Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, February 16, 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 17C/268/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112224747
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrícia Miskolczyová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7112224747.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I samosudkyňou JUDr. Patríciou Miskolczyovou v právnej veci žalobcu:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko
s.r.o., Grosslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy s prísl. takto

r o z h o d o l :

Návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania o náhradu škody pre
porušenie práva Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod
sp.zn. 7C/6/2010 z a m i e t a .

Žalobu z a m i e t a .

Žalobca n e m á p r á v o na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 27.9.2012 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobcovi titulom majetkovej škody sumu 125 eur a titulom nemajetkovej ujmy sumu 330 eur. Taktiež
žiadal priznať náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na
základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov. V súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt
(veriteľ zo zmluvy o úver č.: 9130837) navrhol písomným podaním spísaným procedurálnym
postupom podľa ust. § 38 a nasl. zákona č.233/1995 Z.z. (ďalej len "Exekučný poriadok")
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní
a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju

pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 904100019
dlžníkom: M. O., G.. X.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci číslo EX15212/2010. Exekučný súd neoznámil
žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom
súde. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky žalobcu
efektívne a účinne, predložil návrh žalobcu na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom
miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Košice I (ďalej len "Exekučný súd") a požiadal

ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k
zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci
priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučnéhoporiadku platného od 1.6.2011: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul? ak ide o exekučné konanie
vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o

štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so

zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. b) Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
platného od 1.6.2010 do 31.5.2011: Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora,

aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a
d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa
robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným
rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Sťažovateľ disponuje
exekučnými titulmi, ktorými sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Nejde tu teda o

rozhodnutie rozhodcovskej komisie, ale o rozsudok rozhodcovského súdu. Zákon o
rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská komisia, a naopak používa
slovné spojenie rozhodcovský súd. Platí interpretačné pravidlo predpoklad
racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné veci. Podľa
odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou

schváleným (uvedený inštitút bol pôvodne exekučným titulom podľa Občianskeho súdneho
poriadku a neskôr bol prenesený do Exekučného poriadku) sa rozumeli rozhodnutia v
pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa §
207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných
sporov rozhodcovskými komisiami (Handl, J. - Rubeš, V. akol.: Občanský soudní řád.

Komentář. II. díl. Praha, Panorama 1985, s. 298). Prejednávame a rozhodovanie pracovných
sporov bolo ku dňu 01.02.1991 zrušené? rozhodnutia rozhodcovských komisií a nimi
schválené zmiery ostali však i naďalej vykonateľné (Bureš, J. Drápal,
L. Mazanec, M.: Občanský soudní řád. Komentář. 4. vydání. Praha, C. H. Beck 2000, s. 1010? Tripes,
A.: Exekuce v soudní praxi. 1. vydání. Praha, C. H. Beck 1997, s. 16). Rozhodnutie

rozhodcovskej komisie je teda úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu.
Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku a neskôr Exekučného poriadku § 274 písm. h) Občianskeho súdneho
poriadku a § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku ako iné (ako v zákone výslovne
uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých súdny výkon pripúšťa zákon.

Tento záver je v odbornej literatúre prezentovaný absolútne jednotne (Handl, J. Rubeš,
V. akol.: Občanský soudní řád. Komentář. II. díl. Praha, Panorama 1985, s. 298? Bajcura, A.
akol.: Občianske procesné právo. Bratislava, VO PF UK 1995, s. 216? Krajčo, J.: Exekučný
poriadok. Komentár. Bratislava, Eurounion 2009, s. 150). V exekučnom konaní vedenom
podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od
doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského
súdu. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010: Súd
preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Vexekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil rozdiel medzi
exekučnými titulmi a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia

takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala
vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského
súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že
vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti ani si nevyžadovala
takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný

vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (návrh na vykonanie exekúcie, ako aj
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a formálne
náležitosti predpokladané zákonom)? rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie až dňa 13.1.2011 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu
o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 6 mesiacov). Žalobca
tvrdí, že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému

súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po
veľmi dlhej dobe. Žalobca nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu. Žalobca nedisponuje
ani rovnopisom príslušného
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Žalobca
použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril

ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Podľa ust. § 39 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok") k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí
rovnopis rozhodnutia opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti (exekučný titul). Generálne
žalobca inicioval exekučné konanie formou zápisnice spísanej u zvoleného súdneho

exekútora. Návrh na vykonanie exekúcie zachytený v obsahu zápisnice sa nenachádza v
dispozícii žalobcu, ale bol postupom podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku predložený
súdnym exekútorom exekučnému súdu a to so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Žalobca objektívne nemôže predložiť rovnopis príslušného návrhu na vykonanie
exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu aj preto, že návrh na

vykonanie exekúcie (tam kde nedošlo k spísaniu zápisnice), doručoval zvolenému súdnemu
exekútorovi a nie súdu. Podľa ust. § 36 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku exekučné
konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Nečinnosť
okresného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony,

ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci
počas súdneho konania nachádzala, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS
41/02, III. ÚS 117/02, I. ÚS 13/05).
Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje

náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje
nasledovne. Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o ne. Žalobca vynaložil v tomto období: na

správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40
eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu sumu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na

exekučnom súde sumu 15 eur. Celkovo vynaložil žalobca vo veci správy a vymáhania svojej
pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej
činnosti exekučného súdu márne sumu 125 eur. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by
exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie

exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu.
Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože
samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskehodohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup
okresného súdu je podľa nášho názoru dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity,

ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv
poškodeného. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že
správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu
nasledovných rizík: k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k
insolvencii povinného. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma

ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných
práv. Žalobca uvádza aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej
ujmy: a) Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv
žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej
príslušenstva, vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej

majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti? b) Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej
príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik
ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených
podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku

stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho majiteľov? c.) Nezákonným zásahom vyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí
aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,
ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu
poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne
súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp.zn. IV. ÚS 77/02). Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu
ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý
má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12. mája 2010). Reálne uplatnenie základného práva na

súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v
zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných
ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov
garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany
všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu,

ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto
ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom
(napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 271/05). Potreba náhrady
nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a

dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy žalobca
vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide
o zbytočné prieťahy v konaní je spravodlivé, ak sa za každý rok poznačený prieťahmi
vzťahuje satisfakcia 20.000 Sk, t.j. cca 660 eur s poukazom na niektoré nálezy ústavného

súdu. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom,
stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky
cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom

exekučného súdu) sumu 330 eur za celých 6 mesiacov. Žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvotným
pomerom
55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie
vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu, teda 660 eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55 eurza mesiac.
V danom prípade sa žalobca domáha podanou žalobu náhrady majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu

Košice I. Žalobca postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č.514/2003 Z.z. a písomnou
žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody.
Žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. S poukazom na
vyššie uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu žalobca tvrdí, že je nutné: a) deklarovať
porušenie práva žalobcu na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v

zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase
zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd? b) deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd? pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom
predpokladanej kvalite; c) deklarovať porušenie princípov právneho štátu
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu (Okresný súd Košice I.), konkrétne
princípu legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo,
princípu právnej istoty? d) nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu

bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením práv označených pod písm. a) a b)
a princípov právneho štátu označených pod písm. b). a preto žiada, aby súd medzitýmnym
rozsudkom v zmysle ust. § 152 ods.2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci tak, že
žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Košice I, pretože tento nerozhodol o žiadosti

o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku
žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 9490005
dlžníkom (povinným): M. O., G.. X.X.XXXX (kde po prijatí návrhu na vykonanie
exekúciesúdnyexekútorpridelilregistráciouexekučnejvecičísloEX15212/2010)vzákonomstanovenej
lehote a rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej

škody sumu 125 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 330 eur.

Žalovaná k žalobe uviedla, že v žalobnom návrhu sa v tomto prípade vyskytujú
viaceré nedostatky, napr. že žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú značku príslušného
exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum

doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa
žalobca dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti žalovaná musí namietať, že žalobca
nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď... Žalobca síce uviedol
časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú

povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám.Žalovaná zdôrazňuje,
že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného
konania, sa nezakladá na pravde, má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že
kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na
náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom

identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky
exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany
exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí), bolo jedným
z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných
práv nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS

211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). V tejto súvislosti si žalovaná
dovoľuje konajúcemu súdu navrhnúť aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. Nie je jasný ani
titul nároku na náhradu škody. Žalobca uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného
rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto

formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje
škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého
titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu
nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutížiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo
sa týka uvádzaných prieťahov v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca
neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalobca neuviedol, ani po

vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil
možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného
súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (t. z. či využil účinné právne prostriedky
nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze
z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/201125,

taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má
predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, žalovaná má
za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti
o Existencii prieťahov v konaní).

Žalovaná poukazuje na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012. Vzhľadom na
skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba vo veci,
je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej
lehoty, ale skôr. S ust. § 15 ods. 1 a §

16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č.
514/2003 Z.z."). vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho
žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Predbežné prerokovanie nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku
mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2
Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má žalovaná za to, že ide
o predčasne uplatnený nárok na súde. Zároveň žalovaná informuje súd, že napriek
opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo

žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná odpoveď, kde žalobca nepreukázal
požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel
o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli
podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce

"ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným,
ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne
prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo
spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. preto

nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení
ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/vznik škody, 3/príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.
Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v rozhodnutí o poverení
exekútora po 15-dňovej lehote prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou
prekážkou
toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je

notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov
podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to
vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania.
V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C40/
08), ktorý nevylučuje

posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov,
by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či
rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. V tomto kontexte je však potrebné
poukázať aj na ustanovenia Exekučného poriadku. Samotný žalobca uvádza znenieustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15dňová
lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom

titule. Toto znenie je účinné od 1.6.2011, kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný
zákonom č. 102/2011 Z.z., čo znamená, že akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z
nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15dňovej
lehote v namietaných
exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 nemá žiadnu oporu v zákone. Pred 1.6.2011 § 41

ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k novelizovanému
ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim
autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR.
Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová "rozhodnutí rozhodcovských súdov",

predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným
interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo zamýšľal
zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa
správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011. Vo všeobecnosti je taktiež
potrebné poukázať na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02.

Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú
rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä
s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských

zmlúv.
Žalovaná aj vo vzťahu k otázke existencie zbytočných prieťahov v konaní odkazuje na
ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je
explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. V zmysle

ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len
v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy,
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho

previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý
ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
a postup súdu. Žalovaná považuje za potrebné podotknúť, že podľa jej názoru efektívnosť a rýchlosť

súdnehokonanianiejeoprávnenýpreskúmavaťsúdvkonaníonáhradeškodypodľazákonač.514/2003
Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na
podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré b
y boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd

SR, dospel napr. Krajský súd v Nitre (sp.zn. 9Co 285/2011).
Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne

okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sadopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR.

Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie žalovaná poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného
súdu SR. Z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu SR o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže
podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne
prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné

konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného
súdu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by
sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa zákona č.
514/2003 Z.z. Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva, je zrejmé, že všeobecný súd nemôže
konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy.

Žalobkyňa tiež vzniesla námietku premlčania všetkých nárokov, ktorým premlčacia
doba uplynula pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred doručením prvých žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku) vzhľadom na moment vedomosti žalobcu o tvrdených prieťahoch resp.
od momentu právoplatnosti rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny

s príslušenstvom vymáhanej od povinného. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre
úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i.
nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal
existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Žalobca neuvádza,

či paušalizované vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Uvedenú paušalizáciu
vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného ani za ušlý majetkový
prospech a teda sa ich domáhať podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Žalobca by na preukáaznie vzniku škody
musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke.
Ďalej žalovaná upriamuje pozornosť na skutočnosť, že žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku

škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. V prvom
rade žalovaná má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľským úvermi, k svojej
činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých
úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov ale aj pred týmto obdobím,
ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých

žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové.
Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody "udržiavanie" systému. Tu ide taktiež o činnosť,
ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu,

ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá
sa špecializuje na poskytovanie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za
spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové.
V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií
exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky .

Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 2.7.2012, že disponuje jednotnou a
nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme a že, návrhy boli spracované v elektronickej forme
a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky. Z tohto dôvodu žalovaná má znovu za to,
že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 125 eur/175 eur paušálne za

každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je potrebné dokázať
listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k
ľubovoľnémuasubjektívnemuvyčíslovaniuškodyzostranyžalobcuapreskúmaniepredmetnéhonároku
je znemožnené.
Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb,

ťažkostiprijejvyčísleníapreukázaní,aniochranaosobnýchúdajov,obchodnéhotajomstvačidôverných
informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje.
7Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných
žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodnéhotajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie
dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej škody vo výške
istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné. Žalobca v prvom rade

nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha.
V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky.
Žalobca sa vo svojej žalobe domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo
výške 20% z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah

do základných práv a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré
žalobca uplatňoval podaním návrhu na začatie občianskeho súdneho konania. Podľa
ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková
ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č.

514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. V prvom rade, žalobca poukazuje na viacero nálezov

ÚS SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné
povedať, že poskytovanie finnančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému
skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy
660eur alebo 663,88 eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše,
pri rozhodovaní ÚS vychádzal aj z významov sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú

spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. ÚS prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu
viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada
nemajetkovej ujmy, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať. V druhom rade je
potrebné poznamenať, že
vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov

riadiacich orgánov spoločnosti v podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje
spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej
osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné

vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom
zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca nespresnil,
v čom a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu." V druhom rade
požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je

podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za
krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou
z tvrdenej skutočnej škody. Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je
dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu

žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala
poskytovať jej náhrada v peniazoch.
Podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku
zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní,

v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy
podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto
podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali
svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.

Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom
exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a dokladá list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemupredstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na
to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských
spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary

Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho
konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C76/
10). Žalovaná
dáva do pozornosti celý text priloženého listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky:
"Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné

podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne
určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť
spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným
z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného
prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako
predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu

spotrebiteľa." "Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť
s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných
ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo
viacerých dôležitých aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej." "Celkové náklady úverov
poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných

poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa
javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky." "Podľa bodu 6 VP je dlžník
povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške 0,25 % denne, čiže

91,25 % ročne." "Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom
splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške."
"Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel
na ochranu spotrebiteľa..." Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou,
resp. aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum)

svedčí napr. článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012, z ktorého napr. vyplýva, že žalobca obišiel
zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil
konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj
niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na
rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu

RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že
Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila
žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali
porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu

podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci.
Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé
finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade
aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu
na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia

alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na
otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania
návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú
alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu
súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje

žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu
škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne
vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade
porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za
dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu

nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva názor, že žalobca
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými
mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie §
17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšiehopôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky),
minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny
úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch. Z ust. § 5 ods. 1 a § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. je
zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je
nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia,
vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.
Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za

škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)
vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej
súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto

priamy, bezprostredný, neprerušený? nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo
základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny
a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Na základe
všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal, že
by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,

nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom
neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim
v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej
lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že
stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej

činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca
si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej
škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných
podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.,
považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu

zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Žalovaná si uplatnila nárok na náhradu
trov konania.

Účastníci konania sa na pojednávanie vo veci vytýčené na 16.2.2016 nedostavili.
U oboch mal súd doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu na

pojednávanie bola u účastníkov zachovaná. Žalovaná svoju neprítomnosť na pojednávaní
ospravedlnila, nežiadala o odročenie termínu pojednávania. Žalobca ani jeho právny zástupca
svoju neprítomnosť na pojednávaní neospravedlnil, nežiadal o odročenie termínu
pojednávania, ale podal návrh na prerušenie konania.

Žalobca písomným podaním zo 4.2.2016 navrhol prerušenie konania do právoplatného
skončenia konania o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010, ktorého sa mal podľa žalobného návrhu
dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe
neprijateľnej rozhodcovskej doložky, v ktorom sa vymohlo plnenie na základe neprijateľnej

zmluvnej podmienky, ako aj v rozpore so zákonmi schválenými z dôvodu transpozície
smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. V uvedenom
konaní vystupujú na strane žalovaných v 1. rade Slovenská republika zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a v 2. rade POHOTOVOSŤ, s.r.o., za
účasti vedľajšieho účastníka: Združenie na ochranu spotrebiteľa - HOOS. Žalovaná v 1. rade

vo svojej argumentácii poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora C40/09 Asturcom Telecomunicaciones
a C76/10 Pohotovosť, ktoré sa týkali spotrebiteľských vzťahov.
Žalovaná v 1. rade uvádza: "V oboch prípadoch sa vnútroštátne súdy prostredníctvom
prejudiciálneho konania snažili zistiť, či sa smernica 93/13/EHS má vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského

rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, má ex offo rozhodnúť o nekalej povahe
sankčného úroku v uvedenej spotrebiteľskej zmluve. Súdny dvor v týchto rozhodnutiach
pripomenul dôležitosť zásady rei iudicatae, a konštatoval, že z práva Európskej únie v zásade
nevyplýva pre vnútroštátne súdy povinnosť prelomiť zásadu právoplatne rozhodnutej veci(Asturcom, b 37). Otázka, či má a v akom rozsahu vnútroštátny súd skúmať nekalé
podmienky, keď skúma právoplatné rozhodnutie v rámci konania o návrhu na jeho nútený
výkon, závisí od procesných pravidiel vnútroštátneho práva, pričom toto konštatovania Súdny

dvor oprel o zásadu procesnej autonómie členských štátov. V zmysle tejto zásady podmienky
vykonávania zásady právnej sily rozhodnutej veci musí stanoviť vnútroštátny právny
poriadok, pričom tieto podmienky nesmú byť menej priaznivé ako pravidlá upravujúce
obdobné vnútroštátne konania (zásada ekvivalencie), ani nesmú byť naformulované tak, aby v
praxi spôsobili nemožnosť alebo nadmerné sťaženie výkonu práv uznaných právnym

poriadkom Európskej únie (zásada efektivity). V tomto prípade skutočne nedošlo k porušeniu
zásady ekvivalencie a zásady efektivity, nakoľko žalobkyňa mala niekoľko právnych
prostriedkov nápravy, ktoré nevyužila a podľa názoru žalobcu štát nemôže nahrádzať konanie
účastníka konania a svojou činnosťou nachádzať konanie, ktoré má smerovať práve k náprave
nastoleného stavu, s ktorým účastník konania nesúhlasí. Žalobkyňa bola v konaní pred
rozhodcovským súdom nečinná, preto rozhodnutie rozhodcovského súdu nadobudlo

právoplatnosť a vykonateľnosť. Exekučný súd následne vydal poverenie na vykonanie
exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorý mimochodom
bola žalobkyňa následne oprávnená zrušiť žalobou v zákonnej lehote. Po vydaní poverenia
bola žalobkyňa následne oprávnená odvrátiť stav výkonu rozhodnutia podaním námietok voči
uzneseniu o začatí exekúcie, čím by s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k vyhláseniu

exekúcie za neprípustnú, minimálne v časti a tým by žalobkyňa predišla samotnej exekúcii.
Následne bola žalobkyňa oprávnená podať návrh na zastavenie a odklad exekúcie, ktorý síce
žalobkyňa podala, avšak z nesprávnych právnych dôvodov, čo nemôže byť na úkor štátu, ale
na úkor konkrétneho právneho zástupcu žalobkyne. Exekučné konanie doposiaľ nie je
ukončené a doposiaľ žalobkyňa nevyužila zákonnú možnosť domáhať sa vydania

bezdôvodného obohatenia od oprávneného v exekučnom konaní, ktorý práve touto exekúciou
získal bezdôvodné obohatenie. Okresný súd Prešov v danom konaní uznesením zo dňa
12.03.2015 v súlade s ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP rozhodol o prerušení konania do
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach a o predložení
prejudiciálnych otázok v znení: 1.) Či ide o závažné porušenie práva Európskej únie, ak sa

vymôže v exekúcii vedenej na základe rozhodcovského rozsudku plnenie z neprijateľnej
podmienky v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie? 2.) Môže vzniknúť
zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako účastník
konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku
členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia? vzhľadom na skutkový stav veci, môže v

tomto prípade vzniknúť táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením
konania o výkon rozhodnutia a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie
bezdôvodného obohatenia? 3.) V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným
porušením komunitárneho práva konanie orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný
skutkový stav, najmä vzhľadom na absolútnu nečinnosť žalobkyne a vzhľadom na

nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy umožnených právom členského štátu?
4.) Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je
žalobkyňou uplatňovaná suma škody, za ktorú má zodpovednosť členský štát? možno škodu v
tomto poňatí stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením? 5.)
Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred

náhradou škody? Zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní prebiehajúcom
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, ktorého účastníkmi sú zhodne žalobca i
žalovaná v tomto konaní, má pre ďalší priebeh a rozhodnutie v konaní zásadný význam,
nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti
postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného

titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Uvedený záver je potvrdený
medzi inými napr. Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom v konaní sp. zn: 11C 355/2012,
Okresným súdom Bratislava II v konaní sp. zn. 19C 1952012
zo dňa 20.01.2015, Okresným
súdom Pezinok v konaní sp. zn. 6C 2632012

zo dňa 12.2.2015, ktoré pristúpili k prerušeniu
konania až do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach. Vzhľadom na
uvedené má žalobca za to, že je daný dôvod v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) OSP na
prerušenie konanie o zaplatenie až do právoplatného skončenia konania o náhradu škody preporušenie práva Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
7C/6/2010.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže
konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Vzhľadom na predmet tohto konania nie je zrejmé, aké otázky a skutočnosti

relevantné pre toto konanie majú byť v konaní o predmetných prejudiciálnych otázkach
zodpovedané. Prerušenie konania je v takomto prípade v rozpore s požiadavkou rýchlej
a účinnej ochrany práv účastníkov konania, čo je v konečnom dôsledku i podstatou
samotného žalobného návrhu. Nakoľko tunajší súd dospel k záveru, že zodpovedanie
uvedených prejudiciálnych otázok nemôže mať význam pre rozhodnutie súdu v konaní sp.zn.
17C/283/2012, návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania

vedeného na Súdnom dvore Európskej únie zamietol.

Súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. rozhodol, že vec prejedná v neprítomnosti
účastníkov konania. Vo veci vykonal dokazovanie oboznámením obsahu listinných dôkazov, spisu
tunajšieho súdu sp.zn. 12Er/2457/2010 a zistil nasledovný skutkový stav veci.

Žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vo veci jeho sp. zn. EX 15212/10
žalobcu ako oprávneného proti povinnej Márii Petrovej, nar. 9.9.1954, Odborárska 3,
Košice, pre vymoženie 475 eur s príslušenstvom a to na podklade exekučného
titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s.

sp. zn. SR 06689/10 zo dňa 2.8.2010, v súdnom konaní sp.zn. 12Er/2457/2010 o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu 13.12.2010. Poverenie bolo vydané dňa
13.1.2011, doručené exekútorovi 2.2.2011. Podkladom pre vydanie boli návrh na vykonanie exekúcie,
žiadosť o udelenie poverenia, zmluva o úvere so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru a
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, plná moc, výtlačok z webstránky OR.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola
škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd,
ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu Právo podľa odseku 1

možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný
prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o
prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb? za nesprávny úradný postup
sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok

postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy
Slovenskej republiky.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v

porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v
nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní,
ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za
následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na

základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len
"žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je
možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 1 až 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti, v znení platnom v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekútor,
ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s
exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§

45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak
súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul

podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla,
právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je
prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.Podľa § 45 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom
v čase rozhodovania o predmetnej žiadosti na vydanie poverenia pre súdneho exekútora, súd

príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov (§ 45 EP) na
návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku,
konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v
osobitnom predpise, (§ 57 EP), b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40
písm. a) a b), alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým
mravom.

Podľa § 45 ods. 2 cit. zák. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Podľa § 45 ods. 3 cit. zák. proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný
opravný prostriedok.

Predmetom tohto konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca

domáha poukazujúc na nesprávny úradný postup tunajšieho súdu vo vyššie uvedenom
exekučnom konaní. V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladom
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je predbežne
prerokovanie tohto nároku na základe písomnej žiadosti poškodeného príslušným orgánom.
Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že zo strany žalobcu jej boli doručené žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a to dňa 23.4.2012. V čase rozhodovania
súdu teda už uplynula 6 mesačná lehota od prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom k tomu má súd
za to, že žalobca si splnil svoju povinnosť, keďže podal žalovanej pred podaním návrhu
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom súd nemal preukázané,
aby nárok žalobcu na náhradu škody alebo jeho časť bol do rozhodnutia súdu uspokojený.

Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na nedostatky žalobných návrhov a
navrhla aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru súdu
žalobné návrhy podané žalobcom majú všetky náležitosti návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovení § 42 ods. 3 O.s.p. a § 79 ods. 1 O.s.p., žalobca správne označil účastníkov

konania, opísal skutočnosti, na základe ktorých uplatnil svoj nárok, označil dôkazy a uviedol
čoho sa domáha. preto postup v zmysle § 43 ods. 1 O.s.p. súd považoval za nedôvodný.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania nároku
žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že

k premlčaniu žalobcom uplatneného nároku nedošlo a teda žalobný návrh bol podaný v rámci
plynutia 3ročnej premlčacej doby. V danej veci 3ročná premlčacia doba mohla začať plynúť
až momentom doručenia poverenia na vykonanie exekúcie z 13.1.2011 žalobcovi resp. jeho právnemu
zástupcovi v exekučných konaniach, t.j. 2.2.2011, keďže až vtedy sa žalobca mohol dozvedieť o škode,
ku ktorej malo dôjsť práve oneskoreným vydaním poverenia. Žaloba bola podaná dňa 27.9.2012 t.j. v

rámci plynutia premlčacej doby, teda námietka
premlčania nároku je evidentne nedôvodná.

K samotnému nároku žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd
uvádza, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je

súčasné splnenie troch podmienok a to preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia resp.
nesprávneho úradného postupu, existencia škody t.j. majetkovej ujmy vyjadriteľnej
v peniazoch resp. nemajetkovej ujmy a preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a škodou. Nesprávny úradný postup
spočíva v akejkoľvek činnosti určitého štátneho orgánu spojenej s výkonom jeho právomoci,

ak v súvislosti s ňou dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi.
Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie resp. oneskorené vydanie
rozhodnutia dôsledkom porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, teda
nečinnosť štátneho orgánu. Ide o úkony úradného postupu, ktoré samy o sebe k vydaniurozhodnutia nevedú a ak by aj bolo rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu
neprejavia. Škodou je majetková ujma predstavujúca zmenšenie majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje hodnoty, ktoré je

potrebné vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu. O príčinnú súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak medzi
nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím a škodou je vzťah príčiny
a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle § 3

zákona č. 514/2003 Z.z. je objektívnou zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť a za
splnenia vyššie uvedených podmienok za túto škodu zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti
štátu musia byť pritom splnené všetky zákonom požadované podmienky súčasne.
Podľa žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie a to po zákonnej 15-dňovej
lehote určenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom exekučný súd pri

rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
preskúmaval exekučný titul nad rámec právomoci zverenej exekučnému súdu tým, že
preskúmaval skutkový stav veci a konal tak, akoby sám rozhodoval vo veci samej, čím
vykonal úradný postup bez splnenia zákonných podmienok.
Z predmetného exekučného spisu súd zistil, že udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bolo vydané po 31 dňoch (t.j. len o 16 dní neskôr), teda nie po 186 dňoch, ako tvrdil žalobca.

Právny vzťah medzi
oprávneným a povinným bol hodnotený exekučným súdom ako spotrebiteľský právny vzťah
a to, či už na základe predložených úverových zmlúv resp. aj na základe skutočností

uvedených v odôvodneniach exekučných titulov. Poukazujúc na ustanovenie § 45
zákona č. 244/2002 Z.z., v daných prípadoch exekučný súd je nie len oprávnený, ale aj
povinný a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania t.j. aj pri rozhodovaní o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť exekučného titulu t.j.
rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na rozhodnutia NS SR sp.

zn. 5Cdo 439/2012, sp. zn. 6Cdo 290/2012, či Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 278/2013, sp.
zn. IV. ÚS 55/2011. Posudzovanie zákonnosti rozhodcovských rozsudkov v rámci
exekučného konania tak nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.

K skutočnosti, že tunajší súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej
lehote, konkrétne po 31 dňoch súd poukazuje na tú skutočnosť,
že v uvedenej veci súd okrem žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu sa zaoberal aj zmluvou o úvere a všeobecnými zmluvnými
podmienkami žalobcu a to z dôvodu, že sa jednalo o spotrebiteľskú zmluvu. Uvedené teda

neposudzoval len podľa ustanovení Exekučného poriadku, ale aj podľa zákona č. 244/2002
o rozhodcovskom konaní, zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase
uzavretia predložených úverových zmlúv, podľa všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ako ajpodľa Smernice č. 93/13/EHS. V neposlednom rade
sú poukazuje aj na množstvo súdnych exekučných vecí, čo je zrejmé zo spisovej značky (predmetná

vec bola v poradí 2457. v roku 2010), ktoré ako objektívna skutočnosť mala zaisto taktiež vplyv na
dĺžku lehoty, v ktorej súd vydal poverenie.
V súvislosti s namietanými skutočnosťami uvádzanými žalobcom v žalobnom návrhu
pokiaľ sa týka oneskoreného rozhodnutia tunajšieho súdu o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je potrebné uviesť aj fakt, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu

rozhodnutia, ktoré by konštatovalo prieťahy v daným exekučných konaniach a teda
nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v nečinnosti tunajšieho súdu v uvedených
veciach.

V neposlednom rade súd v súvislosti s prieťahmi v exekučných konaniach, na ktoré

poukazuje žalobca a ku ktorým malo dôjsť neskorým rozhodnutím exekučného súdu,
poukazuje na článok 48 ods. 2 Ústavy SR s tým, že porušenie uvedeného článku na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí do právomoci Ústavného súdu SR. Tunajší
súd teda nemá právomoc konštatovať prieťahy v súdnom konaní. Navyše, ako konštatovalsamotný Ústavný súd SR napr. v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00,
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci,

so zreteľom na ktoré je potrebné skúmať, či ide o také významné prieťahy, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Súd poukazuje na
znenie ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., kde sa výslovne uvádza, že súd konajúci
o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie
prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch

vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v
právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že
sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom
rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd

Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a to nepredloženie rozhodnutia príslušného
orgánu o existencii prieťahov v daných exekučných konaniach a neprávomoc tunajšieho súdu

na rozhodnutie o prieťahoch, má súd za to, že v uvedených veciach nebol zo strany žalobcu
preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu a v tomto smere teda žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu nečinnosti resp. prieťahov pri
rozhodovaní o jeho návrhu na zmenu exekútora v exekučnom konaní. Poukazujúc na vyššie
uvedené skutočnosti súd konštatuje, že zo strany žalobcu nebol v konaní preukázaný

nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených exekučných konaniach, ani
nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku
škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené
súčasne, pričom zo strany žalobcu nebola preukázaná už prvá z vyššie uvedených
podmienok. Súd preto pre nepreukázanie existencie podmienok priznania náhrady škody

a nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu, jeho návrh v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ sa týka žalobcom uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy súd napriek
uvedenému konštatuje, že zo strany žalobcu výška ním uplatnenej náhrady škody
a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Žalobca v tomto smere

nepredložil žiadne listinné dôkazy, nenavrhol žiadne dokazovanie a teda v tomto smere
taktiež neuniesol dôkazné bremeno.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p., o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh
spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada

trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od
vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý

vo veci úspech nemal.

Vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní tento v súlade s citovaným zák. ustanovením
nemá právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Košiciach, písomne
v troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)

uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa totorozhodnutie napadá, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo
veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení

neskorších predpisov).