade tohto
nezaviazal k náhrade trov konania vychádzajúc z ust. § 150 ods. 1 O.s.p., ako aj v tom, že zostávajúcich

žalobcovnezaviazalkplnejnáhradetrovkonania.Správnaadôvodnájeodvolacianámietkažalovaných,
v ktorej títo poukazovali na skutočnosť, že v prípade žalobcov sa jedná o nerozlučné spoločenstvo
hmotnoprávne legitimovaných osôb v konaní o určenie, že konkrétna vec patrí do dedičstva, ktorého
účastníkmi majú byť všetci do úvahy pripadajúci dedičia. Toto vzájomné nerozlučné spoločenstvo
zakladá zároveň aj povinnosť ktoréhokoľvek z nich za plnú náhradu trov konania aj v prípade, ak

jeden alebo viacerí z nich z konkrétneho dôvodu nie sú zaviazaní k náhrade trov konania. Za dôvodnú
považuje odvolací súd ďalšiu odvolaciu námietku žalovaných spočívajúcu v tvrdení, že u žalobcu v 4.
rade neboli splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a v nadväznosti na to nebolo
správne rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý ho nezaviazal na náhradu trov konania.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ust. § 150 ods. 1 O.s.p. je zákonným ustanovením, ktoré
umožňuje súdu nepriznať náhradu trov konania účastníkovi, ktorému by inak toto právo vzhľadom na
výsledok konania patrilo. Ide však o výnimočné ustanovenie, ktoré je potrebné veľmi citlivo aplikovať
na konkrétne okolnosti na strane osoby zodpovednej za náhradu trov konania a tieto môžu spočívať
v mimoriadne nepriaznivých osobných, majetkových a zárobkových pomeroch, ale aj v okolnostiach

vo veci samej. V každom prípade je však nevyhnutné posudzovať aj okolnosti a pomery účastníka,
ktorému patrí náhrada trov konania z hľadiska toho, či od tohto možno spravodlivo požadovať, aby
si svoje trovy konania napriek úspechu v konaní znášal sám. Odvolací súd má za to, že súd prvého
stupňa v tejto otázke nepostupoval správne, ak hodnotil iba nepriaznivé majetkové, bytové a zárobkové
pomery žalobcu v 4. rade, neprihliadol však na konkrétne okolnosti, ktoré z obsahu spisu vyplývajú.

Tieto podľa názoru odvolacieho súdu spočívajú predovšetkým v tom, že z vykonaného dokazovania
je nesporné, že tento žalobca býval v spornom dome spolu so svojim otcom poručiteľom aj v čase
uzavretia spornej kúpnej zmluvy so žalovanými. Je teda nesporné, že s poručiteľom mal blízky vzťah a
mal informácie o okolnostiach súvisiacich s predajom domu. Tieto skutočnosti vyplývajú zo svedeckých
výpovedí jednak svedka G. G., ktorý podrobne a rozsiahlo popísal okolnosti, z ktorých vyplýva, že tento

žalobca dokonca vyvíjal iniciatívu a spolupracoval pri organizácii predaja tohto domu. V súlade s touto
výpoveďou je aj výpoveď ďalšieho svedka G.Š. J. - syna kupujúcich, ktorý vo svojej svedeckej výpovedi
popísal okolnosti, z ktorých vyplýva, že tento žalobca vyvíjal iniciatívu smerom k predaju domu jeho
otcom. Za takejto situácie nemožno považovať za správne rozhodnutie, ktorým súd práve tohto žalobcuzbavil jeho zodpovednosti za náhradu trov konania. Navyše závery súdu o jeho nepriznaných pomeroch
nemajú základ v obsahu spisu.

Za dôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalobcov, pokiaľ títo poukazovali na pochybenie súdu
prvého stupňa, ktorý na výpočet odmeny za právnu pomoc poskytnutú advokátkou žalovaným aplikoval
ust. § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. namiesto správneho ust. § 11 ods. 1 písm. c/ tejto vyhlášky.

Podľa § 11 ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon

právnej služby je 1/13 výpočtového základu, ak klientom je fyzická osoba a predmet konania sa týka
nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie alebo slúži jej na bývanie; to neplatí vo veciach vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.

Citované ustanovenie teda upravuje osobitný spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej odmeny za
jednotlivé úkony právnej služby, a to v tom, že táto sa nevypočítava z tarifnej hodnoty veci, ktorá je

predmetom konania, ale z paušálnej sumy predstavujúcej 1/13 výpočtového základu. Výkladom tohto
ustanovenia možno dospieť k záveru, že zákonodarca takýto spôsob výpočtu základnej sadzby tarifnej
odmeny založil na posúdení vzťahu advokáta poskytujúceho právnu službu vo vzťahu k svojmu klientovi
a to v tom, že v prípade, ak je jeho klientom fyzická osoba a predmet konania sa týka nehnuteľnosti
určenej na bývanie, vypočítava sa základná sadzba tarifnej odmeny z 1/13 výpočtového základu. V

tomto ustanovení niet ďalšej špecifikácie v tom, aby takáto bola obmedzená na záver, že uvedená
nehnuteľnosť je určená na bývanie konkrétnej fyzickej osoby, teda ani osoby klienta. Takáto viazanosť
je iba vo vzťahu k ďalšej vete tohto ustanovenia, podľa ktorej sa rovnaký postup má dodržať aj v situácii,
ak takáto nehnuteľnosť bez ohľadu, že táto nie je určená na bývanie, slúži na takýto účel a to vo vzťahu
k označenej fyzickej osobe - klienta. Vzťah tejto fyzickej osoby teda je rozhodujúci iba vo vzťahu k

takej nehnuteľnosti, ktorá nie je určená na bývanie, ale na takýto účel tomuto klientovi slúži. Odvolací
súd má za to, že z obsahu spisu možno vyvodiť odôvodnený záver o tom, že nehnuteľnosť, ktorá bola
predmetom konania je nehnuteľnosťou určenou na bývanie a to bez ohľadu na to, ktorej konkrétnej
osoby. Už samotná táto skutočnosť je dostatočným základom pre postup výpočtu základnej sadzby
tarifnej odmeny podľa tohto ustanovenia. Odvolací súd navyše poukazuje na skutočnosť, že žalovaní

ako klienti, ako aj ich syn G. J. počas celého konania tvrdili, že uvedená nehnuteľnosť bola zakúpená
za účelom bývania žalovaných.

S poukazom na závery súdu prvého stupňa, ktoré vychádzali aj z právneho názoru odvolacieho súdu
vysloveného v zrušujúcom uznesení pri posúdení, či sa má zachovať výpočet základnej sadzby tarifnej

odmeny podľa cit. ust. § 11 ods. 1 písm. c/ vyhlášky iba vo vzťahu k nehnuteľnosti predstavujúcej
rodinný dom, odvolací súd udáva, že sa s takýmto názorom nestotožňuje a ani sa necíti byť viazaný
takýmto názorom vysloveným iným odvolacím senátom tunajšieho odvolacieho súdu. Má totiž za to,
že z obsahu cit. § 11 ods. 1 písm. c/ vyplýva jednoznačný záujem zákonodarcu chrániť právo bývania
fyzických osôb aj takýmto zvýhodnením ich finančného zaťaženia vo vzťahu k cene právnej služby. Z

tohto hľadiska by bolo kontraproduktívne s týmto ustanovením, ak by mala byť osobitným spôsobom
vypočítaná základná sadzba tarifnej odmeny za pozemok, na ktorom uvedená stavba stojí, prípadne
ktorý je priľahlým pozemkom, užívanie ktorého je spojené s užívaním samotnej stavby. Celú takúto
nehnuteľnosť vrátane pozemku je teda potrebné posudzovať ako jeden celok. V prípade opačného
názoru by sa totiž zmaril význam tejto osobitnej právnej úpravy.

S poukazom na tieto právne závery, odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 220
O.s.p. a odmenu za jednotlivé úkony právnej služby poskytnutej žalovaným vypočítal podľa § 11 ods.
1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a to za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a
odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia) podľa znenia tejto vyhlášky do 31.5.2010

vo výške 1/13 výpočtového základu, ktorý pre rok 2010 predstavoval sumu 55,49 eur zníženú o 20%
podľa § 13 ods. 2 cit. vyhlášky, keďže ide o spoločné úkony pri zastúpení dvoch osôb (teda na sumu
44,39 eur) a odmena za obidvoch žalovaných takto predstavuje sumu 88,78 eur. Pri výpočte odmeny za
odvolanie proti uzneseniu o nariadení predbežného opatrenia sa uvedená suma znižuje na 1/2 podľa
§ 13a ods. 2 písm. b/ cit. vyhlášky, keďže odvolanie nesmeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, teda

na sumu 44,39 eur. U ďalších úkonov právnej služby vykonaných v priebehu roku 2010 (účasť na
pojednávaniach v dňoch 31.8.2010, 12.10.2010 a 16.11.2010) bola táto odmena znížená podľa § 13
ods. 2 vyhlášky na sumu 50% v prípade spoločných úkonov pri zastúpení dvoch osôb. Odmena za tieto
právne úkony preto predstavuje sumu 55,49 eur (55,49 eur - 50 % x 2). Odmena za ďalšie úkony právnejpomoci vykonané v priebehu roku 2011 vychádza z výpočtového základu pre tento rok, t.j. zo sumy 57,00
eur. Ide o odmenu za právne služby z titulu účasti na pojednávaniach v dňoch 29.3.2011 a 28.6.2011
vo výške 57,00 eur za 1 úkon (57,00 eur - 50% x 2). Vychádzajúc z rovnakého výpočtového základu

sa odmena za ďalšie úkony, a to účasť na pojednávaniach dňa 18.1.2011 a 31.5.2011 znižuje na 1/4,
teda na sumu 14,25 eur podľa § 13a ods. 4 cit. vyhlášky, keďže išlo o zastúpenie na pojednávaniach,
ktoré boli odročené bez prejednania veci. Z rovnakého výpočtového základu sa vychádza aj pri výpočte
odmeny za odvolanie žalovaných do trov zo dňa 26.8.2011 znížená na 1/2 podľa § 13a ods. 2 písm. b/
cit. vyhlášky z dôvodu, že nejde o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej, teda na sumu 28,50 eur,

ktorá je znížená o 50% z titulu spoločného úkonu podľa § 13 ods. 2 cit. vyhlášky teda na sumu 14,50 eur
a odmena za oboch žalovaných za tento úkon takto predstavuje sumu 28,50 eur. Odmena za právnu
službu pri ďalšom úkone, a to odvolanie do trov zo dňa 24.1.2013 vychádza z výpočtového základu
60,07 eur znížená na 1/2 a s odpočítaním 50% predstavuje u každého zo žalovaných sumu 15,02 eur
a spoločne sumu 30,03 eur. Odmena za všetky úkony právnej pomoci takto predstavuje celkovú sumu
500,67 eur s pripočítaním režijných paušálov 5 x 7,21 eur, 5 x 7,41 eur a 1 x 7,81 eur, predstavuje celkovú

sumu 581,58 eur. V takejto sume preto odvolací súd zaviazal žalobcov na náhradu trov konania.

Odvolací súd nepriznal žalovaným odmenu za 1 uplatnený úkon, a to písomné vyjadrenie zo dňa
14.11.2011, a to z dôvodu, že z jeho obsahu vyplýva, že toto predstavuje iba doplnenie ich odvolania
proti rozhodnutiu o trovách konania, teda nemožno ho hodnotiť ako účelne vynaložené trovy konania.

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania založil odvolací súd na ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Vychádzajúc
zo záveru, že v odvolacom konaní mali čiastočný úspech tak žalobcovia, ako aj žalovaní, preto nepriznal
týmto náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.