Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 26, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/315/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6211208715
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Priehoda

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6211208715.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Priehodu,

sudcovJUDr.MáriePodhorovejaMgr.EmyNovodomcovejvprávnejvecižalobcu:I.K.,nar.XX.X.XXXX,
bytom J., V. T. X, zastúpenému JUDr. Vladimírom Zvarom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie
SNP 1/A, Veľký Krtíš proti žalovanému SR - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava o
zaplatenie 1 315,66 Eur istiny s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu vo Veľkom
Krtíši zo dňa 03. 07. 2012 č.k. 2C/214/2011-91 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomokresnýsúdzaviazalžalovanéhozaplatiťžalobcovi1176,64Eurvlehote15dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol, žalobcovi súd priznal náhradu trov konania
vo výške 78% potrebných na účelné bránenie jeho práva. Rozhodol tak s odôvodnením, že v danej veci
žalovaný ako štát zodpovedá žalobcovi za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný do veci samej a žalobca do výroku o trovách
konania, ako aj do veci samej.

Žalovaný v podanom odvolaní poukazoval na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe toho žiadal zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa
a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Nestotožnil sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa v
otázke vzniku nároku na náhradu škody. Podľa názoru žalovaného nie je možné uznesenie o vznesení
obvinenia VS: ORP-34/2-OVK-LC-2004 zo dňa 29. 09. 2004 považovať za nezákonné rozhodnutie v
zmysle § 1 Zákona zodpovednosti za škodu, keďže toto nebolo po svojej právoplatnosti zrušené pre

nezákonnosť a preto nenesie atribúty nezákonného rozhodnutia, tak ako to vyžaduje vyššie citované
ustanovenie § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. V tejto súvislosti poukazoval na to, že nebol preukázané,
že by akýkoľvek orgán činný v trestnom konaní nedovoleným spôsobom zasiahol do práv žalobcu.
Pokiaľ tieto orgány vykonávali procesné úkony predpokladané a dovolené právnym poriadkom, pričom
neprekročili zákonom stanovené medze, nie je možné hovoriť o nesprávnom postupe týchto orgánov ani
o nezákonnosti nimi vydaných rozhodnutí. V danej veci vyplýva nesporne z vykonaného dokazovania,
že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, ak trestná činnosť zanikla z dôvodu

aplikácie ust. § 66 ods. 1 písm. a) o účinnej ľútosti. Ani krajský súd v oslobudzujúcom rozsudku
nespochybnil dôvody vznesenia obvinenia. Záver trestného konania nespochybňuje dôvodnosť a
zákonnosť vznesenia obvinenia. Žalobca nebol oslobodený z dôvodu, že by sa skutok nestal resp.,
že ho nespáchal obvinený. Podľa názoru žalovaného tak nedošlo k naplneniu všetkých podmienokpre priznanie náhrady škody. Na vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri
výkone verejnej moci je potrebné kumulatívne splnenie troch podmienok - aby nastala udalosť, ktorá
má za následok vznik škody, predovšetkým vznik škody/ujmy a predovšetkým príčinná súvislosť medzi

skutočnosťou,ktorejnásledkommábyťutrpenáškodaavznikomškody.Akniejedanápríčinnásúvislosť
nevzniká zodpovednosť za škodu, pričom nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, ale vždy sa
vyžaduje dôkaz o jej existencii. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený,
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočnosti prichádzajúcich do úvahy, ako priama príčina škody existuje skutočnosť, ktorou

zákon spája zodpovednosť za škodu. Okrem toho poukazoval na to, že za škodu spôsobenú v príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím považujú sa len náklady vynaložené v rámci povinnej nutnej
obhajoby, kedy je obvinený zo zákona povinný zvoliť si obhajcu prípadne je mu súdom tento pridelený.
Absentuje tu tak podmienka vyvolania nákladov obhajoby, teda príčinný vzťah medzi konaním, za ktoré
je zodpovedný štát a skutočnosťou, že by bol žalobca nútený zvoliť si obhajcu pre trestné konanie,
ktorému musel za poskytnuté právne služby poskytnúť odplatu. Bez takto preukázanej súvislosti medzi

tvrdeným nezákonným rozhodnutím a uplatnenou škodou nie je možné konštatovať vznik nároku na jej
náhradu. Podľa názoru žalovaného, teda neboli splnené predpoklady zodpovednosti za škodu a preto
je dôvod k tomu, aby bol návrh žalobcu v celom rozsahu zamietnutý.

Na odvolanie žalovaného podal vyjadrenie aj žalobca k veci samej. Nestotožnil sa s dôvodmi podaného

odvolania. Preto v tejto súvislosti poukazoval na to, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania
resp. oslobodenia spod obžaloby, ak k takémuto rozhodnutiu došlo, preto že sa nenaplnili predpoklady
o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Mal za to, že žalovaný si po právnej stránke nesprávne

vyložil rozsudok súdu, v ktorom bol žalobca oslobodený spod obžaloby. V trestnom konaní bol žalobca
oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že
eštedňa1.7.2003uhradilvšetkysvojenedoplatkyvočipríslušnémudaňovémuúraduapretotýmtodňom
zanikla trestnosť trestného činu skrátenia dane podľa § 148 zák. č. 140/1961, z ktorého bol žalobca
obvinený a neskôr obžalovaný. Súd, ktorý rozhodoval v trestnej veci a ktorý žalobcu oslobodil spod

obžaloby musel mať za preukázané, že trestnosť trestného činu skrátenia dane zaplatením nedoplatku
zaniklo ešte v čase, keď nebolo voči nemu vznesené obvinenie to je ešte pred vznesením obvinenia voči
žalobcovi. Možno teda konštatovať, že už v čase pred vznesením obvinenia voči žalobcovi neexistovali
predpoklady, že spáchal trestný čin a teda nemalo byť voči nemu vznesené obvinenie. Uznesenie o
vznesení obvinenia zo dňa 29.3.2004 bolo teda nezákonné a tiež proti nemu nemala byť vznesená

obžaloba, nakoľko v tomto čase trestnosť činu už zanikla. Vychádzal teda z toho, že orgány činné
v trestnom konaní postupovali nesprávne pri zisťovaní skutočností, ktoré by odôvodňovali záver, že
žalobca spáchal trestný čin. Tieto orgány mali podrobne skúmať všetky okolnosti prípadu a brať ohľad
na tú skutočnosť, že na základe dodatočných platobných výmerov uhradil žalobca daňovému úradu
nedoplatok aj s pokutou, ešte pred vznesením obvinenia. Toto bolo v konaní potvrdené aj výpoveďou

svedkyne S. Y. pracovníčky Daňového úradu vo Veľkom Krtíši, ktorá túto okolnosť potvrdila. V danej
veci teda boli splnené predpoklady u žalobcu pre náhradu škody. Nesúhlasil ani s názorom žalovaného,
že nevznikla škoda na strane žalobcu. V tejto súvislosti poukazoval na to, že každý má právo na
právnu pomoc v konaní pred súdmi a inými štátnymi orgánmi, alebo orgánmi verejnej správy od začiatku
konania a to za podmienok ustanovených zákonom. Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý

čas a možnosť na prípravu obhajoby, aby sa mohol obhajovať sám, alebo prostredníctvom obhajcu.
Pokiaľ si preto žalobca v trestnom konaní zvolil obhajcu a so vzniknutou obhajobou mu vznikli trovy
právneho zastúpenia, predstavuje toto škodu, ktorá na strane žalobcu vznikla, keďže bol spod obžaloby
oslobodený. Škoda tak vznikla v bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím.

Žalobca tiež podal odvolanie do veci samej a to v tej časti výroku, pokiaľ súd vo zvyšku zamietol jeho
návrh, čo do sumy 67,98 Eur, ako aj proti výroku o trovách konania. V tejto súvislosti poukazoval na to,
že dňa 18.1.2006 vedenej v trestnej veci obvineného I. K. sa obhajca dokázateľne zúčastnil toho dňa
dvoch vyšetrovacích úkonov, teda dvoch výsluchov a preto by mu mala patriť náhrada trov konania, aj za
ďalší úkon. Celkom by potom mala predstavovať výška náhrady škody, ktorá mala byť súdom žalobcovi

priznaná 1 244,62 Eur. Vzhľadom na túto okolnosť by sa potom zmenil percentuálny úspech žalobcu
vo veci samej a jeho úspech na trovách konania by mal byť vo výške 90%. Žiadal preto podanému
odvolaniu v tejto časti vyhovieť.Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a tento v zmysle ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil.

V zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Je tiež viazaný
skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 7
§ 213 ods. 1 O.s.p..

Z dôvodov podaného odvolania žalovaného k veci samej vyplýva, že napáda nesprávnosť rozhodnutia

súdu prvého stupňa z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zistenie
skutkového stavu v danom prípade zo strany žalovaného namietané nebolo, a keďže nebol dôvod na
opakovanie dokazovania, alebo doplnenie dokazovania, vychádzal krajský súd zo skutkového stavu
zisteného súdom prvého stupňa.

V zmysle ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil v danej veci skutkový stav, vykonané dôkazy aj vyhodnotil v

súlade s ust. § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie aj náležitým spôsobom odôvodnil podľa ust. § 157 ods. 2
O.s.p.. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa sa krajský súd stotožňuje a na tieto v podrobnostiach
odkazuje.

Spornou otázkou aj v odvolacom konaní bolo, či v danom prípade žalovaný zodpovedá za škodu, ktorú

uplatňoval žalobca v danom konaní.

Z obsahu spisu je nesporné, že žalobca v danom konaní uplatňoval náhradu škody spôsobenej mu
nezákonným rozhodnutím a to z dôvodu, že v konaní bol v konečnom dôsledku spod obžaloby z
trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1,3 Trestného zákona oslobodený a pričom mu vznikla

škoda spočívajúca v nákladoch na obhajobu, keďže realizoval svoje zákonné ústavné právo a pre celé
trestné konanie si zvolil obhajcu.

Pokiaľ okresný súd v danej veci v zmysle ust. § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov vychádzal s použitia zák. č. 58/1969

Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, alebo jeho nesprávnym úradným
postupom, tak takýto postup súdu prvého stupňa v danej veci považoval aj krajský súd za správny.

Podľa ust. § 1, 2,3,4,9 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, ktoré v občianskom súdom konaní, v konaní pred štátnym notárstvom, správnom konaní
ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní pokiaľ nejde o rozhodnutie
o väzbe, alebo treste vydal štátny orgán, alebo orgán štátnej organizácie. Štát zodpovedá tiež za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh
štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť. Právo

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli
poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní. Ak nejde o prípady hodné osobitného
zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak
účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad námietky, odpor,
alebo sťažnosť.

Je nesporné, že žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR podaním zo dňa 18.12.2009 o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Toto odstúpilo jeho žiadosť Ministerstvu vnútra SR.
Keďže žalobca nebol na svojom nároku uspokojený, uplatnil svoj nárok správne na súde. Z obsahu
spisu vyplýva, že rozhodnutím Okresného riaditeľstva PZ V Lučenci, Úradu justičnej kriminálnej polície

PZ Lučenec zo dňa 29.3.2004 ČVS: ORP-34/2-OVK-LC-2004, ČVS: OUV-242/Vk-2002 bolo vznesené
obvinenie proti žalobcovi za trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 3 Trestného
zákona. Okresný prokurátor vo Veľkom Krtíši podal obžalobu na žalobcu dňa 23.3.2006 pod sp. zn.
Pv 640/02-200. Okresný súd vo Veľkom Krtíši dňa 31.5.2007 pod č.k. 8T/21/2006-1666 vydal trestnýrozkaz, ktorým uznal žalobcu na vinného z trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1,3 Trestného
zákona a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov s tým, že podľa § 58 ods. 1 písm.a/, §
59 ods. 1 Trestného zákona sa mu výkon trestu podmienečne odloží na skúšobnú dobu 2 rokov. Proti

tomuto trestnému rozkazu podal žalobca prostredníctvom svojho zástupcu odpor, v ktorom uviedol, že
nedlhuje príslušnému daňovému úradu žiadne nedoplatky na daniach, lebo tieto uhradil dňa 1.7.2003,
teda ešte predtým, ako bolo proti nemu vznesené obvinenie. Následne rozsudkom zo dňa 16.7.2008
č.k. 8T 21/2006-1719 Okresný súd vo Veľkom Krtíši žalobcu podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku
oslobodil spod obžaloby. Proti tomuto rozsudku podal okresný prokurátor vo Veľkom Krtíši odvolanie. O

odvolaní rozhodoval krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 24.3.2009 sp. zn. 5 To 320/2008,
ktorým zrušil prvostupňový rozsudok v celom rozsahu a žalovaného I. K. podľa § 285 písm. b) Trestného
poriadkuoslobodilspodobžalobyztrestnéhočinuskráteniadanepodľa§148ods.1,3Trestnéhozákona
účinného do 31.12.2005, pričom v odôvodnení uviedol, že trestné stíhanie proti obžalovanému I. K. pre
trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005
bolo začaté dňa 29.3.2004. Z výpisu z účtu obžalovaného vyplynulo, že už 1.7.2003 Daňovému úradu

vo Veľkom Krtíši uhradil 240 351,- Sk, pričom svedkyňa S. Y. pracovníčka daňového úradu potvrdila, že
obžalovaný na základe dodatočných platobných výmerov zaplatil rozdiely dane aj s pokutou a tak vo
vzťahu k daňovému úradu nemal žiadne podlžnosti.

Dokazovaním bolo teda nesporné, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, pričom nedoplatky na

daniach zaplatil ešte predtým, než bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia proti žalobcovi.

Na základe uvedenej okolnosti bolo potrebné preto zaujať názor, k tomu, či v danom prípade je daná
zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá žalobcovi trestným stíhaním podľa zákona č. 58/1969 Zb.
vznikla, alebo nie.

V tejto súvislosti treba poukázať na to, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten,
kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa ust. § 1 až
4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia.
Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je

v súlade so zákonom vynaložil náklady na trovy a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený,
alebo si ho zvolil sám.

Vzhľadom na to, že v danej veci bolo proti žalobcovi nedôvodne vznesené obvinenie pre trestný čin
krátenia dane, keďže nedoplatky na daniach pred vznesením obvinenia uhradil a následne bola podaná

obžaloba a súdom bol pôvodne aj odsúdený za trestný čin krátenia dane, tak v danom prípade sú
splnené podmienky zodpovednosti za škodu na strane žalovaného, keďže žalobca bol v konečnom
dôsledku spod obžaloby oslobodený. Zodpovedným subjektom je žalovaný a to z toho dôvodu, že okrem
orgánov činných v trestnom konaní prebehlo aj súdne konanie, v ktorom na základe trestného rozkazu
bol súdom žalobca uznaný za vinného a aj odsúdený a až následne na základe podania odporu bol

jednak súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom spod obžaloby oslobodený. V takomto prípade
prichádza do úvahy zodpovednosť žalovaného. Žalobca preukázal splnenie podmienok zodpovednosti
na strane žalovaného, a preto pokiaľ okresný súd dospel k záveru, že v danom prípade za škodu
žalobcovi zodpovedá žalovaný, je jeho rozhodnutie správne.

Je nesporné, že žalobca využil svoje ústavné právo, aby sa dal v rámci trestného konania zastúpiť
advokátom, pre účely trestného konania, ktorého si zvolil. Nemožno preto hovoriť o tom, že by tieto trovy
konania, ktoré vznikli v spojení s právnym zastúpením advokáta boli v danom prípade nepreukázané
a neúčelné, keďže na základe procesných úkonov právneho zástupcu žalobcu došlo k tomu, že
v konečnom dôsledku žalobca bol spod obžaloby oslobodený. Pokiaľ ide o výšku trov právneho

zastúpenia, tieto správne okresný súd priznal v rozsahu tak, ako sú tieto uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa. U týchto bolo preukázané, že vznikli v bezprostrednej príčinnej súvislosti s obhajovaním
žalobcu v rámci trestného konania.

Pokiaľ potom okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1 176,64 Eur, rozhodol správne.

Žalobca v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti poukazoval
na to, že dňa 18.1.2006 sa celkom zúčastnil právny zástupca dvoch úkonov a preto by mu mala patriť
odmena aj v sume 67,98 Eur, tak v tejto časti považoval obranu žalobcu krajský súd za nedôvodnú,pretože v bezprostrednej príčinnej súvislosti so zastúpením žalobcu bol len jeden úkon, za ktorý súd
priznal žalobcovi aj odmenu trov právneho zastúpenia.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval krajský súd v celom rozsahu za vecne správne a preto ho
v zmysle ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní navrhovateľ úspech nemal. Žalovaný v odvolacom konaní taktiež úspech nemal.
Krajský súd preto náhradu trov žiadnemu z účastníkov pre ich neúspech v konaní nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.