Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 12, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/448/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209758
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312209758.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduČadcač.k.4C/171/2012-91
zo dňa 09. 05. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 4C/171/2012-91 zo dňa 09. 05. 2013 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol (veta I. výroku rozsudku) a vyslovil,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva (veta II. výroku rozsudku). Súčasne zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd (veta

III. výroku rozsudku).
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp.
zn. 11Er/431/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Ďalej uviedol,

že z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Čadca poverenie nevydal v 15-dňovej zákonnej lehote na
vydanie poverenia - žiadosť o udelenie poverenia mu bola doručená dňa 16.07.2010, ale súd nevydal vo
veci poverenie, ale uznesením zo dňa 15.12.2010 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol a následne exekučné konanie zastavil. Podkladom pre vykonanie exekúcie
mal byť exekučný titul - rozsudok Rozhodcovského súdu, (ktorým bola uložená povinnosť Štefanovi
Jelčovi, nar. 16.02.1986 zaplatiť v prospech navrhovateľa sumu vo výške 1.411,94 Eur so zmenkovým
úrokom 0,25% denne zo sumy 1.411,94 Eur od 19.05.2009 do zaplatenia, zákonným úrokom 6% ročne

zo sumy 1.411,94 Eur od 22.09.2009 do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 320,70
Eur), nadobudol právoplatnosť dňa 04.01.2010 a vykonateľnosť dňa 07.01.2010.Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu

spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.
V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 6.090,67 Eur a
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 1.218,13 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 11Er/431/2010), ktorý nerozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote
(§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.05.2010. V
súlade s vyššie uvedeným mal súd I. stupňa za to, že je vylúčené, že by v prejednávanej veci došlo
k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu. Súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora

na vydanie poverenia v lehote 15 dní, avšak v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od
01.06.2010 sa predmetné ustanovenie vzťahuje len na prípad, keď súd poverenie vydá. V prípade, keď
súd poverenie nevydá, uvedené zákonné ustanovenie nemožno aplikovať. Z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučnéhoporiadkuúčinnéhood01.06.2010,t.j.včasezačatiaexekučnéhokonaniavyplýva,želehota
15 dní pre vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného

poriadku. Tak tomu bolo aj v prejednávanej veci, keď exekučným titulom, na podklade ktorého mala
byť vykonávaná exekúcia, bol rozsudok Rozhodcovského súdu. Okresný súd v prejednávanej veci
nemal preukázaný nesprávny úradný postup ani vydanie nezákonného rozhodnutia, ktorý by spočíval
v nesprávnej aplikácii právnych predpisov ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup súdu totiž nemožno

považovať samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. Navyše
rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo možné skúmať len z
hľadiska jeho nezákonnosti. Navrhovateľ však nesplnil zákonné podmienky pre takýto postup, keďže
nepodal riadny opravný prostriedok proti uzneseniu, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o vydanie
poverenia zamietnutá a v dôsledku tohto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.03.2011. Navyše

navrhovateľ v konaní ani nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým by bolo rozhodnutie
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a ktorým by bol súd v tomto konaní viazaný. Keďže všetky
zákonné podmienky zakladajúce zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup alebo nezákonné
rozhodnutie musia byť splnené kumulatívne, je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších
podmienok vzniku zodpovednosti za škodu.

Napriek tomu prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ v konaní nepreukázal
vznik škody (majetkovej ujmy), keď nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy
ani to, že sa nemôže domôcť tejto sumy pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného
titulu v rámci súdneho konania. Navyše navrhovateľ nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti
s porušením povinnosti odporcu. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za

faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa.
Navrhovateľ tiež nepreukázal ani vznik podmienok v zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 na
náhradu nemajetkovej ujmy. Návrh je aj v tomto smere všeobecný, nepreskúmateľný. Nekonkretizoval,
prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Vo svojom návrhu navrhovateľ
vychádzal len z predpokladov, no nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia a nezdôvodnil, aká

nemajetková(morálna)ujmamuvznikla,vzhľadomnasamotnýsubjektnavrhovateľa,ktorýjeprávnickou
osobou, závažnosť ujmy i závažnosť následkov. Všetky kritériá je potrebné pritom vyhodnotiť z hľadiska
navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby, a nie z hľadiska postavenia jednotlivých
spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Navyše podmienky podľa ust. § 17 ods. 2, 3 písm. a), c) d)
zákona č. 514/2003 sa nevzťahujú na právnickú osobu, ale len na fyzickú osobu. Rozpor s dobrými

mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka videl súd na strane navrhovateľa, ktorý opakovane v
rozpore so zákonom poskytoval úvery neplatičom. Opakovane poskytoval úvery v rozpore s platnými
právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov. Takémuto konaniu preto nemožno poskytnúť
právnu ochranu. Svoje obchodné meno si navrhovateľ poškodil sám a nepoškodil ho exekučný súd
konajúci v exekučnej veci. Navrhovateľ si sám pri uzatváraní úverovej zmluvy s povinným nepreveril

jeho schopnosť splácať dlh, čím sám znemožnil vymožiteľnosť svojho dlhu.
Okresný súd preto dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na
preukázanie ani druhej podmienky zakladajúcej zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postupa nezákonné rozhodnutie, a to existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym
úradným postupom, ako podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy.
Zároveň navrhovateľ v konaní nepreukázal ani porušenie povinnosti (nesprávny úradný postup,

nezákonné rozhodnutie) ani škodu a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením
povinnosti a tvrdenou škodou. Keďže navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jednej podmienky,
ktorá zakladá zodpovednosť odporcu za vzniknutú škodu, okresný súd návrh navrhovateľa ako
nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
V dôvodoch svojho rozhodnutia súd I. stupňa tiež uviedol, že nevyhovel procesnému návrhu, ktorým

sa navrhovateľ domáhal zrušenia nariadeného termínu pojednávania a prerušenia konania (§ 109 ods.
1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.) do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o jeho ústavnej sťažnosti ohľadne tvrdeného porušenia práva na zákonného sudcu
a nestranný súd. Zdôraznil, že k obligatórnemu prerušeniu konania (§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. ) súd
pristúpi v prípade, že rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený v tomto konaní vyriešiť ani
ako predbežnú. Ide najmä o prípady uvedené v ust. § 135 ods. 1 O.s.p. Poukazoval tiež na fakultatívnu

povahu inštitútu prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorá ponecháva možnosť
prerušenia na úvahu konajúceho súdu, s odkazom na znenie ust. § 135 ods. 2 O.s.p. V súdenej veci
však nebolo preukázané naplnenie niektorého z uvedených dôvodov, pre ktoré by mohol súd konanie
prerušiť.
Vdanomprípadekrajskýsúdakonadriadenýorgánrozhodovalovylúčení/nevylúčenísudcovokresného

súdu z prejednania veci (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9NcC/3/2013 zo dňa 31. 01. 2013), a
preto už nie je žiaden dôvod zaoberať sa otázkou zaujatosti sudcu. Vo väzbe na uvedené prvostupňový
súd konštatoval nesplnenie zákonných predpokladov pre postup, ktorým by konanie v zmysle návrhu
žalobcu prerušil.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní

úspešný, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik
žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odvolateľ poukázal na koncepciu na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo
na kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Zdôraznil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Odvolateľ tiež namietal, že
pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise

a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
V danej veci podľa navrhovateľa nebolo možné rozhodnúť bez jeho účasti na pojednávaní, keďže trval
na osobnej účasti svojho zástupcu na pojednávaní a zároveň riadne a včas požiadal o jeho zrušenie
z dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho názoru vo veci koná nezákonný sudca) a preto nebol daný
dôvod pre postup súdu v konaní podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné

vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal
súd umožniť navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným
samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore

a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Odvolateľ tiež zdôraznil, že nebol súdom poučený podľa ust. §
120 ods. 4 O.s.p. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Nakoľko odporca sa k žalobe nevyjadril, mal okresný súd postupovať v súlade s ust. 153b O.s.p. a
vychádzajúc z navrhovateľom tvrdeného skutkového stavu vydať rozsudok pre zmeškanie.

Navrhovateľ pritom trval na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, ale pred
nestranným súdom. Súd mal umožniť navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj
právnym otázkam nastoleným samotným súdom.
Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie

a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajskýchsúdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,
Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.
Navyšekonečné(meritórne)rozhodnutievoveci(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania

do úvahy aj preto, že súd v ten istý deň rozhodol uznesením o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) a ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania odvolanie, pričom v čase podania tohto odvolania o ňom nebolo rozhodnuté. Takýto postup
súdu zakladá porušenie práva navrhovateľa na súdnu ochranu, osobitne marí jeho možnosť konať pred

súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je tak prinajmenšom predčasné.
Argumentáciu súdu uvedenú v napadnutom rozhodnutí (napr. spôsob judikovania pohľadávky, podstata
apodnikateľskérizikonavrhovateľa,kontaktsosúdnymexekútorom)považovalodvolateľzairelevantnú.
Navrhovateľ zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia v predmetnom
exekučnom konaní nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého
rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci preukázaný navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný

postup. Rozhodnutie súdu je rozporné, pokiaľ na jednej strane konštatuje porušenie práva, no na strane
druhej nepriznal navrhovateľovi práva uplatnené žalobou. Napadnuté rozhodnutie je tak založené na
skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie je v právnom štáte udržateľné.
Vo vzťahu k III. vete výroku rozsudku (samostaným podaním označeným ako odvolanie proti uzneseniu)
namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Odvolateľ

nesúhlasil tiež so záverom, že návrh na prerušenie konania nepodporil žiadnymi listinami, nakoľko k
elektronickému podaniu návrhu na zrušenie pojednávania priložil prílohu obsahujúcu
ústavnú sťažnosť. S poukazom na závery Krajského súdu v Trnave (podporne Krajských
súdov v Nitre a Prešove) o vylúčení všetkých sudcov okresného súdu, ktorého nesprávny postup sa
vo veci samej namieta, zdôraznil koncepciu a význam práva na nestranný súd. Okolnosť, že Krajský

súd v Žiline (podľa navrhovateľa v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov
v skutkovo a právne totožných veciach) nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a tiež objektívne v očiach verejnosti nemožno
takéhoto sudcu považovať za nestranného. Následne (tvrdený) postup, kedy o veci účastníka konania
nerozhodol zákonný sudca, označil za ústavne neakceptovateľný.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),

preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský

súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
vo výroku I. ako vecne správny.

Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu súdu primárne odvolací súd poukazuje na zodpovednosť

navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho
súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné,
že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy),
že (hmotno-právne) odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž

protiargumentácie) vo vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí,
že pri rozhodovaní vo veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 11Er/431/2010, z ktorej si uplatňuje svoj
nárok navrhovateľ žalobou v tomto súdnom konaní nedošlo (a ani nemohlo dôjsť) k prieťahom v
súdnom konaní. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na tom skutkovom základe, že že v predmetnom
exekučnom konaní nedošlo k prieťahom (t.j. nesprávnemu úradnému postupu), v dôsledku čoho, by

navrhovateľovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 6.090,67 Eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo
výške 1.218,13 Eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..
Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.Podstatná časť odvolacích námietok je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný sudca.
Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 7NcC/19/2013-16 zo dňa

16.01.2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Čadca JUDr. Anna Plichtíková nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne
uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho
aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť
zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad

rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.

Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti

sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej
moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie

nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej
veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu

úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne JUDr. Anny Plichtíkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu

kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na
súdnom pojednávaní. Termín pojednávania (09.05.2013) prvostupňový súd vytýčil dňa 18.03.2013

a navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie doručené dňa 09.04.2013 (č.l.
21 spisu). Až dňa 07.05.2013 o 18.50 hod., keď nasledujúci deň 08.05.2013 bol štátny sviatok, bol
konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, pričom okresný súd sa s návrhom na
odročenie vyporiadal zákonom predpísaným spôsobom - § 119 ods. 2 písm. c) O.s.p. bezodkladným

oznámením spôsobu, ako predmetný návrh na odročenie pojednávania posúdil. Správnym je aj samotné
vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako
to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch
v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávanie bola

námietka zaujatosti sudkyne, ktorá vec prejednáva, z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudkyňa
takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovela a vec následne prejednala a rozhodla v
neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupovala v plnom súlade s ust. §
101 ods. 2 O.s.p., keďže o jej nevylúčení z prejenávania a rozhodovania veci z tých istých dôvodovuž bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v
prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci
neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania

bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva
účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie
je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s §
119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v
dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by

viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je
v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené až dňa 24.04.2013 (č.l. 38-47 spisu).
Nemožno preto považovať za porušenie požiadavky bezodkladnosti doručenia vyjadrenia (§ 114 ods.
2 veta posledná O.s.p.) postup súdu (nemajúceho navyše dňa 24.04.2013 ešte vedomosť o neúčasti

navrhovateľa na súdnom pojednávaní), ako aj s ohľadom na fakt, že v uvedenom časovom horizonte
do pojednávania bolo len veľmi málo pracovných dní (keď v nich boli zahrnuté dva víkendy a dva dni
pracovného pokoja), ktorý oboznámenie navrhovateľa s vyjadrením vzhľadom na krátky časový odstup
a reálny čas doručenia vyjadrenia ponechal už na samotné súdne pojednávanie. V konečnom dôsledku
však platí aj skutočnosť, že dôvodom meritórneho neúspechu navrhovateľa nebola argumentácia

predložená v písomnom vyjadrení odporcu. Bez právneho významu nie je ani skutočnosť, že obsah
vyjadrenia odporcu v súdenej veci je totožný s obsahom jeho vyjadrení vo všetkých konaniach o náhradu
majetkovejškodyanáhradunemajetkovejujmymedzitýmiúčastníkmivrovnakomprocesnompostavení
v ďalších stovkách súdnych konaní, ktorá skutočnosť je známa tak navrhovateľovi, ako aj odvolaciemu
súdu z jeho úradnej činnosti.

Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že v predvolaní na pojednávanie bol navrhovateľ a osobitne aj jeho
právny zástupca zo strany súdu poučený o svojich procesných právach a povinnostiach ako účastník
konania, vrátane poučenia podľa ust. § 120 ods. 1 a 4 O.s.p. (č.l. 23 spisu). Námietku odvolateľa,
že sa tak nestalo preto krajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Rovnako nedôvodnou bola i námietka

odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia pojednávania. Zároveň je nepochybné, že
v súdenej veci neboli splnené ani procesné podmienky na vydanie rozsudku pre zmeškanie (§ 153b
O.s.p.). Odporca sa totiž k žalobe riadne vyjadril a žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a

rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Námestovo sp.
zn. 4Er/1356/2008 (predtým spis Okresného súdu Čadca sp. zn. 11Er/431/2010 - ktorý dôkaz výslovne

(na str. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia (č. l. 91-98 spisu).

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd
žalobu zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na rozhodnutie

súdu o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na exekúciu. Okresný súd vykonaním
dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový
stav popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné. Napriek tomu súd I. stupňa konštatoval

aj nesplnenie zvyšných predpokladov pre vznik nároku navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy uplatnenej žalobou.Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotno-právnym dôvodom zamietnutia návrhu (neexistencia nesprávneho úradného postupu a tiež
nepreukázanie všetkých atribútov zakladajúcich nárok na náhradu škody i nárok na nemajetkovú ujmu),

a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Vo vzťahu k III. výroku rozsudku, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania, odvolací súd uvádza, že aj pri fakultatívnej povahe prerušenia konania (z uplatneného dôvodu)
a absencii explicitných zákonných kritérií pre rozhodovanie o predmetnom procesnom inštitúte, musí súd

vysvetliť úvahu (na ktorej založil svoj záver) spôsobom, ktorý vylučuje znaky svojvôle. Okresný súd sa v
dostatočnomrozsahu vovšeobecnostizaoberalinštitútomfakultatívnehoprerušeniakonania,
jehopojmovýmiznakmiapodmienkami.Následne,sohľadomnakonkrétneokolnostisúdenéhoprípadu,
predložil jasné a zrozumiteľné argumenty, prečo v rámci medzí sudcovskej úvahy nevidí priestor pre
aplikáciu ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., a ani § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. Účinne sa taktiež
vysporiadal s argumentáciou predloženou navrhovateľom, uviedol viacero dôvodov, ktoré súhrnne viedli

k zamietnutiu procesného návrhu navrhovateľa.
Krajský súd zdôrazňuje, že odlišné (subjektívne) hodnotenie vlastných argumentov navrhovateľom,
resp. jeho neakceptovanie záverov okresného súdu nezakladá nesprávnosť napadnutého rozhodnutia
a nie je ani porušením práva na súdnu ochranu. Súčasťou tohto základného práva totiž nie je aj právo
na procesný úspech. Inými slovami, nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak súd nevyhovie

procesnému alebo meritórnemu návrhu účastníka.
Na základe uvedeného je preto potrebné odmietnuť námietku nepreskúmateľnosti napadnutého
„uznesenia“.

Čo sa týka samotnej vecnej správnosti záverov prvostupňového rozhodnutia vo

vzťahu k výroku prvému napadnutého rozsudku, odvolací súd sa s nimi stotožňuje a v konkrétnostiach
na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie ich správnosti a v reakcii na odvolacie dôvody
dopĺňa, že súčasťou spisu je síce aj podanie označené ako „Sťažnosť“, ktoré je adresované Ústavnému
súdu SR, avšak nie je opatrené prijímacou pečiatkou podateľne Ústavného súdu SR. Navrhovateľ teda
fakticky v tomto konaní nepreukázal podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd SR (napr. dokladom

preukazujúcim odoslanie takej sťažnosti, resp. potvrdením o prijatí takej sťažnosti ústavným súdom).
Bez ohľadu na uvedené, zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná
sudkyňa(správne)postupovalavintenciáchzáväznéhorozhodnutianadriadenéhosúduojejnevylúčení.
Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania, ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/
ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia

nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31. 05. 2010; 6 Cdo 201/2013 z 19. 06.
2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.
S poukazom na nepochybnú možnosť uplatnenia námietky rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako
odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu vhodne okresný súd uprednostnil požiadavku hospodárnosti/

rýchlosti konania. Práve na jej (údajnom) nedodržaní je pritom založený aj meritórny nárok žalobcu. V
kontexte týchto okolností by sa opačné rozhodnutie okresného súdu (t.j. prerušenie konania) javilo ako
ťažko argumentačne udržateľné.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský

súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
aj vo výroku III. ako vecne správny.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej

veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo

odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok II. o trovách prvostupňového konania.O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré

mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.