Rozhodnutie Judgement was issued on Tuesday, February 9, 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 17C/283/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112225155
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrícia Miskolczyová
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7112225155.2

Rozhodnutie

Okresný súd Košice I samosudkyňou JUDr. Patríciou Miskolczyovou v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko
s.r.o., Grosslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy vo výške 423,73 eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

Návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o náhradu škody pre
porušenie práva Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010
z a m i e t a .

Žalobu z a m i e t a .

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.9.2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi titulom majetkovej škody sumu 125 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 298,73 eur. Taktiež
žiadal priznať náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade s
pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úver č.: 9130837) navrhol
písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. §38 a nasl. zákona č.233/1995 Z.z.
(ďalej len "Exekučný poriadok") súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania
zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca navrhol vykonať

pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 9490005
dlžníkom: Ž. Ž., X.. X.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci číslo EX17249/2010. Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku,
pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde. Súdny exekútor v snahe
postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu efektívne a účinne, predložil návrh žalobcu na
vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Košice

I (ďalej len "Exekučný súd") a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný
súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie
konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o
nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Podľa ust. § 44 ods.2 Exekučného
poriadku platného od 1.6.2011: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade

rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších
predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia navykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do
15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. b) Podľa ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku
platného od 1.6.2010 do 31.5.2011: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do

15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. - V exekučnom konaní vedenom podľa týchto
procesných pravidiel sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia

takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Sťažovateľ disponuje exekučnými titulmi, ktorými
sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov. Nejde tu teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie, ale o rozsudok
rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská

komisia, a naopak používa slovné spojenie rozhodcovský súd. Platí interpretačné pravidlo - predpoklad
racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné veci. Podľa
odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou schváleným
(uvedený inštitút bol pôvodne exekučným titulom podľa Občianskeho súdneho poriadku a neskôr
bol prenesený do Exekučného poriadku) sa rozumeli rozhodnutia v pracovných sporoch vydané

rozhodcovskýmikomisiamivrozhodcovskomkonanípodľa§207Zákonníkapráceavyhláškyč.42/1975
Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami (Handl, J. - Rubeš,
V. akol.: Občanský soudní řád. Komentář. II. díl. Praha, Panorama 1985, s. 298). Prejednávame a
rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené; rozhodnutia rozhodcovských komisií
animischválenézmieryostalivšakinaďalejvykonateľné(Bureš,J.-Drápal,L.-Mazanec,M.:Občanský

soudní řád. Komentář. 4. vydání. Praha, C. H. Beck 2000, s. 1010; Tripes, A.: Exekuce v soudní
praxi. 1. vydání. Praha, C. H. Beck 1997, s. 16). Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je teda úplne
iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným
titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neskôr Exekučného poriadku - §
274 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku ako iné

(ako v zákone výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých súdny výkon
pripúšťa zákon. Tento záver je v odbornej literatúre prezentovaný absolútne jednotne (Handl, J. -
Rubeš, V. akol.: Občanský soudní řád. Komentář. II. díl. Praha, Panorama 1985, s. 298; Bajcura, A.
akol.: Občianske procesné právo. Bratislava, VO PF UK 1995, s. 216; Krajčo, J.: Exekučný poriadok.
Komentár. Bratislava, Eurounion 2009, s. 150). V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných

pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Podľa ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku platného
od 1.2.2002 do 31.5.2010: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. - V exekučnom konaní vedenom
podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd

mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý
sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu),rozhodnutie
rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd napriek
tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti ani si nevyžadovala

takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv
na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané
zákonom); rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 10.5.2011 (konaniezačalo dňa 29.11.2010) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu
o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako
162 dní). Žalobca vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primel

porušovateľa k vydaniu rozhodnutia (aj vo vzťahu k iným skutkovo a právne porovnateľných exekučných
veciach) a dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009 a 25.2.2010 podal Žiadosť o informáciu o stave
konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času a požadoval informáciu o stave
konania aj konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora na
vydanie poverenia; dňa 30.8.2010, 23.11.2010 a 25.5.2011 podal Sťažnosť na prieťahy v konaní, v

tej poslednej explicitne upozornil na fakt, že dôsledkom prieťahov mu vzniká škoda spočívajúca v
nemožnostivýkonuprávapriznanéhoexekučnýmtitulom,voslabenívymožiteľnostipohľadávky,poklese
bonity dlžníka a v nebezpečenstve, že sa dlžník bude zbavovať svojho majetku. Žalobca nedisponuje
rovnopisom príslušného exekučného titulu. Žalobca nedisponuje ani rovnopisom príslušného návrhu
na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Žalobca použil rovnopis
exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu

exekútorovi. Podľa ust. § 39 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok")
k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí rovnopis rozhodnutia opatrený potvrdením o
jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Generálne žalobca inicioval exekučné konanie formou zápisnice
spísanej u zvoleného súdneho exekútora. Návrh na vykonanie exekúcie zachytený v obsahu zápisnice

sa nenachádza v dispozícii žalobcu, ale bol postupom podľa ust. § 44 ods.1 Exekučného poriadku
predložený súdnym exekútorom exekučnému súdu a to so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Žalobca objektívne nemôže predložiť rovnopis príslušného návrhu na vykonanie exekúcie,
ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu aj preto, že návrh na vykonanie exekúcie (tam
kde nedošlo k spísaniu zápisnice), doručoval zvolenému súdnemu exekútorovi a nie súdu. Podľa ust. §

36 ods.2 veta prvá Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi
doručený návrh na vykonanie exekúcie. Nesprávny úradný postup charakterizovaný: a) nevydaním
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov; b)
vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok; bol príčinou konkrétneho následku,
ktorý sa prejavili vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Exekučný súd

vykonaním postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudok
rozhodcovského súdu sp.zn.: SR 19346/09, vykonateľný: 7.1.2010) spôsobom odporujúcim zákonu, t.j.
vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších legálnych
predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci

zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych
noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe
uzatvorenej Zmluvy o úvere) na ust. §44 ods. 2 zákona č. Exekučného poriadku, čím sa postavil do
pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučné titulu metódou, ktorá mu v rámci
zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného rozhodovania

o zákonom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho
štátu - zásadu legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii
exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Ak všeobecný

súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z
dôvodu absolútnej nemožnosti vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného
druhu rozhodnutia - uznesenia, ktorým odmietne vydať poverenie na vykonanie exekúcii - avšak
s rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi v zániku vykonania práva), uskutočňuje
činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju

právomoc od ust. § 40 a nasl. zákona č.244/2002 Z.z. (ďalej len "ZoRK"). Exekučný súd nie je súdom
v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani
nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Zákonodarca kreáciou ust. § 40 a § 43 ZoRK prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym
rozhodovaní o veci na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu

formálny a materiálnych podmienok definovaných v ust. § 40 ZoRK a ak takéto splnenie podmienok
nastane včas, tj. v lehote upravenej v ust. § 41 ZoRK. Inými slovami, ak nedôjde k včasnému splneniu
formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 ZoRK zanikne právomoc všeobecného
súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenieskutkovéhostavuveci,výberuprávnychnoriemaaplikácieainterpretáciezvolenýchprávnychnoriemna
skutkový stav. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. § 40 ZoRK je inter
alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. K zrušeniu dochádza s cieľom autoritatívne zamedziť účinkom

rozhodcovskéhorozsudkunaprávnepostaveniežalovaného(dlžníka).Zhľadiskaprincípuprávnejistoty,
ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd -
dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku
naprávnepostaveniežalovaného(dlžníka)tam,kdeneexistujúatopreto,žezvôlezákonodarcuexistujú
na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ak v zákone existuje obmedzenie

právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom prostriedku, je potrebné pripomenúť, že
tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené proporcionálne k ochrane základného práva žalobcu,
a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu
a aplikácie takýchto obmedzení. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého
práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a
aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia

účastníkov konania, čím degraduje ochranu ich subjektívnych práv a to bez ohľadu na to, aký iný
účel revízneho konania sleduje štát (napr. posilňovanie pozície spotrebiteľa a pod.) Tento účel nemôže
prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv
celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi
vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. §40 a nasl. ZoRK), ktorou

súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie
je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly
rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom ktorej účel je odlišný. Exekučný súd tým, že svojím
nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to
bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci

rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho
svoju podstatu od uzatvorenej, vyššie označenej, zmluvy o úver. Na jednej strane totižto exituje právne
relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu ktorý
nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty ust. § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá
právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie

je možné zo strany žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na
zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená
prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú
vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa platnej právnej úpravy je rozsudok
rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudok vydaným všeobecným súdom v

občianskomsúdnomkonaní.Opísanýpostupexekučnéhosúduhodnotímeakonesprávnyavrozporeso
zákonom, konkrétne ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť,
ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že
k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi
dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu

nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného
súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také
úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas
súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy
Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I. ÚS

13/05).
Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne. Žalobcovi vznikla
majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi

doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o ne. Žalobca vynaložil
v tomto období: na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojenésvyhotovenímurgenciíadresovanýchexekučnémusúdusumu,napoštovnéatelekomunikačné

výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Celkovo
vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a to výlučne
vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125 eur. Táto suma by nezaťažilažalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu.
Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie

porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa nášho názoru dôsledkom jeho
nesústrednejčinnostitakejintenzity,ktorámázanásledokzmarenienútenejvymožiteľnostimajetkového

práva žalobcu. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu,
že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky
a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup
exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Akokoľvek,

náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov a základných práv. Žalobca uvádza aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o
náhradu nemajetkovej ujmy: a) Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných
právžalobcuvspojenísabsolútnounemožnosťousúdnehouplatňovaniapohľadávkyajejpríslušenstva,

vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; b) Vytvorenie absolútnej
nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou
pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj
zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila

hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov; c.) Nezákonným zásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách,

ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne
má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.
Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02). Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu

ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie
podľa relevantnej právnej normy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 120/2010
z 12. mája 2010). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a

používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné
právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany
všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým
je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a
oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť

toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. III. ÚS 271/05). Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej
ujmy žalobca vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ

ide o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, ak sa za každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje
satisfakcia 20.000 Sk, t.j. cca 660 eur s poukazom na niektoré nálezy ústavnéjho súdu. Žalobca si
uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie

veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s
nesprávnymúradnýmpostupomexekučnéhosúdu)sumu298,73eur.Žalobcauskutočnilvýpočetnároku
alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve nazáklade aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu, teda 660 eur za rok : 12 mesiacov v roku
= 55 eur za mesiac.
V danom prípade sa žalobca domáha podanou žalobu náhrady majetkovej škody a nemajetkovej

ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Košice I. Žalobca postupoval
podľa ust. § 15 ods.1 zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť
pozitívne nereagoval. S poukazom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu žalobca
tvrdí, že je nutné: a) deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného čl.46 ods.1

Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá
v zákonom predpokladanej kvalite; b) deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu (Okresný súd Košice I.), konkrétne princípu legality, princípu
ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo, princípu právnej istoty; c) nahradiť
žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti

s porušením práv označených pod písm. a) a b) a princípov právneho štátu označených pod písm. b). a
preto žiada, aby súd medzitýmnym rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods.2 veta druhá in fine OSP rozhodol
o základe veci tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o., nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Košice I, pretože tento nerozhodol o žiadosti
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku žalobcu,

ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 9490005 dlžníkom (povinným):
Ž. Ž., X.. X.X.XXXX (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou
exekučnej veci číslo EX17249/2010) postupom v ktorom by správne interpretoval a aplikoval ust. § 44
ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) a rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi
z titulu majetkovej škody sumu 125 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 298,73 eur.

Žalovaná k žalobe uviedla, že v žalobnom návrhu sa v tomto prípade vyskytujú viaceré nedostatky,
napr. že žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú značku príslušného exekučného konania, pod
ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú
význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti

žalovaná musí namietať, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval
vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď...
Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša
celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám.Žalovaná
zdôrazňuje, že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného

konania, sa nezakladá na pravde, má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný
ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má
mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu
mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí), bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie
jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). V tejto súvislosti si žalovaná
dovoľuje konajúcemu súdu navrhnúť aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. Nie je jasný ani titul
nároku na náhradu škody. Žalobca uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň
namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne
jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a
žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca
uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o

zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.
Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca neuvádza
kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti
v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (t.

z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu SR,
konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ
má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To,
že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, žalovaná má za to, že všeobecnýsúd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní).
Žalovaná poukazuje na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola
okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-
mesačnej lehoty, ale skôr. S ust. § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z."). vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody

spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo
dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku
mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76,
uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený
nárok na súde. Zároveň žalovaná informuje súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí,

ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná
odpoveď,kdežalobcanepreukázalpožadovanéskutočnosti,nedoplnilžiadanéinformácie,dátumy,kedy
sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť,
či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce

"ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými
odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné
prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na
náhraduškody,oktoréhoprerokovaniesámpožiadal.MinisterstvospravodlivostiSRakoorgánpríslušný
podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. preto nárok žalobcu nepovažuje za predbežne

prerokovaný.
Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Pri posudzovaní otázky
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote žalovaná odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné
pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Ďalej je potrebné uviesť,
že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby
mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a
zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ
(Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým
aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. V tomto kontexte je však potrebné

poukázať aj na ustanovenia Exekučného poriadku. Samotný žalobca uvádza znenie ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011 a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Z
týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí
pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 1.6.2011, kedy
bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z.z., čo znamená, že akýkoľvek nárok

žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote
v namietaných exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Pred
1.6.2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k novelizovanému ustanoveniu
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia

na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná
rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová
"rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa
predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čozamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa
správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011. Vo všeobecnosti je taktiež potrebné
poukázať na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo

alebonedošlokporušeniuprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzaručenéhovčl.48ods.
2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale
ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48

ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)." Z uvedeného vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé,

že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
Žalobca si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom
nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.
Napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny úradný postup v samotnom zákone je v súlade

so závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku
škôd, ktoré sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Nesprávnym úradným
postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátnych orgánov pri ich
činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za
ktorú štát zodpovedá bola spôsobená aj nesprávny úradným postupom realizovaným v rámci činnosti

rozhodovacej, avšak pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy
o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak by aj bolo rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho
obsahu neprejavia. Žalovaná odkazuje v tejto súvislosti na nasledovné judikáty: rozsudok NSČR zo
dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97 (Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu
orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. zhromažďovanie podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie

zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok nesprávne rozhodnutie), rozsudok
NSSR sp. zn. 4Cdo/24/04 (Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný
postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho
orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou
štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí),

uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo 1018/2007 (Rozhodovací činnost, jež je podstatou
soudnictví, totiž nelze hodnotit jako nesprávný úřední postup ve smyslu § 13 odst. 1 zákona č. 82/1998
Sb.). Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o
vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať
za nesprávny úradný postup ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru

o existencii nezákonného rozhodnutia. Podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak
tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno
uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný
rozhodnutím tohto orgánu. Z ust, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 "Súd preskúma

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie je zrejmé, že pre úspešné
uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby
nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom
proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom splnená. Predmetné rozhodnutie okresného
súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/nezákonnosť nie je možné
posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie
poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto
nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie
na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že byto bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Žalobca ďalej uvádza,
že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie práva žalobcu na

zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3.
marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5 Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky

rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa
názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v

právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na niektorých miestach vo svojom

žalobnom návrhu namieta prieťahy v konaní, žalovaná aj vo vzťahu k otázke existencie zbytočných
prieťahov v konaní odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona
č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní

nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by
tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom
posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich
preukázania a teda žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní

za preukázanú.
Žalobkyňa tiež vzniesla námietku premlčania všetkých nárokov, ktorým premlčacia doba uplynula
pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred doručením prvých žiadostí o predbežné prerokovanie nároku)
vzhľadom na moment vedomosti žalobcu o tvrdených prieťahoch resp. od momentu právoplatnosti
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.

Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom
vymáhanej od povinného. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa
skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody.
Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je

možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu
neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca
exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej
škody vo výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné. Žalobca v prvom rade

nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha. V druhom
rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nie je možné
vymôcť pohľadávku od dlžníka žalobcu a tvrdeniu, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky, poukazuje žalovaná na to, že rozhodnutie

o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným
titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku
žalobcu na súde, v tejto súvislosti žalovaná poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr.
uznesenie KS v Trnave zo dňa 31.5.2012 sp. zn. 10CoE 308/2011 (V závere odvolací súd odmietoli ďalšiu námietku oprávneného, týkajúcu sa existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia
a založenia ním údajnej prekážky právoplatne rozsúdenej veci; keďže nulitný (z pohľadu práva
neúčinný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku následného prejednania a tiež rozhodnutia veci

všeobecným súdom nepredstavuje.) či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE 94/2012
("uznesenie exekučného súdu o zamietnutí poverenia oprávneným zvoleného súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie obdobne ako uznesenie okresného súdu o zastavení
exekučného konania prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovkého rozsudku, pričom zaniká
prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného

odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde."). Žalobca mal možnosť získať
iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo
nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobách namieta, Rovnako upozorňuje
žalovaná na to, že ak by aj nastala situácia, že si toto právo žalobca uplatnil novým návrhom,
musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný
nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od žalovanej (čo však nepreukázal a ani preukázať

nemôže) a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu;
to znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a
plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca nepreukázal a ani nepreukáže,
a to najmä (ale nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí
dlžníci by boli po smrti, atď... Na základe všetkých uvedených skutočností je žalovaná toho názoru,

že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v
tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. V majetkovoprávnych
vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom
preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto
záväzkov dosiahnuť iným spôsobom.

Žalobca sa vo svojej žalobe domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20% z istiny
a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv a má
kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca uplatňoval podaním návrhu
na začatie občianskeho súdneho konania. Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa
aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a
pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení. V prvom rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u
právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe
"frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody
a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento

aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné
vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú,
lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských
plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia

"ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu." V druhom rade požadovaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či
rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy
percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie

je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaná
nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v
peniazoch.
Podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V

tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí,
ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch
všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom jevšeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu
spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je
predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a dokladá list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti
s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť
od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách

dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ
podal Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10). Žalovaná dáva do pozornosti celý text priloženého
listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky: "Problémy v spojitosti s týmito praktikami
sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi
tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na

ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa." "Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom
Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na

ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých
aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej." "Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,
že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie

zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky." "Podľa
bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške 0,25
% denne, čiže 91,25 % ročne." "Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred
termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške."
"Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na

ochranu spotrebiteľa..." Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj
špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.
článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012, z ktorého napr. vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať
pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej
veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa

jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v
Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a
úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového
predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je
zrejmé,žežalobcaajehopraktikysúvnímanéverejnosťounegatívne,bolipredmetomzáujmuEurópskej

komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská
činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej
moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé
finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade
aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu

na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo
porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku
samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu
žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú
a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím

na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s
dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda
malažalobcovivzniknúťpráveprispornejanegatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu.Súčasne
v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia
práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku

žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva
názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu
sdobrýmimravmi,akoajnedostatočnosťkonštatovaniaporušeniapráva.Zároveňaplikujúcustanovenie
§ 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšiehopôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky),
minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný
postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Z ust. § 5 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho
úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú
súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden

jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako

priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru,
že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému
postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom
neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že

rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou
majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol,
si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv,
a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané
čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia

základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom
rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná si uplatňuje nárok na náhradu
trov konania.

Účastníci konania sa na pojednávanie vo veci vytýčené na 9.2.2016 nedostavili. U oboch mal súd
doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu na pojednávanie bola u účastníkov
zachovaná. Žalovaná svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnila, nežiadala o odročenie termínu
pojednávania. Žalobca ani jeho právny zástupca svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil,
nežiadal o odročenie termínu pojednávania, ale podal návrh na prerušenie konania.

Žalobca písomným podaním zo 4.2.2016 navrhol prerušenie konania do právoplatného skončenia
konania o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom
súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu dopustiť Okresný súd
Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky,

v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi
schválenými z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na
finančnom trhu. V uvedenom konaní vystupujú na strane žalovaných v 1. rade Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a v 2. rade POHOTOVOSŤ, s.r.o., za
účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu spotrebiteľa - HOOS. Žalovaná v 1. rade vo

svojej argumentácii poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora C-40/09 Asturcom Telecomunicaciones
a C-76/10 Pohotovosť, ktoré sa týkali spotrebiteľských vzťahov. Žalovaná v 1. rade uvádza: "V
oboch prípadoch sa vnútroštátne súdy prostredníctvom prejudiciálneho konania snažili zistiť, či sa
smernica 93/13/EHS má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na
výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, má ex offo

rozhodnúť o nekalej povahe sankčného úroku v uvedenej spotrebiteľskej zmluve. Súdny dvor v týchto
rozhodnutiach pripomenul dôležitosť zásady rei iudicatae, a konštatoval, že z práva Európskej únie
v zásade nevyplýva pre vnútroštátne súdy povinnosť prelomiť zásadu právoplatne rozhodnutej veci
(Asturcom, b 37). Otázka, či má a v akom rozsahu vnútroštátny súd skúmať nekalé podmienky,
keď skúma právoplatné rozhodnutie v rámci konania o návrhu na jeho nútený výkon, závisí od

procesných pravidiel vnútroštátneho práva, pričom toto konštatovania Súdny dvor oprel o zásadu
procesnej autonómie členských štátov. V zmysle tejto zásady podmienky vykonávania zásady právnej
sily rozhodnutej veci musí stanoviť vnútroštátny právny poriadok, pričom tieto podmienky nesmú byť
menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné vnútroštátne konania (zásada ekvivalencie), aninesmú byť naformulované tak, aby v praxi spôsobili nemožnosť alebo nadmerné sťaženie výkonu
práv uznaných právnym poriadkom Európskej únie (zásada efektivity). V tomto prípade skutočne
nedošlo k porušeniu zásady ekvivalencie a zásady efektivity, nakoľko žalobkyňa mala niekoľko právnych

prostriedkov nápravy, ktoré nevyužila a podľa názoru žalobcu štát nemôže nahrádzať konanie účastníka
konania a svojou činnosťou nachádzať konanie, ktoré má smerovať práve k náprave nastoleného
stavu, s ktorým účastník konania nesúhlasí. Žalobkyňa bola v konaní pred rozhodcovským súdom
nečinná, preto rozhodnutie rozhodcovského súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Exekučný
súd následne vydal poverenie na vykonanie exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného

exekučného titulu, ktorý mimochodom bola žalobkyňa následne oprávnená zrušiť žalobou v zákonnej
lehote. Po vydaní poverenia bola žalobkyňa následne oprávnená odvrátiť stav výkonu rozhodnutia
podaním námietok voči uzneseniu o začatí exekúcie, čím by s najväčšou pravdepodobnosťou došlo
k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú, minimálne v časti a tým by žalobkyňa predišla samotnej
exekúcii. Následne bola žalobkyňa oprávnená podať návrh na zastavenie a odklad exekúcie, ktorý
síce žalobkyňa podala, avšak z nesprávnych právnych dôvodov, čo nemôže byť na úkor štátu, ale

na úkor konkrétneho právneho zástupcu žalobkyne. Exekučné konanie doposiaľ nie je ukončené a
doposiaľ žalobkyňa nevyužila zákonnú možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia od
oprávneného v exekučnom konaní, ktorý práve touto exekúciou získal bezdôvodné obohatenie. Okresný
súd Prešov v danom konaní uznesením zo dňa 12.03.2015 v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c)
OSP rozhodol o prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych

otázkach a o predložení prejudiciálnych otázok v znení: 1.) Či ide o závažné porušenie práva Európskej
únie, ak sa vymôže v exekúcii vedenej na základe rozhodcovského rozsudku plnenie z neprijateľnej
podmienky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie? 2.) Môže vzniknúť zodpovednosť
členskéhoštátuzaporušeniekomunitárnehoprávapredtým,akoúčastníkkonaniavyužijevšetkyprávne
prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia;

vzhľadom na skutkový stav veci, môže v tomto prípade vzniknúť táto zodpovednosť členského štátu pred
samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať
vydanie bezdôvodného obohatenia? 3.) V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením
komunitárneho práva konanie orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav,
najmä vzhľadom na absolútnu nečinnosť žalobkyne a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych

prostriedkov nápravy umožnených právom členského štátu?
4.) Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou
uplatňovaná suma škody, za ktorú má zodpovednosť členský štát; možno škodu v tomto poňatí
stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením? 5.) Má vydanie
bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou škody?

Zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 7C/6/2010, ktorého účastníkmi sú zhodne žalobca i žalovaná v tomto konaní, má pre
ďalší priebeh a rozhodnutie v konaní zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody
má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na
výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

Uvedený záver je potvrdený medzi inými napr. Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom v konaní sp.
zn: 11C 355/2012, Okresným súdom Bratislava II v konaní sp. zn. 19C 195-2012 zo dňa 20.01.2015,
Okresným súdom Pezinok v konaní sp. zn. 6C 263-2012 zo dňa 12.2.2015, ktoré pristúpili k prerušeniu
konania až do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach. Vzhľadom na uvedené má
žalobca za to, že je daný dôvod v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP na prerušenie konanie o zaplatenie

až do právoplatného skončenia konania o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak

súd dal na takéto konanie podnet.

Vzhľadom na predmet tohto konania nie je zrejmé, aké otázky a skutočnosti relevantné pre toto konanie
majú byť v konaní o predmetných prejudiciálnych otázkach zodpovedané. Prerušenie konania je v
takomto prípade v rozpore s požiadavkou rýchlej a účinnej ochrany práv účastníkov konania, čo je v

konečnom dôsledku i podstatou samotného žalobného návrhu. Nakoľko tunajší súd dospel k záveru,
že zodpovedanie uvedených prejudiciálnych otázok nemôže mať význam pre rozhodnutie súdu v
konaní sp.zn. 17C/283/2012, návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania
vedeného na Súdnom dvore Európskej únie zamietol.Súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. rozhodol, že vec porejedná v neprítomnosti účastníkov konania.
Vo veci vykonal dokazovanie oboznámením obsahu listinných dôkazov a to zo spisov tunajšieho súdu

sp.zn. 16Er/153/2011 a Spr 64/10, Spr 76/2011 a Spr 111/10 a zistil nasledovný skutkový stav veci.

Žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vo veci jeho sp. zn. EX 17249/10 žalobcu ako
oprávneného proti povinnej Žanete Žigovej, nar. 2.9.1985, Severné nábrežie 6, Košice-Džungľa pre
vymoženie 712,45 eur s príslušenstvom a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s. sp. zn. SR 07946/10 zo dňa
17.9.2010, v súdnom konaní sp.zn. 16Er/153/2011 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
doručená súdu 17.1.2011. Súčasťou spisu bola aj zmenka vystavená Žanetou Žigovou 8.6.2009
spoločnosti Pohotovosť s. r.o., tiež zmluva o úvere uzavretá medzi nimi dňa 8.6.2009, rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s., sp.zn. SR07946/10
zo 17.9.2010. Uznesením tunajšieho súdu sp.zn. 16Er/153/2011-10 zo dňa 6.4.2011 (teda nie po 162

dňoch ako tvrdí žalobca) bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietnutá, nakoľko zistil, že rozhodcovský súd, ktorý vydal exekučný titul, v rozpore so zákonom vydal
rozsudok iba na základe zabezpečujúcej zmenky, ktorá nespĺňa náležitosti podľa 4 ods. 6 zákona č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere, neprihliadol na fakt, že zmluva o úvere neobsahovala údaj
o RPMN a priznal oprávnenému úroky z omeškania vo výške 0,25% denne, teda na plnenie, ktoré

je v rozpore s dobrými mravmi. Uznesenie súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 4.5.2011. Následne s
poukazom na ust. § 44 ods. 2 a 3 súd exekučné konanie zastavil uznesením zo dňa 29.7.2011, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 2.9.2011.

ZvyššieuvedenýchSprspisovsúdzistil,žespisysp.zn.Spr64/10a,Spr76/11sanetýkajúpredmetného

Er spisu. Zo spisu sp.zn. Spr 111/10 súd zistil, že sťažnosť žalobcu z 23.11.2010 na prieťahy v konaní
je všeobecného rázu, neuvádza sa tam konkrétne Er spis 16Er/153/2011 a v odpovedi predsedu súdu
sa uvádzajú aj konkrétne Er spisy, avšak nie predmetný Er spis. V odpovedi súdu sa uvádza, že súd
má za to, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia zaväzuje súd len v tom prípade, ak je žiadosť,
návrh aj exekučný titul v súlade so zákonom. V spomínaných prípadoch však mal súd o tomto súlade

pochybnosť, preto vyzval súdneho exekútora na odstránenie týchto pochybností.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému
vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody,
je viazaný rozhodnutím tohto orgánu Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený

podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci,
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa

považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb;
za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskejrepubliky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo
výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo

rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V
prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak
je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 až 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, v znení
platnom v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné,
súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti,

podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom v čase rozhodovania
o predmetnej žiadosti na vydanie poverenia pre súdneho exekútora, súd príslušný na výkon rozhodnutia

alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov (§ 45 EP) na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, (§ 57 EP), b) ak rozhodcovský rozsudok má
nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníkarozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 1 cit. zák. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní
nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 45 ods. 3 cit. zák. proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Predmetom tohto konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáha poukazujúc
na nesprávny úradný postup tunajšieho súdu vo vyššie uvedenom exekučnom konaní. V zmysle § 15
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je predbežne prerokovanie tohto nároku na základe písomnej žiadosti poškodeného
príslušným orgánom. Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že zo strany žalobcu jej boli doručené

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a to dňa 23.4.2012. V čase rozhodovania
súdu teda už uplynula 6 mesačná lehota od prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom k tomu má súd za to, že
žalobca si splnil svoju povinnosť, keďže podal žalovanej pred podaním návrhu žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom súd nemal preukázané, aby nárok žalobcu na náhradu
škody alebo jeho časť bol do rozhodnutia súdu uspokojený.

Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na nedostatky žalobných návrhov a navrhla aplikáciu
ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru súdu žalobné návrhy podané
žalobcom majú všetky náležitosti návrhu na začatie konania v zmysle ustanovení § 42 ods. 3 O.s.p. a
§ 79 ods. 1 O.s.p., žalobca správne označil účastníkov konania, opísal skutočnosti, na základe ktorých

uplatnil svoj nárok, označil dôkazy a uviedol čoho sa domáha. preto postup v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p.
súd považoval za nedôvodný.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania nároku žalobcu na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy. Súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že k premlčaniu žalobcom

uplatneného nároku nedošlo a teda žalobný návrh bol podaný v rámci plynutia 3-ročnej premlčacej
doby. V danej veci 3-ročná premlčacia doba mohla začať plynúť až momentom doručenia rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žalobcovi resp. jeho právnemu
zástupcovi v exekučných konaniach, keďže až vtedy sa žalobca mohol dozvedieť o škode, ku ktorej
malo dôjsť práve rozhodnutiami o zamietnutí žiadostí súdneho exekútora. Z predmetného exekučného

spisu bolo zistené, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté tunajším
súdom ako súdom exekučným dňa 6.4.2011, ktoré bolo právnemu zástupcovi oprávneného doručené
18.4.2011. Žaloba bola podaná dňa 27.9.2012 t.j. v rámci plynutia premlčacej doby, teda námietka
premlčania nároku je nedôvodná.

K samotnému nároku žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd uvádza, že
predpokladomzodpovednostištátuzaškoduvzmyslezákonač.514/2003Z.z.jesúčasnésplnenietroch
podmienokatopreukázanieexistencienezákonnéhorozhodnutiaresp.nesprávnehoúradnéhopostupu,
existencia škody t.j. majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch resp. nemajetkovej ujmy a preukázanie
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a škodou.

Nesprávny úradný postup spočíva v akejkoľvek činnosti určitého štátneho orgánu spojenej s výkonom
jeho právomoci, ak v súvislosti s ňou dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi.
Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie resp. oneskorené vydanie rozhodnutia
dôsledkom porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, teda nečinnosť štátneho
orgánu. Ide o úkony úradného postupu, ktoré samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak by

aj bolo rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia. Škodou je majetková ujma
predstavujúca zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá
predstavuje hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. O príčinnú
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy,
ak medzi nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím a škodou je vzťah príčiny a

následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle § 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
jeobjektívnouzodpovednosťou,ktorejsaštátnemôžezbaviťazasplneniavyššieuvedenýchpodmienokza túto škodu zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť pritom splnené všetky zákonom
požadované podmienky súčasne.

Podľa žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu vo veciach, ktoré boli tunajším súdom spojené
a sú vedené pod sp. zn. 9C/90/2012 malo dôjsť tým, že tunajší súd v exekučných konaniach, v
ktorých žalobca mal procesné postavenie oprávneného zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie a to po zákonnej 15-dňovej lehote určenej v § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, pričom exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie preskúmaval exekučný titul nad rámec právomoci zverenej exekučnému súdu tým,
že preskúmaval skutkový stav veci a konal tak, akoby sám rozhodoval vo veci samej, čím vykonal úradný
postup bez splnenia zákonných podmienok.

Z predmetného exekučného spisu súd zistil, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo
zamietnuté, exekučným titulom mal byť rozsudok rozhodcovského súdu. Je nepochybné, že posúdenie

veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno
odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup,
ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného
rozhodnutia. Právny vzťah medzi oprávneným a povinným bol hodnotený exekučným súdom ako
spotrebiteľský právny vzťah a to, či už na základe predložených úverových zmlúv resp. aj na základe

skutočností uvedených v odôvodneniach exekučných titulov. Poukazujúc na ustanovenie § 44 ods. 2
zákona č. 244/2002 Z.z., v daných prípadoch exekučný súd je nie len oprávnený, ale aj povinný a
to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania t.j. aj pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť exekučného titulu t.j. rozhodcovského rozsudku. V tejto
súvislosti súd poukazuje napr. na rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 439/2012, sp. zn. 6Cdo 290/2012,

či Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 278/2013, sp. zn. IV. ÚS 55/2011. Posudzovanie zákonnosti
rozhodcovských rozsudkov v rámci exekučného konania tak nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný
postup.

Súd podotýka, že rozhodnutím exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo k reálnej nevymožiteľnosti istiny a jej príslušenstva,
o ktorých už rozhodoval rozhodcovský súd. Pokiaľ aj nedošlo k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov,
ktoré boli v exekučných konaniach exekučnými titulmi a na základe ktorých nedošlo k vydaniu poverenia
na vykonanie exekúcie postupom podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, žalobca
má právo iniciovať konanie pred všeobecným súdom, ktorý v občianskom súdnom konaní posúdi dôvod,

pre ktorý rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom. Napr. v prípade, že rozhodcovský súd
rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže založiť prekážku res iudicata a to z
dôvodu, že rozhodcovský súd nemal právomoc na rozhodovanie o uplatnenom nároku a teda o takomto
nároku môže byť znova rozhodnuté všeobecným súdom.

Okrem toho, že exekučný súd mal oprávnenie preskúmavať exekučný titul súd uvádza, že v
uvedených veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu t.j. rozhodnutí
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie tunajšieho súdu ako
súdu exekučného o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
totiž nebolo zrušené resp. zmenené pre nezákonnosť. Žalobca ako oprávnený ani nevyužil svoje právo

na podanie riadnych resp. mimoriadnych opravných prostriedkov.

K skutočnosti, že tunajší súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, konkrétne po 47 dňoch (nie 162 ako zavádza žalobca), súd
má za to, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonná 15-dňová lehota platí v

prípadoch, kedy exekučný súd vo veci vydá poverenie na vykonanie exekúcie, a teda nie pre prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora, ako to bolo v danom prípade. V súvislosti s tým, súd poukazuje
na tú skutočnosť, že v uvedenej veci súd okrem žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu sa zaoberal aj zmenkou a zmluvou o úvere a všeobecnými zmluvnými
podmienkami žalobcu a to z dôvodu, že sa jednalo o spotrebiteľskú zmluvu. Uvedené teda neposudzoval

len podľa ustanovení Exekučného poriadku, ale aj podľa zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní,
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia predložených úverových
zmlúv, podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako
aj podľa Smernice č. 93/13/EHS.V súvislosti s namietanými skutočnosťami uvádzanými žalobcom v žalobnom návrhu pokiaľ sa týka
oneskoreného rozhodnutia tunajšieho súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je

potrebné uviesť aj fakt, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo
prieťahy v daným exekučných konaniach a teda nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci
v nečinnosti tunajšieho súdu v uvedených veciach. V žalobnom návrhu žalobca uviedol, že vyvinul
enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučných konaniach a uviedol konkrétne žiadosti o
informáciu o stave konania a sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré boli z jeho strany podané na

tunajšom súde. Vzhľadom na doručenie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá
bola tunajšiemu súdu doručená dňa 17.1.2011 sa zo žalobcom uvedených žiadostí a sťažností, ktoré
boli ním podané dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010, 30.8.2010, 23.11.2010 a 25.5.2011
mohla týkať len sťažnosť zo dňa 25.5.2011.

Napriek tomu súd uvádza, že podľa oboznámených Spr spisov spis sp. zn. Spr 76/11 sa netýka

predmetného Er spisu. V odpovedi súdu vo veci Spr 111/10 žalobcovi sa uvádza, že súd má za to, že
15-dňová lehota na vydanie poverenia zaväzuje súd len v tom prípade, ak je žiadosť, návrh aj exekučný
titul v súlade so zákonom.

V neposlednom rade súd v súvislosti s prieťahmi v exekučných konaniach, na ktoré poukazuje žalobca

a ku ktorým malo dôjsť neskorým rozhodnutím exekučného súdu, poukazuje na článok 48 ods. 2 Ústavy
SR s tým, že porušenie uvedeného článku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí do
právomoci Ústavného súdu SR. Tunajší súd teda nemá právomoc konštatovať prieťahy v súdnom
konaní. Navyše, ako konštatoval samotný Ústavný súd SR napr. v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 64/97, I.
ÚS63/00, nedodržaniezákonomstanovenejlehotysanepovažujeautomatickyzaporušenieuvedeného

základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci, so zreteľom
na ktoré je potrebné skúmať, či ide o také významné prieťahy, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Súd poukazuje na znenie ust. § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z., kde sa výslovne uvádza, že súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by

tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu

Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadomnavyššieuvedenéskutočnostiatonepredloženierozhodnutiapríslušnéhoorgánuoexistencii
prieťahov v daných exekučných konaniach a neprávomoc tunajšieho súdu na rozhodnutie o prieťahoch,

má súd za to, že v uvedených veciach nebol zo strany žalobcu preukázaný nesprávny úradný
postup exekučného súdu a v tomto smere teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal
existenciu nečinnosti resp. prieťahov pri rozhodovaní o jeho návrhu na zmenu exekútora v exekučnom
konaní. Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatuje, že zo strany žalobcu nebol v
konaní preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených exekučných konaniach,

ani nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom zo
stranyžalobcunebolapreukázanáužprvázvyššieuvedenýchpodmienok. Súdpretoprenepreukázanie
existencie podmienok priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, jeho návrh v
celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ sa týka žalobcom uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy súd napriek uvedenému konštatuje, že
zo strany žalobcu výška ním uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym spôsobom
preukázaná. Žalobca v tomto smere nepredložil žiadne listinné dôkazy, nenavrhol žiadne dokazovanie
a teda v tomto smere taktiež neuniesol dôkazné bremeno.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.Podľa§142ods.1O.s.p.,účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní tento v súlade s citovaným zák. ustanovením nemá právo na
náhradu trov konania.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Košiciach, písomne v troch

vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napadá, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).