Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 19, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/459/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3512210342
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3512210342.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 24. marca 2014, č. k.
7C/273/2012-92, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom. O náhrade trov konania nerozhodol s tým,
že o týchto bude podľa § 151 ods. 3 O.s.p. rozhodnuté z dôvodu väčšieho počtu nárokov uplatňovaných
v konaní do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil poukazom na § 44 ods. 2, § 45 ods. 1,2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), §
4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. V
odôvodnení rozhodnutia uviedol, že uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012, č.k.
17NcC/352/2012-11 súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom Mgr.
Stanislava Miklánková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde
pod sp.zn.: 7C/273/2012. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v posudzovanej veci neboli zistené žiadne
okolnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že je tu dôvod pochybovať o nezaujatosti namietaného
sudcu okresného súdu. Namietaná sudkyňa nemá k veci, k účastníkom ani k ich právnym zástupcom

žiadny významný vzťah z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p., ktorý by mohol predstavovať dôvod na jej
vylúčenie z prejednávania danej veci a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov navrhovateľa.
Súd prvého stupňa konal a rozhodoval v neprítomnosti účastníkov konania v súlade s ust. § 101
ods. 1 O.s.p., pričom svoju neúčasť náležite postupom podľa § 119 O.s.p. neospravedlnili, prihliadol
na obsah spisu a vykonané dôkazy. Tvrdenia žalobcu, že i keď bolo rozhodnuté Krajským súdom v
Trenčíne o námietke zaujatosti, pričom opätovne podávajú návrh na prerušenie konania, považoval za
účelovéazavádzajúce.Pretonerozhodoloopätovnomnávrhužalobcunaprerušeniekonania,nakoľkoo

tomto návrhu bolo už právoplatne rozhodnuté a to uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
zo dňa 28.08.2013, č.k. 7C/273/2012-58 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa
10.12.2013, č.k. 5Co/302/2013-76, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.01.2014. Súd
prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol. Žalobca sa domáhalnáhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové
Mesto nad Váhom v exekučnom konaní. Pokiaľ ide o žalovaným namietané nedostatky návrhu na
začatie konania, konštatoval, že návrh má v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. všetky náležitosti návrhu na

začatie konania, pričom neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu nie sú takou vadou, ktorá by bránila súdu
vo veci ďalej konať. V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej aj
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca v prejednávanej veci v

návrhoch poskytol súdu len tvrdenie, že v každej veci podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku,
na ktorú odporca nereagoval pozitívne. Z Spr. súd prvého stupňa zistil, že žalobca nepodal sťažnosť na
postup súdu v predmetnom konaní. Zo spisu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, 11Er/1086/2010,
EX/9152/2010 v exekučnej veci oprávneného Pohotovosť s.r.o Bratislava a povinného B., súd prvého
stupňa zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora O.. X. D.
bola doručená súdu dňa 24.08.2010. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa

30.08.2010,č.k.11Er/929/2010-10vspojenísuznesenímKrajskéhosúduvTrenčínezodňa28.02.2011,
č.k. 17CoE/18/2011-26 exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čo do
zmenkového úroku v časti presahujúcej 159,09 Eur, zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
28.03.2011. Okresný súd Nové Mesto nad Váhom vydal dňa 02.09.2010 pod č. 5304 013188* poverenie
na vykonanie exekúcie na uloženie povinnosti zaplatiť 782,71 Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške

159,09 Eur, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 815,89 Eur od 14.19.2009 do 22.04.2010
a zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 782,71 Eur od 23.04.2010 do zaplatenia a trovy
exekúcie. Nie je teda pravdou, že súd bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia
rozhodol do 201 dní od doručenia tejto žiadosti, nakoľko o tejto rozhodol do 6 dní od doručenia žiadosti.
V tejto súvislosti súd prvého stupňa konštatoval, že oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu

skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z
horecitovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej
i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie. Príkladmo dal do pozornosti ďalej i uznesenie NS SR
sp.zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10. 2011, uverejnené pod Rc 46/2012, kde právna veta znie: „Pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,

je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučnéhoporiadkuvyjdenajavoexistenciarelevantnejokolnosti,sozreteľomnaktorújenútenývýkon
rozhodnutia neprípustný“. V zmysle uvedeného rozhodnutia ako aj ustálenej súdnej praxe bola preto
správnosť postupu exekučného súdu, ktorý „vstupuje“ do rozsudku rozhodcovského súdu a posudzuje
platné uzavretie rozhodcovskej doložky potvrdená. V citovanom rozhodnutí sa zároveň uvádza i záver,

že keby súd akceptoval vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc, išlo
by o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Preto je nesprávny názor
žalobcu, že vydaný rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský
rozsudok ako tzv. paakt, nikdy nemal účinky právoplatného a vykonateľného rozsudku /viď i ÚS IV.
78/2011/. V zmysle uvedeného sú potom tvrdenia žalobcu o nesprávnom úradnom postupe súdu

v uplatnenom nároku neopodstatnené, preto mu nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená
materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ žalobca predkladal na vykonanie exekúcie exekučný
titul, ktorý jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie /rozhodcovské doložky
si oprávnený vopred pripravil vo Všeobecných obchodných podmienkach k zmluve o úvere/, alebo z
dôvodu prisúdenia plnenia v rozpore so zákonom, nemôže sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho

uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil
jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám. Okrem
toho považoval za potrebné zdôrazniť, že exekučné súdy oprávnenému- žalobcovi, zamietali žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe predkladaných rozhodcovských rozsudkov už
od roku 2009, preto nemohol odôvodnene očakávať aj v nasledujúcich rokoch, že súd bude na základe

obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a vydávať poverenia na vykonanie exekúcie.

Súd prvého stupňa uzavrel, že exekučnému súdu lehota na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti v prípade,
keď zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom neplynula, pričom dobu na rozhodnutie vzhľadom napotrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, platnosť rozhodcovskej
doložky, túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa považoval v trvaní 6 dní za primeranú so
záverom, že súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných žalobcom

s osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že nezistil v namietanom exekučnom konaní žiadny nesprávny
úradný postup, žalobca nepreukázal existenciu akejkoľvek škody a nemajetkovej ujmy, ktorá by bola
v príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom. Majetková škoda vyčíslená žalobcom v rozsahu istiny a
príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v exekučnom konaní v žiadnom prípade nevznikla v
dôsledku postupu súdu, keď exekučný súd tak ako vysvetlil vyššie v súlade so zákonom a rozhodovacou

praxou mohol a aj skúmal materiálnu vykonateľnosť rozsudku rozhodcovského súdu v súlade s § 45
zákona o rozhodcovskom konaní. Takéto konanie súdu nebolo spôsobilé vyvolať u žalobcu vznik škody.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) OSP sa mu postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) OSP, v konaní
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP), súd

prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1
písm. h) OSP, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnosti,dôkazy,ktorédoterazneboliuplatnené(§205a)
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd

prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101ods.2OSPpreto,žesažalobcabezospravedlnenianapojednávanienedostavil.Žalobcauskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom,

že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Poukázalnarozhodovaciupraxinýchkrajskýchsúdov.Čosatýkakonečnéhorozhodnutiavovecisúdom
(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydaniadoúvahyajpreto,žesúdvrovnakomrozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť

konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď
konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne

konanie, kedy žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez
uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu
spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré
súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej

strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia
pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď žalobca
žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Žalobca preto žiadal, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 OSP aj náležitosti podľa § 205 ods.

1 OSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP.Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, návrh zamietol. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a
presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v
podrobnostiach odkazuje.
Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným

vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Namietané vady konania vymedzené v § 221
ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval, či postupom súdu prvého stupňa
nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd

preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak prvostupňový súd

ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR
sp.zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní neuviedol
(nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké konkrétne
nedostatkymeritórnemuposúdeniuprejednávanéhoprípadu,tedavecnémudôvoduzamietnutianávrhu,
vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. "súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,

že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané"), ktoré uvádzal aj v návrhu. Okrem toho
uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá ani skutkovým
zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd vzal na zreteľ, že v odvolaní vznesená námietka zaujatosti sa týkala všetkých sudcov
súdu prvého stupňa. Napriek tomu ale skúmal existenciu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci iba vo vzťahu k sudcovi - Mgr. Stanislave Miklánkovej, ktorý podľa rozvrhu
práce tohto okresného súdu má predmetnú vec prejednať a rozhodnúť (ďalej len "namietaný sudca"),nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov tohto okresného súdu nie je v tejto veci daná.
Námietka odvolateľa o tom, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal vylúčený sudca, preto
predstavujeodvolacídôvod podľaust.§205ods.2písm.a)vspojenís§221ods.1písm.g)O.s.p.,ktorý

treba odlišovať od námietky zaujatosti sudcu. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy bez toho,
aby bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého
rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.).

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa, vec bola pridelená sudcovi Okresného súdu Bánovce

nad Bebravou Mgr. Stanislave Miklánkovej. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 17.10.2012,
č.k. 17NcC/352/2012-11, rozhodol, že sudca nie je vylúčený z prejednania a rozhovania veci vedenej
na tamojšom súde pod sp. zn. 7C/273/2012. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania
vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť

žalovaného za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd
skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane
zákonného sudcuniejeexistenciažiadnejokolnosti,ktorábyhovzmysle§14anasl.O.s.p.vylučovalaz
prejednávaniaarozhodovaniavovecivzhľadomnapomerkveciaúčastníkomkonania.Vkonanínezistil
z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto

vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti o jeho nezaujatosti, nemôžu
byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním
(nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama o
sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z
nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd

vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým
tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a

prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v
ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť návrhu, ale aj
možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s
cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v konaní dôsledne
postupoval podľa jednotlivých ustanovení O.s.p., preto tvrdenia žalobcu o tom, že nemal objektívnu
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom
vyjadrení, nie sú pravdivé.

Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo spolu s ďalšími procesnými poučeniami právnemu zástupcovi
žalobcu doručené na samostatnej listine dňa 08.08.2013. Vyjadrenie žalovaného k návrhu na začatie
konania bolo žalobcovi doručené dňa 17.09.2013. Návrh na prerušenie konania súd prvého stupňa
zamietol uznesením zo dňa 28.08.2013, č. k. 7C/270/2012-58 v spojení s potvrdzujúcim uznesením

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10.12.2013, č. k. 5Co/302/2013-76, ktorý riadne odôvodnil.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
žalobcu a žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 OSP,
hoci tak urobiť nemohol. Termín pojednávania na ktorom došlo k verejnému vyhláseniu rozsudku, súd

prvéhostupňanariadilnadeň24.03.2014.Dňa26.2.2014,kedyprávnyzástupcažalobcuakoajsamotný
žalobca prevzali predvolanie na pojednávanie, vedeli o ním tvrdenom dôvode na zrušenie pojednávania,
teda v rozpore s ust. § 119 ods. 2 O.s.p. žalobca nepožiadal o odročenie (zrušenie) pojednávania
bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel. Urobil tak 20.3.2014 pričom opätovne navrhol
prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej

sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na
nestranný súd. Uvádzanú ústavnú sťažnosť síce predložil, avšak absentoval v nej dátum jej vyhotovenia,
ako aj doklad o jej doručení Ústavnému súdu SR. Odvolací súd je toho názoru, že v súlade s § 41
ods. 2 O.s.p. je potrebné návrh na zrušenie pojednávania posúdiť ako návrh na odročenie pojednávaniapodľa § 119 ods. 2 O.s.p.. Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 388/2011 Z.z.
s účinnosťou od 1.1.2012 zaviedla obligatórne náležitosti návrhu na odročenie pojednávania. Návrh
právneho zástupcu žalobcu tieto obligatórne náležitosti neobsahoval. Odvolací súd konštatuje, že z

obsahu predmetného návrhu nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti právneho zástupcu žalobcu na
vytýčenom pojednávaní. Súd prvého stupňa návrh právneho zástupcu žalobcu neakceptoval, pretože
nezistildôležitýdôvodnaodročeniepojednávania. Zdikcieust.§119ods.4O.s.p. jednoznačnevyplýva,
že pokiaľ súd neinformuje účastníkov o odročení pojednávania, nie je dôvodný predpoklad že súd návrh
na odročenie pojednávania akceptoval a preto je potrebné sa pojednávania zúčastniť.

Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci,
vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre
prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov splnené všetky podmienky podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p.. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu
na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov

konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Súdne konanie v
predmetnej veci prebehlo pred súdom prvého stupňa s pojednávaním a účastníci konania mali reálnu
možnosť predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého
stupňa končil dokazovanie. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám
zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku

všetkýmdôkazom,ktorésavykonali(§123O.s.p.),vykonaťzhrnutienávrhovavyjadriťsakdokazovaniu
i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.).

Súd prvého stupňa preto správne vec prejednal v neprítomnosti účastníkov, pretože boli splnené
podmienky § 101 ods. 2 O.s.p. a bola dodržaná lehota na prípravu pojednávania. Pretože žaloba

a vyjadrenie k žalobe boli účastníkom riadne doručené v dostatočnom časovom predstihu pred
pojednávaním a žiadneho z nariadených pojednávaní sa účastníci konania nezúčastnili, napriek riadne
doručeným predvolaniam, nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti žalobcovi bola súdom prvého
stupňaodňatámožnosťvyjadriťsaktvrdeniamžalovanéhovkonaní. Žalobcasabezospravedlniteľného
dôvodu nezúčastnil nariadeného pojednávania, preto neobstojí jeho odvolacia námietka, že sa nemal

možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré vykonal súd . Túto možnosť žalobca nevyužil napriek poučeniu podľa
ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p..

Odvolací súd naviac z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu
zo dňa 03.01.2012 podanej voči uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19NcC 351/2012 zo dňa

17.10.2012, ktorá bola predmetom jeho prvého návrhu na prerušenie konania rozhodol uznesením zo
dňa 3. septembra 2013 pod č. k. III. ÚS 415/2013-11 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993
Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov
v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde).

Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci neboli
dané zákonné podmienky na prerušenie konania. V rámci konania pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky nedošlo k odkladu vykonateľného uznesenia Krajského súdu v Trenčíne ako nadriadeného
súdu č. k. 17NcC 273/2012 zo dňa 17.10.2012 o podanie ktorej sťažnosti pravdepodobne opieral

žalobca dôvodnosť návrhu na prerušenie konania. Naviac v čase, keď sa súd prvého stupňa zaoberal
opakovaným návrhom na prerušenie konania, už bolo súdom prvého stupňa o obdobnom návrhu
žalobcu rozhodnuté a ústavná sťažnosť podaná proti tomuto rozhodnutiu odmietnutá, z čoho vyplýva,
že v čase rozhodovania prvostupňového súdu tu už nebola existencia skutočnosti, od ktorej žalobca
odvodzoval opodstatnenosť svojho návrhu. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa

o tomto procesnom návrhu na prerušenie konania, ktorý bol totožný s návrhom na prerušenie konania
zo dňa 22.08.2013 opakovane nerozhodol, avšak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia svoj postup
riadne odôvodnil (viď Uznesenie NS SR zo dňa 31. júla 2014 sp. zn. 2 Oboer/74/2013). Za týchto
okolností, kedy účastníkom konania boli známe dôvody postupu súdu prvého stupňa ako aj dôvody, pre
ktoré neprerušil konanie, nie je možné uzavrieť, že došlo k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred

súdom. Postup súdu prvého stupňa korešpondoval s postupom podľa § 6 O.s.p. ako aj so zásadou
hospodárnosti a efektívnosti konania.Pre úplnosť považuje odvolací súd za potrebné dodať, že iná procesná situácia by bola v prípade, ak by
existovalizákonnédôvodynaprerušeniekonaniaasúdprvéhostupňabynapojednávaníotomtonávrhu
buď nerozhodol a svoj postup riadne nezdôvodnil, alebo rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania a zároveň aj vo veci samej. V tom prípade by existoval dôvod na zrušenie, prípadne zmenu
rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa návrhu na prerušenie konania a dôvod na zrušenie
rozsudku vo veci samej pre vady konania pred súdom prvého stupňa.

Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukázal na to, že napriek jedinečnosti skutkového deja súd prvého

stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich rozhodnutiach, v
ktorých vystupuje on ako žalobca, odvolací súd zdôrazňuje, že práve skutočnosti uvedené v odvolaní
sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov
žalobcu sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované
návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu v odvolaní, že
vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa žalovaný nevyjadril na výzvu súdu k návrhu, že sa vo veci

nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., a pod.

Napriek vyššie uvedenému odvolací súd vo vzťahu k žalobcom tvrdenému nesprávnemu úradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa žalobca domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského

súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 06.10.2009
„Asturcom“) . V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,
pričom uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR

a ani odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn.
3 Cdo 50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola
daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na
to nemal právomoc.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že zo znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora stanovuje zákon na vydanie
poverenia exekútora na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna prax usmerňuje
exekučné súdy pred vydaním poverenia materiálne preskúmať, či neexistuje právna nedovolenosť alebo
rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu. V prípade materiálneho prieskumu súladnosti

exekučného titulu je vo všeobecnosti 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
veľmi problematickým činiteľom, keďže spotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich
odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni
Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve preto zákon nestanovuje
žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia ani na zastavenie exekučného konania.

Z jazykového, gramatického výkladu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že
zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“
súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho zámerom, aby sa lehota 15 dní vzťahovala i
na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr.

§ 44 ods. 8, § 50 ods. 2, atď.) teda s použitím slova „rozhodne.“ Z uvedených viacerých druhov
výkladov zákona (gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad žalobcu, podľa ktorého
je zákonom daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia do 15 dní od doručenia takej žiadosti.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní určuje
Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických
osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR ( I ÚS 27/02, IÚS 197/03, I
ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie,

že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusívyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli

viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote,
ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu.

Právne vzťahy, od ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené návrhom sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov. Vychádzajúc z jednotlivých ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia
nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej
normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup existuje, nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca
zodpovednosť štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok
nesprávneho úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní sp.zn. 11Er

1086/2010.Nesprávnyúradnýpostupžalobcacharakterizovalakonevydanieanedoručenierozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Na preukázanie týchto skutočností navrhoval
ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným - žalobcom a povinnou. Súd
prvého stupňa po zistení, že ide o exekučné konanie vedené Okresným súdom Nové mesto nad Váhom

pod sp.zn. 11Er 1086/2010 si tento spis pripojil. Zo znenia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora stanovuje zákon na poverenie
exekútora na vykonanie exekúcie. Ako vyplýva z obsahu pripojeného exekučného spisu, táto lehota
dodržaná bola.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnounemajetkovouujmou,takakotopredpokladáustanovenie§17ods.1,2,3zákonač.514/2003
Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.