Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 20, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/51/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225354
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225354.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava,onáhradumajetkovejškody3463,06euranemajetkovejujmy692,61eur,oodvolanížalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 27C/228/2012-167 zo dňa 5. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovejškodyvovýške3463,06euranemajetkovejujmyvovýške692,61euražalovanémunáhradu
trov konania nepriznal. Uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín v exekučnom konaní sp.zn. 49Er/2044/2010,
ktorý spočíval v tom, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
nerozhodol exekučný súd v zákonnej lehote napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej

právnej zložitosti a nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania. Poukázal na to, že
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti exekútora o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od
doručenia žiadosti na nevzťahovala na notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených (§ 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku). V danej veci
však žalobca žiadal vykonať exekúciu na základe rozsudku rozhodcovského súdu v zmysle zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý nemožno stotožňovať s rozhodnutím rozhodcovských

komisií. Exekučný súd rozhodol o žiadosti dňa 27.1.2011 zamietnutím žiadosti, pričom exekučné
konanie začalo už dňa 7.7.2010, došlo k omeškaniu viac ako 204 dní. Žalobcovi vznikla majetková
škoda predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutímvšeobecnéhosúduvedenomprotidlžníkovizozáväzkovéhozmluvnéhovzťahuzaloženého
zmluvou o úvere. Uplatnenie nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca odôvodnil tým, že samotné
konštatovanie porušenie práva na rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov a v
primeranom čase nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Jej výšku stanovil žalobca ako 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnota
majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou) a táto predstavuje nemajetkovú ujmu za
vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie
jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom,stratudôveryvprávoavspravodlivériešenieveciazamedzenievymoženiupohľadávkycestouexekúcie
(spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu). Podľa
§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

žalobca písomne požiadal o predbežné prerokovanie náhradu na náhradu škody. Do podania žaloby
žalovaný pozitívne nereagoval.

Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 27C/228/2012-54 zo dňa 6.9.2013 žalobu zamietol a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k.

5Co/482/2013-119 zo dňa 15.10.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto súdu na
ďalšie konanie.

Podaniami zo dňa 27.11.2014 žalobca navrhol zrušiť pojednávanie nariadené súdom prvého stupňa
(5.12.2014) z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu až do rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva

žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci. Uviedol, že mu bolo doručené
uznesenie krajského súdu, s jeho rozhodnutím zásadne nesúhlasí a tvrdí, že sú objektívne dané dôvody
na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Trenčín. Z uvedených dôvodov navrhol prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Ďalším návrhom na

prerušenie konania sa žalobca domáhal prerušenia konania z dôvodu podania prejudiciálnych otázok
Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov pod sp.zn. 7C/6/2010.
O návrhoch žalobcu na prerušenie konania rozhodol súd prvého stupňa samostatným uznesením dňa
5.12.2014.

Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že exekučnému súdu, Okresnému súdu Trenčín,
bola dňa 13.8.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu, proti povinnému S. N. pre vymoženie
882 eur s príslušenstvom. Uznesením č.k. 49Er/2044/2010-9 zo dňa 13.12.2010
exekučný súd žiadosť súdneho exekútora zamietol. V odôvodnení exekučný súd uviedol, že exekučný

titul - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenská rozhodcovská, a.s. sp.zn. SR
02232/10 zo dňa 19.4.2010, vydaný na základe rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere, ktorá má
charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože
nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná, ale žalobcom vopred zahrnutá v nemenných zmluvných
podmienkach, pričom nútila spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu v prípade, ak žalobca

podá návrh rozhodcovskému súdu. Rozhodcovský súd zaviazal rozhodcovským rozsudkom povinného
na plnenie právom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi, okrem iného na neprimeraný úrok vo výške
0,25%denne,uplatnenýnárokneposúdilpodľapredpisovnaochranuspotrebiteľa.Žalobca(oprávnený)
nepreukázal, že by bol úver poskytnutý povinnému na výkon povolania, zamestnania alebo podnikania.
Zmluva o úvere neobsahovala RPMN, preto je úver bezúročný a bez poplatkov, čo rozhodcovský súd

nezohľadnil. Exekučný súd súlad rozhodcovského rozsudku so zákonom preskúmal podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Uznesenie exekučného súdu napadol oprávnený odvolaním. Pred rozhodnutím odvolacieho súdu vzal
oprávnený odvolanie späť a preto Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 5CoE/41/2011-25 zo dňa
8.2.2011 odvolacie konanie zastavil. Uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 49Er/2044/2010-31 zo

dňa 22.3.2011 súd exekúciu zastavil. V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany
žalobcuzaúčelomrozhodnutiaopodanejžiadostianisťažnosťžalobcunaprieťahyvkonaníadresovaná
predsedovi okresného súdu.

Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval § 3 ods. 1 písm. a/, d/, § 3 ods. 2, § 5 ods.

1, § 6 ods. 1, 2, 4, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2,
Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 a dospel k záveru, že zo strany exekučného súdu
nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu ani k vydaniu nezákonného rozhodnutia.
Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak žalobcovi nevzniklo právo
na náhradu škody ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup,

nezákonné rozhodnutie, je podľa názoru súdu prvého stupňa bez právneho významu preskúmavať
ostatné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu (škodu, príčinnú súvislosť) a tým aj nehospodárne
vykonávať v tomto smere ďalšie dokazovanie. Preto súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie
znaleckým posudkom č. 1/214 vypracovaným Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislavezo dňa 17.1.2014 (Spr 703/2014), keďže podľa vyjadrenia žalobcu znalecký posudok určuje výšku
škody. Z týchto dôvodov nerozhodol súd prvého stupňa ani medzitýmnym rozsudkom. O náhrade trov
konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému žalovanému náhradu trov

konania nepriznal pre nedodržanie postupu podľa § 151 ods. 1, 2 O.s.p. V odôvodnení rozsudku súd
prvého stupňa zdôraznil, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa lehota 15 dní vzťahuje len
na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie. Táto lehota nedopadá na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne. Exekučný poriadok pre tento prípad lehotu na

vydanie rozhodnutie nestanovuje (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 520/2012-39 zo
dňa 10.7.2013). Z dôvodu zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemožno
konštatovať porušenie lehoty a tým ani nesprávny úradný postup. Súd prvého stupňa ďalej poukázal
na to, že k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
by malo dôjsť v primeranej lehote. Pokiaľ exekučný súd rozhodol o žiadosti po 4 mesiacoch od jej
doručeniasúdu,nejdeoneprimeranéprekročenielehotyzpohľadusúdnictvaacelkovéhonarastajúceho

zaťaženia exekučného súdu. Oneskorenie v rozhodnutí o žiadosti bolo nepochybne spôsobené tým,
že žalobca (oprávnený) žiadal vykonať exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku, pričom šlo o
plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Vzhľadom na § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. bol exekučný súd povinný
skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, v rozpore
s dobrými mravmi. Uvedený prieskum exekučný súd vykonal a zistil, že exekúciu nemožno z týchto

dôvodov vykonať. Pokiaľ žalobca požadoval konštatovanie porušenia jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, súd prvého stupňa k tejto požiadavke uviedol, že existenciu zbytočných
prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc
rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Súd prvého stupňa konštatoval
nedôvodnosť žaloby aj pokiaľ ide o tvrdený nesprávny úradný postup titulom zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Žalobca argumentoval, že exekučný súd sa dopustil
nesprávneho úradného postupu tým, keď vykonal komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou,
ktorá exekučnému súdu nepatrí a bola vykonaná mimo konania o žalobe na zrušenie rozhodcovského
súdu podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. Exekučný súd postupoval podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku a skúmal formálne a materiálne podmienky vykonateľnosti exekučného titulu. Na rozdiel od

iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon č. 244/2002 Z.z.
v § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného
práva a exekúciu zastaviť napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak tento rozsudok má
nedostatky v § 46 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Exekučný súd neprekročil svoju právomoc. Na vec nemožno aplikovať § 6 ods. 4 zákona č. 514/2003
Z.z. Danosť právomoci exekučného súdu vykonať namietané preskúmanie exekučného titulu bola
opakovane konštatovaná rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie zo dňa
13.10.2011, sp.zn. 3Cdo/146/2011, zo dňa 18.9.2012, sp.zn. 5Cdo 230/2011). Právoplatné uznesenie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia nebolo do dňa vyhlásenia rozsudku súdu

prvého stupňa zmenené alebo zrušené príslušným orgánom pre nezákonnosť tak, ako to má na mysli
§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Preukázanie splnenia tejto podmienky bolo v danej veci podstatné
pre ustálenie vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.

Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.
Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienokspravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho

zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný
sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského

súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom
vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.

V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých

súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými

dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal

dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu

prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s
tituluudržiavaniaasprávyinformačnéhosystémuatitulomuplatnenýchvýdavkov.Vtejtočastipovažoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,

v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,

ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca predložil ako
dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej

posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvého stupňa
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na vznik
škody a jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.

6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko
súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknutéprocesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a
vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti

napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvého stupňa
aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania

z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním súd prvého
stupňa predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie súdu prvého stupňa zakladá porušenie
práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotil
túto námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie o
procesnom návrhu účastníka konania a nie je rozhodnutím vo veci samej. Aj v prípade, že sa súd prvého

stupňa s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným výrokom
rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky uznesenia.
V danej veci rozhodoval súd prvého stupňa o návrhu žalobcu na prerušenie konania samostatným
uznesením, proti ktorému podal žalobca aj samostatné odvolanie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v
prípade existencie podmienok pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p. (fakultatívne prerušenie

konania), by zamietavé rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania bolo dôvodom nielen zrušenia tohto
rozhodnutia, ale aj rozhodnutia o veci samej, nakoľko o veci samej rozhodol súd prvého stupňa v čase,
keď uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nebolo právoplatné.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným

spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku a zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní žalobu zamietol a žalovanému ako úspešnému účastníkovi

konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods.
1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s
požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého
rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho

konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení

s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je
vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzujelen na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom

viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia
nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na
prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. Miroslavovi Manďákovi. Krajský
súd v Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č.k. 19NcC/50/2012-9 zo dňa 19.10.2012 rozhodol,
že tento sudca nie je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený. Po odchode tohto sudcu bola

vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Mgr. Petrovi Hvizdošovi pokynom predsedníčky
okresného súdu č. 44/2013, Spr 645/2013, ktorý ako zákonný sudca vec prejednal a rozhodol. Z
úradného záznamu vyhotoveného zákonným sudcom dňa 4.7.2013 a dňa 5.12.2013 vyplýva, že Mgr.
Peter Hvizdoš nebol sudcom ani zamestnancom Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci, v súvislosti
s ktorou žalobca uplatňuje nároky v tomto konaní, že nemá žiaden pomer k veci, k účastníkom konania
ani k ich zástupcom, vo veci sa necíti byť zaujatý. Odvolací súd vychádzajúc z obsahu spisu konštatuje,

že tou istou námietkou zaujatosti a z tých istých dôvodov, ktorú vzniesol žalobca v predchádzajúcom
odvolacom konaní sp.zn. 5Co/482/2013, sa odvolací súd zaoberal ako odvolacím dôvodom podľa
citovaných zákonných ustanovení a po ich posúdení nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne
skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nebolo možné odvodiť ani z
údajov žalobcu. Odvolací súd opätovným preskúmaním dôvodnosti uplatneného odvolacieho dôvodu

zo strany žalobcu dospel k opätovnému záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia žiadnej
okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. Z obsahu spisu vyplýva, že v
exekučnej veci sp.zn. 49Er/2044/2010 vedenej na Okresnom súde Trenčín nebol Mgr. Peter Hvizdoš
zákonným sudcom. Odvolací súd v konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti

predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu.
Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že dôvodom na pochybnosti o nezaujatosti namietaného sudcu
nemôžu byť úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním
(nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, pretože táto skutočnosť
samaosebenevypovedáničovzťahunamietanéhosudcukúčastníkomakprejednávanejveci,ktoráby

bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil opätovne
uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú. Naviac za situácie, že o ústavnej sťažnosti
žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky už rozhodol uznesením č.k. IV. ÚS 501/2013-10 zo dňa
15.8.2013 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na
jej prerokovanie, je námietka zaujatosti vznesená žalobcom z tých istých dôvodov účelová so snahou

žalobcu predlžovať konanie námietkou, ktorej bezdôvodnosť bola v konaní posudzovaná nadriadeným
a odvolacím súdom.

Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň
5.12.2014, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto

pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)

odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi. Odvolací súd
po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá všetkým
stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého
stupňa dňa 21.12.2012 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril v

lehote 20 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 1.8.2013. Vyjadrenie žalovaného
bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 30.9.2013. Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
vykonal súd prvého stupňa písomne a toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému dňa
18.11.2014. Predvolanie na pojednávanie dňa 5.12.2014 prevzal právny zástupca žalobcu a žalovanýdňa 18.11.2014. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania, odkázal
na svoje písomné vyjadrenie vo veci. Právny zástupca žalobcu sa z neúčasti neospravedlnil, navrhol
zrušenie pojednávania a spolu s týmto podaním podal návrhy na prerušenie konania (27.11.2014).

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal
dňa 5.12.2014 splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na
pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť

vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,

k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Odvolacísúdzistil,žežalobcamalobjektívnumožnosťvyjadriťsakuvšetkýmskutočnostiamadôkazom,
ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení. Vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými
prílohami k vyjadreniu mal právny zástupca vo svojej faktickej dispozícii od 30.9.2013 pred začiatkom

pojednávania vo veci samej dňa 5.12.2014. V tomto smere nie je tvrdenie žalobcu pravdivé. Na
prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní lehoty
podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa
vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu postupom podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. Na strane právneho zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol

súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 5.12.2014 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho
doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k.
19NcC/50/2012-9 zo dňa 19.10.2012 o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci dňa 14.11.2012 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 5Co/482/2013-119 zo dňa 15.10.2014
prevzal právny zástupca žalobcu dňa 18.11.2014. Tieto vykonateľné uznesenia sú v ďalších štádiách

konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej
konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú
sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky nedošlo. Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol
uznesením tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy

Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(zákon o ústavnom súde). V čase pojednávania dňa 5.12.2014 na strane žalobcu a ani jeho právneho
zástupcu neexistoval dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods.
2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho

právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho
právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu
pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa nemôže
pojednávania zúčastniť sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierou

nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať
dôvodený znak ospravedlnosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej
veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa
umožnilsporovýmstranámzúčastniťsaprejednaniavecivrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnosti
a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a

vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním
postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako
správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho
zástupcu žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a
postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu

nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal
účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať
pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj
tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v

nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné

bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto

podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu. Pre úplnosť považuje odvolací súd poukázať na to, že z obsahu žaloby
nepochybne vyplýva, že majetkovú škodu vo výške 3 463,06 eur uplatnil žalobca ako náhradu istiny
s príslušenstvom a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 692,61 eur uplatnil žalobca ako 20 % z
istiny. V odvolaní však tvrdí a namieta majetkovú škodu uplatnenú ako náklady na udržiavanie a správu

informačného systému a s tým súvisiace výdaje na administratívne spracovanie textov urgencií, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. Vzhľadom
natietorozpory,ktoréžalobcauviedolvzákladnýchprocesnýchúkonochspôsobujúcichzačatiesúdneho
konania a začatie odvolacieho konania, odvolací súd poukazuje na to, že v týchto rozporoch sa na strane
žalobcu prejavila určitá miera nesústredenosti vyplývajúca z veľkého počtu sporov vedených žalobcom

proti žalovanému.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou

od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a zákonom č. 517/2008
Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od
1. januárom 2011, zmena vykonaná zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013) v znení do
31.12.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadostipoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ
nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Trenčín v konaní sp.zn. 49Er/2044/2010. Nesprávny úradný
postup žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a ako vydanie nezákonného rozhodnutia . Na preukázanie
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval ako dôkaz
súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinným S. N. pre vymoženie

peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere
č. 3610506 (EX 8656/2010). V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie
uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom
podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade

sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky,
konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo
v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody
žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd konštatuje, že v danej veci možno posudzovať nesprávny úradný postup exekučného
súdu len z hľadiska plynulosti konania v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, pretože
vyslovenie nesprávneho úradného postupu z dôvodu nevydania rozhodnutia v zákonom stanovenej
lehote neprichádza do úvahy. Podľa § 36 ods. 1 Exekučného zákona exekučné konanie začalo dňa
7.7.2010. V čase začatia exekučného konania bolo toto konanie upravené Exekučným poriadkom v

znení účinnom od 1.6.2010, ktorý v ustanovení § 44 ods. 2 nestanovoval pre prípad, ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sa týka
prípadu, ak súd nezistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom. Žalobca v
konaní nepreukázal, že uznesenie exekučného súdu bolo v prípadnom ďalšom konaní zmenené alebo

zrušené.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred
súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a ani existencia nezákonného rozhodnutia

exekučného súdu. Za splnenia všetkých procesných povinností, ktoré vykonal súd prvého stupňa v
súlade s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí
veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní dňa
5.12.2014 vyhlásil dokazovanie za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a
ani k porušeniu práva na kontradiktórny súdny proces.

Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,
tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej

republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,
keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky, nepravdivé sú aj tvrdenia dodržania povinnosti súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

a postupu podľa § 123 O.s.p. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej
situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o
náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolsúdprvéhostupňazaaplikácie§142ods.1O.s.p.vychádzajúc
zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu,

ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému
petitu. V predchádzajúcom odvolacom konaní v tejto veci sp.zn. 5Co/482/2013 bol síce žalobca
úspešný, ale ako neúspešnému účastníkovi konania mu právo na náhrada trov predchádzajúceho
odvolacieho konania nepatrí.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224
ods.1 O.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.
Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.